Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 20, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/17/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200062
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7012200062.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobkyne:
W. B., narodená dňa XX.XX.XXXX, B., právne zastúpenej: IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária,
Štefánikova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Zádielska 2, Košice,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2011/04297 zo dňa 02.11.2011, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/11/2012-159 zo dňa 28. januára 2016,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/11/2012-159 zo dňa

28. januára 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č.: AA/2011/04297 zo dňa 2. novembra 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni na účet jej advokáta trovy konania z titulu zaplatených
súdnych poplatkov vo výške 136 Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2011/04297 zo dňa 02.11.2011. Žalovaný týmto rozhodnutím

potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. KE2/2011/25005/1 zo dňa 27.09.2011, ktorým
bola žalobkyni uložená povinnosť vrátiť peňažný príspevok na úpravu bytu vo výške 4.123,14 Eur.
Náhradu trov konania žalobkyni krajský súd nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že zistil, že nebol daný dôvod na zrušenie
rozhodnutia žalovaného, neopakoval už pasáže textu napadnutého rozhodnutia a mal za úlohu odstrániť
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacím súdom. Uviedol, že žalobkyňa, aj keď je občiankou

s ťažkým zdravotným postihnutím, v oblasti komunikácie nemá sociálne dôsledky, má obmedzenú
pohybovú schopnosť, ale nemá rozpoznávacie ťažkosti, resp. problémy s pamäťou a pod., ako sa to
snaží žalobkyňa uvádzať.

S poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p., uviedol, že vykonal nevyhnutné dokazovanie v
intenciách citovaného zákona, dvakrát vypočul žalobkyňu a teraz pôsobiacu pracovníčku ÚPSVaR
MVDr. V.. Z vyššie uvedenej výpovede potom vyvodil, že správny orgán na základe predloženej

predfaktúry ako aj konečnej faktúry, po vykonanom šetrení u žalobkyne pred aj po vykonaní prác vyplatil
žalobkyni požadovanú sumu, 4.123,14 EUR dňa 14.01.2008 v sume vtedajších 118.796,- Sk a dňa
5.418,- Sk, t. j. 124.214,-Sk s tým, že žalobkyňa osobne doniesla na ÚPSVaR obidve faktúry, teda aj
konečnú faktúru, a to už v čase, keď práce boli ukončené a počas vykonávania týchto prác vedela,že ich nevykonávala firma TIROSTAV s.r.o., čo potvrdzuje jej výsluch v trestnom konaní (nachádzajúci
sa na č.l. 47 trestného spisu). Z tejto výpovede vyvodil krajský súd právny záver, že žalobkyňa vôbec
nevedela, s kým sa budú vykonávať rekonštrukčné práce, ako to uvádza v podanej žalobe.

Poznamenal, že je pravdou, že p. F. doniesol faktúru od p. N., aby mohli byť zdokladované vykonané
práce, avšak podľa názoru súdu uvedené slúžilo iba na to, aby žalobkyňa mohla dostať doplatok k
už poskytnutému príspevku na základe predfaktúry, lenže žalobkyňa nebola spokojná s vykonanými
prácami a preto sa obrátila na Slovenskú obchodnú inšpekciu.

Mal za to, že ak bola žalobkyňa podnietená zo strany iných osôb (ak ide o osoby N. -F.) na poskytnutie
peňažného príspevku od ÚPSVaR, ako to tvrdí v žalobe, potom tieto osoby, ktoré manipulovali s
dokladmi na nákup materiálu, aj za účelom vystavenia sporných faktúr, potom, žalobkyňa po odstúpení
od realizácie prác firmou TIROSTAV, s.r.o. mala žiadať o vydanie týchto dokladov.

Súd prvého stupňa dodal, že pre účely skúmania naplnenia zákonných ustanovení §§ 103 ods. 1,
§ 104 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 vtedy platného z. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, v znení
neskorších predpisov je potrebné skúmať, či žalobkyňa pri svojej vedomostnej úrovni mohla z okolností
predpokladať, či práce na základe vystavených faktúr skutočne bude realizovať firma TIROSTAV, s.r.o.

K vyhodnoteniu žalobných námietok žalobkyne, aj v kontexte s podaním na SOI krajský súd uviedol, že
žalobkyňa komunikovala iba s p. F., s p. F., s firmou, ktorá vystavila faktúry už vôbec nie, teda vzhľadom
na svoje rozumové schopnosti musela vedieť, že faktúry, ktoré majú byť vo vzťahu k poskytnutým
peňažným príspevkom vo vzťahu k štátu zúčtovateľné a ktoré sa nevystavili pod menom F. alebo F.,
nemôžu byť akceptovateľné. Iná otázka je, ako konal samotný úrad pri miestnom zisťovaní vo vzťahu

k vyúčtovaným nákladom v predmetných faktúrach, čo v danom rozsahu dokazovania má iba ten
následok, či vrátenie celej sumy je opodstatnené proti objemu vykonaných prác. Objem vykonaných
prác však nebol uskutočnený fakturujúcou firmou, súd preto nevylúčil, že časť použitých finančných
prostriedkov mohla byť použitá v súvislosti s poskytnutým príspevkom, avšak z neho nie je zrejmé, či za
daného stavu je splnená podmienka na vrátenie aj v jeho časti podľa ustanovenia § 104 ods. 1 písm. a/

vtedy platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov.

