Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/226/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211216787
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2211216787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Ing. T. L., nar. XX. B. XXXX,
trvalo bytom V. A., O. R. XXXX/X, zastúpeného splnomocnenkyňou: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o.,
Poľná cesta 966/9, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36869295, proti žalovanej: M. K., nar. XX. A. XXXX,
trvalo bytom V. A., K. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Marian Zányi, Alžbetínske nám. 2, 929
01 Dunajská Streda, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 21. januára 2016 č. k. 6C/241/2011-194 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania na trovách právneho zastúpenia 494,34 eur a na trovách znaleckého
dokazovania 150 eur právnemu zástupcovi žalovanej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III.
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na trovách štátu 75,05 eur na účet Okresného súdu Dunajská Streda,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 132
ods. 1, § 134 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)

a poukazom na § 34 a § 460 O.z. a § 80 písm. c/ O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že žalobca sa proti žalovanej domáhal určenia ,
že byt č. XX na T.. poschodí trojposchodového obytného domu súp.č. XXXX, vchod XX na ulici K., V.
A., ktorý je postavený na pozemkoch registra „C“ parc.č. 1786/21, druh pozemku - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 216 m2, parc.č. 1786/22, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 180
m2, parc.č. 1786/23, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 180 m2 a parc.č. 1786/24,
druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 218 m2, zapísaný na LV č. XXXX, vedený

Správou katastra Dunajská Streda, katastrálne územie V. A., bol ku dňu smrti L. L., zomr. XX.X.XXXX,
jeho vlastníctvom.
Žalobca tvrdil, že poručiteľ (L. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX) a žalovaná žili spolu v jednej
domácnosti približne od roku 1992 až do roku 2007, potom sa žalovaná rozišla s poručiteľom a
odsťahovala sa od neho, spolužitie neobnovili ani neskôr, keď sa žalovaná dozvedela, že poručiteľ trpí
rakovinou, ktorej chorobe nakoniec aj podľahol v auguste 2011, žalovaná sa o poručiteľa od ich rozchodu
vôbec nestarala a o jeho zdravotný stav sa nezaujímala. Sporný byt bol zapísaný v katastri nehnuteľností

na žalovanú v roku 2000 na základe kúpnej zmluvy uzavretej s predchádzajúcou vlastníčkou bytu
M. Z.. Kúpnu cenu za byt však podľa názoru žalobcu neplatila žalovaná ale poručiteľ, pri uzatvorení
kúpnej zmluvy celý čas predávajúci rokoval s poručiteľom ako kupujúcim. Poručiteľ od roku 2000
užíval predmetný byt najprv spolu so žalovanou, následne v posledných rokoch sám, uhrádzal všetkyplnenia súvisiace s užívaním predmetného bytu, s ktorým nakladal ako s vlastným, k bytu mal kľúče
aj žalobca, po smrti poručiteľa však žalovaná zámok na vchodových dverách bytu vymenila. Žalobca
mal s poukazom na § 34 O.z. za to, že z okolností ním vyššie opísaných vyplýva, že vôľa konajúcich

osôb pri uskutočnení právneho úkonu uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol byt, nesmerovala
k tomu, aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k bytu ale aby vlastníkom bytu sa stal poručiteľ, ktorá
skutočnosť bola známa aj žalovanej. Z dôvodov, ktoré žalobcovi nie sú známe, ako výlučný vlastník
bytu bola napriek tomu v katastri nehnuteľností uvedená žalovaná, hoci vychádzajúc zo skutočnej
a vážnej vôle poručiteľa a účastníkov kúpnej zmluvy, ktorá navonok má náležitosti kúpnej zmluvy v

zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, platná kúpna zmluva mala byť podľa názoru žalobcu
uzavretá medzi predávajúcim a poručiteľom, ktorý sa stal tým pádom vlastníkom bytu, vlastníkom bytu
teda nie je žalovaná, ale bol ním ku dňu svojej smrti poručiteľ, preto byt patrí do dedičstva po poručiteľovi
s poukazom na § 460 O.z.. Žalobca poukázal na to, že má naliehavý právny záujem v zmysle § 80
písm. c) O.s.p. na vedení tohto súdneho sporu, pretože inak sa nemôže domôcť určenia predmetu a
rozsahu dedičstva po poručiteľovi.

