Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 14, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/28/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116207159
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116207159.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré
Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpeného JUDr. Vratislavom Šteffekom, advokátom,
so sídlom Nám. Martina Benku 6, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: N. D., T.. X.X.XXXX, H. C.,
D. XXXXX/XX, o zaplatenie 495,- eur s prísl. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
15C/120/2016-55 zo dňa 2.5.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinosť zaplatiť žalobcovi 406,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 406,-
eur od 17.1.2016, ktoré mu povolil zaplatiť v splátkach po 15,- eur mesačne splatných k 28. dňu
v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku, opakovane do budúcna, pod následkom straty
výhody splátok, do vyrovnania dlhu. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobca
nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Prvoinštančný súd v dôvodoch rozsudku poukázal na dôvody žaloby, obsah pripojených listinných
dôkazov, citoval ust. § 1 ods. 1, 2, § 7, § 9, § 11, § 13 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 53, § 54 Občianskeho
zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 4.12.2015
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového, hotovostného,
spotrebiteľského úveru vo výške 500,- eur za celkový úrok vo výške 20 % z istiny, teda 140,- eur.

Zmluvou sa žalovaný zaviazal zaplatiť celkovú čiastku vo výške 640,- eur v 13-tich mesačných splátkach
spôsobom, že v prvých troch mesačných splátkach uhradí splátku vo výške 5,- eur a v ďalších 10-tich
splátku vo výške 62,50 eur. Úver bol poskytnutý na dobu v trvaní 13 mesiacov. Od zmluvy odstúpil
žalovaný dňa 17.12.2015 listom, ktorý bol žalobcovi doručený 21.12.2015. Žalobca voči odstúpeniu od
zmluvynenamietal,požadovalúhradusumy495,-eurposkytnutýchfinančnýchprostriedkovpozaplatení
sumy 5,- eur. Žalobca by tak mal nepochybne právo na vydanie minimálne bezdôvodného obohatenia
tak, ako sa ho žalobou domáha podľa ust. § 451 ods. 1, 2 OZ spolu so zákonným úrokom z omeškania. V

priebehu konania však súd zistil významné skutočnosti, ktoré ho vedú až k záveru, že na žalovanom bola
praktikovaná nekalá a neakceptovateľná obchodná praktika. Ako to vyplýva aj z výpovede žalovaného,
pričom svoje tvrdenia doložil listinnými dôkazmi a súd nemal pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení,
žalovanému rozhodne neboli poskytnuté finančné prostriedky v sume 500,- eur tak, ako deklaruježalobca. Žalovaný bol v domácom prostredí navštívený finančným agentom spoločnosti TELERVIS
PLUS a.s., ako aj zástupkyňou spoločnosti Q. G. G..M..B.. so sídlom v H. v rovnaký deň, ako bola
uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere, kde zároveň žalovaný bez toho, aby mu bola ponúknutá

možnosť voľby bol nútený podrobiť sa nekalým obchodným praktikám oboch spoločností a v Zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. Y. podpisom potvrdiť aj žiadosť o prevod finančných prostriedkov na účet,
ktorý nepatril žalobcovi, ale obchodnej spoločnosti, ktorá sa v texte nikde nespomína. Žalovaný tak bez
vopred poskytnutých informácií a individuálne vyjednaných zmluvných podmienok, resp. bez existencie
platne uzavretej zmluvy (napriek tvrdeniu spoločnosti Q. G. G..M..B.. súdu nebola predložená zmluva

uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou Q. o objednaní si služieb na výber a doručenie finančných
prostriedkov, ako aj na osobné inkaso platieb splátok úveru) bol nútený akceptovať „službu“ o ktorú
nielenže nemal záujem, ale ani vedomosť. Z predloženej knihy splátok vystavenej na spoločnosť Q.
však nepochybne vyplýva, že žalovaný mal okrem splátok úveru v celkovej sume 640,- eur splácať aj za
finančné služby spoločnosti Q. G. G..M..B.., za čo mal uhradiť celkom 255,- eur, ktorá suma pozostávala
z troch splátok vo výške 83,- eur a za výber a doručenie finančných prostriedkov mal uhradiť 6,- eur.

