Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 29, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615201200
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4615201200.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty
Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu v právnej veci navrhovateľa: B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom N.
O. X/X., XXX XX L., R. Q., občan Talianskej republiky, zastúpený Mgr. Martinom Hurtajom, advokátom,
Štefánikova15,Nitra,protiodporkyni:P..B..B.T.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XX,Slovenskárepublika,
zastúpená Fons iuris s.r.o., Kominárska 2,4, Bratislava, IČO: 47 240 318, o vyhlásenie vykonateľnosti

cudzieho rozhodnutia, o odvolaní odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 12.
decembra 2016, č. k. 4Ecud/1/2015-161, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o vyhlásení vykonateľnosti
rozsudku Občianskoprávneho súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho senátu (TRIBUNALE CIVILE
DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 v časti náhrady nákladov
vynaložených na konanie vo výške 6 489,- eur za vykonateľný na území Slovenskej republiky p o t v

r d z u j e.

Navrhovateľovi voči odporkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie, exekučný súd) uznesením zo dňa 12. 12. 2016, č.
k. 4Ecud/1/2015-161, vyhlásil rozsudok Občianskoprávneho súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho

senátu (TRIBUNALE CIVILE DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03.
2011 v časti náhrady nákladov vynaložených na konanie vo výške 6 489,- eur za vykonateľný na území
Slovenskej republiky. V časti vyhlásenia uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo výroku o
odluke manželov, o zverení maloletého K. do výhradnej starostlivosti otca a v časti povinnosti matky
platiť výživné na maloletého syna súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na čl. 1 ods. 1, 2, 3, čl. 21 ods. 1, 3, čl. 28 ods. 1, čl. 29
ods. 2, čl. 30 ods. 3, čl. 37 ods. 1, 2, čl. 39 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003,
čl. 17 ods. 1, 2, čl. 32, čl. 32 ods. 5, čl. 33, čl. 33 ods. 5 Nariadenia č. 4/2009 a § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení uznesení súd poukázal na to, že návrhom doručeným Okresnému súdu Topoľčany
dňa 13. 02. 2015 sa navrhovateľ domáhal vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku Občianskoprávneho
súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho senátu (TRIBUNALE CIVILE DI TREVISO, SEZIONE PRIMA
CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 (ďalej len „cudzí rozsudok“) na území Slovenskej republiky,
s poukazom na ustanovenia článku 38 ods. 1, 40 ods. 3, čl. 41 a 53 ods. 1, 2 Nariadenia Rady
(ES) č. 44/2001. Okresný súd Topoľčany uznesením č. k. 4Ecud/1/2015-35 zo dňa 21. 04. 2015

rozsudok Občianskoprávneho súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho senátu (TRIBUNALE CIVILE
DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 vyhlásil za vykonateľný naúzemí Slovenskej republiky. Proti rozsudku podala odporkyňa odvolanie. Po podaní odvolania zobral
navrhovateľ návrh v časti vyhlásenia uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo výroku o odluke
manželov, o zverení maloletého K. do výhradnej starostlivosti otca a v časti povinnosti matky platiť

výživné na maloletého syna späť. O čiastočnom späťvzatí návrhu a odvolaní odporkyne rozhodol
Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5CoE/133/2015-114 zo dňa 29. 02. 2016 tak, že čiastočné späťvzatie
návrhu nepripustil a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Z uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nesprávne

postupoval v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“), keďže uznanie
a vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v manželských veciach a vo veciach rodičových práv
a povinností a trov týchto konaní sa spravuje Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003
o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a
povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel II bis“ alebo

„Nariadenie“) a vo vyživovacej povinnosti sa spravuje osobitným právnym režimom v zmysle Nariadenia
Rady (ES) č. 4/2009 z 18. 12. 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí
a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Navrhovateľ podaním zo dňa 28. 09. 2016 predložil
originál rozsudku Občianskoprávneho súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho senátu (TRIBUNALE
CIVILE DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 a osvedčenia podľa

článku 39 týkajúce sa rozsudkov v manželských veciach (I. príloha 1 nariadenia) spolu s ich úradným
prekladom do slovenského jazyka.

5. Ďalej súd uviedol, že cudzie rozhodnutie, ktoré sa má v časti nákladov vynaložených na konanie
vykonať, smeruje proti odporkyni, ktorá má obvyklý pobyt v obvode Okresného súdu Topoľčany, ktorý

je preto v zmysle citovaného článku 29 ods. 2 nariadenia miestne príslušný na konanie a rozhodnutie o
návrhu na vyhlásenie a uznanie vykonateľnosti cudzieho rozsudku.

6. V zmysle citovaného článku 37 ods. 1 Nariadenia musí účastník navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie
vykonateľnosti predložiť spolu s návrhom rozsudok spĺňajúci požiadavky na preukázanie pravosti, a to

s ohľadom na právne predpisy štátu, v ktorom sa rozsudok uznáva. V prípade Slovenskej republiky
musí ísť o originál rozsudku alebo jeho overenú kópiu. Súčasne musí byť k návrhu predložené aj
osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe Nariadenia, ktoré na žiadosť účastníka vydá príslušný
súd (alebo orgán) členského štátu pôvodu. Navrhovateľ predložil originál cudzieho rozsudku a originál
osvedčenia vydaného príslušným súdom členského štátu pôvodu - Súdom v Trevise, spolu s prekladom

týchto listín do slovenského jazyka. Navrhovateľ tak splnil náležitosti vyplývajúce z článku 37 bod 1
nariadenia. Okrem uvedených listín, je účastník navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti pri
rozsudku vydanom v neprítomnosti povinný predložiť aj písomnosť, ktorá preukazuje, že neprítomnému
účastníkovi sa doručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť alebo inú
písomnosť, ktorá preukazuje, že odporca prijal rozsudok bez výhrad. Z osvedčenia vydanom Súdnom

v Trevise podľa článku 39 nariadenia vyplýva, že cudzí rozsudok nebol prijatý v neprítomnosti, preto
navrhovateľ nemal povinnosť predložiť aj písomnosti podľa článku 37 ods. 2 Nariadenia.

7. Súd preskúmaním návrhu navrhovateľa a listinných dôkazov, ktorých originál s úradným prekladom
do slovenského jazyka bol predložený, konštatuje, že boli naplnené formálne náležitosti stanovené

článkom 37 ods. 1 Nariadenia. Z osvedčenia podľa článku 39 súd zistil, že cudzí rozsudok bol vydaný v
členskom štáte pôvodu - Taliansku a je v členskom štáte pôvodu vykonateľný proti odporkyni. Vzhľadom
na uvedené súd cudzí rozsudok v časti náhrady nákladov vynaložených na konanie vo výške 6 489,-
eur vyhlásil za vykonateľný na území Slovenskej republiky (I. výrok uznesenia).

