Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 13, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116011112
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116011112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy

Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.12.2017 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku na podklade odvolania prokurátora z r u š u j e v
rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/44/2016 zo dňa 06.02.2017 výrok o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému T. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. č. XX, U.

u k l a d á

podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona za použitia § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona pre účely výkonu trestu ho z a r a ď u j e do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného T. B. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 41T/44/2016 zo dňa 06.02.2017.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/44/2016 zo dňa 06.02.2017 bol obžalovaný J. B.
uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona s poukázaním
na § 138 písm. h/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 3 písm. a/, c/ Tr. zákona a s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §

348 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona a vo viacčinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178
Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 25.11.2014 v čase o 17.53 hod. v Prešove, po tom čo požil alkoholické nápoje s hladinou najmenej
2,49 g/kg (promile) alkoholu v krvi, viedol v pravom jazdnom pruhu ulice Sabinovskej v smere do centra
mesta osobné motorové vozidlo značky Peugeot 206, EVČ: U.-XXXK., zelenej farby, pred priechodom
pre chodcov nerešpektovať svetelný signál S1a- signál s plným červeným svetelným so znamením

„Stoj“, s vozidlom nezastavil a zrazil chodcov A. P., nar. XX.X.XXXX a mal. D. P., nar. XX.XX.XXXX,
ktorí prechádzali cez priechod pre chodcov z pravej strany v smere jazdy vozidla na svetelný signál
S1c- signál s plným zeleným svetlom so znamením „Voľno“, pričom A. P. utrpela vykĺbenie ľavého
ramenného kĺbu, pomliaždenie ľavej strany hrudníka, pomliaždenie ľavej strany prednej brušnej steny,pomliaždenie ľavej strany panvy, pomliaždenie vonkajšej strany ľavého stehna, roztrhnutie predného
skríženého väzu ľavého kolena, roztrhnutie oboch meniskov ľavého kolenného kĺbu s dobou liečenia a
práceneschopnosťou od 25.11.2014 do 31.03.2015 a mal. D. P. zranenie, ktoré si vyžiadalo jednorazové

ošetrenie; po nehode zraneným neposkytol pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba
alebo iného. Obvinený porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 1 písm. f), ods. 2 písm. c) Zákona
č. 8/2009 Z.Z. o cestnej premávke. Vozidlo viedol napriek tomu, že právoplatným trestným rozkazom
Okresného súdu Prešov sp.zn. 0T/174/2014 zo dňa 11.11.2014 bol za prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky odsúdený a bol mu uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých

druhov na doživotie.

Za čo mu bol uložený podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona pri prevahe
priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h/, m/ Tr. zákona oproti neexistencii poľahčujúcich okolností
podľa § 36 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 36
mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 44 Tr. zákona v spojení s § 61 ods. 1, 5 písm. a/ Tr. zákona bolo upustené od uloženia ďalšieho
trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný proti všetkým výrokom
rozsudku. Okresný prokurátor podal odvolanie dňa 10.02.2017 proti výroku o treste v neprospech
obžalovaného.

Obžalovaný v dôvodoch odvolania predložených dodatočne prostredníctvom obhajcu poukázal na to, že

súd založil svoje rozhodnutie predovšetkým na znaleckom posudku znalca z odboru dopravy. Aj napriek
podanému posudku znalca, podľa ktorého deformácie skúmaného motorového vozidla zodpovedajú
poraneniam, ktoré utrpela poškodená, nie je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť
záver, že iba týmto spôsobom mohli vzniknúť deformácie na vozidle. Tomu zodpovedá aj výpoveď znalca
na hlavnom pojednávaní, keď znalec uviedol, že pripúšťa vznik deformácií aj iným spôsobom. Aj pri

vyhodnotení dôkazov tak, ako to urobil prvostupňový súd, nemožno urobiť záver, že osobné motorové
vozidlo, ktoré zrazilo poškodenú šoféroval osobne. Neexistuje na to žiadny dôkaz a bez takého dôkazu
je uznanie jeho viny nezákonné. Prvostupňový súd vykonal úplné dokazovanie a vyhodnotil všetky
zadovážené dôkazy, tieto však nevyhodnotil správne, keď ho uznal vinným. Súd proti nemu použil
ako dôkaz posudok KEÚ na zhodnosť farby, ktorú mala poškodená na svojej bunde. Uvádza, že ide

