Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 17, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/539/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206163
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1710206163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: X. A., B. V. XXXX/XX, E. F.,
zastúpenéhoJUDr.IngridZlochovou,advokátkou,sosídlomGalvaniho12,Bratislava,protižalovanému:
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o nahradenie prejavu
vôle, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 21. marca 2014, č.k.

10C/99/2012-222, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd
nahradil vyhlásenie vôle žalovaného ako prevodcu, že uzatvára so žalobcom ako
nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam
- pozemkom špecifikovaným v žalobe. Rozhodol tak podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3

ods. 1, 3,4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, 5 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o
zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, § 34 ods. 1, 2, 3,4 zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších
predpisov, keď vykonaným dokazovaním zistil, že na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového

úradu v L. Q. sp.zn. D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatného dňa 23.05.2007, bol oprávnenej
osobe X. Q. priznaný reštitučný nárok na vydanie náhradných pozemkov. Zmluvou o postúpení práv
zo dňa 27.10.2009 oprávnená osoba X. Q. previedol na žalobcu svoje práva, ktoré mu vyplývajú
ako oprávnenej osobe podľa uvedeného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v L. Q.. Dňa
27.10.2009 požiadal žalobca žalovaného na doriešenie jeho nároku a o vydanie náhradných pozemkov,
ktoré sú vo vlastníctve štátu, pričom vo svojej žiadosti uviedol, že žiada vydať pozemky v kat.úz.
Č.. Na základe tejto žiadosti vypracoval príslušný organizačný útvar žalovaného žiadosť na udelenie

súhlasu na poskytnutie náhrady v tomto katastrálnom území a súhlas na vypracovanie návrhu zmluvy
o bezodplatnom prevode vlastníctva pre žalobcu, pričom zo strany žalovaného bol udelený súhlas
štatutárnych orgánov na plnenie. Rada fondu, ako kontrolný orgán žalovaného, na svojom zasadnutí
dňa 26.11.2009 uznesením č. 1631 odporučila štatutárnym orgánom žalovaného vyriešiť nárok žalobcu
navrhovaným spôsobom a uzatvoriť s ním zmluvu o bezodplatnom prevode na pozemky v kat.úz. Č.
T. F. X. B.. Na základe výzvy žalovaného sa žalobca dostavil na príslušný územno-organizačný útvar

za účelom podpísania zmluvy o bezodplatnom prevode a túto zmluvu žalobca podpísal. K podpísaniu
zmluvy o bezodplatnom prevode zo strany žalovaného nedošlo ani napriek urgenciám z strany žalobcu,
a teda zmluva uzavretá nebola. Konštatoval, že žalobca svoj nárok založil iba na Zmluve o postúpenípráv, uzavretej dňa 27.10.2009 medzi ním a X. Q., ktorému bol právoplatným rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v L. Q. zo dňa 19.04.2007 sp.zn. D/2007/00279-3 priznané postavenie oprávnenej
osoby v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. a vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by žalobca

mal priamo zo zákona postavenie oprávnenej osoby v zmysle uvedeného ustanovenia. Žalovaný bol
ako právnická osoba zriadený priamo zákonom č. 330/1991 Z.z. a je povinný vykonávať
svoju činnosť podľa tohto zákona a osobitných predpisov vo verejnom záujme; je subjektom verejného
práva a jeho postavenie je obdobné ako postavenie štátneho orgánu vyjadrené v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Zákony č. 503/2003 Z.z. a 330/1991 Zb. neupravujú vydávanie náhradných
pozemkov iným ako oprávneným osobám, predpokladajú, že takéto pozemky budú vydané určitým v
zákone vymenovaným osobám, ktoré sú označené ako oprávnené osoby a žalobca takouto osobou
nebol, preto žalovaný voči nemu nemal právnu povinnosť vydať náhradné pozemky a žalobca nemá
právny nárok voči žalovanému na vydanie týchto pozemkov. Dospel preto k záveru, že žalobca nie je
aktívnevecnelegitimovanýnauplatňovanieprávavočižalovanémunauzavretiezmluvyobezodplatnom