8. Vo zvyšnej časti, t. j. v časti vyhlásenia uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo výroku o
odlukemanželov,ozverenímaloletéhoK.dovýhradnejstarostlivostiotcaavčastipovinnostimatkyplatiť
výživné na maloletého syna súd návrh zamietol. Navrhovateľ zobral späť návrh v uvedených častiach v
odvolacom konaní, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie (uznesenie č. k. 4Ecud/1/2015-35 zo dňa 21.
04. 2015) ešte nenadobudlo právoplatnosť. Odvolací súd však späťvzatie návrhu v uvedených častiach

nepripustil, preto aj naďalej zostali predmetom konania a v intenciách odvolacieho súdu bolo preto
rozhodnuté aj o uvedených nárokoch.9. Uznanie a vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností sa spravuje Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003
o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a

povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000. Medzi veci manželské veci patrí aj výrok
cudzieho rozsudku o odluke manželov a medzi veci o rodičovských právach a povinnostiach patrí výrok
cudzieho rozsudku o zverení maloletého K. do náhradnej starostlivosti otca.

10. Pokiaľ ide o výrok cudzieho rozsudku o odlúčení manželov, teda o rozluke, súd prvej inštancie s

poukazom na uznesenie odvolacieho súdu po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
daná existencia právneho záujmu na uznaní tohto výroku cudzieho rozsudku, pretože právny poriadok
Slovenskej republiky inštitút rozluky manželstva nepozná. Návrh na vyhlásenie uznania výroku cudzieho
rozsudku v časti rozluky manželstva bol preto zamietnutý.

11. Pokiaľ ide o výrok cudzieho rozsudku o zverení maloletého K. do výhradnej starostlivosti otca, v

konaní o prehlásení vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností súd
overuje, či cudzie rozhodnutie spĺňa formálne náležitosti uvedené v článku 37 a 39 Nariadenia, pričom
je vylúčené skúmanie rozsudku z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (článok 31 ods. 3 Nariadenia).
Navrhovateľ predložil k návrhu originál cudzieho rozsudku spolu s jeho prekladom do slovenského
jazyka,čímsplnilpodmienkupodľačlánku37ods.1písm.a)Nariadenianapredloženieodpisurozsudku,

ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti. Navrhovateľ však k návrhu nepredložil osvedčenie
vydané podľa článku 39 týkajúce sa rozsudkov o rodičovských právach a povinnostiach (príloha II
Nariadenia). Návrh na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozsudku vo výroku o zverení maloletého
K. do výhradnej starostlivosti otca bol preto zamietnutý, keďže nespĺňa požiadavky Nariadenia na
vyhlásenie tohto výroku cudzieho rozsudku za vykonateľné, pretože k návrhu nebolo predložené

osvedčenie podľa článku 37 ods. 1 písm. b) Nariadenia.

12. Pokiaľ ide o výrok o povinnosti matky platiť výživné na mal. K. vo výške 300,- eur mesačne od
dátumu jeho návratu do Talianska, pričom táto suma sa bude každý rok prehodnocovať na základe
ukazovateľov ISTAT a zároveň sa matka musí podieľať aj na 50 % mimoriadnych výdavkov v prospech

dieťaťa,súdprvejinštanciedospelkzáveru,ženávrhnavyhlásenieajtohtovýrokucudziehorozsudkuza
vykonateľný nie je dôvodný. Uznanie a vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo vyživovacej
povinnosti sa spravuje Nariadením Rady (ES) č. 4/2009 z 18. 12. 2008 o právomoci, rozhodnom práve,
uznávaníavýkonerozhodnutíaospoluprácivoveciachvyživovacejpovinnosti.Spoukazomnacitované
články Nariadenia č. 4/2009 sa rozsudky, t. j. výroky rozsudkov o výživnom, ktoré vydal niektorý z

členských štátov EÚ, bez ďalšieho uznávajú (bez možnosti namietať proti uznaniu) a vykonávajú (bez
potreby vyhlásenia za vykonateľné). Podľa nariadenia č. 4/2009 tak v členskom štáte EÚ, v tejto veci v
Slovenskej republike, nie je potrebné viesť osobitné konanie o uznanie a vyhlásenie rozhodnutia iného
členského štátu (Taliansko) v časti vyživovacej povinnosti, pretože rozsudky upravujúce vyživovaciu
povinnosť rodiča k maloletému dieťaťu, resp. výrok týkajúci sa vyživovacej povinnosti, je priamo

vykonateľný. Vzhľadom na to nie je dôvod cudzí rozsudok v časti povinnosti matky platiť výživné uznávať
a ani vyhlasovať za vykonateľný a súd preto návrh v tejto časti zamietol.

13. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo, pretože každá zo strán mala v konaní len čiastočný úspech.

14. Záverom súd poukázal na čl. 33 Nariadenia, podľa ktorého proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie
vykonateľnosti sa môže odvolať každý z účastníkov.

15. Podľa čl. 33 ods. 5 Nariadenia odvolanie proti vyhláseniu vykonateľnosti sa musí podať do jedného

mesiaca od jeho doručenia. Ak má účastník, proti ktorému sa žiada o výkon, obvyklý pobyt v inom
členskom štáte, než v ktorom sa vydalo vyhlásenie vykonateľnosti, lehota na odvolanie je dva mesiace
a začína plynúť odo dňa doručenia buď tejto osobe do jej vlastných rúk alebo do miesta jej pobytu.
Predĺženie tejto lehoty s ohľadom na vzdialenosť nie je prípustné.

16. Podľa čl. 32 Nariadenia č. 4/2009 proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti sa môže
odvolať každý z účastníkov.17. Podľa čl. 32 ods. 5 Nariadenia č. 4/2009 odvolanie proti vyhláseniu vykonateľnosti sa podáva do 30
dní od jeho doručenia. ak má účastník, proti ktorému sa o výkon žiada obvyklý pobyt v inom členskom
štáte, než v ktorom sa vydalo vyhlásenie vykonateľnosti, lehota na odvolanie je 45 dní a začína plynúť

odo dňa doručenia buď tejto osobe do vlastných rúk alebo do jej obydlia. Predĺženie tejto lehoty z dôvodu
vzdialenosti nie je prípustné.

18. Proti tomuto uzneseniu v časti, ktorým súd vyhovel návrhu navrhovateľa a v časti výroku o náhrade
trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, žiadajúc odvolací súd, aby uznesenie súdu

prvej inštancie v časti výroku o vyhlásení vykonateľnosti rozsudku Občianskoprávneho súdu Treviso,
Prvého občianskoprávneho senátu (TRIBUNALE CIVILE DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo
542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 v časti náhrady nákladov vynaložených na konanie vo výške 6 489,- eur za
vykonateľný na území Slovenskej republiky a zmenil tak, že návrh navrhovateľa v napadnutom rozsahu
zamietne a zároveň ho zaviaže na náhradu trov konania. Namietala vady rozhodnutia v zmysle § 365
ods. 1 písm. a/, c/, g/ a h/ CSP.

