Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312010152
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8312010152.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.1.2018, v trestnej veci
proti obžalovanému O. I. pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona č.
140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Humenné sp. zn. 3T/28/2012 zo dňa 8.2.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil obžalovaného O.
I. spod obžaloby Okresného prokurátora v Humennom pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia
dane podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom
základe, že

- ako fyzická osoba podnikajúca pod IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX a na základe
živnostenského listu podal dňa 16.3.2005 riadne daňové priznanie typu B k dani z príjmov fyzických
osôb za zdaňovacie obdobie roka 2004, kde si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane vo
výške 4.749,61 eur (143.087,- Sk) na základe fiktívnych dokladov z elektronickej registračnej pokladne
spoločnosti X. s.r.o. G. za nákup motorovej nafty, nakoľko množstvo motorovej nafty uvedenej na

preverovaných dokladoch nebolo nikdy predané, predajcovi z predmetných dokladov C. nevznikla
daňová povinnosť, čím svojím konaním porušil ustanovenie § 2 písm. e) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov a skrátil daň z príjmov fyzických osôb ku škode ŠR SR vo výške 4.749,61 eur (143.087,- Sk),

lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré
následne aj písomne odôvodnil. Uviedol, že voči oslobodzujúcemu rozsudku opätovne podal odvolanie,
nakoľko uvedený rozsudok ohľadom oslobodenia obžalovaného O. I. spod obžaloby je nezákonný a
vychádza z jednostranného vyhodnotenia dôkazov v prospech tohto obžalovaného. Má za to, že súd
nevzal do úvahy výpovede svedkýň U.. B. a Bc. O. I., kontrolóriek DÚ Humenné z prípravného konania,
kde uvedené svedkyne vo svojich skorších výpovediach potvrdili, že pri vykonaní prvej daňovej kontroly

dane z príjmov fyzických osôb u obž. O. I. za obdobie roka 2004 a dane z pridanej hodnoty za obdobie
l. - IV. štvrťrok 2004 zistili porušenia zo strany obžalovaného spočívajúce v tom, že tento obžalovaný
mal sporné daňové doklady ohľadom nákupu motorovej nafty od spoločnosti X., s.r.o., G., pričom
miestnym zisťovaním v spoločnosti X., s.r.o., G., t.j. u konateľa bolo zistené, že nedošlo k predaju takejto
nafty obžalovanému, nakoľko v sporné dni nemohlo dôjsť k predaniu takéhoto množstva nafty. Taktiež
obžalovaný si sporné doklady za nákup nafty nezaúčtoval aj do dane z pridanej hodnoty, neuplatnil

z týchto dokladov odpočet DPH, ale len zaúčtoval ohľadom dane z príjmov fyzických osôb. Namieta
tiež, že súd nevzal do úvahy výpoveď svedka A. D. z prípravného konania, ktorý uviedol, že v časekeď bol zamestnaný v spoločnosti X., s.r.o., G. ako obsluha čerpacej stanice v roku 2004, tak rôznym
subjektom, vrátane obž. O. I., vydal bločky z registračnej pokladne za nákup motorovej nafty, za čo bol
stíhaný a aj odsúdený. Svedok potvrdil, že obž. I. ho sám požiadal, či sa nedajú takéto fiktívne daňové

doklady za nákup vytlačiť, kde svedok vyhovel obžalovanému, aby si ho udržal ako svojho zákazníka.
Výpoveď tohto svedka bola potvrdená aj výpoveďou svedka J. I., konateľa spoločnosti X., s.r.o., G..
Ďalej prvostupňovému súdu vytýka aj to, že nevzal do úvahy ani znalecký posudok z odboru ekonómie a
manažmentu, odvetvia daňovníctva a účtovníctva U.. W. A., ako aj výpoveď tejto znalkyne, ktorá zotrvala
na záveroch uvedených v tomto posudku aj po tom, čo kontrolóri DÚ Humenné vo svojom protokole z

