Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 6, 2015

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 6C/133/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215299
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2015:7712215299.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, jej menom: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Tunajší súd uznesením č. k. 6C 133/2012-8 zo dňa 10.10.2012 spojil na spoločné konanie veci vedené

na tunajšom súde pod sp. zn. 6C 133/2012, 6C/149/2012, 6C/228/2012, 6C/153/2012, 6C/193/2012,
6C/151/2012, 6C/233/2012, 6C/146/2012, 6C/154/2012, 6C/198/2012, 6C/214/2012, 6C/235/2012,
6C/141/2012, 6C/168/2012, 6C/185/2012, 6C/208/2012, 6C/215/2012, 6C/222/2012, 6C/171/2012,
6C/238/2012, 6C/241/2012, 6C/134/2012, 6C/211/2012, 6C/147/2012, 6C/158/2012, 6C/136/2012,
6C/137/2012, 6C/177/2012, 6C/229/2012, 6C/135/2012, 6C/144/2012, 6C/148/2012, 6C155/2012,
6C/162/2012, 6C/173/2012, 6C/225/2012, 6C/165/2012, 6C/166/2012, 6C/169/2012, 6C/178/2012,
6C/188/2012, 6C/226/2012, 6C/231/2012, 6C/237/2012, 6C/240/2012, 6C/230/2012, 6C/159/2012,

6C/160/2012, 6C/167/2012, 6C/163/2012, 6C/164/2012, 6C/181/2012, 6C/219/2012, 6C/199/2012,
6C/196/2012, 6C/157/2012, 6C/152/2012, 6C/143/2012, 6C/175/2012, 6C/187/2012, 6C/223/2012 na
spoločné konanie a zároveň rozhodol, že toto konanie naďalej bude vedené pod spoločnou spisovou
značkou 6C 133/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.10.2012.

Súd uznesením č. k. 6C 133/2012-158 zo dňa 2.12.2013 rozpojil veci, ktoré boli spojené vyššie
označeným uznesením na spoločné konania a boli vedené pod sp. zn. 6C 133/2013. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 28.12.2013.

Žalobca v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 6C 133/2012 sa domáha žalobou proti žalovanej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len okresný súd). Poukázal na to, že v súlade s pravidlami riadneho
hospodárenia ako oprávnený subjekt - veriteľ navrhol vykonať ním zvolenému súdnemu exekútorovi,
aby vykonal exekúciu na základe vzniku pohľadávky neplnením si záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy

o úvere č. XXXXXXX dlžníkom: Y., nar. X.X.XXXX. Nezákonnosť úradného postupu okresného súdu
vidí žalobca v tom, že okresný súd v exekučnom konaní (spisovú značku súdu neuviedol) nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote
od doručenia tejto žiadosti na súd. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do1.6.2001 a platného od 1.6.2010 do 31.5.2011 a tvrdil, že v exekučnom konaní vednom podľa týchto
procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi, pričom povinnosťou súdu bolo rozhodnúť
o žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti aj

v prípade, ak exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu podľa § 274 písm. h/ O.s.p. a
§ 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Odvolávajúc sa na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 1.2.12002 do 31.5.2010 tvrdil, že v exekučnom konaní sa nerobil rozdiel podľa týchto
procesných pravidiel medzi exekučnými titulmi a z tohto dôvodu súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť
o žiadosti v zákonnej 15-dňovej lehote od jej doručenia bez ohľadu na to, že exekučným titulom bolo či

už rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica.

Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si
nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci (návrh na vykonanie exekúcie, ako
aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti

predpokladané zákonom) tak súd rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 22.11.2010 a to vydaním poverenia, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie o viac
ako 11 mesiacov). Tvrdil, že v tomto prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k vydaniu
rozhodnutia až po veľmi dlhej dobe. Navrhol, aby si súd ako dôkaz pripojil predmetný súdny spis, jeho

spisovú značku neuviedol, označil len spisovú značku, pod ktorou sa vedie vec u súdneho exekútora,
t.j. EX 3114/2010. Týmito postupmi malo byť žalobcovi zabránené, aby boli jeho pohľadávky voči
dlžníkom uspokojené, a tým došlo k oslabeniu ich vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku. žalobca uviedol,
že nedisponuje rovnopisom exekučného titulu a ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Generálne žalobca inicioval exekučné

konane formou zápisnice spísanej u zvoleného exekútora a návrh na vykonanie exekúcie bol spolu
aj s exekučným titulom predložený exekútorom súd a preto v žalobe označil ako dôkaz príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti a
na označenie exekučnej veci označil všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti
a použil všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Poukázal na to, že exekučný súd mu

neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.