o druhovú zhodu, teda len to, že to bola zelená farba, ktorú používajú okrem automobilky Peugeot
aj iní výrobcovia a nie je možné individuálne farbu stotožniť. Opakuje, že uvedeného dňa s vozidlom
nejazdil. Zhodou okolností bol pri vozidle v čase, keď k nemu prišli policajti a niekto z nich uviedol, že
s vozidlom bola spáchaná nehoda, preto reagoval vyjadrením, že on žiadnu nehodu nespôsobil. Nie je
pravdou, aby bez príčiny rozprával o tom, že nespáchal nehodu, keďže to bola reakcia na vyjadrenie

prítomných. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd vzal do úvahy jeho vyjadrenie a dôsledne
preskúmal zadovážené dôkazy, ktoré podľa jeho názoru nepostačujú na to, aby bolo možné vysloviť,
že sa skutku dopustil, a preto je potrebné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a oslobodil
ho spod obžaloby.

Prokurátor v dôvodoch odvolania po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil, že má za to,
že v prípade obžalovaného je potrebné pôsobiť prísnejším trestom odňatia slobody. Obžalovaný bol
totiž doposiaľ trikrát súdne trestaný za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr.
zákona (vo vzťahu k tomu prečinu je špeciálnym recidivistom) a raz bol súdne trestaný za prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, pričom žalovaných skutkov sa

dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a bol mu uložený aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá na doživotie. V osobe obžalovaného ide o obzvlášť hrubo nedisciplinovaného vodiča,
ktorý si naviac nesplnil svoju základnú ľudskú povinnosť poskytnúť zraneným pomoc. Preto má za to,
že u obžalovaného účel trestu splní len prísnejší nepodmienečný trest odňatia slobody a to pri polovici
zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby. Taktiež sa domnieva, že výrok súdu o upustení od uloženia

ďalšieho trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov je nadbytočný. Obžalovanému
totižto už bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie, takže uloženie tohto
druhu trestu už ani neprichádza do úvahy. Preto navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vovýroku o treste a uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody v strede zvýšenej trestnej sadzby a
na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a prokurátorom ako osobami na
to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3
Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by tieto zakladali

dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil iba dôvodnosť odvolania prokurátora.

Odvolací súd v prvom rade posudzoval postup konajúceho súdu predchádzajúci napadnutému rozsudku
a po jeho prieskume konštatuje, že tento je v súlade s procesným predpisom. Konajúci súd totiž dodržal
predpísané lehoty na prípravu hlavného pojednávania, dôkazy vykonal v súlade s pravidlami pre ich
vykonávanie, obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa nielen ku skutku, ktorý je predmetom trestného

stíhania, ale aj k vykonaným dôkazom, mal možnosť predkladať návrhy na doplnenie dokazovania a
predložiť argumentáciu o svojej nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova, pritom jeho záujmy
obhajoval ním zvolený obhajca. Za daných zistení porušenie práva na obhajobu zistené nebolo.

Konajúci súd skutkový stav ustálil na podklade zákonne vykonaného dokazovania, ktoré mohlo tvoriť

podklad jeho rozhodnutia a v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol nielen podstatný obsah
dôkazov, ale aj ich hodnotenie, ktoré odvolací súd považuje za súladne s ustanovením § 168 ods. 1
Tr. poriadku, keďže závery o jednotlivých skutkových okolnostiach sú logickým vyústením vyhodnotenia
výsledkov vykonaného dokazovania. S nimi sa stotožnil aj odvolací súd, preto na ne odkazuje v celom
rozsahu, a so zreteľom na uplatňované odvolacie námietky obžalovaným ako aj doplnenie znaleckého

dokazovania v odvolacom konaní považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Je nesporné a túto okolnosť nikto nenamietal, že dňa 25.11.2014 o 17,53 hod. pri prechode cez priechod
pre chodcov na svetelný zelený signál so znamením voľno v Prešove na ulici Sabinovskej v smere
do centra mesta poškodenú T. P. a jej syna mal. D. zrazilo osobné motorové vozidlo, v dôsledku

