Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815219469
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815219469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: D. P., bytom U. XXX, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou U. a U., s.r.o., so sídlom v A., W., proti žalovanému: N., a.s., so sídlom v
M., M. R. F. 1, IČO: XX XXX XXX, o určenie existencie právneho vzťahu, na odvolanie žalobcu proti
rozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa23.mája2016,č.k.12Cpr/4/2015-174,vspojenísopravným

uznesením zo dňa 18. júla 2016, č. k. 12Cpr/4/2015-176, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že dňa 17.09.2013 existoval medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer. Zároveň súd rozhodol, že žalovanému náhradu

trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 42
ods. 1, § 43 ods. 1, § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka,
§ 80 písm. c) Občianskeho zákonníka. Súd v prvom rade skúmal, či žalobca má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, že dňa 17.09.2013 existoval medzi žalobcom ako zamestnancom a
žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer. Dospel k záveru, že naliehavý právny záujem u
žalobcu v danej veci je daný, keďže podaná žaloba je účinný a žalobcom správne zvolený procesný

nástroj ochrany práva žalobcu, pretože sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, pričom
sa ním len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom by muselo nasledovať nejaké iné súdne konanie.
Súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ
podľa výpisu zo živnostenského registra začal výkon svojej podnikateľskej činnosti dňa 11.10.2006,
predmetom ktorej bolo zámočníctvo, montáž oceľových konštrukcií nepodliehajúcich stavebnému
konaniu, železobetonárske práce, búracie a výkopové práce, maliarske a natieračské práce, vŕtacie
práce mimo činnosti vykonávaných banským spôsobom a zváračské práce a že žalovaný ako právnická

osoba vznikol zápisom do obchodného registra dňa 30.05.2012. K dátumu 17.09.2013, kedy došlo
k poškodeniu zdravia žalobcu u žalovaného, uplynulo od dátumu zápisu žalovaného do obchodného
registra viac ako 15 mesiacov. Medzi účastníkmi taktiež nebolo sporné, že žalovaný ako
objednávateľ počas doby 12 kalendárnych mesiacov uzatváral so žalobcom ako zhotoviteľom zmluvy
o dielo, ktorých predmetom bolo vykonávanie zámočníckych prác pri opravách strojnotechnologických
zariadení na závode K.. Súd konštatoval, že každá jednotlivá zmluva o dielo jednoznačne spĺňala

náležitosti zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Každý rozsah zhotovenia diela
bol kontrolovaný a odsúhlasovaný v dennom zázname stavby oprávneným zamestnancom žalovaného
na základe skontrolovaných výkonov, v dennom zázname stavby boli súčasne žalovaným odsúhlasenépočty hodín strávených žalobcom pri zhotovení diela, ktoré boli podkladom pre fakturáciu ceny za
zhotovenie diela. V zmluvách o dielo bola jasne identifikovaná zmluvná strana, počet pracovných hodín,
rozpis prác, plus cena práce. Všetky činnosti reálne vykonané v zmysle zmluvy o dielo boli vždy na

konci kalendárneho mesiaca spísané medzi žalobcom a žalovaným na základe denných záznamov zo
stavby, ktoré žalobca svojim podpisom potvrdil, na základe čoho žalobca vypracoval faktúru, ktorá bola
zo strany žalovaného prostredníctvom jeho finančného oddelenia žalobcovi uhradená. Z jednotlivých
zmlúv o dielo vyplýva nepravidelnosť prác žalobcu u žalovaného. Žalobca v konaní potvrdil, že počas
celej doby výkonu prác u žalovaného si plnil svoje zákonné povinnosti ako živnostník. Pokiaľ žalobca

v konaní tvrdil, že bol názoru, že pre žalovaného vykonáva práce v pracovnom pomere, sám žalobca
si v inej časti konania v týchto tvrdeniach protirečil, keď uvádzal, že mal záujem pracovať v pracovnom
pomere u žalovaného, čo mu malo byť aj sľúbené alebo že pred nástupom na výkon prác u žalovaného
mal informovať zástupcov žalovaného o tom, že je živnostník. Žalobca si bol teda od počiatku výkonu
prác u žalovaného vedomý toho, že u žalovaného pracuje na živnosť. Táto skutočnosť je naviac
zrejmá aj z výpovedí všetkých svedkov vypočutých v konaní. Z výpovede žalobcu a taktiež z výpovedí

