Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 18, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/371/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713204154
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2713204154.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 19. apríla 2016, č. k. 5C/195/2013-87, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d),

§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, článkom 48 ods. 2
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok
žalobkyne na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Piešťany
je neopodstatnený. Predmetom konania bol žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody
v sume 829,99 eur a nemajetkovej ujmy v sume 166,- eur a to za nesprávny úradný postup súdu v
súvislostisexekučnýmkonanímvedenýmnasúdepodsp.zn.6Er/2268/2010.Nesprávnyúradnýpostup

videla žalobkyňa v tom, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo
v zákonnej lehote 15 dní, ale súd rozhodol až dňa 05.08.2011, hoci konanie začalo dňa 09.08.2010,
teda rozhodol s omeškaním viac ako 361 dní a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvej
inštancie zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda žalobkyni vznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že v danom
prípade však exekučný súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekučné konanie začalo na podklade
rozhodcovského rozsudku za účinnosti zákona, ktorý určoval zákonnú lehotu na udelenie poverenia,

táto však neplatila pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Odhliadnuc
od uvedeného, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak z neho nevyplýva, že táto lehota by
sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučnéhotitulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, čo
bol uvedený prípad. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného
súdu neukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39).

Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty). Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva, pričom súd
má za to, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby neobsahuje

ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov
v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní,
tak z dôvodovej správy týkajúcej sa poslednej novelizácie zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne
vyplýva, že takýmto spôsobom bolo potrebné k citovanému ustanoveniu zákona pristupovať vždy a
novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K
nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal podľa tvrdení žalobcu spočívať vo vykonaní úradného

postupu bez splnenia zákonných podmienok, súd uviedol, že v exekučnom konaní súd nepreskúmaval
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona,
a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom, v súvislosti s čím poukázal na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v ktorých súd zaujal jednoznačné stanovisko o tom, že exekučný súd oprávnene

a ex offo skúma exekučný titul tak z hľadiska materiálneho ako aj formálneho i v exekučnom konaní
(napr. 3Cdo/58/2013 z 3.7.2013, 3Cdo 46/2013 z 14.5.2013, 3Cdo 76/2013 z 3.7.2013). Na základe
uvedených skutočností mal súd za to, že žalobkyňa tak nesplnila prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázala nesprávny úradný postup,
všetky zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne. Súd v

konečnom dôsledku dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o ostatné
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom, keď v konaní nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a škodou. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu,
ktorú odôvodnila tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že

správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky, súd bol toho názoru, že ani vznik takejto
nemajetkovej ujmy žalobkyňa nepreukázala a súd nevidel žiaden dôvod pre finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy. Súd preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, prvoinštančný súd sa touto námietkou nezaoberal
z dôvodu, že premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku, pričom

však v tomto prípade nárok žalobkyne nevznikol. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust.
§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu
trov konania, keďže si žiadne trovy konania v zákonnej lehote nevyčíslila a z obsahu spisu žiadne trovy
nevyplývajú.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom určenej lehote odvolanie žalobkyňa
z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to v zmysle ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej v zmysle ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.
c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvej inštancie nesprávne

vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. V odvolaní uviedla, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok
nesprávnosť súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri
svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K tvrdeniu súdu o nedôveryhodnosti žalobkyňou uvádzaných
údajov odvolateľka uviedla, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo
strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že rozhodnutie nebolovydané v zákonom ustanovenej lehote. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že stranám nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale

len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Ďalej uviedla, že predložila ako dôkaz

o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok č. 1, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na
žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej výške. Súd
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Namietala
tiež spôsob, akým sa súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, tiež namietala, že ak bol súdu

doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu, návrh na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne
nazákonnéhosudcuaprávananestrannýsúdnazákladeústavnejsťažnostipodanejnaÚstavnomsúde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S
poukazomnauvedenéžiadalanapadnutýrozsudokzrušiťavrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 a § 362 ods.

1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie
mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 5C/195/2013 je zaplatenie
majetkovej škody vo výške 829,99 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 166,- eur.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu, ktorým bola

žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania.

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. V danom prípade súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý žiadosťou zo dňa 24.09.2010 požiadal Okresný
súd Piešťany o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ,

s.r.o. proti povinnej Z. C., nar. XX.XX.XXXX. pre vymoženie istiny 176,- eur s príslušenstvom, pričom
exekučným titulom tu bol rozhodcovský rozsudok. O tejto žiadosti súd rozhodol uznesením zo dňa
13.06.2011 sp. zn. 6Er/2268/2010-9 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol majúc za to, že
rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

10. Keďže žalobkyňa postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv žalobkyne nie je postupom, ktorým by jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120

ods. 1 O.s.p., teraz 185 ods. 1 CSP).

11. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

12. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj

z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej

moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

13. Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodol vydaním zamietajúceho
rozhodnutia po uplynutí 15 dní s omeškaním viac ako 361 dní.

14. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Piešťany, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

15. Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len
pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanieexekúcie,aleboexekučnéhotitulusozákonom.Lenvtomprípadejepovinnosťouexekučného
súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad
zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať,
že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich dní odo dňa
doručenia žiadosti. Rovnako zo zákonných ustanovení ( § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku) vyplýva, že zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
neplatila pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom
prípade a teda zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok, žiadnou lehotou nelimitoval, pričom v tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na správnosť výkladu ust. § 41 ods. 2 písm. d) E.p. prvoinštančným súdom. Vzhľadom na
vyššie uvedené je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Piešťany v predmetnej veci rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po lehote 15dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie a preto odvolací súd zhodne s prvoinštančným uzatvára, že
postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd
nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú preto plne správne.

16. Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Piešťany v danej veci,
ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť

k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti navrhovateľa na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
bysazbytočnýchprieťahovdopustilnapr.NajvyššísúdSR,jehopostupbymalbyťpreskúmavanýsúdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

17. Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložila na súde relevantné dôkazy preukazujúce
vznik škody a jej skutočnú výšku. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že žalobkyňa nepreukázala žiadnym
spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdila v žalobe. Ani jeden z dôvodov

pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa ničím nepodložila a nepreukázala, a preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné

riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

18. Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

19. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobkyne. Ak teda súd prvej inštancie znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. K
námietkám odvolateľky o údajnej nesprávnosti postupu súdu, ktorý nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom na zistenie rozsahu vzniknutej škody odvolací
súd uvádza, že žalobca v tomto konaní žiaden znalecký posudok nepredložil.20. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobkyne boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej

povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

21. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná.

22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).