Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/118/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513010295
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1513010295.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora

Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného T. P., pre prečin úverového podvodu podľa §
222 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 06.02.2014
sp. zn. 2T/43/2013, na verejnom zasadnutí konanom 26. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o
treste a výroku náhrady škody, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená spoločnosť O. C. Q.,
a.s., K. XXX, X., so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému T. P., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B., ul. P.
O. XX, na slobode,

u k l a d á

podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j/, § 41 ods. 2 Tr. zák. s ú h r n n ý trest
odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá
na skúšobnú dobu 2 (dva) roky.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súčasne sa z r u š u j e výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu
Bratislava II z 05.12.2013 sp. zn. 4T/156/2013, právoplatný 24.12.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 06.02.2014 sp. zn. 2T/43/2013 bol obžalovaný T. P. uznaný
za vinného pre prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 29.06.2006 v B. v predajni Q. - K. na ulici G. č. XX v B. uzatvoril so spoločnosťou O. C. Q., a.s., so
sídlomN.č.7,X.zmluvunaposkytnutiefinančnéhoúveruvovýške19.020,-Sk(631,35Eur)atonakúpu
tovaru - 1 ks počítač zn. Q. v hodnote 16.990,- Sk (563,96 Eur), pričom v úverovej zmluve sa zaviazal
úver splácať v 12 mesačných splátkach po 1.585,- Sk (52,61 Eur), do úverovej zmluvy uviedol údaje

o svojom zamestnávateľovi - L. podnik F. B. a.s., so sídlom H. 1, B., IČO: XXXXXXXX a výšku čistého
mesačného príjmu v sume 15.500,- Sk (514,51 Eur), čo sa však v čase uzatvárania zmluvy nezakladalo
na pravde, nakoľko obvinený nikdy v uvedenej spoločnosti nepracoval a teda uvedením nepravdivých
informácií o svojom zamestnávateľovi uviedol spoločnosť O. C. Q., a.s., do omylu v otázke splneniapodmienok pre poskytnutie úveru, doposiaľ neuhradil ani jednu splátku, čím poškodenej spoločnosti
O. C. Q., a.s. so sídlom N. 7, Piešťany, D.: XXXXXXXX bola spôsobená škoda vo výške 631,35 Eur
(19.020,- Sk).

Za uvedený prečin bol obžalovanému podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36
písm. j/ Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol výkon uloženého trestu podmienečne odložený na

skúšobnú dobu 2 roky.

Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť v skúšobnej
dobe spôsobenú škodu v sume 631,35,- euro.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný k náhrade škody voči poškodenej spoločnosti O.

C. Q., a.s., K. XXX, X. v sume 631,35,- euro.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená spoločnosť O. C. Q., a.s., X. odkázaná so zvyškom nároku
na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný T. P. v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr.
por. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný zdôraznil, že žalovaný trestný čin vôbec
nespáchal. Pripomenul, že celý život pracuje ako otrok a iní ľudia sa na ňom snažia obohatiť. Objaví sa

jeden Róm a jeho život je v troskách. Okresný súd si vykonal iba svoju prácu, avšak na základe spisov z
polície. Vyšetrovateľ na jeho argumenty a na jeho opakované žiadosti o spoluprácu vôbec nereagoval.
Odvolateľ ďalej uviedol, že sa dožadoval porovnania výrobných čísiel počítača u svedka D. B. s číslami
od predajcu počítača, t.j. firmy K.. Na túto požiadavku dostal od vyšetrovateľa rovnakú odpoveď, že sa to
bude riešiť, avšak k riešeniu nedošlo. Záverom dodal, že mu je už jedno, ako táto trestná vec dopadne,

avšak pravda vždy vyjde najavo, hoci sa tak stane na jeho náklady. Za týmto všetkým si stojí a preto
žiada, aby jeho odvolaniu bolo vyhovené.

Odvolací súd postupom podľa § 293 ods. 5 Tr. por. verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti
obžalovaného T. P., nakoľko tento napriek náhradnému doručeniu predvolania podľa § 66 ods. 4 Tr.

por. sa nedostavil na krajský súd. Podľa ustanovenia § 66 ods. 4 Tr. por. písomnosť sa považuje za
doručenú adresátovi aj vtedy, ak sa zásielka vráti z adresy, ktorú na tieto účely uviedol s tým, že adresát
je neznámy, a to dňom, keď bola zásielka vrátená súdu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel. Treba
pripomenúť aj to, že obžalovaný T. P. oznámil okresnému súdu adresu na doručovanie písomností: B.,
U. XX - byt na meno B. (na č.l. 97).