ktorého stretu poškodená utrpela poranenia vyžadujúce si práceneschopnosť a dobu liečenia najmenej
4 mesiace, pričom mal. D. utrpel zranenie vyžadujúce si jednorazové ošetrenie. Uvedené skutkové
zistenia vyplývajú zo zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody, zo záznamu z dopravnej nehody,
z lekárskych správ a výpovedí svedkov a poškodenej. Nesporným je i to, že vodič osobného motorového
vozidla poškodeným neposkytol potrebnú pomoc, ale z miesta dopravnej nehody odišiel bez zastavenia

na križovatku, na ktorej odbočil na ulicu Levočskú. Smer jazdy vyplynul z výpovede svedka D. P..

Za sporné a nedokázané považuje obžalovaný záver súdu, čo ostatne aj odvolaním namietal, že
vozidlo zúčastnené na dopravnej nehode nebolo jeho a on nebol vodičom. Konajúci súd totiž svoje
rozhodnutie založil predovšetkým na znaleckom posudku znalca z odboru dopravy, podľa ktorého

deformácie skúmaného motorového vozidla zodpovedajú poraneniam, ktoré utrpela poškodená, hoci na
hlavnom pojednávaní znalec pripustil vznik deformácií aj iným spôsobom. V rámci odvolacieho konania
obžalovaný predložil znalecký posudok z oboru cestnej dopravy podaný znalcom I.. K., ktorý bol k jeho
záverom v odvolacom konaní aj vypočutý.

Z pohľadu uplatňovaných námietok obžalovaným, že základom jeho viny je znalecké dokazovanie, si
dovoľuje odvolací súd najprv poukázať na hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorých
preukázateľne vyplynula identifikácia osobného motorového vozidla účastného na dopravnej nehode.
Podľa výpovedí poškodenej T. P. a svedkyne M. P. osobné motorové vozidlo bolo malé a tmavozelené,
pritom svedkyňa D. F., ktorá videla priebeh dopravnej nehody, identifikovala osobné motorové vozidlo

ako starší Peugeot tmavej farby, čo oznámila aj policajtom, ktorí prišli na miesto nehody. Značku a druh
vozidla potvrdzovali aj ďalší svedkovia D. P., M. B., i keď menej určito, ale vyjadrovali sa o aute tmavej
farby zn. Peugeot, resp. pripúšťali aj inú značku vozidla a to Fabia alebo Felicia. Na podklade informácií
poskytnutých svedkami bolo vyhlásené pátranie po osobnom motorovom vozidle zn. Peugeot 206
tmavejfarby,ktoráskutočnosťvyplývazvýpovedísvedkovJ.Q.aL..L.U.,ktorí vkrátkejdobe,odhadom

maximálne do 20 minút zistili, že podozrivé vozidlo s poškodeniami hlavne na prednom blatníku a teplými
agregátom a diskami sa nachádza na parkovisku pri ihrisku Tatran na ul. Bjornsonovej v Prešove.
Na základe týchto skutočností ani odvolací súd nemal pochybnosti, že vozidlom zúčastnivším sa nadopravnej nehode bolo práve motorové vozidlo zn. Peugeot 206, ako to správne ustálil aj konajúci súd
vychádzajúc v podstate z rovnakých úvah.

Konajúci súd pri hodnotení dokazovania poukazoval aj na závery znaleckého posudku z odvetvia
kriminalistickej a súdnej chémie, z ktorých je zrejmé, že oter zelenej farby na dámskej perovej bunde,
ktorú mala poškodená oblečenú v čase nehody, je druhovo zhodný so zaistenou vzorkou laku z vozidla
obžalovaného zaisteného na ul. Bjornsonovej v Prešove. Aj keď obžalovaný namietal použitie tohto
dôkazu, pretože bola identifikovaná iba druhová zhodnosť farby, ktorú používajú okrem automobilky

