Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 14, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/15/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114215999
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114215999.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r.
o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému K. R., nar. XX.
XX. XXXX, naposledy bytom L. XX, G., v konaní do 30. 06. 2016 zastúpený opatrovníčkou Tatianou
Šimovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Banská Bystrica, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného do 30. 06. 2016 VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, právne zastúpeného Advokátska kancelária OREA

Consulting, s. r. o. so sídlom Zámocká 10, Bratislava, IČO: 46 962 000, v mene ktorej koná advokát a
konateľ JUDr. Patrik Podhorský, v konaní o zaplatenie 365,20 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/261/2014-157 zo dňa 19. 05. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava m á
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 365,20 EUR s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy o kontokorentnom úvere
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) ako veriteľom a žalovaným
dňa 19. 01. 2004 (ďalej v texte „zmluva o úvere“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluva o úvere má spotrebiteľský

charakter, v dôsledku čoho na daný zmluvný vzťah aplikoval Občiansky zákonník a súčasne zákon č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej v texte „Zákon o bankách“). Prioritne sa zameral na otázku aktívnej
legitimácie žalobcu, ktorú namietal žalovaný. Žalobca tvrdil, že pohľadávku voči žalovanej nadobudol
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 od postupcu - Slovenská sporiteľňa, a. s., ktorá je
bankou. Okresný súd zdôraznil, že postúpenie pohľadávky je všeobecne upravené v § 524 Občianskeho
zákonníka, avšak pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom pohľadávky je banka alebo pobočka

zahraničnej banky na tretiu osobu, je dôvodná i aplikácia špeciálneho ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, ktoré ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu §-u 524 Občianskeho zákonníka právnou
normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne a stanovuje zákonné podmienky platného postúpenia
pohľadávky banky na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. Uvedený Zákon o bankách stanovuje zákonnépodmienky platného postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, pričom vyžaduje
súčasné splnenie podmienok, a to: 1/. klient nesplnil riadne a včas čo i len časť svojho splatného
záväzku voči banke, 2/. omeškanie klienta trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a 3/. na

zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku bol klient písomne vyzvaný. Pokiaľ ide o poslednú
podmienku, doručenie písomnej výzvy banky zaslanej klientovi, žalobca uvedené splnenie podmienky
nepreukázal. Žalobca predložil súdu kópiu výzvy banky zo dňa 14. 07. 2011 adresovanú žalovanému
na zaplatenie dlžnej sumy 356,31 EUR, avšak nepredložil doklad o jej odoslaní, doručení žalovanému,
t. j. v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V danom prípade preukázanie doručenia písomnosti, z

ktorej žalobca odvodzuje pre seba priaznivé účinky, je práve na žalobcovi. Keďže žalobca nepreukázal
odoslanie písomnej výzvy banky žalovanému, ani to, že by sa takáto listina dostala do jeho dispozičnej
sféry, súd dospel k záveru, že táto podmienka (klient bol na zaplatenie omeškaného záväzku písomne
vyzvaný), nevyhnutná na platné postúpenie pohľadávky bankou splnená nebola. Nakoľko Zákon o
bankách vyžaduje pre platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu kumulatívne splnenie
podmienok v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nepreukázaním jednej z týchto podmienok nemohlo

dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu (§ 39 Občianskeho zákonníka).

3. Napriek vyššie uvedenému okresný súd preskúmal zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným a zistil, že neobsahuje údaj o RPMN, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver
považuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov, a keďže

z predložených listinných dôkazov bolo preukázané, že žalovaný reálne vyčerpal peňažné prostriedky
vo výške 86.053,49 EUR a celkom právnemu predchodcovi žalobcu zaplatil sumu 86.697,25 EUR, nie
je žalobcovi už povinný nič zaplatiť.

4. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

platného a účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v texte „OSP“ ) v spojení s § 151 ods. 1 tohto zákona.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal vzhľadom na povahu
zmluvy, teda právo žalovaného opakovane čerpať a splácať úver po dobu platnosti úverovej karty, ktorá
môže byť opakovane obnovovaná, že nie je možné ku dňu podpisu zmluvy určiť presnú výšku a počet

splátok istiny, úrokov a poplatkov, ako aj presnú výšku RPMN a celkové náklady žalobcu spojené s
úverom.

6. Žalovaný sa nestotožnil ani s právnym záverom okresného súdu o nedostatku aktívnej legitimácie v
konaní. Poukázal na to, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení

pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má
povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a
platnosť zmluvy o postúpení. Okresný súd tak pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek
predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Naviac zastáva

názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Aj v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nemožno spojiť toto porušenie s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť

postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Doručenie písomnej
výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky a s jej nedoručením môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. Keďže
zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti požadované zákonom č. 258/2001 Z. z. a aktívna legitimácia
žalobcu je daná, jeho nárok je plne odôvodnený a rozhodnutie okresného súdu nie je vecne správne.