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom vzhľadom na
oboznámené listinné dôkazy k osobe obžalovaného uviedla, že zrejme prichádza do úvahy ukladanie
súhrnného trestu, avšak s poukazom na skutočnosť, že odvolanie podal iba obžalovaný, ponecháva na
úvahu odvolacieho súdu, ako v danej veci rozhodne.

KrajskýsúdnapodkladeodvolaniaobžalovanéhoT.P.podľa§317ods.1Tr.por.preskúmalzákonnosťa
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. konanie doplnil
dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť a zistil, že odvolanie obžalovaného je

čiastočne dôvodné, avšak iba vo vzťahu k výrokom o treste a náhrade škody.

Odvolací súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
prečinu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku
a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci,

pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku a tento spáchal obžalovaný T. P.. Na tomto základe potom prvostupňový súd vyvodil z
dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť. Vina obžalovaného bola
predovšetkým preukázaná svedeckými výpoveďami Q. G., D. B., ako aj splnomocnenca poškodenejspoločnostiF.O..Tietodôkaznéprostriedkybolinavyšepodporenéajlistinnýmidôkazmizabezpečenými
v prípravnom konaní. Práve výpoveď svedka D. B. vyvrátila obhajobné tvrdenia obžalovaného, že
žalovaného skutku sa mala dopustiť iná osoba, ktorá zneužila jeho osobné doklady, ktoré mal mať v

osobnom motorovom vozidle, keďže jazdy s ním mali vykonávať viaceré osoby. Aj krajský súd vyslovuje,
že tieto tvrdenia obžalovaného treba vyhodnotiť ako účelové, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti
a túto preniesť na svedka D. B.. Na strane druhej hodnovernosť výpovede svedka D. B. nemal dôvod
spochybniť ani odvolací súd, nakoľko táto bola nemenná, logická i presvedčivá bez vnútorných rozporov,
navyše s touto výpoveďou korešpondovala aj výpoveď svedka Q. G. a svedka F. O., ktorý bol zároveň

aj splnomocnencom poškodenej spoločnosti.

Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v
napadnutom rozsudku a o ich hodnovernosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si
ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje.

K odvolacím námietkam obžalovaného T. P., krajský súd konštatuje, že nejde o novú doteraz
neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale len o opakované tvrdenia z predchádzajúcich štádií trestného
stíhania, s ktorými sa dôsledne a v súlade so stavom veci a zákonom, vysporiadal súd I. stupňa v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní argumentoval tým, že v trestnom konaní nebolo doplnené dokazovanie
podľa jeho návrhov a predstáv, čím vlastne došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, k tomu odvolací
súd vyslovuje nasledovné stanovisko:

Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných

práv obžalovaného, prípadne jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v
navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa
dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím, tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho
odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
podľa § 2 ods. 10 Tr. por. resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené, nie je možné považovať porušenie práva na obhajobu situáciu, keď orgán činný v
trestnom konaní alebo súd odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, resp. ďalej overovať určitú skutkovú

okolnosť, ktorú už považuje za dokázanú. Povinnosťou orgánu prípravného konania alebo súdu je
zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť orgánu prípravného konania alebo súdu
vykonať všetky obhajobou navrhované dôkazy neexistuje. Odvolací súd preto uzatvára a opakuje, že v
konaní pred súdom I. stupňa boli vykonané všetky relevantné a dostupné dôkazy.

Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis, dospel k
zhodnému záveru ako okresný súd, že výrok o vine obžalovaného T. P. bol založený na presvedčivých
dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja,
ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. V tomto smere odvolacie argumenty obžalovaného
nemohli obstáť.

Krajský súd zistil, že prvostupňový súd správne zistené konanie obžalovaného T. P. právne posúdil v
súlade so zákonom tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej, keď ho právne kvalifikoval
ako prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák.

