Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/370/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3615205479
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3615205479.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., O.. K.
XXX/X, zastúpeného: S. Trnkom, advokátom, so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského 1322/16
proti žalovanej: Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073 o zaplatenie 2 374,36 eur, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 1C/113/2015-76, zo dňa 20. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 16,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Na

odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej
zaplatenia sumy 2 374,36 eur z dôvodu, že bolo proti nemu vedené neodôvodnene trestné stíhanie a on
bol nútený v trestnom konaní vyhľadať právnu pomoc. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
ostíhaníanáslednýmnezákonnýmpostupommuvzniklaškodavovýške2374,36eur,ktorápredstavuje
vynaložené náklady na obhajobu advokátom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní. O
predbežné prerokovanie vzniknutého nároku na náhradu škody prostredníctvom svojho právneho

zástupcu požiadal žalovanú podaním zo dňa 2.4.2015, pričom žalovaná listom č. 40584/2015/141
zo dňa 08.10.2015 oznámila, že žiadosť bola predbežne prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené.
Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca bol uznesením Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru SR zo dňa 21.5.2002 ČVS OUV-233/2001 obvinený pre trestný čin neodvedenia
dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal
sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Okresná prokuratúra Partizánske podala dňa 14.11.2002 na žalobcu

na Okresnom súde Partizánske obžalobu pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 24.4.2012
č.k. PE-1T/140/2002 žalobcu spod obžaloby oslobodil. Krajský súd v Nitre na odvolanie prokurátora
oslobodzujúci rozsudok uznesením zo dňa 18.07.2012 č.k. 4To/74/2012-658 zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd Topoľčany
rozsudkom zo dňa 19.09.2013 č.k. PE-1T/140/2002 žalobcu spod obžaloby opätovne oslobodil. Krajský

súd v Nitre uznesením zo dňa 20.03.2014 č.k. 4To/11/2014-730 odvolanie okresného prokurátora proti
rozsudku zamietol. Žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom, ktorý mu vyúčtoval trovy
obhajoby vo výške 2 374,36 eur. Žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
žiadosťou z 2.4.2015 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo mu listom zo
dňa 8.10.2015 oznámilo, že žiadosť bola prerokovaná a nebolo jej vyhovené. Z obsahu spisu Okresného
súdu Topoľčany sp. zn. PE-1T/140/2002 vyplynulo, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo

doručené dňa 29.05.2002. Uznesenie o zamietnutí sťažnosti bolo vydané dňa 24.06.2002. Z prezenčnej
pečiatky súdu vyplynulo, že žalobu žalobca podal dňa 26.10.2015. Uvedené skutočnosti súd posúdilpodľa § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1 ods. 1 a 2, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1
a 2, § 10, § 20, § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa § 100 ods. 1, § 112
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť,
pretože žalovaná vzniesla dôvodnú námietku premlčania uplatneného nároku. V posudzovanej veci
sa žalobca domáha práva na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Uvedený predpis obsahuje
ustanovenia o premlčaní. Na právne vzťahy, ktoré predpisom nie sú upravené, sa použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom je upravené v § 22 citovaného zákona. Zákon upravuje
dve premlčacie doby. Subjektívnu - trojročnú, ktorá začína plynúť odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia a objektívnu - desaťročnú, ktorá začína plynúť odo dňa doručenia (oznámenia)
nezákonného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Počas predbežného prerokovania nároku
premlčacia doba najviac po dobu 6 mesiacov neplynie. Nezákonným rozhodnutím, ktoré je podkladom

navrhovateľovho návrhu, je uznesenie o vznesení obvinenia vydané dňa 21.05.2002 vyšetrovateľom
Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru SR Partizánske č. ČVS:OUV-233/2001 Bna. Toto
rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 29.05.2002. Proti rozhodnutiu podal žalobca dňa 31.05.2002
sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Partizánske zo dňa 24.06.2002
č. PV 425/01-45 zamietnutá. Uznesenie o vznesení obvinenia teda nadobudlo právoplatnosť dňa

