Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 11, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/150/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307222561
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2307222561.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcov: 1. U. T., nar. X.XX.XXXX,
bytom S., R. XX a 2. C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení advokátkou: Mgr.
Diana Šiagyová, Šaľa, Štúrova 2, proti žalovanému: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. D. S. XX,
zastúpenému spoločnosťou: LawService, s.r.o., Zvolen, Stráž 3/223, o určenie neplatnosti právnych
úkonov a určenie zániku záložného práva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č.k. 23C/215/2007-104 zo dňa 23.1.2009 - vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu

z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného,
odvolacieho i dovolacieho) v plnom rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že napadnuté právne úkony označené ako zmluva
o pôžičke zo dňa 15.11.1994 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi,
a zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 13.12.1994 uzatvorená medzi žalovaným ako záložným
veriteľom a žalobcami ako záložcami sú neplatné. V ostatnej časti (o určenie zániku záložného práva)

súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých mal
preukázané, že žalovaný a syn žalobcov B. T. v rokoch 1993 až 1996 spoločne podnikali v oblasti
výroby kancelárskych pomôcok a hračiek. Syn žalobcov bol priateľom a spolupracovníkom žalovaného
a keďže mal pôžičku od spoločnosti Slavus, s.r.o., Bratislava, ktorú riadne nesplácal a na základe
ktorej mali jeho rodičia založenú nehnuteľnosť, potreboval pôžičku vrátiť. Okolnosti pôžičky medzi

žalovaným a rodičmi žalobcu však boli sporné, lebo podľa žalovaného išlo o riadnu pôžičku uzavretú
písomne a išlo o jasný a zrozumiteľný právny úkon, avšak žalobcovia tvrdili, že išlo len o simulovaný
právny úkon, ktorý im poradila advokátka JUDr. T., lebo takouto fiktívnou pôžičkou mali žalobcovia
docieliť založenie svojej nehnuteľnosti a tým by nemohlo prísť k vymoženiu pohľadávky spoločnosti
Slavus, s.r.o., prostredníctvom exekúcie. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný v čase uzatvárania
sporných zmlúv nedisponoval finančnými prostriedkami 1.800.000,- Sk, čo je zrejmé z jeho daňového
priznania za rok 1994 a žalobcovia nemali skutočnú vôľu a dôvod požičiavať si peniaze od žalovaného.

Z čl. III Zmluvy o pôžičke je zrejmé, že k prevzatiu zmluvy „dôjde“ (teda nie došlo) keď bol použitý
gramatický budúci čas a žalovaný nepreukázal, že žalobcom skutočne pôžičku 1.800.000,- Sk poskytol.
Jeho výpoveď sa javila súdu nevierohodná, lebo si ani len nepamätal odkiaľ mal takú hotovosť, ani
či niekto finančný obnos pred jeho odovzdaním prepočítal. Súd uveril žalobcom, že ich vôľou nebolopožičať si finančné prostriedky od žalovaného, lebo takéto finančné prostriedky nepotrebovali. Preto
prvoinštančný súd žalobe v časti o neplatnosť zmlúv vyhovel a pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že
záložné právo zriadené v prospech žalovaného zaniklo dňa 14.12.1994, podľa názoru prvostupňového

súdu na základe neplatnosti zmluvy nemohlo ani vzniknúť takéto záložné právo a preto nemohlo ani
zaniknúť, z tohto dôvodu žalobu žalobcov v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobcovia mali vo veci len čiastočný úspech.

3. Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalovaný s odôvodnením, že prvoinštančný súd absolútne

nesprávne aplikoval bremeno dôkazu, keď vo svojom odôvodnení tvrdí, že žalovaný neuniesol bremeno
dôkazu na preukázanie, že peniaze požičal. Základom je zmluva o pôžičke a zmluva o záložnom práve,
ktoré sú jasné, určité a zrozumiteľné a pokiaľ žalobcovia napádali ich neplatnosť, na ich strane bolo
vecné bremeno dôkazu preukázať, že malo ísť o tzv. simulovaný právny úkon. Závery súdu o nemožnosti
zo strany žalovaného poskytnúť 1.800.000,- Sk len na základe jeho daňového priznania za rok 1994 je
potrebné v celom rozsahu namietnuť, lebo schopnosť poskytnúť, resp. neposkytnúť takéto prostriedky