Peugeot aj iní výrobcovia a farbu nie je možné stotožniť, podľa názoru odvolacieho súdu záver o
druhovej zhode farby zaistenej z dámskej bundy poškodenej a z autolaku osobného motorového vozidla
obžalovaného má dôkaznú vypovedaciu hodnotu a možno o neho opierať ustálenie skutkových zistení.
Ak bola zistená druhová zhodnosť farby zaistenej z osobného motorového vozidla obžalovaného a z
dámskej bundy poškodenej, je namieste konštatovať, že motorové vozidlo, ktoré zrazilo poškodenú,
muselo mať povrchovú úpravu z toho istého druhu zelenej farby. Obžalovaný bol vlastníkom osobného

motorového vozidla Peugeot 206 zelenej metalízy, ktoré bolo prvýkrát evidované v SR dňa 26.05.2006,
a prvá jeho evidencia je datovaná k 01.01.2002, ktorá skutočnosť vyplýva z evidenčnej karty vozidla.
Vzhľadom na dobu výroby osobného motorového vozidla z roku 2001 možno uzavrieť, že je vysoko
nepravdepodobné, aby v tom istom čase na tom istom mieste sa nachádzalo ďalšie osobné motorové
vozidlo s takým istým druhom a typom zelenej farby v prevedení metalízy.

Záver konajúceho súdu, že s vozidlom obžalovaného bolo v kritickej dobe jazdené, sa opiera i o
empirické vnímanie teploty karosérie a diskov kolies svedkami J. Q. a L.. L. U. po ich príchode k autu. Ak
totiž bola nahriata kapota auta, ktorá je odizolovaná od motora, a spravidla hodinu až hodinu a pol trvá,
kýmsavychladímotor,čozávisíodrôznychfaktorov,načopoukázalznalec,potomjenutnékonštatovať,

že iba pri preštartovaní vozidla v krátkom časovom úseku, čím sa obžalovaný bránil, nemohlo dôjsť k
zahriatiu kapoty od motora.

Aj skutkový záver, že osobné motorové vozidlo viedol obžalovaný, ustálený konajúcim súdom najmä na
podklade výpovede obžalovaného, má svoj logický základ. Správne vyhodnotil konajúci súd výpoveď

obžalovaného, ak vyslovil, že z nej nevyplývajú žiadne pochybnosti o tom, aby osobné motorové
vozidlo obžalovaného v čase spáchania skutku mohla mať v dispozícii iná osoba, resp. nebola zistená
žiadna skutočnosť, ktorá by čo i len naznačovala, že vozidlo v čase spáchania skutku mal viesť niekto
iný ako obžalovaný. Okrem toho, že vyvodený záver o spáchaní skutku obžalovaným korešponduje
aj výsledku porovnávania pachových stôp, na čo poukázal konajúci súd, tak záver korešponduje aj

vyjadreniu obžalovaného po vykonaní výsluchu svedka L.. U. v tom smere, že v rozhodnom období
(rozumej približne v čase, keď sa nehoda stala) bol svoje osobné motorové vozidlo preštartovať, zahriať
ho, lebo tam dlhšie stálo. Z uvedeného je evidentné, že v čase dopravnej nehody mal v dispozícii osobné
motorové vozidlo iba obžalovaný, preto jeho odvolacia námietka, že nebolo dokázané, že osobné
motorové vozidlo osobne šoféroval, nie je opodstatnená. Záveru, že osobné motorové vozidlo viedol

obžalovaný, zodpovedá aj tá časť výpovede poškodenej, v ktorej tvrdila, že v aute za volantom videla
muža.

Už len táto vyhodnotená dôkazná situácia podľa názoru odvolacieho súdu postačuje pre záver, že
k zrážke chodcov poškodenej P. a jej mal. syna D. na priechode pre chodcov na Sabinovskej ulici v

Prešove došlo osobným motorovým vozidlom, ktoré viedol obžalovaný.

Je faktom, že v posudzovanej veci neexistuje žiadny priamy dôkaz, ktorý by obžalovaného z trestnej
činnosti usviedčal, avšak skutočnosti plynúce z nepriamych dôkazov, ktoré na seba vzájomne nadväzujú
a dopĺňajú sa, umožnili vyvodiť presvedčivý logický záver o dokazovanej skutočnosti, že obžalovaný

v čase dopravnej nehody viedol svoje osobné motorové vozidlo zn. Peugeot 206, s ktorým zrazil
poškodených. Závery z hodnotenia nepriamych dôkazov vylučujú, aby páchateľom mohla byť iná osoba,
preto sú dostatočným podkladom pre uznanie viny obžalovaného.

