Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/120/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010063
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5813010063.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.

Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 28. novembra 2017 o odvolaní
obžalovaného Q. Q. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/22/2013 z 11.7.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 4T/22/2013 z 11.7.2017 v časti: vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine rozsudku Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 4T/22/2013 z 11.7.2017

Obžalovaného Q. Q., nar. XX.X.XXXX v Z., trvale bytom
B.-J., X. V. XXXX/XXX,
ženatý, živnostník, na slobode,

o d s u d z u j e :

Podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, (ďalej len Tr. zák.), § 33 písm. g) Tr. zák., § 40
ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák., obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá
a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák., mu určuje skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/22/2013 z 11.7.2017 bol obžalovaný Q. Q. uznaný
za vinného zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., účinného
do 1.1.2006, na tom skutkovom základe, že:

1/ ako živnostník, podnikajúci pod menom Q. Q., Stavebno-obchodná firma, so sídlom Komenského
č, 489/17, Námestovo, IČO 35094664, v úmysle protiprávne znížiť svoju daňovú povinnosť na dani z
pridanej hodnoty, v období od 21. 2. 2003 do 25. 9. 2003 v Bratislave na presnejšie nezistenom mieste
si od K. A. zabezpečil vyhotovenie nepravdivých faktúr spoločnosti MBM, s.r.o., postupne so sídlom v
Topoľčanoch a Rovinke, IČO; 34132147, za stavebné práce a prenájom pracovnej sily, a to faktúr:
* č. 200302002 zo dňa 21.2.2003 na sumu 280.000,- Sk s DPH 39.200,-Sk,

* č. 200302003 zo dňa 21.2.2003 na sumu 120.000,-Sk s DPH 24.200, -Sk,
* č. 200302022 zo dňa 23.3.2003 na sumu 350.000, -Sk s DPH 49.000, -Sk,
* č. 200303023 zo dňa 25.3.2003 na sumu 600.000, -Sk s DPH 120.000, -Sk,
* č. 200304028 zo dňa 25.4.2003 na sumu 450.000, -Sk s DPH 63.000, -Sk,* č. 200304029 zo dňa 25.4.2003 na sumu 560.000, -Sk s DPH 112.000, -Sk,
* č. 200305036 zo dňa 25.5.2003 na sumu 250.000, -Sk s DPH 35.000, -Sk,
* č. 200305037 zo dňa 25.5.2003 na sumu 610.000, -Sk s DPH 122.000, -Sk,

* č. 200306040a zo dňa 26.6.2003 na sumu 400.000, -Sk s DPH 56.000, -Sk,
* č. 200306043a zo dňa 26.6.2003 na sumu 1.240.000, -Sk s DPH 248.000, -Sk,
* č. 200307050 zo dňa 25.7.2003 na sumu 2.595.000, -Sk s DPH 519.000, -Sk,
* č, 200307052 zo dňa 25.7.2003 na sumu 350.000, -Sk s DPH 49,000, -Sk,
* č. 200308063 zo dňa 25.8.2003 na sumu 1.050.000, -Sk s DPH 210.000, -Sk,

celkovo faktúry na sumu 8.855.000,-Sk s daňou z pridanej hodnoty 1.646.200,-Sk, ktoré obvinený Q.
Q. spolu s rovnako zabezpečenými dokladmi o úhrade týchto faktúr zaúčtoval do svojho účtovníctva aj
napriek tomu, že k deklarovaným zdaniteľným plneniam ani platbám nedošlo, následne:
- dňa 25. 03. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za február 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200302002 a č. 200302003 neoprávnene znížil vlastnú
daňovú povinnosť o 63.200,- Sk

*dňa25.04.2003podalnaDaňovomúradevNámestovedaňovépriznanienadaňzpridanejhodnotyza
marec 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200303022 zo dňa 23. 3. 2003 a č. 200303023 protiprávne
znížil vlastnú daňovú povinnosť o 169.000,- Sk,
* dňa 26. 05. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za apríl 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200304028 a č. 200304029 protiprávne znížil vlastnú

daňovú povinnosť o 175.000,- Sk,
* dňa 25. 06. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za máj 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200305036 a č. 2003050379 protiprávne znížil vlastnú
daňovú povinnosť o 157.000,- Sk,
* dňa 14. 07. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty

za jún 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200306040a a č. 200306043a protiprávne znížil vlastnú
daňovú povinnosť o 304.000,- Sk,
* dňa 25. 08. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za júl 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200307050 a č. 200307052 protiprávne znížil vlastnú daňovú
povinnosť o 568.000,- Sk,

* dňa 25. 09. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej za august
2003,vktoromsinazákladefaktúrč.200308063protiprávneznížilvlastnúdaňovúpovinnosťo210.000,-
Sk,

2/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Q., s.r.o., Kliňanská cesta č. 567, Námestovo, IČO 36411574, v

úmysle protiprávne znížiť daňovú povinnosť spoločnosti na dani z pridanej hodnoty, v období od 25. 09.
2003 do 25. 04. 2006 v Bratislave na presnejšie nezistenom mieste si od K. A. zabezpečil vyhotovenie
nepravdivých faktúr spoločnosti MBM, s.r.o., postupne so sídlom v Topoľčanoch, Rovinke a Bratislave,
IČO: 34132147, taktiež nepravdivých faktúr spoločnosti WERDE, s.r.o., Miletičova 44, Bratislava, IČO:
36548375, za stavebné práce a prenájom pracovnej sily, a to faktúry MBM, s.r.o.:

-č. 200309077b na sumu 720 000,-Sk s DPH 100 800,-Sk,
* č. 200309078b na sumu 1.880.000,-Sk s DPH 376 000,-Sk,
-č. 200312155 na sumu 2.474.340,50,-Sk s DPH 494 868,10 Sk,
* č. 200312158 na sumu 646.510,80 Sk s DPH 90.511,50 Sk,
* č. 200312162 na sumu 602.510,-Sk s DPH 84.351,40 Sk,

-č. 200312165 na sumu 2.597.318,-Sk s DPH 519.463,60 Sk,
-č. 200312168 na sumu 918.341,50 Sk s DPH 183.668,30 Sk,
* č. 200312169 na sumu 550.979,20 Sk s DPH 77.137,-Sk,
-č. 200401010 na sumu 410.000,-Sk s DPH 77.900,00,-Sk,
* č. 200403047a na sumu 420.000,-Sk s DPH 78.800,-Sk,

celkovo od spoločnosti MBM, s.r.o. faktúry na sumu 11.220.000,-Sk s daňou z pridanej hodnoty
2.084.499,90 Sk, ďalej faktúry WERDE, s.r.o.:
-č. 200404119 na sumu 2.100.000,-Sk s DPH 399.000,-Sk,
* č. 200405160 na sumu 2 790 000,-Sk s DPH 530 000,-Sk,
celkovo od spoločnosti WERDE, s..r.o. faktúry na sumu 4.890.000,-Sk s daňou z pridanej hodnoty

