Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/224/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200328
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej
a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcov 1/ Piotra
Seweryna Zieliňskeho - GreenAdvice, so sídlom vo Svidníku, Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, IČO: 46
216 693, 2/ D. T. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. T. X/X, XXX XX N., N. republika, 3/ K. S. O., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX/XX, XXX XX S. U., N. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom

Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí žalovanej zo 7. januára 2014 č. 14939-2/2014-BA a z 5. februára 2014 č. 14788-2/2014-
BA, o odvolaní žalobcu 1/ a žalovanej v plnom rozsahu a žalobcov 2/ a 3/ v časti trov proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo 14. mája 2015 č. k. 2S/20/2014-44, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. mája
2015 č. k. 2S/20/2014-44 v časti týkajúcej sa zamietnutia žalôb žalobcu 1/ p o t v r d z u j e.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14.
mája 2015 č. k. 2S/20/2014-44 v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutí žalovanej zo 7.
januára2014č.14939-2/2014-BAvspojenísprvostupňovýmrozhodnutímSociálnejpoisťovne,pobočky
Košice vo vzťahu k žalobcovi 2/ a z 5. februára 2014 č. 14788-2/2014-BA v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím pobočky Košice vo vzťahu k žalobkyni 3/ a vrátenia vecí na ďalšie konanie m e n í tak,

že konanie z a s t a v u j e.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
14. mája 2015 č. k. 2S/20/2014-44 v časti trov žalobcov 2/ a 3/ m e n í tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

Žalobcom 1., 2., 3. náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo 14. mája 2015 č. k. 2S/20/2014-44 Krajský súd v Prešove zamietol žaloby
žalobcu v 1. rade o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo 7. januára 2014 č. 14939-2/2014-
BA a z 05. februára 2014 č. 14788-2/2014-BA. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade rozhodnutie žalovanej
zo 7. januára 2014 č. 14939-2/2014-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu
Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo 6. septembra 2013 č.: 90618-1/2013-KEM zrušil
podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Vo vzťahu k žalobkyni v

3. rade krajský súd rozhodnutie žalovanej z 5. februára 2014 č. 14788-2/2014-BA rozhodnutie žalovanej
z 5. februára 2014 pod č.: 14788-2/2014-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu
Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 6. septembra 2013 č.: 90761-1/2013-KEM zrušil podľa §250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň súd zaviazal žalovanú
na náhradu trov konania žalobcov v 2. a 3. rade v sume 216,15 eur.

Rozhodnutím zo 7. februára 2014 č. 14939-2/2014-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade
ako zamestnávateľa a žalobcu v 2. rade ako zamestnanca a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice zo 6. septembra 2013 č. 90618-1/2013-KEM. Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol
správny orgán, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1. rade od 1. augusta

2011 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím z 5. februára 2014 č. 14788-2/2014-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade ako
zamestnávateľa a žalobkyne v 3. rade ako zamestnanca a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice zo 6. septembra 2013 č. 90761-1/2013-KEM, ktorým bolo rozhodnuté o nevzniku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v

nezamestnanosti žalobkyni v 3. rade ako zamestnankyne žalobcu v 1. rade od 1. júla 2011 podľa
slovenskej legislatívy.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca v 1. rade v žalobe okrem nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho

subjektívnych práv. Podľa názoru krajského súdu nedodržanie procesných lehôt na vydanie rozhodnutí
nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho
orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu

a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade
hmotnoprávnej povahy je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Z obsahu žaloby bolo podľa názoru
krajského súdu evidentné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv ako
účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku
žalobcu v 1. rade, že žalovaná, ako aj organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať

v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania. Podľa ustanovenia § 172 ods.
5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do

nebezpečnostnej triedy. Tretia časť zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195 ods. 1 až 3 upravuje,
že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady. Z § 196 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa
v rámci dokazovania vykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto

zisteného stavu vo veci rozhodla. Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu v 1. rade,
že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych
spisov je podľa jeho názoru nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov
ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom prvostupňové a odvolacie
konanie tvoria jeden celok. K ostatným námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v oznámení

žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v
1. rade v žalobách nenamietal porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom
takýto postup zakazoval, ani subjektívne práva žalobcu, ktoré mali byť porušené. Žalobu žalobcu v I.
rade preto krajský súd ako nedôvodnú zamietol.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že rozhodnutia
žalovanej neboli aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcom v
2/ a 3/ rade do vlastných rúk. Doručené boli S. I. matke žalobcu v 2/ rade D. T.. dňa 21.01.2014, a H.
I. matke žalobkyne v 3) rade K. S. O. dňa 17.02.2014. Súd považoval za neúčelne a nehospodárne,
aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2/ a 3/ rade a žaloby