nemožno dovodiť len z a to za jedno zdaňovacie obdobie. Žalobcovia mali vôľu si peniaze požičať a to
v prospech syna, ktorý bol zadlžený a z jeho pôžičky plynulo záložné právo na nehnuteľnosť rodičov,
t.j. žalobcov. Prvostupňový súd absolútne neakceptoval, že zmluva bola pripravená vopred a preto
bol v zmluve použitý budúci čas „dôjde“ pri podpise zmluvy a opomenul pri hodnotení tohto obsahu
ďalšie znenie čl. III „ktorú skutočnosť (prevzatie peňažnej hotovosti) veriteľ a dlžník potvrdzujú svojimi

vlastnoručnými podpismi na tejto listine“. Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že žalovaný „si ani len
nepamätal odkiaľ mal takúto hotovosť“, ale ako je zrejmé zo zápisnice z pojednávania zo dňa 20.11.2008
žalovaný tam uviedol, že „časť peňazí som mal v hotovosti a časť v banke, presne sa už nepamätám.“
Prvostupňový súd taktiež konštatoval, „že si žalovaný vôbec nepamätá, či si vôbec niekto peňažnú
hotovosť prepočítaval“, ale opätovne vo svojom odôvodnení neuviedol z výpovede žalovaného „že si

myslí, že peniaze prepočítaval B. T..“ Uvedené pochybenia v interpretácii výpovede žalovaného sú
pochybením súdu najmä s ohľadom na rozsiahlosť ich interpretácie, ktorá je im venovaná v odôvodnení
rozsudku, ako aj s ohľadom na to, akú dôležitosť im súd prikladal. Navyše v tomto smere opomenul
prvoinštančný súd, že v zmluve o zriadení záložného práva žalobcovia ako dlžníci explicitne uvádzajú,
že existuje ich záväzok voči žalovanému vo výške 1.800.000,- Sk. Žalovaný jednoznačne popieral, že

by v danom prípade išlo o simulovaný právny úkon, lebo ak by malo ísť o záchranu nehnuteľností
žalobcov z inej pôžičky ich syna, nebolo potrebné uzatvárať pôžičku, ale stačilo simulované uzavretie
záložného práva (viď. zák. č. 265/92 Zb. a 266/92 Zb.), v zmluve o pôžičke nemuseli žalobcovia výslovne
konštatovať, že peniaze skutočne prevzali, lebo na docielenie nimi údajne sledovaných právnych
následkov takéto konštatovanie potrebné nebolo. Ak malo ísť o simulovaný právny úkon, mohli sa v ten

deň dohodnúť simulovane, na vlastné zabezpečenie, aj o vrátení predmetných finančných prostriedkov,
k čomu však neprišlo a takáto kvitancia nebola podpísaná. Podľa žalovaného sú tvrdenia žalobcov
účelové,sledujúcezjavneúmyselvyhnúťsaplneniusvojhopeňažnéhozáväzku.Ideovymyslenýpríbeh,
ktorý nemá oporu v logike a na rozdiel od súdu prvej inštancie sú toho názoru, že nie je vierohodný.
Prvoinštančný súd porušil ust. § 35 ods. 2 OZ, keď interpretoval právne úkony (zmluvu o pôžičke

a zmluvu o zriadení záložného práva) vyjadrené slovami (jednoznačnou formuláciou) podľa tvrdenej
údajnej vôle konajúcich osôb, v situácii, keď tvrdená údajná vôľa žalobcov (ako súd skonštatoval)
bola v rozpore s jej jazykovým prejavom. Prvoinštančný súd uvedeným postupom absolútne negoval
princíp právnej istoty v právnych vzťahoch, keď písomný prejav vôle charakterizovaný jednoznačnými
jazykovými formuláciami nedovoľujúcimi spochybňujúci výklad vyložil podľa vôle jednej zo zmluvných

strán (dlžníka) vyjadrenej po 14. rokoch odo dňa prejavu a tak spochybnil základnú zásadu pacta
sund servanda. Neobstoja ani tvrdenia súdu, že žalobcovia uverili svojej právnej zástupkyni, že právne
úkony treba vykonať za účelom ochrany ich majetku. Uvedenú právničku nevolali ani ako svedka na
preukázanie svojich tvrdení a navyše hmotné právo v čase uzatvárania zmluvy zakladalo postupné
uspokojovanie záložných veriteľov zo zálohu, čo znamená, že spoločnosť Slavus, s.r.o., a dokonca aj

Z. sporiteľňa ako skorší záložní veritelia by boli uspokojení pri predaji v skoršom poradí bez ohľadu na
výšku pohľadávky žalovaného. Z týchto dôvodov žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.

4. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Trnave po uskutočnení odvolacieho

pojednávania, na ktorom zopakoval i doplnil dokazovanie (zápisnica č.l. 143), rozhodol vo veci dňa
4.11.2009 rozsudkom, že č.k. 24Co/103/2009-158, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobu zamietol a zároveň žalobcom 1 a 2 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiťžalovanémunáhradutrovkonania1.031,19Eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku,krukámprávneho zástupcu žalovaného. Odvolací súd rozhodnutie po aplikácii ustanovení § 657, § 552 a §
151 a) Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že z vykonaného dokazovania bolo zistené,
že zmluva o pôžičke ako aj záložná zmluva, uzavreté medzi stranami majú všetky formálno-právne

náležitosti, ide o právne úkony jasne zrozumiteľné jazykovo jednoznačne formulované. Na základe
týchto úkonov priznali žalobcovia v zmluve o záložnom práve svoj dlh 1.800.000,- Sk a z vlastnej vôle
založili svoju nehnuteľnosť. Ak žalobcovia s odstupom času začali spochybňovať platnosť uvedených
zmlúv,prvoinštančnýsúdnesprávnepostupoval,akboltohonázoru,ženastranežalovanéhobolovecné
bremeno dokazovania, že k pôžičke a k záložnej zmluve prišlo. Práve naopak, na strane žalobcov bolo

vecné bremeno dôkazu, že zmluva nebola uzavretá slobodne a vážne a túto skutočnosť sa podľa názoru
odvolacieho súdu žalobcom nepodarilo preukázať. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na znenie
obochzmlúv,zktorýchformuláciejezrejmé,žepripodpisezmluvyopôžičkedošlokodovzdaniupeňazía
navyše predmetný dlh žalobcovia uznali aj po mesiaci, keď uzatvárali záložnú zmluvu. Pokiaľ žalobcovia
tvrdili, že uzavretie takejto fiktívnej zmluvy im odporučila advokátka JUDr. T., táto skutočnosť nebola
preukázaná, keďže dôkaz jej výsluchom nenavrhli. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcov, že podpísaním

fiktívnejzmluvyopôžičkeaozáložnomprávebynemohlodôjsťkexekúcii,lebozpríslušnéhoLVvyplýva,
že na uvedené nehnuteľnosti už v čase uzatvárania zmlúv existovali dve záložné práva, jedno z roku
1974 a druhé z roku 1994, takže aj v prípade tretieho záložného práva by sa uspokojovali pohľadávky
veriteľov podľa poradia a žalobcovia by sa neuchránili pred realizáciou záložného práva. Následne
odvolací súd dospel k opačnému záveru ako prvoinštančný, keď žalobcovia neuniesli vecné bremeno

dôkazu,ktorýmbyjednoznačnepreukázalifiktívnosťpredmetnejzmluvyaabsencieskutočnejvôlestrán.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v napadnutej časti
zamietol a zároveň v konaní úspešnému žalovanému s použitím § 224 ods.1 v spojitosti s § 142 ods.
1 OSP priznal náhradu trov konania.

5. Na základe dovolania podaného oboma žalobcami Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 23.5.2012
č.k. 1Cdo 78/2010 rozsudok Krajského súdu v Trnave po prvý krát zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. S poukazom na ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka zdôraznil, že zmluva o pôžičke
je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky

nevznikne. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil,
keď zjavne prehliadol, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym
kontraktom, čo znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet
pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. A
to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu vrátane náležitosti vôle boli dané. V prejednávanej

veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej
poskytnutiu - k odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ,
v danom prípade žalovaný. Podľa dovolacieho súdu neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu,
že nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že k pôžičke, teda jej poskytnutiu, prišlo. Dovolací
súd pritom dal do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom

dlžníkovi, a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. Keďže odvolací
súd v dôsledku nesprávneho právneho názoru na dôkazné bremeno nepovažoval za potrebné sa pri
skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového zaoberať otázkou poskytnutia
pôžičky, teda odovzdania predmetnej pôžičky veriteľom dlžníkovi a rozhodol, jeho postupom došlo k
inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b) OSP. NS SR preto z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