Po preskúmaní výroku o treste a spôsobe jeho výkonu dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd
nepostupoval v súlade s Trestným zákonom, nakoľko mal ukladať súhrnný trest odňatia slobody v súlade
s ustanovením § 42 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý
spáchal skôr, ako bol súdom I. stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu
súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa § 41 ods. 1, veta prvá Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa tohto zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný.Z pripojeného a oboznámeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 4T/156/2013 totiž
vyplýva, že obžalovanému T. P. bol trestným rozkazom z 05.12.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

24.12.2013, uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v
jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že dňa 08.06.2012 v čase okolo 13.00 hod. v B., na I. ulici vytiahol poškodeného J. A. z
motorového vozidla zn. V. H. EVČ: PD XXX BF a následne ho fyzicky napadol, že ho bil po celom tele a

päsťou ho udrel do tváre, čím poškodenému J. A. spôsobil otras mozgu, tržno-zmliaždenú ranu v oblasti
obočia ľavého oka, zmliaždenie nosa s krvácaním a zlomeninou nosových kostí s posunom úlomkov,
zmliaždenie na ľavom lakti a na trupe v oblasti hrudníka a drieku, pričom uvedené poranenia si vyžiadali
liečenie spojené s práceneschopnosťou 3 až 6 týždňov.

Z uvedeného je teda zrejmé, že teraz posudzovaný prečin spáchal skôr, ako bol súdom I. stupňa

vyhlásený trestný rozkaz za inú jeho trestnú činnosť.

Vyššie konštatované pochybenie prvostupňového súdu v rámci svojho postupu odvolací súd napravil.
Napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. zrušil vo výroku o treste, pričom
obžalovanému T. P. na základe § 322 ods. 3 Tr. por. a podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3,

§ 36 písm. j/, § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a podľa § 49 ods.
1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 roky.
V rámci povolenia podmienečného odkladu, krajský súd obžalovanému neuložil žiadne obmedzenia a
povinnosti (§ 50 ods. 2 Tr. zák.).

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd II. stupňa súčasne zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného
súdu Bratislava II z 05.12.2013 sp. zn. 4T/156/2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

V posudzovanom prípade druhostupňový súd vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/

Tr. zák. spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov. Táto priťažujúcu okolnosť je
dôsledkom uplatňovania absorbčnej zásady pri trestaní súbehu a použije sa hlavne pri výmere úhrnného
alebo súhrnného trestu. Na strane druhej, krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa, vzhliadol jednu
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. , spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život.

Túto poľahčujúcu okolnosť bolo možné priznať napriek tomu, že obžalovaný bol už v dávnejšej minulosti
(v rokoch 1985-1988) postavený pred súd a odsúdený prevažne pre majetkovú trestnú činnosť. Nie je
však bez významu okolnosť, že obžalovaný od roku 1988 do roku 2006 (po dobu 18 rokov) žil riadnym
životom, nedopúšťal sa žiadnej trestnej činnosti, čím preukázal svoju nápravu po dlhší čas, bez ohľadu

na to, že všetky tieto odsúdenia boli aj formálne zahladené.

Na základe uvedeného možno vyvodiť záver, že okresný súd mal postupovať v zmysle § 222 ods. 1 Tr.
zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. m/ a § 42 ods. 2 Tr. zák. Východiskom pre ukladanie
súhrnného trestu mala predstavovať trestná sadzba za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr.

zák. v rozpätí od 1 roka do 5 rokov a nie prvostupňovým súdom upravená trestná sadzba podľa režimu §
38 ods. 3 Tr. zák. v rozpätí od 1 roka do 3 rokov a 8 mesiacov. Treba zdôrazniť, že pokiaľ v posudzovanej
veci je pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností rovnaký, neprichádza do úvahy úprava základnej
trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. alebo podľa § 38 ods. 4 Tr. zák., t.j. zníženie
hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. V

neposlednom rade treba konštatovať, že v danej veci bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 42 ods. 1
Tr. zák. o súhrnnom treste a uložený trest odňatia slobody mal predstavovať u obžalovaného potrestanie
za všetky zbiehajúce trestné činy, v rátane trestných činov, za ktoré bol potrestaný trestným rozkazom
Okresného súdu Bratislava II z 05.12.2013 sp. zn. 4T/156/2013. Z tohto pohľadu výmera trestu odňatia
slobody, ktorá bola uložená okresným súdom v napadnutom rozsudku, nemožno označiť za primeranú a