929.000,-Sk,
ktoré obvinený Q. Q. spolu s rovnako zabezpečenými dokladmi o úhrade týchto faktúr zaúčtoval do
účtovníctva spoločnosti aj napriek tomu, že k deklarovaným zdaniteľným plneniam ani platbám nedošlo,
následne:* dňa 27. 10. 2003 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za 3. štvrťrok 2003, v ktorom si na základe faktúr č. 200309077b a č. 300309078b protiprávne
* znížil vlastnú daňovú povinnosť o 476.800,- Sk,

*dňa23.01.2004podalnaDaňovomúradevNámestovedaňovépriznanienadaňzpridanejhodnotyza
4.štvrťrok2003,vktoromsinazákladefaktúrč.200312155,č.200312158,č.200312162,č.200312165,
č. 200312168 a č. 200312169 protiprávne znížil vlastnú daňovú povinnosť o 1.449.999,- Sk,
* dňa 25. 02. 2004 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za január 2004, v ktorom si na základe faktúry č. 200401010 protiprávne znížil vlastnú daňovú povinnosť

o 77.900,- Sk,
*dňa26.04.2004podalnaDaňovomúradevNámestovedaňovépriznanienadaňzpridanejhodnotyza
marec 2004, v ktorom si na základe faktúry č. 200403047a protiprávne znížil vlastnú daňovú povinnosť
o 79.800,- Sk,
* dňa 25. 05. 2004 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za apríl 2004, v ktorom si na základe faktúry č. 200404119 protiprávne znížil vlastnú daňovú povinnosť

o 399.000,-Sk,
* dňa 25. 06. 2004 podal na Daňovom úrade v Námestove daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za máj 2004, v ktorom si na základe faktúry č. 200405160 protiprávne znížil vlastnú daňovú povinnosť
o 530.000,- Sk,

čím celkovo za obdobie február 2003 až máj 2004 za fyzickú osobu Q. Q., Stavebno-obchodná firma,
Námestovo a za spoločnosť Q., s.r.o., Námestovo, na ujmu Slovenskej republiky - Daňového úradu
Námestovo, protiprávne zmenšil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty o 154.673,67 €
(4.659.699,-Sk),

Za tento trestný čin bol odsúdený podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j)
Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomu rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný Q. Q..

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Pavla Kurica uviedol

nasledovné:

„V odôvodnení napadnutého rozsudku súd uvádza, že mal jednoznačne preukázané, že medzi
obžalovaným a jeho spoločnosťou a spoločnosťami MBM a WERTDE žiaden obchodnoprávny vzťah
neexistoval, práce deklarované v dotknutých faktúrach dodávateľskými firmami MBM a Werde vykonané

neboli a išlo tak len o fiktívne faktúry, vystavené za účelom skrátenia dane a súd potom obžalovaného
uznal vinným z trestného činu skrátenia dane a poisteného podľa § 148 ods. 5 Trestného zákona
účinného do 1. 1. 2006.
Vo veci bol vyhlásený rozsudok Okresným súdom Námestovo dňa 1. 10. 2015, ktorým bol obvinený
spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa

stal skutok, pre ktorý bol obvinený stíhaný.
V dôsledku odvolania prokurátora bol rozsudok Okresného súdu Námestovo uznesením Krajského súdu
Žilina 1To/25/2016 zo dňa 26. 4. 2016 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie a
rozhodnutie, pričom krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny a skutkový názor vo vzťahu k
rozsudku OS Námestovo a nariadil doplniť dokazovanie.

Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, a to výsluchom znalca Ing. Milana Mozoláka
vyplynulo, že tento znalec nemal k dispozícii závery daňových kontrol, ktoré robil daňový úrad u
podnikateľského subjektu Q. Q. a u daňového subjektu Q., s. r. o., Kliňanská cesta 567, Námestovo,
avšak i napriek tejto skutočnosti vyslovil záver, že výsledok daňovej kontroly by neovplyvnil záver
jeho znaleckého posudku. Znalec konštatoval, že nedoplatok na dani určuje a stanovuje správca

dane a v princípe jedine daňový úrad môže určiť výšku nedoplatku na dani na základe daňovej
kontroly.Nezaoberalsaobchodno-právnymivzťahmiobvineného,jehoobchodnýchspoločnostísmerom
k odberateľom, toto neskúmal, pretože takúto úlohu od vyšetrovateľa nedostal. Predmetom znaleckého
skúmania bola evidencia z pohľadu spoločnosti VERDE a MBM.Podľa ustanovenia § 148 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. 1. 2006 skrátenia dane a poistného
sa dopustí ten, kto skráti daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné
poistenie, alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti ...

Zo skutkovej podstaty citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že konanie páchateľa smeruje v
úmyselnom vytváraní podmienok, ktorými páchateľ dosiahne, že mu príslušný štátny orgán daň vôbec
neurčí, alebo dosiahne, že daň správcovi dane vôbec nezaplatí, alebo zaplatí v nižšej než zákonom
určenej výške. Možno konštatovať, že ide o špecifickú formu podvodného konania.
Základným znakom objektívnej stránky trestného činu je spôsobenie následku v konaní páchateľa.

Tento vzťah medzi konaním a následkom je vzťahom príčinným, ktorý je obligatórnym pojmovým
znakom objektívnej stránky trestného činu. Príčinný vzťah medzi vôľovou činnosťou páchateľa a právne
významným následkom je základnou podmienkou trestnej zodpovednosti. Nie je možné hovoriť o vine
páchateľa, ak nie je zistené, že páchateľ skutočne následok spôsobil, t. j., že mu je možne spôsobený
následok pričítať. Otázka pričítania následku páchateľovi a otázka zavinenia sú dve celkom rozdielne
otázky a nemôžu byť stotožňované. Pokiaľ medzi konaním páchateľa a následkom nie je príčinný vzťah,

následok sa páchateľovi nepričíta a podľa okolnosti prípadne odpadne aj trestná zodpovednosť.
Vtomtosmerepoukazujemenaskutočnosť,žezoskutkovejpodstatyžalovanéhotrestnéhočinuvyplýva,
že páchateľ sa dopustí tohto činu ak skráti daň.
Z vykonaného dokazovania táto okolnosť nebola jednoznačne a bez pochýb preukázaná.
Zdôrazňujeme, že daňový úrad, ktorý robil daňovú kontrolu u podnikateľských subjektov obvineného

nekonštatoval skrátenie dane a ani nijakým iným spôsobom pochybenie obvineného vo vzťahu k
daňovému úradu.
Jedinou právnou normou, ktorá pojednáva o dani /daňovej povinnosti/ je zákon č. 563/2009 Z. z. o
správe daní, a ktorá stanovuje úpravu jednotlivých druhov daní. Správou dani sa podľa tohto zákona
rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti

podľa tohto zákona, pričom pri správe dani sa chránia nielen záujmy štátu, ale dbá sa aj na zachovanie
chránených záujmov daňových subjektov. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a používa najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu
dani. Daň je vyrubená v zmysle § 68 ods. 4 cit. zákona buď podaním daňového priznania alebo na
základe rozhodnutia správcu dane. Ak sa má správne daň zistiť v rámci procesu správy daní, musí

sa k tomu použiť zákonný prostriedok a tým je len vykonanie daňovej kontroly, ktorú môže vykonať
len správny orgán, ktorým je správca dani. V rámci daňovej kontroly v zmysle § 44 správca zisťuje
alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom daňová kontrola sa vykoná v
rozsahu potrebnom na dosiahnutie jej účelu. Výsledkom daňovej kontroly je vydané rozhodnutie správcu
dane, v ktorom určí rozdiel, v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa zákona o DPH vykázať, alebo na

ktorú si uplatnil nárok.
Len právoplatným a vykonateľným rozhodnutím správcu dane môže byť vyrubený rozdiel dane oproti
dani deklarovanej, nakoľko len takýmto rozhodnutím možno ukladať povinnosti daňovému subjektu /§ 2
písm. c/. Až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane možno posudzovať
skrátenie dane.