6. Následne odvolací súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 24Co/282/2012-241 zo dňa
20.3.2013, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu

zamietol a druhou výrokovou vetou žalobcom 1 a 2 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania 1.031,19 Eur na trovách právneho zastúpenia, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia, k rukám právneho zástupcu žalovaného. Odvolací súd prioritne riešil
otázku existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na predmetnej určovacej žalobe v zmysle §
80 písm. c) OSP, keďže súd prvej inštancie ju výslovne neriešil a uzavrel, že naliehavý právny záujem v

danom prípade je daný, čo napokon nebolo spochybňované. S použitím znení ust. § 657 Občianskeho
zákonníka odvolací súd skonštatoval, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá
vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky - peňazí veriteľom dlžníkovi a dokiaľ k odovzdaniu predmetu
pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami s odkazom na konštantnú judikatúru právny vzťah z pôžičkynevznikne. V danej veci preto považoval za nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí
zo strany žalovaného žalobcom. Pri posudzovaní dôkazného bremena na túto otázku vychádzal z ust.
§ 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a uzavrel, že na žalovanom spočíva dôkazné bremeno preukázať

reálne poskytnutie pôžičky. V ďalšom skonštatoval, že žalovaný reálne poskytnutie pôžičky preukázal
predloženými listinnými dôkazmi a to písomnými vyhotoveniami zmluvy o pôžičke a následne tiež
s odstupom času uzavretou zmluvou o zriadení záložného práva, ktoré obe boli podpísané oboma
žalobcami, pričom ich podpisy boli overené pred notárom. V texte oboch zmlúv zmluvné strany potvrdili,
že k odovzdaniu peňažnej hotovosti skutočne došlo a že na strane žalobcov vznikol voči žalovanému

peňažný záväzok vo výške 1.800.000,- Sk. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný svoje tvrdenie, že
k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo, preukázal týmito dvoma listinnými dôkazmi a napokon tiež svojou
výpoveďou ako dôkazným prostriedkom pred prvoinštančným i odvolacím súdom. Pokiaľ žalobcovia
napriek tomu túto skutočnosť popierali, došlo k presunutiu dôkazného bremena, na nich potom spočívalo
dôkazné bremeno vyvrátiť dôkazy poskytnuté žalovaným. Žalobcovia na svoje tvrdenie ako dôkaz
poskytli len vlastné výpovede a výpoveď svedka B. T., ktorý je synom žalobcov, teda v blízkom

príbuzenskom vzťahu, v prospech ktorého si mali danú pôžičku i brať. Vzhľadom na tento blízky
príbuzenský pomer i osobnú zainteresovanosť svedka vo veci pôžičky jeho výpoveď odvolací súd
vyhodnotil ako málo spoľahlivú a málo hodnovernú. Iné dôkazy žalobcovia na svoje tvrdenia nenavrhli.
Odvolací súd bol názoru, že následné ústne popretie predchádzajúceho vlastného neodškriepiteľného
písomnéhoprejavužalobcovsamoosebenaunesenieichdôkaznéhobremenanestačiloaposkytnutými

dôkazminevyvrátililistinnýmidôkazmipreukázanétvrdeniažalovaného,žeimpredmetnúfinančnúsumu
ako pôžičku reálne poskytol. V konaní teda odvolací súd nemal za preukázané, že predmetná zmluva o
pôžičke a nadväzne ani zmluva o zriadení záložného práva sú z tohto dôvodu neplatné, resp. nevznikli.
Vzhľadom na to potom preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti s
použitím § 220 OSP zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Následne rozhodol

onáhradetrovkonania,ktorúspoužitím§142ods.1vspojenís§224ods.1vodvolacomkonanía§243
ods. 1 písm. d) veta tretia OSP v dovolacom konaní, priznal úspešnému žalovanému voči neúspešným
žalobcom v rozsahu podľa špecifikácie v odôvodnení daného rozhodnutia.

