Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 14, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/140/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114221106
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114221106.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: G. H., U.. XX.XX.XXXX, R.
L. XX, právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66,
Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova
25, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 190 Eur s príslušenstvom a určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
15C/274/2014-66 zo dňa 28.02.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 190,- Eur zamieta.
II. Určuje, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi stranami sporu č. zmluvy 807500142, bod 12
o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy
o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná zmluvná podmienka.
III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vyplývajúci z rozhodnutia
súdu vo výroku I.

IV. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vyplývajúci z
rozhodnutia súdu vo výroku II.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 53a, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
V odôvodnení uviedol, že žalobou došlou súdu 28.7.2014 sa žalobca domáhal, aby súd uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť mu 190,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určil, že zmluvná
podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania č. 807500142, bodu 12 o tej časti poplatku,

ktorej zodpovedajú 2/3, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zároveň navrhol
priznať mu trovy konania. V odôvodnení žaloby uviedol, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o úvere č.
807500142 na poskytnutie úveru vo výške 300,- Eur za poplatok 288,- Eur na 12 mesiacov. Spolu
mal teda žalovanému zaplatiť 588,- Eur, doposiaľ uhradil 490,- Eur. Poplatok tak predstavoval 96 %
ročne. Je zrejme, že ide o veľmi úžerný poplatok v rozpore s dobrými mravmi, predovšetkým pre jeho
neprimeranosť. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1

OZ neprijateľný. Žalobca poukázal a odcitoval z rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe
(Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3.5.2010. Naliehavý právny záujem žalobca odôvodnil, že v prípade
úspešného rozhodnutia si chce uplatniť primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z.. Navyše boli porušené spotrebiteľské práva žalobcu, pretože žalovaný neuviedol RPMNúveru, z toho dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov, titulom čoho sa žalobca domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia uhradením sumy nad istinu, vo výške 190,- Eur.
Zhodne s tvrdením žalobcu v žalobe súd zistil, že strany sporu dňa 28.5.2010 uzavreli Zmluvu o úvere

č. 807500142, poskytnutím úveru v sume 300,- Eur za poplatok 288,- Eur, ktorý mal byť splácaný počas
12 mesiacov. Spolu mal žalobca žalovanému uhradiť 588,- Eur. Výška splátky 49,- Eur, dátum prvej
splátky 27.4.2010.
Podľa priebehu splácania žalobca uhradil splátky nasledovne: 1. 24.6.2010 49,- Eur, 2. 29.7.2010 49,-
Eur, 3. 31.8.2010 49,- Eur, 4. 7.10.2010 49,- Eur, 5. 27.10.2010 49,- Eur, 6. 10.12.2010 49,- Eur,

7. 7.4.2011 196,- Eur. Žalovaný uhradil 490,- Eur.
Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 4
ZoSÚ, a to konkrétne úrokovú sadzbu (túto je možné vyvodiť z výšky poplatku uvedeného v zmluve,
počtu splátok v spojení s Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, čo spôsobuje neprehľadnosť a
spotrebiteľovi de facto znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie o základných podmienkach
zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje), zmluva neobsahuje ani údaj o RPMN, priemernú RPMN a

konečnú splatnosť úveru.
Kpríslušnémuadministratívnemupoplatku,ktorýbolčiastočnedlžníkomzaplatenýjepotrebnéuviesť,že
z pohľadu súdu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa
splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Takéto plnenie
nie je ani v záujme spotrebiteľa ako dlžníka, pretože sa ním nesleduje jeho záujem, ale výlučne záujem

poskytovateľa finančných služieb. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením,
ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide. Občiansky zákonník obsahuje
demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, čo znamená, že súdu nebráni žiadna
prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak
spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v

neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. 807500142 z 28.5.2010 nepochybne
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle
generálnej klauzuly v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka takáto podmienka porušením princípu
dobrých mravov, a teda neprijateľná. Bolo preto dôvodné žalobe v časti o vyhlásenie neprijateľnej