Žalovanážiadalažalobuzamietnuťstým,ženadobudlabytnazákladekúpnejzmluvy,ktoráspĺňavšetky
zákonom požadované náležitosti, je platná a účinná. Žalobcov argument, ktorým sa pokúša napadnúť
platnosť prevodu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy je, že kúpna zmluva nezodpovedá
vôli strán a že mala byť uzavretá v prospech poručiteľa namiesto žalovanej, avšak na preukázanie
uvedeného tvrdenia žalobca nepredložil absolútne žiadny dôkaz, do žaloby uviedol len tvrdenia, že s

predávajúcimi jednal o kúpe bytu poručiteľ, že kúpnu cenu zaplatil za byt poručiteľ a že poručiteľ sa
správal ako vlastník bytu. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedené tvrdenia nemajú v zmysle platnej
právnej úpravy absolútne žiadny vplyv na platnosť zmluvy a na preukázanie úmyslu strán zmluvy,
žalovaná tiež konštatovala, že uvedené tvrdenia žalobcu sú aj nepravdivé. Poručiteľ síce bol ako partner
žalovanej účastný na rokovaniach o kúpe bytu, avšak zmluvným stranám bolo vždy zrejmé, že výlučnou

vlastníčkou bytu sa má stať žalovaná, poručiteľ bol s uvedenou skutočnosťou oboznámený a bolo
jeho vôľou, aby sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou bytu. Jedným z dôvodov uvedeného bola aj
skutočnosť, že poručiteľ sa chcel vyhnúť práve skutočnostiam, aby bol byt v budúcnosti predmetom
dedenia jeho zákonných dedičov a aby výlučným vlastníkom bytu zostala žalovaná. Žalovaná poprela,
že poručiteľ uhradil kúpnu cenu za byt z vlastných peňazí, peňažné prostriedky na kúpu bytu zadovážila

v prevažnej časti žalovaná, v časti išlo o spoločné peňažné prostriedky vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaná s poručiteľom dlhodobo spoločne žila a teda disponovali spoločne aj časťou peňažných
prostriedkov. Uvedená skutočnosť však takisto nemá v zmysle platnej právnej úpravy absolútne žiadny
vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, prípadne na úmysel jej zmluvných strán. Vôľa zmluvných strán kúpnej
zmluvy je jednoznačná, preukázaná tým, že zmluvné strany na kúpnu zmluvu vlastnoručne pripojili

svoje podpisy, čím výslovným písomným prejavom prezentovali voči sebe a voči všetkým tretím osobám
svoju vôľu a úmysel byť takouto zmluvou viazaný. Žalovaná tiež poukázala na to, že časť kúpnej
zmluvy - identifikácia kupujúceho (žalovanej) na kúpnej zmluve perom bola vyplnená ručne poručiteľom,
čím možno jednoznačne preukázať aj jeho vôľu a vedomosť, aby sa výlučným vlastníkom bytu stala
žalovaná. Žalovaná s poručiteľom žili v jednej domácnosti približne v rokoch 1992 až 2007 a následne

sa rozišli, aj napriek tomu sa žalovaná s poručiteľom dohodla, že poručiteľ byt môže dočasne užívať
a zostať v ňom bývať, čo vyplývalo zo skutočnosti, že žalovaná pracovala v tej dobe v Bratislave a z
toho dôvodu bola nútená hľadať si ubytovanie pri svojom pracovisku a tiež zo skutočnosti, že poručiteľ
sa v tom čase stretával s inou ženou, o čom mala žalovaná vedomosť a nechcela byť tohto žiadnym
spôsobom účastná. Žalovaná aj napriek tomu, že sa živila sama a živila tiež svoje dcéry, v tom čase