7. Na dovolanie žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č.k.

1Cdo/196/2013-273 zo dňa 29.3.2016 ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20.3.2013 sp. zn.
24Co/282/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Dovolací súd poukázal na to, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, ktorý bol pre odvolací
súd záväzný, vyslovil, že pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke bolo nevyhnutné zistiť, či

došlo k jej poskytnutiu - k odovzdaniu peňazí, čo preukazuje veriteľ. Neobstojí preto právny záver
odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že k pôžičke prišlo. Musí sa pritom
preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa
disponovať príslušnou peňažnou sumou. Podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd týmto názorom
dostatočne neriadil, keď bez toho, aby vykonal akékoľvek ďalšie dokazovanie na okolnosť skutočného

poskytnutia, či odovzdania peňazí za účelom poskytnutia pôžičky bez toho, aby znovu predvolal a
vypočul účastníkov konania, či vykonal ďalšie potrebné dôkazy, znovu rozhodol len na základe už
predtým vykonaných dôkazov. Podľa Najvyššieho súdu SR odvolací súd bez ďalšieho dochádza k
novémuustáleniuskutkovéhostavuaprávnemuposúdeniuzaloženémunatom,žezozmlúvzaložených
v spise od začiatku konania je zrejmé, že došlo k odovzdaniu peňažného plnenia ako predmetu pôžičky

a to účastníkmi podpísaných zmlúv. Dovolací súd uzavrel, že keďže odvolací súd v dôsledku svojho
nesprávneho právneho názoru na dôkazné bremeno nepovažoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní
platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi), rozhodol vo veci bez ďalšieho vypočutia účastníkov konania a
vykonania potrebných navrhovaných dôkazov, jeho postupom došlo k porušeniu ust. § 241 ods. 2 písm.

a) OSP v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ako aj k porušeniu ust. § 241 ods. 2 písm. c) OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu uznesením
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor dovolacieho súdu je záväzný a v novom
rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

9. Po rozhodnutí NS SR dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č.
160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016,
postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovenéinak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť
podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP.

Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa

(§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), zopakoval a doplnil dokazovanie na odvolacom pojednávaní dňa 4.11.2009 (§ 383
CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej
stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a opätovne dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku a zamietnutie
žaloby v zmysle § 388 CSP.

11. Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

12. Súd prvého stupňa sa v tomto smere žalobou nezaoberal, neaplikoval ust. § 80 OSP, ani neskúmal

naliehavý právny záujem žalobcov na predmetnej určovacej žalobe. Naliehavý právny záujem na určení
jedanýhlavnetam,kdebybeztohtourčeniaboloohrozenéprávožalobcualebokdebybeztohtourčenia
sa stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972 zhodne R 53/1973). Pri posudzovaní naliehavého
právneho záujmu sa odvolací súd stotožnil s názorom žalobcov, že mali naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti napadnutých právnych úkonov, lebo ich nehnuteľnosť je zaťažená záložným právom,

tým ich postavenie je neisté a pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, vždy je daný naliehavý
právny záujem, keď navyše výmaz záložného práva na nehnuteľnosť žalobcov možno docieliť len
súdnym rozhodnutím o vyslovení neplatnosti uvedených zmlúv.

13. Po vyriešení otázky naliehavého právneho záujmu sa odvolací súd zaoberal právnym a skutkovým

posúdením sporu, pričom ako sporné zostalo medzi stranami interpretovanie ako prišlo k písomným
zmluvám o pôžičke a záložnom práve. Žalobcovia podpísanie týchto zmlúv odôvodňovali tým, že ich syn
bol dlžný spoločnosti Slavus, s.r.o., väčší obnos peňazí a v súvislosti s touto pôžičkou dali žalobcovia
súhlas, aby bola založená ich nehnuteľnosť, lebo ich syn nedisponoval majetkom, ktorým by mohol
uvedenú pôžičku založiť. Keďže syn pôžičku nesplácal a zo strany jeho veriteľa prišlo údajne aj k

vyhrážkam, požiadali advokátku JUDr. T. o právnu pomoc a tá im poradila uzavrieť fiktívnu zmluvu
o pôžičke spolu so záložným právom, čím by prišlo k znemožneniu realizácie exekúcie firmy Slavus
na nehnuteľnosť žalobcov z dôvodu existencie uvedeného záložného práva. Faktom však zostáva, že
žalobcovia v priebehu konania uvedenú svedkyňu JUDr. T. nenavrhli vypočuť, preto toto ich tvrdenie
zostalo nepreukázané. Občiansky proces je založený na zásade kontradiktórnosti a v odvolacom konaní

už nebolo možné tento dôkaz vykonať, lebo to vylučuje § 120 ods. 4 a § 205a OSP.

