Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 12, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210406
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8316210406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: J. J., X.. XX.XX.XXXX, L.
N. XXX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, Dobrianskeho 1651,
Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy č. 49, 821 09 Bratislava,
IČO: 35 808 731, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o., Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 337,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
okresného súdu Humenné č.k. 7Csp/121/2016-104 zo dňa 11.05.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
prvoinštančného a odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

Odmieta odvolanie proti zamietavému výroku o spojení vecí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Hmennné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Súd návrh žalovaného na spojenie veci vedených pod sp. zn. 5Csp/162/2016, 5Csp/163/2016,
7Csp/121/2012, 10Csp/121/2017, 15Csp/162/2016, 15Csp/163/2016, 21Csp/121/2016, z a m i e t a.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 337,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 337,85 eur od 23.11.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
III. Žalobcovi p r i z n á v anáhradu trov konania v plnom rozsahu.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3, § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52
ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517
ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 03.11.21016 domáhal
vydania rozhodnutia ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vydať mu bezdôvodné obohatenie vo
výške 337,58 a na náhradu trov konania.
Uznesenímč.k.7Csp/121/2016-91zodňa12.04.2017súdpripustilzmenupetitužaloby tak,žežalovaný
je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 337,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 337,85 eur od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia sumy

337,85 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň navrhol
na pojednávaní dňa 11.05.2017, aby súd spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn.5Csp/162/2016, 5Csp/163/2016, 7Csp/121/2012, 10Csp/121/2017, 15Csp/162/2016, 15Csp/163/2016,
21Csp/121/2016.
Strany sporu dňa 04.10.2013 uzatvorili zmluvu o úvere č. 570386759 predmetom ktorej bolo poskytnutie

úveru vo výške 400,- eur. Žalobca sa zaviazal celkovo vrátiť sumu 538,- eur v 60 týždenných splátkach
pri výške 1. a 59. splátky 8,97 eur a poslednej splátky vo výške 8,77 eur. Splatnosť prvej splátky bola
v 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru bol 7. deň 60. týždňa po dni
uzavretia zmluvy. Výška úroku bola 22,38 % p.a. zo sumy úveru, t.j. 57,60 eur a poplatok za garantovanú
služby bol vo výške 80,40 eur. RPMN bola vo výške 70,38 % a priemerná RPMN vo výške 46,06 %.

Medzi stranami sporu bola dňa 04.10.2013 zároveň uzatvorená zmluva o zabezpečení splátok úveru.
Žalobca sa touto zmluvou zaviazal, že zákazníkovi za odmenu bude počas platnosti tejto zmluvy
poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského
úveru, ktorý bo zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.570386759.
Žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie služby žalobcom mu zaplatí odmenu vo výške 206,- eur, ktorú
bude splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach pri výške 1. až 59. splátky 3,43 eur a poslednej

splátky 3,63 eur.
Z predloženého prehľadu prijatých platieb ku dňu 07.06.2016 vystaveného žalovaným vyplýva, že
žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400,- eur a v prospech žalovaného žalobca
uhradil celkovo sumu 737,85 eur.
Združenie na ochranu občana spotrebiteľov HOOS v prehlásení zo dňa 31.03.2017 uviedlo, že v mesiaci

apríl2016ichtelefonickykontaktovalžalobca.Vmesiaciseptember2016sauskutočnilostretnutiemedzi
žalobcom a zástupcom združenia a žalobca bol informovaný o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv,
o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, o rozhodnutiach súdov, bol oboznámený s judikatúrou
SD EÚ.
Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd mal za preukázané, že medzi stranami

sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa
Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. spotrebiteľských úveroch;

V prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje údaj o dobe trvania
zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch).
V zmluve o úvere absentuje aj ďalší údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle §
9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený
iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné,

neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.
Preto poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Naviac zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to pre rozpor
daného dojednania s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej

stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné
úvery) uzatvorených na dobu od 1 do 5 rokov októbri 2013, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v
sadzbe 8,96 % ročne. Výška úrokovej sadzby úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 22,38 %
ročne. Úroková sadzba predmetnej pôžičky je tak viac ako cca 2,5-násobkom priemernej sadzby úverov
poskytovaných bankami v rovnakom období.