opakovanej daňovej kontroly vyčíslili rozdiel 0,- eur. Aj napriek tomu, že daňový úrad v rámci opakovanej
daňovej kontroly vyčíslil rozdiel dane na dani z príjmu fyzickej osoby u obž. O. I. za zdaňovacie obdobie
roka 2004 vo výške 0,- eur z dôvodu, že nevedeli ako postupovať po rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5 Sžf 35/2008 zo dňa 21.07.2009, čo potvrdili vo svojich výpovediach kontrolórky daňového úradu
U.. S. B. a Bc. O. I., ako aj riaditeľ DÚ Humenné U.. A. D., tak v rámci vyšetrovania bolo preukázané
skrátenie dane z príjmov fyzickej osoby zo strany obž. I.. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd

opätovne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie tomuto súdu
s právnym názorom, že zo strany obžalovaného O. I. došlo k naplneniu všetkých zákonných znakov
skutkovejpodstatytrestnéhočinuskráteniadanepodľa§148ods.1Tr.zákonač.140/1961Zb.účinného
do 31.12.2005.

V konaní pred odvolacím súdom prokurátor krajskej prokuratúry doplnil odvolanie písomne o ďalšie
dôvody. Zdôraznil, že podstata protiprávnosti žalovaného konania spočíva v tom, že J. I. v DP FO za
rok 2004 v rozpore so skutočným stavom deklaroval nižšiu daňovú povinnosť, než aká mu v skutočnosti
vznikla, teda neoprávnene skrátil daň z príjmu vo výške 4.749,61 eur (143.087,- Sk) a to tým, že do
svojho účtovníctva zaúčtoval fiktívne doklady z C. spol. X. za nákup MN v hodnote 733.088,- Sk. Zo

znaleckého posudku U.. A. vyplýva, že daňový subjekt J. I. si do nákladov na výpočet DP za rok 2004
zaúčtoval čiastku 2.018.812,- Sk bez DPH (čo zodpovedá nákupu 69.972,713 L MN). Z toho náklady
z fiktívnych dokladov predstavovali hodnotu 753.088,- Sk (zodpovedá nákupu 27.424 L MN). U.. A.
fiktívnosť dokladov logicky odvodila od faktu, že tieto doklady sa na kontrolnej páske C. spol. X. s.r.o.
nevyskytli, keďže boli stornované (ak by stornované neboli, potom by spol. X. vznikla povinnosť odviesť

do štátneho rozpočtu zaplatenú DPH, čo neučinila). O fiktívnosti dokladov, ktoré akoby pochádzajú z C.,
podľa neho svedčí aj to, že spol. X. v dňoch, kedy malo dôjsť k odpredaju MN obžalovanému, takýmto
množstvom nafty v skutočnosti ani nedisponovala, teda objektívne v dokladoch deklarované množstvo
MN ani nemohla dodať. Obhajobu obžalovaného, spočívajúcu v tvrdení, že jeho ťahače prepravu
tovaru reálne uskutočnili a založili oprávnenosť nákladov na nákup PHM, znižujúce základ DP FO,

považuje za neopodstatnenú. Podľa zákona o účtovníctve je každý podnikateľ povinný viesť účtovníctvo
preukázateľne tak, aby odzrkadľovalo reálny stav účtovných prípadov. Je podľa neho evidentné, že v
tejtotrestnejvecizaradenímdokladov,ktorénezodpovedaliúdajomkontrolnejpáskyC.došlokzjavnému
porušeniu konštatovanej povinnosti podnikateľa, ktoré bolo evidentne motivované ziskuchtivosťou. Zo
záverov ZP U.. K. vyplynulo, že 4 ťahače obžalovaného v roku 2004 vykonali prepravu po trase o

dĺžke 380.088,- km (čo zodpovedá 130.371,85 L, 3.911.155,50 Sk). Z uvedeného počtu km kamióny
obžalovaného vykonali prepravu pre dánsku spol. L. P. o dĺžke 207.557 km (68.805 L, 2.064.150,- Sk).
Ostatnú prepravu vykonal pre iných objednávateľov v dĺžke 171.531 km (61.566 L, 1.847.005,- Sk). Na
prepravu vykonanú pre vyššie spomenutú dánsku spoločnosť však nie je možné reflektovať. Obžalovaný
sám na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v prípade realizácie tejto prepravy používal na úhradu

