Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/42/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206453
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116206453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: X. F., W.. XX.X.XXXX, F. Y.. W.
X, XXX XX T., M. Č. I. Y. X, XXX XX T., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko,
advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia 346,- eur
a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, zo dňa 31.05.2017, č. k. 8C/94/2016-43 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám n e r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 346,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 346,- eur od 3.5.2016 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Druhým výrokom určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
16.10.2012, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 10) o tej časti poplatku,
ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorene Zmluvy o úvere,

spolu so všetkou administratívou s tou spojenou, je neprijateľná. Tretím výrokom priznal žalobkyni voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala, aby súd určil
neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej vo výroku II. Rozsudku, ďalej vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 346,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy odo
dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia. V návrhu uviedla, že so

žalovaným uzatvorila Spotrebiteľskú zmluvu zo dňa 16.10.2012 č. XXXXXXXXX na sumu 350,- eur
za poplatok vo výške 346,- eur s tým, že celkovú čiastku vo výške 696,- eur zaplatí žalovanému v
dvanástich splátkach po 58,- eur, počnúc dňom 17.11.2012. Poplatok z predmetného úveru predstavuje
98,86 %-né navýšenie. Žalovanému zaplatila celú ním požadovanú sumu, t.j. 696,- eur. Poplatok vo
výške 346,- eur je z 2/3 tvorený nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Žalovaný
jej neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok. Ako súčasť formulára zmluvy nebol individuálne
dojednaný a svojou výškou, na jednej strane absenciou zodpovedajúceho protiplnenia, na strane

druhej spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a preto predstavuje podľa § 53 ods. 1 OZ neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné
zistiť, o aké administratívne plnenie ide. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných
strán, v neprospech spotrebiteľa, spočíva v tom, že si žalovaný nárokuje poplatok za úkony, ktorénie sú spotrebiteľom vopred známe, ani len svojim obsahom. Výška tohto poplatku prevyšuje sumu.
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše, nie je ničím odôvodnené, prečo poplatok závisí
od výšky poskytnutého úveru. Nie je jasné, z akých dôvodov žiada žalovaný vyšší poplatok od

spotrebiteľa, ktorému požičiava vyššiu sumu, ako od spotrebiteľa, ktorému požičiava menej. Ako súvisí
výška požičanej sumy s výškou administratívneho poplatku, ak sa bude vychádzať z významu pojmu
administratíva, podľa slovníka slovenského jazyka, ako správa, riadenie, vybavovanie veci podniku a
pod.? Poukázala na rozsudok OS Prešov sp. zn. 11C/42/2012, z 13.9.2013, ktorým súd rozhodol o
tom, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve, o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3, zahŕňajúce

náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu s administratívou s tým spojenou,
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom KS Prešov
sp. zn. 5Co/219/2013, z 21.8.2014. Poukázala na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp.
zn. 14Co/321/2012, z 10.9.2013, podľa ktorého: „Ustanovením §53a OZ sa do právneho poriadku
zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach,
pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy,

v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ
vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek
súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného
rozhodnutia.“ Pojem neprijateľná podmienka, vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku,
ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán, vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).
Túto skutočnosť súd preveruje z úradnej moci (rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98). Neprijateľná
podmienka upravená v spotrebiteľskej zmluve je neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Predmetná zmluvná
podmienka, ktorú žalovaný naďalej používa, už bola ako neprijateľná posúdená, aj v ďalších konaniach,
vedených na Krajskom súde Prešov, a to pod sp. zn. lCo/2/2015 rozsudkom z 11.3.2015; pod sp. zn.

4Co/52/2015 rozsudkom z 21.10.2015; pod sp. zn. 17Co/50/2015 rozsudkom z 6.8.2015. Poskytnutý
spotrebiteľskýúversapodľa§11ods.1ZoSÚsavtomtoprípadepovažujezabezúročnýabezpoplatkov
nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. b), f), i), j), k) a
y). Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi platbami t.j. 696,- eur a výškou úveru 350,-
eur, teda vo výške 346,- eur.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť a uviedol, že zmluva o úvere
nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú v intenciách zákona č. 129/2010 Z. z., a preto ju
nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje základné náležitosti, ktoré sú
vyžadovanézákonom-Obchodnýzákonníkprinepomenovanejzmluve.Zmluvaoúverebolauzatvorená

v zmysle VPPÚ, podľa ktorých sa zmluvné strany dohodli podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že
všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva bola uzavretá podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Zákonom požadované náležitosti v
predmetnom prípade sú dostatočné označenie subjektov a predmet zmluvy, t.j. poskytnutie úveru. Iné
náležitosti sa považujú za fakultatívne, a preto v dôsledku ich absencie nie je možné zmluvu označiť za

bez úročnú a bez poplatkov. Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom
základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a
podporným právnym predpisom.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobkyni bol poskytnutý