Žalobcaokremsplátokúveruuhrádzalajplatbyzozmluvyozabezpečenísplátokúveruavtejtosúvislosti
súd upozorňuje na to, že odmena z uvedenej zmluvy predstavovala sumu 206,- eur, čo je 51,80 %
zo sumy poskytnutého úveru. Súd je toho názoru, že tzv. zmluva o zabezpečení splátok úveru bola
len umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú
zmluvu. uvedenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru možno považovať za rozpornú s dobrými mravmi,

keďže spotrebiteľ (žalobca) mal platiť za túto službu odmenu vo výške predstavujúcej viac ako polovicu z
poskytnutého úveru. Výška danej odmeny sa teda odvíja od výšky úveru a to vedie k záveru, že žalovaný
takýmto spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci v podstate aj
spomínaná odmena odvíjajúca sa od výšky úveru plnila účel úroku. Ak by skutočne malo ísť o odmenu
za výber splátok, tá by mala byť rovnaká v každej jednej veci a je nelogické, aby mala závisieť od výšky

úveru. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka súd teda uvedenú dohodu považoval za absolútne
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.
Pokiaľ sa jedná o administratívny poplatok vo výške 80,40 eur, ktorý žalobca žalovanému uhradil v
súvislosti s poskytnutým úverom, súd len pre úplnosť uvádza, že z úverovej zmluvy nie je vôbec zrejméza akú službu mal žalobca daný poplatok uhradiť. Samotná neurčitosť administratívneho poplatku
vedie k záveru, že takýto poplatok je neprijateľný. Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene
považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení.

Takéto dojednanie súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za podmienku neplatnú,
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa
- žalobcu. Na základe tejto zmluvnej podmienky teda žalobcovi nevznikla povinnosť administratívny
poplatok žalovanému zaplatiť.
Žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z

jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté a to vo výške 400,- eur. Doposiaľ však žalobca žalovanému
zaplatil už sumu 737,85 eur a na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 337,85
eur.
Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho
povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto
ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy

nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa jedná o subjektívnu
premlčaciu dobu, súd je toho názoru že táto začala plynúť v mesiaci september 2016, kedy sa žalobca
dozvedel, že na strane žalovaného na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že plnil
z úverovej zmluvy aj nároky na ktoré v zmysle zákona žalovanému nárok nevznikol. Žalobca danú

skutočnosť uviedol v žalobe a za účelom daného tvrdenie predložil súdu aj prehlásenie Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ktoré oslovil v danom čase za účelom poskytnutia právneho
poradenstva. Žalobu následne podal dňa 03.11.2016, teda počas plynutia subjektívnej premlčacej doby.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd
nerešpektoval viazanosť žalobným návrhom žalobcu, pokračoval v konaní o zmenenej žalobe a to
dokonca ultra petitum. Súd neumožnil žalovanému vyjadriť sa k zmene žaloby a k dôvodom, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, neumožnil žalovanému produkovať dôkazy na svoju obranu. Súd založil
rozsudok na skutkových zisteniach, ktoré nemajú pôvod vo vykonanom dokazovaní. Súd v rozhodnutí

neuvádza, ako sa vyporiadal so základnými otázkami. Odôvodnenie nie je presvedčivé, nespravodlivé.
Súd prvej inštancie sa najneskôr návrhom žalovaného na spojenie vecí dozvedel o ďalších konaniach
týkajúcich sa spotrebiteľských sporov, ktoré sa pred súdom prvej inštancie začali skôr, týkajú sa tých
istých strán a dokonca skutkovo súvisia, pričom boli pridelené viacerým sudcom súdu prvej inštancie.
Ustanovenia o spojení vecí podľa § 166 v spojení s § 293 CSP určujú zákonného sudcu, ktorý jediný

môže rozhodnúť o spojení alebo nespojení takýchto vecí. Sudkyňa JUDr. Tomášová takýmto zákonným
sudcom nebola. Súd prihliadol na prostriedky procesného útoku uplatnené prvýkrát až v zmene žaloby,
neposkytol predbežné právne posúdenie, ktoré by zamedzilo prekvapivosti rozhodnutia. Súd nevykonal
žalovaným navrhovaný dôkazný prostriedok, a to výsluch žalobcu., hoci bol potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Vďaka výsluchu žalobcu by bolo nepochybné, že žalobca uzavrel zmluvy