14. Na druhej strane žalovaný interpretoval uzavretie zmlúv tak, že jeho priateľ a spolupodnikateľ - syn
žalobcov nebol schopný splácať pôžičku firme Slavus a preto ho ako priateľa požiadal o pomoc a pôžičku
1.800.000,- Sk, čo akceptoval a uvedenú sumu mu požičal. Keď o vrátenie finančnej čiastky požiadal,

žalobcovia podali návrh na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke i záložnej zmluvy.

15. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého druhu.16. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne,
konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda

aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie je
dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 OZ).

17. Ako to správne zdôraznil dovolací súd, s čím sa odvolací od počiatku stotožňuje, zmluva o pôžičke je

neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí)
veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou
cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp. zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009).

18. V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke nevyhnutné

zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí zo strany
žalovaného žalobcom.

19. Podľa § 552 OZ pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa zabezpečuje
pohľadávka zálohom veci alebo práva je upravené v časti o vecných právach.

20. Podľa § 151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že
záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetného
záložného práva (ďalej len záloh), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

21. Účelom záložného práva je iba zabezpečovať pohľadávku, preto záložné právo nemôže samo osebe
existovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania na pohľadávke, ktorú má zabezpečovať. Samotné
zabezpečenie pohľadávky záložným právom spočíva v tom, že spočiatku t.j. od vzniku záložného práva
až po jeho konečnú realizáciu núti dlžníka splniť dlh (tzv. zabezpečovacia funkcia), následne t.j. ak
splatná pohľadávka nie je riadne a včas splnená, má záložný veriteľ právo uspokojiť sa alebo domáhať

sa uspokojenia zo zálohu (tzv. uhradzovacia funkcia). Záložné právo je podporným zdrojom uspokojenia
pohľadávky záložného veriteľa.

22. V zmysle §120 ods. 1 OSP účinného do 30.6.2016 účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.

23. Podľa ekvivalentného § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie
označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich
preukázanie a žalobný návrh.

24. V zmysle aktuálne účinného § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná.
Podľa ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov,
ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou;
Iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ods. 3 súd aj bez návrhu

môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude
vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

25. Podľa § 153 ods. 1 OSP súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich

pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

26. V zmysle aktuálne účinného § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového
stavu. Podľa ods. 2 skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

27. V občianskom súdnom konaní resp. civilnom spore každý účastník resp. strana má nielen povinnosť
tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O.s.p.). Dôkazné bremeno
preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi - strane, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý
z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Keďže potom v danom prípadežalovaný tvrdí, že žalobcom reálne poskytol predmetnú pôžičku, ktorú skutočnosť žalobcovia popierajú,
na žalovanom spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať.

28. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania dňa 15.11.1994 uzatvoril žalovaný ako veriteľ v zmysle §
657 a nasl. Občianskeho zákonníka so žalobcami ako dlžníkmi písomnú zmluvu o pôžičke peňazí (č.l.
28 a nasl. spisu). V zmysle čl. II predmetom zmluvy bola pôžička peňazí - peňažnej hotovosti vo výške
1.800.000,- Sk a v čl. III sa zúčastnené strany dohodli, že k odovzdaniu peňažnej hotovosti veriteľom
a k jeho prevzatiu dlžníkom dôjde pri podpise tejto zmluvy, ktorú skutočnosť veriteľ a dlžník potvrdzujú

svojimi vlastnoručnými podpismi na tejto listine. V čl. IV sa zúčastnené strany dohodli vrátiť veriteľovi
peniaze na jeho požiadanie. V čl. V sa zúčastnené strany dohodli, že na zabezpečenie pohľadávky
veriteľa vo výške 1.800.000,- Sk uzatvoria osobitný právny úkon t.j. zmluvu o zriadení záložného práva.
V čl. VI ods. 5 druhá veta účastníci zhodne vyhlásili, že zmluvu o pôžičke uzavreli slobodne, vážne,
určite a zrozumiteľne, teda tak, aby v budúcnosti nevzbudzovala žiadne pochybnosti o tom, čo chceli
jej obsahom prejaviť. Na dôkaz toho pripojili obe zmluvné strany svoje vlastnoručné podpisy (č.l. 28),

ktoré sú overené notárom.

29. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva, že zúčastnené strany uzatvorili až následne cca o mesiac
dňa 13.12.1994 (č.l. 25) zmluvu o zriadení záložného práva, kde záložným veriteľom je žalovaný a
záložcom sú žalobcovia ako vlastníci nehnuteľností nachádzajúcich sa na LV č. XXX kat. úz. S. a to

domu s.č. XXX na parc. č. 4074/2, parc. č. 4074/2 - zastavaná plocha vo výmere 413 m2 a parc. č.
4074/1 - záhrada vo výmere 328 m2 v celosti. V čl. III záložnej zmluvy záložcovia uznávajú opätovne
s odstupom času voči záložnému veriteľovi svoj peňažný záväzok vo výške 1.800.000,- Sk a z čl. IV
je zrejmé, že na zabezpečenie tejto pohľadávky sa zriaďuje na uvedené nehnuteľnosti záložné právo.
Táto záložná zmluva bola oboma stranami riadne podpísaná, podpisy overené a osvedčená ich pravosť

pred notárom. Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra Galanta povolila vklad svojím rozhodnutím
zo dňa 15.12.1994. Táto skutočnosť vyplýva aj z LV č. XXX (č.l. 23), kde je ako ťarcha na uvedených
nehnuteľnostiach uvedené záložné právo v sume 1.800.000,- Sk na žalovaného.

30. Ako už odvolací súd z vyššie preukázaného uzavrel vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch, zo

skutkového stavu je zrejmé, že zmluva o pôžičke ako aj záložná zmluva majú všetky formálnoprávne
náležitosti, ide o právne úkony jasné, zrozumiteľné, jazykovo jednoznačne formulované.

31. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný, na ktorom leží dôkazné bremeno, preukázať reálne
poskytnutie pôžičky žalobcom svoje tvrdenie o tom, že sa tak stalo, preukázal predloženými listinnými

dôkazmi a to zmluvou o pôžičke a následne tiež zmluvou o zriadení záložného práva s časovým
odstupom, ktoré obe boli podpísané oboma žalobcami, pričom ich podpisy boli overené pred notárom.
V texte oboch zmlúv zmluvné strany potvrdili, že k odovzdaniu peňažnej hotovosti skutočne došlo a že
na strane žalobcov vznikol voči žalovanému peňažný záväzok vo výške 1.800.000,- Sk.

32. Nedostatky skutkových záverov súdu prvej inštancie odvolací súd videl v tom, že oprieť odôvodnenie
svojho rozhodnutia, ako uviedol súd prvého stupňa, o skutočnosť, že žalovaný v čase uzatvárania
sporných zmlúv nedisponoval finančnými prostriedkami v sume 1.800.000,- Sk s prihliadnutím iba na
daňové priznanie žalovaného za rok 1994 nebolo možné akceptovať, lebo prvostupňový súd vychádzal
len jedného zdaňovacieho obdobia, čo je pri takto vysokej sume absolútne nepostačujúce a navyše

nebola vylúčená skutočnosť, že žalovaný mohol mať požičané peniaze od tretej osoby, ako uvádzal i
v odvolacom konaní.

33. Prvoinštančný súd sa snažil vo svojom odôvodnení spochybňovať, či vôbec prišlo k odovzdaniu
peňazí pri podpise zmluvy na základe textu článku III, kde je gramatiky použitý budúci čas „dôjde“, avšak

sa nevysporiadal s celým znením uvedeného odseku, kde sa konštatuje „ktorú skutočnosť (prevzatie
peňažnej hotovosti) veriteľ a dlžník potvrdzujú svojimi vlastnoručnými podpismi na tejto listine“. Z tejto
formulácie je zrejmé, že pri podpise prišlo k odovzdaniu peňazí. Navyše uvedený dlh 1.800.000,- Sk
žalobcovia uznali aj po mesiaci, keď uzatvárali záložnú zmluvu. Prvoinštančný súd taktiež nesprávne
interpretoval výpovede žalovaného na pojednávaní, keď uvádzal, že žalovaný „si ani len nepamätal