študentky, hradila v plnej miere aj všetky náklady spojené s užívaním bytu, a to neskôr aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že sa dozvedela o zlom zdravotnom stave poručiteľa. Poprela tvrdenie žalobcu, že sa
o poručiteľa nezaujímala, práve naopak aj napriek nie veľmi dobrej finančnej situácii hradila všetky
náklady spojené s užívaním bytu poručiteľom. Rovnako za nepravdivé označila tiež tvrdenie žalobcu, že
poručiteľ sa počas užívania bytu správal ako jeho vlastník a uhrádzal náklady spojené s jeho užívaním,

za účelom preukázania úhrad žalovanej za služby spojené s užívaním bytu predložila niektoré zo šekov,
ktoré v relevantnom období postupne uhrádzala. Žalobca v žalobe uviedol, že vzhľadom na správanie sa
poručiteľa vo vzťahu k bytu možno teoreticky prišlo aj k jeho vydržaniu, avšak počas celej doby od kúpy
bytu bolo tak žalovanej ako aj poručiteľovi zrejmé, že vlastníkom bytu je výlučne žalovaná, čo vyplýva
minimálne z tej skutočnosti, že poručiteľ bol účastný na rokovaniach o kúpe bytu, vedel a bolo aj jeho

vôľou, aby vlastníkom bytu bola výlučne žalovaná. Poručiteľ teda nemohol byť v žiadnom momente jeho
dobromyseľným užívateľom a teda vlastnícke právo k bytu nemohol ani vydržať.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca je synom poručiteľa -
neb. L. L., ktorý zomrel XX.X.XXXX a v osobe žalovanej sa jedná o družku poručiteľa. Obe stranyzhodne uviedli, že poručiteľ a žalovaná žili spolu v jednej domácnosti približne od roku 1992 až do roku
2007. Žalovaná poukázala na to, že jej vzťah s otcom žalobcu trval aj po roku 2009, hoci nežili spolu
ako druh a družka, boli však veľmi dobrými priateľmi. Vzhľadom na to, že v tomto období pracovala

v Bratislave a obe jej dcéry študovali v Bratislave, ako vhodné riešenie videla to, že si prenajala v
Bratislave menší byt. Počas spolužitia s otcom žalobcu v roku 2000 náhodne zistili, že je na predaj byt
pána B. Z.. Potrebovali zabezpečiť nezávadné bývanie pre jej dcéry, ktorým bola diagnostikovaná astma.
Pôvodne chceli rekonštruovať ich byt, až sa náhodou dozvedeli, že takto upravený byt je na predaj. S
otcom žalobcu sa zoznámili v Iraku, kde bol diplomatom. Prvý byt bol kúpený výlučne z jej finančných

prostriedkov a tento byt bol kúpený na jej meno. Jej vzťah s otcom žalobcu bol veľmi pevný, jedine za
jeho pomoci sa dostala z územia Iraku na Slovensko a tým pádom sa jej podarilo preniesť aj finančné
prostriedky, ktoré by bez jeho pomoci ako diplomata nepriniesla. Preto sa ho pýtala, či chce byť účastný
na vlastníctve bytu. On to odmietol, povedal, že pozná svoju rodinu, že vie, ak by sa s ním náhodou
niečo stalo (pretože on sa ešte do Iraku vrátil), pripravili by žalovanú o vlastníctvo. Žalovaná poukázala
vo svojej výpovedi na to, že syn a dcéra poručiteľa ju napadli fyzicky aj slovne v tomto byte. Do bytu,

ktorý je predmetom tohto konania sa poručiteľ a žalovaná nasťahovali asi v roku 2004, úmysel oboch
pri kúpe tohto bytu bol identický ako pri kúpe prvého bytu, situácia bola taká istá. Žalovaná poukazovala
na to, že nepretržite pracovala, jej príjmy boli dostačujúce aby si mohla našetriť na ďalší byt. Jednania
s predávajúcimi prebiehali za aktívnej pomoci a prítomnosti poručiteľa. Napriek tomu, že sa rozišli, bola
medzi nimi vždy absolútna dôvera. Žalovaná potvrdila, že údaje týkajúce sa kupujúceho vyplnil (na

kúpnej zmluve) vlastnou rukou nebohý poručiteľ a jednoznačne jeho vôľou bolo to, aby predmetný byt
bol výlučným vlastníctvom žalovanej.
Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru grafológia Mgr. Danielou Novosádovou a
účelom znaleckého posudku bolo určiť pisateľa sporného textu v kúpnej zmluve z 19.9.2000, týkajúceho
sa údajov o kupujúcej a teda konkrétne, či pisateľom bol t.č. už nebohý L. L. nar. XX.XX.XXXX, ktorý