prevode pozemkov, ktoré sa majú poskytnúť ako náhrada podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 517/2012-15 zo dňa 22.11.2012,
v ktorom ústavný súd uviedol, že pri posudzovaní (inej zmluvy o prevode práv žalobcu, uzavretej v
rovnaký deň ako v predmetnej právnej veci) konkrétnej zmluvy o postúpení pohľadávky je podstatným,
že v reštitučnom konaní, predmetom ktorého je vydanie nehnuteľnosti, by sa tretia osoba, v prospech

ktorej bola postúpená pohľadávka, v podobe nároku na vydanie veci, stala oprávnenou osobou, hoci
štatút oprávneného v zmysle osobitného zákona nikdy nespĺňala, a v súdnom konaní sa domáha celkom
špecifického práva na vydanie nehnuteľnosti, ktoré sa podľa reštitučného zákona spätne viaže výlučne
na oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1, 3 zákona č. 503/2003 Z.z.). S okruhom oprávnených
osôb bezprostredne súvisí ust. § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktoré upravuje právne nástupníctvo

(sukcesiu) v prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do
vlastníctvaštátualeboinejprávnickejosobe, vprípadochuvedenýchv§3zomrelapreduplynutím
lehoty uvedenej v § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Toto ustanovenie má
bez pochýb kogentnú povahu a jednoznačne smeruje k odškodneniu len tých osôb, ktoré spĺňajú štatút
osoby oprávnenej. Ak špeciálna právna úprava kogentne upravuje sukcesiu (nástupníctvo), možnosť

cesie (postúpenia) reštitučného nároku ako pohľadávky v zmysle ust. § 524 ods. 1 Obč. zákonníka na
tretie osoby, tu neprichádza do úvahy. Postúpiť pohľadávky si môžu medzi sebou len oprávnené osoby.
Reštitučný nárok na vydanie veci nie ej bez ďalšieho možné považovať za pohľadávku, pretože ide o
majetkovú hodnotu, ktorá zakladá medzi povinnou osobou a oprávnenou osobou vzťah, ktorý nemá
záväzkovo-právny charakter. Ide o vzťah sui generis, ktorý obsahuje znaky práva absolútnej povahy

(viaže sa výlučne na osoby oprávnené, ktorých status je v zákone presne definovaný), ako aj prvky
vecno-právne (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho
pôvodného vlastníka odňatej veci, prípadne jeho závetných, či zákonných dedičov). Nejde tu teda o
právo na reivindikáciu podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ale o
uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky,

ktorou žalobca preukazoval uplatnený nárok je absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zákonníka, lebo
svojím účelom odporuje zákonu č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do prijatia jeho novely zákonom č.
139/2010 Z.z. Možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou
zákona č. 503/2003 Z.z., vykonanou zákonom č. 139/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010,a
to jeho ustanovením § 6 ods. 12 v prípade, ak sa oprávnenej osobe poskytuje náhradný pozemok, ktorý

je už konkrétne určený (dohodnutý) za predpokladu, že táto zmluva je uzatvorená písomne a obsahuje
úradne osvedčené podpisy účastníkov zmluvy. Posudzujúc obsah novelizácie zákona č. 503/2003 Z.z.
vykonanej zákonom č. 139/2010 Z.z. účinnej od 01.júna 2010 Ústavný súd SR dospel k názoru, že bez
ohľadu na dovtedajšiu prax Slovenského pozemkového fondu až táto zmena právnej úpravy umožnila
v režime zákona č. 503/2003 Z.z. (a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a

inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov) akékoľvek "prevody nárokov" a aj
to iba pre prípady v nej výslovne definované, t.j. pre prípady, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch a
je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenou
osobou s treťou osobou s úradne osvedčenými podpismi účastníkov zmluvy. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy

konania v sume 279,92 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov prvoištančného aj druhoinštančnéhokonania. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že reštitučné nároky oprávnených osôb
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. sú neprevoditeľné. Poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z.z. vymedzuje
skutkový základ, s ktorým je spojené právo na vydanie náhrady, určuje oprávnené osoby, povinné osoby

a spôsob a rozsah náhrady. Základným spôsobom zmiernenia krívd spáchaných štátom v minulosti,
je navrátenie vlastníctva, pričom ak z dôvodov uvedených v zákone č. 503/2003 Z.z. nie je možné
vlastníctvo oprávnenej osobe navrátiť, priznáva jej zákon nárok na vydanie náhradných nehnuteľností
vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. S prihliadnutím na uvedenú povahu nárokov priznaných
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. majú podľa jeho názoru uvedené nároky povahu pohľadávky, teda

práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom, kde predmetom záväzku je niečo dať, resp. konať.
Občiansky zákonník upravuje prevod práv zo záväzkového vzťahu v ust. § 524 až 530 ako postúpenie
pohľadávky a z princípu všeobecnej prevoditeľnosti práv ustanovuje výnimky uvedené v ust. § 525 ods.
1 a 2 a vzhľadom na to, reštitučný nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003 je možné ako pohľadávku
podľa ustanovení Obč. zákonníka previesť. Ďalej poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z.z., ktorý je vo
vzťahu k Obč. zákonníku právnou normou špeciálnou, v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

Obvodného pozemkového úradu v L. Q. zo dňa 19.04.2007 sp.zn. D/2007/00279-3, neobsahoval
žiadne obmedzenia prevoditeľnosti nárokov priznaných podľa tohto zákona, a teda
neexistoval zákaz alebo obmedzenie prevoditeľnosti reštitučných nárokov priznaných podľa uvedeného
zákona. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2007 sp.zn. 4Cdo 182/2007,
ktorým Najvyšší súd SR v obdobnej otázke prevoditeľnosti reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991

Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách ustálil, že reštitučné nároky priznané oprávneným osobám podľa
tohto zákona, sú v celom rozsahu prevoditeľné na tretie osoby. Tento záver podporuje aj sám žalovaný,
keď svojím Interným pokynom generálneho riaditeľa č. 9/2009, ktorým sa upravujú zásady a postup
Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní reštitučných náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb.
a č. 503/2003 Z.z. v zmysle nariadenia vlády č. 142/2009, prevod, resp. postúpenie reštitučného nároku

uznal a ako povinný pre tento prípad upravil svoj postup v ust. čl. IV ods. 1 IPGR 9/2009.
Namietal,žemožnosťvoľnejdispozícieoprávnenejosobysnárokom,ktorýjejbolpriznanýpodľazákona
č. 503/2003 Z.z. v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z. do 31.05.2010, vyplýva aj
zo zákona č. 139/2010 Z.z. (§ 6 ods. 12) a z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Namietal preto,
že záver súdu prvej inštancie, že nároky priznané podľa zákona č. 503/2003 Z.z. nemožno previesť

na tretie osoby, vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v konaní o uloženie
povinnosti uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode aktívne vecne legitimovanou osobou, pretože
zmluvou o postúpení práv vstúpil v celom rozsahu do práv pôvodne oprávneného X. Q.. Namietal, že
splnil všetky zákonné podmienky a interné podmienky žalovaného na uzatvorenie zmluvy, zmluva prešla
viacerými kontrolami na rôznych stupňoch riadenia žalovaného, pričom všetky ju vyhodnotili tak, že

je v súlade so zákonnom a internými predpismi žalovaného a táto zmluva bola kontrolným orgánom
žalovanéhoschválenánauzatvorenie.Neuzatvoreniepredmetnejzmluvybezakéhokoľvekzdôvodnenia
zostranyžalovanéhojepotrebnépodľajehonázorupovažovaťzasvojvoľnékonaniežalovaného,ktorým
je žalobcovi znemožnené užívať jeho majetok. Poukázal na zmluvy o bezodplatnom prevode, ktoré
žalovaný uzatvoril s tretími osobami.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, alternatívne zrušiť a vec postúpiť Slovenskému pozemkovému fondu na
ďalšie konanie. Namietal, že rozhodovanie o nárokoch oprávnených osôb v oblasti reštitúcií zveruje
zákon výlučne do právomoci žalovaného, ktorý má v oblasti reštitúcií postavenie inej právnickej osoby,
ktorá koná vo verejnom záujme a pri tejto činnosti vystupuje ako orgán verejnej moci. Uvedené

vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/296/2008 zo dňa 10.08.2009. Podľa jeho
názoru do právomoci súdov nepatrí rozhodovanie o konkrétnych nárokoch oprávnených osôb, táto
právomoc je výlučne zverená Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý koná vo verejnom záujme a
túto jeho právomoc nemôže nijakým spôsobom nahradiť všeobecný súd. Poukázal aj na ust. § 8b a
8c zákona č. 503/2003 Z.z., t.j. tzv. prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.

