Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 8, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611209654
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8611209654.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48
Bratislava, IČO: 31 335 004, zastúpená JUDr. Silviou Sovou, advokátkou Advokátskej kancelárie v
Košiciach, Diamantová 10, proti žalovaným: 1/ U. M., bývajúci v O., Ul. M. XX/XX, 2/ M. M., bývajúci
tamtiež, zastúpený opatrovníkom Mesto O., M. XX, O., o zaplatenie 2.082,42 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu a žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 7C/716/2012-79

zo dňa 17.3.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu
1.426,56 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 1.11.2012 do zaplatenia, vo
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti proti obom žalovaným; vo výroku o náhrade trov konania
a v uvedenom rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom pod bodom I zrušil platobný rozkaz sp.zn. 7C/716/2012-25
zo dňa 7.3.2013, pod bodom II žalovaných v 1/ a 2/ rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.426,56 eur
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 1.11.2012 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Pod bodom III v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a pod bodom IV žalovaných v
1/ a 2/ rade zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 166,27 eur na účet jeho právnej

zástupkyne. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti
žalovaným zaplatenia sumy 2.082,42 eur s príslušenstvom. V návrhu uviedol, že na základe zmluvy o
stavebnom sporení č. 0731957404 bola s dlžníkom A. M. a spoludlžníčkou B. M. a žalovaným v 2/ rade
uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere č. 0731957703 a stavebnom úvere č. 0731957404 zo
dňa 31.8.2005, v súlade s ktorou poskytol žalobca dlžníkovi A. M. a B. M. mimoriadny medziúver vo
výške 2.771,69 eur. Dlžník A. M. a spoludlžníčka B. M. sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať

úroky mimoriadneho medziúveru 6,99 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 19,35 eur a
do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady
vo výške 16,60 eur. Po pridelení cieľovej sumy sa dlžník A. M. a B. M. zaviazali splácať stavebný úver
vrátane úrokov vo výške 4,70 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 29,04 eur. Žalovaný v
2/ rade prevzal ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja A. M. a B. M.. Dňa
9.3.2007 zomrela B. M. (viď právoplatné osvedčenie o dedičstve 5D/31/2009-20, Dnot 17/2009 zo dňa

11.3.2009). Dňa 29.3.2011 zomrel dlžník A. M. (viď právoplatné osvedčenie o dedičstve 5D/138/2011-32,
Dnot 53/2011 zo dňa 3.10.2011). Na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve 5D/138/2011-32,
Dnot 53/2011 nadobúdateľom pohľadávky sa stal žalovaný v 1/ rade, syn poručiteľa - dlžníka A. M.. Dňa
6.6.2012 bol na základe osvedčenia o dedičstve 5D/138/2011-32, Dnot 53/2011 po poručiteľovi A. M.
vykonaný prevod nasporených a dlžných finančných prostriedkov na novovytvorené účty nasledovne:
z účtu stavebného sporenia č. 0731957703 na účet stavebného sporenia č. 2637186905, z účtu

medziúveru č. 0731957404 na účet medziúveru č. 2637186606. Žalovaný v 1/ rade porušil zmluvne
dohodnuté podmienky a medziúver prestal riadne a včas splácať. Listom zo dňa 2.8.2012 žalobcaodstúpil od úverovej zmluvy a vyzval žalovaného v 1/ rade, aby v 7-dňovej lehote vrátil zostatok úveru.
Žalovaný v 1/ rade peňažné prostriedky nevrátil. O odstúpení od zmluvy bol upovedomený aj žalovaný
v 2/ rade. Do účinnosti odstúpenia sa medziúver úročil dohodnutým 6,99 % p.a. úrokom. Od účinnosti

odstúpenia žalobca úročí pohľadávku zákonným úrokom z omeškania vo výške 9,5 %, nakoľko v čase
prvého dňa omeškania 5.9.2011 bola základná sadzba ECB 1,50 %. Žalovaná suma 2.082,42 eur
pozostáva z istiny 2.044,05 eur, z nezaplatených úrokov z omeškania od 27.8.2012 do 31.10.2012 vo
výške 38,37 eur.