Žalobcanavrholvtomtokonaní,abysúdrozhodlomedzitýmnymrozsudkomtak,žežalovanázodpovedá
za škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyššie označeným nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu
a rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je povinná mu zaplatiť z titulu majetkovej škody sumu 125,- € a

z titulu nemajetkovej ujmy sumu 605,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň navrhol, aby
mu súd priznal náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla ako poškodenému tak táto predstavuje náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, ktorá suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný
súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia, by dodržal zákonom stanovenú lehotu.
Žalobca - poškodený v tom období vynaložil:

a/ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70,- €,
b/ na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- €,
c/ na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-
€

Výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú
škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami Hmotná škoda pozostáva zo škody

spočívajúcej v administratívnych a funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so
stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, avšak z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii nie je možné predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy.Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu), tak žalobca považuje za primeranú
náhradunemajetkovejujmysumu605,-€za11celýchmesiacov.Výpočetnárokuvychádzazalikvotného
pomeru 55,- € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie

rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, podľa ktorej v prípade zbytočných prieťahov tak sa vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (660,- €) za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- € za mesiac, pričom
zdôraznil,ževtejtoexekučnejvecibolsúdbezdôvodnenečinný350dní.VychádzalználezovÚstavného
súdu SR č. k.:

- III. ÚS 203/06-25 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

dvoch mesiacov,
- III. ÚS 235/04-3 - priznané sťažovateľovi 30.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka,
- III. ÚS 347/05 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch
mesiacov,
- III. ÚS 142/06-28 - priznané sťažovateľovi 10.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

ôsmich mesiacov,
- III. ÚS 118/06-40 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
jedného mesiaca,
- III. ÚS 110/04-55 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
deviatich mesiacov,

- III. ÚS 125/04-44 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
piatich mesiacov,
- III. ÚS 229/04-52 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
troch mesiacov,
- III. ÚS 21/05-30 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

troch mesiacov,
- III. ÚS 190/05-36 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
štyroch mesiacov,
- III. ÚS 301/05-38 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
jedného mesiaca,

- III. ÚS 82/03-25 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
ôsmich mesiacov.
Uviedol, že nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené

legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným,

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolventnosti povinného.

Žalobca akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy:

a/ neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti,

b/ úplné zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná stratazisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov,
c/ nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila

neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02, III. ÚS
120/2010 z 12. mája 2010, III. ÚS 271/05. Ďalej tvrdil, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na

náhradu škody, avšak tvrdil, že žalovaná nereagovala pozitívne do podania žaloby na súd. Ako dôkaz
na túto skutočnosť navrhol pripojiť spis MS SR týkajúci sa predbežného prerokovania jeho nároku na
náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.

Žalovaná k predmetným námietkam pokiaľ sa týka procesných námietok uviedla, že zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) dbá o to, aby súdne
konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby
súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak
v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za
nedostatoksapovažujeajzmätočnosťpodania.Vjednotlivýchžalobáchsavyskytujúviacerénedostatky,

napr. v žalobách, v ktorých sa namieta nesprávny úradný postup spočívajúci v rozhodnutí o poverení
súdneho exekútora po 15-dňovej lehote, sú zmätočne označení povinní (na druhej strane žaloby
uvedený odlišný dátum narodenia, ako dátum narodenia uvedený v petite). Taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako
dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca

dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného
konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že
dôkazné bremeno znáša žalobca sám.

Žalovaná zdôrazňovala, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pretože v žalobách, kde namietaným nesprávny úradným postupom je rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene

súdneho exekútora. Tieto museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych
rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní.

Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným

z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp.
zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným
a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tejto

súvislosti si žalovaná navrhovala konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 OSP.

Uviedla, že žalovaná na vyššie uvedené ustanovenie OSP poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe
nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale namieta aj

nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Žalobca uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného
rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho

úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Táto nejasnosť sa prejavuje najmä v
žalobách,kdenamietanýmnesprávnymúradnýmpostupommábyťskutočnosť,žeokresnýsúdrozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote.Pokiaľ sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, iba v žalobách, v ktorých namietaným nesprávnym

úradným postupom je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote. V druhom rade, formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny
prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu,

resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie
konania). Činnosť charakteru podávania „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať
za aktívny postoj žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov. Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V treťom rade, žalovaná má za to, že

všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

Pokiaľ sa týka podmienky uplatnenia nároku na súde žalovaná poukazovala na to, že dňa 23. 4. 2012
jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012.

Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že
žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.

