Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 12, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/92/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112219695
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8112219695.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska
5, Bratislava, proti žalovanej B.K. I.K., C.. XX.X.XXXX, W. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov,
právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy
2.158,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
30.6.2016 č.k. 13C 195/2012-206 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

Vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 909,90
eur.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej právny predchodca žalobcu
uzatvoril so žalovanou dňa 27.11.2006 zmluvu o úvere. Úver bol poskytnutý vo výške 32.000 Sk za
dojednaný úrok 18,4 % ročne. Pohľadávka mala byť vyrovnaná v 60 splátkach po 878 Sk. Prvá splátka
sa stala splatnou dňa 10.12.2006 a posledná dňa 10.11.2011. Žalovaná poskytnutý úver nesplácala
riadne a včas a suma poskytnutého úveru narastala o účtované úroky. V čase postúpenia pohľadávky
žalobcovi celková výška pohľadávky dosahovala čiastku 2.158,50 eur, z čoho istina predstavovala sumu
1.965,43 eur.

3. Žalobca svoje právo odvodzoval jednak z uznania dlhu a súčasne z postúpenej pohľadávky zo zmluvy
o splátkovom úvere. Predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku však nemá
účinky platného uznania dlhu, teda nepreukazuje existenciu konkrétneho dlhu určeného čo do dôvodu
aj výšky a súčasne ani prerušenie plynutia a predĺženie premlčacej doby.
4. Ako už uviedol Krajský súd v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení vydanom v tejto veci, z
obsahovéhohľadiskatermínuuznaniezáväzkubezakýchkoľvekpochybnostízodpovedátermínuznanie
dlhu. V zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka je pritom uznanie dlhu nepochybne jednostranný

právny úkon, ktorým dlžník písomne uznáva, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky a ktorý
preto pre svoju platnosť podobne ako iné právne úkony musí byť prejavom vôle konajúceho smerujúcej
k určitému a zrozumiteľnému uznaniu povinnosti splniť nejaký svoj konkrétny dlh určený čo do dôvodu aj
výšky. Pri premlčanom dlhu sa zároveň vyžaduje, aby ten, kto dlh uznal, súčasne vedel o jeho premlčaní.Iba naplnenie všetkých týchto predpokladov zakladá právnu domnienku existencie, resp. trvania dlhu
v čase jeho uznania podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka a na druhej strane tomu zodpovedajúce
právo na zaplatenie uznaného dlhu. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol alebo že v

čase uznania neexistoval. V takom prípade ale dôkazné bremeno zaťažuje jeho.
5. Predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku nemá všetky náležitosti
platného uznania dlhu, a to z viacerých aspektov.
6. Uznanie záväzku v nej je predovšetkým neurčité a v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
preto neplatné. V predloženej dohode totiž okrem odkazu na zmluvu uzavretú s pôvodným veriteľom

nie je uvedený žiadny dostatočne určitý dôvod dlhu žalovanej voči žalobcovi určujúci zároveň aj jeho
výšku. Iba jednoduchý odkaz na zmluvu, a to dokonca uzavretú len s pôvodným veriteľom bez určenia
právneho dôvodu dlhu voči žalobcovi, z ktorej mal dlh všeobecne vzniknúť, nepochybne nie je určením
dôvodu dlhu, ale len odkazom na právny úkon smerujúci nanajvýš k vzniku práv a povinností v ňom
vymedzenýchaprávnymdôvodomdlhu,akbyztohtoprávnehoúkonuponaplneníďalšíchpredpokladov
vznikol, by bola napríklad povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, povinnosť poskytnúť, resp.

vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, úroky, poplatky a podobne.
Okrem toho je zrejmé, že odkaz na zmluvu s pôvodným veriteľom bez ďalšieho nevyjadruje dôvod dlhu
voči inému veriteľovi. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaná písomne uznala, že zaplatí dlh určený
čo do právneho dôvodu a jeho výšky. Určitý prejav vôle žalovanej, že zaplatí žalobcovi svoj dlh určený
voči nemu čo do konkrétneho právneho dôvodu a výšky z dohody nevyplýva.