Vo veci súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 7C/716/2012-25 zo dňa 7.3.2013. Uznesením č.k.
7C/716/2012-39 zo dňa 25.6.2013 bol žalovanému v 2/ rade ustanovený opatrovník, a to Mesto O. z
dôvodu jeho neznámeho pobytu.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, a to taký, ako tvrdil žalobca v návrhu.
Ďalej súd tento skutkový stav posúdil v zmysle § 52 ods. 1 až 3 OZ, ust. § 53 ods. 1, 4 OZ, ust. § 54

ods. 1, 2 OZ, ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ďalej podľa zákona č.
310/1992 Zb. o stavebnom sporení a tiež v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tejto súvislosti konštatoval, že v čase uzavretia predmetnej
úverovej zmluvy Zákon o ochrane spotrebiteľa definoval ako spotrebiteľské zmluvy všetky zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V súvislosti so záväzkom žalovaného v 2/ rade súd citoval
ustanovenie § 546 a ustanovenie § 548 ods. 2 OZ. Ďalej v súvislosti s odstúpením od zmluvy citoval
ustanovenie § 48 ods. 1, 2 OZ a ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ďalej ustanovenie § 457 OZ, ustanovenie
§ 451 ods. 1, 2 OZ a pokiaľ ide o úroky z omeškania ustanovenie § 517 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods.

1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.1.2009. Súd z vykonaného dokazovania zistil,
že žalobca účinne odstúpil od predmetnej úverovej zmluvy listom zo dňa 2.8.2012, ktorý bol doručený
žalovanému v 1/ rade dňa 17.8.2012 a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Odstúpením
od zmluvy bola zmluva od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému všetko,
čo podľa nej dostal. Podľa Občianskeho zákonníka, odstúpením bola zmluva zrušená od začiatku a

momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy a vznikajú práva a povinnosti z porušenia
práva. Odstúpením od zmluvy nastúpil medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Z
výpisu z účtu odstúpeného medziúveru súd zistil, že žalobcom bol poskytnutý úver vo výške 2.655,51
eur a doteraz vrátili sumu 1.228,95 eur, preto súd žalovaných zaviazal na zaplatenie rozdielu vo výške
1.426,56 eur s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 1.11.2012 do

zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2
O.s.p. s tým, že žalobca bol úspešný v rozsahu 1.426,56 eur zo sumy 2.082,42 eur, teda v rozsahu 68,50
% a žalovaní boli úspešní v rozsahu 31,50 %. Úspech žalobcu, ktorý prevyšuje úspech žalovaných je
preto 37 % a v tomto rozsahu mu priznal aj náhradu trov zaplateného súdneho poplatku a trov právneho
zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výrokom pod bodom II, III a IV, a to
z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
tejto súvislosti poukázal na to, že právny vzťah medzi ním a žalovanými bol založený na základe zmluvy

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 31.8.2005 uzavretej podľa ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka. Žalobca preto napadá rozsudok z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
vzťahu medzi účastníkmi konania, nakoľko žalobca uzatvoril zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka tak, ako mu to prikazoval § 261 Obchodného zákonníka, platný v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere. Žalobca neobchádzal svojim konaním zákon. Žalobca postupoval podľa zákonných ustanovení

Obchodného zákonníka prikazujúci uplatňovať tieto ustanovenia v prípade tzv. absolútneho obchodu,
nakoľko vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom je vzťahom lex generalis a
lex specialis. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako banka nemal na výber typ zmluvy, resp. možnosť
zmluvne dohodnúť, resp. zvoliť právny režim, podľa ktorého uzavrie zmluvu o úvere, a teda na tento
právny stav sa nevzťahuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ. Súd na základe ustanovenia § 54 ods. 1

OZ vylúčil ustanovenia Obchodného zákonníka. To je v rozpore nielen s citovaným ustanovením §
261 ods. 3 Obchodného zákonníka, ale aj v rozpore so samotným § 54 ods. 1 OZ, ktorý umožňuje
súdu posudzovať len zmluvné podmienky, ale nie podmienky dané ex lege. V súvislosti s novelou
Občianskeho zákonníka, a to konkrétne ustanovenia § 52 ods. 2, poukázal na to, že táto novela malanadobudnúť účinnosť až 13.6.2014, a teda do 13.6.2014 sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, majú použiť ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením
úkonu odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka z dôvodov, že žalobca postupoval pri

