Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/164/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234188
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234188.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka
Potockého a sudcov JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o

náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/285/2012-72 zo dňa 9. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/285/2012-72 zo dňa 09.12.2013, žalobný návrh v celom rozsahu
zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
27.09.2012 domáhal súdneho výroku, v ktorom by súd v návrhu označeného odporcu zaviazal na
zaplatenie z titulu majetkovej škody sumu 726,35 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 145,27 eur, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina nevydaním poverenia v zákonnej
15-dňovej lehote ale s omeškaním 440 dní.
Po skutkovej stránke, mal zo spisu okresného súdu sp. zn. 20Er/4257/2010, nakoľko účastníci

iné dôkazy neoznačili ani nenavrhli vykonať, preukázané, že dňa 14.10.2010 bola na Okresný
súd Žilina súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad v Bratislave, doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava ,
zo dňa 24.5.2010 sp. zn. SR 03998/10 vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava proti povinnému I. G., bytom V. XXXX/XX, H. J. S. na vymoženie pohľadávky 147 eur
s prísl. Pred súdnym exekútorom bola vec vedená pod sp. zn. Ex 11748/10. Uznesením č. k. 20/Er

4257/2010-23 zo dňa 27.07.2011 okresný súd v uvedenej veci žiadosť exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol a exekučné konanie zastavil. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia
vyplýva, že exekučný súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský a v rámci vedeného
konania konštatoval, že dospel k názoru, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie právom
nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2011.
Okresný súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. V

rozhodnomčaseboloúčinné ustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadku,zktoréhovyplýva,žezákon
upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučnéhotitulusozákonom.Tátolehotapritomvýslovnevzmyslezákonaneplatí,akideoexekučnýtitulpodľa§41
ods. 2 písm. c/ a d/, t. j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie

dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného
poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 01.06.2010. Zákonom č. 102/2011
Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené
za slovom rozhodnutí o „ rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II
bod 2 je uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“
Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciám
uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v

znení pred 01.06.2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom
bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade
nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní
by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,

zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj
pred 01.06.2010). Je potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.20011, sp. zn. 3MCdo/11/2010.

Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup, pretože postup našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu
je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že
kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy
pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu

rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné
vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Postup súdu
sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu, v konkrétnom uznesení Okresného súdu Žilina. Postup
exekučného súdu sa nevyznačoval ani takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné
prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie
takéhoto rozhodnutia, v trvaní cca 9 mesiacov nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti
za neprimeranú.
Za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. rozhodnutie súdu o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti, takto

však navrhovateľ návrh skutkovo nevymedzil, netvrdil ani nepreukázal, že predmetné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom. Navrhovateľ ani nepodal proti uvedenému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmať v samotnom konaní o náhradu
škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase prejednávania

nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných procesných
predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom nevyhnutne platí, že súd
rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť
(nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani
ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,

ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, zrušil alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán. Účelom predmetného konania
teda nie je preskúmať a revidovať vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie v danom exekučnom konaní,
ktoré je záväzné.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na nim tvrdenom skutkovom
základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,taktiež nemal za preukázané nezákonné rozhodnutie. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal
nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené

kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné
a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok a to k vzniku škody ako
majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto
neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto súd návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, poznamenal, že súd skúma premlčanie
len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., o ktorých súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník
si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo

na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť
vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Vodvolanívytýkalsúdu,ževkonanídošlokvadámpodľa§221O.s.p. ato,žea/účastníkovikonaniasa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, b/ rozhodoval vylúčený sudca, c/ súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, d/ neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, e/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné
na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ, ako strana
konania, nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto

mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len
porušeniejehozákladnéhoprávanakontradiktórnysúdnyproces,aleajpriameporušenieust.§114ods.
2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými
účastníkmi konania. Porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo
vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi

možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať. Navrhovateľ, ako strana konania, nebol pred
vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa. Nebol teda oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť,
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu, nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých
strana vystupujúca v konaní nevedela.
Navrhovateľtvrdil,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd umožniť navrhovateľovi

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Poukázal aj na to, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia

poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu.
Ďalej uviedol, že s poukazom na ust. § 15 O. s. p. uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov vskutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s
vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných

krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; -
navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym
pojednávaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť
len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo

neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
V konkrétnostiach ako príklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup

exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd
sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V
napadnutomrozhodnutítomutaknieje,čorobírozhodnutienepreskúmateľnýmprenedostatokdôvodov.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a to z nasledovných dôvodov:

Po preskúmaní veci, podľa odvolacieho súdu, okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil.

Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.
s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre
jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolaciemu dôvodu, že súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie a že vykonal dokazovanie,
ktorého rozsah určil sám, odvolací súd uvádza, že preskúmaním príslušného spisového materiálu mal
za preukázané, že navrhovateľ ako dôkaz uviedol „súdny spis exekučného súdu (v tomto prípade
Okresného súdu Žilina) vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. a povinného I. G. č. spisu súdneho
exekútora EX 11748/2010. Exekučný súd tomuto spisu pridelil sp. zn. 20Er/4257/2010. Na pojednávaní

konanom dňa 09.12.2013 prvostupňový súd vykonal iba tento dôkaz - oboznámenie spisu sp. zn.
20Er/4257/2010. Na uvedené pojednávanie bol riadne a včas predvolaný navrhovateľ, predvolanie
prevzal jeho právny zástupca dňa 27.11.2013 (č. l. 51 spisu). Tým, že na pojednávanie sa navrhovateľ
ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci
rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a odvolací súd

konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie
veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní
dňa 09.12.2013 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom,
nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol na pojednávanie
včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd

bol zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné
považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým si navrhovateľ a jeho
splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia,
a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany,právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré
sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 písm. f/ O. s. p je taký nesprávny,
procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv

(napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom - § 41 O. s. p, nazerať do
spisu a robiť si z neho výpisy - § 44 O. s. p. vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali - § 123 O. s. p, byť predvolaný na súdne pojednávanie - § 115 O. s. p, na to, aby im
bol rozsudok doručený do vlastných rúk - § 158 ods. 2 O. s. p., atď.).

Podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu. Uvedené
ustanovenie sa uplatní aj pri prejednaní odvolania odvolacím súdom (§ 211 O. s. p.).

V prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s citovaným § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ

nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej
mu v účasti na pojednávaní, požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený
sudca..

K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, je treba dať za pravdu navrhovateľovi, že uskutočnil podania

(obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné
z konania vylúčiť avšak v tomto prípade vo veci konal a rozhodol zákonný sudca určený rozvrhom
práce, nakoľko otázkou ne/existencie dôvodov na vylúčenie resp. nevylúčenie sudcu z rozhodovania v
danej veci sa zaoberal Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením č. k. 9NcC/159/2013-21 zo dňa 12.02.2013

zákonného sudcu v danej veci vylúčil. Ostatní sudcovia vylúčení neboli. Uznesenie právny zástupca
navrhovateľa prevzal 23.04.2013. Vo veci tak konal sudca, u ktorého objektívne ani subjektívne dôvody
na vylúčenie neboli.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a

nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavnebrániarozhodnúťvsúladesozákonom,objektívne,nezaujatoaspravodlivo.Samotnýsubjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná

skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K poslednému odvolaciemu dôvodu a to nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu,

odvolací súd uvádza, že rozhodnutie je odôvodnené v súlade s požiadavkou § 157 O. s. p. Okresný súd
sa náležite a podrobne vysporiadal so všetkými tvrdeniami navrhovateľa v žalobe, vykonal dokazovanie
navrhovateľom navrhnutým dôkazom, jeho odôvodnenie je logické, podrobné a preskúmateľné a pretokrajský súd považoval za nadbytočné zdôrazňovať vyhodnotené dokazovanie okresným súdom a
obmedzil sa len na konštatovanie správnosti uvedeného rozsudku (§ 219 O. s. p.).

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k žalobe, z doručenky č. l. 83
p. v. spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu zo dňa 05.12.2013 bolo zástupcovi navrhovateľa doručené
dňa 28.01.2014, teda spolu s rozsudkom vo veci avšak nejedná sa o takú vadu konania, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Nakoľko iné odvolacie námietky zo strany navrhovateľa vznesené neboli, odvolací súd s prihliadnutím
na ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (v zmysle ktorého je viazaný nielen rozsahom ale i dôvodmi odvolania)
a tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že odvolacie námietky neboli podané ani proti výroku o trovách
konania, resp. odporca proti tomuto výroku odvolanie nepodal, napadnutý rozsudok podľa § 219 ods.
1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.