Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/229/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316202324
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8316202324.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P. XXX, o
zaplatenie 2.905,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 7C 34/2016-53 zo dňa 26. septembra 2016, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2596,74 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 2596,74 eur od 29.9.2015 do zaplatenia a to všetko v pravidelných
mesačných splátkach vo výške 50,- eur splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca
k rukám žalobcu počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku a to pod hrozbou
straty výhody splátok.

Žalobu súd vo zvyšnej časti z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 78 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52 až 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „Občiansky zákonník“); § 1 odsek 2, § 9 odsek 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá
zmluva o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý

úver vo výške 3.000 Eur. Mal za preukázané, že v zmluve absentuje údaj požadovaný Zákonom o
spotrebiteľských úveroch v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/, a to údaj o termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto
znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je v zmysle
ustanovenia § 11 odsek 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.

Poukázal tiež na to, že žalobca si v konaní uplatnil aj sankčný úrok vo výške 156,28 Eur z omeškania
a sankčných úrokov z omeškania v zmysle bodu 1.2 Zmluvy o úvere, pričom táto podmienka bola užrozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/70/2015 zo dňa 02.02.2016 vyhlásená za
neprijateľnú a teda neplatnú a žalobca, by sa mal zdržať uplatňovania nárokov z takejto podmienky
voči svojim klientom. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovanej súd povolil žalovanej uhradiť

dlžnú sumu žalobcovi v pravidelných splátkach vo výške 50 Eur mesačne.

4. Proti rozsudku v rozsahu zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti a trov konania podal včas odvolanie
žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol,
že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré

náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sú v
samotnom texte zmluvy a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú
rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Banka tiež kedykoľvek počas celej doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej
tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu
každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby

spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných
anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka
klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. V prospech
argumentácie banky svedčí aj fakt, že z návrhu novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra

2015 vyplýva skutočnosť, podľa ktorej za právneho stavu ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (a ani za
súčasného právneho stavu), zákon o spotrebiteľských úveroch od veriteľa nevyžadoval zahrnúť všetky
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písm. k), resp. súčasného
písm. l) taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel z jednotlivých
splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Podľa návrhu generálnej advokátky predneseného dňa

9.6.2016 vo veci C-42/15, amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere. K povoleniu
uhrádzať dlh v splátkach uviedol, že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti žalovanej
uhradiť dlžnú pohľadávku.

5. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku nie je opodstatnené.

7. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere
č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 13.11.2014 je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia

žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy a že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Konal preto správne, keď preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 odsek 2 tohto zákona.

10.Podľaustanovenia§9odsek2písm.k/Zákonaospotrebiteľskýchúverochúčinnývčaseuzatvorenia

zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

11. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 písmeno b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).12. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa
13.11.2014 bolo uvedenie výšky, počtu a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov. Nestačilo

teda výšku splátky určiť len jednou sumou bez rozlíšenia istiny úrokov a poplatkov. Neuvedenie tejto
náležitosti malo za následok, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa považovala za bezúročnú a bez
poplatkov (§ 11 odsek 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch).

13. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na konanie vedené pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci

C - 42/15 v tejto súvislosti je potrebné dodať, že Súdny dvor Európskej únie už vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 09.11.2016. Podľa tohto rozhodnutia čl. 10 odsek 2 písm. h) a i) smernice č.
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1
tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu č. 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a ich poplatkov.

14. Uvedené konštatovanie však vplyv na správnosť rozsudku v napadnutej časti nemá. Rozhodnutie

vydané vo veci C - 42/15 má charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok je spolu s výkladom
alebo posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd,
ktorý prejudiciálnu otázku podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných
prostriedkoch. Na druhej strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť
spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii.

15. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť

národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich
postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná
iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia
byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v

podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely
splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva
dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá
vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo
rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok.

Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby
už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili
svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce
podmienkyato,žeuplynulatranspozičnálehotasmernice,smernicaniejesprávnetransponovanáalebo
nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo

povinnosť pre členský štát je dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia ustanovenia
smernice nemá za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie, resp.
sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že
smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi.
Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a nestransponoval smernicu správne alebo

načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a
preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna
povinnosť. Žalovanej ako spotrebiteľke nie je možné uložiť povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky
a poplatky len na základe ustanovení smernice č. 2008/48 bez toho, aby v tomto smere nebola vykonaná
náprava vo vnútroštátnom práve, ktorá doposiaľ nenastala. Žalovanú nemožno postihovať za to, že v

dôsledku nesprávnej transpozície smernice úver ňou získaný sa v zmysle v súčasnosti platnej a účinnej
vnútroštátnej právnej úpravy považuje za bezúročný a bez poplatkov.16. Súdu prvej inštancie teda nemožno nič vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti,
ktorý predpokladá ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch videl v absencii
náležitostí uvedených v ustanovení § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa

jedná o predpoklady použité na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch).
K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z
najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za
úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji
o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho

výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné
uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že
týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky
úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj
chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne skonštatoval
súd prvej inštancie, že už len z tohto jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a

bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti,
že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých
pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase

uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery.“

17. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch) je bez akýchkoľvek
pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume)
úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou
straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva
k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaní ako
spotrebitelia však túto možnosť nemali, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o

spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010)

18. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 1 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške,

počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a odvolací súd nevidí dôvod na
odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný
a účinný.

19. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť plniť
opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky. Súd musí určiť výšku každej dávky alebo splátky.
Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej dávky alebo splátky sa stáva splatným celé
plnenie.

20. Súd je oprávnený určiť, že peňažné plnenie bude vykonané v splátkach, ale po spoľahlivom zistení
možností a schopností toho, kto je na dané plnenie povinný. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná
je v súčasnosti na materskej dovolenke a iný príjem než je materský príspevok a prídavok na dieťa
nemá. Preto považoval odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu o povolení splácať dlžnú sumu

v splátkach za správne.

21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu voči výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené

dôvody odvolací súd rozsudok v zamietavej časti potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

22. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bolo rozhodnuté správne, v súlade ustanovením
§ 255 C.s.p..23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 odsek 1 C.s.p. v
spojení s stanovením § 262 odsek 2 C.s.p.. Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania

a žalovanej v priebehu odvolacieho konania trovy nevznikli, preto sa jej ich náhrada nepriznáva.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).