odstúpení od zmluvy nie podľa zmluvne dohodnutých podmienok upravených v zmluve o úvere, ale
podľa zákonných ustanovení § 261 a 344 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich odstúpenie
od zmluvy a prikazujúcich uplatňovať tieto ustanovenia v prípade tzv. absolútneho obchodu, nakoľko
medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom ide o vzťah lex generalis a lex specialis.
Žalobca bol povinný postupovať v zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka, teda pri odstúpení

neaplikoval žiadnu zmluvne dohodnutú podmienku, iba zákon. Účinky odstúpenia od zmluvy, a teda
zánik práv a povinností zo zmluvy nastávajú ex nunc, teda okamihom doručenia odstúpenia od zmluvy
druhej zmluvnej strane, zmluva sa nezrušuje od začiatku. Vzhľadom na uvedené ustanovenia žalobca
nesúhlasí so skutkovými zisteniami súdu, ani s právnym názorom, že k zániku zmluvy v dôsledku jej
odstúpenia došlo v zmysle ustanovenia § 48 OZ ex tunc, a že v tomto prípade ide o bezdôvodné
obohatenie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/4/2012.

Žalobca napadol aj výrok o náhrade trov konania. Náhrada trov konania sa v prípade čiastočného
úspechu pomerne rozdelí, avšak súd po pomernom rozdelení náhrady trov nadbytočne vykonal rozdiel
medzi výsledkami pomerného rozdelenia trov žalobcu a žalovaného. Vzhľadom na uvedené navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa odvolal aj žalovaný v 1/ rade. Odvolanie podal z dôvodov § 205
ods.2písm.b),c),d),e)af)O.s.p..Považovalnárokžalobcuzapremlčanývúplnomrozsahu.Nesúhlasil
so závermi súdu prvého stupňa a poprel nárok žalobcu. Mal za to, že ako spotrebiteľ požíva zvýšenú
ochranu a tiež mal za to, že súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, prípadne zmenil a návrh žalobcu zamietol.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolatelia domáhali jej
preskúmania a dospel k záveru, že ich odvolanie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, pokiaľ išlo o uzavretie zmluvy o medziúvere č.

0731957404aúvereč.0731957703medzižalobcomaA.M.aB.M.stým,ževovzťahumedzižalobcom
a žalovaným v 2/ rade vznikol ručiteľský vzťah. Správne zistil aj skutočnosť, že žalobca listom zo dňa
2.8.2012 odstúpil od týchto zmlúv s tým, že odstúpenie od zmluvy bolo doručené U. M. 17.8.2012 a M. M.
21.8.2012. Podľa osvedčenia o dedičstve sp.zn. 5D/138/2011-32, Dnot 53/2011 A. M., nar. X.XX.XXXX
zomrel XX.X.XXXX a dedičmi zo zákona v prvej dedičskej skupine boli U. M. nar. XX.X.XXXX a Z. M. nar.

X.X.XXXX. Podľa tohto osvedčenia všeobecná cena majetku poručiteľa je 3.407,255 eur, výška dlhov
poručiteľa je 3.346,47 eur a čistá hodnota dedičstva je 60,785 eur. Do pasív patrila pohľadávka Prvej
stavebnej sporiteľne, a.s., Bajkalská 30, Bratislava vyplývajúca zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere č.0731957404 zo dňa 31.8.2005 vo výške 2.888,61 eur a ďalej pohľadávka Slovenskej
sporiteľne, a.s. vo výške 457,86 eur s tým, že aktíva a pasíva nadobúda U. M., nar. XX.X.XXXX.

Podľa osvedčenia o dedičstve sp.zn. 5D/31/2009, Dnot 17/2009 B. M., nar. XX.X.XXXX, zomrela
X.X.XXXX a ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzali do úvahy manžel, syn a vnuci,
t.j. A. M. nar. X.XX.XXXX, Z. M. nar. X.X.XXXX. Po synovi poručiteľky U. M., ktorý dedičstvo odmietol,
prichádzali do úvahy jeho deti, a to K. M. a M. M., nar. XX.X.XXXX. Všeobecná cena majetku poručiteľky

bola 4.850,50 eur, výška dlhov 0,00 eur, takže čistá hodnota dedičstva bola 4.850,50 eur a dedičstvo
nadobudol M. M. nar. XX.X.XXXX.