Pre odborné posúdenie skutočnosti dôležitých pre správne určenie dane môže správca dane požiadať
znalca o vypracovanie znaleckého posudku v zmysle § 25aj, t. z., že posudok sa týka iba odborného
posúdenia stavu veci, nie toho, či je alebo nie je reálne výdavkovým dokladom zaúčtovať vysoké sumy, a
že podľa znalca sa jedná o účelové a fiktívne zníženie daňovej povinnosti. Na takéto závery nie je znalec
oprávnený a už vôbec nie určovať fiktívne alebo účelové zníženie daňovej povinnosti. Túto právomoc

zveril štát len správcovi dane.
V súdenom prípade sa pri trestnoprávnej zodpovednosti obvineného vychádza so záverov znaleckého
posudku znalca Ing. Milana Mozoláka, ktorý napriek tomu, že nemal k dispozícii všetky potrebné
účtovné doklady a rozhodnutia daňových úradov, zotrval na svojom závere znaleckého posudku, pričom
sám uviedol, že výšku skrátenia dane nie je oprávnený určovať. Výška skrátenia dane je základným

kvalifikačným znakom právnej kvalifikácie obvineného, pričom táto nebola objektívnym spôsobom
zistená a jej výška nevyplýva ani z daňových kontrol a je potom na mieste otázka, na základe akého
dôkazu bola obžalobou stanovená.
Otázka v akom rozsahu bola činom páchateľa skrátená daň je pri trestnom čine skrátenia dane a
poistného podľa § 148 otázkou viny, preto súd rozhodujúci v trestnom konaní posudzuje túto otázku

samostatne, a to aj v prípade, ak príslušný orgán o daňovej povinnosti i o výške dane už právoplatne
rozhodol /§ 7 ods. 1 TP/. Rozhodnutie tohto orgánu berie súd do úvahy a hodnotí ho pri svojom
rozhodovanírovnakoakokaždýinýdôkazvrámcipostupupodľa§2ods.12Trestnéhoporiadku.Krajský
súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa neriadil dôsledne touto zásadou, ale iba vo všeobecnostikonštatuje, že daňová kontrola neprebehla v súlade so zákonom, a to navyše bez objektívnych dôkazov
bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom skúmal podmienky daňovej kontroly, rozsah daňovej kontroly a
tieto okolnosti objektívne následne vyhodnotil. Ide o subjektívne konštatovanie súdu, ktoré nevychádza

z jeho objektívnych zistení.
Z výpovedi svedkov, na ktoré poukazuje aj Okresný súd Námestovo v oslobodzujúcom
rozsudku nevyplývajú skutočnosti preukazujúce páchanie trestnej činnosti obvineným a hypotetické
konštatovanie,žespoločnosťVERDEaspoločnosťMBMnepreukázalažiadnečinnosti,ktoréfakturovala
smerom na svojich odberateľov nemôže samo o sebe viesť k záveru o vine obvineného. Na preukázanie

viny je potrebné jednoznačne a bez pochýb mať preukázané, že obvinený naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu po subjektívnej, aj objektívnej stránke.
Náležité zistenie skutkového stavu podľa obhajoby vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre
rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať
akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci, v ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, preto
nemožno považovať len zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, ak výsledky dokazovania

síce pripúšťajú možnosť existencie určitého záveru, ale na druhej strane nevylučujú možnosť aj iného
alebo celkom opačného záveru.
Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia nestačí, lebo trestné konanie vyžaduje ten najvyšší možný stupeň
istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať. Ak ide o hodnotenie dôkazov, treba rešpektovať
princípy viažúce sa k ich vykonávaniu a hodnoteniu.

Vina obžalovaného musí byť bezpečne, jednoznačne a najmä nepochybne preukázaná.
V zmysle základných zásad trestného poriadku predpokladaných v § 2 odst. 9 - 12, postupuje prokurátor,
ako nositeľ dôkazného bremena v konaní tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, pričom dôkazy tak v prospech ako aj v neprospech obvineného obstaráva z
úradnej povinnosti v záujme umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie, avšak v prejednávanej trestnej veci

sa tak nestalo.
Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný skutok kladený mu za vinu
nespáchal. Dôkazy, o ktoré obžaloba opiera svoje tvrdenia nepreukazujú, že by obžalovaný Q. Q. naplnil
po subjektívnej a objektívnej stránke v žalovanom skutku trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. 1. 2006 a navrhujem odvolaciemu súdu, aby o s l o b o

d i l obžalovaného Q. Q. podľa § 322 Tr. poriadku z dôvodov § 285 písm. a/ Tr. poriadku“.

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Miroslava Bachynca uviedol
nasledovné:

„V doterajších svojich stanoviskách a vyjadreniach použitých v priebehu konania som poukázal na
skutočnosť, že som bol obžalovaný a súdený a aj odsúdený za dokonaný trestný čin skrátenie dane
bez toho, že by výška skrátenia DPH bola zistená, preukázaná a potvrdená rozhodnutím orgánom a
stanovenie jej výšky - príslušným Daňovým úradom.

Základom pre stanovenie trestnoprávnej zodpovednosti je rozsah protispoločenskej činnosti a
preukázanie zavinenia páchateľa na základe určitých zistených a preukázaných úkonov. Zdôrazňoval
som, že v mojom prípade orgány činné v trestnom konaní takto nepostupovali čoho dôkazom je najmä
obvinenie vznesené dňa 30.06.2004 proti K. A. a ďalším desiatkam osôb, do zoznamu ktorých som
bol pôvodne zahrnutý aj ja - obvinený pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,5 Tr. zák. úč. do

