Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 13, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/141/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210561
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3512210561.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v právnej veci žalobcu D., zastúpeného W. proti
žalovanému E., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 7C/333/2012-80 zo dňa 16. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 660 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 6Er/2266/2008, EX/3884/08 v
exekučnej veci oprávneného D. a povinnej O. L., nar. XX.XX.XXXX súd prvej inštancie zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora C.. A. L.
bola doručená na tamojší súd dňa 09.06.2008. Dňa 20.06.2008 vydal Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom poverenie č. 5304001725* na vykonanie exekúcie. Výzvou zo dňa 13.01.2010 vyzval tamojší
súd právneho zástupcu oprávneného na predloženie zmluvy o úvere. Uznesením Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom zo dňa 12.07.2011, č.k. 6Er/2266/2008-14 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2011, č.k. 13CoE/42/2011-22 súd exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 14.12.2011. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a ustanovení
zákona považoval súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu za nedôvodný, a to z viacerých
dôvodov. Žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci
v návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, na ktorú žalovaný nereagoval pozitívne. Nepravdivé bolo aj tvrdenie žalobcu o
tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných konaní Ex 12421/2009, Ex

429/2010, Ex 10723/2008,Ex 5050/2011, súd prvej inštancie si zadovážil všetky uvedené exekučné
spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného konania, sa takáto
príloha nenachádza. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupusúdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný

zásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchosôbaprávnickýchosôb.Právonanáhraduškody
pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca ani v jednom uplatňovanom nároku
nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V
prvom rade súd uviedol, že žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s §
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný

súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považoval za
správne poukazovať i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože v konaniach pred
ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné
okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukázal
napríklad na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci I.ÚS
16/02. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania
ovplyvnená aj správaním žalobcu a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali,

dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného poriadku na
predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného záujmu účastníka
konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie súdu
bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní žalobcu (viď napr.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 41/02 z 25.06.2003). V prvom rade preto súd prvej

inštancie skúmal, či žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na
prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z
pripojených spisov oddelenia Spr, žalobca nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. V
niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval
na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd pre všetky prejednávané veci uviedol, že žalobca

uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať
exekúciu, alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov
rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvoinštančných, ako i
odvolacích súdov a nakoniec i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011) vyhodnotený ako nezákonný

exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy
platne nepriznalo žalobcovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má
žalobca vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. Z priebežne novelizovaného, no vo vzťahu
k návrhu žalobcu rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu; ak však súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na
rozdiel od vydania poverenia prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota
15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Z
vykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalobcasanávrhomprotižalovanémudomáhalzaplateniaškody
vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 660 Eur, tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad Váhom
v konaní nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15-dňovej
lehote, pričom o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až za 12 mesiacov,

dňa 20.06.2008, pričom neuviedol, kedy konanie začalo. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom, sp. zn. 6Er/2266/2008, EX/3884/08 v exekučnej veci oprávneného D. a povinnej O. L., nar.
XX.XX.XXXX súd prvej inštancie zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdneho exekútora C.. A. L. bola doručená na tamojší súd dňa 09.06.2008. Dňa 20.06.2008vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304001725* na vykonanie
exekúcie. Z uvedeného skutkového tvrdenia žalobca právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny úradný
postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní,

ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu, sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však nebolo zistené, že súd vydal v
predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie, preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť

štátu. Súd prvej inštancie konal tak, že medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a jeho
rozhodnutím ubehlo nie viac ako 12 mesiacov, ale 11 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať
u žalobcu vznik škody, pričom v ostatnom súd prvej inštancie odkázal na všeobecnú časť odôvodnenia
rozsudku, a preto súd prvej inštancie návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v

konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie

neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie vec
prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Uviedol, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval

žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy

žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi

opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušené práva. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti

na Ústavný súd Slovenskej republiky bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov
RozsudokKrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.9Co/174/2014.Žiadalpreto,abyodvolacísúdzrušilnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015
Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

5. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku

žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým
na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

6. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 20.06.2008, a to rozhodnutím o
poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda došlo
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 12 mesiacov.

7. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, žiadne z týchto tvrdení sa

nezakladá na pravde.

8. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, žalobca podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
prostredníctvom súdneho exekútora na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 09.06.2008 a k

vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie dochádza poverením Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom č. 5304 001725* dňa 20.06.2008.

9. Tamojšísúdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoraovydaniepovereniapoverenímdňa20.06.2008
č.5304001725*,teda11dnípotom,akobolažiadosťtamojšiemusúdudoručená.Rozporsustanovením

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda nie je daný.

10. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti naustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské

právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo
nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry
Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením žalobcu,
že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

11. Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
(za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný
súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v
lehote 11 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
exekučný súd nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

12. Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

13. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

14. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
vyhodnotením návrhu žalobcu na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol
návrhžalobcunaprerušeniekonania,riadnevodôvodneníuviedol,zakýchdôvodovtentonávrhžalobcu
zamietol.

15. E.
16. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu a

žalovaného a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 16.07.2014,
žalobca predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 20.06.2014, čím stranám sporu vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom

vyjadrenia žalovaného k návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne
doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej
súvislosti žalobcovi bola súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v
konaní. Súd prvej inštancie, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, sariadne zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa
na pojednávanie nedostavili.

17. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak, ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný, bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu
súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol

možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci dodržal
zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je

súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku
každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad
priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu

mu preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

20. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).