514/2003Z.z.),nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.

z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz/38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto mala žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré

Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol
ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani

nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za

predbežne prerokovaný.Pokiaľ sa týka Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že zákon
č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:

1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou,
pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

1/ K námietke žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu žalovaná k otázke nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote uvádzala, že všeobecným predpokladom
na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému

súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím
o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho
exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie
príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z
ustanovenia§44ods.9zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) (súd v rozhodnutí
o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený).

Žalovaná pripúšťala, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30- dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30- dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v

tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v
prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa
ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
Občiansky zákonník), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa
tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Žalovaná poukazovala na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave

alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv

týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (U.ÚS 63/00)“.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s

rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.Zároveň žalovaná poukazovala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je
zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu

o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

2/ K rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-dňovej lehote v prvom rade považovala za potrebné
uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti, pričom v tomto kontexte je však
potrebné poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku.

Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. 6. 2011:
„Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších prepisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu, so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“ Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku

znie: „vykonateľnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených“.

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1. 6. 2011, kedy

bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 1. 6. 2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Ak bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1. 6. 2011, nárok je v tejto časti
neopodstatnený.

Pred dňom 1. 6. 2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým

výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 1. 6. 2011.

Vo všeobecnosti je taktiež potrebné i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 16/02.

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky

prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.3/ K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote uviedla,
že takto formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak namietaným

postupom môže byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom ustanovenej
lehote.

Žalovaná sa vyjadrila k prvej možnosti, t. j. ak nesprávnym úradným postupom má byť zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Takto formulovaný postup nemôže byť
nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z..

Poukazovala na to, že pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade s
rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už

súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí“ (rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným číslom
23/2011).

Teda akýkoľvek postup súdu (zahrňujúci napr. právne posúdenie veci, záver o tom, že je oprávnený

preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia a interpretácia zvolených
právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemôže byť oným „nesprávnym úradným postupom“ na účely zákona č. 514/2003 Z. z.. O to viac platí,
že oným nesprávnym úradným postupom nemôže byť samotný spôsob rozhodnutia (t.j. to, ako súd
rozhodol). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú uvedeným nesprávnym úradným postupom je preto

vylúčená.

Žalovaná poukazovala na to, že zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže
ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutí, keďže podľa ustanovenia § 6
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Citovala ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 „Súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“

Mala za to, že z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia
bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti
zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto
podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné

a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti
postupu pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie taktiež nie
je na mieste posudzovať.

Ďalej uvádzala, že žalobca má za to, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc keď vykonal

„opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci je potrebné uviesť, že v
zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 3. 3. 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu
SR z 26. 9. 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 3. 2011sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného

vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

4/ K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenia

poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, pri ktorom je podstatou nedodržanie samotnej
15-dňovej lehoty žalovaná považovala za nevyhnutné v prvom rade poukázať na tú skutočnosť, že zo
samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď
súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je
možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Odkazovala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02.

5/ K existencii prieťahov v konaní tvrdených žalobcom uvádzala, že podľa § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Mala za to, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,

právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov
žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru
efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský

súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postupiných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu

prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazovala aj na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije

všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle
uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto
nárokunemoholkonať,pokiaľbysafyzickáaleboprávnickáosobaeštepredtýmneúspešnenedomáhala
tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy).

Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa
zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Preto žalovaná nepovažovala za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uvádzala, že
ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom

na uvedené žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri
roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v

tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, vo vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie po 15- dňovej lehote, resp. v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a to po 15- dňovej lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia
lehota) uplynula (uplynie) pri každom takomto nároku osobitne po troch rokoch od momentu skončenia
žalobcom tvrdených prieťahov (resp. namietaného nesprávneho úradného postupu). Pri jednotlivých

typoch žalôb premlčacia lehota uplynie nasledovne:

- ak je namietaným nesprávnym úradným postupom nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote, premlčacia lehota uplynula (uplynie) po troch rokoch od
momentu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora,

- ak je namietaným nesprávnym úradným postupom rozhodnutie o poverení súdneho exekútora po 15-
dňovej lehote, premlčacia lehota uplynula (uplynie) po troch rokoch od momentu skončenia žalobcom
tvrdených prieťahov, t.j. od vydania poverenia,- ak je namietaným nesprávnym úradným postupom zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15- dňovej lehote, premlčacia lehota uplynula (uplynie) po troch rokoch od
momentu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (t.j. od skončenia namietaných prieťahov v konaní).