Pri prvej návšteve u žalovaného tak zo sumy 500,- eur bolo automaticky odrátaných 94,- eur, z toho
89,- eur v prospech spoločnosti Q. G. G..M..B.. a 5,- eur v prospech spoločnosti TELERVIS PLUS.
Žalovaný tak skutočne mal vyplatenú len sumu 406,- eur tak, ako to tvrdil vo svojej výpovedi. Žalovaný
zdôraznil, že o takomto postupe nemal vopred vedomosť, v byte ho navštívili 2 ženy a bez ďalšieho
bol nútený podrobiť sa ich pokynom. Súdu nebola oznámená spoločnosťou Q. adresa Z. U. z dôvodu

ukončenia spolupráce, preto súd nedisponoval bližšími informáciami o spôsobe, akým spolupracujú
spoločnosť TELERVIS PLUS a.s. a spoločnosť Q. G. G..M..B.. pri poskytovaní spotrebiteľských úverov,
avšak ich konanie je možné označiť minimálne ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný mal
pri poskytnutí sumy 406,- eur zaplatiť celkom sumu 640,- eur pre žalobcu a 255,- eur pre spoločnosť
Q. G. G..M..B... Zo zmluvy nijako nevyplýva, že jej súčasťou je aj ďalší zmluvný vzťah, preto uvedenie

čísla účtu úplne odlišnej spoločnosti do žiadosti o prevod finančných prostriedkov len potvrdzuje, že sa
jednáonekalúobchodnúpraktikusúmyslomobísťprávnypredpis,ktorývylučujeposkytnutiefinančných
prostriedkov v hotovosti. Pokiaľ sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia, bezdôvodné
obohatenie musí reálne existovať a v prípade, ak sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil,
musí podľa § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. vydať len sumu reálne poskytnutých finančných prostriedkov. Súd

prvej inštancie, mal za to, že konanie žalobcu a konanie spoločnosti Q. G. G..M..B.. vykazuje známky
nekalých obchodných praktík, ako aj konania v rozpore s dobrými mravmi. Je iluzórne tváriť sa, že medzi
spomínanými právnickými subjektmi nie je obchodný vzťah už aj s poukázaním na to, že na zmluve
medzi žalobcom a žalovaným je rukou dopísané „U.“, pričom jedná sa o spolupracovníčku spoločnosti
Q.. Ďalej je vylúčené, aby žalovaný do žiadosti o prevod finančných prostriedkov, ktorá je súčasťou

zmluvy uzavretej so žalobcom vpísal číslo účtu spoločnosti, o ktorej vopred nemal nijakú vedomosť.
Takéto správanie dodávateľa nepochybne je vybočením z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní
služieb, nakoľko môže privodiť ujmu spotrebiteľovi, keď reálne za poskytnutie finančných prostriedkov
v sume 406,- eur spotrebiteľ zaplatí celkom sumu 895,- eur, čo je možné považovať až za úžeru. Súd
preto žalobe vyhovel len v časti o zaplatenie sumy 406,- eur, na zaplatenie ktorých zaviazal žalovaného

spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy (podľa § 517 ods. 1, 2
Obč. zák. a § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z.) a povolil mu splátky po 15,- eur mesačne so zohľadnením,
že žalovaný je starobný dôchodca s nízkym príjmom. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd zohľadniac ust. § 257 CSP, pričom

dôvody hodné osobitného zreteľa videl v konaní žalobcu, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi v
úmysle poškodiť spotrebiteľa a sám sa pričinil o to, že u žalovaného vyvolal pochybnosti v tom, aká je
skutočná výška jeho dlhu. Ak by bol žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou, čestne a v súlade s
dobrými mravmi dalo by sa očakávať, že aj žalovaný by si svoje povinnosti voči žalobcovi riadne splnil,
nakoľko žalovaný si bol vedomý záväzku voči žalobcovi, len poukazoval na praktiky žalobcu, o ktorých

vopred nemal vedomosť a praktiky žalobcu ho šokovali.

4. Proti tomuto rozsudku, len proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti
výroku o trovách konania, podal odvolanie žalobca. Svoje odvolanie odôvodnil dôvodmi v zmysle §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že žalobca nemôže súhlasiť s tvrdením, že by nemal

žalovanému poskytnúť spotrebiteľský úver v celkovej výške 500,- eur. V tejto súvislosti poukázal na
to, že túto skutočnosť preukázal dôkazným prostriedkom - Potvrdením o transakcii, podľa ktorého
poskytol spotrebiteľský úver v celkovej výške 500,- eur na bankový účet, ktorý uviedol žalovaný. K
tomuto uviedol, že žalobca nemá a nemal akýkoľvek technický resp. zákonný prostriedok ako odžalovaného alebo od inej inštitúcie vyzistiť, či uvedený bankový účet je vo vlastníctve dlžníka alebo vo
vlastníctve spoločnosti Q. G. G..M..B.. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie sa nesprávne
zaoberal skúmaním zmluvného vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou Q. G. G..M..B.., nakoľko tento

záväzkový vzťah nebol a nie je predmetom tohto súdneho sporu, žalobca nebol aktívne legitimovaný
zahrnúť prípadnú pohľadávku z tohto záväzkového vzťahu do svojho návrhu vyplývajúceho zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, keďže sám nebol účastníkom daného vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou
Q. G., G..M..B.. a preto súd prvej inštancie mal skúmať len skutočnosti vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a len skutočnosti vymedzené samotnou žalobou. Pokiaľ žalovaný uzavrel s