zomrel XX.XX.XXXX. Zo znaleckého posudku vyplýva, že porovnávacím materiálom bolo oznámenie
poistenca (platiteľa) o zmenách pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu z 12.11.2007, dátum uvedený v
otlačku prijímacej pečiatky zdravotnej poisťovne ako aj dva listy papiera formátu A4, na ktorých sú
obsiahnuté textové zápisy , osobné poznámky bez uvedenia dátumu.
Vzhľadom na námietky zo strany žalobcu k znaleckému posudku, najmä k tomu, že znalkyňa

nevyhodnotila ním dodaný materiál a to jednu pohľadnicu písanú vlastnoručne nebohým poručiteľom,
súd doručil otázky a námietky znalkyni, ktorá k nim zaujala písomné stanovisko, uviedla, že v
písmoznaleckej expertíze platia 3 základné pravidlá ktoré umožňujú pristúpiť k expertíze: druhová
zhodnosť porovnávaných objektov (sporného a porovnávacieho materiálu), časová väzba, množstvo.
Obligatórnym v písmo znaleckej expertíze je, aby sa dodržala druhová zhodnosť, teda je možné

porovnávať len druhovo zhodné objekty, čo v tomto konkrétnom prípade bolo naplnené - porovnávalo sa
paličkové písmo a číslice. V prípade časovej väzby a množstva je na rozhodnutí znalca, aby sa rozhodol,
či mu materiál umožňuje skúmanie uskutočniť resp. či je možné určiť z predložených materiálov aj
jednoznačný záver skúmania. Časová väzba je nutná preto, aby znalec zistil, či pisateľ menil svoj rukopis
počas časového obdobia, najmä vo vzťahu k sporným zápisom. Množstvo predložených sporných aj

porovnávacích materiálov je relatívne. Ak je možné vykonať expertízu aj z malého množstva, pretože
znaky majú vysokú identifikačnú hodnotu, tak potom ich množstvo nebude určujúce. Presne tak tomu
bolo aj v tomto konkrétnom prípade, kde rozhodujúcim znakom ako uvádza na str. 4 znaleckého posudku
bola kvalita čiary, ktorá je horšia s viditeľným trasom, nezvládnutými oblúkmi. Uvedené platí pre sporný
aj pre porovnávací materiál. Znalkyňa uvádza, že uvedený tras je nenapodobiteľný a spolu so zhodnými

znakmi je identifikačný a teda charakteristický len pre jednu danú osobu. Práve tento znak spolu s
tvarovaním jednotlivých písmen a číslic jej umožnil stanoviť jednoznačný záver skúmania. Zo záveru
znaleckého posudku znalkyne Mgr. Daniely Novosádovej jednoznačne vyplýva, že sporné zápisy
obsiahnuté na kúpnopredajnej zmluve z 19.9.2000 vyhotovil L. L..
Podľa LV č. XXXX pre k. ú. V. A. je vlastníkom spornej nehnuteľnosti od r. 2000 žalovaná, titul

nadobudnutia je kúpna zmluva V 2640/00.
Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno v tom smere,
že vôľa konajúcich osôb pri uskutočnení právneho úkonu uzavretia kúpnej zmluvy nesmerovala k
tomu, aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k bytu, ale aby vlastníkom bytu sa stal poručiteľ.
Znaleckým dokazovaním bol preukázaný pravý opak. Zo svedeckej výpovede svedka B. Z. vyplýva, že

odovzdalnebohémuporučiteľovikúpnezmluvypodpísanéjehomanželkoupričomnebolivyplnenéúdaje
kupujúceho. Uvedené údaje kupujúceho vyplnil vlastnoručne práve nebohý poručiteľ L. L., čo vyplýva
jednoznačne zo znaleckého posudku znalkyne z odboru grafológia. Z tohto vyplýva, že vôľa nebohého
poručiteľa nesmerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol sporný byt, k tomu, aby tentobyt nadobudol do vlastníctva on. Svedeckými výpoveďami jednoznačne bolo preukázané, že v osobe
nebohého poručiteľa sa jednalo o inteligentného diplomata, ktorý vždy a veľmi dobre vedel, čo robí.
Kúpna zmluva bola uzavretá v roku 2000. Z výpovede samotnej žalovanej vyplýva, že spolužitie prerušili