žalobcov v 2/ a 3/ rade posúdil ako včas podané. Záver o tom, že žalobcovi v 2) rade nevzniklo ku dňu
01.08.2011 a žalobkyni v 3/ rade nevzniklo ku dňu 01.07.2011 povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
vyvodila z kontroly vykonanej dňa 13.03.2013 a zo zistenia, že v registrovanom sídle žalobcu v 1/ radeneexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, ktorá potvrdila, že na uvedenej adrese sa zamestnávateľ nezdržiava má tam
len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu I., P. XXX. Ďalšími

kontrolnými zisteniami ale Sociálna poisťovňa zistila, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa
uskutočňujú príležitostne, na adrese spracovateľskej firmy v priestoroch hotela Rubín vo Svidníku.
V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Zamestnávateľ prideľoval prácu svojim zamestnancom
telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia. Na základe týchto zistení

správne orgány vyvodili, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2/ a 3/ rade reálne vykonávali
činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať slovenským právnym
predpisom podľa článku 13 (3) Základného nariadenia. Takýto záver prvostupňového správneho orgánu,
s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu,
pretože z obsahu spisov ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že
žalobcovia v 2) a 3) rade reálne činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonávali.

Správne orgány sa podľa záveru krajského súdu dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta
podnikania žalobcu v 1/ rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu
zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť svoju činnosť externe. Záver
o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo
alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín,

Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom
kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov
a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na
prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2/ a 3/ rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť
zamestnancov nevykonávali. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo

vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového
správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. mája 2015 č. k. 2S/20/2014-44 v zrušujúcej časti
sa odvolala žalovaná tvrdiac, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia vykonala Sociálna poisťovňa,

pobočka Košice, kontrolu zameranú na preverenie sídla žalobcu v 1. rade a reálneho výkonu činnosti
jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej
v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby sa nenachádza
kancelária ani prevádzka žalobcu v 1. rade. Adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je virtuálnou
adresou žalobcu v 1. rade, pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Hotela Rubín, kde má

splnomocnený zástupca kanceláriu. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, z čoho je zrejmé, že
nie je možné relevantným dokladom preukázať ich reálnu existenciu. Všetky účtovné doklady a doklady
týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú na adrese splnomocneného zástupcu. Činnosť zamestnancov
žalobca v 1. rade neriadi z miesta registrovaného sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z
Poľskej republiky a práce prideľuje ústne. Žalovaná má za

to, že na riadenie niekoľko stoviek zamestnancov je potrebný centrálny administratívny aparát, keďže
činnosť žalobcu si vyžaduje aj prideľovanie úloh zamestnancom, prijímanie objednávok, uskladňovanie
neroznosenýchletákov,koordináciazamestnancovvteréne.Žalobcav1.radetakýmtoadministratívnym
aparátom nedisponuje. Zdôrazňuje, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie. Žalovaná vychádza aj z

dohodnutých mzdových podmienok a z počtu hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať.
Zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia základných kritérii registrovaného sídla nepostupuje podľa
slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade s nariadeniami Európskej únie a Praktickej
príručkyPrávnepredpisy,ktorésavzťahujúnazamestnancovEurópskejúnii,Európskomhospodárskom
priestore a vo Švajčiarsku. Hoci boli žalobcovia v 2. a 3. rade vyradení zo systému sociálneho poistenia v

Slovenskej republike, neznamená to, že nie sú poistení ani v jednom členskom štáte, ale stále podliehajú
poľskej legislatíve. Dôkazné bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcoch, ktorí si
túto povinnosť riadne nesplnili. Naďalej zastáva názor, že na základe
kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej
republiky, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Žalovaná

sa ďalej odvoláva na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia zdôrazňujúc, že dohoda medzi Poľskou
inštitúciou ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu. Poukazuje ďalej na to, že v zmysle
ustanovenia § 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. sa rozhodnutia vo veci nevzniku sociálneho poistenia
nedoručujú do vlastných rúk. Vzhľadom na uvedené mal krajský súd posudzovať včasnosť podaniažalôb, t.j. či boli podané do dvoch mesiacov od doručenia aj voči žalobcom v 2. a 3. rade. Nestotožňuje
sa tiež s výkladom ustanovenia § 92 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. zo strany
krajského súdu vo veci pripustenia vstupu zamestnancov do konania na strane žalobcov. Podľa názoru