ceny PHM tankovacie karty tejto spoločnosti, teda jej finančné prostriedky. Základ dane, spotrebná
daň a DPH tak boli v prípade prepravy realizovanej pre túto spoločnosť uhrádzané z prostriedkov
spol. L. P. a to v situácii, keď miestom dodania zdaniteľného plnenia bolo územie iného štátu EÚ
ako SR, kde samotná daňová povinnosť aj vznikla. Za týchto podmienok nebol obžalovaný oprávnený
požadovať vrátenie daní, či už spotrebnej dane alebo DPH a tvrdenia obž. o tom, že vratky tejto dane si

uplatňoval prostredníctvom neznámej spoločnosti, na ktorú si ani nespomenul, je účelové. Výdavky na
PHM z dopravy uskutočnenej v prospech L. P. boli nákladmi tejto spoločnosti, ovplyvňujúce jej základ
dane podľa daňových predpisov Dánska a nie daňovým výdavkom obžalovaného. Napokon aj faktúry
vystavené dánskej spoločnosti obžalovaným obsahovali iba vyúčtovanie najazdených km, náklady na
PHM nezohľadňovali a reflektovali iba na rozvrh ostatných nákladov a primeraného zisku fakturanta.

Uviedol, že pre dôkladnejšie objasnenie tejto okolnosti je potrené dožiadať príslušné justičné orgány
Dánskeho kráľovstva o právnu pomoc, ktorá by spočívala v zistení právnych okolností a podmienok
vzájomného obchodného vzťahu obžalovaného a spol. L. P., predovšetkým spôsobu vzájomného
vysporiadania nákladov prepravy. Doplnenie dokazovania v naznačenom smere je podľa neho dôvodnéaj so zreteľom na to, že v prípade spol. L. P. ide o špedičnú spoločnosť, ktorá ohľadom posudzovaného
prípadu realizovala podnikateľskú činnosť subdodávateľským spôsobom a vo všeobecnosti náklady na
PHM sú jej oprávnenými nákladmi. Zdôraznil, že pre posúdenie veci je potrebné reflektovať na počet km

najazdených obžalovaným pre iných objednávateľov prepravy v dĺžke 171.531 km, ktorým zodpovedá
spotreba 61.566 L NM. Obžalovaný však v DP za rok 2004 zaúčtoval čiastku 2.018.812,- Sk bez DPH (čo
zodpovedá nákupu 69.972,713 L MN). Obžalovaný podľa neho teda v DP deklaroval vyššie množstvo
spotrebovaných PHM, než aké mohol minúť pri preprave pre ostatných objednávateľov. Aj tento rozdiel
svedčí o tom, že obžalovaný nebol pri podávaní DP dobromyseľný a konal s podvodným úmyslom.

Navyše z trasovania prepravy, ktorá bola realizovaná aj mimo územia SR, množstva odjazdených km
predpokladá, že kamióny tankovali aj mimo územia SR. Teda aj v ostatných v prípadoch prepravy
existuje podozrenie, že podobne ako v prípade spol. L. P., aj ostatní objednávatelia prepravy náklady
na PHM uhrádzali priamo z vlastných zdrojov. Aj v tomto prípade považuje za potrebné dokazovanie
doplniť, podobne ako v prípade dánskej spoločnosti. Záverom dodal, že tým, že PHM boli uhrádzané
priamo objednávateľmi v zahraničí, potom prepravcovi, teda obžalovanému nevzniklo právo na vrátku

DPH, resp. spotrebnej dane. Prepravu však obžalovaný reálne vykonal, čo chcel využiť, keďže náklady
na prepravu v jeho prípade predstavujú nespochybniteľné náklady, znižujúce daňový základ. Týmto
spôsobom sa tak vytvoril priestor na dvojitý zápočet nákladov za nakúpenú PHM, prvýkrát reálne
zahraničnou spoločnosťou - objednávateľom prepravy (čo je mimo záujmu orgánov SR), druhýkrát
prepravnou spoločnosťou v SR, ktorá však reálne žiadnymi dokladmi o nákupe PHM nedisponovala a

ani nemohla disponovať, preto si ich musela zabezpečiť pokútnym spôsobom, ktorý vyplynul z výpovedí
zamestnanca spoločnosti X.. Aj s ohľadom na uvedené boli podľa neho fiktívne doklady použité iba na
zápočet nákladov k dani z príjmu a nie aj na odpočet DPH. Ide o modus operandi, ktorý vzhľadom na
platnú právnu úpravu ako jediný dáva konaniu obžalovaného zmysel. So zreteľom na uvedené navrhol
oslobodzujúci rozsudok okresného súdu zrušiť z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. poriadku

a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie, v rámci ktorého by bolo potrebné doplniť dokazovanie vo
vyššie naznačenom smere.