Z listu žalobcu zo dňa 7.6.2012 vyplynulo, že žalobca oznamuje žalovanému v 1/ rade, že na základe
osvedčenia o dedičstve 5D/138/2011-32, Dnot 53/2011 (po poručiteľovi A. M.) vykonal dňa 6.6.2012

prevod nasporených a dlžných finančných prostriedkov na jeho novootvorené účty, a to nasledovne:
1. z účtu stavebného sporenia č. 0731957703 na účet stavebného sporenia č. 2637186905,
2. z účtu medziúveru č. 0731957404 na účet medziúveru č. 2637186606.
Zo všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby, a to čl. 25 vyplýva, že v prípade
úmrtia stavebného sporiteľa prechádzajú práva a povinnosti zo zmluvy na dedičov podľa právoplatného

rozhodnutia o dedičstve s tým, že dedič môže pokračovať v uzatvorenej zmluve o stavebnom sporení
za tých podmienok akoby bola jeho vlastnou.Na tento článok odvolací súd poukazuje z toho dôvodu, že súd prvého stupňa sa touto úpravou
nezaoberal, najmä z pohľadu zodpovednosti dediča za dlhy v zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané

náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou. Ak teda podľa osvedčenia o dedičstve 5D/138/2011-32, Dnot 53/2011 dedil žalovaný v 1/ rade
s tým, že čistá hodnota dedičstva je 60,785 eur, potom bolo treba túto skutočnosť zobrať do úvahy.
Odvolací súd tu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010 sp.zn. 4Obo/74/2010,
podľa ktorého v ustanovení § 470 OZ zákon zakotvuje dôležitú zásadu na ochranu dedičov. Do dedičstva

totiž nepatria iba aktíva (existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedenie by malo
byťnaprospechdediča,nienajehoťarchu.Pretozákonzakotvilzásadu,žededičzodpovedáibazadlhy,
ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič teda neručí za dlhy dedičstvom,
teda tým, čo nadobudol (in natura), ale ručí celým svojím majetkom, avšak iba do tej hodnoty, akú cenu
má dedičstvo, ktoré nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej
majetkovej situácie, než akú mal pred dedením a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia.

Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol. Kto dedil a v akej hodnote je
známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár.
Z týchto rozhodnutí je zrejmé v akej (čistej) hodnote dedič dedičstvo nadobudol.

Ďalšou skutočnosťou, ktorú súd prvého stupňa nesprávne posúdil, je otázka odstúpenia od úverovej

zmluvy. Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky. Z citovanej zákonnej definície zmluvy o úvere zreteľne vyplýva, že jej ekonomickým
dôvodom je umožnenie užívania peňazí zo strany dlžníka za odplatu, ktorou je dohodnutý alebo
zákonom stanovený úrok. Ide o kogentné vymedzenie, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť.

Zmluva o úvere je záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje Obchodným
zákonníkom, a so zreteľom na túto skutočnosť je potrebné posudzovať aj všetky ostatné úkony
a dojednania medzi zmluvnými stranami a ich účinky. Je názor súdu správny v tom smere, že
spotrebiteľskévzťahymedzipodnikateľmiaspotrebiteľmispadajúpodochranu§52anasl.Občianskeho
zákonníka, a to aj v prípade, ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy, akým je vzťah

založený zmluvou o úvere. Samotná skutočnosť, že tzv. absolútny obchodný vzťah je založený medzi
dodávateľom a spotrebiteľom však nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom
rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda, že
ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľský, použijú sa naň príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka, v tomto prípade ustanovenia o zmluve o úvere (§ 497 a nasl.