19. Odvolateľka namietala nesprávne poučenie o odvolacom prostriedku, keď odvolací súd uviedol
nesprávne poučenie v predmetnom rozhodnutí, a to že odvolanie je možné podať do jedného mesiaca
(30 dní) od doručenia uznesenia na Okresný súd Topoľčany. Podľa Nariadenia č. 4/2009 je stanovená
lehota na odvolanie 30 dní a medzi lehotou stanovenou v zmysle nariadenia č. 2201/2003 je rozdiel,

pretože uvádza, že lehota na podanie odvolania je stanovená na 1 mesiac. V tomto smere poukázala
na § 121 CSP, pričom v predmetnej veci mal december 31 dní. Súd teda nesprávne uviedol lehotu 30
dní, keď Nariadenie č. 2201/2003 uvádza lehotu 1 mesiac.

20. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o uznaní nákladov vynaložených na

konanie, a to pre rozpor s právnym poriadkom platným v SR. Poukázala na § 52 CMP, v zmysle ktorého
je vylúčené, aby sa hradili akékoľvek trovy alebo náklady v súvislosti s konaním o rozvode manželstva
a úprave práv a povinností k maloletému podľa právneho poriadku platného na území SR. V súvislosti
s výrokom o odlúčení manželov, teda o rozluke, súd uviedol, že nie je daná existencia právneho záujmu
na uznaní tohto výroku cudzieho rozsudku, pretože ho právny poriadok SR nepozná a návrh v tejto

časti zamietol. Rovnako tak mal súd postupovať aj v prípade náhrady nákladov v súvislosti s takýmto
konaním. Pokiaľ súd zamietol návrh na uznanie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v časti rozluky,
potom mal povinnosť zamietnuť návrh aj v časti náhrady nákladov, a to z rovnakého dôvodu, a to
absencia takejto úpravy v právnom poriadku SR, kde nie je upravená skutočnosť náhrady nákladov,
rovnako ako nie je upravená rozluka manželstva. V konaní pred talianskym súdom išlo o úpravu práv

a povinností k mal. dieťaťu, teda o nesporové konanie, kde náhrada trov konania nie je prípustná. V
súvislosti s náhradou trov konania má za preukázané, že ide o rozpor s verejným poriadkom SR, pretože
predmetné rozhodnutie ako aj časť o náhrade trov nákladov je zjavne v rozpore s právnym poriadkom
SR a z uvedeného dôvodu mal byť návrh v tejto časti zamietnutý.

21. Namietala doručenie listín - osvedčenia v konaní o uznaní vykonateľnosti, ktoré jej nebolo doručené,
avšak súd prvej inštancie konštatoval, že boli súdu doručené potrebné osvedčenia. Bolo jej doručené
len rozhodnutie odvolacieho súdu. Vzhľadom k uvedenému mala za to, že nie sú splnené formálne
podmienky pre uznanie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, pretože podľa predmetnej skutočnosti
a absencie predmetného vyžadovaného osvedčenia, resp. na základe skutočnosti, že s predmetným

osvedčením nebolo možné sa oboznámiť.

22. Ďalej odvolateľka uviedla, že sama podala návrh na rozvod manželstva skôr, ako začal konať
súd v Taliansku vo veci rozluky. Uvedené je dôležité pre konanie, pretože v takom prípade súd v
Taliansku nemal právomoc konať v predmetnej veci. Celé rozhodnutie, ktoré žiadal navrhovateľ uznať,

nemôže byť teda uznané, pretože je v rozpore s Nariadením. V súvislosti s doručovaním písomností
talianskym súdom uviedla, že predmetné rozhodnutie, ale ani iné písomnosti jej neboli nikdy doručené
tak, ako to vyžadujú príslušné normy (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007
z 13. Novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných
veciach v členských štátoch a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000). Odporkyni nebol v súlade

s právnymi predpismi doručený ani samotný návrh, boli jej doručené nejaké písomnosti v talianskom
jazyku s tým, že si má sama zabezpečiť ich preklad. Súd v Taliansku si nesplnil svoje povinnosti v
súvislosti s doručovaním, čo považuje za neodstrániteľnú vadu konania. Odporkyňa nesúhlasila s tým,
že sa zúčastnila pojednávania v Taliansku tak, ako to tvrdil navrhovateľ. Súd v Taliansku ignorovalsvoje povinnosti o doručovaní, v dôsledku čoho sa nemohla odporkyňa ani zúčastniť nariadeného
pojednávania. Navrhovateľ v konaní pred súdom v Taliansku klamal, že nepozná adresu, na ktorej sa
odporkyňa nachádza a z uvedeného dôvodu podala aj trestné oznámenie pre krivú výpoveď. Nemá však

doklady, ktoré by uvedené potvrdili, pretože sa jej doklady stratili.

23. Odporkyňa ďalej uviedla, že skutočnosť, že dlhodobo žila v Taliansku neznamená, že taliančine
rozumie. Rozhodnutie, ktorého uznania a vyhlásenia vykonateľnosti sa navrhovateľ domáha jej teda
nikdy nebolo doručené v súlade správnymi predpismi. Oboznámená s ním bola neoficiálnou cesto, a to

zo strany ÚPSVaR na území SR alebo otcom mal. K., ktorý účelovo začal konanie v Taliansku po tom,
akomuodporkyňaoznámila,žepodávanaSlovenskunávrhnarozvodainformovalahoajopredbežnom
opatrení o zverení mal. K. do starostlivosti matky a zaviazanie otca prispievať na výživu maloletého zo
dňa 15. 02. 2008 nariadeného Okresným súdom Topoľčany.

24. Namietaná je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, z ktorého nevyplýva, podľa akých právnych

predpisov súd prvej inštancie postupoval, čo považoval za preukázané a prečo použil aplikáciu
Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Argumenty v odvolaní smerovali aj k porušeniu práv odporkyne
a jej maloletého dieťaťa v rozhodnutí talianskych súdov. Uznaním talianskeho rozhodnutia budú ich
práva porušené v plnom rozsahu, pretože vykonaním takéhoto rozhodnutia by došlo k porušeniu práva
odporkyne a mal. Samuela na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, najmä však právo na spravodlivé súdne konanie. Vyhovením žiadosti
navrhovateľa by došlo k porušeniu Dohovoru o právach dieťaťa, a to čl. 3 Dohovoru.

25. Odporkyňa má za preukázané, že súd aplikoval nesprávny právny predpis v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil a vydal nezákonné rozhodnutia. Súd len prevzal tvrdenia navrhovateľa bez

toho, aby skúmal potrebné listiny a skutočnosť, či boli doložené všetky potrebné listiny na vydanie
napadnutého rozhodnutia. Aj napriek skutočnosti, že by boli splnené všetky formálne podmienky
podaného návrhu, nie je možné rozhodnutie talianskeho súdu vyhlásiť za vykonateľné, pretože boli
porušené základné práva odporkyne a jej mal. syna, boli porušené procesné práva odporkyne v konaní
pred talianskym súdom, keď sa nemohla vyjadriť k vedenému konaniu, nemohla vypovedať v konaní a

nemohla sa dať právne zastúpiť, nemohla reagovať na krivé svedectvo navrhovateľa, ktorých výsledkom
bolo zrušenie trvalého pobytu odporkyne v Taliansku, boli porušené procesné práva mal. K. (nemohol
sa vyjadriť k veci, skúmanie starostlivosti zo strany otca), neboli dodržané postupy podľa Nariadenia
o doručovaní (nebol doručený návrh s prílohami, návrh nebol doručený v jazyku, ktorému účastník
rozumie), neskúmali sa najlepší záujem mal. dieťaťa, neskúmalo sa, či rozhodnutím súdu nebude mal.