Napodkladeuvedenéhoodvolaniakrajskýsúdvzmysle§317ods.1Tr.poriadkupreskúmalzákonnosťa
odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že aj keď podané odvolanie je čiastočne
dôvodné, tak nie sú podmienky pre vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úvodom je potrebné uviesť, že odvolací súd už v predmetnej veci raz konal, keď svojím uznesením
sp. zn. 10To/6/2014 zo dňa 19.11.2014 podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. poriadku zrušil rozsudok

Okresného súdu Humenné zo dňa 29.11.2013 a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. Prvostupňovému súdu vtedy vytkol, že otázky týkajúce sa viny, teda či došlo
ku skráteniu dane a v akej výške, neposudzoval samostatne, ale svoj záver o tom, že ku skráteniu
dane nedošlo, oprel v podstate výlučne o výsledky opakovanej daňovej kontroly bez toho, aby sa
vysporiadal s dôvodmi výsledkov tejto kontroly a aby sa náležite vysporiadal aj s ďalšími dôkazmi, ktoré

svedčia o opaku. Preto mu uložil, aby v ďalšom konaní na základe dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní sám posúdil, či konaním obžalovaného došlo ku skráteniu dane a v akom rozsahu.

Odvolací súd však musí skonštatovať, že prvostupňový súd sa jeho pokynmi a právnym názorom
neriadil, ale naopak, konanie zaťažil ďalšími chybami.

Namiesto toho, aby prvostupňový súd sám posúdil, či konaním obžalovaného došlo ku skráteniu dane,
tak túto právnu otázku, ktorú je oprávnený riešiť iba súd, uložil zistiť znalkyni z odboru ekonómia a
manažment. V zmysle § 145 ods. 1 Tr. poriadku pritom znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani
hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Preto závery dodatku znaleckého posudku, ktorými

znalec odpovedá na tieto právne otázky, sú v trestnom konaní nepoužiteľné.

Rovnako nepoužiteľný je dôkaz vykonaný prečítaním zápisnice o výsluchu obvineného A. D. z iného
trestného spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/36/2006, keďže vo veci obž. O. I. má postavenia
svedka a ide o iné trestné konanie. Zákonným spôsobom neboli vykonané ani opätovné výsluchy svedka

D. a znalcov U.. A. a U.. A. K., pretože obhajcovi a obžalovanému bolo na hlavnom pojednávaní
umožnené klásť týmto vyslúchaným osobám sugestívne otázky, obsahujúce odpovede na otázky, resp.
skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z ich výpovedí.Napriek uvedenému je potrebné konštatovať, že dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu dané nie sú.

Trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, pre ktorý
bola na obžalovaného O. I. podaná obžaloba, spácha ten, kto v rozsahu nie malom skráti daň, poistné
na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie
v nezamestnanosti.

Povinnosťou súdu preto bolo, aby v posudzovanej veci zisťoval, či obžalovaný skutočne skrátil daň z
príjmov fyzických osôb a či jej skrátenie dosahovalo aspoň rozsah nie malý, čo k 31.12.2005 bola suma
41.400,- Sk (1.374,23 eur).

Podľa obžaloby mal obžalovaný skrátiť daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2004 o
sumu 143.087,- Sk (4.749,61 eur) a to zvýšením výdavkov na základe fiktívnych dokladov z elektronickej

registračnej pokladne spoločnosti X. s.r.o. za nákup motorovej nafty, pretože také množstvo motorovej
nafty, aké bolo na dokladoch uvedené, nebolo v tejto spoločnosti predané. Uvedené zistenia orgány
činné v trestnom konaní vyvodili v prevažnej miere na základe dôkazov vykonaných v daňovom konaní,
na ktoré pri opakovanej daňovej kontrole neprihliadal ani samotný daňový úrad.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nie všetky dôkazy vykonané v daňovom konaní sú použiteľné
aj v trestnom konaní.