01.01.2006. Dňa 20.11.2006 bolo proti mojej osobe vznesené obvinenie pre trestný čin neodvedenia
dane a poistného podľa § 148a ods.1,4 Tr. zák., ktoré bolo zmenené na trestný čin skrátenia dane a
poistného podľa § 148 ods. 1,5 Tr. zák., pre ktorý bola podaná dňa 04.03.2013 obžaloba, ktorú súd
prijal a o skutku ako o dokonanom trestnom čine /a nie prípadne o štádiu pokusu/ o nej aj rozhodoval .
V mojom prípade prokuratúra pri podaní obžaloby vychádzala z dôkazov, ktoré mali byť nazhromaždené

v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mal spáchať K. A. a ďalšie osoby, v rámci vyšetrovania ktorej
mali byť zabezpečené dôkazy, použité i v tomto trestnom konaní.
Podčiarkujem, že zvláštnosťou, vymykajúcou sa bežným postupom v trestnom konaní je, že trestné
stíhanie bol začaté a pokračované v ňom bez základného dôkazu - protokolu o daňovej kontrole, závery
ktorej vyhodnocujú správnosť a odôvodnenosť účtovných dokladov, vypočítava príslušnú daň a jej

splatnosť.
Pre posúdenie či bol alebo nebol spáchaný daňový trestný čin, je v trestnom konaní potrebné preukázať,
či daňový subjekt konal úmyselne alebo nie. Daňová kontrola v daňovom subjekte SVETLOŠÁK, spol.
s.r.o., za obdobie roku 2004, čase od 28.08.2006 do 08.01.2007, kedy bol podpísaný protokol o výsledkudaňovej kontroly. S výsledkom rozdielu na DPH vo výške 69856,00 Sk v neprospech k štátnemu
rozpočtu. Po tom, ako bola obchodná spoločnosť SVETLOŠÁK, spol. s.r.o., uznesením Okresného
súdu, obchodný register v Žiline vo vl. 14208/L zrušená - vymazaná ex offo dňa 07.11.2012. V uznesení

Okresného súdu v Žiline spis. zn. 26CbR 374/2011 zo dňa 15.10.2012 sa okrem iného uvádza, že voči
spoločnosti sa neevidujú žiadne záväzky a pohľadávky.
Poškodená strana Daňový úrad Námestovo si v trestnom konaní a ani na hlavnom pojednávaní
Okresného súdu v Námestove škodu vo výške, ktorá je uvedená podľa prokuratúry v obžalobe,
neuplatnil.

Z dôvodu, že konaním obžalovaného Q. Q. daňovému úradu žiadna škoda nevznikla. Podľa môjho
názoru uvedené skutočnosti spoľahlivo vyvracajú tvrdenia obžaloby o spáchaní trestného činu, pre ktorý
som bol v roku 2013 obžalovaný.
Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré som bol
stíhaný, obžalovaný a odsúdený.
Hoci niektoré okolnosti prípadu podozreniu zo spáchania trestného činu môžu čiastočne nasvedčovať,

pre uznanie viny musí mať súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, ktorý je predmetom
obžaloby sa skutočne stal a že ho spáchal obžalovaný.
Pochybnosti, na základe ktorých súd prvej inštancie ma pôvodne spod obžaloby oslobodil, boli po
zrušujúcom rozhodnutí súdu druhej inštancie prehĺbené napríklad aj tým, že trestné konanie proti K. A. a
spol. nebolo skončené, ďalšia trestná veci vedená na Okresnom súde Partizánske pod č.k. 2T 15/2013

v súvislosti s neoprávneným odpočtom spoločností WERDE s.r.o. a MBM s.r.o. skončila oslobodzujúcim
rozsudkom, ktorý potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne a tiež aj výpoveďou znalca Ing. Milana Mozoláka,
ktorý sa na jednej strane nevyvrátil skutočnosť, že fakturované práce boli zo strany obžalovaného aj
reálne vykonané ale podľa jeho názoru nemohli byť vykonané dodávateľskými firmami MBM a Werde a
preto vyhotovené faktúry je potrebné vyhodnotiť ako fiktívne.

Namietam znalecký posudok v tejto trestnej veci vyhotovený znalcom Ing. Milanom Mozolákom, ktorý
na pojednávaní potvrdil, že ho vyhotovil len na základe podkladov, ktoré mu predložili orgány činné v
trestnom konaní a aj z dôvodu, že nebol ustanovený za znalca v tomto konaní lebo znalecké posudky
vyhotovoval hlavne v súvislosti s trestným konaním vedeným proti K. A. spol.,.
Podľa môjho názoru súd prvej inštancie zásadne pochybil aj v tom, že všetky faktúry, ktoré sú uvedené

v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako fiktívne aj napriek tomu, že znalec jednoznačne nevylúčil reálnu
vykonateľnosť vyfakturovaných prác a nevyhodnotil tvrdenie znalca v tom, že ani on ale jedine daňový
úrad môže určiť výšku nedoplatku na dani na základe daňovej kontroly.
Na základe uvedených skutočností mal som byť spod obžaloby tak ako v poradí prvým rozsudkom
Okresného súdu v Námestove oslobodený a preto navrhujem aby odvolací súd ma spod obžaloby

postupom podľa § 285 pís. a/ Tr. por.
o s l o b o d i l.
Ak odvolací súd aj napriek uvedenému, v dôsledku svojho právneho názoru uvedeného v uznesení
pod spis. zn. 1To 25/2016 z dňa 26.04.2016 zotrvá na stanovisku týkajúcom sa mojej viny na spáchaní
trestnej činnosti podľa obžaloby, tak dovolím si poznamenať, že je povinný skúmať či išlo o trestnú

činnosť dokonanú alebo v štádiu pokusu najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti a najmä to, že
neexistujerozhodnutiepríslušnéhoDaňovéhoúraduotom,žebolaštátuspôsobenáškodavtakejvýške,
ako je uvedená v napadnutom rozsudku.
Okrem toho z praxe súdov je známe, že porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote je
významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces.

Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý
nielen odporuje zmyslu ochrany práv obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v
rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že od začatia trestného stíhania
vo veci od spáchania skutkov uplynulo už viac ako štrnásť rokov a aj napriek tomu nie je právoplatne

skončená.
Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 32/03 primeraná lehota na konanie v
trestných veciach sa v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý
je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.
Európsky súd pre ľudské práva prerokováva veci o prieťahoch v konaní nie v rokoch, ale v mesiacoch.

Podľa ustálenej súdnej praxe časový odstup od spáchania skutku po dobu právoplatného skončenia
veci má zásadný vplyv na posúdenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti deliktov v zmysle § 3 ods. 4
Tr. zák. Dĺžka časového obdobia, ktoré uplynulo od spáchania skutkov, podstatne znižuje závažnosťdaného deliktu v smere akútnej potreby adekvátneho potrestania páchateľa, najmä keď tento v danom
časovom úseku tento nebol súdne trestaný, resp. hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
Represia v tomto smere ustupuje do pozadia zvlášť, keď nie je naliehavou potrebou nahradenia

spôsobenej škody, ktorá poškodenou stranou nebola uplatnená, lebo podľa výsledkov daňovej kontroly
ani nevznikla.
Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) je potrebné v prvom
radepovažovaťzapokyn,čiapelsignatárskymštátom,abyorganizovalisvojesúdnictvotak,abyprincípy
súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované. Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených

rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o
vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov.
Jepotomcelkomvrozporesozmyslomčl.6Dohovoru,abyorgánčinnývtrestnomkonaní,ktorýprieťahy
v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu
trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu.
Najvyšší súd SR považoval za potrebné zdôrazniť, že namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec

nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v
tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou
je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.
PrimeranosťdĺžkykonaniajejudikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejlenES)posudzovaná
s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre ES,

akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov a pod., ES v žiadnom
z doterajších svojich rozhodnutí nekonkretizoval "všeobecne záväznú" dobu, ktorú by bolo možné za
primeranú lehotu považovať. Naopak judikatúra ES je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, že
zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia
obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo

v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.
Súd prvej inštancie v týchto intenciách nepostupoval, keď mi po štrnástich rokoch od spáchania skutkov
a začatia trestného stíhania, z ktorých ma uznal vinným, uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky
i keď som nebol dovtedy ani odvtedy odsúdený a ani neuvažoval o možnosti uloženia trestu na slobode.
V naznačenom smere poukazujem na rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky, v ktorých

konštatuje, že okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák.,
účinného do 1. januára 2006 za predpokladu, že použite zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia
slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť nielen trestom
odňatia slobody ale i iným trestom. Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou
mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody zohľadňuje predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti

prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých
bol spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré existujú
v čase rozhodovania o treste.
NS SR vo viacerých trestných veciach dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom

konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou
prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40
ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 3 Tr. zák.) aj s možnosťou podmienečného odkladu

jeho výkonu.
Súd prvej inštancie, ako už bolo naznačené sa takýmito úvahami riadil, i podľa nich rozhodol avšak podľa
môjho názoru v rozpore so stanoviskom NS SR, keď z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že práve výlučne štátne orgány činné v trestnom konaní participovali na mnohoročnej
dĺžke konania, ktorá je vzhľadom na povahu a obťažnosť posudzovanej trestnej veci jednoznačne

neprimeraná.
Na základe uvedených skutočností chcem poukázať na to, že súd prvej inštancie mal
povinnosť dôsledne posudzovať výklad § 388 ods. 1 Tr. por. a po zvážení všetkých okolností prípadu
- viac ako 14 ročnom trestnom stíhaní, ktoré som nespôsobil ja svojou nečinnosťou ale výlučne orgány
činné v trestnom konaní, mal dospieť k záveru, že v súlade a v spojení s ustanovením s čl. 6 ods.

1 Dohovoru, je treba zabrániť ďalšiemu šikanovaniu obžalovaného a preto aj z uvedených dôvodov
navrhujem aby som bol spod obžaloby oslobodený“.Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že
odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, a to v časti týkajúcej sa uloženia trestu.
K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne
riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok
prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Treba stručne pripomenúť, že Okresný súd Námestovo v poradí prvým rozsudkom, sp.zn. 4T/22/2013

z 1.10.2015 obžalovaného Q. Q. podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.

Na základe odvolania podaného príslušným prokurátorom Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn.
1To/25/2017 z 26.4.2016 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. c) a d)

Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Treba uviesť, že súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní dôsledne riadil právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v spomínanom uznesení, sp.zn. 1To/25/2016 z 26.4.2016 v otázkach procesného aj

hmotného práva.
Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení

napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný Q. Q.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne

a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z
nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd
vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého
rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a
relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní

rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované
dôvody, na ktorých predsedníčka senátu okresného súdu založila svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia

rozsudku súdu prvého stupňa:

Obžaloba kládla obžalovanému za vinu, že ako živnostník a tiež podnikajúci pod stavebno-obchodnou
firmou, v úmysle protiprávne znížiť svoju daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty, v období od21. 2. 2003 do 25. 9. 2003 si zabezpečil od K. A. vyhotovenie nepravdivých faktúr označených v
skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku od spoločnosti MBM, ktoré si obžalovaný spolu s rovnako
zabezpečenýmifiktívnymidokladmioúhradetýchtofaktúrzaúčtovaldosvojhoúčtovníctvanapriektomu,

že k deklarovaným zdaniteľným plneniam ani platbám nedošlo a následne postupne podal na Daňovom
úrade v Námestove, daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za február až august 2003 a na základe
označených faktúr si znížil vlastnú daňovú povinnosť a tiež ako konateľ obchodnej spoločnosti v období
od 25. 09. 2003 do 25. 04. 2004 si od K. A. zabezpečil vyhotovenie nepravdivých v skutkovej vete
označených faktúr spoločnosti MBM, spoločnosti WERDE za stavebné práce a prenájom pracovnej

sily, ktoré spolu s rovnako zabezpečenými dokladmi o úhrade týchto faktúr zaúčtoval do účtovníctva
spoločnosti aj napriek tomu, že k deklarovaným zdaniteľným plneniam ani platbám nedošlo a následne
na Daňovom úrade v Námestove podal daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za 3. a 4. štvrťrok
2003, daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za január 2004, za marec 2004, za apríl 2004 a za máj
2004 a na základe označených faktúr znížil vlastnú daňovú povinnosť, čím celkovo za obdobie február
2003 až máj 2004 na ujmu Slovenskej republiky, protiprávne zmenšil vlastnú daňovú povinnosť na dani

z pridanej hodnoty o 154.673,67 €.

Obžalovaný nerozporoval tvrdenia, že ako živnostník a tiež ako konateľ obchodnej spoločnosti v
zmysle zákona Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, podal na Daňovom úrade v
Námestove jednotlivé vo výrokovej časti rozsudku označené daňové priznania na daň z pridanej

hodnoty, vypracované na podklade dotknutých faktúr, pričom tieto faktúry boli vystavené spoločnosťami
MBM a WERDE a tieto mal aj zaevidované vo svojom účtovníctve. Tieto tvrdené skutočnosti vyplynuli
aj z predložených listinných dôkazov, z výsledkov daňových kontrol, predloženého účtovníctva,
ktoré bolo aj predmetom znaleckého dokazovania. Obžalovaný v rámci obrany poprel, že by
obchody so spoločnosťami WERDE a MBM boli fiktívne, na svoju obranu uvádzal, že všetky

zdaniteľné plnenia uvedené v označených faktúrach boli vykonané, boli uhradené a splnil si daňové
povinnosti. Zdaniteľné planenia realizoval pre firmu Doprastav export, a.s., s ktorou v tom období
intenzívne spolupracoval. Fakturované práce realizoval prostredníctvom svojich zamestnancov a tiež
prostredníctvom subdodávateľov, a keďže firmou Doprastav mu boli neustále odoberaní jeho pracovníci
na iné stavby, riešil to rak, že doháňal sklz prenajímaním si pracovnej sily od K. A.. Takto boli

realizovanéstavbyvNovejBani,DunajskejStrede,KošiciachaajvBratislave.Vprospechobžalovaného
vypovedali svedkovia K. A., X. V. a L. Q.. Obrane obžalovaného však súd neveril, jeho obrana
bola vyvrátená tak rozpormi vo výpovediach obžalovaného a svedkov, tiež svedkov navzájom, ako
ja predloženými listinnými dôkazmi, závermi znaleckého dokazovania. Pokiaľ obranu obžalovaného
potvrdzovali svedkovia K. A., X. V. a L. Q., súd poukazuje na rozpory v ich výpovediach, ako aj rozpory,

ktoré vznikli hodnotením ich výpovedí v kontexte so zabezpečenými listinnými dôkazmi. Svedkovia
( V., Ing. O., Ing. F.) vypovedali, že si ani nevedia predstaviť, že by sa na stavbe nachádzali cudzie
osoby, svedok V. doslovne uviedol, že na stavbách platili prísne bezpečnostné predpisy, na stavbách sa
vyžadovalo, aby všetci robotníci pracujúci na stavbe vrátane majstrov a stavbyvedúcich mali na oblečení
logo Doprastavu, na čo sa prísne dozeralo. Cudzích ľudí na stavbu bez takéhoto označenia ani nepustili.