Súd v ďalšom zaujal stanovisko, že žalobné dôvody žalobkyne o jej nevedomosti, jej zlom zdravotnom
staveneobstoja,pretožežalobkyňavedela,žestavebnéprácenebudevykonávaťfirmaTIROSTAVs.r.o.,
mala vedomosť o tom, že práce boli vykonané blízkymi osobami p. F., čo bolo vyhodnotené v samotnom

trestnom konaní po výsluchu ďalších obvinených p. F., N. a D. V..

Súd mal za pravdivú žalobnú námietka, že žalobkyňa bola podnietená na podanie žiadosti o finančný
príspevok na ÚPSVaR inými osobami, avšak uvedená žiadosť bola podaná v jej mene, na jej adresu
bola poštovou prepravou aj doručovaná výplata poskytnutých finančných príspevkov, teda v plnej miere

aj zodpovedá za ich použitie a spôsob preukázania. Žalobkyňa je spôsobilá na právne úkony, jej
zdravotné postihnutie sa vzťahuje na oblasť mobility, preto sa súd nestotožnil so žalobnou námietkou,
že zdravotný stav žalobkyni neumožnil rozpoznať, resp. zistiť, kto vlastne práce u nej vykonáva. Z
uvedeného dôvodu sa súd nestotožnil ani so žalobnou námietkou, že žalobkyňa nemohla vedieť, že
práce u nej nevykonávajú pracovníci TIROSTAVU s.r.o..

Krajský súd ďalej uviedol, že je sporné zaujímať stanovisko k tomu, či žalobkyňa nevylákala túto
finančnú pomoc od štátu, keď v trestnom konaní sa ku všetkému priznala. Na pojednávaní konanom dňa
28.01.2016 už zmenila svoju výpoveď, že finančné prostriedky dala p. N., čo nezodpovedá výpovediam
nachádzajúcim sa v trestnom spise. Výpoveď žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 28.1.2016 podľa

súdu prvého stupňa vyznieva pochybne, keď uviedla, že v trestnom konaní mala odpovedať na všetky
otázky „áno“.

Aj napriek tomu, že súd uznal žalobnú námietku, že žalobkyňa nevylákala finančné prostriedky od
ÚPSVaR, no zamlčala skutočnosť, že práce v jej byte nebude vykonávať firma TIROSTAV, čo zodpovedá

ust. § 104 ods. 1 písm. b/ cit. zákona o sociálnej pomoci. Ohlasovacia povinnosť na zmenu skutočnosti
vyplýva zo zákona (ust. § 103 ods. 1), žalobkyňa nie je negramotná, čítať a písať vie, rozhodnutie o
priznaní peňažného príspevku prevzala do vlastných rúk, kde bola poučená, že je povinná vyúčtovať
poskytnutý peňažný príspevok. Ak mohla napísať sťažnosť, resp. žiadosť o prešetrenie na SOI, obdobnemohla aj ÚPSVaR oznámiť skutočnosti jej známe pri výkone stavebných prác a poukázať na zmenu,
ktorá nastala po vystavení faktúr. Z uvedeného mal súd za zrejmé, že žalobkyňa nekonala v súlade s
ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci.

Krajský súd poukázal na Správu č. 8/2010 - NFK VK ÚPSVaR o výsledku následnej finančnej kontroly
zo dňa 11.04.2011, ktorá potvrdzuje, že žalobkyňa poskytnutú sumu príspevku nevyúčtovala do jedného
mesiaca od skončenia úpravy bytu, z uvedeného dôvodu bola vyzvaná na predloženie vyúčtovania
výzvou zo dňa 21.10.2008. Vyúčtovanie vôbec nebolo predložené, teda nie je zrejmé, kto prevzal

finančné prostriedky štátu pri vykonávaní úpravy bytu u žalobkyni, ani v akom rozsahu.

Uviedol, že námietka v žalobe, že práce boli vykonané, čo zodpovedá nejakej stavebnej úprave, ale
nie je zrejmé, kto v skutočnosti tieto práce vykonal. Práve v čase, keď žalobkyňa odniesla predfaktúru
a konečnú faktúru na ÚPSVaR, táto podmienka splnená bola, pretože firma TIROSTAV, s.r.o. tieto
faktúry vystavila. Neurobila však vo vlastnom mene tieto práce a nebolo ani v trestnom, ani v tomto

konaní preukázané, že práce boli vykonané napr. v subdodávke inou stavebnou firmou, ktorá má k tomu
oprávnenie.

Natvrdenieprávnehozástupcažalobkynenapojednávaníkonanomdňa28.1.2016,žejepotrebnéuznať
vystavené faktúry TIROSTAVU, s.r.o., krajský súd reagoval argumentom, že na to nie je daný žiadny

zákonný podklad, okrem iného tieto faktúry boli aj stornované z účtovnej evidencie TIROSTAVU s.r.o.,
čo bolo potvrdené v trestnom konaní (č. l. 221, 230 obžaloby).