V trestnom konaní platí zásada oficiality (§ 2 ods. 6 Tr. poriadku) a pre orgány činné v trestnom konaní aj
zásadavyhľadávacia(§2ods.10Tr.poriadku).Vdôsledkutohoobvinenýniejepovinnýdokazovaťsvoju

nevinu, ale naopak, platí prezumpcia neviny (§ 2 ods. 4 Tr. poriadku). Obvineného v trestnom konaní
neťaží dôkazné bremeno, na ktorého podklade by bol na vlastnú ujmu povinný dokazovať, prípadne
vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o jeho vine. To platí na rozdiel od daňového
konania, v ktorom má daňový subjekt povinnosť dokazovať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb., účinný v čase skutku, ale rovnako aj
v súčasnosti platnom § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z.).

Z popísaných rozdielov v dokazovaní medzi trestným konaním a konaním daňovým je zrejmé, že

výsledky, ku ktorým v otázke daňovej povinnosti, jej rozsahu a nesplnenia (skrátenia) dospel v daňovom
konaní správca dane, nie je možné bez ďalšieho preberať do trestného konania a len na ich podklade
nie je možné robiť záver o existencii alebo neexistencii trestnej zodpovednosti obvineného za trestný
čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona. Preto orgány činné v trestnom konaní a
súd nie sú ani viazané vyjadrením správcu dane o výške skrátenia dane či jeho rozhodnutím o dorúbení

daňového nedoplatku, ale orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť samy zistiť skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr.
poriadku). Nielen orgány činné v trestnom konaní, ale aj súdy, sú pritom povinné spôsobom uvedeným
v § 2 ods. 12 Tr. poriadku vykonané dôkazy zhodnotiť a samostatne posudzovať každý znak tvoriaci
skutkovú podstatu trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona.

V predmetnej veci však v trestnom konaní takýmto spôsobom znaky skutkovej podstaty žalovaného
trestného činu zisťované neboli. Súčasťou spisu nie je ani jediný účtovný doklad, ktorým si obžalovaný
mal fiktívne ponížiť základ dane. Súčasťou spisu nie je účtovníctvo obžalovaného, resp. jeho potrebná
časť, z ktorej by bolo možné zistiť, že obžalovaný v zdaňovacom období 2004 skrátil daň z príjmov

fyzickýchosôbavakomrozsahu.Tietodoklady,ktorésúzákladomdokazovaniatrestnéhočinuskrátenia
dane a poistného, nie je možné nahradiť znaleckým posudkom (ktorého súčasťou nie sú ani len kópie
podstatných účtovných dokladov), pretože znalecký posudok je len jedným z dôkazov, z ktorého súd
vychádza pri svojom rozhodovaní a musí ho zhodnotiť rovnako ako všetky ostatné dôkazy a v rámci toho
aj preveriť z hľadiska úplnosti podkladov, z ktorých posudok vychádza, najmä či nebola prehliadnutá

niektorá skutočnosť, ktorá by prípadne mohla znalca viesť k iným záverom, či skutkový stav, z ktorého
znalec vychádzal, je v súlade s konečným skutkovým zistením rozhodujúceho orgánu.V trestnom konaní, aj keď sa obžalovanému vytýka skrátenie dane fiktívnymi dokladmi z elektronickej
registračnej pokladne spoločnosti X. s.r.o., nebolo vykonané dokazovanie ani účtovníctvom spoločnosti
X. s.r.o., či sporné doklady v účtovníctve obžalovaného boli vydané registračnou pokladňou spoločnosti

X., s.r.o., či boli vydané bez toho, aby obžalovaný skutočne natankoval a zaplatil v dokladoch uvedenú
naftu a tiež či elektronická pokladňa spoločnosti X. s.r.o. umožňuje vytlačiť takéto doklady bez toho,
aby bola nafta aj skutočne natankovaná a zakúpená, resp. aby sa to odzrkadlilo v stave pokladne
spoločnosti X. s.r.o. Aj tu sa orgány činné v trestnom konaní uspokojili len so zisteniami z daňového
konania, založených na dokladoch a prehľadoch údajov predložených konateľom spoločnosti X. s.r.o.

U.. J. I. v daňovom konaní a svedeckej výpovedi tohto konateľa, hoci spoločnosť X. s.r.o. mohla mať
sama záujem na výsledku daňového konania.