júna 2010 a 01. marca 2011. Uviedol, že bezodplatné vydávanie pozemkov v
rámci zákona č. 503/2003 Z.z. prebieha určitým administratívnym zákonným postupom, ktorý nebol ešte
pred novelizáciou reštitučných zákonov dovŕšený, pretože zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva
k pozemkom nebola podpísaná štatutármi žalovaného a až podpisom štatutárov by došlo k zavŕšeniu
procesu vydania náhradných pozemkov. Keďže predmetná zmluva nebola uzatvorená, administratívne

konanie vo veci vydania náhradných pozemkov nebolo ukončené a žalovaný bude povinný v tomto
konaní pokračovať a ponúknuť žalobcovi iné vhodné pozemky, ale len v tých katastrálnych územiach,
v ktorých to umožňuje platná právna úprava. S poukazom na ust. § 154 O.s.p. namietal, že stav v
čase vyhlásenia rozsudku je rozhodujúci aj pre právne posúdenie veci vo veciach, v ktorých rozsudkomdochádza k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. tam, kde
rozsudok má konštitutívne účinky (6Cdo 204/2010) a o takýto prípad ide aj v danej veci.
4. Písomným podaním doručeným súdu dňa 10.12.2015 žalobca pre prípad, ak by sa odvolací súd

nestotožnil s dôvodmi jeho odvolania, žiadal vo veci pripustiť dovolanie z dôvodu,
že ide o vec po právnej stránke zásadného právneho významu, keď samotná otázka možnosti, resp.
nemožnosti postúpenia priznaných reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb.
a zákona č. 503/2003 Z.z. postupom podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka je podľa jeho názoru právne
významná pre činnosť žalovaného, a to aj budúcu, ako aj pre oprávnené osoby pri ich rozhodovaní

o spôsobe nakladania s priznanými právami, pričom jej definitívne vyriešenie je spôsobilé odstrániť
súčasne existujúcu právnu neistotu a tým predísť aj možnému vzniku škôd.
5. Písomným podaním doručeným súdu dňa 05.09.2016 žalobca doručil odvolaciemu súdu uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 1369/2015, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní proti
rozsudku Okresného súdu v Pezinku sp.zn. 8C160/2010.
6. Odvolacísúd;spoukazomna§470ods.1,2zákonač.160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok(ďalej

len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny.

7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovanému nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného ako prevodcu, že uzatvára so žalobcom ako
nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam - pozemkom,
ktoré sa majú poskytnúť ako náhrada podľa zákona č. 503/2003 Z.z., zhodnotením výsledkov

dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na
zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 503/2003 Z.z. a zákona č. 330/1991
Zb. a dospel aj k správnemu právnemu záveru, že žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný na uplatňovanie práva voči žalovanému na uzavretie predmetnej zmluvy o bezodplatnom
prevode pozemkov, ktoré sa majú poskytnúť ako náhrada podľa zákona č. 503/2003 Z.z., pretože nemá

zo zákona postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z., žalovaný preto nemá
voči nemu právnu povinnosť vydať náhradné pozemky a žalobca nemá právny nárok voči žalovanému
na vydanie takýchto pozemkov. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj dostatočne odôvodnil v súlade
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., resp. § 220 ods. 2 CSP, keď s poukazom na zodpovedajúcu
právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke

skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov, pričom sa vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci.
8. Žalobca sa v konaní domáhal nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o
bezodplatnom prevode pozemkov vo vlastníctve štátu do vlastníctva žalobcu na základe zákona č.

503/2003 Z.z., ktorý upravuje právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom osôb, ktorých vlastníctvo
k pozemku prešlo v rozhodnom období na štát spôsobom uvedeným v zákone, prípadne právnych
nástupcov týchto osôb uvedených v zákone, alebo poskytnutie náhradných pozemkov týmto osobám,
ak nemožno navrátiť vlastníctvo k pôvodným pozemkom zo zákona stanovených dôvodov.
9. OdvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilsprávnymizávermiuvedenýmivuzneseníÚstavnéhosúdu

