Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 16, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/254/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115229443
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115229443.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: M. V., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XXX, zastúpeného zástupcom Advokáti Müller & Dikoš, s.r.o., so sídlom Žilina, Závodská cesta
3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Generálna prokuratúra
SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 40C/491/2015-241 zo dňa 14. 03. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 4 892,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od 23.
05. 2015 do zaplatenia, titulom vynaložených trov trestného konania a sumu 3 000,- eur titulom
nemajetkovej ujmy, všetko v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov proti žalovanému v
pomere 79,88 %. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konštatoval, že v danom prípade
po vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania pre zločin poškodzovania finančných záujmov
európskych spoločenstiev a zločin subvenčného podvodu, došlo k oslobodeniu žalobcu, pričom riadne
a včas podaná sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá prokurátorkou Úradu
špeciálnej prokuratúry a Generálnej prokuratúry SR ako nedôvodná. Proti žalobcovi bola podaná
obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pričom právoplatným rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu PK 1T/30/2011-513 zo dňa 09. 01. 2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby,

lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Prvoinštančný súd dôvodil tým, že
oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je nenaplnením predpokladu o spáchaní trestného činu
obžalovaným a takýto výsledok trestného konania má rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Výsledkom bolo, že trestné stíhanie
bolo nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné. Ako škodu súd priznal náhradu trov právneho
zastúpenia, pričom posudzoval ich opodstatnenosť a účelnosť. Súd tiež priznal náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3 000,- eur, pričom dospel k záveru, že bola znížená kvalita života žalobcu, zasiahnuté

bolo do jeho osobnostných práv vzhľadom na závažnosť vzneseného obvinenia a s tým spojenej
hrozby vysokého trestu v rozpätí trestnej sadzby 3 až 10 rokov, dĺžku trestného konania od vznesenia
obvinenia december 2011 do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku január 2014, došlo k zásahu do
jeho práva na súkromný, rodinný, pracovný život, dobrého mena a povesti. Žalobca bol nepriaznivýmdôsledkom vedeného trestného konania vystavený po dlhší čas, čo sa negatívne prejavilo v jednotlivých
oblastiach jeho súkromného, aj pracovného života. Výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil v súlade s
princípom spravodlivosti a primeranosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyplynuli

z dokazovania vzťahujúceho sa k tejto časti uplatneného nároku, pričom ako podklad pre ustálenie
výšky nemajetkovej ujmy použil aj rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR v ústavných sťažnostiach
pre porušenie základných práv alebo slobôd, ktorá je založená na zásadách, z ktorých vychádza aj
Európsky súdny dvor pre ľudské práva. Vo vzťahu k priznanej majetkovej ujme - náhrady trov právneho
zastúpenia, priznal súd aj príslušný úrok z omeškania v zmysle § 517 OZ v spojení s nariadením vlády

č. 87/1995 Z. z., keď prvý deň omeškania s plnením stanovil od 23. 05. 2015 ako nasledujúci deň po
uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty po podaní žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. O trovách
konania rozhodol súd podľa § 255 a § 262 CSP, ako aj čl. 4 ods. 2 CSP. Posudzoval pritom dôvodnosť
uplatňovaného nároku a úspešnosť strán v konaní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolanie obe strany

konania.
Žalovaný žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že konanie malo inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukazoval aj na nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku. Podľa jeho

názoruzákonč.514/2003Z.z.zanezákonnérozhodnutiepovažujeibaprávoplatnérozhodnutiezrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Rozhodnutie
považuje za arbitrárne, keď neuvádza žiadne ustanovenie zákona, ktoré malo byť vznesením obvinenia
porušené a nebol ani príslušným orgánom vyslovený záver, že rozhodnutie bolo nezákonné. Trval na
tom, že v trestnej veci, od ktorej vedenia žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v konaní, nešlo o

žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre
zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo
jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať
a nakoľko toto rozhodnutie nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, toto rozhodnutie
je nutné považovať za zákonné. Oslobodzujúci rozsudok v žiadnom prípade nemôže takéto rozhodnutie

nahradiť. S touto argumentáciou sa prvoinštančný súd dostatočne nevysporiadal, čo má za následok inú
vadu konania, a teda aj nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozporoval tiež výšku priznanej náhrady škody,
predstavujúcej náhradu za hradené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, najmä dve a viac
hodinové porady, z ktorých nie je možné posúdiť ani účelnosť takto vzniknutých trov, keď z predložených
záznamov o porade nie je vôbec zrejmé, čo bolo ich obsahom. Namietal tiež úkon „nahliadnutie do