Svedok K. A. sa na rozdiel od vyššie zvedených svedkov vyjadril, že mal prístup na stavbu, ale len v
sprievode obžalovaného, pretože on nebol v zmluvnom vzťahu s Doprastavom a dokonca v rozpore s
výpoveďou svedka V. uviedol, že ľudia patriaci k MBM a WERDE mali na sebe odev s nápisom týchto
firiem, niektorí si ich dali vyrobiť z vlastnej iniciatívy, aby boli odlíšení od ostatných zamestnancov, čo
bola jedna z požiadaviek pravdepodobne Doprastavu. Svedok L. Q. vypovedal, že pracovníci od K. A.

mali vlastné loga a aj logá Doprastavu. Už vzhľadom len na uvedené rozpory, sú spochybnená obrana
obžalovaného, že dotknuté fakturované práce boli vykonávané formou subdodávok spol. WERDE
a MBM. Tiež v neprospech obrany obžalovaného nasvedčovala aj časť výpovede svedka K. A.,
ktorý nedokázal menom označiť ani jedného pracovníka, ktorého mal obžalovanému takto zabezpečiť.
Zároveň svedok K. A. na rozdiel od obžalovaného inak popísal spôsob spolupráce a organizácie práce

na stavbách. Svedok vypovedal, že počty ľudí mu oznámil vopred obžalovaný, ktorý keď od neho žiadal
dodať ľudí, už vedel ich počet. On potom ľuďom, ktorých zabezpečil pre obžalovaného oznámil, miesto
a čas stretnutia a už spolu s obžalovaným im povedali o akú stavbu sa jedná, čo sa od nich očakáva,
tiež dohodli mzdu a keď takto odovzdal ľudí obžalovanému, otočil sa na opätku, ľudí už potom vlastne
prevzal obžalovaný, ktorý ich ďalej riadil alebo mal na to svojich ľudí, to už nevie. Svojho zástupcu na

stavbe nemal, nebolo to potrebné. Obžalovaný inak popísal spoluprácu s K. A., uviedol že mu ukázal
rozsah prác, ktoré treba na stavbe vykonať a on si zabezpečil robotníkov na práce. V podstate mu
uviedol rozsah prác, dobu a sumu a už s akou armádou ľudí p. A. práce vykoná, to ho nezaujímalo, mal
iba požiadavku, aby to boli slušní ľudia. Svedok L. Q., opäť v rozpore s výpoveďami, predovšetkým vrozpore s výpoveďou svedka A. vypovedal, že p. A. pozná osobne, bol subdodávateľom obžalovaného,
ako vodič obžalovaného (aj ako murár) vozil ľudí na stavbu, stávalo sa, že mu p. A. zavolal, že má
previesť aj jeho ľudí. Tiež v rozpore s tvrdením A. uviedol, že p. A. mal svojho zástupcu, jeho meno si

nepamätá, so zástupcom p. A. bol v kontakte niekedy aj raz za dva týždne, niekedy aj tri krát za deň.
Úlohou zástupcu p. A. bolo podľa neho rozdeliť ľudí, dozerať na ich prácu. Zároveň ďalším dôvodom, pre
ktorý súd neveril obrane obžalovaného bolo, že obžalovaný zdôvodňoval, že si prenajal pracovnú silu od
K. A. z dôvodu, že doháňal sklz v práci v súvislosti s tým, že mu Doprastav preradzoval, resp. bral jeho
zamestnancov, pretože v rozpore s touto jeho obranou svedčili svedecké výpovede a listinné dôkazy,

z ktorých vyplynulo, že väčšina prác, ktoré obžalovaný realizoval pre Doprastav bola vykonávaná na
základe zmlúv o nájme pracovnej sily, čiže obžalovaný tak nebol platený v závislosti od pracovných
výkonov, ale na základe počtu hodín, ktoré jeho pracovníci odpracovali. Uvedenému nasvedčujú aj
záznamy o školeniach BOZP, ubytovaní pracovníkov, evidencie dochádzky, faktúry. Analyzujúc tak
vyššie uvedené dôkazy, keďže na dotknutých stavbách bol pohyb zamestnancov prísne evidovaný,
pričom v evidenciách nie je ani zmienka o ľuďoch, ktorých by bolo možné identifikovať ako pracovníkov

spol. MBM a WERDE, bolo tak nepochybne preukázané, že pracovníci od Ľ. A. na stavbách nepracovali
a v obžalobe označené faktúry sú fiktívnymi faktúrami. Taktiež zo spôsobu fakturácie vyplynulo, že
väčšina faktúr od K. A. je datovaná ešte v priebehu mesiaca, v ktorom mali byť vykonané fakturované
práce, pričom je zrejmé, že tieto práce prebiehali počas celého mesiaca a sumarizovali sa až v priebehu
nasledujúceho mesiaca. Súd sa tiež stotožnil s argumentmi obžaloby aj v časti, že z listinných dôkazov

poskytnutých Doprastavom (č.l. 1190-1280 a 1352-1415) vyplýva, že práca (v normohodinách) bola
evidovanávsmenovkáchzahŕňajúcichcelýmesiac,tietoviedlipracovníciDoprastavuajenevierohodné,
že obžalovaný akceptoval faktúry svojho "dodávateľa", hoci ešte netušil, aký bude skutočný objem
vykonaných prác. Splatnosť faktúr bola pritom do konca mesiaca, hoci obžalovaný fakturoval svojmu
odberateľovi so splatnosťou do konca nasledujúceho mesiaca. Konkrétne obžaloba poukázala aj na

konkrétnu faktúru prác za december 2003, vystavenú 11. 12. 2003 od MBM, v sume 1.102.009,80 €, t.j.
v dvojnásobku skutočného výkonu. Tiež faktúry nemajú pripojený akýkoľvek súpis prác alebo iné riadne
určenie, čo je predmetom fakturácie, obžalovaný aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vlastne ani
nevedel, za čo mu je fakturované a tiež je evidentné, že spôsob fakturácie zo strany Ľ. A. nezodpovedá
štandardným postupom pri obchodnej spolupráci a nasvedčuje nepravdivosti fakturovaných skutočností.