žalovanej ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. sa používa len v sporovom konaní a tiež z § 246c
ods. 1 O.s.p. vyplýva neaplikovateľnosť § 92 ods. 1 O.s.p. na veci správneho súdnictva. Žalobcovia v 2.
a 3. rade boli účastníkmi správneho konania a ako zamestnanci mali právo podať žalobu o preskúmanie
zákonnosti predmetných rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Ak svoje právo nevyužili, má žalovaná za to, že
nebolidotknutínasvojichsubjektívnychprávach.Vzhľadomnavyššieuvedenépotomžalovanánavrhuje

zmeniť rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/20/2014-44 zo 14. mája 2015 v zrušujúcej časti
tak, že žalobu zamietne, resp. v prípade, že nemal byť pripustený vstup žalobcov v 2. a 3. rade do
konania, konanie o žalobách zastaví.

Rozsudok krajského súdu napadli žalobcovia v 1., 2. a 3. rade spoločne podaným včasným odvolaním,
ktorým navrhli, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v zamietajúcej časti zmenil tak, že

žalobe žalobcu v 1. rade v celom rozsahu vyhovie a prisúdi každému zo žalobcov náhradu trov
prvostupňového konania vo výške 362,38 eur a odvolacieho konania vo výške 148,22 eur žalobcovi
v 1. rade a vo výške 78,30 eur žalobcom v 2. a 3. rade. Žalobcovia majú za to, že prvostupňový
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dotýkajúcim sa
zákonnostinapadnutýchrozhodnutížalovanejajejpobočiek,akoajpostupuimpredchádzajúcehoajeho

rozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Žalobcav1.rademázato,žepostupom
žalovanej došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktoré
zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe
tzv. dobrej správy (good administration), právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania
a porušenie subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako

domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. V dôsledku rozhodnutia žalovanej
má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, keďže
príslušné verejnoprávne organizácie SR ich odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho poistenia
na území SR. Žalobca v 1. rade tvrdí, že žalovaná vo svojom odvolacom
rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní

a postupom žalovanej došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania. V tomto smere
bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci. Týmito
novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním
registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa. Poukázal na list žalovanej - oznámenie týkajúce
sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy

zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia
(ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu
v 1. rade a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných
zložiek, čím došlo k neprípustnému prejudikovaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Namietal tiež,
že do kompetencie žalovanej nepatrí uskutočnenie kontroly na preukázanie reálneho výkonu činnosti.

Žalobca v 1. rade poukázal na rozhodnutie žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014, kde žalovaná
jednoznačne konštatovala, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych
vzťahov a výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade je oprávnený kontrolovať len inšpektorát
práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné. Závery žalovanej o absencii reálneho výkonu
činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade neobstoja z právneho ani z praktického (skutkového) hľadiska,

nakoľko jeho zamestnanci pracujú mimo jeho sídla. Žalobca v 1. rade žalovanej predložil všetky
potrebné doklady preukazujúce reálny výkon činnosti zamestnancov, ktoré si kontrolóri vyžiadali. Z
preberania a distribúcie letákov má vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie letákov kontrolujú
iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo podľa jeho názoru jednoznačne
preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Má za to, že rozhodujúcim by bolo

vyžiadanie si stanoviska daňového úradu, nakoľko žalobca je subjektom registrovaným na DPH a
pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové
priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva rozsah a obsah činnosti žalobcu v 1. rade. V súvislosti s
preukázaním uvedených skutočností poukázal tiež na skutočnosť, že predložil tzv. reporty (správy)
dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Ďalej namieta, že došlo k neprípustnej retroaktivite

v rozhodnutiach žalovanej. V predchádzajúcich rokoch vykonala organizačná zložka žalovanej, ako aj
inšpektorát práce u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky - ani čo sa týka reálneho výkonu
práce zamestnancov, ani čo sa týka skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. Kontrola
vykonaná v marci 2013 už zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zánikusociálneho poistenia zamestnancov. Aj podľa „praktickej príručky" prípadné zistenia zakladajúce zmenu
uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie spätne. Žalobcovia v 2. a 3. rade svojím
odvolaním napádajú výrok o náhrade trov konania poukazujúc na to, že sa v celom rozsahu počas

prvostupňového konania odvolávali na jednotlivé skutočnosti uvedené v podanej žalobe a táto bola v
celom rozsahu podaná aj v ich prospech. Iba z dôvodu hospodárnosti žalobcovia v 2. a 3. rade nepodali
samostatné žaloby. Vzhľadom na uvedené mala byť žalobcom v 2. a 3. rade priznaná náhrada trov
konania aj za úkon právnej služby spísanie žaloby. Namietali ďalej, že v danom prípade bolo spoločným
úkonom len zastupovanie na pojednávaní.