K. spôsobená ujma (neskúmali sa podmienky, v ktorých malo mal. dieťaťa žiť, podmienky na strane
otca, ktorý bol odporkyni neverný a v čase konania pred talianskym súdom žil s inou ženou s ktorou
má mal. dieťa), neskúmali sa dôvody, pre ktoré odporkyňa musela odísť z Talianska a neskúmala sa
ani právomoc súdu a jeho príslušnosť, keďže odporkyňa podala žiadosť o rozvod na území SR. Taktiež
neboli opätovne doložené všetky potrebné listiny, v dôsledku čoho neboli splnené základné požiadavky

v zmysle Nariadenia Brusel II bis, čl. 22 až čl. 24 Nariadenia.

26. Záverom uviedla, že na základe uvedených skutočností je nad mieru všetkých pochybností
preukázané, že rozhodnutia talianskeho súdu nie je možné znať ani v časti výroku náhrady nákladov,
ako ani v ostatných častiach, pretože náhrada trov evidentne súvisí s konaním o rozluke manželstva a

je v rozpore s čl. 22 až čl. 24 Nariadenia Brusel II bis, ako aj v rozpore s čl. 24 Nariadenia rady (ES)
4/2009, ako aj v rozpore s príslušnými článkami nariadení a verejným poriadkom.

27. V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhovateľ uviedol, že odvolací súd by mal
uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že účelom a

cieľom európskej legislatívy pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí bolo zaviesť efektívne, rýchle a
formálne konanie bez potreby ďalšieho preskúmavania rozhodnutí, v ktorom je po splnení formálnych
náležitostí vykonateľné. Považoval za neprípustné, aby sa v predmetnom konaní preskúmaval priebeh
konania a obsah rozhodnutia cudzieho súdu. Spolu s návrhom bol predložený rozsudok cudzieho
rozhodnutiaspolusúradnýmprekladomakoajosvedčenieojehovykonateľnostipodľačl.54Nariadenia.

Navrhovateľ mal za to, že všetky potrebné náležitosti v zmysle čl. 41 Nariadenia boli splnené. Vzhľadom
k uvedenému nevzhliadol žiaden dôvod pre to, aby bolo cudzie rozhodnutie v rozpore s verejným
poriadkom Slovenskej republiky. Náhrada nákladov spojených s procesom je zakotvená aj v právnom
poriadku SR. Tak, ako je v právnom poriadku SR zakotvená možnosť uznania len niektorých výrokovcudzieho rozhodnutia, a preto považoval argument odporkyne, ktorým poukázala na nemožnosť
oddelenia výrokov cudzieho rozhodnutia len z dôvodu neexistencie právneho záujmu na uznaní jedného
z týchto výrokov za absolútne neodôvodnený. Poukázal na to, že odporkyňa bola v predmetnom konaní

právne zastúpená advokátom, a preto odmieta jej tvrdenia, že by mali byť jej procesné práva porušené.

28. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel

k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý

znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
30. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa
primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

31. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania v časti týkajúcej sa vyhlásenia
vykonateľnosti rozsudku Občianskoprávneho súdu Treviso, Prvého občianskoprávneho senátu
(TRIBUNALE CIVILE DI TREVISO, SEZIONE PRIMA CIVILE) číslo 542/2011 zo dňa 28. 03. 2011 za

vykonateľný na území Slovenskej republiky ohľadom výroku o trovách konania dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne. Súd prvej inštancie dostatočne a
správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a vec správne právne posúdil.

32. Odvolací súd vzhľadom k tomu, že predmetom odvolacieho konania zostal len nárok navrhovateľa

v časti uznania a vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v časti trov konania, považuje
za potrebné komplexne posúdiť vec, keďže ide o peňažný nárok navrhovateľa, ktorý sa odvodzuje
od zvyšných nárokov vyplývajúcich z vyššie uvedeného cudzieho rozhodnutia (rozluka manželstva,
zverenie a úprava styku s mal. dieťaťom, vyživovacia povinnosť).

33.Napodporusprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancieodvolacísúdpoznamenáva,žeprostriedkom
harmonizácie a unifikácie jednotlivých ustanovení vnútroštátneho práva upravujúceho inštitút súdnej
právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach v rámci členských
štátov Európskej únie predstavuje nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel II bis“). Uvedené
nariadenie bolo prijaté 27. novembra 2003 a uplatňuje sa od 1. marca 2005 vo všetkých členských
štátoch Európskej únie, s výnimkou Dánska. Keďže nariadenie ako právny akt sekundárneho práva má
všeobecnú povahu a je záväzné pre všetky subjekty spadajúce pod jurisdikciu ktoréhokoľvek členského
štátu Európskej únie, ktorý ma navyše pred právom vnútroštátnym, je súd povinný aplikovať prioritne

právnu úpravu nariadenia.

34. Nariadenie Brusel II bis sa obsahovo delí na dva tematické celky - otázky zániku manželstva (rozvod,
rozluka, anulovanie) a otázky rodičovských práv (nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie aleboodňatie). Nariadenie Brusel II bis nepodmieňuje svoju aplikáciu naplnením personálno-teritoriálnych
kritérií, keďže vo vzťahu k právomoci súdu členského štátu konať o návrhu na rozvod, rozluku alebo
anulovanie manželstva, ustanovuje článok 6 nariadenia Brusel II bis, že manžela, ktorý má obvyklý

pobyt na území členského štátu alebo štátnu príslušnosť členského štátu (v prípade Veľkej Británie
a Írska nahrádzaná v nariadení domicilom), je možné žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s
ustanoveniami Nariadenia. Ak teda návrh smeruje proti manželovi ktorý má obvyklý pobyt alebo štátne
občianstvo členského štátu (v prípade Veľkej Británie a Írska, domicil na území týchto štátov), nie je
možnésubsidiárnepoužitievnútroštátnychpredpisovaprávomocjemožnéurčiťlenvzmysleustanovení

Nariadenia.Vopačnomprípade,akžalovanýmanželnemáobvyklýpobyt(domicil)vniektoromčlenskom
štáte alebo občianstvo niektorého iného štátu, je možné právomoc súdu členského štátu založiť na
ustanovení vnútroštátneho práva. Z uvedeného vyplýva, že predmetné nariadenie nenahrádza v plnom
rozsahu ustanovenia zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ale pôsobí popri nich,
s tým, že nariadenie má, v rozsahu svojho uplatnenia, prednosť.