tretím subjektom, t.j. so spoločnosťou Q. G., G..M..B.. ďalší záväzkový vzťah, tak uvedená skutočnosť
nemá so žalobcom čo do činenia, nakoľko žalobca nie je a ani nebol účastníkom tohto záväzkového
vzťahu. Jednalo sa o zmluvnú voľnosť žalovaného a tretieho subjektu, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť,
keďže na uvedené nie je legitimovaný právnym poriadkom. Odvolateľ má ďalej za to, že žalobca
nemôže niesť zodpovednosť za to, že žalovaný uhradil sumu vo výške 89,- eur spoločnosti Q. G.
G..M..B.., súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že predmetná suma 89,- eur mala

zodpovedať úhradám za poskytovanie služieb spoločnosťou Q. G., G..M..B.. a nie úhradám patriacim
žalobcovi na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom žalobca uvedenú sumu vo svojom účtovníctve
ani neeviduje. Keďže sumu 89,- eur uhradil žalovaný spoločnosti Q. G., G..M..B.. a nie žalobcovi, tak
mal súd rozhodnúť tak, že priznáva žalobcovi celú požadovanú sumu t.j. sumu vo výške 495,- eur
spolu s príslušenstvom, pričom vydanie bezdôvodného obohatenia, ak prípadne vzniklo, mohol žalovaný

žiadať od spoločnosti Q. G., G..M..B.., nakoľko žalobca nevidí dôvod, prečo by mal on žiadať sumu
89,- eur ako bezdôvodné obohatenie od tejto spoločnosti, keďže s touto spoločnosťou mal záväzkový
vzťah len žalovaný. Žalobca taktiež nesúhlasí so záverom o nepriznaní náhrady trov konania, pričom
žalobca mal už podľa napadnutého rozhodnutia väčšinový úspech, a preto mu mala byť priznaná aspoň
čiastočná náhrada trov konania. Použitá argumentácia ohľadom dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré

nie je možné priznať žalobcovi predmetnú náhradu, súd prvej inštancie vôbec nepreukázal, nedefinoval
a navyše vôbec neodôvodnil, čiže v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže
vychádza z nesprávneho rozhodnutia založeného na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu, t.j. aby vyhovel
žalobe aj v zamietnutej časti a priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti zodpovedajúco

ustanoveniu § 378 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v
odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP). Podľa obsahu podaného odvolania

odvolateľ nenamieta výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 406- eur s prísl., ktoré
súd povolil žalovanému zaplatiť v splátkach po 15,- eur mesačne, preto tento výrok nebol predmetom
prieskumu odvolacím súdom.

7. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom

stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

8. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie odvolaním napadnutých výrokov

rozsudku. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z
nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého
rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie nárokov.
Rozhodnutie prvoinštančného súdu spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia § 220 CSP a v
podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je vecne správne, odvolací súd sa s
ním v celom rozsahu stotožňuje a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

12. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k záverom vo veci samej odvolací súd

snáď môže uviesť len nasledovné.

13. Odvolací súd zo spisového materiálu mal za preukázané, že dňa 4.12.2015 uzatvoril žalobca
so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanému
bezúčelový, bezhotovostný, spotrebiteľský úver vo výške 500,- eur a žalovaný za zaviazal uhradiť
žalobcovi uvedenú sumu zvýšenú o úrok vo výške 140,- eur v 13-tich mesačných splátkach. Žalovaný

listom zo dňa 17.12.2015 od zmluvy odstúpil. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 4.12.2015 je
zrejmé, že žalobcom poskytnutá suma vo výške 500,- eur mala byť vyplatená na účet G., ktorý je vedený
na spoločnosť Q. G., G..M..B.. a na tento účet bola dňa 4.12.2015 realizovaná transakcia vo výške 500,-
eur (č.l. 44). V ten istý deň bola žalovanému odovzdaná kniha splátok spoločnosti Q. G., podľa ktorej
pre veriteľa TELERVIS PLUS a.s. bola v rovnaký deň vybraná čiastka 5,- eur a pre spoločnosť Q. G.,

G..M..B.. bola vybraná čiastka 89,- eur. Žalovanému tak bola skutočne vyplatená len suma 406,- eur.