Žalobcovia v 2. a 3. rade sa vyjadrili k odvolaniu žalovanej, zdôrazňujúc, že pracujú mimo sídla
zamestnávateľa, pričom ich primárnou pracovnou náplňou je roznos letákov, ktoré si preberajú od
externej spoločnosti. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek žalobca v 1. rade následne
kontaktuje svojich zamestnancov a poverí ich roznášaním letákov vo vybraných lokalitách. Z preberania
a distribúcie má žalobca v 1. rade vyhotovené fotografické záznamy a roznášanie kontrolujú jeho

zamestnanci. Okrem toho sa zamestnancom žalobcu v 1. rade vedú aj dochádzkové listy, čo preukazuje
ich reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Žalobca v 1. rade predložil pri kontrole
organizačnej zložke žalovanej všetky požadované doklady vrátane dokladov preukazujúcich reálny
výkon činnosti jeho zamestnancov na území SR. Žalovaná napriek tomu nepristúpila k doplneniu
dokazovania a osobnému výsluchu dotknutých zamestnancov ani inému spôsobu preverenia tvrdení

žalobcu v 1. rade. Nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca
v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný
reálny výkon práce jeho zamestnancov na území SR. Právny názor žalovanej je tak z pohľadu žalobcov,
ako aj podľa prvostupňového súdu predčasný a zistenie skutkového stavu veci v správnom konaní
bolo nedostatočné. Domnienky žalovanej o nerentabilnosti výkonu práce pre zamestnancov za daných

podmienok, teda podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky sú bezpredmetné a
nepreukázané a ich zisťovanie by bolo predmetom kontroly príslušných orgánov Poľskej republiky, nie
žalovanej. Žalobcovia ďalej zdôrazňujú, že napadnuté rozhodnutia sú podľa ich názoru rozhodnutiami,
ktoré sa podľa ustanovenia § 212 ods. 3 zákona o sociálnom poistení doručujú účastníkom do vlastných
rúk. Žalobcovia sa rovnako nestotožňujú s argumentáciou žalovanej o tom, že ustanovenie § 92 ods. 1

O.s.p. o pribratí ďalšieho účastníka možno použiť iba v sporovom konaní. Vzhľadom na uvedené potom
navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním žalovanej ako
vecne správny potvrdil a prisúdil im náhradu trov konania.

Žalovaná sa vo svojom vyjadrení z k odvolaniu žalobcov pridržiavala svojich predchádzajúcich vyjadrení

a uviedla, že vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,
ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území SR, na základe
podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských
zamestnávateľov"vzbudzujúcehopodozreniezozneužívaniasystémuverejnéhozdravotnéhopoistenia.
Ide o zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom

vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 do 50,00 eur mesačne a pracovná činnosť
v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti
dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak už bol vystavený

formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti
formulárov a po ukončení ich platnosti Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia
dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Uviedla, že ako inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej
legislatívy zodpovedá za správnosť údajov uvedených vo formulári E 101/PD A1, a je povinná
kedykoľvek zvážiť, na základe relevantných skutočností, oprávnenosť vydania týchto formulárov, resp. či

ichvydanébolovsúladesprávom.Kďalšímnámietkamžalobcuv1.radeuviedla,žeSociálnapoisťovňa
svojím rozhodnutím nezasahuje do jeho majetkových práv, pretože nerozhoduje o jeho odvodovej
povinnosti, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnancov podľa slovenskej
legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol povinný platiť poistné na sociálne
poistenie. Preto žalobca nie je rozhodnutím Sociálnej poisťovne dotknutý na svojich majetkových

právach.Napreukázaniereálnehovýkonučinnostizamestnancovnepostačujelenformálnymspôsobom
deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami, mesačnými dochádzkami
zamestnancov. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z
dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, že počet hodín, ktoré majúzamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené
pochybnosti o rentabilnosti. K námietke žalobcov, ktorou poukázali na rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
ústredie č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012, uviedla, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo

a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Žalovaná svoj
právny názor prehodnotila a následne vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak, že
rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo
sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy potvrdila. Keďže daňové úrady neurčujú uplatniteľnú
legislatívu, stanovisko daňového úradu v tomto smere by bolo právne irelevantné. Zdôrazňuje ďalej, že

dôkazné bremeno leží aj na žalobcoch, nielen na nej. Záverom žalovaná namieta výšku trov odvolacieho
konania, vyčíslenú žalobcami. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s.
p."). V zmysle § 492 ods. 2 S. s. p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 1 O. s. p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený.