Okrem toho aj o znalecké dokazovanie z odboru cestnej dopravy a zdravotníctva vykonané vo veci

možno opierať skutkové závery ustálené konajúcim súdom, aj keď ich obžalovaný namietal. Do konania
pribratí znalci sa zúčastnili vyšetrovacieho pokusu, pri ktorom za osobnej účasti poškodenej a za
použitia zaisteného osobného motorového vozidla obžalovaného zamerali poškodenia zistené na ňom
obhliadkou vo vzťahu k jednotlivým častiam tela poškodenej, v ktorých táto utrpela poranenia, a tietozistenia následne posudzovali. Obsah záverov znaleckých posudkov ako aj vyšetrovacieho pokusu je
rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto ich odvolací súd neopakuje, len k ich hodnoteniu
dodáva, že tieto dôkazy sú vo vzájomnej kompatibilite, keďže poranenia objektívne zistené pri vyšetrení

poškodenej zodpovedajú poškodeniam nachádzajúcim sa na vozidle. Ide predovšetkým o poranenia
ľavého kolena, ľavého stehna a ľavej strany panvy, čo korešponduje priebehu úrazového deja v jeho
začiatku nárazom do ľavej strany tela poškodenej ľavým dolným rohom kapoty a ľavým blatníkom
osobného motorového vozidla, keďže ďalšie poranenia vznikli pádom na zem, k čomu sa vyjadril i znalec
z odboru zdravotníctva. Pokiaľ obžalovaný dával do pozornosti odvolacieho súdu možnosť vzniku

deformácií na vozidle aj iným spôsobom plynúcim z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní, k tomu
je potrebné tiež uviesť, že znalec takúto možnosť z technického hľadiska pripustil iba za predpokladu,
že by bola zrazená a zranená iná osoba než poškodená. Podstata spôsobu vzniku deformácií na vozidle
sa tak nezmenila.

Predložený znalecký posudok z odboru cestnej dopravy obžalovaným v odvolacom konaní a výsluch

jeho spracovateľa znalca I.. K. nepovažoval odvolací súd za dôkaz, ktorý by spochybnil ustálené
závery konajúcim súdom. Predovšetkým je nevyhnutné uviesť, že znalec pri podávaní znaleckého
posudku nevychádzal z kompletného spisového materiálu a vzhľadom na obsah dôkazov sú jeho
závery nepresvedčivé. Záver znalca, že k zrážke došlo brzdeným vozidlom v rýchlosti 29 km/hod. pri
plnom prekrytí chodkyne je v rozpore s výpoveďou poškodenej T. P., ktorá popísala rútiace sa auto

o rýchlosti vyššej ako 50 km/hod., čo potvrdzovala aj svedkyňa M. P., ktorá rýchlosť pohybujúceho
sa vozidla odhadla na 60 km/hod. Aj keď svedkyňa D. F. počula pískanie pneumatík a vyjadrila sa,
že došlo k brzdeniu motorového vozidla, táto skutočnosť nevyvracia nárazovú rýchlosť motorového
vozidla ustálenú znalcom I.. F. na 50 km/hod., pričom túto jej časť výpovede bolo potrebné hodnotiť vo
vzájomných súvislostiach s výpoveďami už spomenutých svedkýň. Svedkyňa D. F. popisovala priebeh

nehodového deja tak, že „auto narazilo do chodcov prednou stranou, ale nie v strede, ale na ľavej
strane“. Už len tieto skutočnosti plynúce z výpovedí svedkýň, ktoré osobne vnímali priebeh skutkového
deja, spochybňujú závery predloženého znaleckého posudku v odvolacom konaní do takej miery,
že ho nemožno konfrontovať so znaleckým posudkom z odboru dopravy podávaným v prípravnom
konaní. Okrem toho znalec pri výpočte rýchlosti vozidla a odhodenia chodkyne vychádzal z iných

poveternostných podmienok (bolo sucho), aké sú zadokumentované v zápisnici o obhliadke miesta
dopravnej nehody z 25.11.2014, v ktorej sa uvádza stav povrchu vozovky ako mokrý a poveternostná
situácia sneženie. Pokiaľ sa znalec pri posúdení kontaktu chodkyne s autom odvoláva na výpoveď
svedkyne M. P., vo vzťahu k tejto výpovedi je potrebné uviesť, že svedkyňa nevidela bezprostredný
náraz osobného motorového vozidla do poškodenej, na čo možno usudzovať z jej tvrdenia „videla, že