V ďalšom zdôraznil, že príspevky štátu pri akejkoľvek výpomoci občanovi tejto republiky sú zúčtovateľné
účtovné doklady, podľa presne stanovených zákonných pravidiel a ich nedodržanie má za následok,

že takýto príspevok, ktorý pri zúčtovaní jeho žiadateľ nevie preukázať, komu bol odovzdaný, ako sa
s ním naložilo a či rozsah požadovanej práce, na základe neho bol skutočne vykonaný osobou na to
oprávnenou, spôsobuje nezúčtovateľnosť v poskytnutom rozsahu, preto ak správne orgány v tomto
konaní žiadajú príspevok vrátiť, keď žalobkyňa nie je schopná dokladovať vykonané práce, ani sa iným
spôsobom brániť, napr. iným dokladom preukázať výkon prác, neostáva nič iné, iba žalobu opakovane

zamietnuť.

Administratívny spis žalovaného, spolu s obsahom prvostupňových rozhodnutí vo veci poskytovaného
kompenzačného príspevku potvrdzoval všetky okolnosti zodpovedajúce tomu, že k vráteniu tohto
príspevku bolo potrebné pristúpiť kvôli nezdokladovaniu ani rozsahu vykonaných prác, ani subjektov,

ktoré pri tejto činnosti pracovali, rozsahom výroku rozsudku trestného konania vo vzťahu k žalobkyni bol
v tomto konaní súd viazaný, preto nebol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu pre „nezodpovedané
otázky“, ale vec bola spôsobilá na vrátenie žalovanému na vykonanie rozsiahleho dokazovania, ktoré
O.s.p. pre súd v tomto smere nepripúšťa. Súd ešte poznamenal, že pri všetkých rozhodnutiach súdu bol
pripojený aj trestný spis sp. zn. 7 T 93/2010.

Žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla rozhodnutie krajského súdu v celom
rozsahu z dôvodov, že napádaný rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia [§ 205
ods. 2 písm. f) O. s. p.], v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 [§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.],
a to najmä nepreskúmateľnosťou rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov [§ 221 ods. 1

písm. f) O. s. p], došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205
ods. 2 písm. b) O. s. p.], súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
(odvolacím súdom uložené) dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s.
p.] a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov aj k nesprávnym skutkovým zisteniam
[§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.).

V ďalšom poukázala na záväznosť rozhodnutí najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa
9. apríla 2013, sp. zn. 4Sžso/6/2013, uznesenie zo dňa 30. novembra 2015, sp. zn. 10Sžso/80/2014),
ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ
krajský súd pokynom odvolacieho súdu porozumel tak, že mu odvolací súd uložil vykonať rozsiahle

dokazovanie (rozhodujúce dôkazy), bolo jeho povinnosťou tieto dôkazy vykonať. Ak tak nepostupoval a
výslovne odmietol postupovať, porušil tým zákon, pričom táto skutočnosť je sama osebe dostatočným
dôvodom pre zrušenie napádaného rozsudku krajského súdu.Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že „nebol daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia súdu pre
'nezodpovedané otázky', ale vec bola (a potom zrejme ešte stále i je) spôsobilá na vrátenie žalovanému
na vykonanie rozsiahleho dokazovania“, potom mal v súlade s uvedeným názorom a za dostatočného

odôvodnenia, rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie (a na
vykonanie rozhodujúcich dôkazov, ktoré v konaní žalovaného správneho orgánu neboli realizované
alebo boli realizované nedostatočne). Pokiaľ krajský súd uzavrel, že vec bola zrelá na vrátenie
veci žalovanému na doplnenie dokazovania, potom výrok rozsudku o zamietnutí žaloby (a iné
časti odôvodnenia) s uvedeným odôvodnením nekorešponduje s tým, že pokiaľ výrok rozhodnutia

nezodpovedá jeho odôvodneniu (v danom prípade podľa § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p. mal byť
celkom zrejme opačný), potom rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť.
Nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku však žalobkyňa videla aj v ďalších častiach odôvodnenia.

Dodala, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nepostačujúce, resp. rozhodnutie žalovaného
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a ako také malo byť súdom podľa § 250j ods. 2 psím.

c), resp. písm. d) O. s. p. zrušené. Pokiaľ za takých okolností prvostupňový súd naopak žalobu proti
tomuto rozhodnutiu zamietol (§ 250j ods. 1 O. s. p.), jeho rozhodnutie je opäť nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.], prípadne i právne nesprávne
(§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.].

Poukázala na to, že už v odvolaní v správnom konaní, ako aj v žalobe pomerne obšírne vysvetľovala,
prečo nemohla mať vedomosť o tom, kto realizoval stavebné práce v jej byte, a ani tomu nemala dôvod
pripisovať žiaden význam v súvislosti s protiprávnosťou čerpaného príspevku. Podstatné je, že práce v
byte vykonané boli, čo zistili aj zamestnanci správneho orgánu prvého stupňa.