zmluvnej podmienky vyhovieť.
Súd sa nestotožňuje s námietkou premlčania nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky,
nakoľko z právnych noriem upravujúcich režim premlčania nie je možné v spojení s úpravou
spotrebiteľských zmlúv v ust. § 52 a násl. vyvodiť žalovaným prezentovanú argumentáciu o premlčaní
nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Analogicky možno otázku premlčania práva

na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky posúdiť aj spôsobom posúdenia premlčania absolútne
neplatného právneho úkonu. Na absolútny neplatný právny úkon prihliada súd „ex offo“ a premlčujú sa
len prípadné nároky, ktoré je možné si z absolútne neplatného právneho úkonu uplatniť. Naopak, aj
zákon ukladá súdu „ex offo“ v prípade vyhodnotenia zmluvnej podmienky používanej dodávateľom ako
neprijateľnej, možnosť uviesť takúto podmienku vo výroku súdneho rozhodnutia.

Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že má na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem
vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe napr. Krajského súdu v Prešove.
V danom prípade k bezdôvodnému obohateniu došlo potom, ako žalobca vyplatil žalovanému poslednú
splátku, teda 7.4.2011. Platí, že subjektívna premlčiaca doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej
doby a v danom prípade by subjektívna premlčacia doba uplynula 7.4.2013, objektívna premlčacia doba

7.4.2014 a objektívna desaťročná premlčacia doba 7.4.2021. V danom prípade by bola zachovaná len
premlčacia doba za predpokladu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie
sa. Zmluva o úvere uzavretá medzi sporovými stranami bola uzavretá v súlade s ust. § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, ktorý pre platnosť Zmluvy o úvere vyžadoval záväzok veriteľa, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej sume a záväzok dlžníka

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Je nesporný záujem veriteľa získať odplatu vo
forme úrokov, čo však nedokazuje úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ sa žalovanému vyčíta,
že ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov nebankovým spôsobom mal mať vedomosť
o tom akým právnym predpisom je potrebné sa riadiť, mal tento poznať a mal ho dodržiavať, tak
v tomto prípade aj žalobca mal poznať zákony (zákonná fikcia - neznalosť práva neospravedlňuje)

a mohol vedieť, že úver nie je výhodný a neplatí splátky v správnej výške. Je nesporne pravdivým
fakt, že nároky z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, a preto sa nežiada
prístup súdu zohľadňujúci záujem slabšej strany, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. Začiatok
plynutia subjektívnej lehoty nezávisí od správania sa dotknutej osoby, pre plynutie premlčacej dobysú rozhodujúce skutočnosti nezávislé od vôle subjektov. O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej
zmluvy sa žalobca mohol dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva. Súd sa stotožnil
s námietkou žalovaného, že nárok je premlčaný uplynutím subjektívnej, (ako aj objektívnej premlčacej

lehoty dňa) 7.4.2013 subjektívnej aplikujúc premlčanie podľa Občianskeho zákonníka a žalobu v tejto
časti zamietol pre nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa úspechu v konaní, ktoré pozostávalo z dvoch samostatných
žalobou uplatnených nárokov v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne
právne posúdenie súdom prvej inštancie. Žalobca spotrebiteľské zákony nepoznal a ani ich nepozná.
V tomto smere upriamil pozornosť na uznesenie NS SR 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013. Nemôžu
byť žiadne pochybnosti o tom, že nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia majúce svoj základ v
spotrebiteľskej zmluve spadajú pod režim spotrebiteľského práva. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a

opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery sa nedá označiť ináč, než ako úmyselné konanie vedúce
k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských
úveroch a požaduje plnenie z neprijateľnej podmienky. Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery
a ich množstvo, vylučujú inú možnosť, ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje
úmyselne. K rovnakým záverom o potrebe aplikácie desaťročnej premlčacej doby dospeli senáty