spisu“, ktorý nie je možné podriadiť pod žiadny z úkonov právnej služby v zmysle zákona č. 655/2004
Z. z. Rovnako za nepreskúmateľné považoval rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 3
000,- eur. Hoci súd vykonal rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k zisťovaniu dôvodnosti tejto časti nároku
žalobcu, toto viedlo k jednoznačnému záveru, že žalobca dôvodnosť nároku v tejto časti nepreukázal a
súd vo svojom rozhodnutí sa odvolával len na všeobecné kritériá, ktoré sú podľa názoru súdu spôsobilé

zasiahnuť do života jednotlivca. Závery je potrebné vždy posúdiť výlučne vo vzťahu k osobe žalobcu a
nie na základe všeobecných kritérií ako to učinil prvoinštančný súd. Tiež namietal nesprávne stanovený
dátum určenia omeškania žalobcu, nakoľko žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu bola
Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 22. 12. 2014 a odvtedy začala plynúť 6-mesačná lehota, pričom
omeškanie aj vzhľadom na kompetenčný spor mohlo vzniknúť až dňa 23. 06. 2015.

Žalobca vo svojom odvolaní napadol výrok, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť titulom
nemajetkovej ujmy suma 3 000,- eur. V tejto časti žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie
prvoinštančnému súdu alebo zmeniť a priznať žalobcovi vyššiu sumu z titulu nemajetkovej ujmy. Pri
posudzovaní tohto odvolania odvolací súd vychádzal z jeho obsahu, kde odvolateľ vyjadril nespokojnosť
s tým, že vo zvyšnej časti bol jeho nárok zamietnutý. Odvolateľ uviedol, že prvoinštančný súd vykonal

výpočet jednotlivých zásahov, ktoré ovplyvnili život žalobcu, avšak to predstavuje iba úlomok z toho,
čo žalobcovi bolo vedením trestného stíhania spôsobené, pričom zásahy boli tak vážne, že priznaná
suma vo výške 3 000,- eur sa javí viac ako nedostatočná. Nemajetkovú ujmu, ktorá je poškodenej
osobe spôsobená, možno len ťažko opísať a ešte ťažšie preukázať, nakoľko len dotknutá osoba vie
ako bytostne sa jej takáto krivda, keď si je vedomá, že sa ničoho protiprávneho nedopustila, dotýka.

V uvedenom prípade súd neprihliadal na okolnosti trestného stíhania, keď trestné stíhanie začalo
na základe nezákonne vykonaných odposluchov a teda nezákonne získaný dôkaz bol dôvodom pre
vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania, ovplyvnenie bežného života žalobcu, rozpadu jeho
rodiny, ovplyvnenie jeho pracovného života a dôvodom, pre ktorý bol žalobca proti svojej vôli a v rozporeso skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, čo v zásadnej
miere nezvrátiteľne a neodstrániteľne poznačilo jeho súkromný a pracovný život. Súd dostatočne
pri výške tohto odškodnenia nebral na zreteľ, že žalobca bol uvrhnutý do stavu neistoty počas 47

mesiacov, že išlo o bezúhonného človeka, ktorý sa nedopustil čo i len priestupku, že v čase trestného
stíhania bol nielen otcom ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, ktoré si vyžadovalo jeho pozornosť
a plnú tak fyzickú, ako aj psychickú kondíciu, ale aj manželom a živiteľom rodiny, skutočnosť, že
nedal svojím správaním podnet na začatie trestného stíhania a celé stíhanie bolo vedené na základe
nezákonne získaného dôkazu, pričom dôsledkom bol rozpad manželstva žalobcu, poškodená jeho

dôveryhodnosť a dobré meno v okolí, poškodenie dobrého mena v pracovnej sfére a v neposlednom
rade existenčné problémy v dôsledku dopadu na pracovnú oblasť, zníženie príjmov, strata zákaziek,
strata dlho budovanej profesijnej kredibility ako podnikateľa. Žalobcovi sa po skončení trestného stíhania
začali prejavovať aj početné zdravotné problémy, ktorých vznik sa odvodzuje od závažného stresového
vypätia, ktoré žalobca v čase trestného stíhania prežíval.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že
odvolanie podané žalovaným považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Žalovaný neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by viedli k osvojeniu si názoru, že odvolanie je podané dôvodne, naopak ustálená
rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít poukazuje na objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť a neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z

hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti
konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Za nesporné v tomto prípade
možno považovať, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, proti ktorému
podal včas sťažnosť, ktorá však bola zamietnutá ako nedôvodná a následne bola podaná obžaloba,
spod ktorej bol žalobca ako obžalovaný oslobodený, a teda bola preukázaná existencia nezákonného

rozhodnutia. Tiež za správne považuje priznanie majetkovej ujmy, ktorá zahŕňa účelne vynaložené
náklady, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s trestným konaním. V ostatnom poukázal na obsah svojho
odvolania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách § 379 až § 381 CSP a postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387
CSP ako vecne správny potvrdil.