Predmet a rozsah fakturácie firiem K. A. voči obžalovanému, resp. neskôr voči jeho spoločnosti Q.
vykazuje zásadné nezrovnalosti v porovnaní s rozsahom a finančným vyjadrením prác, ktoré obžalovaný
fakturoval Doprastavu. Od júla 2003 si spoločnosť MBM vyfakturovala 111,5 % výkonu, ktorý bol pre
Doprastav urobený, následne v auguste 2003 fakturovala obžalovanému ako živnostníkovi, hoci tento
už práce vykonával prostredníctvom obchodnej spoločnosti Q.. Za september 2003, fakturácia MBM

nezodpovedá predmetu fakturácie, Ľ. A. fakturoval s rovnakým obsahom, ale obžalovaný nevykonával
v priebehu septembra práce vo Sverepci, čo sa odrazilo aj vo faktúre voči Doprastavu, no MBM túto
nerealizovanú stavbu aj naďalej fakturoval. Ďalej faktúry od spol. MBM, datované 01. 12. 2003, 08.
12. 2003 a 11. 12. 2003, ktorými spoločnosť fakturovala spätne v priebehu decembra údajné práce
za október, november a december 2003, v objeme 95%, 200% a 199% skutočných prác, ktoré boli

zo strany obžalovaného pre Doprastav vykonané, čo vyplýva z porovnania faktúr na č.l. 1443 - 1483
a 1190 - 1200, vrátane dobropisu na č.l. 1202, s faktúrami na č.l. 327 - 329. Svedok K. A. nevyhol
chybe v predmete fakturácie, keď za november 2003 fakturoval práce na prácach predajne Tesco v
Petržalke, ktoré však už obžalovaný nevykonával, vtedy pracoval na Tescu v Lamači. Uvedené bolo
potvrdené aj odovzdávacím a preberacím protokolom, ktorým obžalovaný potvrdil, že dňa 25.9.2003

prevzal od dodávateľa t.j. spoločnosť MBM, s.r.o. ukončené stavebné práce na stavbách VŠMU, Prístav
a kostol Rača v zmysle súpisu stavebných prác a zároveň prehlásil, že práce preberá bez pripomienok.
Práce na stavbe kostol Rača fakturoval svedok Ľ. A. aj za obdobie október 2003, a to vo faktúre FA č.
200312158 z 3.12.2003 (čl. 437, 369). V priebehu roka 2004 údajná spolupráca medzi obžalovaným
a firmami K. A. na vykonanie prác pre spoločnosť Doprastav pokračovala len od marca 2004 do

mája 2004, jednou faktúrou spoločnosti MBM a dvoma faktúrami WERDE, ktoré predstavujú 91%,
96% a 100,8% objemu skutočne vykonaných prác pre Doprastav. Deklarované obchodné vzťahy tak
neplnili u obžalovaného základný cieľ podnikania - ziskovosť, z dokazovania vyplynulo, že obžalovaný
DoprastavufakturovalmenejakoK.A..Vinaobžalovanéhobolaďalejpreukázanáajzávermiznaleckého
dokazovania, ktorého predmetom bolo preskúmanie obchodných operácii spol. MBM a WERDE, a to nie

len vo vzťahu k obžalovanému, resp. spoločnosti obžalovaného, ale aj vo vzťahu k iným subjektom a zo
záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že odberatelia spoločností MBM a WERDE si odpočítavali
DPH z faktúr vystavených týmto spoločnosťami, pričom nebolo dokázané zdaniteľné plnenie. Toto
tvrdenie korešponduje aj s výpoveďou svedkyne F. F., ktorá potvrdila, že firmy K. A. nemali vlastnýchzamestnancov a deklarované činnosti tak nemohli vykonať. Zároveň bolo zistené, že jednotlivé faktúry
boli antidatované, boli vytvorené v programe MRP, ktorý v čase vystavovania faktúr, neexistoval. Zo
spisu vyplýva, že program MRP bol zakúpený až 17.2.2004 spoločnosťou ŠTUMA, s.r.o., v ktorej

konateľom a spoločníkom bol A. F.. V rámci znaleckého dokazovania bol skúmaný obsah a oprávnenosť
fakturácie vo vzťahu spol. WERDE a MBM voči odberateľom, či spoločnosti MBM a WERDE mali svojich
dodávateľov, pričom bolo znalcom konštatované, že dodania tak, ako boli deklarované na vstupe od
dodávateľov sa nepotvrdili, resp. nepreukázali. Znalec sa vyjadril, že nespochybňuje, že práce boli
obžalovaným reálne aj vykonané, resp. boli od niekoho obstarané, ale určite nie spoločnosťami MBM a

WERDEakotodeklarovalobžalovanýdotknutýmifaktúrami. Vzhľadomnataktovykonanédokazovanie,
hodnotiac dôkazy tak jednotlivo ako aj vo všetkých súvislostiach, keďže vykonané dôkazy poskytovali
dostatočné podklady na rozhodnutie o vine obžalovaného, mal súd za jednoznačne preukázané, že
medzi obžalovaným a jeho spoločnosťou a spoločnosťami MBM a WERDE, žiaden obchodno právny
vzťah neexistoval, práce deklarované v dotknutých faktúrach dodávateľskými firmami MBM a Werde
vykonané neboli a išlo tak len o fiktívne faktúry, vystavené za účelom skrátenia dane. Súd potom

obžalovaného uznal vinným z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5 Trestného
zákona účinného do 01. 01.2006.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery

boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom
súde.

Odvolací súd zdôrazňuje, že obžalovaný primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy
záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Ak súd prvého stupňa
postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj

v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1
písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je
možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992).
V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy

s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Hodnotenie
dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň
poukazuje.Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Právna kvalifikácia súdených skutkov ako trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.

5 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu
prvéhostupňavtomtosmereavšetkýmzákonnýmpredpokladomnaposúdenieprejednávanýchskutkov
práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je
kladené za vinu. V okolnostiach danej veci krajský súd poukazuje na časť odôvodnenia uznesenia sp.zn.

1To/25/2016 z 26.4.2016, kde sa podrobne zaoberal hodnotením protiprávneho konania obžalovaného
z hľadiska jeho trestnoprávnej zodpovednosti za súdený trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 5 Tr. zák.

Zmyslom zákonom ustanovenej sústavy daní, vrátane dane z pridanej hodnoty, je prinášanie

prostriedkov do štátneho rozpočtu. Akýkoľvek právny úkon alebo súhrn na seba nadväzujúcich právnych
úkonov, vykonávaných na účel dosiahnutia opačného efektu, teda výsledného faktického deficitu štátu
prostredníctvom odčerpania jeho finančných zdrojov je popretím samotnej podstaty príslušného druhu
dane. Obhajoba takého postupu, zameraná výlučne na formálne splnenie náležitostí jednotlivých
ustanovení osobitných predpisov (v danom prípade podanie daňových priznaní a zaplatenie dane), je

právne irelevantná. Treba tiež uviesť, že pokiaľ uplatnený odpočet dane z pridanej hodnoty, úmyselne
neoprávnene uplatnený páchateľom, neprevýši daňovú povinnosť, teda nenadobudne charakter
nadmerného odpočtu (a z neho vyplývajúceho nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty), taký
odpočet len znižuje daňovú povinnosť pri DPH vzniknutú „na výstupe“. V tomto rozsahu, teda rozsahu
„nenadmerného“ odpočtu ide o trestný čin skrátenia dane, v prejednávanej veci podľa § 148 Trestného

zákona.