24.06.2002. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť nemala odkladný účinok, uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vykonateľné dňa 21.05.2002. Objektívna desaťročná premlčacia doba začala v posudzovanej veci
plynúť 29.05.2002, kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie, o ktorom tvrdí, že je nezákonné. Uplynula
dňa 29.05.2012. Návrh na predbežné prerokovanie nároku podal až v roku 2015, kedy už uplynula
objektívna premlčacia doba, preto konanie o predbežnom prerokovaní nároku nespôsobilo prerušenie

plynutia premlčacej doby. Žaloba bola podaná až dňa 26.10.2015, v tom čase bol už žalovaný nárok
premlčaný. Keďže žalovaná vzniesla v konaní námietku premlčania, súd v súlade s § 100 ods.
1 uplatnené premlčané právo žalobcovi priznať nemohol a žalobu zamietol. K tvrdeniam žalobcu, že
je možné premlčať len nárok na náhradu škody, ktorá už vznikla, súd uviedol, že ide síce o pravdivé
tvrdenie (vznik škody je jednou z podmienok vzniku nároku na jej náhradu), ale toto tvrdenie nemá

vplyv na začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Ten je totiž daný zákonom (§ 22 ods. 2 zákon
č. 58/1969 Zb.). Skutočnosť, že žalobca bol oslobodený v čase, keď už uplynula objektívna premlčacia
doba, nemá vplyv na uplynutie objektívnej premlčacej doby. Právne podstatné nie je ani to, že uplynutie
premlčacej doby nezavinil žalobca, pretože ide o premlčaciu dobu objektívnu, ktorá plynie bez ohľadu
na vôľu a zavinenie subjektov. V praxi môže nastať situácia, že následky udalosti, na podklade ktorej

vznikla škoda, sa prejavia podstatne neskôr ako došlo k samotnej udalosti. V prípade, ak sa prejavia po
uplynutí objektívnej premlčacej doby, právo poškodeného sa oslabí a ak povinný vznesenie v súdnom
konaní námietku premlčania, súd právo priznať nemôže. Súd nemôže určiť začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby inak ako v súlade so zákonom, teda v súlade s ustanovením § 22 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb. (čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Námietka premlčania nebola

vznesená v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaná nijako nespôsobila, že žalobca nemohol
uplatniť svoj návrh v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby a námietku premlčania vzniesla v konaní
hneď pri prvom úkone, ktorý jej patril. Žalovaná teda len využila svoje zákonné oprávnenie, ktoré mu
dáva § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Jej procesný
postup je plne v súlade so zákonom. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Keďže bola žalovaná v konaní v celom rozsahu procesne
úspešná,súdjejpriznalnáhradutrovpotrebnýchnaúčelnébránenieprávaprotižalobcovi.Trovykonania
žalovanej pozostávajú z náhrady cestovného jej zástupcu na pojednávanie dňa 20.6.2016 služobným
motorovým vozidlom odporcu vo výške 16,26 eur (vzdialenosť 280 km, spotreba 14,93 l, cena PHM
1,089 eur/l).

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že nespochybňuje skutkové zistenia
súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia, o nezákonnosť ktorého opiera svoju žalobu,
mu bolo doručené 29.05.2002, ani to, že od jeho doručenia do podania žaloby dňa 26.10.2015 uplynula
objektívna premlčacia doba vyplývajúca z § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.. Nesporné je ale aj to,

že spod obžaloby bol žalobca oslobodený až dňa 20.03.2014, teda po uplynutí objektívnej premlčacej
doby. Je rovnako evidentné, že náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
štátu si mohol prvýkrát uplatniť až 21.03.2014, teda v čase, keď už objektívna premlčacia doba uplynula.
Je tiež evidentné, že škoda, ktorú si žalobca v spore uplatnil z titulu nákladov na obhajobu mu vznikalapostupne až do 20.03.2014, kedy bol zo strany jeho advokáta v trestnom konaní vykonaný v rámci
obhajoby posledný úkon právnej služby. V čase plynutia objektívnej premlčacej doby by tak žalobca
svoj nárok na náhradu škody ani nemohol uplatniť v celej výške, keďže jej časť vznikla až po uplynutí

objektívnej premlčacej doby. Z trestného spisu zároveň vyplýva, že žalobca nijakým spôsobom nezavinil,
že jeho trestné stíhanie trvalo takmer 12 rokov. Ak preto po 12 rokov trvajúcom a nedôvodnom trestnom
stíhaní vznesie žalovaná námietku premlčania, považuje žalobca túto za v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca ďalej namieta aj skutočnosť, že súd prvej inštancie posudzoval začiatok plynutia objektívnej
premlčacej lehoty len od doručenie uznesenia o vznesení obvinenia, pretože v rámci trestného konania