úver vo výške 350,- eur, pričom sa zaviazala vrátiť 696,- eur. Náklady na vypracovanie a uzatvorene
Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tou spojenou teda predstavujú sumu 230,67 eura.
Z toho je zrejmé, že tieto tvoria podstatnú časť odplaty, ktorú mala žalobkyňa vrátiť žalovanému.
Súd tento poplatok vyhodnotil ako neplatný z dôvodu rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka pre
obchádzanie zákona. Obchádzanie zákona videl súd v tom, že dojednaním tak vysokého poplatku, vo

výške dvojnásobku úroku, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri
úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a zároveň mal spôsobiť neúmerne navyšovanie úveru.
Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je zrejme, že dojednanie úrokov v neprimeranej výške bolo
a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Taktiež je zrejmé, že takýto
poplatok značne prevyšuje náklady, ktoré má žalovaný s vypracovaním a uzatvorením zmluvy, a preto

je takýto poplatok neprimeraný a aj z tohto dôvodu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd
je preto toho názoru, že poplatok, ktorému zodpovedajú 2/3 nákladov na vypracovanie a uzatvorene
Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tou spojenou spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľný. Pokiaľ ideo vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 346,- eur, tak Zmluva neobsahuje viaceré povinné údaje
podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j), a y) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to termín konečnej splatnosti
úveru, úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítanú na základe údajov platných

v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátane všetkých predpokladov použitých na jej
výpočet, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú
k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny
štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení

priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná
hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci
kalendárny štvrťrok. V zmluve je zaškrtnuté, že finančné prostriedky boli poskytnuté žalobkyni na
iný účel, avšak v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľský úver, má dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter

zmluvymusíbyťpreukázanýbezpečne-spôsobomnevzbudzujúcimodôvodnenépochybnosti.Dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na nespotrebiteľský účel je na žalovanom. Ten sa
k tomu vo svojom vyjadrení k podanej žalobe nevyjadril, a preto má súd za to, že nespochybnil tvrdenia
žalobkyne o tom, že úver má charakter spotrebiteľského úveru. Táto nakoniec pri svojom výsluchu
uviedla,žebolafinančnéprostriedkypoužilapreosobnúpotrebu.Zuvedenýchdôvodovsapodľazákona

o spotrebiteľských úveroch úver pokladá za bezúročný a bez poplatkov. Keďže úver zo Zmluvy uzavretej
medziúčastníkmikonaniajebezúročnýabezpoplatkovamedziúčastníkminebolosporné,žežalobkyňa
z poskytnutého úveru 350,- eur uhradila žalovanému sumu 696,- eur, žalovaný sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatil o sumu 346,- eura, a preto ho súd zaviazal toto bezdôvodné obohatenie vydať.
Žalovaný sa dostal do omeškania dňom 3.5.2016, t.j. dňom nasledujúcim po doručení žaloby. Vzhľadom

na uvedené súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 346,- eur od 3.5.2016 až do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku tak, že v plnej miere úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Predmetný
rozsudok napadol z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP tým, že súd prvého
stupňa rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného

a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom
prvého stupňa, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že napriek tomu, že bol súd prvej inštancie zaviazaný
k vysporiadaniu sa s námietkou premlčania, neuvádza nové skutočnosti podporujúce jeho tvrdenia, a

preto považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné. Ďalej namietal, že vydanie bezdôvodného obohatenia
sa žalobca môže domáhať v subjektívnej (2 ročnej) lehote, najneskôr však do uplynutia 3 ročnej
objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú
plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia

doba. Požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu
dňa 30.03.2014. Žalobca uplatnil svoj nárok až dňa 30.03.2016, a teda ak by došlo k dobrovoľnému
zaplateniu zo strany žalovaného, zo strany žalobcu by išlo o bezdôvodné obohatenie, nakoľko by
sa obohatil o peniaze bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016, ktorý svoje rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o

bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorá vzniká v zásade
v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax
a teda namieta odôvodnenie súdu prvej inštancie. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť
uplatnenia 10 - ročnej premlčacej lehoty. Rovnakou problematikou sa už zaoberal Krajský súd Banská
Bystrica v nasledovných prípadoch, ktoré v odvolaní uviedol. K administratívnemu poplatku poukázal

na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku
odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových
subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo
úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka.Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s
bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu
býva u konzervatívnejších bánk, čo je vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že

s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi
tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné
zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o
krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 12 Cmo
95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. §

1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o
najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR). Ani s týmto názorom sa Súd
prvého stupňa nevysporiadal. Ďalej poukázal na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora
ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR. V tomto rozhodnutí
Spolkový súdny dvor výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je
prípustný. Svoju argumentáciu opiera o rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe zo dňa 3.

mája 2010, č.k. AZ 17 U 192/2010, ktoré je prístupné na stránke Ministerstva spravodlivosti SR. Ďalej
namietal, že napadnuté rozhodnutie je rozporné so slovenským hmotným právom, pretože slovenská
právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov (účtovaniu) poplatku výslovne nebráni. Obchodný
zákonník podľa jeho ustanovenia § 499 v prípade zmluvy o úvere okrem platenia samotných úrokov
umožňuje aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov (v právnej terminológii

ide o odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi).
Aj Obchodný zákonník teda umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Zákon
o spotrebiteľských úveroch taktiež výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok
za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď.. V prípade definície celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o.i. aj poplatky akéhokoľvek

druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V súvislosti
s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy poukazuje žalovaný na
novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z.z. účinný od 10.06.2013. Žalobcom
tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž „veriteľovi

zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie,
evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený
spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet
podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona18a) alebo o osobitnú službu, ktorá

nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.“
Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu
úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch prípustný. Žalovaný rázne odmieta, že zmluvná podmienka, uvedená v Zmluve o úvere ,

t.j. „administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“ je neprijateľná zmluvná podmienka. Zmluvné
dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a
vzhľadom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/
EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. V predmetnom prípade nemožno

žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, keďže podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Podľa tohto ustanovenia by
teda bola neplatná len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu a žalovaný by mal naďalej nárok na ostávajúcu primeranú odplatu. Žalobca teda nemôže
dosiahnuť neplatnosť celej Zmluvy z dôvodu neprimeranej výšky odplaty, keďže neexistuje zákonné

ustanovenie, na ktoré by sa mohol odvolať. Koncepciu celkovej neplatnosti Zmluvy nemožno vyvodiť
ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže byť v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej Zmluvy.

6. V samotnej zmluve o úvere uviedol, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16.10.2012

nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú v intenciách zákona č. 129/2010 Z. z., a preto ju
nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje základné náležitosti, ktoré sú
vyžadované zákonom - Obchodný zákonník pri nepomenovanej zmluve. Keďže Obchodný zákonník
aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravujeosobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v
skutkovorelevantnýchprávnychvzťahochaplikovať.pričomniejerelevantné,čiideorelatívnyobchodný
záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.

Poukázal na Rozsudkom Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15 a jeho závery.

7. K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem
bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o
úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny

dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z
poctivých zdrojov. Razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.

8. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušné rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania (§ 385 CPS a
contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné.

10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav zo zistených
skutočností vyvodil správny právny záver a ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje vo vzťahu k odvolacím námietkam

uvádza (§ 387 ods. 2 CSP):

11. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu dňa 16.10.2012 uzavreli formulárovú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere formou predtlače, ktorú žalovaná ako veriteľ poskytla žalobcovi ako dlžníkovi
bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 350,- eur za poplatok vo výške 346,- eur s tým, že celkovú

čiastku vo výške 696,- eur zaplatí žalovanému v 12. splátkach po 58,- eur počnúc dňom 17.11.2012.

12. Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere zostáva medzi stranami sporu dňa 16.10.2012 je
spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. v spojení s § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb.) keďže ide o formulárovú zmluvu, kde žalovaná vystupovala v postavení dodávateľa,

pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, odvolací súd
nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá

je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o
vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občiansko-
právny vzťah.