Vzhľadom na uvedené žalovaná vzniesla námietku premlčania aj pri každom uplatnenom nároku, pri
ktorom došlo
- k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009
- k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009,

- k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009

(t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K materiálnej škode uplatnenej žalobcom uviedla, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady
škody pozostávajúcej alternatívne z čiastkových nárokov špecifikovaných vyššie (materiálna škoda v

paušálnej sume 125,- €, resp. 175,- €, materiálna škoda vo výške istiny s príslušenstvom).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

V podaní sa ďalej zaoberala jej vyčíslením škody tvrdeným žalobcom.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež
uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.
V tomto smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé
zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na

pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to,
že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade
žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých

úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali, resp. prebiehalo bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala / vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.

Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorása špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.

V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií
exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza
vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody zo dňa 2.7.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme
(návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej
forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má
znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- €/175,-
€ paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by

mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovanou škody zo strany žalobcu (ako tomu je
podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.

Od povinnostiriadnepreukázaťvznikavýškuškodyžalobcuneodbremeňujemnožstvopodanýchžalôb,
ťažkosti pri jej vyčíslení, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,

teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať
na nasledovné. Žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
tohto, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky, ku ktorej navyše
žalovaná uviedla, že:

1. nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávky od dlžníkov žalobcu a
tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť

pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom. Žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad
podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou
sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta (k uvedenému bližšie v uznesení KS v Trnave sp. zn. 10
CoE 308/2011, resp. v uznesení KS v Žiline sp. zn. 20 CoE 94/2012),

2. ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať
v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v
sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu

pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s
ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli po smrti, atď...

Na základe všetkých uvedených skutočnosti je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal

jednak vznik a ani výšku škody.

Ohľadnenemajetkovejujmyuviedla,žežalobcasavosvojichžalobáchdomáhaajnáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 660,-€ alebo 663,88 € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch
Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, alebo

alternatívne 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah
do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca
uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve

skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie
finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-€ alebo 663,88€, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR
vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu

úveryfyzickýmosobám.ÚstavnýsúdSRprihliadaajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.
Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy
podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu
zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,

neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v
rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká

ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto
nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu“. Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z
istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou.
Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou

čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej

ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na poškodenú osobu

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o
potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré
je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.

V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských

práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä
činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu
spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu.Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“
„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,

z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia

mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“

„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa...“

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku

SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia.
Z uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa
uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú
nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na

nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej
významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním
žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom

záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,

či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej

aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K príčinnej súvislosti uviedla:

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,

je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Zhrnutie:

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na
zmenusúdnehoexekútoravzákonomustanovenejlehote,rozhodolopovereníexekútorapouplynutí15-

dňovej lehoty, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a to po 15-dňovej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,
si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú
a navrhla, aby Okresný súd Michalovce žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol a žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania.

Súd rozhodol vo veci uznesením č. k. 6C 133/2012-236 zo dňa 19.8.2014 tak, že zastavil konanie vo
veci s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec Ministerstvu spravodlivosti SR. Zároveň zamietol
návrh na prerušenie konania. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že v týchto prípadoch žalobca priuplatňovaní si nárokov na náhradu škody nesplnil zákonnú podmienku upravenú v § 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 a to, že ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nárokualebojehoneuspokojenejčastinasúde.Nazákladevýsledkovvykonanéhodokazovaniasúdmal
zadostatočnepreukázané,žežiadostinapredbežnéprerokovanianárokunanáhraduškody,ktorépodal
žalobca na Ministerstvo spravodlivosti SR neobsahovali všetky potrebné náležitosti na základe, ktorých
sa nimi bolo možné kvalifikovane zaoberať a z tohto dôvodu nedošlo ani k predbežnému prerokovaniu
nárokov žalobcu na náhradu škody. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Košiciach

uznesením č.k. 3Co 1023/2014-277 zo dňa 30.7.2015 zrušil toto uznesenie vo výroku o zastavení
konania a postúpení veci Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a v rozsahu zrušenia vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Potvrdil uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012 (návrhy boli podané 27.9.2012), vo veci

náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo

poverený orgán Policajného zboru, 3)

c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej
správy alebo poverený colný orgán,

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,

e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,

f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,

h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,l) orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov

verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa§4ods.3cit.zákona,akbolnároknanáhraduškodyuplatnenýnaorgáne,ktorýniejepríslušnývo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému
orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 15 ods. 2 cit. zák., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 cit. zák., každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu,

ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie
nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

Podľa § 17 ods. 2 cit. zák., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej

slobody.