7. Okrem určitosti uznania dlhu je pritom pochybná aj k tomu smerujúca vedomostná, resp. vôľová
zložka, teda samotná vôľa žalovanej. Z predloženej vopred formulovanej dohody je totiž zrejmé, že
táto bola pripravená žalobcom. Dohoda je pritom prioritne v záhlaví označená ako dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi je v tejto dohode súčasťou zloženého
neprehľadného právneho úkonu zahŕňajúceho aj neurčitú dohodu o neurčených mesačných splátkach,

o rozhodcovskej doložke a o súhlase so spracovaním osobných údajov. Vyššie popísané neurčité
uznanie záväzku je v jednej časti dohody a všeobecne formulovaná vedomosť dlžníka o premlčaní,
predformulovaná žalobcom bez vymedzenia premlčanej časti, je neprehľadne zakomponovaná v inom
odseku tejto dohody. Aj skutočnosť, že žalobca žalovanú za účelom podpísania dohody sám vyhľadal
v jej domácnosti s nepochybným zámerom aktívneho vymáhania, resp. vyžadovania okamžitej úhrady

dlhu vyvoláva pochybnosti o riadnej a úplnej vedomosti žalovanej o obsahu tohto právneho úkonu a
jej vôli uznať, že zaplatí svoj dlh. V realite praktického života je totiž nepravdepodobné, aby dlžník bez
akejkoľvek výhody s plným vedomím podpísal uznanie záväzku, ktorý už bol v tom čase v časti splátok
dokonca premlčaný. V tomto smere žiadnu logickú úvahu neponúkol ani žalobca. Žalobcom predložené
uznanie dlhu bolo nielenže neurčité, ale pre nedostatok vedomostí a k tomu smerujúcej vôle nebolo zo

strany žalovanej ani dané, a preto nemá žiadne právne účinky.
8. Navyše ak žalobca svoje právo odvodzuje z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o splátkovom úvere
postúpenej od jeho právneho predchodcu, ktorá v čase jej uzavretia bola zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, žalobca po postúpení pohľadávky vstúpil do právneho vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy na

miesto pôvodného veriteľa a stal sa veriteľom namiesto neho. Jeho právny vzťah je preto potrebné
posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti síce platí, že vznik, resp.
založenie právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných v čase
vzniku, avšak na zmenu v obsahu záväzkov, ktorou dohoda o možnosti splácať záväzok v splátkach
nepochybne je, sa vzťahujú ustanovenia právnych predpisov účinných v čase ich zmeny, vrátane v tom

čase účinných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Tieto ustanovenia treba aplikovať aj na právne úkony,
ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, resp. ju menia a dopĺňajú, a teda aj na právny
úkon uznania dlhu. Podľa týchto ustanovení sa okolnosti, spôsob uzavretia, obsah a účel predloženej
dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyhodnotili ako nekalá obchodná praktika,
ktorá je v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase

uzavretia dohody zakázaná a z nej odvodzovanému právu preto v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemožno priznať súdnu ochranu.
9. Okrem toho uznať možno len existujúci dlh, čo napokon súvisí aj so sekundárnym uplatňovaním
nároku priamo z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere.
10. Postúpenie pohľadávky je vo všeobecnosti upravené v ust. § 524 nasl. Občianskeho zákonníka.

Postúpenie pohľadávky bankou má však osobitnú zákonnú úpravu a z ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách je zrejmé, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.
mohol svoju pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku klienta aj bez jeho súhlasu postúpiť inej
osobe, len ak bol klient banky napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnychdní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Platné postúpenie peňažnej
pohľadávky banky teda predpokladá, že klient je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku a súčasne že bol na úhradu bankou písomne vyzvaný a že toto omeškanie so splnením

čo len časti jeho peňažného záväzku aj napriek písomnej výzve banky trvá nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní. Predchádzajúca písomná výzva banky a aj napriek tejto výzve nepretržité dlhšie
ako 90 kalendárnych dní trvajúce omeškanie žalovanej so splnením jej peňažného záväzku pred
postúpením pohľadávky preukázané nebolo. Banka teda nebola oprávnená pohľadávku postúpiť na
žalobcu. Postúpenie pohľadávky je v rozpore so zákonom, a preto neplatné. Žalobca z tohto titulu nemá

právo na úhradu záväzku zo zmluvy o splátkovom úvere. Na úhradu záväzku zo zmluvy o splátkovom
úvere žalobca nie je a ani v čase uznania dlhu nebol aktívne vecne legitimovaný.
11. Aj za predpokladu, ak by postúpenie pohľadávky bolo platné, zmluvu o splátkovom úvere a uplatnené
nároky by bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase jej uzavretia. V zmysle § 4 ods. 5 tohto právneho predpisu platí, že od spotrebiteľa
nemôževeriteľpožadovaťúrokalebopoplatky,ktoréniesúuvedenévzmluveospotrebiteľskomúvere.V