v roku 2009 a naďalej zostali priatelia. Od roku 2009 až do svojej smrti (do XX.XX.XXXX) L. L. žil v
predmetnombyteanikdyzacelétotoobdobienespochybnilvlastníckeprávožalovanejkspornémubytu,
teda aj toto vyvracia tvrdenia žalobcu v tom smere, že vôľa konajúcich osôb pri uskutočnení právneho
úkonu uzavretia kúpnej zmluvy nesmerovala k tomu, aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k bytu ale
aby vlastníkom bytu sa stal poručiteľ. Taktiež nebohý poručiteľ nemohol vlastnícke právo k predmetnému

bytu nadobudnúť ani vydržaním, pretože v tomto by nebol dobromyseľný, nakoľko sám veľmi dobre
vedel o tom, že vlastníčkou predmetného bytu sa stáva žalovaná z dôvodu, že sám vlastnoručne do
kúpnej zmluvy vypĺňal údaje týkajúce sa kupujúceho. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom žalovanej
v konaní, vznikom jej trov konania na trovách právneho zastúpenia 494,34 eur, ktorých náhradu si

uplatnila. Každá zo strán zložila preddavok na trovy znaleckého dokazovania po 150 eur, znalkyňa
účtovalazapodanieznaleckéhoposudku375,05eur,ktorúodmenujejsúdpriznaluznesenímz1.7.2015
pod č. k. 6C 241/2011-148, sumu nekrytú preddavkami - 75,05 eur vyplatil zo štátnych prostriedkov na
účet znalca, preto zaviazal žalobcu zaplatiť trovy štátu 75,05 eur na účet súdu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca, s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z výpovedí strán a svedkov pre žalobcu
vyplynuli celkom iné závery ako vyvodil súd prvej inštancie: Nebohý L. L. ako diplomat pôsobiaci

dlhé roky v zahraničí nepochybne mal finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny bytu, ktorú
aj predávajúcej zaplatil (dokonca v zahraničnej mene, v ktorej ako diplomat dostával výplatu), hradil
náklady spojené s užívaním bytu, užíval byt aj potom, čo so žalovanou už nežili v spoločnej domácnosti
a počas celého svojho života voči tretím osobám (napr. voči žalobcovi, voči svojmu priateľovi J. C.)
nakladal s bytom ako svojím vlastným. V priebehu konania teda bola preukázaná skutočná a vážna vôľa

nebohého L. L. nadobudnúť byt pre seba a vlastniť ho a naopak, nebola preukázaná vôľa žalovanej
nadobudnúť predmetný byt do vlastníctva (takáto vôľa možno existuje v súčasnosti, avšak neexistovala
v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu). Súd prvej inštancie vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotil, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil vec,
najmä ohľadne existencie skutočnej, slobodnej a vážnej vôle účastníkov kúpnopredajnej zmluvy. Súd

prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní spoliehal najmä na výsledky znaleckého dokazovania z
oblasti písmoznalectva, keď znalkyňa v posudku bez pochýb uviedla, že údaje doplnené na spornej
kúpnopredajnej zmluve z 19.9.2000 boli napísané nebohým L. L.. Pochybnosti vznesené žalobcom
v tomto smere vybavila tak, že vo svojom vyjadrení doručenom súdu sa postavila za závery svojho
znaleckého posudku (čo je logické a z jej pohľadu pochopiteľné). Podľa názoru žalobcu tu pochybil

súd, ktorý mal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie vzhľadom na závažnosť nedostatkov, na ktoré
žalobca (aj po konzultácii so súdnou znalkyňou z odboru písmoznalectva Mgr. Zelenkovou) poukázal.
Z hľadiska správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je taktiež dôležité, že sa s týmito žalobcom
vytknutými nedostatkami znaleckého posudku súd nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za
čudný považuje žalobca postoj súdom ustanovenej znalkyne k námietke nedostatku porovnávacieho

materiálu, ktorú Mgr. Novosádová vyriešila s tým, že pre ňu subjektívne porovnávací materiál bol
postačujúci, hoci išlo prakticky iba o pár koloniek na jednom tlačive zdravotnej poisťovne. Žalobca,
hoci nie je odborníkom v oblasti písmoznalectva, považuje za sporné porovnávanie vzoriek písma,
ktoré vznikli s 10-ročným odstupom (kúpnopredajná zmluva v roku 2000, porovnávací materiál v roku
2010). Najväčším a to nielen odborným, ale najmä logickým prehreškom znalkyne podľa žalobcu je