svedkov mal súd preukázané, že pracovný čas u žalovaného bol pevne určený len u zamestnancov,
kým živnostníci pracovali u žalovaného takisto viac-menej pravidelne, avšak boli využívaní na rôzne
operatívne práce, ktoré bolo treba vykonať a vykonávali takisto aj práce so zvýšeným zdravotným
rizikom, resp. keď pre nich žalovaný prácu nemal, jednoducho im to oznámil a zostali doma. Rovnako z
výpovedí účastníkov a svedkov mal súd zistené, že v prípade, ak potrebovali živnostníci zostať doma,

nevypisovali si dovolenkový lístok, ale len jednoducho poverenému zamestnancovi žalovaného túto
skutočnosť oznámili. Rozdielny prístup žalovaného k svojím zamestnancom a živnostníkom, ktorí pre
neho pracovali vyvstal aj z toho, že kým zamestnanci dostali od žalovaného pracovný odev, všetky
pomôcky a prístroje na výkon práce, žalobca ako živnostník si tieto (okrem niektorých prístrojov)
zabezpečoval sám. Žalovaný svojím zamestnancom prispieval takisto na stravu, kým žalobca sa síce

mohol u žalovaného stravovať, avšak stravu si musel v plnej výške zaplatiť. Skutočnosť, že žalobca si
musel byť dobre vedomý toho, že nie je zamestnancom žalovaného a že sa za neho ani nepokladal,
svedčí aj spôsob odmeňovania žalobcu u žalovaného, s ktorým mal jednotlivo v každej zmluve o dielo
dojednanú hodinovú odmenu a ktorý si v pravidelných mesačných intervaloch uplatňoval od žalovaného
odmenu za vykonanú prácu po kontrole počtu odrobených hodín. Ďalej súd uviedol, že o účelovosti

tvrdení žalobcu ohľadne existencie pracovného pomeru u žalovaného svedčí aj to, že svojho nároku
sa v súdnom konaní domáhal s odstupom viac ako dvoch rokov po úraze, a to len z dôvodu, aby
dosiahol priznanie náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Žalobca si teda od
začiatku výkonu práce u žalovaného bol vedomý toho, že u žalovaného pracuje na živnosť a súhlasil
s tým. Ťažko možno prisvedčiť právnej argumentácii žalobcu a síce, že vykonával pre žalovaného

závislú činnosť. Je síce pravdou, že žalobca práce u žalovaného vykonával opakovane v podstate v
rovnakom čase v priebehu týždňa, čo však nebolo vždy pravidlom a práce u žalovaného vykonával
aj operatívne podľa potreby žalovaného. Pokiaľ žalovaný kontroloval dochádzku žalobcu, bolo to v
súvislosti s dohodnutou hodinovou odmenou za vykonanú prácu. Z vyhodnotenia všetkých vykonaných
dôkazov mal súd zistené, že medzi žalovaným a žalobcom neexistoval žiaden pracovno-právny vzťah

alebo náznak existencie závislej práce žalobcu u žalovaného, ale riadny obchodno-právny vzťah, v
ktorom žalovaný vystupoval ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ diela. Z týchto dôvodov súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142
ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si po vyhlásení
rozsudku žiadnu nevyčíslil.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteprostredníctvomprávnehozástupcuodvolaniežalobca,
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmeny
rozsudku súdu prvej inštancie a vyhovenia žalobe s tým, že mu súd prizná aj náhradu trov konania. Bol
toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že súd sa nestotožnil s jeho názorom, že jeho
práca ako zamestnanca vykonávaná pre žalovaného ako zamestnávateľa spĺňa podmienky závislej
práce, a preto na vec aplikoval ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého mal byť medzi
ním ako zhotoviteľom diela a žalovaným ako objednávateľom uzavretý obchodno-právny vzťah. Citoval
ust. § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, v znení v čase pracovného úrazu, pričom mal za to, že súd sa

vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že spoločnou črtou všetkých znakov závislej práce je osobná,
či hospodárska závislosť zamestnanca na zamestnávateľovi. Tieto znaky slúžia na odlíšenie závislej
práce od iných ekonomických aktivít. Aby bolo možné označiť prácu za závislú, musí byť v konaní
preukázané naplnenie všetkých znakov akými sú - zamestnanec osobne a sústavne vykonáva práce vmene zamestnávateľa a podľa jeho pokynov, pričom sa voči zamestnávateľovi nachádza v podriadenom
vzťahu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že on si bol od začiatku
výkonu prác u žalovaného vedomý toho, že pracuje na živnosť a súhlasil s tým. V žiadnom ohľade sa

však súd nevysporiadal s jeho argumentáciou, podľa ktorej chcel u žalovaného pracovať na základe
pracovnej zmluvy, že žalovaný zneužil svoje ekonomické postavenie, aby ho prinútil zotrvať vo vzťahu k
nemu,žesajednaloozastretýprávnyúkon(disimulovanýprávnyúkon).Boltohonázoru,žezávery,ktoré
vyplynuli zo zisteného skutkového stavu podľa (nesprávnej) argumentácie súdu odôvodňujú podradenie
vzťahu medzi ním a žalovaným pod obchodno-právnu normu, s čím však on nesúhlasí. Na podporu

tvrdení, že vykonávaná práca spĺňa podmienky závislej práce a faktického pomeru dal do pozornosti
skutkové zistenia, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a to 1. nadriadenosť a podriadenosť pri
výkone závislej práce, 2. práca bola vykonávaná podľa pokynov zamestnávateľa, 3. práca
bola vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, 4. výlučne osobný výkon práce, 5.
výkon práce zamestnanca s pracovným náradím zamestnávateľa, 6. rovnaký prístup k zamestnancom
a žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že záver o povahe právneho vzťahu je rozhodný skutočný obsah

právneho rokovania, aj keď má zostať skrytý tretím osobám, mal súd zohľadniť, že podľa skutkových
zistení bol na základe zmluvy o dielo medzi ním a právnym predchodcom žalovaného nastolený vzťah
nadriadenosti právneho predchodcu žalovaného a jeho podriadenosti a že on vykonával práce podľa
pokynov právneho predchodcu žalovaného a v jeho mene, ako aj k tomu, že predmetom zmluvy
bola opakujúca sa činnosť, ktorú bol on povinný vykonávať osobne a iba pre právneho predchodcu

žalovaného, po vopred stanovenú dobu a za dohodnutú odplatu a zaoberať sa jeho tvrdením o tom,
že mu právny predchodca žalovaného a žalovaný poskytovali 4 týždne plateného voľna (dovolenky)
v kalendárnom roku a že evidovali jeho dochádzku do práce. Súd prvej inštancie však uvedeným
spôsobom nepostupoval, všetky rozhodné okolnosti nezvážil a žiadnym spôsobom nevzal do úvahy
stimuláciu právneho úkonu, preto považuje jeho záver o tom, že medzi účastníkmi nie je pracovno-

právny vzťah za nesprávny.

3. K podanému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza, že v
priebehu konania bol údajne zistený skutkový stav existencie nadriadenosti a podriadenosti pri výkone

závislej práce žalobcu tvrdiac, že žalovaný riadil samotný výkon práce žalobcu, určoval čo, kedy a
ako sa má vykonávať a žalobca bol povinný riadiť sa vydanými pokynmi, pričom súčasne čakal na
pokyny k výkonu práce od osoby vykonávajúcej technický dozor v miestnosti na to určenej. Zdôraznil
dôležitý fakt, ktorý žalobca po celú dobu konania nechce pripustiť, a tým je, že diela, ktoré zhotovoval
pre neho ako objednávateľa boli vždy podľa zmluvne dojednaných podmienok zhotovené v areáli

spoločnosti žalovaného, kde je v zmysle vnútropodnikových noriem a v súlade s bezpečnostnými
predpismi na ochranu zdravia a života určený osobitný režim pre pohyb osôb a výkon akýchkoľvek prác
v uvádzanom areáli. Tento režim mu ukladá v zmysle zákona povinnosť prijímať opatrenia a regulovať
pohyb osôb a činnosti v priemyselnom areáli bez ohľadu na ich vzťah voči nemu alebo dôvodu vstupu
do priemyselného areálu, ktoré čiastočne zabezpečuje prostredníctvom tzv. povoľovacieho konania.