prejednávanejvecimážalobcabremenotvrdenia,žesožalovanoubolauzavretáplatnápísomnázmluva
o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky a záväzkom
žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky a poplatky a ďalej že
jej veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaná ich nevrátila, prípadne nezaplatila
dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové

náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil a žaloba, ktorá má po
formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu
bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali. Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov
a poplatkov žalobca neuviedol ani nepriamo v prílohách všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce
ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených úrokov sú takými skutočnosťami

najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktoré ju odôvodňujú a
presné uvedenie jednotlivých súm, z ktorých sa uplatňuje s uvedením konkrétnych období, za ktoré sa
pri týchto sumách uplatňuje spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp.
čiastok v nich zahrnutých však v danom prípade zo žaloby nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť.
Za takejto situácie žalobca mohol mať nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov vo

výške 32.000 Sk (1.062,21 eur), z ktorých sumu 363,17 eur žalovaná už uhradila. Keďže splnenie dlhu
bolo dohodnuté v mesačných splátkach po 878 Sk, čomu by celkovo zodpovedalo 36,44 splátok so
splatnosťou prvej splátky 10.12.2006, vzhľadom na poslednú úhradu a uplynutie trojročnej premlčacej
doby od ich splatnosti by bolo právo na splnenie absolútnej väčšiny splátok ku dňu podania žaloby v
zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka už i premlčané.

12. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
13. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej

o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky. Z tohto oznámenia sa malo vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
súd skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne
dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie.
15. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka

pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách

podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Doručenie písomnej výzvy banky
dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá
to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením
takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. Okrem toho v súlade

s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bola žalovaná ku dňu postúpenia pohľadávky v
omeškaní po dobu 1200 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok.16.Pokiaľideodohoduouzavretísplátkovéhokalendáraauznanízáväzku,tútožalovanámalamožnosť
v pokoji si prečítať, porozumieť jej obsahu a v prípade, ak mala záujem uzatvoriť dohodu s takýmto
obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas podpisom, čo aj urobila, resp. mohla ju odmietnuť a nepodpísať,

ak s jej obsahom nesúhlasila. Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a
žalovaná a rovnako tak uznaný záväzok je v dohode riadne a nezameniteľne špecifikovaný. Dohoda
spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania záväzku zo strany dlžníka, teda má
písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh
zaplatiť.Uznanieprávapodľaust.§110ods.1vetadruháObčianskehozákonníkanemožnostotožňovať

s inštitútom uznania dlhu podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Uznanie premlčaného práva nie je
z hľadiska účinkov spojených s ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazané na vedomosť dlžníka,
že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10
ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie.
Na rozdiel od uvedeného úprava obsiahnutá v ust. § 558 Občianskeho zákonníka pre vznik vyvrátiteľnej
domnienky, že dlh v čase uznania trval, vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní

vedel. Ak by aj žalovaná v čase uznania dlhu nevedela o čiastočnom premlčaní dlhu, právny účinok
spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá ust. § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, t.j.
prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby, v
takomto prípade nastupuje.
17. Žalobca v konaní uplatnený nárok riadne špecifikoval v podaní zo dňa 4.3.2015, ako aj na súdnom

pojednávaní dňa 30.6.2016.
18. Čo sa týka trov konania, priznaných vedľajšiemu účastníkovi, tento vstupuje do množstva konaní
bez ohľadu na stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť
o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania
združenie nemá žiadnu vedomosť o prednávanom prípade, a len z označenia účastníkov konania

usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní,
v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že
účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady
trov právneho zastúpenia. V prípade trov združenia nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených
na uplatnenie alebo bránenie práva. Pri rozhodovaní o trovách sa malo aplikovať ust. § 150 ods.