Uvedené zistenia správcu dane pritom v konečnom dôsledku do úvahy nebral ani samotný správca dane
v daňovom konaní, pretože v protokole o opakovanej daňovej kontrole z 22.4.2010 už podkladom pre
jej závery nie sú a naopak, daňový úrad konštatoval, že žiadny daňový nedoplatok u obžalovaného na

dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2004 nevznikol.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní uvedené doklady
zabezpečiť tak, aby v konaní pred súdom bolo možné vykonať nimi dokazovanie a umožniť tak súdu
spravodlivé rozhodnutie. V tomto smere však orgány činné v trestnom konaní dokazovanie nevykonali

a v konaní pred prvostupňovým súdom vykonanie uvedených dôkazov ani prokurátor nenavrhol.

Bez vykonania uvedených dôkazov je potrebné súhlasiť so záverom napadnutého rozsudku, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V trestnom konaní totiž skutočne nebolo
preukázané, že obžalovaný skrátil daň z príjmov spôsobom popísaným v obžalobe.

K návrhom prokurátora prednesených v odvolacom konaní, aby bolo dokazovanie doplnené o
dožiadanie justičných orgánov Dánskeho kráľovstva o právnu pomoc, spočívajúcu v zistení právnych
okolností a podmienok vzájomného obchodného vzťahu obžalovaného a spoločnosti L. P. a tiež o
vykonanie dôkazov na zistenie, či aj ostatní objednávatelia prepravy náklady na PHM neuhrádzali

priamo z vlastných zdrojov, je potrebné uviesť, že ak absentujú základné dôkazy nevyhnutné pre záver,
že obžalovaný si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane, potom doplnenie dokazovania v
navrhovanom smere nie je opodstatnený. Tieto dôkazy by totiž nepreukázali základnú skutočnosť,
že obžalovaný si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane na základe fiktívnych dokladov z
registračnej pokladne spoločnosti X. s.r.o.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane
potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v konaní pred súdom. V

tomto konaní rozhoduje súd ako nestranný a nezávislý orgán (§ 10 ods. 2 Tr. poriadku) a zodpovednosť
za dokázanie skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nesie prokurátor.

Je síce na úvahe súdu, či bude vykonávať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli
(§ 2 ods. 11 Tr. poriadku), alebo ponechá iniciatívu pri zabezpečovaní dôkazov na orgány činné v

trestnom konaní, teda v konaní pred súdom na prokurátora a ďalšie strany. Vždy však musí mať na
zretelizachovanienestrannostiavsúladestýmnesmieneprimeraneiniciatívnenapomáhaťjednejalebo
druhej strane, pretože tým by došlo k narušeniu rovnosti strán a práva na spravodlivý proces (§ 2 ods. 14
a 7 Tr. poriadku). Nie je preto prípustné, aby prokurátor prenášal svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust.
§ 2 ods. 10 Tr. poriadku na súd a očakával, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady

trestnej zodpovednosti obvineného.

V predmetnej veci by tomu tak bolo, ak by po takmer 10 rokoch od začatia trestného stíhania (po 13
rokoch od skutku) súd sám, bez akejkoľvek aktivity prokurátora, zabezpečoval listinné dôkazy, ktorémali byť súdu predložené už s obžalobou a bez návrhu vykonával dokazovanie, ktorého účelom by bolo
usvedčiť obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu.

Preto aj podľa odvolacieho súdu, hoci z iných dôvodov, než sú uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku, v konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Pokiaľ teda
prvostupňový súd obžalovaného podľa
§ 285 písm. a) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil, rozhodnutie je aj podľa odvolacieho súdu vecne
správne.

Naviac, v predmetnej veci je daný aj dôvod oslobodenia spod obžaloby uvedený v § 285 písm. f) Tr.
poriadku, pretože trestnosť činu zanikla.

Zákonom č. 334/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 330/2007 Z.z. o registri trestov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony bola s účinnosťou od 1.1.2013 vykonaná aj zmena a doplnenie Trestného zákona č. 300/2005
Z.z.. Po tejto novele podľa ust. § 86 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. zákona trestnosť trestného činu zaniká
aj vtedy, ak ide o trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276, ak splatná daň a jej príslušenstvo
alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení
jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Trestnosť tohto trestného činu nezaniká, ak ide o

páchateľa, ktorý bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý, alebo
ak trestné stíhanie páchateľa za obdobný čin bolo v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch
zastavené z dôvodu zániku trestnosti trestného činu podľa odseku 1.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca dáva prednosť dodatočnému splneniu daňových

povinnostípredpotrestanímpáchateľa.Cieľomtakejtoúpravyjeposilniťmotiváciupáchateľovvybraných
daňových trestných činov k zaplateniu splatnej dane alebo poistného a vyhnúť sa tým ich odsúdeniu
dodatočným zaplatením splatnej dane a jej príslušenstva alebo poistného najneskôr v nasledujúci deň
po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.

