Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 20, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/361/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225971
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3112225971.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: G., s.r.o., so sídlom v J., G. XX, IČO: XX XXX XXX,

zastúpeného: V., proti žalovanému: D., J., o zaplatenie 125 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. februára 2016, č.k. 12C/330/2012-143, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej zamietol žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Z odôvodnenia vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.04.2013, č.k.
12C/330/2012-27 bol návrh žalobcu zamietnutý. Na základe odvolania žalobcu bolo toto rozhodnutie

zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.05.2014, č.k. 17Co/398/2013-49 a vec bola
vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Žalobca sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu
súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 352,20 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) G. Y. pod sp.
zn. súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX. Súd však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto

žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti
napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu
spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti až dňa 27.01.2011 , pričom konanie
začalo dňa 20.07.2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o
žiadosti došlo tak po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 191 dní). Žalobca podal na
exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania ako aj viacej sťažností na prieťahy v konaní.
Žalobca požadoval náhradu majetkovej škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z

dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami a nie je možné predložiť
zodpovedajúce účtovné doklady, resp. pracovné alebo obchodné zmluvy. Žalobca požadoval majetkovú
škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému vo výške 70 eur, za udržiavanie a správu informačného systému
vo výške 40,-eur a za administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, poštovných a
telekomunikačných výdajov vo výške 15 eur. Žalobca dňa 11.06.2014 zdokladoval znaleckým posudkom
výšku majetkovej škody minimálne na 30,76 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval z

dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných
prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovnýchrizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Žalobca by mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k

zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a aktivít.
Žalobca si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného

súdu SR v priemernej výške 660 eur za rok, čo je 55 eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 352,20 eur (352,20 : 55 eur = 6,4 mesiaca). Žalobca podľa § 15
ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu
trov konania. Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 07.07.2014 nedostavili, hoci boli riadne a
včas predvolaní. Neúčasť ospravedlnili, pričom žalovaný súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti.

Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a namietal
opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 bolo zistené, že o
námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol žalobca, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté tak, že
sťažnosť bola považovaná za neopodstatnenú. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov,
o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Dôvod neúčasti

žalobcu na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p.
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.
Súdny exekútor JUDr. O. T. so sídlom v J. podal dňa 10.09.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: G., s.r.o. J. (žalobca) proti povinnému:
G. Y., bytom K. nad E. pre vymoženie 996 eur, istiny s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti D. sp. zn. SR XXXXXXX/XX zo dňa 20.01.2010. Okresný súd Trenčín
uznesením zo dňa 10.12.2010 č.k. 491Er/2341/2010-9 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po
preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o zákonom
nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných úrokov
prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. Od podania

predmetnej žiadosti dňa 10.09.2010 do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom dňa
10.12.2010 po odpočítaní 15-dňovej lehoty uplynula doba 2,4 mesiacov. Súd v danom prípade skúmal,
či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to existencia nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup

možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová
lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým
je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať

poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval
aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu,
ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 2,4 mesiacov od podania návrhu nemožno
označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie
na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. So vstupom Slovenskej

republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných
ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54
tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust.
§ 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS,

a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v
záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoréby zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva

ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6
Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienok a vykonateľný rozhodcovský rozsudok
obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné
podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa

čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,
vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Tým, že neboli splnené základné podmienky
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže neboli splnené zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Súd bol názoru, že nárok žalobcu nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3

zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď žalobca neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná
premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti dňa 10.12.2010 do dňa
podania žaloby dňa 27.09.2012.Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1
O.s.p. nevyčíslil.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvej

inštancie nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že

súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť,
že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je

možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne

konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na

udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov,publikačnévýdaje,poštovné atelekomunikačnévýdaje.Zodôvodneniarozsudkuvôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to
však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový
základ vtomtokonaníjejedinečný,odôvodnilsúdsvojenegatívnerozhodnutierovnakýmidôvodmi

opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí

vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a
tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy,
ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobca nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd

SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaným nebolo podané.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387

ods. 1 CSP z týchto dôvodov:

5. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým
na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.
6. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia dňa 10.12.2010, pričom konanie začalo dňa 10.09.2010, to znamená,
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty,
pričom omeškanie predstavuje 2,4 mesiaca.

7. Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

8. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzickýcha právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval

takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

9. Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na § 45
zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívnadväznostinaustanoveniaoochranespotrebiteľov
v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore
s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného

práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskej únie vrátane
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením žalobcu, že v
prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

10. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

11. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

12. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované, pričom uvedené vyplýva z

nálezu II. ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013, a bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť bola považovaná za
neopodstatnenú. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací
súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie
sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za

majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil
všetkých sudcov súdov prvej inštancie, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvej
inštancie.

14. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že súd prvej inštancie na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 07.07.2014, žalobca
predvolanie na pojednávanie prevzal, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné.

Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia žalovaného k
návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu
nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola
súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní.15. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie

na konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým,
že na pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu
súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo

k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov
práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci dodržal zásadu
priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad civilného súdneho konania,
ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných

dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

16. Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci aplikoval nesprávne
právne predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil..

17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy úspešnému
žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).