dobrovoľne, plne informovane. V zmluve o úvere je uvedená doba trvania zmluvy a termín konečnej
splatnosti úveru, výška, počet a termíny splátok, výška RPMN. Výška RPMN bola v zmluive uvedená
správne. V konaní sa nevykonalo dokazovanie týkajúce sa súladu dojednaných úrokov s dobrými
mravmi, súd vo vzťahu k predmetnej otázke opomenul aplikovať ust. § 53 ods. 6 OZ. V zmluve o úvere
nie je uvedený žiaden administratívny poplatok, iba poplatok za garantovanú službu vo výške 80,40 Eur

a protiplnenie za takýto poplatok je presne, zrozumiteľne a určito uvedené v bode 4. Zmluvy. Zmluva o
doplnkovej službe nie je súčasťou zmluvy o úvere, výška celkovej odmeny podľa zmluvy o doplnkovej
službe sa neodvíja od výšky úveru, odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe nepresahuje náklady na
takúto dobrovoľnú doplnkovú službu. Odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe je hlavným zmluvným
dojednaním., ktoré nepodlieha prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 OZ., zmluva o doplnkovej službe je

platná, bezvadná. Žalobca ju uzavrel dobrovoľne, nebola podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru. Žalovaný na základe zmluvy o doplnkovej službe poskytoval žalobcovi reálne a ekonomicky
náročné protiplnenie. V prehlásení združenia HOOS nie je obsiahnutá žiadna informácia rozhodná pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby., nakoľko toto sa týka len okolnosti, kedy sa žalobca
dozvedel o právnej kvalifikácii údajného bezdôvodného obohatenia. Rozhodné skutkové okolnosti pre

začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby by žalobca zistil v okamihu príslušného čiastkového
plnenia. Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil, pretože každé plnenie bolo prijaté na základe konkrétneho
právneho dôvodu. Súd prvej inštancie nenariadil vykonať žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval údajný
úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Úrok a poplatok za garantovanú službu nepodliehajúprieskumu ich prijateľnosti, podliehajú len prieskumu, či ako celková odplata nepresahujú najvyššiu
prípustnú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov v zmysle §53 ods. 6 OZ. Najvyššia prípustná
odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 v zmluve o úvere prekročená nebola.

Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty.
Keďže žaloba nemusel uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, odplata za túto službu sa nezahŕňa do
celkovýchnákladovspotrebiteľa.ŽalovanýzároveňpoukázalnarozsudokSDEÚvoveciC-42/15(Home
Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová). Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48
nezakladá práva a povinnosti jednotlivcom, stanovuje len náležitosti zmluvy, preto priamy horizontálny

účinok smernice je možný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná plnú náhradu trov konania, alternatívne,
aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP,
bez nariadenia pojednávania.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný mal možnosť vyjadriť sa vo veci, bola mu doručená žaloba
s prílohami, bol riadne predvolaný na pojednávanie. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na zmenu žalobného
petitu, k tomuto odvolací súd uvádza, že ide o dispozičný úkon žalobcu, pričom pre rozhodnutie o
takomto návrhu sa nevyžaduje predchádzajúce vyjadrenie protistrany. O návrhu na pripustenie zmeny
žaloby rozhoduje súd (§ 142 ods. 1 CSP). Žalovanému bolo dňa 18.04.2017 doručené uznesenie

č.k.7Csp/121/2016-91 zo dňa 12.04.2017, ktorým súd prvej inštancie čiastočne pripustil zmenu petitu
žaloby a čiastočne zmenu žaloby nepripustil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.04.2017.
Zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 11.05.2017 je zrejmé, že na tomto
boli prítomní právni zástupcovia strán sporu. Súd prvej inštancie na pojednávaní oboznámil strany s
predbežným právnym posúdením veci. Je zrejmé, že žalovanému bolo pred rozhodnutím súdu prvej

inštancie vo veci samej umožnené oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom
a vyjadriť sa vo veci. Odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa procesného postupu súdu prvej
inštancie preto nie sú dôvodné.
K návrhu žalovaného na spojenie vecí odvolací súd uvádza, že ak nie sú splnené procesné podmienky v
zmysle § 166 ods. 1 CSP, súd veci nemusí spojiť na spoločné konanie. Žalovaný v konaní nepreukázal,

že stranami v konaniach, ktoré žiadal spojiť sú tie isté subjekty, nepreukázal hospodárnosť takéhoto
postupu, nepreukázal, že podal návrh na spojenie vecí aj v týchto iných konaniach. Keďže procesný
návrh na spojenie vecí bol podaný žalovaným v predmetnom konaní, rozhodla o ňom sudkyňa, ktorej
bola predmetná vec pridelená na prejednanie. Návrh žalovaného na spojenie vecí bol zamietnutý, o čom
rozhodla zákonná sudkyňa.

6. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku
dňu 04.10.2013, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu
04.10.2013, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu
04.10.2013 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

7. Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.10.2013 uzatvorená medzi žalobcom

a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v
postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskejčinnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem
všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č.
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať
zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude

úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov.
Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie
je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochrany
spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru
ochrany spotrebiteľovi.
SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú

stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. však cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu,
ktorý bol v čase uzavretia zmluvy ako aj v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,

ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v

spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).
Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné
sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).

„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb.
s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú
nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).
Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer,
C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže

hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo
ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod
15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).
V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vyplýva,

že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú
výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné
považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má
právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach,
akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje ani obligatórnu
náležitosť zmluvy o úvere, a to údaj o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch.
Termín konečnej splatnosti úveru je obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom jeho absencia v zmluve
spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne

uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru, dňa
poskytnutia úveru, dňa uzavretia zmluvy a pod). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou
náležitosťou,ktorúnemožnostotožňovaťschýbajúcimúdajomokonečnejsplatnostiúveru.Nepochybne
zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok,pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k), kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok
teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písm. f) citovaného ustanovenia
iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Z

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50).
V neposlednom rade je ale potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Nemožno

konštatovať, že priemerný spotrebiteľ si vie bez väčších ťažkostí vypočítať 60. týždeň po dni uzavretia
zmluvy, a preto formulácia termínu splatnosti uvedená takto pre neho nie je dostatočne určitá.
Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.

8. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia

sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občiankseho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

9. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň

na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .
Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých

mravov (§ 3, § 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané
úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú základný hodnotový poriadok.
V zmluve uvedený úrok vo výške 22,38 %, nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti,
nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží

ho upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Napokon nárok na úrok žalovanému neprináleží z
dôvodu, že úver sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný. Súdy sa
značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám. Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990
AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre

obdobnýúverzanemravnýažalobuzamietolprerozporplneniasdobrýmimravmi(civilnoprávnaúžera).
Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov
pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009
zo dňa 31.7.2009, kde sa uvádza: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
Finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná

a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byt v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“
Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj

právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo
1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/).
Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných

prostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklýmspôsobom.Niejemožné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v

dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru
vo výške 22,38 % ročne dvojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri

poskytovaní úverov alebo pôžičiek (údaje zverejnené NBS). Dohodnutá úroková miera teda podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o jej
rozpore s dobrými mravmi.
Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi
inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov).

Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera
nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády
č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali
neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania
dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.

Vo vzťahu k zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 04.10.2013 odvolací súd uvádza, že žalobca
ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemal možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy
a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25 MOSTAZA
CLARO). Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru
bolo podmienkou poskytnutia úveru.

Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok, táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale
z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať
logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú
zmluvu naväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru.
Spätosťpredmetnýchzmlúvjedanátým,ževprípadeneuzavretiazmluvyoúverebybolobezpredmetné

uzatvárať zmluvu o zabezpečení splátok, keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť
žalobcu plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach.
Dohoda o poskytnutí služby preto podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho zákonníka,
keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia a poplatok vo výške 206 Eur teda nie je
cenou hlavného predmetu plnenia. Cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z hľadiska

neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nie
je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do
formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov.
Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých
obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne

dojednané.Odmenazavýbersplátokpredstavujeviacako50%poskytnutéhoúveruavýraznepresahuje
dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa,
čo spôsobuje jej neplatnosť.Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.
19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné,
aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok).

Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov
hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú
s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je
jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú
doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v

RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim
rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento
súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek
logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces
pri používaní inštitútu poplatku.
Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík

žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene
vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie
peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“
V zmluve o úvere je tiež uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, a to 80,40
Eur. Je zrejmé, že výška tohto poplatku predstavuje viac ako 20 % výšky poskytnutého úveru. Za

poplatok mal mať žalobca v zmysle bodu 4. Zmluvy o úvere nárok na určité konkrétne služby, a to
1) službu prevencie kumulácie neuhradených splátok prostredníctvom telefonického upozornenia a/
alebo listového upozornenia na omeškanie s uhradeným sumy, 2) podporu prostredníctvom zákazníckej
telefonickej linky, 3) službu vyhotovenia duplikátov dokumentov v súvislosti so zmluvou v prípade ich
straty alebo poškodenia, 4) službu poskytnutia karty splátok Zákazníkovi, ako pomôcku na vedenie

záznamov o platbách podľa zmluvy, 5) na základe písomnej žiadosti Zákazníka, ktorý je v omeškaní
s úhradou sumy splatnej podľa tejto Zmluvy najmenej štyri týždne, sa Provident zaväzuje akceptovať
splácanie tejto sumy v osobitných splátkach, rozdelených najviac na obdobie štyroch týždňov a zároveň
si neuplatniť vo vzťahu k takejto splatnej sume právo na odstúpenie od zmluvy alebo na úroky z
omeškania podľa čl. 10.

Na počiatku zmluvného vzťahu nie je zrejmé, či k poskytnutiu čo i len jednej zo z vyššie uvedených
služieb aj reálne dôjde. Aj za stavu, že žalovanému žiadna služba poskytnutá nebude, je v zmysle
zmluvy povinný poplatok zaplatiť. Naviac stanovením paušálnej výšky poplatku sa žalovaný snaží obísť
prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady vzniknuté s poskytnutím tej ktorej služby, napr. zaslaním
upomienky, vyhotovením duplikátov zmluvných dokumentov a pod.. Predmetné ustanovenie zmluvy o

poplatku za garantovanú službu tak vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa, a to s ohľadom na
jeho koncepciu a samotnú výšku poplatku. Ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,

pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.
Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je

pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).
V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný

na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný.
Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom
plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že v
danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou zo dňa 04.10.2013 založený spotrebiteľský
záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012. Odvolací
súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveňinformovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).
Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca podal aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej

doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel v septembri 2016 od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS. Žalobca predložil prvoinštančnému súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz
(č.l. 97). Nie je množné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že predmetné prehlásenie Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá vo vzťahu k posúdeniu premlčacej doby relevanciu. V zmysle
prehlásenia združenie po oboznámení sa s úverovou zmluvou a ostatnými podkladmi informovalo
žalobcu o náležitostiach spotrebiteľskej zmluvy a neprimeraných odplatách. Z uvedeného možno

vyvodiť, že až týmto okamihom sa žalobca dozvedel, že žalovaný nemal nárok na žalobcom poskytnuté
plnenie s výnimkou istiny úveru, a teda že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. V
konaní nevyšlo najavo, že by sa žalobca o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel skôr.
Pre začiatok plynutia 3 ročnej príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne

(fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným
prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007,
sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).
Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými
mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a

ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu
možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od
uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi, a teda bol daný

aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok Krajského
súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z
21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012).
So zreteľom na to je správny záver súdu prvej inštancie poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej
premlčacej doby.

Nakoľko žalovaný má voči žalobcovi nárok len na vrátenie istiny 400 Eur, pričom žalobca žalovanému
uhradil celkovo 737,85 Eur, úhrady žalobcu presahujúce 400 Eur predstavujú plnenie bez právneho
dôvodu, v tejto časti (337,85 Eur) preto ide o bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať
žalobcovi (§ 451 Občianskeho zákonníka).
Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

Zadanéhostavuodvolacísúdrozsudokvovyhovujúcomvýrokuavsúvisiacomvýrokuotrováchkonania
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

11. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí návrhu na spojenie vecí, k tomuto
odvolací súd uvádza, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu prípustné nie je (§ 357 CSP a contrario.)

Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie proti tomuto výroku postupom podľa § 386 písm. c) CSP
odmietol.

12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov prvoinštančného a
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.