Aby bolo možné uvedené ustanovenie o účinnej ľútosti aplikovať, vyžaduje sa náprava škodlivého
následku aktívnym konaním. Splatná daň a jej príslušenstvo musia byť zaplatené v celom rozsahu,
avšak ich zaplatenie nemusí páchateľ splniť osobne a ani dobrovoľne. Na rozdiel od § 85 Tr. zákona
podmienkou aplikovania účinnej ľútosti podľa § 86 písm. e) Tr. zákona totiž nie je dobrovoľné konanie
páchateľa. Nie je preto vylúčené, že tak urobí niekto iný a že sa tak stane aj proti vôli páchateľa.

Zo správy Daňového úradu Humenné č. 703/230/49617/08 zo dňa 21.11.2008 vyplýva, že rozdiel dane
v sume 143.087,- Sk daňový subjekt O. I. uhradil dňa 25.6.2007 (preúčtovaním nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2007).

Obžalovaný, na základe oznámenia vyšetrovateľa PZ doručeného mu 13.9.2011, sa oboznámil s
výsledkami vyšetrovania dňa 19.9.2011.

Z odpisu registra trestov a z lustrácie v registri priestupkov a na Generálnej prokuratúre SR, ako aj správ
Okresného riaditeľstva PZ v Humennom a Obce O. vyplýva, že obžalovaný nebol nikdy postihnutý za

obdobný čin a nebol nikdy trestne stíhaný za daňový trestný čin a ani za žiaden z trestných činov, u
ktorých by prichádzalo do úvahy zastavenie trestného stíhania z dôvodu zániku trestnosti podľa § 86
ods. 1 Tr. zákona.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona č. 300/2005 Z.z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší.

Predmetný čin mal byť spáchaný 16.3.2005 za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (v znení

účinnom do 31.12.2005).

Podľa § 148 ods. 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 kto v rozsahu nie malom skráti
daň, poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevokna poistenie v nezamestnanosti, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov alebo zákazom
činnosti, alebo peňažným trestom.

Podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona č. 300/2005 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2006 kto v malom rozsahu skráti
daň,poistnénasociálnepoistenie,verejnézdravotnépoisteniealebopríspevoknastarobnédôchodkové
sporenie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

Pojem „trestnosť činu“ zahŕňa všetky podmienky, za ktorých môže byť páchateľ uznaný vinným, a

podmienky, za ktorých mu môže byť uložený trest. Nepochybne sem teda patria aj ustanovenia o účinnej
ľútosti. Pri posudzovaní priaznivejšieho zákona sa pritom musí mať na zreteli Trestný zákon ako celok
a ako celok ho aj aplikovať. Pri takomto posudzovaní je zrejmé, že pre obžalovaného je priaznivejší
Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, v zmysle ktorého dodatočným zaplatením
splatnej dane a jej príslušenstva najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho
vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami, zaniká aj trestnosť trestného činu skrátenia dane

podľa § 276 Tr. zákona.

Keďže v predmetnej veci splatná daň a jej príslušenstvo boli zaplatené ešte predtým, ako sa obžalovaný
mohol po skončení vyšetrovania oboznámiť s jeho výsledkami a nie sú naplnené skutočnosti negatívnej
podmienky uvedené v § 86 ods. 2 Tr. zákona, je nepochybné, že došlo k zániku trestnosti žalovaného

zločinuskráteniadanepodľa§276ods.1Tr.zákonač.300/2005Z.z..Nemenínatomničaniskutočnosť,
že po zrušení rozhodnutí daňových orgánov o dorúbení rozdielu dane z príjmov obžalovanému v sume
143.087,- Sk rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 35/2008 zo dňa 21.7.2009, bol daňový
preplatok obžalovanému vrátený.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. poriadku
ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.