došlo nielen k vydaniu tohto nezákonného rozhodnutia, ale aj k ďalšiemu nezákonnému postupu zo
strany orgánov činných v trestnom konaní, najmä k nedôvodnému podaniu obžaloby a odvolania proti v
poradí druhému oslobodzujúcemu rozsudku prvoinštančného súdu. Žalobca preto navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť
podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca sa v tomto spore domáha náhrady škody za nedôvodné trestné stíhanie svojej osoby
s tým, že škoda mu vznikla vynaložením nákladov na právnu pomoc, ktorú bol nútený v trestnom
konaní vyhľadať. Prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol a toto rozhodnutie odôvodnil záverom
o premlčaní uplatneného nároku žalobcu s poukazom na námietku premlčania vznesenú v spore

žalovanou. Vychádzal pritom z toho, že objektívna premlčacia doba 10 rokov /podľa § 22 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom/ začala v tomto prípade plynúť 29.05.2002, kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie
o vznesení obvinenia a márne uplynula dňa 29.05.2012, keď žalobca podal svoju žalobu až dňa
26.10.2015.

6. Odvolací súd s uvedeným záverom o premlčaní uplatneného nároku žalobcu, ktorý vyslovil v
napadnutom rozsudku súd prvej inštancie, nesúhlasí.

7. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. /súd prvej inštancie správne odôvodnil v napadnutom
rozsudku prečo nárok žalobcu na náhradu škody je potrebné posudzovať podľa uvedeného zákona a
preto na toto zdôvodnenie odvolací súd len odkazuje/ zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (napríklad R 70/1994, obdobne R 35/1991).

8. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)

zrušujúceho rozhodnutia.

9. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo
dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená

škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

10. Ako uviedol už súd prvej inštancie, premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého
súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych
vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania

spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať.
Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v
primeranej dobe uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.11. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, stanovil pre právo na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu kombinovanú subjektívnu /§ 22 ods. 1 uvedeného zákona/ a objektívnu premlčaciu dobu /§ 22
ods. 2 uvedeného zákona/. Ich vzájomný vzťah je taký, že bežia nezávisle na sebe a k premlčaniu práva
dochádza ako náhle jedna z nich márne uplynie.

12. V predmetnom spore je podstatnou otázka plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2

zákona č. 58/1969 Zb., keď súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil práve na aplikácii
tohto zákonného ustanovenia a žalobca jeho právne závery svojím odvolaním spochybňuje.

13. Odvolací súd s vedomím, že relevantná právna úprava - zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, bola po dlhú
dobu rovnaká na Slovensku i v Českej republike, sa v tejto otázke v plnej miere stotožňuje s právnymi

závermi, ktoré vyslovil veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej
republiky v uznesení sp. zn. 31Cdo/4835/2014 zo dňa 12.04.2017 a ktoré právne závery v zásade nižšie
uvádza.

14. Zo samotného znenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. sa na prvý pohľad javí, že počiatok behu

objektívnej premlčacej doby je zrejmý a je spojený s okamihom, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Počiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je takto vymedzený objektívne, bez ohľadu na to, kedy sa poškodený o nezákonnosti
rozhodnutia, ktorým mu bola spôsobená škoda dozvedel. Takýto, čisto jazykový, výklad ustanovenia §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. má však pre poškodeného veľmi tvrdé dopady, pretože pripúšťa, aby

objektívna premlčacia doba pre uplatnenie jeho práva na náhradu škody začala plynúť a dokonca aj
uplynula ešte skôr ako mu škoda vôbec vznikla. To by znamenalo, že premlčacia doba na uplatnenie
práva na náhradu škody uplynie ešte skôr ako vznikne samotné právo na náhradu škody.

15. Z právnej úpravy premlčania v civilnom práve /§ 110 až § 114 Občianskeho zákonníka/ je zrejmé, že

sa premlčuje právo. Aby sa teda právo mohlo premlčať, musí existovať a pokiaľ právo neexistuje, nemá
sa čo premlčať. Čisto jazykový výklad ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. by tak mohol viesť
k záveru, ktorý je v rozpore so zmyslom a úpravou inštitútu premlčania.