Obchodného zákonníka) a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a
nasl. OZ), prípadne ustanovenia osobitných predpisov (identický teoretický právny názor je uznaný
aj odbornou verejnosťou, napr. Patakyová, M: Obchodný zákonník komentár, 4. vydanie, Bratislava,
CHB 2013, strana 1063: „pre spotrebiteľské zmluvy, ktoré sa budú spravovať Obchodným zákonníkom
sa použijú samotné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a prípadne aj

jeho všeobecné ustanovenia o záväzkových vzťahoch, ak v Obchodnom zákonníku nie sú odlišné
ustanovenia“, teda iba v prípadoch, ak Obchodný zákonník neobsahuje odlišné ustanovenia, ktoré
majú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Iný výklad by bol v priamom
rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý výslovne upravuje nepopierateľný vzťah
Obchodného zákonníka ako lex specialis voči Občianskemu zákonníku ako lex generalis, z ktorého

vyplýva prednosť osobitných ustanovení Obchodného zákonníka pred všeobecnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Tento vzťah neruší ani ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Samotný Obchodný zákonník výslovne potvrdzuje, že môže existovať právny stav, kedy sa
spotrebiteľská zmluva riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 266 ods. 5). Ustanovenie § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje, že zmluvné podmienky stanovené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie však
vylučuje iba určité zmluvné dojednania nie príslušné zákonné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na danú
spotrebiteľskú zmluvu. Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v čase
uzavretia úverovej zmluvy nevylučovalo použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná
priamo zákonom. V tejto súvislosti je treba poukázať aj na ustanovenie § 13 zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý upravuje právo
spotrebiteľaodstúpiťodzmluvyospotrebiteľskomúverebezuvedeniadôvodu,pričomvtakomtoprípade
je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver
začal čerpať až do dňa splatenia istiny. Na toto ustanovenie odvolací súd poukazuje z toho dôvodu,že inštitút odstúpenia od zmluvy nemôže byť posudzovaný rozdielne podľa toho, či od zmluvy odstúpi
spotrebiteľ alebo od zmluvy odstúpi dodávateľ. Dôsledky odstúpenia musia byť rovnaké a takéto sú, ak
sa na vzťah odstúpenia od zmluvy použije ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Právna úprava

odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou, a preto ustanovenia Občianskeho
zákonníka sa nepoužijú. V prípade zmluvy o úvere je osobitným ustanovením § 506 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil
dlžnú sumu s úrokmi. Toto ustanovenie stanovuje špeciálny dôvod odstúpenia od zmluvy na strane

veriteľa, ktorému vzniká právo odstúpiť od úverovej zmluvy za predpokladu kvalifikovaného omeškania
dlžníka s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Odstúpením od zmluvy de facto dochádza
k mimoriadnej splatnosti úveru a strate výhody splátok. Odstúpenie od úverovej zmluvy v zmysle
ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka nie je zhodné s právnym inštitútom odstúpenia od zmluvy
podľa § 344 a nasledovných Obchodného zákonníka a jeho právne účinky nie sú stanovené v § 351
Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedený špecifický účinok odstúpenia na trvanie záväzku dlžníka

vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, nedochádza k odstúpeniu od zmluvy ani k zániku nároku veriteľa
na zmluvný úrok. Z tohto dôvodu pri odstúpení od zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru dlžníkom
má veriteľ aj naďalej nárok na úroky z úveru aj sankčné úroky z omeškania (uvedený právny záver
potvrdený odbornou literatúrou, ako aj súdnou praxou, viď napr. PR 5/1996, PR 3/2002, ďalej uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/513/2010, ďalej 33Cdo/113/2008). Ako vyplýva z uvedeného, pri

odstúpení od zmluvy o úvere sa nárok na vrátenie poskytnutého plnenia posudzuje podľa ustanovenia
§ 506 Obchodného zákonníka, ktoré je zároveň špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 351 ods. 2
Obchodného zákonníka. Aplikácia ustanovenia § 451 ods. 1, 2 a § 457 OZ, na ktoré sa odvoláva súd v
odôvodnení rozsudku, nie je prípustná. Odvolací súd má ďalej za to, že úroky je dlžník povinný platiť po
celú dobu až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (viď PR 5/1996, PR 3/2002).

Vzhľadom na tú skutočnosť, že sa súd prvého stupňa nezaoberal takýmto právnym posúdením, musel
odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o
povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 1.426,56 eur s úrokom z omeškania vo výške
9,5%ročnezdlžnejsumyod1.11.2012dozaplatenia,ďalejvovýrokuozamietnutížalobyvprevyšujúcej

časti proti obom žalovaným a vo výroku o náhrade trov konania a v uvedenom rozsahu mu vec vrátiť
na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude teda vykonať dokazovanie a vec právne posúdiť
v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru a potom vo veci znova rozhodnúť s tým, že v novom
rozhodnutí podľa § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.