35. Pokiaľ ide o uznávanie a výkon rozhodnutí v konaniach v manželských veciach podľa nariadenia
Brusel IIa, tak rozsudok vydaný v jednom členskom štáte sa uznáva vo všetkých ostatných členských
štátoch podľa zásady vzájomnej dôvery. Dôvody neuznania sa obmedzujú na minimum. V prípade
rozsudkov týkajúcich sa rozluky, rozvodu alebo anulovania manželstva sa nevyžaduje žiadny osobitný
postup týkajúci sa aktualizácie matričných záznamov členského štátu. Toto je zároveň základný princíp

nariadenia Brusel IIa podobne ako nariadenia Brusel I, že dožiadaný štát nemusí preskúmavať ani
právomoc súdu v členskom štáte pôvodu, ani skutkové zistenia tohto súdu. Rozsudky týkajúce sa
manželských vecí sa uznávajú zo zákona a môžu byť vykonané v iných členských štátoch hneď, ako ich
vyhlási za vykonateľné príslušný súd v členskom štáte výkonu (doložka vykonateľnosti). Rozhodnutie o
udelení doložky vykonateľnosti možno na základe odvolania preskúmať. Legalizácia sa nevyžaduje pri

žiadnom dokumente ani pri nariadení o rozvode predloženom na účely uznania a výkonu.

36. Pokiaľ ide o druhú časť nariadenia týkajúcu sa rodičovských práv a povinností a uznanie a výkon
cudzieho rozhodnutia pojednávajúcom o rodičovských veciach, tak Nariadením Brusel IIa sa nadviazalo
na ustanovenia o presadzovaní práva v Haagskom dohovore z roku 1996 o právomoci, rozhodnom

práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu
dieťaťa a boli pridané osvedčenia s cieľom uľahčiť obeh rozhodnutí v rámci Únie v oblasti rozvodov
a rodičovských práv a povinností, vrátane príkazov na styk vydaných v členskom štáte. Osvedčenie o
právachprístupuzahŕňavyhláseniaopostupe,ktorýuplatnilsúd:akbolrozsudokvydanývneprítomnosti
príslušnej osoby, osvedčením sa potvrdí, že s neprítomnou osobou sa zaobchádzalo takým spôsobom,

že mala možnosť prípravy obhajoby vo veci; že všetci účastníci aj dieťa, vzhľadom na vek dieťaťa a
stupeň jeho vyspelosti, mali možnosť vyjadriť sa. V členskom štáte pôvodu sa nemožno odvolať proti
vydaniu osvedčenia; osvedčenie možno opraviť (článok 43). Osvedčený rozsudok nemožno vykonať v
členskom štáte výkonu, ak to je nezlučiteľné s následným vykonateľným rozsudkom.

37. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. Novembra 2003 o právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa
zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“), toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu
na povahu súdu
v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

a) rozvod, rozluku alebo anulovania manželstva;
b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.
Podľa čl. 1 ods. 2 Nariadenia, záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:
a) opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom;
b) opatrovníctva, poručníctva alebo podobných inštitútov;

c) určenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za
osobu dieťaťa alebo jeho majetok, ktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú;
d) umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa;
e) opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa správy, udržovania alebo nakladania s majetkom dieťaťa.

Podľa čl. 1 ods. 3 Nariadenia, toto nariadenie sa nevzťahuje na:
a) určenie alebo popretie rodičovstva;
b) rozhodnutia o osvojení, na opatrenia predchádzajúce osvojeniu
alebo na vyhlásenie osvojenia za neplatné alebo na jeho zrušenie;c) priezvisko a mená dieťaťa;
d) nadobudnutie plnej právnej spôsobilosti dieťaťa;
e) vyživovaciu povinnosť;

f) zvereneckú správu alebo otázky dedenia;
g) opatrenia prijaté ako sankcia za trestné činy spáchané deťmi.
Podľa čl. 21 ods. 1 Nariadenia, rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských
štátoch bez osobitného konania.
Podľa čl. 21 ods. 3 Nariadenia, bez toho, aby bol dotknutý oddiel 4 tejto kapitoly, môže zainteresovaný

účastníkpostupomupravenýmvoddiely2tejtokapitolynavrhnúťvydanierozhodnutiaouznanírozsudku
Podľa čl. 28 ods. 1 Nariadenia, rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností k dieťaťu vydaný
v členskom štáte, ktorý je vykonateľný v tomto členskom štáte a ktorý bol doručený, sa vykoná v inom
členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.
Podľa čl. 29 ods. 2 Nariadenia, miestna príslušnosť sa určí podľa obvyklého pobytu osoby, proti ktorej
sa rozsudok má vykonať, alebo podľa obvyklého pobytu dieťaťa, ktorého sa návrh týka.

Cudzie rozhodnutie, ktoré sa má v časti nákladov vynaložených na konanie vykonať, smeruje proti
odporkyni, ktorá má obvyklý pobyt v obvode Okresného súdu Topoľčany, ktorý je preto v zmysle
citovaného článku 29 ods. 2 nariadenia miestne príslušný na konanie a rozhodnutie o návrhu na
vyhlásenie a uznanie vykonateľnosti cudzieho rozsudku.
Podľa článku 30 ods. 3 Nariadenia k návrhu treba pripojiť listiny uvedené v článkoch 37 a 39.

Podľa článku 37 ods. 1 Nariadenia účastník navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti alebo
účastník namietajúci proti uznaniu alebo vyhláseniu vykonateľnosti predloží:
a) odpis rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti a
d) osvedčenie podľa článku 39.

Podľa článku 37 ods. 2 Nariadenia okrem toho, pri rozsudku vydanom v neprítomnosti účastník
navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti predloží
a) originál alebo overenú kópiu písomnosti, ktorá preukazuje, že neprítomnému účastníkovi sa doručila
písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť;
alebo

b) inú písomnosť, ktorá preukazuje, že odporca prijal rozsudok bez výhrad.

Podľa článku 39 Nariadenia príslušný súd alebo orgán členského štátu pôvodu na žiadosť
zainteresovaného účastníka vydá osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe I (rozsudky v
manželských veciach) alebo v prílohe II (rozsudku o rodičovských právach a povinnostiach).

38. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v zmysle citovaného článku 37 ods. 1 Nariadenia
musí účastník navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti predložiť spolu s návrhom rozsudok
spĺňajúci požiadavky na preukázanie pravosti, a to s ohľadom na právne predpisy štátu, v ktorom sa
rozsudok uznáva. V prípade Slovenskej republiky musí ísť o originál rozsudku alebo jeho overenú kópiu.
Súčasne musí byť k návrhu predložené aj osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe Nariadenia,

ktoré na žiadosť účastníka vydá príslušný súd (alebo orgán) členského štátu pôvodu. Navrhovateľ
predložil originál cudzieho rozsudku a originál osvedčenia vydaného príslušným súdom členského
štátu pôvodu - Súdom v Trevise, spolu s prekladom týchto listín do slovenského jazyka. Navrhovateľ
tak splnil náležitosti vyplývajúce z článku 37 bod 1 nariadenia. Okrem uvedených listín, je účastník
navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti pri rozsudku vydanom v neprítomnosti povinný

predložiť aj písomnosť, ktorá preukazuje, že neprítomnému účastníkovi sa doručila písomnosť, ktorou sa
začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť alebo inú písomnosť, ktorá preukazuje, že odporca prijal
rozsudok bez výhrad. Z osvedčenia vydanom Súdnom v Trevise podľa článku 39 nariadenia vyplýva, že
cudzí rozsudok nebol prijatý v neprítomnosti, preto navrhovateľ nemal povinnosť predložiť aj písomnosti
podľa článku 37 ods. 2 Nariadenia.