Uvádzané bolo prezentované aj výpoveďami svedkov na pojednávaní. Žalobca si takýto procesný
postup žalovaného svojimi úvahami vykladá ako stav údajnej nadriadenosti a podriadenosti pri výkone
závislej práce, keďže má zrejme zato, že na jeho osobu ako podnikateľa sa nevzťahujú bezpečnostné
predpisy pre ochranu zdravia a života. Žalobca v odvolaní absolútne odmieta dôvodnosť výkonu tzv.
dozornej činnosti žalovaného pri výkone prác, či už žalobcom alebo inými obchodnými partnermi

žalovaného pri zhotovení diela. Upozornil na fakty a dôkazy predložené alebo vykonané v súdnom
konaní, ktoré preukazujú, že existoval a existuje režim správania sa v priemyselnom areáli, ale že
neexistovala hospodárska závislosť medzi žalobcom a žalovaným, že služby poskytované žalovaným
boli nepravidelné, s rozličným rozsahom činností a charakterom, ako aj, že uzavreté obchodno-právne
vzťahy nezakladali žalobcovi poskytovať služby tretím osobám a ani nezakladali iné obmedzenia jeho

slobodného podnikania. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že v priebehu konania bol údajne zistený
skutkový stav existencie práce vykonávanej podľa pokynov zamestnávateľa, pričom žalobca svoj záver
podporuje tvrdením, že mal údajnú povinnosť vopred v dostatočnom časovom predstihu oznamovať
svojmu údajnému nadriadenému, ktorý mal byť zamestnanec žalovaného, že nenastúpi na výkon práce,
žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu išlo o oznamovací právny úkon ústnou formou, ktorý bol zo

strany žalovaného iba rešpektovaný na vedomie a teda v reálnom čase nepodliehal akémukoľvek
schvaľovaciemu konaniu žalovaného. Tieto skutočnosti deklarujú aj výpovede svedkov na pojednávaní.
K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že v priebehu konania bol údajne zistený skutkový stav existencie práce
vykonávanej v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, keď tento záver žalobca podporil tvrdením,že práce na diele údajne vykonával pravidelne, žalovaný uviedol, že žalobca účelovo zastiera fakt,
že žalovaný je podnikom, ktorého predmetom výroby sú chemické produkty vysokej nebezpečnosti
pre osoby, životné prostredie a okolie. V dôsledku tohto je v zmysle platných právnych predpisov

na ochranu zdravia a života nutné, aby pohyb osôb po areáli podniku bol monitorovaný a súčasne
časovo obmedzený. Žalobca mal preto z bezpečnostných dôvodov umožnené zhotovovať dielo iba v
určenom čase, teda od 06.00 hod. do 18.00 hod. Z tohto je zrejmé, že žalobca vo svojom odvolaní
účelovo deformoval fakty ohľadne času zhotovovania jednotlivých diel v areáli žalovaného a vytrhával z
kontextuvetyzrozsudkusúduprvejinštancie.Onmázapreukázané,žedohodnutýplánpráczhotoviteľa

diela, ako ani regulácia a monitorovanie pohybu osôb v priemyselnom areáli nezakladá žalobcovi
pracovný pomer. Zdôraznil, že zmluvy o dielo uzatvorené medzi ním a žalobcom, ich obsah,
prílohy a znenie Všeobecných obchodných podmienok jeho spoločnosti v žiadnych ustanoveniach
nevylučujú zhotovenie diela akýmkoľvek zamestnancom žalobcu. Žalobca vždy v zmluvných vzťahov
konal vo vzťahu k nemu vo vlastnom mene, nakoľko aj v prípadoch vadného zhotovenia diela, bola
zodpovednosť za vady vždy smerovaná na žalobcu ako obchodného partnera v zmysle dojednaných

podmienok zmluvy o dielo. V prípade tvrdenia žalobcu, že práce vykonával s pracovným náradím
žalovaného, žalovaný zdôraznil, že vypožičal žalobcovi v osobitných prípadoch niektoré špecializované
náradie a nástroje, ktoré si vyžadoval osobitný režim, čo preukazujú aj výpovede svedkov, napr.
p. E.. Žalobca teda napriek obsahu výpovedí pred súdom prvej inštancie neodôvodnene uvádza
poskytovanie špeciálnych prístrojov, zariadení alebo nástrojov od žalovaného v niektorých osobitných