v oblasti prechodu pre chodcov ide osobné auto do centra mesta a muselo zraziť osobu, lebo videla
ako osoba letí vzduchom ponad kapotu toho auta“. Toto vyjadrenie svedkyne je potrebné hodnotiť v
kontexte s ďalšími dôkazmi, pretože z miesta, kde sa nachádzala, pre stojace osobné motorové vozidlá
na vozovke pred semaforom, k čomu vypovedal aj svedok D. P., bezprostrednú pozíciu poškodenej
nachádzajúcej sa v letovej fáze ku kapote auta nemohla evidovať. Budova internátu, z ktorej svedkyňa

vyšla, sa totiž nachádza na tej strane vozovky, kam smerovala poškodená s mal. synom cez priechod
pre chodcov. Ani výpočet znalca k časovým údajom letovej fázy poškodenej nemá zásadný vplyv na
posúdenie deformácií vozidla obžalovaného v čase zrážky, keďže ide o pohyb chodca v letovej fáze
po náraze, na ktorú môžu mať vplyv rôzne faktory a nimi sa znalec nezaoberal. Pripočítanie hmotnosti
mal. syna k hmotnosti poškodenej nemá podstatný vplyv na posúdenie miesta poškodenia osobného

motorového, keďže mal. syn nebol v bezprostrednom kontakte s motorovým vozidlom. Podstatným pre
ustálenie poškodenia motorového vozidla je výpoveď poškodenej, z ktorej vyplynulo, že náraz smeroval
do jej ľavého boku, a objektívne zistené poranenia. Napokon neexistencia objektívneho spôsobu
zadováženia dôkazu o jazde vozidlom obžalovaného zadokumentovaním teploty motora osobného
motorového vozidla obžalovaného v čase príchodu polície nespochybňuje záver o vine obžalovaného,

keďže táto skutočnosť, že obžalovaný jazdil svojím vozidlo, bola preukázaná inými dôkazmi.

S poukázaním na uvedené potom odvolací súd uzavrel, že skutkové zistenia sú správne a zodpovedajú
výsledkom vykonaného dokazovania.

Právne posúdenie skutku je v súlade so zákonom. Konajúci súd konanie obžalovaného právne
kvalifikoval ako viacčinný súbeh prečinov neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zákona, ktorý
obžalovaný spáchal až po dokonaní prečinov ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.
zákona s poukázaním na § 138 písm. h/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia podvplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. a/, c/ Tr. zákona a s prečinom marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona. Ostatne, obžalovaný voči právnemu
posúdeniu skutku výhrady neuplatňoval.

Následne odvolací súd preskúmaval výrok o uloženom treste, ktorý odvolaním napadol prokurátor v
neprospech obžalovaného.

Konajúci súd pri ukladaní trestu vychádzal z pravidiel ustanovených v § 34 Tr. zákona za súčasného

priznania priťažujúcich okolností, ktorých prevaha odôvodňovala zvýšenie dolnej hranice zákonom
stanovenej trestnej sadzby.

Z právneho posúdenia žalovaného skutku je zrejmé, že obžalovaný spáchal štyri trestné činy, čo
opodstatňovalo priznanie priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. h/ Tr. zákona, ktorej podstatu
tvorí ukladanie trestu za viac trestných činov. Okrem toho mu správne priznal konajúci súd aj ďalšiu

priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, t. j. že obžalovaný už bol odsúdený za trestné
činy, pretože z odpisu registra trestov, v ktorom má obžalovaný štyri záznamy, je zrejmé, že iba prvé
dve odsúdenia má obžalovaný zahladené z roku 1992 a 2011, kedy bol uznaný vinným za prečin
ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona. Je preukázané nielen odpisom
registra trestov ale aj pripojenými trestnými rozkazmi, že obžalovaný bol Okresným súdom Prešov vo