1 O.s.p., resp. ust. § 257 CSP. Združenie musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v spotrebiteľských veciach. Úmyslom zákonodarcu
bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktorý bude
spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktorý bude v danej oblasti materiálne aj
personálne vybavený a odborne kompetentný. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné

splnenie podmienok vyžadovaných zákonom a to najmä účelnosť vynaložených trov konania. Účelnosť
je vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa a opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných
dôvodov a neprekračuje jej medze, pričom by mala byť posudzovaná pri každom úkone právnej služby
samostatne.
19. Vedľajší účastník na strane žalovanej navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je opodstatnené.
21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
22. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a. s. dňa 27.11.2006 uzatvorila so žalovanou
zmluvu o splátkovom úvere. Išlo o úver spotrebiteľský, ktorého úprava v čase uzatvorenia zmluvy bola

obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento právny predpis účinný v čase
uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver

v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.23. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli bez

akýchkoľvek pochybnosti všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla, nakoľko
boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
24. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa
ktorého účastník je subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania.

25. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 právny predchodca žalobcu
Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie
pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. V prejednávanej
veci postupcom bola banka a preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť i špeciálna úprava postúpenia
pohľadávky obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách.
26. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve

banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;

banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
27. V tomto ustanovení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval
osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými

podmienkami pre takéto postúpenie boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a
dlžníkove omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
28. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva
dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a
doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou je potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine nebolo

preukázané, aby bola čo i len právnym predchodcom žalobcu vyhotovená.
29. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách, išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu.
Neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená,

že právny úkon takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik
práv a povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku
voči každému. Ku dňu 24.3.2011, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní zo
strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru vzniknutého zo
zmluvy o splátkovom úvere. Ak splatnosť úveru nebola mimoriadne vyhlásená spôsobilým predmetom

postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách mohla byť iba časť
pohľadávky, ktorá sa už stala splatnou. Ak v tomto ustanovení sa hovorí o omeškaní so splnením
čo len časti peňažného záväzku dlžníka, za predpokladu nevyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
týmto peňažným záväzkom môže byť iba dlh vzniknutý neuhradením už splatných splátok, nakoľko s
ďalšími splátkami splatnými v budúcnosti nemôže byť dlžník v omeškaní. Pokiaľ v ďalšej časti tohto

ustanovenia sa hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej tomuto peňažnému záväzku je zrejmé, že ide o
peňažný záväzok vzniknutý z doposiaľ neuhradených splatných splátok.
30. Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej
inštancie správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
zamietol. Vzhľadom na tento dôvod zamietnutia žaloby je právne bezvýznamná argumentácia žalobcu

spochybňujúca záver o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. V
čase uzatvorenia tohto právneho úkonu žalovaný totiž v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky
nedisponoval žiadnou pohľadávkou, ohľadne ktorej mohol so žalovanou uzatvoriť dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku.31. Správnym je tiež rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi.
32. Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., bola s účinnosťou
od 15. 10. 2008 zavedená druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v

konaní. Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. však práve v prípade právnických osôb zameraných
na ochranu práv spotrebiteľa, nevyžaduje preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu. Cieľom
navrhovanej úpravy je, vychádzajúc z dôvodovej správy, rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane
ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany
subjektov, ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto

verejného záujmu vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácii
by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku sporu. V praxi ide hlavne o právnické
osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred
diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a pod..
33. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľov musia mať právo vstupovať do sporov o

individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 tejto smernice priznáva
týmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica
teda nič nehovorí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľov v individuálnych sporoch. Toto
mlčanie sa ale v žiadnom prípade nedá chápať ako zákaz takejto účasti. Z článku 8 Smernice Rady č.
93/13/EHS vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre spotrebiteľa ako

tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva
v konaní. Občiansky súdny poriadok účinný do 31. 12. 2014 v ust. § 93 a ani v iných ustanoveniach
neupravoval, aby podmienkou pre vstup vedľajšieho účastníka do konania mal byť výslovný súhlas
účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať.
34. Vedľajší účastník v súlade s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p v znení účinnom do 31.12.2014

do konania mohol vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. Možnosť vstupu do konania bola obmedzená len dobou trvania konania. K vstupu
vedľajšieho účastníka do konania tak mohlo dôjsť kedykoľvek od momentu jeho začatia až do doby,
kedy sa konanie skončilo. Začiatok konania bol daný dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo
keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu ( § 82 ods. 1 O.s.p v znení

účinnom do 30.06.2016).
35. Ak Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31. 12. 2014 v prípade vedľajšieho účastníka
ako združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu
a jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom zo strany žalovaného, bolo pripustenie
vstupu vedľajšieho účastníka do konania vhodným prostriedkom pre dosiahnutie toho, aby žalovaný ako

spotrebiteľ mohol účinnejšie brániť svoje práva vyplývajúce z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.
36. Na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 93 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 01. 01. 2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 01. 01. 2015, teda
v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť podnetu aj súhlas
účastníka so vstupom do konania.