5. V danom prípade zo spisu prvoinštančného súdu, preskúmavaného rozsudku a podaných odvolaní
vyplynulo, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím, keď

dňa 02. 02. 2010 bolo začaté trestné stíhanie a dňa 08. 12. 2010 vznesené obvinenie pre zločin
poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev a zločin subvenčného podvodu podľa §
261 ods. 1, 3, § 14 ods. 1, § 255 ods. 1, 4 písm. a/, § 14 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 21. 07. 2011 bola
voči žalobcovi podaná obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ktorý konečným rozhodnutím
zo dňa 09. 01. 2014 žalobcu spod obžaloby oslobodil, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý

bol stíhaný. Žalobca si tak v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. uplatňoval nárok na náhradu majetkovej
ujmy, ktorá vznikla z dôvodu vedenia trestného stíhania a predstavovala vynaložené prostriedky na trovy
právneho zastúpenia a nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do jeho základných práv priznaných
Ústavou SR. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 22. 12. 2014,
kedy žiadosť doručil Ministerstvu vnútra SR. Pretože nárok na náhradu škody nebol uspokojený v lehote

6 mesiacov, domáhal sa ochrany svojich práv žalobca na súde. Prvoinštančný súd konštatoval, že
nárok na náhradu vecnej škody je dôvodný, znížil však jej rozsah s poukazom na jednotlivé účelne
vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní žalobcu a tiež dospel k záveru, že vzhľadom
na dĺžku trestného stíhania viac ako 47 mesiacov, dopad na vykonávanie jeho profesie, rodinný a
súkromný život, je dôvodné priznať aj nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd vypočul

viacerých svedkov, ktorí potvrdili, že samotné trestné stíhanie sa prejavilo na rodinnom a pracovnom
živote žalobcu, znížil sa jeho príjem, nakoľko pre spochybnenie jeho bezúhonnosti prišiel o zákazky,
čo sa odrazilo aj na súkromnom živote, keď pre finančné a existenčné dôvody došlo k rozpadu jeho
manželstva. Pri výške nemajetkového odškodnenia vychádzal súd najmä z doby trvania právnej neistoty,
stýmsúvisiacehovnútornéhostrádaniažalobcu,pričomprihliadalajnarozhodovaciučinnosťÚstavného

súdu SR o ústavných sťažnostiach pre porušenie základných práv alebo slobôd tak, aby so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu bolo o nemajetkovej ujme rozhodnuté v súlade s princípom spravodlivosti
a primeranosti.6.Odvolacísúddospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdvdostatočnomrozsahuzistilskutočnostipotrebné
preposúdenieveciatietovyhodnotilvsúladesust.§195CSPadospelkskutkovýmaprávnymzáverom,
s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, resp. poukázal na judikáty jednotlivých súdov, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v
súlade s § 220 CSP zdôvodnil. Aj odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ bol

žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol stíhaný,
stal,potomvzhľadomnasamotnývýsledoktakéhototrestnéhokonaniamožnokonštatovať,žejednotlivé
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia obsahovo možno považovať za nezákonné
bez toho, aby boli rozhodnutím príslušného orgánu zrušené. Vo svojom rozhodnutí prvoinštančný súd sa
vysporiadal aj s námietkami vznesenými k výške majetkovej ujmy, keď v dôvodoch rozsudku je uvedené,
aké úkony a v akom rozsahu boli považované súdom prvej inštancie za účelné a nevyhnutné v súvislosti

s obhajobou v trestnom konaní. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, aj tu sa so závermi súdu prvej
inštancieodvolacísúdstotožňuje,poukazujúcnadoterajšiusúdnuprax,akoajdopadnaosobný,rodinný
a pracovný dovtedajší život žalobcu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vzťahujúce sa k jeho osobe
a k tomuto prejednávanému prípadu.

7. Pretože žalobca, ani žalovaný neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nezaoberal prvoinštančný
súd, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, z týchto
dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s §

255 CSP a z dôvodu, že v odvolacím konaní ani jeden z odvolateľov úspešný nebol, vyslovil, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania nárok.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).