veci vedenej pod sp. zn. 0T/165/2014 dňa 21.10.2014 odsúdený za prečin ohrozovania pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona k peňažnému trestu vo výmere 800,- eur, ktorý zaplatil,
a k trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 6 rokov, ktoré odsúdenie je právoplatné
dňom 22.10.2014, a vo veci vedenej Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/174/2014 za prečin ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. a/ a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zákonu bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka
spodmienečnýmodkladomjehovýkonuna2a1rokazasúčasnéhouloženiatrestuzákazučinnostiviesť
motorové vozidlá na doživotie, ktorý trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 13.11.2014. Skutky v
uvedenýchveciachobžalovanýspáchalvoveľmikrátkejdobezaseboudňa20.10.2014a08.11.2014,čo
poukazuje na nedisciplinovanosť obžalovaného v doprave a to i napriek tomu, že mu boli uložené tresty

v súdnom konaní. Okrem toho z evidenčnej karty plynie, že obžalovaný sa pred spáchaním trestných
činov dopustil aj dvoch priestupkov na úseku v cestnej premávke, ktoré nesúviseli s požívaním alkoholu.

Z hodnotenia doterajšieho spôsobu života obžalovaného je tak zrejmé, že obžalovaný nedodržiava
právne normy na úseku cestnej premávky a tieto porušuje opakovane najzávažnejším možným

spôsobom. Obžalovaný v priebehu jedného mesiaca a 5 dní spáchal tri skutky (vrátaného
prerokúvaného), ktoré boli posúdené ako ten istý trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 Tr. zákona aj napriek súdnym postihom. Táto zistená okolnosť v spojení s faktom, že
obžalovaný spáchal prerokúvaný skutok v skúšobnej dobe podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody uloženého mu trestným rozkazom konajúceho súdu pod sp. zn. 0T/174/2014 zo dňa 11.11.2014

a to iba 2 týždne po jeho právoplatnosti, odôvodňovala postup konajúceho súdu, ktorý mu uložil trest
odňatia slobody spojený s obmedzením osobnej slobody. Ak totiž obžalovaný nerešpektoval rozhodnutie
súduozákazečinnostivedeniamotorovýchvozidielvšetkýchdruhovvdvochzasebouidúcichprípadoch
a opätovne viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, je namieste konštatovať, že účel trestu sa
nedá uňho zabezpečiť alternatívnym trestom, resp. trestom nespojeným s jeho výkonom, pretože takéto

tresty už mal uložené a tieto neviedli k jeho náprave a nezabránili mu v páchaní tej istej trestnej činnosti.
Preto záver konajúceho súdu o uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody považoval odvolací
súd za správny.

Konajúci súd ukladal trest odňatia slobody v upravenej trestnej sadzbe od 2 rokov 4 mesiacov do 5

rokov po aplikácii sprísňovacieho ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zákona z dôvodu prevahy priťažujúcich
okolností, keďže u obžalovaného neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti. Uložený trest vo výmere
3 rokov považoval za primeraný, ktorý zabezpečí nielen individuálnu ale aj generálnu prevenciu.

Akotovyplývazdôvodovodvolaniaprokurátora,tentosanestotožnilsvýmerouuloženéhotrestuodňatia

slobody so zreteľom nielen na špeciálnu recidívu obžalovaného, ale aj na okolností prípadu, v rámci
ktorých si obžalovaný nesplnil svoju základnú povinnosť poskytnúť zraneným osobám pomoc.S uvedenou argumentáciou sa stotožnil aj odvolací súd a uložený trest odňatia slobody práve vzhľadom
na okolností prípadu, ktorých hodnoteniu sa konajúci súd nevenoval dostatočne, vyhodnotil ako
mierny. Už hodnotenie osoby obžalovaného aj z hľadiska možnosti jeho nápravy napovedá, že ide o

nedisciplinovaného vodiča, ktorý nedodržiava predpisy v cestnej premávke, ignoruje ich a nie je schopný
sa podriadiť ani uloženým sankciám za svoje protiprávne konanie, čo poukazuje na vynútiteľnosť ich
rešpektovania práve aj uložením prísnejšieho postihu, keďže predchádzajúce sankcie neplnili svoj
zákonný účel. Z okolností prípadu možno tiež vyvodiť, že obžalovaný hrubým spôsobom porušil predpisy
v cestnej premávke, keď nielenže nerešpektoval červený signál na svetelnej signalizácii znamenajúci