prípadoch zhotovovania diel, ako poskytnutie všetkých prístrojov a náradia na zhotovenie každého
jedného diela podľa uzatvorených zmlúv o dielo. Takéto tvrdenie žalobcu nezodpovedá skutočnosti.
K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný na základe magnetickej karty evidoval dochádzku žalobcu, pričom
takúto kartu mali rovnako zamestnanci žalovaného a teda, že žalovaný údajne nerobil v prístupe k
žalobcovi a zamestnancom žiadne rozdiely, žalovaný uviedol, že vystavovanie elektronických čipových

kariet pre osoby, ktoré sú jeho zamestnancami, obchodnými partnermi na obchodných rokovaniach
alebo osobami, ktoré si podľa zmluvne dojednaných podmienok plnia svoje záväzky zo zmlúv o dielo
a iných obchodných zmlúv, v plnom rozsahu korešponduje s potrebou ochrany podniku žalovaného.
Za účelom ochrany a kontroly areálu podniku je monitorovaný pohyb každej osoby, aby v prípade
krízových situácii bolo možné identifikovať a zistiť, koľko osôb sa nachádza v areáli žalovaného. Táto

povinnosť je určená žalovanému bezpečnostnými predpismi SR pre prevádzky chemických podnikov.
Žalovaný poukázal na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok, kde sa jasným dôkazom
uvádza rozdielnosť medzi prístupom žalovaného k svojim zamestnancom a k iným osobám, medzi ktoré
patrí aj samotný žalobca. V prípade straty čipovej karty zamestnancom si žalovaný voči zamestnancovi
neuplatňuje žiadnu zmluvnú pokutu za stratu a vystavenia novej čipovej karty, na rozdiel v prípade

straty čipovej karty žalobcom vzniká nárok žalovaného voči žalobcovi na zmluvnú pokutu vo výške
200 eur. V prípade, že sa žalobca zdržiaval v priestoroch šatní zamestnancov, žalovaný poukázal
na citované ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok jeho spoločnosti o zákaze zdržovať
sa mimo miest realizácie diela. Takéto konanie žalobcu možno jednoznačne chápať ako porušovanie
zmluvne dojednaných podmienok. Poukázal na dôležitý dôkaz, ktorým je výpoveď žalobcu a svedkov

na pojednávaní dňa 23.05.2016, kde zhodne uviedli, že si boli plne vedomí spolu so žalobcom stavu, že
pracujú ako živnostníci a nie v domnienke alebo omyle, že sú zamestnanci žalovaného. Je presvedčený,
žetentostavžalobcadokážepreukázaťlistinnýmidôkazmi,ktorédeklarujúplneniesivšetkýchdaňových
a odvodových povinností ako podnikateľa - živnostníka. Dodal, že žalobca nevykonal voči žalovanému
žiadne relevantné úkony vedúce k uzavretiu pracovného pomeru, nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by

takétokonaniepreukázal.Žalobcanebolžalovanýmobmedzovanývslobodnompodnikaníaúdajnávôľa
pracovať u žalovaného v pracovnom pomere tak nikdy nebola prejavená voči žalovanému a zrejme mala
výlučne charakter úvah a všeobecných diskusií s tretími osobami odlišnými od žalovaného. Dôkazy a
svedecké výpovede jasne preukazujú stav, že medzi žalobcom a žalovaným nikdy neexistoval pracovno-
právny vzťah alebo jeho znaky, ktoré majú charakter pracovného pomeru.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
(v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.07.2016) je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdiť.

5. V posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol za účinnosti O.s.p. Dňa 01.07.2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý upravuje postup súdu priprejednávaní a rozhodovaní sporov, pričom Civilným sporovým poriadkom bol zrušený Občiansky súdny
poriadok - zákon č. 99/1963 Zb. Odvolanie žalobcu už bolo podané za účinnosti CSP.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa preskúmavanej veci,
ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu sú v podstate totožné s námietkami, ktoré
uplatnil pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v dostatočnom rozsahu už vyporiadal súd prvej
inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci aj vecne

správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na
tieto v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje, pričom na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

7. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP.

9. Podstatou žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP
je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. V prejednávanej veci odvolací súd po jej preskúmaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie

vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej
súvislosti v zmysle ust. § 191 CSP, dospel k správnym skutkovým záverom a vec aj správne právne
posúdil.