39. V konaní o prehlásení vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia sa overuje, či cudzie rozhodnutie spĺňa
formálne náležitosti uvedené v článku 37 a 39 Nariadenia, pričom je vylúčené skúmanie rozsudku z
hľadiska rozhodnutia vo veci samej (článok 31 ods. 3 Nariadenia).

40. Súd prvej inštancie preskúmaním návrhu navrhovateľa a listinných dôkazov, ktorých originál s
úradným prekladom do slovenského jazyka bol predložený, dospel k záveru, že boli naplnené formálne
náležitosti stanovené článkom 37 ods. 1 Nariadenia. Z osvedčenia podľa článku 39 súd tiež zistil,
že cudzí rozsudok bol vydaný v členskom štáte pôvodu - Taliansku a je v členskom štáte pôvoduvykonateľný proti odporkyni. Vzhľadom na uvedené súd cudzí rozsudok v časti náhrady nákladov
vynaložených na konanie vo výške 6 489,- eur vyhlásil za vykonateľný na území Slovenskej republiky.

41. Súd prvej inštancie správne posúdil postupujúc v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu, že v danej veci je daná pôsobnosť Nariadenia Brusel II bis pokiaľ ide o výrok o odluke manželov a
výroku ohľadom zverenia maloletého K. do výhradnej starostlivosti otca. V tomto smere súd preskúmal
splnenie formálnych náležitostí uvedených v čl. 37 a čl. 39 Nariadenia, pričom dospel k záveru, že tieto
boli splnené v časti uznania a vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozsudku len v časti pokiaľ ide o

rozluku manželstva, avšak na uznaní a vykonaní takéhoto výroku nie je daný právny záujem.

42. V súvislosti s ďalšími výrokmi rozsudku, ktoré sú predmetom rozhodnutia, v ktorom Občianskoprávny
súd v Trevise rozhodoval o zverení mal. dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov a o trovách
tohto konania je taktiež daná pôsobnosť Nariadenia Brusel II bis. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ k
podanému návrhu nedoložil Osvedčenie podľa čl. 39 Príloha II tohto Nariadenia, súd správne podaný

návrh zamietol, keď mal nad mieru všetkých pochybností za preukázané, že neboli splnené formálne
podmienky na to, aby bolo možné rozhodnutie v uvedenej časti vyhlásiť za vykonateľné.

43. Pravidlá týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí v súvislosti s vyživovacou
povinnosťou v rámci vtedajšieho ES boli zahrnuté v nariadení Brusel I. Oprávnenému na výživné sa

v ňom umožňovalo podať žalobu na súdoch členského štátu svojho domicilu alebo obvyklého pobytu.
Táto úprava fungovala istý čas dobre, ale oprávnený na výživné si aj tak musel zabezpečiť vyhlásenie
vykonateľnosti, aby bolo možné vykonať súdne nariadenie v inom členskom štáte. To bolo zložité pre
mnohých oprávnených, ktorí potrebovali rýchle a účinné vykonanie súdneho nariadenia, pretože sa
spoliehali na výplaty priznaného výživného. Bol to akútnejší problém v súvislosti s výživným na deti.

S cieľom odstrániť predbežné opatrenia potrebné na uznanie a výkon súdnych nariadení o úhrade
výživného a s cieľom vytvoriť spoločné procesné pravidlá, ktorými sa zjednoduší a urýchli riešenie
cezhraničných sporov týkajúcich sa nárokov na výživné, prijala Európska komisia v roku 2005 návrh na
nariadenie EÚ o vyživovacej povinnosti. V čase rokovania EÚ o tomto návrhu sa do rokovaní zapojila aj
Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného. Výsledkom bolo prijatie nového Haagskeho

dohovoru z novembra 2007 o vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny. Haagsky dohovor z
roku 2007 ponúka komplexný rámec na úpravu vyživovacej povinnosti so štátmi, ktoré sú jeho stranami.
K dohovoru je priložený voliteľný protokol, ktorý obsahuje pravidlá určovania rozhodného práva pre
vyživovaciu povinnosť. Európska komisia a členské štáty sa do týchto rokovaní plnohodnotne zapojili a
do nariadenia o vyživovacej povinnosti, prijatého v decembri 2008, vniesli mnoho pravidiel dohodnutých

na medzinárodnej úrovni. Haagsky dohovor z roku 2007 ratifikovala Európska Únia 9. apríla 2014.
Platnosť pre všetky členské štáty s výnimkou Dánska nadobudol 1. augusta 2014. Protokol bol prijatý
Európskou úniou 8. apríla 2010 a od nadobudnutia účinnosti nariadenia o vyživovacej povinnosti dňa 18.
júna 2011 sa uplatňuje medzi všetkými členskými štátmi s výnimkou Spojeného kráľovstva a Dánska.
Členské štáty EÚ použijú Haagsky dohovor z roku 2007 iba so štátmi mimo EÚ, ktoré sú jeho stranami.

44. Hlavným účelom nariadenia o vyživovacej povinnosti je vytvoriť nástroj na zjednodušenie procesu,
pomocou ktorého by oprávnený na výživné v jednom členskom štáte Európskej únie mohol žiadať, aby
platbuvýživnéhoodpovinnéhozinéhočlenskéhoštátudostalrýchloajednoduchosvyužitímustanovení
o právomoci, kolíznych normách, uznávaní a vykonateľnosti, výkone, právnej pomoci a spolupráci medzi

ústrednými orgánmi. Oprávnený na výživné, pre ktorého bolo vydané rozhodnutie v jednom členskom
štáte, by mal mať možnosť, aby toto rozhodnutie bolo vyhlásené za vykonateľné (ak je to potrebné) a
aby sa vykonalo v inom členskom štáte podľa zjednodušených postupov. Oprávnený na výživné môže
takisto žiadať o príjem výživného na základe vydania rozhodnutia v inom členskom štáte. Povinný by
mal takisto mať možnosť využiť pomoc ústredných orgánov pri podávaní žiadostí nielen o uznávanie

rozhodnutí, ale aj o ich zmenu. Nariadenie sa vzťahuje aj na situáciu, keď verejné orgány prevezmú na
seba práva oprávneného.