stoj, ale viedol motorové vozidlo cez križovatku aj napriek tomu, že sa na priechode pre chodcov
nachádzali chodci, ktorí mali prednosť, pretože svietil zelený signál voľno. Obžalovaný jazdil bezohľadne
pod vplyvom alkoholu bez rešpektovania dopravných značení po ceste, ktorá je v meste Prešov jedným
z hlavných ťahov a v blízkosti sa nachádza študentský domov a obytná časť, preto je vecou iba náhody,
že nedošlo k spôsobeniu nenapraviteľných následkov. Z neposkytnutia pomoci poškodeným po kolízii
s motorovým vozidlom, ktoré riadil, bol síce obžalovaný uznaný vinným, ale i toto jeho správanie po

spôsobení dopravnej nehody je potrebné hodnotiť v rámci posudzovania závažnosti činov, ktorých sa
dopustil. Napokon nemožno prehliadnuť, že obžalovaný v čase spáchania prerokúvaného skutku mal
už uložený zákaz činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov opakovane a to na doživotie
za také isté trestné činy, čo taktiež zvyšuje závažnosť jeho konania, a tiež je neprehliadnuteľným i to,
že v priebehu jedného mesiaca spáchal tri skutky, ktoré boli posúdené ako trestný čin ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky. Prezentované úvahy k možnostiam nápravy obžalovaného najmä so zreteľom
na hodnotenie jeho osoby a povahu spáchaného skutku viedli odvolací súd k záveru, že uložený trest
odňatiaslobodyvovýmere3rokovjemiernymaúčeltrestuvymedzenýzákonomuobžalovanéhomožno
dosiahnuť iba trestom dlhšieho trvania.

Vyslovený záver viedol odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku vo výroku o treste podľa § 321
ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku a k uloženiu prísnejšieho úhrnného trestu odňatia slobody nad hornou
polovicou zákonnej trestnej sadzby a to vo výmere 4 rokov, ktorý vyhodnotil ako trest primeraný nielen
k všetkým zisteným okolnostiam prípadu, ale aj k osobe páchateľa, k možnostiam jeho nápravy berúc
do úvahy i individuálnu a generálnu prevenciu.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný nebol vo výkone trestu odňatia slobody, bol pre účely uloženého trestu
zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

V závere odvolací súd k rozhodnutiu konajúceho súdu o upustení od uloženia trestu zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel podľa § 44 Tr. zákona považuje za nevyhnutné uviesť, že tento namietaný
výrok nemá oporu v zákone.

Podľa § 44 Tr. zákona súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 alebo od uloženia ďalšieho

trestu podľa § 43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu
páchateľa za dostatočný.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že sa ním upravujú podmienky pre upustenie od uloženia trestu
iba ako celku. Na takýto výklad možno usudzovať z teleologickej interpretácie použitých gramatických

pojmov „upustí od uloženia súhrnného - ďalšieho trestu........ak pokladá trest uložený skorším
rozsudkom“. Trest ukladaný páchateľovi za spáchanie trestného činu môže v sebe zahŕňať jeden ale aj
viac druhov trestov ustanovených v § 32 ods. 1 Tr. zákona, pritom ich vzájomné ukladanie je obmedzené,
čo vyplýva z § 34 ods. 7 Tr. zákona.

V zmysle uvedeného logicky potom vyznieva, že v rámci ukladania trestu, ktorý by mal byť zložený z
viac druhov trestov, nie je možné postupom podľa § 44 Tr. zákona upustiť od uloženia niektorého z
nich len preto, že nie sú splnené zákonné podmienky na jeho uloženie podľa § 43 Tr. zákona. V takom
prípade súd neupúšťa od jeho uloženia, ale ho jednoducho neuloží s poukázaním na dôvody, ktoré ho
k tomu viedli.

Pre daný prípad to znamená, že pokiaľ obžalovanému už raz bol uložený trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel všetkých druhov na doživotie, od výkonu zvyšku ktorého v zmysle § 69 ods. 5Tr. zákona súd nemôže podmienečne upustiť, ďalší trest zákazu činnosti sa neuloží so zreteľom na
maximálnu výmeru trestu zákazu činnosti uloženého skorším rozsudkom.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako nedôvodné a
toto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol a odvolaniu prokurátora vyhovel spôsobom uvedeným
vo výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.