Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on

Decision was made at the court Najvyšší súd Slovenskej republiky

Judgement was issued by JUDr. Jozef Kolcun

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/89/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711216749
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6711216749.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov : 1/ K. D., rod. R., bývajúca v Q., 2/ X. I., rod. R.,
bývajúca v Q., 3/ B. S., rod. R., bývajúca v S., 4/ Y. J., bývajúci v Q., 5/ B. O., rod. J., bývajúca v S., 6/ W.
R., rod. R., bývajúci v Q., 7/ X. N., rod. R., bývajúca v Q., 8/ K. R., rod. D., bývajúca v Q., všetci zastúpení
JUDr. Jánom Repášom, advokátom vo Zvolene, Trhová č. 4, proti žalovaným : 1/ W. R., bývajúci v Q.,
2/ Y. R., bývajúci v Q., 3/ Y. B., rod. R., bývajúca v Q., 4/ K. B., rod. R., bývajúca v Q., všetci zastúpení

JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom vo Zvolene, Nám. SNP č. 70/36, o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 16 C 213/2011, o dovolaní žalobcov 1/ až
8/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. novembra 2014, sp. zn. 16 Co 154/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaní 1/ až 4/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen rozsudkom z 2. októbra 2013 č. k. 16 C 213/2011-204 zamietol návrh žalobcov,
ktorým sa domáhali určenia, že do dedičstva po neb. W. R., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom Q.,
ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, patria nehnuteľnosti uvedené v petite žaloby. Uložil žalobcom spoločne
a nerozdielne nahradiť žalovaným trovy konania. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie
uviedol, že žalobcovia v predmetnom konaní preukázali naliehavý právny záujem na takejto žalobe.

Pokiaľ sa týka samotnej dôvodnosti žaloby, mal za to, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné
bremeno na preukázanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam u ich predchodcu W.
R., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel XX.X.XXXX. Listiny, ktoré žalobcovia v konaní predkladali súdu
neboli hodnovernými listinnými dôkazmi preukazujúcimi vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
u poručiteľa W. R.. Naopak, žalovaní preukázali súdu predloženými listinnými dôkazmi, že sporné
nehnuteľnosti,ktorébolipôvodnezapísanévpozemnoknižnejvložkeč.XXXač.XXXkatastrálneúzemie

Q., boli prevedené darovacou zmluvou z otca W. R. nar. XXXX, ktorý zomrel v roku XXXX, na vtedy ešte
maloletého W. R., nar. XXXX, o čom súdu predložili aj darovaciu zmluvu zo dňa 30.11.1948 vedenú
pod č. d. 3543/48 a zároveň uvedenú skutočnosť preukázali aj predložením listinných dôkazov
ohľadom schválenia právneho úkonu opatrovanským súdom za vtedy maloletého W. R., nar. XXXX.
Nehnuteľnosti vo vložke č. XXX katastrálne územie Q. W. R. XXXX - XXXX daroval svojim trom synom, a
to : W. R. - XXXX-XXXX, B. R. - XXXX-XXXX a B. R. nar. v roku XXXX, každému po jednej tretine. W. R.,

nar. XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX nebol jeho synom, ale bol jeho vnukom. O skutočnosti,
že nehnuteľnosti uvedené vo vložke č. XXX katastrálne územie Q. a vložke č. XXX katastrálne územie
Q. dal prepísať W. R. XXXX-XXXX na svojich synov svedčí aj listinný dôkaz, ktorý predložili žalovaní
v konaní, a to „Hodnoverné vyhotovenie“, jednacie číslo 62/1949, číslo denníka 2318/49 - „Verejno-
notárska listina“ zo dňa 10.3.1949, ktorú spísal Q. B. - verejný notár vo Zvolene, kde o. i. z obsahu
uvedenej listiny vyplýva, že pred notára predstúpili manželia, a to W. R. a jeho manželka B. R., rod. S.,

obyvatelia domu č. F. a požiadali ho o spísanie uvedenej verejno-notárskej listiny, kde W. R. prehlásil,
že omylom označili zmluvu spísanú formou verejno-notárskej listiny zo dňa 17.2.1949 ako darovaciuzmluvu, lebo nehnuteľný majetok, ktorý si spolu za ich manželského spolužitia nadobudli dali prepísať
na jeho deti : „W., B. a B. R., z ktorých W. R. a B. R. sú z jeho prvého manželstva s nebohou H.,
rod. R.. Z tohto dôvodu potom nemohli byť uvedené nehnuteľnosti prejednávané v dedičskom konaní

po poručiteľovi W. R., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, nakoľko nebol ich vlastníkom.
Žalobcovia teda neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žaloby a preto bol ich žalobný
návrh v plnom rozsahu zamietnutý.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcov 1/ až 8/ rozsudkom z 20. novembra
2014 č. k. 16 Co 154/2014-232 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Uložil žalobcom 1/ až 8/ uhradiť