Podstata skrátenia dane v zmysle ustanovení § 148 Tr. zák. spočíva v takom konaní páchateľa, že chce
dosiahnuť pre seba alebo pre iného, aby príslušný štátny orgán určil (vyrubil) daň v nižšej, než zákonom
určenej sume alebo vôbec chce zmariť určenie (vyrubenie) dane. Páchateľ tým dosiahne skrátenie

odvodu, resp. neodvedenie peňažnej sumy, ktorú by bol inak povinný zaplatiť štátu. Skrátením dane je
teda rozdiel medzi daňou, ktorú má subjekt tejto dane (poplatník) znášať a daňou, ktorá sa v dôsledku
trestnej činnosti určila (vyrubila) nižšou sumou než predpisuje zákon. Pri úvahe, či v konkrétnom prípade
bola daň skrátená, treba preto vždy skúmať, ktorý zákonný predpis, komu a akú povinnosť ukladá pri
určení (vyrubení) dane. V danom prípade je to Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Trestný čin skrátenia dane je charakteristický podvodným úmyslom páchateľa. Na rozdiel od
všeobecného ustanovenia o podvode je však tento úmysel špecificky zameraný na zníženie alebo úplné
eliminovanie daňovej povinnosti prostredníctvom uvedenia do omylu daňového úradu v otázke údajov,
z ktorých daňová povinnosť, resp. jej výška vyplýva, vrátane zatajenia takých údajov. Daň však možno

skrátiť len do výšky, v ktorej sa má priznať a následne zaplatiť.

V okolnostiach danej veci je nesporné, že úkony pokryté napadnutým rozsudkom majú spočívať v
predstieraní kúpy (t.j. prenájmu pracovnej sily) a v tom spočívajúcom uvedení do omylu daňových
orgánov za účelom získania majetkového prospechu páchateľa na úkor štátneho rozpočtu, a to

prostredníctvom neoprávneného odpočtu dane z pridanej hodnoty „na vstupe“. Súhrn formálne
uskutočnených (fingovaných dodávok pracovnej sily) medzi obžalovaným a dotknutými spoločnosťami
MBM, s.r.o., resp. WERDE, s.r.o. s ich následným uplatnením v daňových priznaniach slúžil len na
vykazovanie nákladov a na ich základe kompenzácií voči skutočne vzniknutým daňovým povinnostiam,
potom predstavuje nelegálny, trestnou činnosťou získaný majetkový prospech, popísaný a vyčíslený vo

výrokovej časti napadnutého rozsudku.

K výroku o tresteV prvom rade treba uviesť, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vo výroku o treste súčasne
aplikoval ustanovenia tzv. starého Trestného zákona č. 140/1961 Zb. aj ustanovenia tzv. nového
Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. Uvedený postup súdu prvého stupňa je nezákonný a absolútne

odporujúci ustanoveniu § 16 ods. 1, ods. 2 starého Trestného zákona aj § 2 ods. 1, ods. 2 nového
Trestného zákona. V citovaných zákonných ustanoveniach je upravená viackrát konštatovaná zásada,
že na posúdenie trestnosti činu a ukladanie trestu sa môže použiť len jeden zákon, a to buď neskorší, ak
je to pre páchateľa priaznivejšie, alebo zákon skorší - t.j. ten, ktorý bol účinný v čase spáchania skutkov.
Platí teda pravidlo, že vo všetkých smeroch sa použije buď právo platné v čase činu, alebo len právo

neskoršie.

V okolnostiach danej veci aj podľa názoru krajského súdu bol pre obžalovaného priaznivejší tzv. starý
Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný do 1.1.2006.

Krajský súd po preskúmaní spisu sa nestotožnil s názorom okresného súdu o nevyhnutnosti uložiť

obžalovanému za súdený trestný čin nepodmienečný trest odňatia slobody a osvojil si všetky argumenty
obžalovaného uvedené v písomných dôvodoch jeho odvolania o neprimeranosti uloženého trestu z
hľadiska jeho prísnosti.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok i stupeň nebezpečnosti konania pre spoločnosť, krajský súd vychádzal z
ustanovenia § 23 ods. 1 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák., ale aj § 2 ods. 7 Tr. por., § 40 ods. 1 Tr. zák.,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a prihliadol tiež na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. je účelom trestu chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť
odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým
výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú

v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio. Trest môže priamo postihnúť len
páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu). Trest je právnym následkom trestného činu, a
teda musí byť úmerný spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch,

v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov.
Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Funkciu ochrany spoločnosti plní trest jednak proti páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa

prejavuje prvok represie a prvok individuálnej prevencie, a týmto spôsobom aj proti ďalším občanom
- potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Trestný zákon
vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom sa obe zložky vzájomne ovplyvňujú.
Dôležitý je i vzájomný pomer medzi trestnou represiou a prevenciou.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.), na možnosť nápravy a pomery páchateľa.

Pri ukladaní trestov treba vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov - z princípu
zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia stupňa
nebezpečnosti činu pre spoločnosť, pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností

a ich spojitosti so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo prepáchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť
trest odňatia slobody aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Ustanovenie § 40 Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie
Trestného zákona. Výnimočnosť použitia § 40 ods. 1 Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom vyplýva už zo samotného názvu tohto
ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len
bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa § 40 Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest

odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a
keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu
primeranejšieho trestu.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré
majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy

páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré
sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia
výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup
pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu
pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,

spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ
nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by
umožňovali aplikáciu ustanovení § 40 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov
najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 33 Tr. zák. významnými poľahčujúcimi
okolnosťami.

Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa
pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré
existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať
predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých

osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú
teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti
činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní
o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej

veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a

odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo
osebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania.

Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné v prvom rade považovať
za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v

Dohovore zakotvené, boli rešpektované.

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov
a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania jenielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6
Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti
zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie

o otázke viny a trestu.

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste sa stotožnil s argumentmi obžalovaného prezentovanými
v jeho odvolaní a dospel k záveru, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom súdu
prvého stupňa za daných okolností nezodpovedá požiadavke primeranosti - proporcionálnosti trestu.

Trest odňatia uložený okresným súdom obžalovanému vo výmere 3 roky považuje krajský súd za príliš
prísny.

Krajský súd je rovnakého názoru, ako súd prvého stupňa, že v prípade obžalovaného Q. Q. sú
splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú
hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 40 ods. 1, za podmienok uvedených v § 40 ods.

5 písm. c) Tr. zák. Zároveň je však názoru, že s prihliadnutím na dobu, ktorá uplynula od spáchania
súdeného trestného činu a skutočnosti, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne potrestaný, by uloženie
nepodmienečnéhotrestuodňatiaslobodyneboloúčelnéaanivsúladesustanovením§23ods.1Tr.zák.

Je nepochybné, že skutky, resp. čiastkové útoky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané za

obdobie február 2003 až máj 2004. Prokurátor podal obžalobu na okresnom súde 5.3.2013, teda po
deviatich rokoch. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom 11.7.2017, teda takmer po trinástich rokoch od
spáchania skutkov.

Odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj

obžalovaného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, výrazne
a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou
prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40
ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom
s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 5 Tr. zák.

Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil. Vzhľadom na vyššie
uvedené okolnosti krajský súd dospel k presvedčeniu, že u obžalovaného trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť)
rokov bude dostatočný z hľadiska naplnenia účelu trestu predpokladaného ustanovením § 23 ods. 1 Tr.

zák. Krajský súd považuje takto uložený trest odňatia slobody za spravodlivý a objektívny obraz potrieb
individuálnej a generálnej prevencie. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný doposiaľ nebol
súdne trestaný. Obžalovanému poľahčovalo, že pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny život (§
33 písm. g/ Tr. zák.). Priťažujúce okolnosti krajský súd nezistil.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.