Mala za to, že žalovaný pristúpil k poskytovaniu príspevku a riešeniu problémov žalobkyne s dodávkou
prác, ktoré jej mali slúžiť na zmiernenie jej postihnutia spôsobom, ktorý je celkom zrejme v rozpore s
účelom právnej úpravy a celkom evidentne proti nej. Namiesto toho, aby jej reálne pomohol, pričom
príspevok na rekonštrukciu bytu je len jedným z prostriedkov pomoci takto postihnutým osobám,
a nevyužil ani možnosti podľa všeobecného predpisu o správnom konaní, jej naopak poškodil (a

navyše voči nej inicioval trestné stíhanie, v ktorom ako osoba zvlášť zraniteľná z povahy diagnózy a
zrejme i veku tlaku orgánov zle odolávala, a nechala si vsugerovať, že je delikvent a o čom všetkom
vraj v čase poskytovania príspevku vedela). Poruchy vyjadrovania, zapamätania či celkovo vnímania
a rozhodovania sú súčasťou diagnózy žalobkyne, hoci sa táto pre ostatné osoby prejavuje najmä
poruchami na fyzickej úrovni. Takéto dôsledky by mali orgány pracujúce na úseku sociálnej pomoci

byť pripravené predvídať a na ne adekvátne reagovať; rovnako ako pracovať so skutočnosťou, že
prichádzajú do kontaktu s jednoduchými, starými a slabými osobami, ktoré o rozsahu pomoci, ktorú
potrebujú a môžu po práve dostať, ani nemajú predstavu. Žalovaný voči žalobkyni nebol schopný
zreteľne, preukázateľne a vopred formulovať, čo presne od nej očakáva a s akými dôsledkami.

Poukázala na to, že nie je možné bez ďalšieho vychádzať z odsúdenia žalobkyne, ktoré bolo
amnestované na základe čl. I rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1/2013 Z. z. o amnestii. V
žiadnom prípade nebol samoúčelný ani poukaz na diagnózu žalobkyne, ktorá v sebe zahŕňa i oslabenie
pamäťových, rozpoznávacích i vyjadrovacích schopností; žalobkyňa podľahla tlaku a presviedčaniu
orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom jej nebol poskytnutý obhajca a voči schválenej dohode o

vine a treste sa už nemala možnosť brániť. Ani keby v čase podania žiadosti a poskytnutia príspevku
bola vedela (nie až následne), že práce bude realizovať (prípadne sčasti realizovať) iná, než fakturujúca
osoba, trestného činu sa a priori nemohla dopustiť.

Prvostupňový súd tak mal aplikovať voči žalobkyni v tomto konaní obdobu beneficio cohaesionís a

nepovažovať rozsudok o schválení dohody o vine a treste voči žalobkyni za rozhodujúci a pre túto vec
záväzný. Navyše rozhodujúce skutočnosti pre možnosť vydania rozhodnutia o vrátení príspevku sú v
zákone o sociálnej pomoci zakotvené svojbytne a podmienky pre vydanie tohto rozhodnutia musia byť
naplnené kumulatívne a skúmané príslušnými správnymi orgánmi a správnymi súdmi. Pri posudzovaní
uvedených podstatných otázok krajský súd veľmi pravdepodobne vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia [odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.], uvedené však nie je možné zistiť
jednoznačne pre nezrozumiteľnosť a protirečivosť jeho rozhodnutia. Evidentná protirečivosť uvedeného
prieskumného postupu súdu a jeho uvažovania je prejavom základnej logickej nedostatočnosti,
nesprávneho právneho posúdenia i istej nevhodnej zaujatosti pri riešení uvedenej veci.Súd prvého stupňa tiež ignoroval právny názor odvolacieho súdu, čo má obsahovať výrok napadnutého
rozhodnutia správnych orgánov. S touto okolnosťou sa súd prvého stupňa nevysporiadal, hoci pre vadu

výroku bolo potrebné rozhodnutie správnych orgánov zrušiť.

Súd prvého stupňa vytkol žalobkyni, že nesplnila notifikačnú povinnosť podľa § 63 ods. 8 cit. zákona.
Toto vyúčtovanie sa však uskutočnilo - (konečná) faktúra bola správnemu orgánu doložená (veď na
tom základe bol príspevok aj zvýšený rozhodnutím zo dňa 6. marca 2008), a to po miestnom šetrení

uskutočnenom správnym orgánom prvého stupňa, na ktorom správny orgán zistil, že práce v byte
žalobkyne boli uskutočnené. K záveru, že rekonštrukčné práce v byte žalobkyne nikto nerealizoval,
nedospeli ani konajúce trestné orgány (vo veci žalobkyne, ani vo veci spoluobvinených), práve naopak.
Takýto záver teda jednak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.),
ale najmä nesúvisí s povinnosťou vrátiť príspevok, resp. túto súvislosť žalobkyňa nevidela. Samotné
vyúčtovanie totiž nevyhnutne nasleduje až po uskutočnení stavebných prác. Podmienky pre poskytnutie

príspevku sa však skúmajú k momentu pred ich uskutočnením. Taktiež neexistuje predpis, ktorý by
určoval, že osoba vystavujúca doklad o cene musí úpravu bytu aj vykonať (a napr. subdodávka je v
obchodných vzťahoch prípustným spôsobom realizácie záväzku zo zmluvy o dielo). Pripomenula, že
i trestné orgány uzavreli voči spoluobvineným, že pre ratio právnej úpravy poskytovania uvedených
príspevkov je jedno, kto realizoval rekonštrukčné práce financované z príspevku na úseku sociálnej

pomoci, keď tieto práce realizované boli.