7.Nazáveržalobcauviedol,ženesúhlasí,abybolzaviazanýnaúhradutrovkonaniaosobitnéhosubjektu
na strane žalovaného, nakoľko združenie (VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV - pozn.
odvolacieho súdu ) vstupovalo do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením
o vstupe, ktoré obsahovalo žiadosť o zaslanie žaloby, ako aj návrh na priznanie trov právneho

zastúpenia, teda združenie nemalo žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. V prípade trov tohto
osobitného subjektu tak nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie
práva a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 78/03. Osobitný
subjekt by mal byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnychkonaniach v spotrebiteľských veciach a súčasne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Ncdo/5/2013. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovie, alebo rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Vedľajší účastník, vystupujúci v konaní do 30.06.2016 na strane žalovaného, v písomnom vyjadrení
k odvolaniu žalobcu uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia
pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách. Nebolo preukázané, že by právny predchodca (banka) zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie

dlhu pred postúpením pohľadávky. Nepredložením dôkazu o odoslaní tejto výzvy žalobca neuniesol
dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Ustanovenie § 92 ods. 8 (predtým 7) Zákona o bankách by
malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu
pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, prípadne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto
správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo Zákona

o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto
kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe,
ktorá nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však

platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanoveniami

§ 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že
tento vec nesprávne právne posúdil, ak ho nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v konaní.

Namietal, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá, avšak napriek tomu norma obsiahnutá v § 92 ods. 8
Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky (žalovanej), ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska, teda ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

14. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou

každého súdneho rozhodnutia (viď. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu v konaní, a tým svoje procesné právo uplatniť si predmetný hmotnoprávny nárok voči
žalovanému.

16. Odvolací súd z obsahu spisu mal za zrejmé, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako právny predchodca
žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 19. 01. 2004 zmluvu o kontokorentnom úvere. Slovenská sporiteľňa,
a. s. ako postupca uzavrela dňa 27. 06. 2013 so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpenípohľadávok, spolu s prílohou č. 1 k zmluve. Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 526
Občianskeho zákonníka bolo síce žalovanému adresované, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by mu
bolo zároveň doručené, prípadne sa dostalo do jeho dispozičnej sféry. Nie je preto pravdivým tvrdenie

žalobcu, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému doručené. Tieto závery však žiadnym
spôsobom nespochybňujú právne závery okresného súdu o tom, že mal oprávnenie skúmať platnosť
postúpenia pohľadávky - právneho úkonu, ak k nemu došlo v rozpore so zákonom.

17. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba

pohľadávka, alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy dlžníkovi po tom, čo
bol klient banky nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady
sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie v zmysle Občianskeho
zákonníka.

18. Žalobca však takýto dôkaz, a to písomnú výzvu banky Slovenskej sporiteľne, a. s. nepredložil, v
dôsledku čoho takéto postúpenie pohľadávky je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre
rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky, ktorou je práve existencia písomnej
výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku. Žalobca v konaní nepredložil žiaden doklad o
doručení, resp. ani odoslaní zákonom predpokladanej výzvy žalovanému, v tomto smere preto neuniesol

dôkazné bremeno. Nemožno mať za to, že fotokópia výzvy, obsiahnutá v spise (č. l. 152 spisu) bola
doručená žalovanému, resp. sa dostala do jeho dispozičnej sféry. Žalobca ako doklad o doručení tejto
výzvy nepredložil žiaden dôkaz, ani len fotokópiu doručenky, ktorá by bola adresovaná žalovanému,
keď relevantným dôkazom by bola doručenka, alebo aspoň vrátená zásielka adresovaná na miesto
bydliska žalovaného. Dôkazné bremeno preukázania doručenia výzvy banky na zaplatenie omeškanej

časti peňažného záväzku, zaťažovalo práve žalobcu, ktorý z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval
pre seba priaznivé právne následky.

19. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu
neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92

ods. 8 Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,
že ak banka klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto
skutočnosťou by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.

20. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo
týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní, a pod. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného
z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania

dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne iné, než navrhnuté dôkazy
a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na
ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za

preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

21. Keďže Zákon o bankách vyžaduje na platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu
kumulatívne splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8, nepreukázaním podmienky písomná výzva
dlžníkovi, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu pre rozpor so zákonom v

zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správnym bol záver súdu
prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči
žalovanému len potom, ak bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasužalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, prípadne z vykonaného dokazovania
ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda
pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by teda samotná

zmluva o postúpení pohľadávky, v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky, bola absolútne
neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní prihliadnuť ex offo, aj bez
námietky žalovaného. Pokiaľ ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o
postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak by postúpenie
odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym úkonom, tak takýto záver platí o to viac,

ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri
uzatváraní zmluvy o úvere spoliehali. Na uvedenom závere by nič nemenilo ani to, pokiaľ by došlo medzi
účastníkmi zmluvy k dojednaniu, na základe ktorého by bola banka oprávnená postúpiť pohľadávku voči
spotrebiteľovi kedykoľvek, teda aj bez predošlej písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
nakoľko takéto dojednanie, prípadne i vo všeobecných obchodných podmienkach, by bolo dojednaním
jednoznačne v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, ktoré by v rozpore s § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka zhoršovalo jeho zmluvné postavenie, a teda by bolo v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy absolútne neplatné.

22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery ako i právne závery uvedené v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa

ktorého nedošlo k postúpeniu pohľadávky banky v súlade so zákonom, preto uvedené postúpenie je
neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nemožno žalobcu považovať za
oprávneného vymáhať si od žalovanej vrátenie nesplateného úveru.

23. Vo vzťahu k výroku rozsudku okresného súdu o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu

účastníkovi na strane žalovaného, ktorý vystupoval na jeho strane v konaní do 30.06.2016, odvolací
súd uvádza nasledovné:

24. Okresný súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s §
151 ods. 1 a § 93 ods. 4 OSP. V prejednávanom prípade žalobca úspešný v konaní pred súdom prvej

inštancie nebol,pretomuvzmysle§142ods.lOSPvzniklapovinnosťnahradiťtrovykonaniaprotistrane.

25. Procesná aktivita vedľajšieho účastníka evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva
význam pri zvyšovaní kvality života. Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov
konania, v rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu (viď ja rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2010, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 281/2011). Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia.

26. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016 v ust. § 24 a nasl. umožňoval každému
účastníkovidaťsazastúpiťvkonanízástupcom,ktoréhosizvolí.Takýmtozástupcommôžebyťiadvokát.

Občianskysúdnyporiadokvosvojichustanoveniachpritomnevylučoval,abyúčastníkodbornespôsobilý
uplatňovať svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto
dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U
právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a
dokonca špecializáciu. Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je

determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo
uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej
miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Nemožno
súhlasiť s názorom, že občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv spotrebiteľa, musí
vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej

stránke.Zabezpečenieprávnehozástupcuzradovadvokátovjeplnevsúladesplnenímúčeluaposlania
tohto občianskeho združenia, pretože najmä v súčasnosti, pri komplikovanej právnej úprave a často
meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že
zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým
spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a poslanie občianskeho združenia.

27. Niet dôvodu u právnických osôb zameraných na ochranu práv spotrebiteľov vylučovať ich z právnej
ochrany, ktorej súčasťou je aj náhrada ich nákladov v občianskom súdnom konaní. Ochrana práv
spotrebiteľa v tomto konaní zo strany vedľajšieho účastníka bola účinná, nakoľko po jeho vstupe dokonania sa vedľajší účastník vo veci vyjadril, namietal nedostatok aktívnej legitimácie, čo boli úkony
nepochybne na prospech spotrebiteľa, teda žalovaného v tomto konaní. Činnosť vedľajšieho účastníka
bola účelná, pretože viedla k sledovanému cieľu za použitia primeraných prostriedkov. Pokiaľ činnosť

vedľajšieho účastníka viedla k sledovanému cieľu, nie je možné hodnotiť ju ako neúčelnú.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo rozhodnutie okresného súdu aj vo výroku, ktorým uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania správny, v dôsledku
čoho ho odvolací súd potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný,
ktorému však trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, a ktoré by predstavovali účelne

vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP), nevznikli. Žalovaný preto nemá nárok na ich náhradu.
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislave, ktoré
združenievystupovalovkonanínastranevcelomrozsahuúspešnéhožalovanéhoakovedľajšíúčastník,
a ktorému trovy odvolacieho konania, ktoré boli preukázané, a ktoré predstavovali účelne vynaložené
výdavky, vznikli, preto mu vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie odvolacím súdom vo vzťahu k

účelnostitrovkonaniapredsúdomprevejinštancie,vznikolnárokajnanáhradutrovodvolaciehokonania
voči žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešným nebol. O výške týchto trov rozhodne v zmysle §
262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).