11. V danej veci odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie mal vykonaným

dokazovaním jednoznačne preukázané, a to najmä výpoveďami svedkov vypočutých v konaní (L.
U., T. F., A. E., L. B., V. B., B. B.), ale aj výpoveďou žalobcu, že medzi žalobcom a žalovaným
neexistoval žiadny pracovno-právny vzťah alebo náznak existencie závislej práce žalobcu u žalovaného
v zmysle ust. § 1 ods. 2, 3 Zákonníka práce, účinného v čase pracovného úrazu žalobcu. Všetci v
konaní vypočutí svedkovia a dokonca aj samotný žalobca v konaní uviedli, že žalobca vykonával pre

žalovaného práce ako živnostník, pričom je nepochybné, že dané práce vykonával na základe platne
uzatvorených zmlúv o dielo so žalovaným podľa Obchodného zákonníka, kde žalovaný vystupoval
ako objednávateľ diela a žalobca ako zhotoviteľ diela. Na základe vykonaných prác v zmysle zmlúv
o dielo bol vždy na konci mesiaca uskutočnený súpis prác, počet odpracovaných hodín, na základe
čoho žalobca vystavil pre žalovaného faktúru, po zaplatení ktorej žalobca následne z daných súm

hradil štátu odvody. Z jednotlivých zmlúv o dielo vyplýva presná špecifikácia druhu práce žalobcu u
žalovaného, predpokladaný počet hodín k zhotoveniu diela a zo samotných predložených objednávok
a faktúr je zrejmá rozdielnosť objednaných a reálne vykonaných (odpracovaných) hodín na konkrétnom
diele. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť jednoznačne preukazuje nepravidelnosť
prác žalobcu u žalovaného. Zhodne so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že

skutočnosť, že žalobca nevykonával u žalovaného práce v pracovnom pomere, resp. ako závislú
prácu nepreukazuje ani tá skutočnosť, že žalobca dohodnuté práce vykonával v podstate v rovnakom
čase ako zamestnanci žalovaného, na základe usmerňovania (pokynov) žalovaného (zodpovedného
pracovníka), že mal žalobca žalovaným rovnako ako zamestnanci žalovaného poskytnutú magnetickúkartualebožemubolaposkytnutáčasť(špeciálnych)pracovnýchpomôcok. Ohľadnetýchtoskutočností
odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ako aj na podrobnú argumentáciu
žalovaného v konaní a v jeho vyjadrení k odvolaniu, s ktorými sa stotožňuje. Z výsledkov vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie absolútne nevyplýva ani osobná, ani hospodárska závislosť žalobcu
na žalovanom (ako zamestnanca na zamestnávateľovi), ako sa snaží argumentovať žalobca. Správne
závery súdu prvej inštancie v danej veci nemôže ovplyvniť ani opakované tvrdenie žalobcu v odvolaní,
že jednoznačne chcel u žalovaného pracovať na základe pracovnej zmluvy, keď s poukazom na
už uvedené, vznik pracovno-právneho pomeru v danej veci nepochybne nebol preukázaný ( iba

„záujem“otakýtopomer,beznáslednýchrelevantnýchúkonovanaplneniaďalšíchzákonnýchnáležitostí
nepostačuje).

12. Súdu prvej inštancie teda v danej veci nemožno vytknúť, že by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov nevyplynuli alebo nevyšli najavo a dospel tak k nesprávnym
skutkovým záverom, preto žalobcom uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd

nepovažoval za uplatnený opodstatnene.

13. V kontexte skutkových záverov súdu prvej inštancie bol odvolací súd toho názoru, že danú
vec súd prvej inštancie aj správne právne posúdil a teda nezistil ani opodstatnenosť odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že

v danej veci bolo preukázané, že on vykonával pre žalovaného závislú prácu na základe faktického
pomeru a preto súd nesprávne aplikoval na vec ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedené
ustanovenia s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdzujú existenciu
obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorými sú pri tomto druhu vzťahu definované
konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán. Súd prvej inštancie teda v danej veci postupoval

správne, ak žalobu žalobcu o určenie, že dňa 17.09.2013 (kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobcu v
areáli žalovaného) existoval medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
pracovný pomer, ako nedôvodnú zamietol. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným
uznesením) ako vecne potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi

nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. O výške týchto trov v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).