SR č.k. II. ÚS 517/2012-15 zo dňa 22.11.2012, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku, že takýto reštitučný nárok nemožno považovať za pohľadávku, ktorú by bolo
možné postúpiť na tretie osoby podľa § 524 ods. 1 Obč. zákonníka, ale je majetkovou hodnotou, ktorá
zakladá špeciálny vzťah medzi povinnou osobou a oprávnenou osobou, ktorý nemá záväzkovo-právny
charakter, právo z neho vyplývajúce, na vydanie veci sa viaže výlučne na osoby oprávnené, ktorých

status je v zákone presne definovaný a je osobitným právom žijúceho pôvodného vlastníka odňatej veci,
prípadne jeho závetných, či zákonných dedičov. Nejde teda o právo na revindikáciu podľa všeobecnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ale o uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného
reštitučným zákonom. Súd prvej inštancie vyložil príslušné ustanovenia zákona č. 503/2003 Z.z. a
Ústavy SR v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu, a preto sú nedôvodné námietky

žalobcu, uvedené v jeho odvolaní, že výklad príslušných zákonných ustanovení súdom prvej inštancie
je nesprávny a je zjavnou dezinterpretáciou. Nedôvodne tiež žalobca namieta nesprávnosť záveru súdu
prvejinštancie,žereštitučnénárokyoprávnenýchosôbpodľazákonač.503/2003Z.zsúneprevoditeľné,
keď aj tento záver je v súlade s právnym názorom ústavného súdu, ktorý za podstatné pri posudzovanízmluvy o postúpení pohľadávky považoval, že v reštitučnom konaní by sa tretia osoba, v prospech ktorej
bola postúpená pohľadávka, v podobe nároku na vydanie veci, stala oprávnenou osobou, hoci štatút
oprávneného v zmysle osobitného zákona nikdy nespĺňala, a domáhala by sa celkom

špecifického práva na vydanie nehnuteľnosti, ktoré sa podľa reštitučného zákona spätne viaže výlučne
naoprávnenúosobuapriposudzovaníprevoditeľnostireštitučnéhonárokuvychádzalajzprávnejúpravy
právneho nástupníctva, uvedenej v § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktorá jednoznačne smeruje
k odškodneniu len tých určitých osôb, ktoré spĺňajú štatút osoby oprávnenej. V súlade s uvedeným
súd prvej inštancie konštatoval, že zákony č. 503/2003 Z.z. a č. 330/1991 Zb. neupravujú vydávanie

náhradných pozemkov iným ako oprávneným osobám a vo svojich ustanoveniach predpokladajú, že
takéto pozemky budú vydané určitým v zákone vymenovaným oprávneným osobám.
10. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca nespĺňal zákonom stanovené podmienky
oprávnenej osoby v zmysle cit. zákona a rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v L. Q. sp.zn.
D/2007/00279-3 zo dňa 19.04.2007, právoplatným dňa 23.05.2007, na základe ktorého sa žalobca
domáha nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie predmetnej zmluvy, v spojení so zmluvou

o postúpení práv zo dňa 27.10.2009, bolo priznané postavenie oprávnenej osoby a nárok na vydanie
náhradných pozemkov X. Q., ktorý svoje práva vyplývajúce mu z uvedeného rozhodnutia, previedol na
žalobcu.Takýtoprevodreštitučnéhonárokupostupompodľavšeobecnejúpravy,obsiahnutej v
Občianskom zákonníku, je však v rozpore s účelom špeciálnej úpravy tohto nároku, ktorý sa viaže
výlučne na oprávnené osoby a ich právnych nástupcov, určených touto špeciálnou úpravou. Tento záver

podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj z následne prijatého zákona č. 139/2010 Z.z., ktorým bol s
účinnosťou od 01.06.2010 novelizovaný zákon č. 503/2003 Z.z., a ktorý umožňuje oprávnenej osobe
svoj reštitučný nárok previesť na tretiu osobu, avšak len za osobitne stanovených podmienok, čím aj v
nasledujúcom období vylučuje pri prevode tohto reštitučného nároku postup podľa všeobecnej právnej
úpravy, obsiahnutej v Občianskom zákonníku.