Rozhodnutím zo 7. februára 2014 č. 14939-2/2014-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade

ako zamestnávateľa a žalobcu v 2. rade ako zamestnanca a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice zo 6. septembra 2013 č. 90618-1/2013-KEM. Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol
správny orgán, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1. rade od 1. augusta
2011 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím z 5. februára 2014 č. 14788-2/2014-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade ako
zamestnávateľa a žalobkyne v 3. rade ako zamestnanca a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice zo 6. septembra 2013 č. 90761-1/2013-KEM, ktorým bolo rozhodnuté o nevzniku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v

nezamestnanosti žalobkyni v 3. rade ako zamestnankyne žalobcu v 1. rade od 1. júla 2011 podľa
slovenskej legislatívy .

Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aktívne legitimovanou na podanie žaloby na
preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že

bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť
tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej
osoby. So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne
tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,
pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku

aktívnej legitimácie žalobcu.

Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa § 247 a nasl. O. s. p. môže podať len ten, kto bol správnym
rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve prirozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym
žalobcovým právam.

Odvolací súd sa plne stotožnil s tvrdením krajského súdu, že rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu a tiež, že z obsahu žaloby je jednoznačné, že žalobca v I. rade
nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem
nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho
subjektívnychprávnetvrdil.Odvolacísúdpovažovalzasprávnetvrdeniekrajskéhosúdu,ženedodržanie

procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Záverykrajskéhosúduotom,žežalobcanebolaktívnehmotnoprávnelegitimovanouosobousúsprávne.
Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale práv žalobcu v 2. rade a žalobkyne v 3. rade - jeho zamestnancov.
Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil

rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej prvostupňový súd žalobu zamietol.

Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je potrebné zmeniť tak, že konanie zastaví.

V zmysle § 250 ods. 1 O. s. p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby boli podané Piotrom
Sewerynom Zieliňskim - GreenAdvice, teda len žalobcom v 1. rade.

D., aj keď ho krajský súd označil ako žalobcu v 2. rade, a K. S. O., označená ako žalobkyňa v 3. rade
(ktoré označenie však odvolací súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti

rozhodnutia nemenil), žalobu nepodali - do konania boli len pribratí uznesením krajského súdu a preto
je potrebné na nich ako na pribratých účastníkov konania nahliadať. Účastník, pribratý podľa § 250 ods.
1 veta druhá O. s. p., nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť Občianskeho
súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, ustanovenie § 92
ods. 1 O. s. p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na postavenie takého účastníka v konaní,

nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý v uznesení o pribratí účastníka konania nesprávne
odkázal na § 92 ods. 1 O.s.p.

Ustanovenie § 250 ods. 1 O. s. p. je vo vzťahu k pribranému účastníkovi konania potrebné vykladať
tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene

v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého
rozhodnutiasprávnehoorgánu.D.T.I.aK.S.O.bolidokonaniapribratízdôvodu,žebyakozamestnanci
a ako účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých rozhodnutí
žalovanej. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie žalovanej aj vo vzťahu k D. T. I. a K. S. O., ktorí
žalobu na preskúmanie rozhodnutia odporkyne ani nepodali, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú

prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a
vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť, lebo D. T. I. a K. S. O. žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia nepodali. Nad rámec uvedeného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutia žalovanej sú rozhodnutiami o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia,

pre ktoré zákon doručovanie do vlastných rúk nevyžaduje. Žalobcom v 2. a 3. rade boli riadne doručené
a títo mali možnosť v zákonnej 2 mesačnej lehote napadnúť tieto rozhodnutia na súde žalobou, čo sa
však nestalo.

Vzhľadom na to, že konanie bolo voči žalobcom v 2. a 3. rade zastavené, postupoval odvolací súd podľa

§ 146 ods. 1písm. c) O.s.p. tak, že rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Žalobcom v 1., 2. a 3. rade odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo v
tomto konaní neboli v konaní úspešní.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.