Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/17/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212901
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2316212901.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna
48, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom 810 00 Bratislava, Mýtna 48,
P.O.BOX 205, proti žalovanému: Š. B., nar. X. X. XXXX, trvale bytom V. Ú., prechodne XXX XX U., I..
A. XXX/XX, o zaplatenie 8566,55 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti 1466,03 eura s príslušenstvom zastavuje.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
III. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Po právoplatnosti tohto rozsudku súd vracia žalobcovi prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., súdny
poplatok vo výške 80,80 eura.

o d ô v o d n e n i e :

1. Právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 11. 7. 206 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8566,55 eura s príslušenstvom (úrok z omeškania vo
výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 29. 7. 2013 až do zaplatenia).

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 6. 2. 2012 uzatvorili právny predchodca žalovaného spoločnosť
Consumer Finance Holding a.s., so sídlom 060 01 Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130 a

žalovaný Zmluvu o pôžičke číslo XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky v celkovej sume
20 686,08 eura. Žalovaný sa zaviazal splatiť pôžičku 96 mesačnými splátkami po 230,35 eura. Žalovaný
uhradil celkovo 3134,05 eura, dostal sa do omeškania so splácaním pôžičky a napriek opakovaným
upomienkam dlžné splátky nedoplatil, teda nedošlo k jej riadnemu a včasnému splácaniu. Právny
predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu celej pôžičky a vyzval žalovaného, listom zo dňa 20. 7.
2013, aby splatil celú dlžnú čiastku. Celkový dlh žalovaného predstavuje sumu 8566,55 eura.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že stále spláca pôžičku, o čom predložil fotokópie poštových
poukážok. Na pojednávaní uviedol, že veci nerozumie. Zároveň uviedol, že zmluvu neuzatvoril, čo však
súd považoval za účelové tvrdenie vzhľadom k tomu, že zo zmluvy čiastočne plnil, avšak súd vec ďalej
neskúmal s poukazom na nižšie uvedené odôvodnenie.

4. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej

straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). K žalobe je potrebné doložiť všetkylistinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na
dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení,
a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy

rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné
prihliadať.

5. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa
ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie

stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo13/2009z24.2.2010).Abystranamohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebnédôkazy,

musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec

netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma

zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z
27. 7. 2009).

6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013

súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj

Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a
jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od
tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so

stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

8. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).9. Súd vykonal dokazovanie - Zmluva o pôžičke číslo XXXXXXX, všeobecné obchodné podmienky
(VOP), predžalobná upomienka z 20. 7. 2013 bez doručenky, prehľad splátok a úhrad, a takto
vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

10. Žalobca, resp. jeho právny predchodca, podal žalobu tak, ako je vyššie popísaná.

11. Počas konania došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu a to Zmluvou o postúpení pohľadávok,
preto tunajší súd uznesením zo dňa 10. 3. 2017 pod č. k. XXCsp/XX/XXXX - XX pripustil zmenu strany

sporu na žalobcu.

12. Právny zástupca žalobcu pred začatím pojednávania vzal žalobu v časti 1466,03 eura s
príslušenstvom späť (vo výške 66,03 eura ako náhradu za vymáhanie pohľadávky, čo je neúspech a
zavinenie žalobcu za zastavenia konania; v časti 1400,- eur, nakoľko žalobca plnil, pričom vo výške 100,-
eur plnil dňa 15. 6. 2016, t.j. pred podaním žaloby, rovnako aj toto je zavinením žalobcu za zastavenia

konania a vo zvyšku žalovaný plnil po podaní žaloby, čo je zavinením žalovaného za zastavenia konania)
a to podaním doručeným súdu dňa 29. 11. 2017, preto súd rozhodol výrokom prvým o čiastočnom
zastavení konania s poukazom na § 145 ods. 2 CSP (Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto
časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.). Predmetom
konania tak zostalo zaplatenie sumy 7100,52 eura s príslušenstvom.