Záverom dodala, že vždy je potrebné dbať na účel právnej úpravy a skúmať, či tento účel právnej úpravy
bol, prípadne mohol byť naplnený. Uvedené platí o to viac v prípade osôb oslabených chorobou, ktorým
majú príspevky sociálnej pomoci pomôcť, a nie ich nalákať a potom na základe formalistického výkladu

zákona (reprobovaného i samotným ústavným súdom) im všetko vziať. Na predmetný účel právnej
úpravy nedbal vo svojom postupe žalovaný správny orgán, ani krajský súd. Preto je nútená výslovne
poukázať i na to, čo by inak vo vyspelej spoločnosti a právnom štáte malo byť zrejmé, že správne orgány
sociálnej pomoci majú slúžiť občanom a nie opačne, a majú tak napĺňať svoje spoločnosťou určené a
v zákone rámcovo vyjadrené poslanie. A ak už to nemal na pamäti orgán verejnej správy, je potrebné,

aby toto poslanie naplnili orgány správneho súdnictva a učinili tým postihnutým aspoň s odstupom času
konečne zadosť, a to z morálneho hľadiska i z hľadiska finančných dopadov.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že trvá na svojom vyjadrení číslo AA/2011/04297,
AA/2013/00701-1 zo dňa 04.09.2013 k žalobe žalobkyni týkajúcej sa preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. AA/2011/04297 zo dňa 02.11.2011, ktoré považuje za správne a vydané v
súlade s platnými právnymi predpismi. Preto navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s
§ 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť
tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 20.06.2017 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§
156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,

ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-
právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe
je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť hovydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal
rozsudok, ktorým krajský súd zamietol žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, a preto odvolací
súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či

sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo

98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala
preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a
dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie

hmotného práva.

Podľa § 63 ods. 11 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci (ktorý treba aplikovať v danom prípade),
peňažný príspevok na úpravu bytu, rodinného domu alebo garáže sa poskytne na základe dokladu
o cene úpravy bytu, rodinného domu alebo garáže vyhotoveného právnickou osobou alebo fyzickou

osobou, ktorej predmetom činnosti je vykonávanie úprav a ktorá má na túto činnosť oprávnenie.

Podľa § 103 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci, občan, ktorému sa poskytuje sociálna služba, peňažný
príspevok na kompenzáciu alebo peňažný príspevok za opatrovanie, je povinný písomne ohlásiť
príslušnému orgánu, obci, samosprávnemu kraju alebo zariadeniu sociálnych služieb, ktoré vo veci

rozhodli, do ôsmich dní zmeny v skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na sociálnu službu,
peňažný príspevok na kompenzáciu alebo peňažný príspevok za opatrovanie, na ich výšku a výplatu
alebo poskytovanie.

Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci, občan, ktorému sa poskytuje peňažný príspevok

na kompenzáciu alebo peňažný príspevok za opatrovanie je povinný vrátiť peňažný príspevok na
kompenzáciu alebo peňažný príspevok za opatrovanie alebo jej časť odo dňa, od ktorého nepatrili vôbec
alebo v poskytovanej výške, ak
a) nesplnil niektorú uloženú povinnosť a prijímal peňažný príspevok na kompenzáciu alebo peňažný
príspevokzaopatrovaniealebojejčasť,hocivedelalebomuselzokolnostípredpokladať,žesavyplácajú

neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili,
b) vedome spôsobil, že peňažný príspevok na kompenzáciu alebo peňažný príspevok za opatrovanie
alebo jej časť sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili.

Podľa § 104 ods. 2 zákona o sociálnej pomoci, povinnosť uvedená v odseku 1 platí najmä vtedy, ak

občan nesplnil ohlasovaciu povinnosť, peňažný príspevok na kompenzáciu alebo peňažný príspevok za
opatrovanie vylákal alebo zamlčal niektorú rozhodujúcu skutočnosť.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
AA/2011/04297 zo dňa 02.11.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa a odvolanie žalobkyne zamietol.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č.
KE2/2011/25005/1 zo dňa 27.09.2011 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“ alebo „rozhodnutiesprávneho orgánu prvého stupňa“) uložil žalobkyni povinnosť vrátiť peňažný príspevok na úpravu bytu
vo výške 4.123,14 Eur podľa § 65 ods. 19 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch“) a § 104

ods. 1 písm. b/, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci (ďalej len „zákon o sociálnej
pomoci“), ktorý jej bol priznaný na základe právoplatného rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu č. 2008/28170-1 zo dňa 09.01.2008 v sume 3.943,30 Eur a rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu č. 2008/28170-2 zo dňa 06.03.2008 bol zvýšený na sumu 4.123,14 Eur. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalobkyňa vedome spôsobila, že peňažný príspevok na kompenzáciu sa priznal a

vyplatil neprávom, pretože už v čase predloženia predfaktúry a faktúry vedela, že spoločnosť TIROSTAV
spol. s.r.o. nebude vykonávať práce, a tak zatajila rozhodujúcu skutočnosť majúcu vplyv na výsledné
rozhodnutie žalovaného.