16. S ohľadom na uvedené je preto potrebné, aby sa ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.

vykladalo teleologickým výkladom contra verba sed secundum rationem legis (proti slovám, ale v súlade
so zmyslom a účelom zákona). Podľa tohto spôsobom výkladu platí, že hoci určitý prípad spadá do
„jadra“ pojmu použitého v právnom predpise, tento právny predpis nemožno aplikovať, pokiaľ by to bolo v
rozpore so zmyslom a účelom daného ustanovenia, teleológiou občianskeho zákonníka a jeho inštitútov
a s princípmi, na ktorých je postavený právny poriadok /MELZER Filip, TÉGL Petr a kol. Občanský

zákoník § 1-117 : velký komentář. Svazek I. 1. vydání, Praha: Nakladatelství Leges, 2014. s. 195 a 200
a MELZER Filip. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2009. s. 229/.

17. Účelom objektívnych premlčacích lehôt je zabrániť dlhotrvajúcim právnym vzťahom a prispieť tak

k istote v právnych vzťahoch, pretože dôsledkom týchto lehôt je ukončenie stavu potencionálneho
vymáhania do nekonečna, k čomu by inak mohol smerovať subjektívny počiatok premlčania (TICHÝ L.
Promlčení. Bulletin advokacie, 2011, č. 1-2, s. 43). Stanovením objektívnych premlčacích lehôt sa teda
rieši stret práva veriteľa domôcť sa súdne určitého plnenia a právnej istoty dlžníka, jeho práva brániť
sa na súde námietkou premlčania.

18. Pri výklade ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o behu objektívnej premlčacej doby
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vychádzať tak ako pri behu
objektívnej premlčacej doby práva na náhradu škody podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka z toho,
že objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla. Takáto škodová udalosť

zahŕňa nielen protiprávny úkon, či zákonom kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli k vzniku škody, ale aj
vznik samotnej škody (pozri rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 1 Cz 20/90 zo dňa
31.05.1990, rozsudky rovnakého súdu sp. zn. 25 Cdo 2507/2005 zo dňa 23.08.2007 a sp. zn. 30 Cdo
446/2012 zo dňa 14. 8. 2013, z ktorých vyplýva, že ak by sme stotožnili udalosť, z ktorej vznikla škodalen s protiprávnym úkonom, či udalosťou vyvolávajúcou škodu (protiprávny stav), mohla by premlčacia
doba začať plynúť skôr ako vznikla samotná škoda, škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej
premlčacej doby, alebo by nemusela vzniknúť vôbec a preto je takýto výklad neprijateľný/.

19. Podľa tohto je tak nutné vykladať ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. zákona č. 58/1969 Zb. tak,
že okolnosť rozhodujúca pre začatie plynutia objektívnej premlčacej doby práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím zahŕňa nielen doručenie /oznámenie/ nezákonného rozhodnutia,

ale aj vznik samotnej škody. Účel, ktorému slúžia objektívne premlčacie doby bude aj pri takomto výklade
predmetného ustanovenia naplnený a hoci to v niektorých prípadoch bude viesť k zníženiu právnej
istoty dlžníka, teda štátu, je toto možné po ňom legitímne požadovať, pretože to v konečnom dôsledku
bude viesť k naplneniu účelu a zmyslu samotného zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je povinnosť štátu
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom, ku ktorej povinnosti sa štát zaviazal v čl. 46 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky.

20. V podmienkach tohto sporu uvedené závery potom znamenajú, že súd prvej inštancie, ktorý počiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby uplatneného práva žalobcu na náhradu škody, ktorá mu bola
spôsobená nedôvodným trestným stíhaním, viazal len na doručenie uznesenia o vznesení obvinenia

žalobcovi, vec nesprávne právne posúdil.

21.Odvolacísúdpretonapadnutýrozsudokprvoinštančnéhosúdupodľa§389ods.1písm.c)CSPzrušil
a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní a novom
rozhodnutí je súd prvej inštancie povinný vychádzať z vyššie vysloveného právneho názoru odvolacieho

súdu o počiatku plynutia objektívnej premlčacej doby práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. a tento počiatok viazať kumulatívne na okamih
doručenia uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi i na okamih vzniku samotnej škody žalobcovi.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e je p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).