45. Nariadenie je platné a záväzné pre všetky členské štáty EÚ s výnimkou Dánska. Dánsko však
súhlasilo, že ním bude viazané, ako sa stanovuje v dohode medzi ES a Dánskom z 19. októbra 2005,

do tej miery, v akej sa nariadením zmenilo nariadenie Brusel I (ES). Následkom je, že nariadenie je
účinné v súvislosti s Dánskom s výnimkou ustanovení kapitoly III (rozhodné právo) a VII (spolupráca
medzi ústrednými orgánmi). Znamená to, že pravidlá uvedené v nariadení o právomoci, uznávaní avýkone rozsudkov a prístupe k spravodlivosti sa uplatňujú, pokiaľ ide o Dánsko, na tejto báze a podľa
požiadaviek stanovených v nariadení vo vzťahu k štátom, ktoré nie sú súčasťou Haagskeho protokolu.

46. Nariadenie sa vzťahuje na všetky vyživovacie povinnosti, ktoré vyplývajú z rodinných vzťahov,
rodičovstva, manželstva alebo príbuzenstva. Obsahuje pravidlá o určovaní právomoci, rozhodnom
práve, uznávaní a výkone a spolupráci. Zároveň obsahuje dôležité zásady týkajúce sa prístupu k
spravodlivosti, najmä vo vzťahu k dostupnosti právnej pomoci a asistencii pre osoby oprávnené na
výživné a povinné osoby, ktoré sú k dispozícii prostredníctvom ústredných orgánov.

47. Pri uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti sa používajú dva samostatné postupy
podľa toho, či členský štát je alebo nie je viazaný Haagskym protokolom z roku 2007. Keď je v členskom
štáte viazanom Haagskym protokolom z roku 2007 vydané rozhodnutie o výživnom, musí byť uznané
v inom členskom štáte bez osobitného postupu a bez možnosti napadnúť jeho uznanie. Rozhodnutie
vydané v členskom štáte viazanom Haagskym protokolom z roku 2007, ktoré je v ňom vykonateľné,

je vykonateľné v inom členskom štáte bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie o vykonateľnosti. Ak sa
povinný na konaní nezúčastní, existuje obmedzené právo žiadať o preskúmanie rozhodnutia v členskom
štáte pôvodu rozhodnutia. Výkon rozhodnutia môže prebehnúť po predložení kópie rozhodnutia spolu
s výpisom z rozhodnutia na tlačive stanovenom v prílohe I k nariadeniu, ak je to vhodné, aj dokumentu
so splatnými nedoplatkami. Taktiež môže byť potrebné predložiť preklad obsahu tlačiva v príslušnom

úradnomjazykučlenskéhoštátuvýkonu.Povydanírozhodnutiamajúorgányvčlenskýchštátochvýkonu
právo odmietnuť alebo obmedziť výkon rozhodnutia, ako sa uvádza v článku 21. Ak je rozhodnutie
vydané v členskom štáte, ktorý nie je viazaný Haagskym protokolom z roku 2007 (Spojené kráľovstvo a
Dánsko),uznaniesinevyžaduježiadnyosobitnýpostupvinomčlenskomštáte.Vykonateľnérozhodnutie
vydané v členskom štáte neviazanom Haagskym protokolom z roku 2007 nemusí byť uznané v členskom

štáte, kde sa o uznanie žiada, a vyžaduje sa vyhlásenie vykonateľnosti v prijímajúcom členskom
štáte. Tento postup je celkovo rovnaký ako v pôvodnom nariadení Brusel I (138). Musia sa však
dodržať konkrétne lehoty: s výnimkou prípadov, keď to znemožňujú mimoriadne okolnosti, vyhlásenie
vykonateľnosti musí byť vydané najneskôr do 30 dní od dokončenia formalít spojených so žiadosťou o
vyhlásenie. Súd, na ktorý sa podalo odvolanie proti tomuto vyhláseniu, musí rozhodnúť do 90 dní od

podania odvolania okrem prípadu, keď to vzhľadom na výnimočné okolnosti nie je možné.

48. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosti matky k mal. K., ktorá bola určená rozhodnutím
Občianskoprávneho súdu v Trevise, tak výživné sa spravuje režimom Nariadenia č. 4/2009. V tomto
smere odvolací súd navyše dodáva, že s poukazom na § 75 ods. 2 písm. a/ Nariadenia, v zmysle

ktorého sú rozhodnutia upravujúce vyživovaciu povinnosť priamo uznané a vykonateľné, a to aj napriek
skutočnosti, že ide o rozhodnutie talianskeho súdu zo dňa 28. 03. 2011, teda ešte pred nadobudnutím
účinnosti Nariadenia o výživnom (začalo sa uplatňovať18. 06. 2011).

49. Podľa článku 17 ods. 1 nariadenia č. 4/2009, rozhodnutia vydané v členskom štáte, ktorý je viazaný

Haagskym protokolom z roku 2007 sa v inom členskom štáte uznáva bez potreby osobitného konania
a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu.

Podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 4/2009, rozhodnutie vydané v členskom štáte, ktorý je viazaný
Haagskym protokolom z roku 2007, ktoré je vykonateľné v tomto štáte, je vykonateľné v inom členskom

štáte bez potreby jeho vyhlásenia za vykonateľné.

Podľa článku 75 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 4/2009, Oddiely 2 a 3 kapitoly IV sa uplatňujú na
rozhodnutia vydané v členských štátoch predo dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia, ktorých
uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti sa navrhuje po uvedenom dni.

50.Vtomtosmereodvolacísúddospelkrovnakémuzáveruakosúdprvejinštanciekeďuviedol,ženávrh
na vyhlásenie aj tohto výroku cudzieho rozsudku za vykonateľný nie je dôvodný. Uznanie a vyhlásenie
vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vo vyživovacej povinnosti sa spravuje Nariadením Rady (ES) č.
4/2009 z 18. 12. 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci

vo veciach vyživovacej povinnosti. S poukazom na citované články Nariadenia č. 4/2009 sa rozsudky,
t. j. výroky rozsudkov o výživnom, ktoré vydal niektorý z členských štátov EÚ, bez ďalšieho uznávajú
(bez možnosti namietať proti uznaniu) a vykonávajú (bez potreby vyhlásenia za vykonateľné). Podľa
nariadenia č. 4/2009 tak v členskom štáte EÚ, v tejto veci v Slovenskej republike, nie je potrebnéviesť osobitné konanie o uznanie a vyhlásenie rozhodnutia iného členského štátu (Taliansko) v časti
vyživovacejpovinnosti,pretožerozsudkyupravujúcevyživovaciupovinnosťrodičakmaloletémudieťaťu,
resp. výrok týkajúci sa vyživovacej povinnosti, je priamo vykonateľný. Vzhľadom na to nie je dôvod cudzí

rozsudok v časti povinnosti matky platiť výživné uznávať a ani vyhlasovať za vykonateľný a súd preto
návrh v tejto časti zamietol.