Na odvolanie žalobkyne žalovaný správny orgán, tak ako je uvedené vyššie, prvostupňové
správne rozhodnutie potvrdil a opravný prostriedok žalobkyne zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil

argumentáciou, že žalobkyňa písomne neohlásila žalovanému do ôsmich dní zmeny skutočností na
trvanie nároku na jednorazový peňažný príspevok na úpravu bytu - na bezbariérovú úpravu kúpeľne tým,
že písomne neoznámila, že uvedené úpravy bytu nebude vykonávať spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom,
preto rozsudkom č. k. 7S/11/2012-61 zo dňa 21.11.2012 žalobu žalobkyne zamietol dôvodiac, že
žalobkyňa nesplnila zákonné predpoklady na poskytnutie peňažného príspevku, nakoľko finančné
prostriedkynepoužilavsúladesozákonnýmipodmienkami,alebolipoužitésícezaúčelomrekonštrukcie
bytu žalobkyne, ale nie príslušnou osobou a nie v súlade s ustanovením § 63 ods. 8 zákona o sociálnej

pomoci, preto považoval krajský súd žalobné námietky za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Sžso/6/2013 zo dňa 09.04.2013 zrušil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa nevysporiadal
v plnom rozsahu s dôvodmi žaloby, rozhodnutie žalovaného nepreskúmal po stránke formálnej aj

obsahovej v medziach žaloby, preto jeho rozhodnutie o zamietnutí žaloby je založené na neúplnom
zistení stavu veci a na nesprávnom právnom posúdení veci. Záverom uviedol, ako má krajský súd v
ďalšom konaní postupovať.

Krajský súd v intenciách zrušovacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

opätovne rozhodol, a to rozsudkom č. k. 7S/11/2012-98 zo dňa 10.07.2013 tak, že žalobu žalobkyne
zamietol, čo podporil v podstate rovnakými dôvodmi ako v predchádzajúcom zrušenom rozsudku zo
dňa 21.11.2012.

O opravnom prostriedku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 10Sžso/80/2014

zo dňa 30.11.2015 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 7S/11/2012-98 zo dňa 10.07.2013 v spojení s
opravným uznesením č. k. 7S/11/2012-129 zo dňa 16.10.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
argumentujúc,žesúdprvéhostupňanerešpektovalprávnynázorodvolaciehosúdu,ataknedalodpoveď
nazákladnéotázkynastolenéžalobkyňou.Zdôraznil,ževďalšomkonaníjekrajskýsúdviazanýprávnym
názorom odvolacieho súdu, preto bude povinný v ďalšom konaní pokračovať v odvolacím súdom

naznačenom smere.

Krajskýsúdpreskúmavanýmrozhodnutímopäťzamietolžalobužalobkynezdôvodu,žespisovýmateriál
potvrdzoval všetky okolnosti zodpovedajúce k tomu, že k vráteniu tohto príspevku bolo potrebné pristúpiť
kvôli nezdokladovaniu ani rozsahu vykonaných prác, ani subjektov, ktoré pri tejto činnosti pracovali,

rozsahom výroku trestného rozsudku vo vzťahu k žalobkyni bol súd v predmetnom prípade viazaný,
preto dospel k záveru, že nebol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu pre „nezodpovedané otázky“.
Mal za to, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto
rozsudkom žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Odvolací súd vychádzajúc z odvolania žalobkyne konštatuje, že táto odvolanie voči rozhodnutiu súdu
prvého stupňa založila na námietke nesprávneho právneho posúdenia s tým, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav, v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, a
tak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľne pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.Po preskúmaní súdneho a pripojeného administratívneho spisu nemohol odvolací súd inak, ako
konštatovať, že krajský súd pochybil, ak žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nezrušil a vec

nevrátilžalovanémunaďalšiekonaniezdôvodu,žezistenýskutkovýstavneboldostatočnýmpodkladom
pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Správny orgán pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z toho, že žalobkyňa vedome vylákala
peňažnýpríspevokodžalovaného,pričomsvojprávnyzáveržalovanýsprávnyorgánpodporilpoukazom

na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 7T/93/2010-192 zo dňa 21.12.2010, ktorým bola
žalobkyňa uznaná vinnou za to, že spoločným konaním (spolu s Z. N. a Z. F.) vylákala od iného príspevok
zo štátneho rozpočtu, ktorého poskytnutie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané
na podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že ho uviedla do omylu v otázke ich splnenia, čím spáchala prečin
subvenčného podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 225 ods. 1 Trestného zákona. Správny
orgán mal za to, že žalobkyňa vedome spôsobila, že sa jej peňažný príspevok na kompenzáciu priznal

a vyplatil neprávom, nakoľko podľa správneho orgánu žalobkyňa už v čase predloženia predfaktúry
a faktúry vedela, že spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. nebude vykonávať príslušné práce. Uvedeným
konaním žalobkyňa zatajila skutočnosť, ktorá mala vplyv na výsledné rozhodnutie žalovaného.

V súvislosti s uvedeným upriamuje odvolací súd pozornosť na ustanovenie § 103 ods. 1 a § 104 ods. 1 a

2 zákona o sociálnej pomoci, z ktorých vyplývajú povinnosti a zodpovednosť občanov v oblasti sociálnej
pomoci a predovšetkým o ktoré žalovaný správny orgán oprel svoje žalobou napadnuté rozhodnutie.