11. Žalobca v odvolacom konaní predložil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo
1369/2015 zo dňa 23.06.2016, v ktorom Najvyšší súd SR s prihliadnutím na to, že v čase
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu v Galante z 23.03.2009
a Obvodného pozemkového úradu v L. Q. zo dňa 03.02.2009, zákon č. 503/2003 Z.z. neobsahoval
žiadne ustanovenie, ktoré by obmedzovalo prevoditeľnosť nároku na navrátenie vlastníctva k pozemku

alebo priznaného práva na náhradu z oprávnených osôb na tretie osoby a
vzhľadom na novelizáciu zákona č. 503/2003 Z.z. zákonom č. 139/2010 Z.z., účinným od 01.06.2010, a
s poukazom na ďalšiu zmenu vykonanú zákonom č. 422/2015 Z.z. s účinnosťou od 21.07.2015, ktorou
bola zrušená možnosť prevodu náhrady poskytujúcej sa v pozemkoch na tretie osoby, dospel k záveru,
že zákon č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 nezakazoval postúpenie práv oprávnenou

osobou podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, z čoho vyvodil, že niet dôvodu oprávnenú osobu
obmedzovať v nakladaní s právom na navrátenie veci alebo právom na náhradu, keď oprávnenou
osobou uplatnený nárok nepodlieha nemožnosti postúpenia pohľadávky podľa § 525 Obč. zákonníka.
Tomuto záveru podľa názoru Najvyššieho súdu SR nasvedčuje aj Interný pokyn generálneho riaditeľa
č. 9/2009 v zmysle nariadenia vlády SR č. 142/2009 Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe

Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov, ktorý v čl. IV tohto pokynu
upravil, že ak oprávnená osoba postúpila právo priznané rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z práva
na náhradu v celosti alebo čiastočne inej osobe podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, fond poskytne
náhradu tejto osobe (postupníkovi) a taktiež tento záver podľa jeho názoru podporuje aj novela zákona
č. 503/2003 Z.z., vykonaná zákonom č. 139/2010, účinným od 01.10.2010, čo vyplýva aj z

dôvodovej správy k tomuto zákonu. Poukázal aj na rovnaký právny záver uvedený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 182/2007 zo dňa 27.11.2007, ktorý považoval za aplikovateľný aj v
predmetnej veci, keďže Najvyšší súd SR sa v ňom zaoberal vzťahom špeciálneho právneho predpisu,
upravujúceho rovnakú právnu oblasť, a ktorý tiež neobsahoval ustanovenie obmedzujúce prevoditeľnosť
rovnakého nároku, k všeobecnému právnemu predpisu, Občianskemu zákonníku.

12. S vyššie uvedenými právnymi závermi Najvyššieho súdu SR sa však odvolací súd nestotožnil,
keď nie sú v súlade s posúdením obsahu novelizácie zákona č. 503/2003 Z.z., vykonanej zákonom č.
139/2010 Z.z., účinnej od 01.06.2010, ústavným súdom v uvedenom rozhodnutí, vydanom v obdobnej
veci, predmetom ktorej bolo posudzovanie inej zmluvy o prevode práv žalobcu, uzavretej v
rovnakom čase a za zhodných skutkových okolností ako v prejednávanej veci, a v ktorom ústavný

súd konštatoval, že bez ohľadu na dovtedajšiu prax Slovenského pozemkového fondu, až táto zmena
právnej úpravy umožnila v režime zákona č. 503/2003 Z.z. akékoľvek "prevody nárokov" a aj to, iba pre
prípady v nej výslovne definované, t.j. pre prípady, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch a je dohodnutý
konkrétnynáhradnýpozemokzapredpokladuuzatvoreniapísomnejzmluvyoprávnenouosoboustreťouosobou s úradne osvedčenými podpismi účastníkov zmluvy. Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver,
že predchádzajúca právna úprava neumožňovala žiadne prevody nárokov v režime zákona č.
503/2003 Z.z. Ďalej ústavný súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na odlišnosti vo veci, v ktorej Najvyšší

súd SR rozhodol rozhodnutím sp.zn. 4Cdo 182/2007 z 27.11.2007 o prejednávanej veci
a dospel k záveru, že tieto odlišnosti bránia aplikovať názor Najvyššieho súdu SR vyslovený vo veci
sp.zn. 4Cdo 182/2007 na prejednávanú vec. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že
v prejednávanej veci nie je dôvod odchýliť sa od právnych záverov Ústavného súdu SR, uvedených v
jeho rozhodnutí, vydanom v obdobnej veci po stránke skutkovej aj právnej a správne preto súd prvej

inštancie vychádzal pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní z právneho názoru
Ústavného súdu SR, uvedeného v uznesení č.k. II. ÚS 517/2012-15 zo dňa 22.11.2012, s ktorým sa
aj odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a

§ 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).