samotný záver znaleckého posudku, kde znalkyňa tvrdí, že písmo na spornej kúpnopredajnej zmluve
patrí nebohému L. L.. K takémuto záveru nemohla na základe výsledkov vykonaného dokazovania
znalkyňa dospieť. Z použitého porovnávacieho materiálu je zrejmé iba to, že ho podpísal p. L.. V
priebehu konania však nebolo preukázané, že by ho aj sám vyplnil. Ak teda nie je možné jednoznačne
určiť, kto napísal porovnávací materiál, je možné nanajvýš urobiť záver, že ho napísala rovnaká

osoba, ako spornú zmluvu, ale nie je určite možné identifikovať osobu nebohého L. ako pisateľa. Z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by niekto videl, alebo inak preukázal, že nebohý L. L. vypĺňal
kúpnopredajnú zmluvu alebo tlačivo zdravotnej poisťovne. Teoreticky obe písomnosti mohla za L. L.
vyplniť žalovaná alebo iná osoba. Túto skutočnosť súd prehliadol, nevenoval jej dostatočnú pozornosť.Vzhľadom na uvedené je žalobca názoru, že keď sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
opieral o výsledky vykonaného znaleckého dokazovania, tak na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a prehliadol logický lapsus v záveroch znaleckého posudku. Žalobca

je navyše názoru, že aj keby bolo pravdou, že tak kúpnopredajnú zmluvu, ako aj porovnávací materiál
napísal sám L. L., vzhľadom na okolnosti opísané v odvolaní, sú tu vážne pochybnosti o existencii
slobodnej a vážnej vôle účastníkov kúpnopredajnej zmluvy, ktoré súd prvej inštancie neodstránil.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Bola názoru, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne
nové dôkazy a odvoláva sa len na doposiaľ vykonané dôkazy, ktoré súd prvej inštancie správne
vyhodnotil a to tak, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými
okolnosťami, ktoré sú uvedené v odvolaní, vyhodnotil tieto skutočnosti, ako aj vykonané dôkazy a
zaujal správne stanovisko vo veci, keď žalobu zamietol. Žalobca v odvolaní namieta, že žalovaná nikdy
nemala slobodnú a vážnu vôľu vyžadovanú O. z. nadobudnúť predmetný byt do svojho vlastníctva.

Táto skutočnosť sa nezakladá na pravde a táto námietka je žalobcom len umele vykonštruovaná,
pretože takúto skutočnosť nepreukázal a ani preukázať nevie. Ohľadne ďalšej námietky, že kúpna
zmluva z 19.9.2000 nemala obsahovať údaje o kupujúcom, žalovaná uviedla, že k tejto skutočnosti
sa sama podrobne na pojednávaní vyjadrila a bol k nej vypočutý svedok B. Z.. Zmluva bola riadne
podpísaná, podpisy boli overené, následkom čoho po formálnej stránke je zmluva perfektná. V ďalšej

časti odvolania žalobca opätovne namieta, že nebola preukázaná skutočná a vážna vôľa nebohého
L. L., k čomu žalovaná uvádza, že táto skutočnosť nie je preukázaná a vzhľadom k tomu, že nebohý
zomrel, sa preukázať ani iným objektívnym dôkazom nedá. Námietky žalobcu ohľadne znaleckého
dokazovania nezodpovedajú skutočnosti, pretože súdna znalkyňa sa náležitým zákonným spôsobom
vyporiadala s námietkami, ktoré voči jej posudku žalobca predložil. Žalobca sa pred prvoinštančným

súdom do skončenia dokazovania ani nedomáhal kontrolného znaleckého dokazovania. Vzhľadom k
tejto skutočnosti stratil možnosť domáhať sa ďalšieho dokazovania v tomto smere.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1
CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204

ods. 1 O. s. p., účinného v čase ich podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 O.
s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205
ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

205 ods. 2 písm. e/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobcu považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu

ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnostivyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto,
ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP
in fine) nasledovné:

5. Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a) o osobnom
stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti,
ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Žalobou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. bolo možné uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu
právnyvzťahaleboprávoje,alebonieje.Žalobcuzaťažovalodôkaznébremenospočívajúcevpovinnosti
preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem, ktorý bol spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne
postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté.

Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku
na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným
spôsobom užitočný. Podľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení
práva vecnou legitimáciou žalobcu. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia

žaloby, nie je dôvodom pre zastavenie konania, či pre odmietnutie žaloby.
V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide
o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje na
okamih smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 154/2010).

V praxi sa okrem formulácie petitu v znení „súd určuje, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi“ používa
aj formulácia „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“. Mohlo by sa zdať, že sa tu
určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti to tak nie je, obe uvedené formulácie petitu
je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že
vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má byť) ako dedičstvo prejednaná.

V prejednávanej veci nebola medzi stranami sporná otázka naliehavého právneho záujmu na žalobcom
požadovanom určení a súd prvej inštancie zjavne vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná je zapísaná v
katastri nehnuteľností ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľnosti, hoci vlastníctvo k nej by malo byť
podľa tvrdenia žalobcu zapísané na jeho právneho predchodcu L. L., keďže vôľa konajúcich osôb pri
uskutočnení právneho úkonu uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol byt, nesmerovala k tomu,

aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k bytu, ale aby sa vlastníkom bytu stal poručiteľ. V takomto
prípade má aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, pretože prípadné pozitívne rozhodnutie súdu o tejto otázke by bolo podkladom pre uskutočnenie
dodatočného dedičského konania po právnom predchodcovi žalobcu L. L. (ktorého je žalobca synom),
týkajúceho sa uvedenej nehnuteľnosti a následného zápisu zmeny vlastníka v katastri nehnuteľností.

6. Odvolateľ v odvolaní zotrval na svojej argumentácii pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej
inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
K námietke odvolateľa, týkajúcej sa kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré mal podľa neho nariadiť
z vlastnej iniciatívy súd, odvolací súd poukazuje na v čase rozhodovania súdu prvej inštancie platné ust.

§ 120 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z tohto ustanovenia vyplýva,
že v sporovom konaní (ovládanom prejednacou zásadou) súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi (t.č. stranami) a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli okrem výnimiek podľa §

120 ods. 1 poslednej vety O. s. p.. Dokazovanie, t. j. vykonávanie a hodnotenie dôkazov je činnosť
súdu, prostredníctvom ktorej skúma, či tvrdenia účastníkov konania sú pravdivé. Súd musí vo svojom
rozhodnutí vychádzať zo skutkového stavu, ktorý zodpovedá dôkazným tvrdeniam účastníkov konania,
skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné a súd o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažnépochybnosti, skutočností, ktoré nie je nutné dokazovať a skutočností vyplývajúcich z právnych alebo
skutkovýchdomnienok,akoajprávnychfikcií.Akchcebyťžalobcavsporeúspešný,musívžalobeuviesť
skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanej a o týchto skutočnostiach je povinný

poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým práva teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná
strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenia a súd je povinný
z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovanú ohľadom skutkových
tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ňou uplatnenú
námietku. V civilnom práve platil aj platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či

žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol
plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom
by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti
alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za
dokázané. Princíp kontradiktórnosti civilného konania však neplatí absolútne a preto podľa § 120 ods. 1
veta druhá O. s. p. mohol súd vykonať aj dôkazy, ktoré neboli navrhnuté, takéto dôkazy mohol vykonať

len výnimočne, keď bolo ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd je názoru, že vykonať aj iné, účastníkmi nenavrhnuté dôkazy, bolo možné (podľa 120
ods. 1 vety tretej O.s.p.) vtedy, ak to súd považoval za potrebné na zistenie skutkového stavu či pre
právne posúdenie veci. Činnosť súdu nemohla byť pátraním po dôkazoch, ale išlo o oprávnenie súdu
vstúpiť iniciatívne do konania vtedy, ak táto potreba z konania logicky vyplývala a zabezpečilo sa ňou