14. Druhoinštančný súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zo strany veriteľa bola
pri uzatváraní zmluvného vzťahu so žalovaným praktikovaná nekalá a neakceptovateľná obchodná
praktika, keď v deň uzatvorenia zmluvy (4.12.2015) bol žalovaný v domácom prostredí navštívený

finančným agentom spoločnosti TELERVIS PLUS a.s., ako aj zástupkyňou spoločnosti Q. G., G..M..B.. a
bez toho, aby mu bola ponúknutá možnosť voľby, bol nútený podrobiť sa nekalým obchodným praktikám
oboch spoločnosti, keď mu v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola naformulovaná klauzula, podľa
ktorej mal potvrdiť žiadosť o prevod finančných prostriedkov na účet, ktorý patril obchodnej spoločnosti
Q. G. G..M..B.., ktorá sa ale v texte zmluvy vôbec nespomína. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere

nijako nevyplýva ani to, že by jej súčasťou mal byť aj ďalší zmluvný vzťah, na základe ktorého by
mali byť finančné prostriedky poskytnuté inému subjektu ako žalovanému. Preto uvedenie čísla účtu
Q. G., G..M..B.. do žiadosti o prevod finančných prostriedkov len potvrdzuje, že sa jedná o nekalú
obchodnú praktiku s úmyslom obísť právny predpis, ktorý vylučuje poskytnutie finančných prostriedkov
v hotovosti. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a vykazuje znaky nekalosti aj v tom,

že žalovaného pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere neoboznámil s tým, že peniaze budú
poskytnuté na účet inej spoločnosti, ktorej bude musieť platiť odplatu a nedal mu ani na výber, či s
takouto možnosťou poskytnutia úveru súhlasí. Takéto konanie žalobcu vo svojom dôsledku viedlo k
tomu, že žalovanému, bola reálne vyplatená len suma 406,- eur napriek tomu, že v zmluve o úvere
je uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi úver vo výške 500,- eur. Nedostatok informácii poskytnutých

žalovanému pred uzavretím zmluvy malo za následok to, že žalovaný podpísal predostretú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere bez toho, aby mal vedomosť o tom, že mu bude úver poskytnutý prostredníctvom
tretej osobe, ktorej bude musieť platiť odplatu. O tom, že s uvedeným postupom žalovaný nesúhlasil,
svedčí aj skutočnosť, že žalovaný hneď po tom, čo si danú situáciu premyslel, od uvedenej zmluvy
odstúpil.

15. Vo veci ide bez akýchkoľvek pochybností o nároky strán zo zmluvy zrušenej odstúpením od nej.
Žiadna zo sporových strán nenamietala, že odstúpením od zmluvy (realizovaným spotrebiteľom podľa
ust. § 13 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch) sa zmluva zrušila. Relevantným bolo to, aké plnenie
vskutočnostižalovanýodžalobcuprijal(ajzpohľaduaplikácieust.§13ods.3,4Zákonaospot.úveroch,

citovaných v dôvodoch rozsudku súdu prvej inštancie). Ak žalobca ako dodávateľ využil v kontraktačnom
procese so žalovaným (zjavne po predchádzajúcej dohode žalobcu s treťou osobou) tretiu osobu nielen
za tým účelom, aby sa predišlo porušeniu zákazu o platbe v hotovosti, ale aj za tým účelom, aby tretia
osoba participovala na benefitoch zo založenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo by proti účelu a
zmyslu ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ak by mal byť zaviazaný k

plneniu, ktoré podľa zrušenej zmluvy on neprijal. Okrem už vyššie uvedených ustanovení § 13 ods. 3,
4 Zákona o spot. úveroch aj generálna úprava nárokov zo zrušenej zmluvy obsiahnutá v ust. 457 Obč.
zák. zdôrazňuje povinnosť vrátiť druhému to, čo podľa nej dostal. Ak naviac ako neprijateľná, a teda
neplatná v spotrebiteľskej zmluve, bola vyhodnotená aj dohoda o platbe 95,- eur od žalobcu na účetspol. Q. G., G..M..B.., potom ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že túto sumu nemá žalobcovi
vydať žalovaný.

16. Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej inštancie ani pri rozhodovaní o trovách konania. Je
zjavné,žesúdprvejinštancievyužilmoderačnéprávo,ktorévzmysleust.§257CSPumožňujeodchýlku
od zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP). Podľa odvolacieho súdu bola dôvodnou aplikácia
uvedeného ustanovenia v predmetnej veci vzhľadom na osobitosť konania daného uplatňovaním
nárokov zo zrušenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej súd zistil nekalé obchodné praktiky,

ktoré viedli samotného žalovaného spotrebiteľa k pochybnostiam o výške dlhu. Nie bez významu sú aj
aspekty sociálne, ktoré viedli súd prvej inštancie k záveru o plnení záväzku žalovaného v splátkach.
Povaha a okolnosti sporu (popísané súdom prvej inštancie) i pomery oboch strán sporu (nielen
žalovaného), odôvodňujú využitie moderačného oprávnenia súdom, aby nepriznal inak úspešnému
účastníkovi (strane sporu) nárok na náhradu trov konania. Preto odvolací súd z vyššie rozpísaných
dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v odvolaním napadnutých výrokoch, potvrdil ako

vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

17. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, žalovanému preukázateľné trovy v súvislosti s
odvolacím konaním nevznikli. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP tak, že sporovým stranám a nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

18. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).