Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/46/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715209886
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8715209886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO:31575951 proti žalovanému : E. Q., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom
R. Q. č. XXX, o zaplatenie sumy 1.837,25 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 10C/374/2015-44 zo dňa 16.12.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. čo do splatnosti prisúdeného plnenia v splátkach po 30 eur
mesačne so stanovenými podmienkami splatnosti a čo do výroku o trovách konania.

Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.919,94 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.918,89 eur od 16.06.2015 do zaplatenia
s tým, že na zaplatenie prisúdeného plnenia v poradí splácania najprv prisúdená suma a k tomu
prisúdený úrok z omeškania povolil žalovanému pravidelné splátky po 30 eur mesačne, splatné vždy
25. dňa každého mesiaca, počnúc nasledujúcim mesiacom od právoplatnosti rozsudku až do úplného
splatenia. Vyslovil, že nesplnením niektorej zročnej splátky stáva sa splatným celé prisúdené plnenie.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému.

2.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkucitujúcust.§39a,§52ods.1,2až4,§488a§517Občianskeho
zákonníka a po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že strany sporu uzavreli dňa 30.09.2013 zmluvu
o úvere na sumu 2.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť žalobcovi v 120-mesačných splátkach
po 29,78 eur, a to do 12.09.2023. Pre porušenie podmienok splácania žalobca dňa 15.06.2015
zosplatnil celý zostatok úveru a vyzval žalovaného na jeho úhradu do 25.06.2015. Nezaplatená istina

zosplatneného úveru činí 1.837,25 eur, ku ktorej sume žalobca žaluje vyčíslený úrok z neuhradených
splátok úveru do 15.06.2015 v sume 81,64 eur a vyčíslené úroky z omeškania z neuhradených splátok
úveru do 15.06.2015 v sume 1,05 eur, čo je spolu suma 1.919,94 eur. Okrem toho si žalobca uplatňoval
aj po zosplatnení úveru naďalej zmluvný úrok vo výške 12,9 % ročne a úrok z omeškania vo výške 5
% ročne od 16.06.2015 do zaplatenia.

3. Prvoinštančný súd žalobe žalobcu čo do zaplatenia sumy 1.919,94 eur spolu s 5 % úrokom z
omeškania ročne od 16.06.2015 do zaplatenia vyhovel, pretože v tejto vyhovujúcej časti žalobca
svoj žalovaný nárok riadne preukázal a odôvodnil. V tejto vyhovujúcej časti žaloby je žalovaný nárok
dôvodný s tým, že zosplatnením úveru vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažný dlh zanesplatnený zostatok úveru a okrem toho žalobcovi patrí jednak vyčíslený úrok z úveru do zosplatnenia
a jednak vyčíslený úrok z omeškania do zosplatnenia a k prisúdenému plneniu patrí žalobcovi uplatnený
úrok z omeškania po dobu omeškania. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, pokiaľ ide o uplatnený

zmluvný úrok z úveru vo výške 12,9 % ročne z dlžnej istiny úveru, a to pre úžeru, pretože ide o
výraznú nerovnováhu v postavení oboch strán a to v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného ako
spotrebiteľa a slabšej strany. Zosplatnením úveru vznikol peňažný dlh, ku ktorému patrí žalobcovi len
zákonná výška úroku z omeškania po dobu omeškania. Nedôvodný nárok žalobcu uplatňovaný voči
žalovanému ako spotrebiteľovi po zosplatnení úveru nepožíva súdnu ochranu. Žalobca sa rozhodol z

vlastnej vôle vyhlásiť zosplatnenie úveru a tým sa úver transformoval na peňažný dlh. Preto žalobca
nemôže žiadať ďalej zmluvný úrok z úveru, keďže zosplatnením úveru dojednané zmluvné podmienky
jeho splácania prestali platiť. Na zaplatenie prisúdeného plnenia súd prvej inštancie povolil žalovanému
ním navrhnuté primerané mesačné splátky, pod hrozbou straty výhody splátok pre nezaplatenie čo i len
jednej zročnej splátky. Rozhodol tak podľa § 232 ods. 4 CSP, podľa ktorého, ak súd uložil povinnosť plniť
opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje

poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej
dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Zobral pritom do úvahy, že žalovaný je v
hmotnej núdzi a má ešte ďalšie dlhy. Pokiaľ sa týka prisúdeného poradia splácania, a to najprv prisúdená
suma a potom prisúdený úrok z omeškania, rozhodol tak s poukazom na § 566 ods. 2 Obč. zák.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný na pojednávaní uviedol, že je evidovaný ako uchádzač o
zamestnanie a do rodiny poberá dávku v hmotnej núdzi v sume 180 eur mesačne spolu s manželkou I.
Q., ktorá nepracuje a majú 2 deti, z toho jedno je maloleté. S rodinou býva v rodičovskom dome spolu s
ďalšími príbuznými. Vzhľadom na zabezpečenie základných životných potrieb a bývania, ako aj k tomu,
že má ešte 2 dlhy voči bankám, požiadal súd o povolenie primeraných mesačných splátok najviac do

30 eur mesačne a oslobodenie ho od platenia trov konania, pretože sa nevyhýba zaplateniu dlhu, ale
naozaj nemá dostatok finančných prostriedkov.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 257 a § 262 ods. 1 CSP a vyslovil, že žalobca nemá
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, pretože u žalovaného sú dôvody hodné osobitného

zreteľa a to jeho nepriaznivá príjmová a sociálna situácia, ide o osobu v hmotnej núdzi a vzhľadom na
postavenie žalobcu ako bankového subjektu mu tým nevznikne závažná ujma, keďže musí niesť riziko
pri poskytovaní úverov nesolventným spotrebiteľom.

6. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti, v ktorej súd priznal splácať žalovanému priznané sumy

v splátkach a proti výroku o trovách konania podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Uviedol, že súd prvej inštancie postupoval podľa neplatnej právnej úpravy, a to podľa § 160 ods. 1
OSP. Tvrdil, že v platnej a účinnej právnej úprave takéto splnomocňovacie ustanovenie chýba. Poukázal
na § 232 ods. 3 CSP a jeho text. Namietal tiež, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový
stav týkajúci sa možnosti žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku. Jeho rozhodnutie je preto v uvedenej

časti nepreskúmateľné. Vyslovil názor, že posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady
dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho
rozhodnutia, kedy dôjde k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a k voľbe najvhodnejšieho spôsobu
výkonu rozhodnutia. Pre vymoženie pohľadávky nebude rozhodujúci iba predpokladaný mesačný príjem
a vyživovacia povinnosť žalovaného, ale jeho celkové majetkové pomery. Podľa odvolateľa nebola

splnená podmienka, podľa ktorej v odôvodnených prípadoch môže určiť dlhšiu lehotu na plnenie a tiež
súd rozhodol nad zákonom povolený rozsah, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Žiadal
zároveň priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %, lebo bol úspešný v plnom rozsahu. Je tak daný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť a
zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu náhradu trov

konania aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

7. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovejstránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.10.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

9. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť splniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na
plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uloží povinnosti plniť opakujúce sa
a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich
splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo

splátky má za následok splatnosť celého dlhu (§ 232 ods. 2 až 4 CSP).

10. Uvedené ustanovenie zavádza legálnu definíciu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Ak súd uloží
v rozsudku povinnosť plniť, je rozsudok vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dni, plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie
tzv. paričná lehota môže však byť rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti

prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote 3 dní objektívne nemožné.
Predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť v odôvodnení rozsudku. Rovnako súd môže (napr. s
poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť splniť opakujúce sa v budúcnosti
splatné dávky a splátky. Tiež môže určiť výšku každej dávky alebo splátky. Môže tiež určiť konkrétny
deň každého mesiaca, ktorým je konkrétna dávka alebo splátka splatná - vykonateľná. Môže tiež určiť,

že omeškanie s plnením čo i len jednej dávky alebo splátky sa stáva splatným celé plnenie.

11. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mohol vo svojom výroku priznané sumy uložiť
žalovanému zaplatiť v splátkach, ktorých tak výšku, ako aj zročnosť výrokom konkretizoval. Rovnako
mohol určiť, že nesplnením niektorej zročnej splátky sa stáva splatným celé prisúdené plnenie. Uvedené

mu umožňuje ust. § 232 ods. 2 až 4 CSP.

12. Je preto nedôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie o splátkach rozhodol
aplikujúc ust. § 160 ods. 1 OSP, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je ani zmienka o
uvedenom ustanovení. Súd prvej inštancie o splátkach rozhodol postupom podľa § 232 ods. 4 CSP, čo

plynie z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

13. Vzhľadom na zistené osobné a majetkové pomery žalovaného, ktoré súd prvej inštancie
konkretizoval v bode 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne ustálil, že možnosti žalovaného
nedovoľujú priznané sumy zaplatiť v lehote 3 dní, ale v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti

určil. Uvedenú zákonnú možnosť mu dáva citované ustanovenie už v rozsudku vo veci samej, nie až
v prípadnom nútenom výkone súdneho rozhodnutia tak, ako to nesprávne namieta odvolateľ. Nie je
preto možné súhlasiť s odvolateľom, že nebola splnená podmienka na rozhodnutie súdu prvej inštancie
priznané sumy zaplatiť žalovanému v splátkach, lebo tak rozhodol na základe zákona, preto nebolo
rozhodnuté v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, ako to tvrdil. Do pozornosti je potrebné vziať aj

skutočnosť, že v samotnej úverovej zmluve boli dohodnuté mesačné splátky vo výške 29,78 eur, teda
ešte v nižšej sume, v akej súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť priznané sumy, keď rozhodol
o splátkach vo výške 30 eur mesačne. Je rovnako potrebné dať do pozornosti aj tú skutočnosť, že už
pri uzatváraní úverovej zmluvy mal žalobca dôsledne vyhodnotiť bonitu žalovaného a zvážiť, či je takým
klientom, ktorému je možné úver poskytnúť bez akýchkoľvek rizík.

14. K výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 255 CSP súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Z uvedeného vyplýva, že v
sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá

mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Pritom úspech vo veci
sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ust. § 257
CSP umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom

v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynula z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Vyžaduje sa, aby išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného
zreteľa. Jednou zo skupiny prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, súprípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporunemôžeuhradiťnáhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,prípadneichmôžeuhradiť
len s veľkými ťažkosťami. Vtedy súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch

strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom
nepriznaní trov konania úspešnej strane pri prihliadnutí na intenzitu preukázaných dôvodov hodných
osobitného zreteľa. (Viď uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II. ÚS/563/2011-14).

15. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj

o trovách konania, ak v konaní nie v celom rozsahu úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie porovnal
príjmovú a sociálnu situáciu žalovaného, nachádzajúceho sa v hmotnej núdzi s postavením žalobcu ako
bankového subjektu, ktorému nepriznaním náhrady trov konania nevznikne závažná ujma, čím správne
pre rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 257 CSP.

16. Z vyššie uvedených dôvodov preto bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdené.

17. O trovách konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol

úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Podľa § 420 C.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 C.s.p., dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací

súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 C.s.p., dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 C.s.p., dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 C.s.p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 C.s.p., dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 C.s.p., v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 C.s.p., dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 C.s.p., povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.