13.Dňa6.2.2012uzatvorilistranyZmluvuopôžičkečísloXXXXXXX,predmetomktorejboloposkytnutie
pôžičky vo výške 8207,59 eura. Žalovaný sa zaviazal splatiť pôžičku 96 mesačnými splátkami po 230,35
eura, ročná úroková sadzba 32 %, RPMN 32 %, priemerná RPMN neuvedená, celková čiastka splatná
spotrebiteľom 20 686,08 eura, konečná splatnosť úveru 2/2020.

14. Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
ZoSÚ), oba predpisy účinné k 6. 2. 2012.

15. Súd posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko právny predchodca žalobcu plnil v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, žalovaný vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ.

16. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.

slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť
individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo
vymedziť, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom
dôsledkom je to, že sú zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera

zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar
alebo služby so zárukou kvality.

17. Zo všeobecných obchodných podmienok k Zmluve uvedených na rube zmluvy súd nezistil žiadne
relevantné skutočnosti, nakoľko tieto sú absolútne nečitateľné, uvedené miniatúrnym písmom (ani nie 1

mm), preto s istotou možno skonštatovať, že tieto nemohol čítať ani žalovaný pred uzatvorením zmluvy.
Rovnako veľkým (malým) písmom bol uvedený aj text zmluvy o pôžičke, navyše pri údaji RPMN je
uvedená hviezdička, z dôvodu veľkosti písma však nebolo možné zistiť výklad k tejto poznámke.

18. Podľa § 3 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.Podľa§54ods.1a2OZ,(1)Zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,

ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoSÚ), (1) Tento zákon upravuje práva a

povinnostisúvisiacesposkytovanímspotrebiteľskéhoúverunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere,
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
(2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej

finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), k) cit. zák., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

19. V zmluve absentuje údaj o dobe trvania zmluvy (možno ho len odvodiť z jednotlivých údajov,
zákon však jasne prikazuje uviesť takýto údaj jednoznačne, konkrétne). Pod končenou splatnosťou nie
je možné považovať za správny údaj 60 mesiacov či 11/2015, termín splatnosti je potrebné chápať
ako konkrétny dátum, teda je nutné uviesť presným dátum splatnosti pôžičky (v zmluve je uvedená
lehota splatnosti, nie však termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). Konečná splatnosť úveru

musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania
úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Je neprípustné, aby sa
účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovával výkladom či výpočtom. Navyše splátka je uvedená len
jednou sumou bez rozlíšenia istiny, úrokov a iných poplatkov. Nie je možné zákon vykladať tak, že sa v
zmluve uvedie jedna splátka, ktorá zahŕňa istinu, poplatky a úroky, nakoľko z nej nie je možné učiť, ktorá

časť splátky sa započítava na istinu, ktorá na úroky a ktorá na iné poplatky. Takto uvedená splátka je
nepreskúmateľná a nič na tom nemení ani splátkový kalendár. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o
obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je
ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru. V zmluve

je chybný údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom., nakoľko je v nej uvedený údaj 20 686,08 eura,
pričom pri 96 splátkach po 230,35 eura žalovaný ako spotrebiteľ celkovo zaplatí 22 113,60 eura.

20. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom
medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzatvorená, je

spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako
spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy.
Táto zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom je poskytnutie pôžičky,
ktorú sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu ako veriteľovi v dohodnutých splátkach
vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky. Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a
zároveň dodávateľa (§ 2 písm. b/ ZoSÚ v spojení s § 52 ods. 3 OZ) s poukazom na predmet podnikania a
žalovaný bol v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalobcaopaktohtopostaveniažalovanéhonepreukázalžiadnymidôkazmi,resp.aninetvrdil).Tentoprávnyvzťah
sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z.z.).

21. Zprehľadusplátokaúhradpredloženýchprávnympredchodcomžalobcuvplýva,žežalovanýuhradil
spolu 3134,05 eura.

22. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného listom zo dňa 20. 7. 2013 na zaplatenie dlžných

splátok do 3 dní od doručenia upomienky a to v celkovej výške 19 671,91 eura. Žalobca nepreukázal (ani
netvrdil), či dal tento list na poštovú prepravu a kedy bol žalovanému doručený, čím neuniesol dôkazné
bremeno podľa § 150 CSP ohľadne zosplatnenia pôžičky.

23. Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho
občianskeho zákonníka ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. Žalobca nepreukázal, že žalovaný vystupoval

ako podnikateľ, zmluva ani neuvádza údaje svedčiace takémuto záveru (napr. žalovaný je na nej
identifikovaný rodným číslom). Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade
spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka
(NS SR v rozsudku zo dňa 21. 4. 2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, ustálil, že ako § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, tak aj § 52 ods. 2 veta tretia občianskeho zákonníka, nadobudli účinnosť

1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom). K uvedenému smeruje aj
doterajšia súdna prax, ako aj zmena Občianskeho zákonníka, ktorá síce bola pôvodne účinná od 12.
6. 2014 (ďalšou novelou č. 151/2014 Z.z. je účinnosť odložená na 1. 4. 2015), avšak je len potvrdením
zámeru zákonodarcu pri ochrane práv spotrebiteľa. Navyše zák. č. 129/2010 Z.z. vo svojom ustanovení

§-u 1 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, nie úveru podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

24. Súdu však nie je zrejmé, z čoho žalobca vychádzal, keď vypočítal celkovú čiastku, ktorú má žalovaný
uhradiť žalobcovi a to pôvodne vo výške 20 686,08 eura, ani nie je zrejmé, z čoho žalobca vychádzal,
keď uviedol v žalobe a skutkovo tvrdil, že žalobca poskytol žalovanému celkovú sumu pôžičky vo výške
20 686,08 eura. Len pri jednoduchom výpočte 96 mesiacov x 230,35 eura je výsledná suma 22 113,60
eura. V upomienke požaduje žalobca, aby mu žalovaný splatil celkovú istinu vo výške 19 671,91 eura.

Tvrdeniažalobcuvžalobesúvrozporesdoloženýmilistinnýmidôkazmi,súneúplnéanepreskúmateľné.

25. Podľa § 35 ods. 2 OZ, Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Podľa § 37 ods. 1 OZ, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40 ods. 1 OZ, Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov, je neplatný.

Podľa § 43 OZ, Účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo
by mohlo viesť k vzniku rozporov.

26. Pre písomnú formu právneho úkonu je charakteristické, že účastník zmluvného vzťahu sa môže
objektívne oboznámiť s obsahom tohto právneho úkonu. Vzhľadom na zvolenú veľkosť písma súd musí

konštatovať, že právny predchodca žalobcu úmyselne v rozpore s dobrými mravmi zvolil veľkosť písma,
ktorá je absolútne nečitateľná a to práve z dôvodu, aby sa spotrebiteľ nemohol oboznámiť s obsahom
právneho úkonu. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu!27. Písomná forma nemôže byť dodržaná len formálne, účastník zmluvného vzťahu MUSÍ mať možnosť
prečítať zmluvu, preto súd dospel k záveru, že takto napísaná zmluva nemá písomnú formu, je v rozpore
sdobrýmimravmiapreúčastníkazmluvnéhovzťahuaninemôžebyťurčitáazrozumiteľná;takýtoprávny

úkon je potom absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že
pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto
má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným
rozhodnutím orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní
predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť,

sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom
napraviť(konvalidáciaaleboratihabícia),čovyplývaztoho,ženemožnonaprávaťúkon,ktorýneexistuje,
a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie
je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút
vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z
bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).

28. Na základe uvedeného potom vyplýva, že žalobca svojou žalobou nijako neozrejmil úplne a pradivo
skutočnosti ohľadne poskytnutia pôžičky. Súd z tvrdení žalobcu a z predložených listinných dôkazov
ani nevedel dospieť k výške žalovanej sumy, z čoho táto pozostáva, pretože žalobca neposkytol
dostatočné skutkové tvrdenia; preto je potrebné zamerať sa len na konštatovanie, že žalovaná suma je

nepreskúmateľná a na základe skutkových tvrdení žalobcu a čiastočne doložených listinných dôkazov
súd nemohol dospieť k záveru o dôvodnosti uplatnenej sumy.