Odvolací súd má v prejednávanej veci za nesporné, že nárok žalobkyne na poskytnutie peňažného
príspevku na úpravu bytu vyplýval z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. 2008/28170-1

zo dňa 09.01.2008, ktorý jej príslušný peňažný príspevok priznal s ohľadom na to, že v zmysle
zákona o sociálnej pomoci bola posudkom prvostupňového správneho orgánu č. K2/2007/28469 zo
dňa 06.12.2007 určená miera funkčnej poruchy žalobkyne na 70 % (občan s ťažkým zdravotným
postihnutím), pričom bolo navrhnuté, aby boli sociálne dôsledky kompenzované peňažným príspevkom.

Z uvedeného pre odvolací súd vyplynulo, že žalobkyňa mala legitímny nárok na priznanie, resp.
poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia vo forme príspevku
na úpravu bytu, a preto sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že žalobkyňa vylákala finančné
prostriedky od žalovaného (prostredníctvom žiadosti, na podanie ktorej bola podnietená inými osobami),
pretožežalobkynibolpeňažnýpríspevoknaúpravubytupriznanýprávevsúvislostisjejzlýmzdravotným

stavom vyžadujúcim úpravu bytu, ktorý je podložený posudkom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý,
ako správne uviedol súd prvého stupňa, nikto nerozporoval.

V ďalšom mal krajský súd za preukázané, že žalobkyňa dokonca už v čase predloženia predfaktúry a
faktúry vedela, že rekonštrukčné práce nebude vykonávať spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. Vychádzal

pritom z výsluchu žalobkyne v trestnom konaní (č. l. 47 trestného spisu), z výpovedí obvinených - N.,
F. (č. l. 88 trestného spisu) v trestnom konaní ako aj z trestného rozsudku vydaného v trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II, sp. zn . 7T/93/2010.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku opakovane uviedol, že je v celom konaní viazaný

právoplatným trestným rozsudkom, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu
subvenčného podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 225 ods. 1 Trestného zákona. K
trestnému rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 7T/93/2010-192 zo dňa 21.12.2010 odvolací súd
vo vzťahu k prejednávanej veci uvádza, že ak žalovaný správny orgán založil skutkové zistenia na
výsledkochtrestnéhokonaniamiestotoho,abyvykonalnáležitédokazovanie,pričomkrajskýsúdprevzal

jeho právne závery, nemohol sa s takýmto záverom odvolací súd stotožniť. V súvislosti s uvedeným
rozsudkompovažovalodvolacísúdzapotrebnépoznamenať,žeúlohoukrajskéhosúdubolopreskúmať,
čibolisplnenézákonnépodmienkynauloženiepovinnostižalobkynivrátiťposkytnutýpeňažnýpríspevok
na úpravu bytu, preto krajský súd pochybil, ak namiesto vykonania dokazovania sa uspokojil so závermi
trestného konania, v ktorom sa prejednávala trestná zodpovednosť žalobkyne v súvislosti s poskytnutím

uvedeného príspevku. Pritom nie bez významu je skutočnosť, že žalobkyňa uzavrela dohodu o vine a
treste (podľa okolností prípadu možno ani nie celkom slobodne), ale ďalší obvinení p. F. a p. N. boli
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 7T/93/2010-304 zo dňa 14.08.2012 oslobodený spod
obžaloby pre prečin subvenčného podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 21 ods. 1 písm. d/k § 225 ods. 1 TZ (za spáchanie ktorého bola žalobkyňa uznaná vinnou), pretože skutok nie je trestným
činom. Okresný súd Košice II v oslobodzujúcom rozsudku dokonca uviedol, že z ustanovenia § 63 ods.
10 zákona o sociálnej pomoci „nevyplýva konkrétne povinnosť právnickej osobe, okrem vyhotovenia

dokladu o cene úpravy bytu vykonať fakturované práce.“ Krajský súd však tento, pre jeho právny záver
nevyhovujúci oslobodzujúci rozsudok, nevzal do úvahy.

Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom krajský súd dospel k jednoznačnému záveru o
vedomosti žalobkyne o tom, že spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. nebude vykonávať rekonštrukčné

práce, pričom pri formulovaní uvedeného názoru vychádzal odvolací súd predovšetkým zo skutočnosti,
že samotná žalobkyňa iniciovala podnetom na Slovenskú obchodnú inšpekciu (ďalej len „SOI“)
prešetrenie rekonštrukčných prác, pričom označila, že sa jednalo o úkony realizované spoločnosťou
TIROSTAV spol. s.r.o. Vzhľadom na to, že krajský súd bol presvedčený o uspokojujúcich komunikačných
schopnostiach žalobkyne (nemá rozpoznávacie ťažkosti, problémy s pamäťou, v oblasti komunikácie
nemá sociálne dôsledky), sa odvolaciemu súdu javí nelogické, že by žalobkyňa v podnete na SOI uviedla

spoločnosť, o ktorej mala vedomosť, že rekonštrukčné práce nevykonala. Odvolací súd musí v ďalšom
konštatovať, že ak by súhlasil so záverom krajského súdu o tom, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že
spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. sa nepodieľala na realizácii rekonštrukčných prác (a napriek tomu sa u
SOI domáhala prešetrenia vykonaných prác), tak by v podstate poprel logiku veci, pretože pri aplikovaní
zákonov logického myslenia nemožno dospieť k záveru, že by žalobkyňa bola podala podnet na SOI,

čím by bola upozornila na svoje vedomé protiprávne konanie.