spoločne a nerozdielne žalovaným 1/ až 4/ trovy odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v potrebnom rozsahu,
vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil
podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia a obsahu súdneho spisu vyplývajú všetky
skutočnosti, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie v tejto veci. Žalobcovia hodnoverne nevysvetlili
a nepredložili žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, aké skutočnosti, resp. aké právne úkony mali

byť dôvodom zápisov v PKN vložkách č. XXX a XXX katastrálne územie Q. v prospech W. R., nar.
XXXX,zomreléhoXXXX.Pozemnoknižnézápisybolivykonanénazákladeprávnychúkonovzroku1947
až 1949, žalobcovia svoje tvrdenia hodnoverne nestotožnili s uvedenými zápismi. Nepredložili žiadne
písomnosti a iné dôkazy, z ktorých by vyplývalo, akými právnymi úkonmi a od koho mal nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ich právny predchodca W. R., nar. XXXX, zomrelý XXXX.

Žalobcovia hodnoverne nevysvetlili, prečo mal byť nadobúdateľom nehnuteľností iba najmladší syn W.
R. a manželky X. C., ktorý mal viacero starších súrodencov, a ktorý bol v t. č. iba útleho veku.
Protirečili si v tvrdení, že žalovaný 1/ mal v Q. prezývku po svojej matke S. a nikdy nebol volaný W. R.,
ale v odvolaní uviedli, že žalovaný 1/ chodil do školy s deťmi W. R. (syna W. R. st. z prvého manželstva)
a bol pokladaný za ich súrodenca, preto sa u všetkých detí písala prezývka A.. Skutočnosť, že

prezývka „A.“ sa používala aj u žalovaného 1/, žalovaný v konaní preukázal.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 8/. Prípustnosť dovolania
odôvodňovali ustanovením § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. Namietali, že im bola odňatá možnosť konať
pred odvolacím súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a to jednak
zúčastniť sa pojednávania, robiť na ňom prednesy, vysvetliť v odvolaní uvedené relevantné skutočnosti

a vyjadriť sa k tvrdeniu protistrany. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal nimi
navrhnutými dôkazmi a vo svojom odôvodnení poukázal len na darovaciu zmluvu zo dňa 30.11.1948
a verejnonotársku listinu zo dňa 10.3.1949. Spochybnili aj právne závery súdu prvej inštancie, ako aj
odvolacieho súdu. Navrhli zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalovaní vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalobcov odmietnuť a priznať im trovy dovolacieho

konania.
5. Dovolanie žalobcov bolo podané 9. februára 2015 osobne. Podľa prechodného ustanovenia § 470
ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1.
júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania, skúmal prípustnosť a
dôvodnosť dovolania. Dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451
ods. 3 veta prvá C.s.p.) dovolací súd uvádza nasledovné :

7.Vzhľadomktomu,žedovolaniebolopodanépred1.júlom2016,t.j.zaúčinnostizákonač.99/1963Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle vyššie uvedeného § 470 ods. 2 C.s.p. a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle §
236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody
prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám
uvedeným § 237 ods. 1 O.s.p.
9. Dovolatelia dovolaním napadli potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné. V danej veci
by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
ods. 1 písm.a/ až g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia). Dovolatelia procesné vady konania vzmysle § 237 ods. 1 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietali a vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom
konaní najavo.
10. Dovolatelia namietali, že odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom tým, že o ich odvolaní

rozhodol bez nariadenia pojednávania.
11. Dovolací súd k tejto námietke žalobcov uvádza, že podľa právneho poriadku účinného do 30. júna
2016 platilo, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvéhostupňarozhodolpodľa§115abeznariadeniapojednávaniaajepotrebnézopakovaťalebodoplniť

dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch bolo možné o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
12. Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplývalo, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1
O.s.p. bol odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však mohol rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie §

214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhodoval odvolací súd sám. V danom
prípade : a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/
súd prvej inštancie nerozhodoval podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, a teda nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

13. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu v danom prípade
zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1
písm.f/ O.s.p.
14. Žalobcovia v dovolaní namietali, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal nimi navrhnutými
dôkazmi.

15. Podľa právneho poriadku účinného do 30. júna 2016 platilo, že súd nie je viazaný návrhmi strán na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
stranou sporu navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p., lebo týmto
postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
16. Žalobcovia taktiež namietali nesprávne právne závery súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu.
17. Právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií bolo v konštantnej judikatúre Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým bolo možné odôvodniť procesne

prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že
prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií nezakladalo procesnú vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací

súd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.
18. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcov nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie žalobcov podľa § 447 písm.c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol bez
jeho meritórneho dovolacieho prieskumu.

19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.