37. Zákon č. 353/2014 Z. z. účinný od 01. 01. 2015 neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia, a preto
jepotrebnéjehoúčinkyvykladaťvsúladesprincípomzákazupravejretroaktivity.Akniejevprechodných
ustanoveniach výslovne uvedené inak, je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne
platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem
pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona s tým,

že právne účinky úkonov uskutočnených skôr zostávajú v platnosti. Čo sa týka nepravej retroaktivity
v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu z povahy procesného práva vyplýva, že
nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania
zahájené pred jeho účinnosťou. Účinky procesných úkonov súdu a účastníkov, ktoré s nimi spájala
či nespájala skoršia úprava však zostávajú zachované. Oznámenie o vstupe predstavuje procesný

úkon vedľajšieho účastníka, ktorým oznamuje svoj vstup do konania, a preto na takýto procesný úkon
vedľajšieho účastníka sa musí vzťahovať právna úprava obsiahnutá v ust.§ 93 ods. 3 O. s. p. v znení
účinnom do 31. 12. 2014.
38. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 síce už inštitút vedľajšieho účastníctva neupravuje,
avšak v ustanovení § 470 ods. 2 veta prvá sa zaoberá právnymi následkami úkonov, ktoré nastali pred

nadobudnutím jeho účinnosti. Vychádzajúc z tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vychádzajúc z tohto
prechodnéhoustanoveniaipo1.7.2016účinkyprocesnéhoúkonuvedľajšiehoúčastníka,ktorýmoznámilsvoj vstup do konania musia byť i naďalej zachované a teda s týmto subjektom je potrebné konať až
do právoplatného ukončenia veci.
39. Vo veci sa nedá stotožniť s argumentáciou o nemožnosti priznania náhrady trov konania vedľajšiemu

účastníkovi z dôvodu ich neúčelnosti, ako aj preto, lebo vedľajší účastník pred zaslaním oznámenia o
vstupe do konania žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade nemal.
40. Vedľajší účastník mal v konaní rovnaké práva a povinností ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia
§ 93 ods. 4 O.s.p v znení účinnom do 30.06.2016. Vstupom do konania mu vznikali i práva a povinnosti
súvisiace s náhradou trov konania upravenou v ust. § 142 a nasl. O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016.

To znamená, že v prípade úspechu v spore mu mohla byť priznaná náhrada trov konania a v prípade
neúspechu mohol byť zase zaviazaný na náhradu trov konania. V prejednávanej veci bol to žalobca,
ktorý v konaní úspech nemal. Preto pri rozhodovaní o trovách konania sa muselo vychádzať z ust. § 142
ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 v ust. § 24 a nasl. umožňoval

každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktoré si zvolí. Takýmto zástupcom mohol byť
aj advokát. Tento právny predpis vo svojich ustanoveniach pritom nevylučoval, aby účastník odborne
spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z
tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním.
Náklady s tým spojené boli vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahovalo tiež na možnosť

vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní
pred súdmi je pritom základným ústavným právom upraveným v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky.
Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu, a preto je namieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné
predpoklady pre priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, táto náhrada trov konania
vedľajšiemu účastníkovi aj priznaná bola. V opačnom prípade by ústavné právo vedľajšieho účastníka

na právnu pomoc spôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky trovy s tým spojené, by musel znášať zo
svojich prostriedkov. Pre posúdenie možnosti priznať vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania
nie je smerodajné, že vedľajší účastník v čase vstupu do konania o spore nemal žiadnu vedomosť. O
predmete sporu sa vedľajší účastník mohol dozvedieť zo žaloby a jej príloh, pričom tieto listiny mu mohli
doručené až po tom, čo vstúpil do konania ako vedľajší účastník. Žaloba s prílohami totiž podľa ust.

§ 114 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 sa mohla doručiť len žalovanej, resp. vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovanej.
41. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP.
42. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP. V odvolacom konaní trovy konania vznikli iba na strane vedľajšieho účastníka v súvislosti so
spísaním vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, a preto mu bolo potrebné priznať nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, pričom o výške náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).