51. Odvolací súd taktiež uvádza, že výkonom rozhodnutia sa rozumie nútené vymoženie proti vôli určitej
osoby. Meritórne rozhodnutia o rozvode, rozluke alebo neplatnosti manželstva nemôžu byť vyhlásené

za vykonateľné. Do úvahy prichádza len ich uzannie, ktoré zahŕňa aj aktualizáciu záznamov o osobnom
stave dotknutých subjektov. Z vecí, ktoré nariadenie upravuje prichádza do úvahy výkon rozhodnutia pri
rozhodnutiach vo veciach rodičovskej zodpovednosti (čl. 28) a pri rozhodnutiach v manželských veciach
pri nákladových výrokoch (čl. 49).

52. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie v časti výživného je priamo

uznané a vykonateľné bez potreby vedenia osobitného konania o uznaní a vyhlásení vykonateľnosti
a vo všeobecnosti platí, že nariadenie sa vzťahuje, resp. osvedčenie sa pripojí aj k rozhodnutiu
(časti rozhodnutia) o trovách konania. Toto vyplýva z definície pojmu „rozhodnutie“ v jednotlivých
nariadeniach, konkrétne ide o Nariadenie o výživnom (čl. 2 ods.1 bod 1) ako Nariadenie Brusel I recast
(čl. 2 písm. a/). Vzhľadom k uvedenému je teda rozhodnutie v časti trov zároveň priamo uznané a

vykonateľné, ak by si navrhovateľ uplatňoval v exekučnom konaní nárok na výživné, pričom priamo
podľa Výpisu z rozhodnutia/súdneho zmieru vo veci vyživovacej povinnosti podľa Prílohy I Nariadenia č.
4/2009 aj vymáhanie trov konania, ktoré mu s takýmto konaním vznikli. Keďže v danej veci nie je možné
jednoznačne určiť, či trovy vznikli len v súvislosti s konaním o rozluke, o zverení mal. K. do výlučnej
osobnej starostlivosti otca alebo v časti konania o výživnom, má odvolací súd za preukázané, že každé

z týchto konaní, ak by bolo vedené samostatne, bolo by spojené s vynaložením určitých nákladov - trov,
ktoré by bola neúspešná strana sporu povinná zaplatiť. Vzhľadom k tomu, je možné, aby sa navrhovateľ
domáhal vyhlásenia vykonateľnosti rozhodnutia v časti trov na základe Osvedčenia doloženého podľa
čl. 39 Príloha I v manželských veciach (Nariadenie Brusel II bis), na základe Osvedčenia doloženého
podľa čl. 39 Príloha II vo veciach rodičovských práv a povinností (Nariadenie Brusel II bis), ako aj v

zmysle Výpisu z rozhodnutia/súdneho zmieru vo veci vyživovacej povinnosti podľa Prílohy I Nariadenia
č. 4/2009. Keďže navrhovateľ sa rozhodol v konaní predložiť Prílohu I podľa čl. 39 Nariadenia Brusel II
bis, a konanie v manželských veciach je taktiež konaním spojeným s trovami a navyše v tejto časti boli
splnené všetky formálne podmienky v zmysle vyššie citovaných článkov Nariadenia Brusel II bis, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď v tejto časti návrhu navrhovateľa

vyhovel a rozhodnutie Občianskoprávneho súdu v Trevise vyhlásil za vykonateľné. Odvolací súd taktiež
poznamenáva, že uvedenej skutočnosti nebráni ani tá skutočnosť, že toto konanie nebolo potrebné,
pretože navrhovateľ mohol postupovať v exekučnom konaní priamo pri výkone rozhodnutia v zmysle
režimu Nariadenia č. 4/2009 o výživnom a vymedziť rozsah výkonu rozhodnutia len na vymáhanie trov
konania vo výške mu priznanej Občianskoprávnym súdom v Trevise.

53. V súvislosti s odvolacími argumentmi odporkyne odvolací súd uvádza, že odvolací súd nevzhliadol
žiaden rozpor s verejným poriadkom SR, ktorý by mal byť dôvodom k tomu, aby súd nevyhlásil za
vykonateľné rozhodnutie Občianskoprávneho súdu v Trevise v časti trov konania. Odporkyňa namietala,
že rozpor s verejným poriadkom by mal spočívať v tom, že konanie o rozluke, o zverení mal. K.

do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a konanie o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je
konanie nesporového charakteru, v zmysle legislatívy SR upravené v Civilnom mimosporovom konaní,
ktoré nie je spojené s trovami konania, resp. že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že predmetom konania o uznanie a vyhlásenie
vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia nie je skúmať cudzie rozhodnutie vo veci samej, ale len splnenie

formálnych podmienok v zmysle príslušného Nariadenia, ktoré možno na to ktoré rozhodnutie aplikovať.
V tomto smere odvolací súd dodáva, že prekážka uznania rozhodnutia z dôvodu rozporu s verejným
poriadkom štátu uznania je koncipovaná na národnej koncepcii verejného poriadku členského štátu, v
ktorom sa o uznanie žiada. Úlohou komunitárnej úpravy nie je vymedzovanie verejného poriadku na
európskej harmonizovanej úrovni, ale stanovenie hraníc, v ktorých sa členské štáty môžu na verejný

poriadok odvolávať. Vychádzajúc zo zásady, že preskúmavanie rozhodnutia by malo byť zásadne
koncentrované do konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Európsky súdny dvor vyvodil záver, že
rozpor s verejným poriadkom je daný len pri porušení základných zásad práva štátu uznania. Rozpor sverejným poriadkom je v prípade rozhodnutí o rodičovskej zodpovednosti je doplnení aj o skutočnosť,
že by rozhodnutie uznania ktorého sa navrhovateľ domáha nezohľadňovalo záujem dieťaťa.

54. Ďalším dôvodom, pre ktorý by súd nemal uznať a vyhlásiť za vykonateľné uvedené rozhodnutie
je skutočnosť, že ak bol vydaný v konaní bez účasti odporkyne, čo bolo v predmetnej veci vyvrátené
samotným rozsudkom Občianskoprávneho súdu v Trevise, z ktorého vyplýva, že odporkyňa bola v
konaní pred týmto súdom zastúpená advokátom, a teda nebol prijatý v jej neprítomnosti. Právny
zástupca odporkyne mohol v konaní pred súdom v Taliansku namietať doručovanie návrhu na začatie

konania ako aj ostatných listín, ktoré jej podľa tvrdení odporkyne neboli riadne doručované a taktiež
mohol podať odvolanie a namietať nesprávnosť rozhodnutia v ktorejkoľvek jeho časti. Z osvedčenia
priloženého navrhovateľom však vyplýva, že rozhodnutie Občianskeho súdu v Trevise je vykonateľné,
to znamená, že je aj právoplatné, keďže proti nemu nemožno podať odvolanie.

55. Poukazujúc na uvedené skutočnosti sú teda všetky podstatné argumenty uvádzané v odvolaní

bezpredmetné a neodôvodňujú postup odvolacieho súdu v zmysle § 388 CSP, a preto odvolací súd
rozhodol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči odporkyni.

57. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).