29. Súd však vychádzal prioritne z absolútnej neplatnosti zmluvy, potom k plneniu zo strany právneho
predchodcu žalobcu v prospech žalovaného došlo z titulu bezdôvodného obohatenia.

30. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 457 OZ, Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 458 ods. 1 OZ, Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

31. Žalobca bezdôvodne plnil dňa 6. 2. 2012.

32. Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, (1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, Orgán rozhodujúci o nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

33. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže
premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá (v prípade spotrebiteľa nie je nutné dovolávať sa premlčania -§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z.), nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích
dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať,

že ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Subjektívna
premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné
obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno
usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne
vyčíslenejvpeniazoch),žeprávonajehovydaniemožnodôvodneuplatniťnasúde.Akideobezdôvodné
obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu (§ 452), treba rozlišovať prípady relatívnej
a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo. Bezdôvodné obohatenie získané z

absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu (t. j. v danom prípade
dňom 6. 2. 2012). Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho
úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané
bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku
absolútne neplatného právneho úkonu (t. j. v danom prípade 6. 2. 2012).

34. V prejednávanom prípade sa jedná o premlčaciu dobu, nie lehotu a preto sa na počítanie doby
premlčania neuplatní § 122 ods. 3 OZ. K uplynutiu premlčacej doby dôjde v posledný deň doby bez
ohľadu na to, či posledným dňom je sviatok alebo sobota, či nedeľa. K uplynutiu premlčacej doby
dôjde v posledný deň doby bez ohľadu na to, či posledným dňom je sviatok alebo sobota, či nedeľa.

Ustanovenie § 122 OZ obsahuje výkladové pravidlá na počítanie hmotnoprávnych lehôt obsiahnutých
najmävObčianskomzákonníku,aleajvostatnýchobčianskoprávnychpredpisochpatriacichdosystému
súkromného práva. Tieto pravidlá sa použijú napr. na počítanie lehôt na plnenie záväzkov vzniknutých
na základe občianskoprávnych skutočností, ako aj na počítanie lehôt, ktoré sú ustanovené v zmluvách.
Soboty, nedele a sviatky nemožno považovať za posledné dni lehôt predovšetkým z praktických

dôvodov, ktoré súvisia s hmotnoprávnou povahou lehôt. Preto sa posledný deň lehoty, ktorý by mal
pripadnúť na sobotu, nedeľu alebo sviatok posúva na najbližší nasledujúci pracovný deň.

35. SamotnýObčianskyzákonník(OZ)rozlišujepojmydobaalehotaatietoniejemožnézamieňať,resp.
stotožňovať,napríkladajprávevdôsledkuuplynutiapremlčacejdoby.Pokiaľzákonodarcajenedôsledný

v legislatívnej činnosti a nezjednotí používanie právnickej terminológie tak, aby boli tieto odlišnosti
odstránené, a pokiaľ zákon stále používa pojmy doba a lehota, je nutné, aby súd toto rešpektoval a
v praxi dôsledne aplikoval, nakoľko nemôže svojou rozhodovacou činnosťou meniť znenie ustanovení
zákona a tak nahrádzať činnosť zákonodarcu (súd zákony aplikuje, neprijíma ich v legislatívnom
procese). Pridržiavajúc sa citátu Cicera „Argumentum est ratio quae rei dubiae faciat fidem.“ (argument

je vysvetlenie, ktoré činí pochybnú vec vierohodnou), pokiaľ OZ upravuje premlčaciu dobu a nie lehotu a
jej počítanie nie je upravené priamo v OZ, súd si musí cez analogiu iuris (použitie inej normy, podľa ktorej
sa prípad posudzuje, aj keď dispozícia normy naň priamo nedopadá, upravuje však vzťah podobný)
pomôcť pri počítaní doby ustanoveniami ZP, ktorý to upravuje v § 37. V teoretickoprávnej rovine sa
dobou, na rozdiel od lehoty ako časového priestoru na uplatnenie práva alebo nároku vymedzeného

začiatkom a koncom možnosti jeho uplatnenia na súde alebo u právnickej alebo fyzickej osoby, rozumie
časové obdobie, v rámci ktorého zákonom ustanovené práva a povinnosti vznikajú a trvajú, alebo na
uplynutie ktorého zákon viaže ich zánik.

36. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 6. 2. 2012 a uplynula dňa 6. 2. 2014, najneskôr

sa právo premlčalo v objektívnej premlčacej dobe dňa 6. 2. 2015, pričom žaloba bola podaná na súd až
dňa 11. 7. 2016, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom k tomu súd nemôže (aj s poukazom na §
5b zák. č. 250/2007 Z.z.) priznať žalobcovi právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia.

37. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol v časti, ktorá zostala predmetom konania. Súd

zdôrazňuje, že žalobca a jeho právny zástupca nevyužil možnosť zúčastniť sa pojednávania a ozrejmiť
spochybnené skutočnosti, preto súd mal splnené procesné podmienky na rozhodnutie vo veci.38. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods.
1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Ak
strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalovaný mal

teda v konaní úspech vo väčšej časti (žalovaný len v časti úhrady 1300,- eur - bližšie pozri odôvodnenie
v bode 12) a mal by nárok, v rozdiele úspechu a neúspechu v konaní, na náhradu trov konania, avšak
žiadne trovy konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal. Ak dôjde k zastaveniu sporového
konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania
skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane

žalobcu, aj na strane žalovaného.

39. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi súd rozhodol s poukazom na § 11 ods. 3 a 4 zák. č.
71/1992 Zb. v spojení s § 11 ods. 6 cit. zák.

40. Podľa § 11 ods. 3 veta prvá a ods. 4 veta prvá cit. zák., (3) Poplatok splatný podaním žaloby,

návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby na obnovu konania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie
zastavilo, ak sa žaloba, návrh na začatie konania, odvolanie, žaloba na obnovu konania alebo dovolanie
odmietlo alebo vzalo späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz;
to neplatí, ak bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.

(4)Okrempoplatkuvkonaníorozvodmanželstvaapoplatku,ktorýsavraciapodľaodseku1,sapoplatok
alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1%, najmenej však 6,70 eura.

Podľa § 11 ods. 6 písm. b/ cit. zák., Orgány uvedené v § 3, ktoré sú zapojené do centrálneho systému
evidencie poplatkov, zašlú bez zbytočného odkladu odpis právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku

alebo preplatku prevádzkovateľovi systému, ktorý poplatok alebo preplatok vráti najneskôr do 30 dní odo
dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku; ak orgán štátnej
správy súdov alebo orgán prokuratúry nevydal rozhodnutie, zašle písomné upovedomenie o spôsobe
vybavenia sťažnosti podľa osobitného zákona a prevádzkovateľ systému vráti poplatok najneskôr do 30
dní odo dňa doručenia písomného upovedomenia.

Podľa§11ods.11cit.zák.,Poplatok,ktorýsamávrátiťpodľaodsekov4,7až9sazaokrúhlinaeurocenty
nahor.

41. Žalobca po podaní žaloby zaplatil súdny poplatok vo výške 513,50 eura, konanie vzal späť v časti

1466,03 eura a predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 7100,52 eura, za ktorú sumu sa vyberá
súdny poplatok vo výške 426,- eur. Zvyšok, t.j. 87,50 eura sa krátený o 6,70 eura, t.j. vo výške 80,80
eura, vracia žalobcovi podľa § 11 ods. 6 cit. zák. prostredníctvom prevádzkovateľa centrálneho systému
evidencie poplatkov.

42. Keďže Okresný súd Galanta podpísal zmluvu so Slovenskou poštou a.s., o zapojení do centrálneho
systému evidencie poplatkov a to dňa 3. 11. 2014, príslušným na vrátenie súdneho poplatku je preto
prevádzkovateľ centrálneho systému evidencie poplatkov - Slovenská pošta, a.s.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na

súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.