spravodlivé rozhodnutie vo veci. Súd musel k otázke vykonania iných ako stranami navrhnutých dôkazov
pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v spore. Podľa aktuálne platného CSP súd
dokonca zásadne nevykonáva dokazovanie bez návrhu s výnimkami uvedenými v § 185 ods. 2 a 3 CSP.
Odvolací súd je názoru, že vykonaním nenavrhnutého kontrolného znaleckého dokazovania zo strany
súdu prvej inštancie by prišlo k narušeniu rovnosti strán v spore, keď obe strany boli v spore právne

zastúpené, vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania nenavrhli a zo spisu sa nepodáva potreba
vykonania kontrolného znaleckého dokazovania, keď dôvodom jeho vykonania nemôže byť subjektívna
nespokojnosť s výsledkami znaleckého dokazovania, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
nevyhnutné vykonať, nakoľko dôkazná situácia v predmetnej veci umožňovala aj bez vykonania
znaleckého dokazovania prijať záver o nedôvodnosti žaloby pre neunesenie žalobcom dôkazného

bremena preukázať svoje tvrdenia o nedostatku vôle konajúcich osôb pri uskutočnení právneho
úkonu uzavretia kúpnej zmluvy aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornému bytu a naopak
dostatku skutočnej a vážnej vôle poručiteľa a účastníkov zmluvy uzavrieť platnú kúpnu zmluvu medzi
predávajúcou a poručiteľom, na základe ktorej by sa stal poručiteľ vlastníkom bytu.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2

poučiťúčastníkov,ževšetkydôkazyaskutočnostimusiapredložiťalebooznačiťnajneskôrdovyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a)
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a.

Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že pred súdom prvej inštancie na ostatnom pojednávaní
žalobca, ktorý bol opakovane poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v predvolaniach na pojednávania,
prostredníctvom svojej splnomocnenkyne uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, hoci
existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka
konania (t. č. strany) označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ chcel žalobca aby

bol vykonaný dôkaz kontrolným znaleckým posudkom, v zmysle vyššie uvedeného bolo z jeho
strany potrebné takýto dôkaz navrhnúť na súde prvej inštancie do vyhlásenia uznesenia o vyhlásení
dokazovania za skončené, k čomu neprišlo, takýto dôkaz nenavrhol ani v odvolaní, uvádzal iba, že ho
mal súd vykonať z vlastnej iniciatívy.
Ako však už odvolací súd uviedol vyššie, akýkoľvek výsledok znaleckého dokazovania či prípadného

kontrolného znaleckého dokazovania by neprivodil žalobcovi pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci
pre neunesenie ním dôkazného bremena o nedostatku vôle konajúcich osôb pri uskutočnení právneho
úkonu uzavretia kúpnej zmluvy aby žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornému bytu a naopak
dostatku skutočnej a vážnej vôle poručiteľa a účastníkov zmluvy uzavrieť platnú kúpnu zmluvu medzi
predávajúcou a poručiteľom, na základe ktorej by sa stal poručiteľ vlastníkom bytu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odvolateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa súdu prvej
inštancie s jeho námietkami voči znaleckému posudku, súd prvej inštancie sa s nimi vysporiadal
dostatočne, stanovisko k nim zaujala aj znalkyňa a odvolací súd podotýka, že zákon nepredpisuje a
ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov,tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o
tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude sudca považovať za
preukázané správami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. (uznesenie NS ČR z 25.6.2003 sp.

zn. 28Cdo 1709/2002). Súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu,
logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Hodnoteniu súdu však
nemôžu podliehať odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti.
V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia, že sporný byt bol ku dňu smrti poručiteľa jeho
vlastníctvom.Ústrednouotázkoutakbolo,čimukudňujehosmrtivlastníctvokpredmetnejnehnuteľnosti

svedčalo alebo nie. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie dal na túto otázku jednoznačnú a
dostatočnú odpoveď a vecne správne rozhodol keď žalobu zamietol.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty žalobcu nenašiel dôvod, pre ktorý
by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje

skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán,
listinných dôkazov, svedeckých výpovedí, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že
by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 132 O. s. p. (akt. § 191 CSP) v súvislosti s
hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové
zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému

uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej
inštancie postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona
na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní
vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či
požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka
konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

7. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho (odvolaním
nespochybňovaného) rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania a trovách štátu.

8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci
(v prejednávanej veci žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalobca).

9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)