13. Z obsahu spisu možno ďalej vyvodiť záver, že v prípade namietanej zmluvy ide o formulárovú

zmluvu, ktorej obsah žalobca nemohol ovplyvniť. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých
prípadoch (štandardná, formulárová), ktorá používa nie len všeobecné obchodné podmienky ale aj
predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu
zmluvné dojednania podliehajú prieskumu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne preto
súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení

Občianskeho zákonníka o vágnosti právneho úkonu ako aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a
podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.

14. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch (ustanovenie § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z.). Zmluvným

dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom
obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tohto zákona výnimku netvoria ani zmluvy uzatvorené podľaObchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch mal vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.

15.Pokiaľtedasúdprvejinštanciekonštatoval,ževzmluveoúvereniejeuvedenýúdajoročnejúrokovej
sadzbe, výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ročnej a percentuálnej miere
nákladov, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované zákonom č. 258/2001
Z. z., bol jeho úsudok správny. Následkom absencie týchto údajov je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru pri takejto právnej úprave ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanej nemohol vzniknúť

zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu
preto vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaná musí vydať podľa ustanovení
§ 451 Občianskeho zákonníka.

16. Neprijateľnou zmluvou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znak neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nie len

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa)
ale aj podmienka ktorá je neurčitá alebo je v rozpore „racio leggis“ zákonného ustanovenia, podľa
ktorého bola dojednaná za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s

poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). (Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci
18Co109/2011 zo dňa 21.11.2011).

17. Podľa bodu 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru poplatok, ktorý má žalobkyňa
žalovanému vrátiť pozostáva z jednej tretiny úroku a dvoch tretín nákladov za vypracovanie a

uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

18. Sporný poplatok za poskytnutie úveru predstavuje sumu 230,67 eur, z čoho je zrejmé, že tieto tvoria
podstatnú časť odplaty, ktorú má žalobkyňa vrátiť žalovanému. Dojednanie o administratívnom poplatku
je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom

takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).

19.Samotnáskutočnosť,žeprávnaúpravaexplicitnenelimitujevýškupoplatkuneznamená,žežalovaná
je oprávnená požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu

vo svetle princípu dobrých mravov civilno-právnej úžery a v neposlednom rade prieskumu podľa
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

20. Žalobca ako spotrebiteľ nebol s jeho podstatou oboznámený, poplatok nie je náležité
špecifikovaný a vie, že sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu

so všetkou administratívou s tým spojenou, podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie
nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo
výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať
výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu, spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok len za dodané
skutočné plnenie, preto musí byť predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej
výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

22. Súd prvej inštancie tak mohol takúto zmluvnú podmienku posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka v spojení s § 298 ods. 1 a 2 CSP v znení účinnom v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

23. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola
judikovaná Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 11C/42/2012 zo dňa 13.09.2013 v spojení s
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cod/119/2013 zo dňa 21.08.2014, ako aj Rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/212/2014 zo dňa 15.12.2014 v spojení s Rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 15Co/118/2015 zo dňa 12.07.2015 v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a
ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi.

24. Pokiaľ žalovaná vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru argumentuje tým, že nesie vyššie
podnikateľské riziko a žaloba nepreukázal aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, odvolací súd konštatuje, že aj keď sa žalovaná
snaží odplatu za poskytnutý úver obhájiť podmienkami, resp. okolnosťami, za ktorý poskytuje úvery

spotrebiteľom, odvolací súd konštatuje, že ani za situácie, že žalovaná poskytuje úvery za podmienky
znášania podnikateľského rizika, ide o riziko vyplývajúce priamo zo základných znakov podnikania a
zároveň žalovaná nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so zákonom
a ktorý sa musí uplatňovať a rešpektovať v rámci súkromno-právnych vzťahov. Konanie žalovanej v
rozpore so zákonom a na ťarchu žalobcu nemôže mať iný výsledok než ten, že súd takéto právo
neprizná.

25. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru
rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti priemeru
bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1Mcdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009).

26. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením
sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/12/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem
je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu, preto ho spotrebiteľ nemusí
preukazovať.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel žalobe o bezdôvodnom

obohatení, keď zistil, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 350,- eur a žalovaná prijala úhrady
titulom splátok úveru v sume vyššej ako bola hodnota istiny poskytnutého úveru.

28. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne len ak sa naplnia všetky zákonnom ustanovené
predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto „na úkor iného bezdôvodne obohatí“) základným predpokladom

vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu
jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôvod existencie bezdôvodného obohatenia
nastraneobohatenéhomusíponúknuťpostihnutý,ktorýžalobounasúdežiadaovydaniebezdôvodného
obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo právneho vzťahu bezdôvodného
obohatenia na nevyžaduje existencia zavinenia ani existencie protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len

to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných dôvodov.

29. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaná v prospech žalobcu titulom
predmetného úveru vyplatila sumu 350,- eur, pričom žalobca v prospech žalovanej poukázal úhradu
vo výške 696,- eur. Za tejto situácie správne postupoval súd prvej inštancie ak zaviazal žalovanú k

zaplateniu sumy 346,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 346,- eur od
03.05.2016 do zaplatenia, teda od času, kedy bola podaná žaloba, t.j. zaplateniu sumy predstavujúcej
jej bezdôvodné obohatenie v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

30. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou, nie je možné súhlasiť s názorom žalovanej
spočívajúcom v tom, že by navrátenie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané v subjektívnej lehote
2 rokov, resp. objektívnej lehote 3 rokov podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

31. Odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že žalovaná dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú

na ochranu spotrebiteľov (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných
zmluvných podmienok v zmluve ako napríklad rozhodcovská doložka, administratívny poplatok, dohoda
o vyplnení zmenky). Uvedené sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Neuvedenie údajov o ročnej úrokovej sadzbe, výške,počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ročnej percentuálnej miery nákladov
do zmluvy o predmetnom spotrebiteľskom úvere je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo
spôsobuje záver, že taktiež bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo, je bezdôvodným

obohatením, získaným úmyselne. Ak by súd pripustil, že žalovaná nechcela dojednať zmluvu so
žalobcom v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaná nevedela, čo môže takýmto
konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebola uzrozumená.

32. Je nesporené, že žalovaná zneužíva svoje právo ako veriteľ. Viackrát v priebehu rokov bolo

judikované všetkými súdmi rôznych stupňov porušenie práva spotrebiteľov, vrátane upozornenia
Európskej komisie vo vzťahu k Slovenskej republike na riešenie ochrany spotrebiteľov práve v otázke
zneužívania veriteľských práv touto spoločnosťou. Preto v obdobných spotrebiteľských veciach je
potrebné vychádzať zo všeobecnej 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty, kde úmysly žalovanej
obohacovať sa na úrok spotrebiteľov sú zrejmé, kde táto spoločnosť má vedomosť z judikovaných
rozhodnutí o svojom zneužití práva, či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok.

33. To znamená, že v predmetnom právnom vzťahu je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu
na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné
konštatovať, že nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní nemôžu byť premlčané.

34. Pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočné odôvodnené a je
arbitrárne, tak k tomu odvolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou
je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR
totiž vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia
(II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaniesúprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov;ktoréby

popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.
ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

35. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 220 CSP, a preto ho nemožno považovať
za nedostatočne odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Rozsudok je čo do žalovaným
namietaného dôvodu odôvodnený riadne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, reagoval na všetky podstatné argumenty žalovanej.
Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v súlade s čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za
porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

36. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., II. a IV. podľa ustanovenia § 387 ods.

1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

37. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

38. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

39. V zmysle novej právnej úpravy podľa Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov
konaniasúdrozhodneajbeznávrhu,atovrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Rozhodovanieotrovách

oproti doterajšej právnej úprave prebieha v dvoch fázach. Sudca v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
rozhodne o nároku na náhradu trov konania, a po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
rozhodne o výške náhrady trov konania súdny úradník samostatným uznesením. O nároku rozhodne
sudca podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP a § 256 CSP) a uplatnením týchto zásad určí
pomer vyjadrený percentom alebo zlomkom.

40. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol vo výroku rozsudku, ktorým priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov, v akom rozsahu a voči komu má tento nárok, odvolací súd s
prihliadnutím na vyššie uvedené ustanovenia CSP a plný úspech žalobcu v konaní pred súdom prvej
inštancie, zmenil výrok III. rozsudku tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej
v rozsahu 100 %.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanej, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).