odkiaľ mal takú hotovosť“, keď na pojednávaní žalovaný uviedol, že „časť peňazí som mal v hotovosti a
časť v banke, presne sa už nepamätám“. Taktiež nie je v súlade so zisteným skutkovým stavom tvrdenie
okresného súdu, že si žalovaný nepamätal, či vôbec niekto peňažnú hotovosť prepočítal, lebo v zápisnici
zpojednávaniasažalovanývyjadrilinak:„myslím,žepeniazeprepočítalB.T.“.Takétoodôvodneniasúduprvého stupňa nebolo možné zo strany odvolacieho súdu akceptovať, lebo nevychádzali z presného
znenia a výpovede žalovaného a žalovaný v odvolaní na tieto skutočnosti dôvodne poukazoval.
Vykonaným dokazovaním pritom nebolo vyvrátené, že by žalovaný mohol uvedenou sumou peňazí v

danom období disponovať, i keď preukázanie tejto skutočnosti podľa názoru dovolacieho súdu pritom
ani nebolo podstatné.

34. S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný svoje tvrdenie, že k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo,
preukázal dvoma uvedenými listinnými dôkazmi s overenými podpismi žalobcov a napokon podporne

tiež svojou výpoveďou ako dôkazným prostriedkom pred prvoinštančným i odvolacím súdom. Pokiaľ
teda žalobcovia napriek tomu túto skutočnosť popierali, došlo k tzv. deleniu alebo posúvaniu dôkazného
bremena a na nich potom spočívalo dôkazné bremeno, vyvrátiť dôkazy poskytnuté žalovaným.
Žalobcovia na toto svoje tvrdenie ako dôkaz poskytli len vlastné výpovede a výpoveď svedka B. T.,
ktorý je synom žalobcov, teda v blízkom príbuzenskom vzťahu, naviac v prospech ktorého si mali
žalobcovia danú pôžičku i brať. Vzhľadom na jeho blízky príbuzenský pomer k žalobcom i osobnú

zainteresovanosť vo veci pôžičky, jeho výpoveď je potom nevyhnuté hodnotiť ako málo spoľahlivú a málo
hodnovernú. Ako vyplýva z obsahu spisu, iné dôkazy žalobcovia na svoje tvrdenie nenavrhli, nenavrhli
dokonca vo veci ani vypočuť advokátku JUDr. T., ktorá im mala poradiť uzavretie takýchto zmlúv iba
ako fiktívnych za účelom ochrany založených nehnuteľností. Odvolací súd je toho názoru, že následné
ústne popretie predchádzajúceho vlastného dvojnásobného písomného prejavu žalobcov urobeného

dokoncasčasovýmodstupom,samoosebenaunesenieichdôkaznéhobremenaresp.vyvrátenietýchto
listinných dôkazov nestačilo.

35. V priebehu odvolacieho konania strany žiadne ďalšie dôkazy nenavrhovali, odvolací súd pritom
uskutočnil odvolacie pojednávanie, na ktorom sa strany (s výnimkou žalobcu 1) zúčastnili aj vypovedali,

vzhľadom na vyššie citované procesné ustanovenia nebol preto dôvod, aby odvolací súd nariaďoval
ďalšie odvolacie pojednávanie a vykonával ďalšie dokazovanie (naviac s odstupom 13 rokov po
udalostiach), keďže vykonanie iných dôkazov navrhnuté nebolo.

36. S poukazom na vyššie uvedené, vyhodnotiac dôkazy vykonané v prvoinštančnom i odvolacom

konaní jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, odvolací súd je toho názoru, že žalobcom sa
poskytnutými dôkazmi nepodarilo vyvrátiť danými listinnými dôkazmi preukázané tvrdenie žalovaného,
že im predmetnú finančnú sumu ako pôžičku reálne poskytol. V konaní teda nebolo preukázané, že
predmetná zmluva o pôžičke a nadväzne ani zmluva o zriadení záložného práva, ktorá je akcesorickej
povahy, sú neplatné resp. nevznikli.

37. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti, s použitím § 388 CSP (opätovne) zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
ako nedôvodnú zamietol.

38. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci; podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

40. S poukazom na toto rozhodnutie odvolacieho súdu v konečnom dôsledku ako v prvoinštančnom,

tak v odvolacích i dovolacích konaniach, bol plne úspešný žalovaný a preto jemu v zmysle § 255 ods.
1 CSP, v odvolacom konaní v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, v dovolacom v spojení s § 453 ods. 1 a
3 CSP, ako plne úspešnej strane v spore vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%
voči neúspešným žalobcom. O výške náhrady trov rozhodne potom súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).