Krajského súdu v Prešove vo vzťahu k rôznym obchodníkom. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby,
tak pre kategóriu objektívnosti je podstatou jej nezávislosť od ľudského vedomia. Naproti tomu, pre
kategóriu subjektívnosti je podstatou jestvovanie vo vedomí, závislosť od vedomia, získanie vedomostí.
Subjektívna premlčacia doba plynie od vtedy, kedy ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie
získané, skutočne zistí skutkové okolnosti o tom, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť skôr. Žalobca
nevedel, že splátky, ktoré od neho žalovaný prijímal nad výšku istiny, od neho prijímal protizákonne.
Žalobca žil v omyle, že žalovaný platby prijíma v súlade so zákonom, pričom omyl spôsobil žalovaný
porušením spotrebiteľského práva. Žalobca veril, že pri poskytovaní úveru žalovaný postupuje s
náležitou starostlivosťou. Až od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedel, že žalovaný prijímal

plnenia v rozpore so zákonom. Až získaním tejto vedomosti prichádzalo do úvahy podanie žaloby a až
od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Na podporu svojich argumentov
poukázal na rozhodovaciu činnosť niektorých súdov SR a ČR. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Proti rozsudku, a to proti výroku o určení zmluvnej podmienky za neprijateľnú podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
súdom prvej inštancie, ktorý nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu. Poukázal na neodstrániteľnú
prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať

počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere č. 807500142 už
bolo rozhodnuté dňa 22.09.2011 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 09037/11, ktorý nadobudol
právoplatnosť 24.10.2011 a vykonateľnosť 27.10.2011. Na podporu svojich argumentov poukázal na
rozhodovaciu činnosť niektorých súdov SR a Súdneho dvora EÚ. Z rozhodcovského rozsudku je zrejmé,

že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal
žalovanému voči žalobcovi plnenie. Z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského
rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. Slovenská právna úprava v
oblastiúverovúčtovaniupoplatkuvýslovnenebráni.Zákonospotrebiteľskýchúverochvýslovnespomína
niektoré poplatky. V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecné

záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za
poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 OZ. Dôkazné
bremeno v otázke primeranosti znáša žalobca. Definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo
možné len na základe § 53 ods. 6 OZ účinného do 31.10.2008 alebo do 31.05.2010.Správne by sa
malo prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a nebankové, leasingové spoločnosti,

pod ktoré spadá aj žalovaný. Zmysle rozhodovacej praxe u nebankových subjektov nemožno obvyklú
výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Slovenská právna úprava účtovaniu
poplatkov nebráni. Aj obchodný zákonník (§ 499) umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok
úveru a úroku. Zákon o spotrebiteľských úveroch taktiež výslovne spomína niektoré poplatky. S ohľadomna znenie čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS a § 53 ods. 1 OZ uviedol, že podstatou spotrebiteľského
práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu.
Zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní je celkom jednoznačne cenovým

dojednaním a je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť jeho dojednania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru že odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

7. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že prekážku res iudicata zakladá
totožnosť veci. O tú istú vec ide v prípade, ak sa vec týka tých istých strán sporu a súčasne sa uplatňuje
ochrana toho istého nároku. Odvolaciu námietku týkajúcu sa prekážky konania res iudicta považuje
odvolací súd za nedôvodnú, pretože predmetom tohto konania je určenie neprijateľnej zmluvnej

podmienky, ktorá nebola judikovaná v konaní sp. zn. SR 09037/11 vedenom na Stálom rozhodcovskom
súde. Predmetom konania na rozhodcovskom súde bolo zaplatenie sumy 126 Eur s príslušenstvom, a
to na základe zmenky. Nároky uplatnené v predmetných konaniach teda nie sú totožné.
Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že už v minulosti v právnej veci práve žalovaného Krajský
súd v Prešove explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co 25/2012 zo dňa 18.6.2013 konštatoval, že právoplatný

rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní, nie však rozsudok
založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k.
10CoE/308/2011-39 ). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej
republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s

dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.1.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
uznesenísp.zn.3Cdo122/2011zodňa9.2.2012cit.:„Akvurčitejvecinedošlokuzavretiurozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“
Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013
cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc
na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné

- paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava
nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé
ani založiť prekážku rei iudicata.“

8. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho
hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha
určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

Náklady na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktoré predstavujú 2/3 z poplatku vo výške 288 Eur (bod
12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) sú neúmerne vysoké. Dojednanie o administratívnom
poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti
ide, pričom výška administratívneho poplatku - 192 eur predstavuje 64 % zo sumy poskytnutého úveru,a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje
výšku poplatku neznamená, že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške.

Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a
v neposlednom rade prieskumu v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Administratívny poplatok
nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, túto odráža úrok z úveru, preto súdu nič nebráni
skúmať predmetnú zmluvnú podmienku z hľadiska jej ne/prijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Žalobca ako spotrebiteľ nebol s jeho podstatou oboznámený, poplatok nie je náležite špecifikovaný
a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie
nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo
výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať
výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v
štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 28.05.2010 - dojednanie administratívneho poplatku

vo výške 192 eur (2/3 zo sumy 288 Eur) nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na
neprimeranevysoképlnenie,apretojevzmyslegenerálnejklauzulyuvedenejv§53ods.1Občianskeho
zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

9. Súd prvej inštancie vzhľadom na neuvedenie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 2) vyhodnotil úver poskytnutý na jej základe ako
bezúročný a bez poplatkov.
Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 300 Eur, pričom za situácie, že tento je bezúročný a

bez poplatkov a žalovaný nemá nárok na plnenie z neprijateľnej podmienky, ktorá je neplatnou
(administratívny poplatok), žalobcovi vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len sumu zodpovedajúcu
poskytnutýmpeňažnýmprostriedkom.Inénárokyzozmluvyžalovanývočižalobcovinemá,pretoplnenie
žalobcu nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a
má za následok vznik bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane

žalovaného, ktorý takéto plnenie prijal.
Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.
Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie

NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).
V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na
moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Odvolací
súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je totožný so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného

obohatenia s poukazom na zákonnú fikciu znalosti právnych predpisov. Je zrejmé, že v danom prípade
bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou zo dňa 28.05.2010 založený spotrebiteľský záväzkový
vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012. Odvolací súd pripomína
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený

smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľombez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).
Na žalobcovi tak v predmetnej veci spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k
preukázaniu skutočnosti, že žaloba bola podaná pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej

doby. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobca v žalobe netvrdil a k žalobe ani nepripojil dôkazy, z
ktorých by uvedená skutočnosť vyplývala. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 19.02.2015
uviedol, že po tom, čo kontaktoval Združenie HOOS zistil, že žalovanému uhradil viac, než mal.
Neuviedol však, kedy túto informáciu získal a nepredložil ani nenavrhol vykonanie dôkazu, z ktorého
by informácia o čase získania vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia vyplývala. Bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného vzniklo v apríli 2011, žaloba bola podaná dňa 28.07.2014. Žalobca

nepreukázal, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel v rámci doby dvoch rokov pred
podaním žaloby. Keďže žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, nie je možné ustáliť, že
žaloba bola podaná na súd pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby. Za tohto stavu nebolo potrebné
osobitne skúmať okolnosti rozhodné pre posúdenie plynutia objektívnej premlčacej doby, nakoľko pre
záver o včasnosti podania žaloby je potrebné ustáliť, že žaloba bola podaná súčasne v rámci objektívnej

ako aj subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania žalovaným a nepreukázanie včasnosti podania žaloby zo strany žalobcu žalobcovi
nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu jeho právu na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Správnym výrokom vo veci samej zodpovedajú aj správne výroky o trovách konania. Za daného stavu
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

10. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
2 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca ako aj žalovaný úspešný len čiastočne, preto odvolací súd
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.