Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/404/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234139
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234139.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 6C/278/2012-55 zo dňa 26. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/278/2012-55 zo dňa 26. novembra 2013 p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol v celom rozsahu navrhovateľov návrh v hore uvedenej
veci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vo svojom odôvodnení dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v celom
rozsahu, keď nepreukázal zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup, na
základe ktorého sa domáhal priznania náhrady škody. Z uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn.

18Er/5336/2010 zo dňa 31. 05. 2011 mal súd za preukázané, že exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 22. 12. 2010 zamietol. Pokiaľ
ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia, súd konštatoval, že z ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota sa nevzťahuje na prípad, keď

súd poverenie nevydá (nález Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013).
Navrhovateľ ani ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu. Tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Odporca bol úspešný, ale trovy si nevyčíslil a ani súd nezistil vznik trov na jeho strane, a preto mu ich
nepriznal (§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.

s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. V
ďalšom poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornil i na právny

názor vyslovený Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012,
kde v právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a
prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedol, že súd
sa mal dopustiť viacerých omylov. Rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní

nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Konečné rozhodnutie
súdomneprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvtenistýdeňrozhodolajozamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako

vecne správny potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli

v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal súd prvého
stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov

konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na

to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa,
ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá
pre prejdnanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal

o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom
by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod -
nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko
o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Odvolacísúdzdôrazňuje,ženeboloporušenéprávonakontradiktórnekonanie.Podľaust.§115ods.1,2
O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie samusí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s

dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a

právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 26. 11. 2013 o 11:00 hod na Okresnom súde Žilina,

pričom navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no nedostavil sa, keď zároveň podal
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu.
Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 07. 11. 2013.
Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv,

teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si
výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť
predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 18Er/5336/2010). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa 26. 11.
2013 vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa

pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti
a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K
právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať

zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa
§ 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva
účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a

je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany
prvostupňovéhosúdudodržanieprávaúčastníkakonaniavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom
je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého
súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo
navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo

byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý
proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.
s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k.
5NcC/221/2013-18 zo dňa 28. 02. 2013, ktorým nebol z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčenýsudca Mgr. Andrej Kekely, keďže u neho neboli zistené okolnosti, ktoré by ho vylučovali. Odvolací súd
v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného
sudcu.

Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku z
významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatého rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Okresný súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
a taktiež ani tvrdenú škodu a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s ktorým
konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, preto v ďalších podrobnostiach poukazuje na
dôvody napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd tiež poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07. 05. 2013,
sp.zn.IV.ÚS471/2012-75).Ďalejjenutnézdôrazniť,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnostinazákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto
súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v

„primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s §

224 ods. 1 O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho
konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto
rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.