dostatočnú keďže na obžalovaného sa malo pôsobiť prísnejšou výmerou. Nakoľko však odvolanie podal
iba obžalovaný, rešpektujúc zásadu „reformatio in peius“ (§ 322 od. 3 Tr. por.), neprichádzala do úvahy
akákoľvek zmena rozsudku súdu prvého stupňa v neprospech obžalovaného, pre nedostatok odvolania
okresného prokurátora. Z týchto dôvodov preto odvolací súd prevzal do svojho výroku o súhrnnom tresteodňatia slobody rovnakú výmeru trestu, aká bola uložená súdom I. stupňa (16 mesiacov), za použitia
ustanovenia § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. bez aplikácie ustanovenia § 37 písm. h/ Tr. zák. Rovnako
prevzal krajský súd do svojho rozhodnutia aj výrok prvostupňového rozsudku, ktorým podľa § 49 ods.

1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol výkon uloženého trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu
2 roky.

Ako bolo už vyššie uvedené, odvolací súd pri uložení súhrnného trestu postupom podľa § 42 ods.
2 Tr. zák. zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava II z 15.12.2013 sp. zn.

4T/156/2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd v Bratislave na podklade odvolania obžalovaného preskúmal aj oba výroky o náhrade škody
pričom dospel k záveru, že výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bol obžalovaný podľa § 287 ods. 1
Tr. por. zaviazaný nahradiť poškodenej spoločnosti O., a.s. X. škodu vo výške 631,35 euro je správny,

avšak ďalší výrok, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená spoločnosť O. C. Q., a.s. X. so
zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, nezodpovedal vzniknutému
stavu veci a zákonu.

Poškodená spoločnosť si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody. Zo zápisnice o výsluchu

splnomocnenca poškodenej spoločnosti z 06.02.2009 (na č. l. 20-22) vyplynulo, že poškodený subjekt
si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 19.020,- Sk (631,35 euro). V ďalších štádiách trestného
konania, vrátane hlavného pojednávania k zvýšeniu uplatneného nároku na náhradu škody nedošlo.
Treba dodať, že išlo o nárok, ktorý bol v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovaného T. P..
Tento uplatnený nárok bol úplne zhodný aj s výškou škody ustálenou v tzv. skutkovej vete napadnutého

rozsudku, čiže mal svoj podklad vo výroku o vine.

Súd I. stupňa teda správne rozhodol, keď obžalovaného T. P. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal zaplatiť
poškodenej spoločnosti O. C. Q., a.s. X. sumu vo výške 631,35 euro ako náhradu škody spôsobenú
trestným činom.

Naproti tomu ďalší výrok o náhrade škody spočívajúci v tom, že poškodená spoločnosť bola so zvyškom
nároku na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, právne nemohol obstáť, keďže na
takýto výrok nebol nielen zákonný dôvod, ale zároveň išlo aj o výrok zmätočný a nepreskúmateľný,
nakoľko jeho slovná formulácia nezodpovedala použitému ustanoveniu Trestného poriadku. V každom

prípade tu nebol relevantný dôvod, či už na postup podľa § 288 ods. 1 Tr. por., alebo na postup podľa §
288 ods. 2 Tr. por. a preto takýto výrok o náhrade škody nemal byť okresným súdom vôbec vyhlásený.
Prvostupňový súd zrejme takýto výrok iba mechanicky prevzal z pôvodne vydaného trestného rozkazu,
ktorý bol napadnutý odporom, hoci ani vtedy na takýto výrok nebol žiadny zákonný dôvod.

Takýto nesprávny výrok o náhrade škody konvalidoval odvolací súd spôsobom, že výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola § 288 ods. 1 Tr. por. poškodená spoločnosť odkázaná so zvyškom nároku na
náhradu škody na občianske súdne konanie, jednoducho zrušil, nakoľko ďalší výrok o náhrade škody
neprichádzal vôbec do úvahy.

Na základe týchto dôvodov a vyslovených právnych názorov, odvolací súd v trestnej veci obžalovaného
T. P. rozhodol spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3
Tr. por. mal krajský súd dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny

opravný prostriedok.