Uvedený záver odvolacieho súdu podporuje aj skutočnosť, že nemožno objektívne očakávať, že
žalobkyňa bola oboznámená, resp. si sama zisťovala, v akom právom vzťahu boli k spoločnosti
TIROSTAV spol. s.r.o. jednotlivé fyzické osoby, ktoré reálne rekonštrukčné práce vykonali. Zároveň platí,

že práve spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. vystavila žalobkyni nielen predfaktúru, ale aj konečnú faktúru
za vykonané práce, ktoré žalobkyňa následne predložila žalovanému. Navyše pán Z. N. je jediným
spoločníkom a konateľom spoločnosti TIROSTAV spol. s.r.o.

Žalobkyňa počas celého správneho a súdneho konania namietala, že nedisponovala informáciou,

že rekonštrukčné práce nerealizovala spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o., pričom vyjadrenie samotnej
spoločnosti, že práce a ani predmetný materiál na prestavbu kúpeľne nedodala, údajné zneužitie
vystavenej predfaktúry a faktúry žalobkyňou, či už vyššie spomínaný právoplatný trestný rozsudok
podľa názoru odvolacieho súdu neboli dostatočné na formulovanie záveru o dostatočne zistenom
skutkovom stave, pretože nebolo bez pochýb preukázané, že žalobkyňa mala poznatky o tom, že

stavebné práce v súvislosti s rekonštrukciou kúpeľne nebude vykonávať spoločnosť TIROSTAV spol.
s.r.o. Ak teda žalobkyňa nedisponovala predmetnou informáciou, nemohla ani oznámiť žalovanému v
zmysle ustanovenia § 104 ods. 2 zákona o sociálnej pomoci zmenu realizátora úpravy bytu.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na námietky žalobkyne o tom, že nedisponovala informáciami, že

spoločnosť TIROSTAV spol. s.r.o. nevykonávala rekonštrukčné práce, keď navyše ani pre správny orgán
nie je sporné, že práce boli vykonané, nie je podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho dokazovania
v smere načrtnutom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžso/6/2013 zo dňa
09.04.2013 možné prijať záver o splnení zákonných podmienok pre povinnosť žalobkyne poskytnutý
príspevok vrátiť.

Odvolací súd ďalej dáva do pozornosti, že ani z rozhodnutia o priznaní peňažného príspevku
zo dňa 09.01.2008, ani z rozhodnutia o jeho zvýšení zo dňa 06.03.2008 nevyplýva určenie
konkrétneho subjektu, ktorý bol povinný vykonať rekonštrukčné práce, resp. povinnosť, že subjekt, ktorý
rekonštrukčné práce vyfakturoval, ich musel aj realizovať. Od žalobkyne sa na poskytnutie peňažného

príspevku vyžadovalo len predloženie dokladu o cene úpravy bytu vyhotoveného právnickou osobou
alebo fyzickou osobou, ktorej predmetom činnosti je vykonávanie úprav a ktorá má na túto činnosť
oprávnenie, čo žalobkyňa splnila.

Za nesmierne významnú skutočnosť v prejednávanom prípade považoval odvolací súd práve to, že

bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že došlo k realizácii prác za účelom rekonštrukcie bytu
žalobkyne. Potvrdzuje to aj záznam zo sociálneho zisťovania o zrealizovaní prác uskutočneného v
domácnosti žalobkyne, na podklade ktorého došlo k vydaniu rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa č. 2008/28170-2 zo dňa 06.03.2008, ktorým sa rozhodlo o zvýšení peňažného príspevku naúpravu bytu žalobkyne. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd záver o povinnosti žalobkyne
vrátiť celý poskytnutý finančný príspevok za predčasný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní.

V zmysle uvedeného má odvolací súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie za nepreskúmateľné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie
veci a pre nedostatok dôvodov. Skutočnosť, že prvostupňový orgán aj žalovaný rozhodovali vo veci bez
riadnych podkladov a uspokojili sa v konaní v podstate len s výsledkami trestného konania považuje
odvolací súd za takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedených

dôvodov bolo potrebné rozsudok krajského súdu v zmysle § 220 O.s.p. zmeniť a preskúmavané
rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V ňom bude potrebné v intenciách
uvedeného znova posúdiť, či s prihliadnutím na všetky okolnosti boli v danom prípade splnené zákonné
podmienky pre uloženie povinnosti žalobkyne vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré nesporne boli
použité na vykonanie odsúhlasených rekonštrukčných prác.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k
ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na jej úspech v konaní priznal ich náhradu. Keďže žalobkyňa
si trovy právneho zastúpenia nevyčíslila, súd jej mohol priznať iba náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu, a to súdny poplatok za žalobu (66 Eur) a súdny poplatok za podané odvolanie (70 Eur), v
celkovej výške 136 Eur.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.