Podľa § 17 ods. 5 cit. zák., v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., jednoznačne vyplýva, že nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.V zmysle § 4 cit. zákona je v tomto prípade príslušným orgánom Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, čiže žalovaným. Súd z vyjadrenia žalovanej zo dňa 15.7.2014
doručeného súdu 21.7.2014 (č.l. 119 a nasl.) zistil, že Ministerstvu spravodlivosti SR bolo v rozmedzí od

23.4.2012 do 25.9.2012 doručených viac ako 43 000 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Tieto žiadosti boli doručené sprievodnými listami v dňoch 23.4.2012, 27.4.2012,
30.4.2012, 25.5.2012, 30.5.2012, 25.9.2012 (k dátumu 25.9. mu boli doručené dva sprievodné listy
so žiadosťami) a ministerstvo neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a objem žiadostí
doručených spoločne k tomu istému dňu riešilo osobitne jednotným postupom. Na základe tohto kritéria

bolo vytvorených 8 spisov, predmetom ktorých boli žiadosti uvedené v 8 sprievodných listoch, ktoré
boli doručené MS SR k uvedeným dňom. Z tohto dôvodu žalovaná nemohla predložiť súdu potvrdenia
o prijatí konkrétnej žiadosti o predbežné prerokovanie, avšak predložila súdu kópiu písomnosti, ktoré
tvoria obsah, toho ktorého spisu a poskytujú obraz priebehu predbežného prerokovania žiadostí
o náhradu škody na MS SR. Takto postupovala jednotne v každom z ôsmich spisoch a súdu
predložila príkladmo písomnosti z prvého spisu, ktorý obsahuje žiadosti, ktoré mu boli doručené dňa

23.4.2012 a bol vedený pod č. 19267/2012/151. Žalovaná poukázala na to, že žalobca jej neposkytol
v rámci predbežného prerokovania potrebnú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený, pričom podrobná analýza k otázke predbežného
prerokovania vrátane námietky nesplnenia podmienky predbežného prerokovania je obsiahnutá aj vo
vyjadrení žalovaného uvedenej vyššie. Na druhej strane je pravda, že žalovaná nikdy nenamietala,

aby návrh na predbežné prerokovanie vôbec bol podaný. Tvrdila len, že keďže žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať tak žiaden z uplatnených nárokov nebol uspokojený.

Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 10.5.2012 vyzvalo žalobcu v lehote 30 dní od doručenia

jeho výzvy na doplnenie 563 predmetných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Z obsahu tohto listu je zrejmé, že právny zástupca žalobcu bol vyzvaný aby doplnil podané
predmetné žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to každú žiadosť osobitne
o tieto dokumenty: 1/ príslušný exekučný titul, 2/ príslušný návrh na vykonanie exekúcie, 3/
príslušné poverenie na vykonanie exekúcie, 4/ dátum, kedy sa poškodená dozvedela o škode, 5/

doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, nakoľko jej výška nebola ničím preukázaná, 6/ či
boli podávané sťažnosti na prieťahy predsedovi súdu, resp. Ústavný súd SR, ak áno doložiť dokladmi
preukazujúcimi tieto skutočnosti, ak nie, z akého dôvodu neboli inštitúty využité, 7/ doklady preukazujúce
„ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou a odôvodnenie „straty legitímnych
očakávaní a rizika ohrozujúceho vymoženie“, ktorým odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy. Zároveň

poukázalo na to, že pre náležité posúdenie žiadostí je nepostačujúce samotné poukázanie na dôkaz -
exekučný spis dokonca bez uvedenia jeho spisovej značky, pod ktorou je vedený príslušným okresným
súdom. Aj napriek opakovanej výzve MS SR listom zo dňa 6.6.2012 na doplnenie predmetných žiadostí
a predloženie požadovaných listinných dôkazov žalobca tieto v stanovených lehotách neoznámil a
nepredložil. Z tohto dôvodu Kancelária vedúcej služobného úradu MS SR listom zo dňa 22.10.2012

oznámilaprávnemuzástupcovižalobcu,žemápovažovaťpodanéžiadostizavybavenéatozdôvodu,že
nepredložil žiadané doklady a neposkytol požadované informácie aj napriek opakovanej výzve tak 563
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu neposkytnutia jeho súčinnosti
nemohli byť prerokované v zmysle § 15 ods. 1 zák., č. 514/2003 Z.z. Zároveň ho upozornila na to, že
si tieto nároky uplatnené v žiadostiach uplatnil žalobca na súde pred uplynutím lehoty na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody a že mu neposkytol súčinnosť pri náležitom prešetrení ich
opodstatnenosti a toto bude namietať aj na súde.

Inštitút predbežného prejednania nároku je iba neformálnym postupom príslušného orgánu, ktorý
rozhoduje iba predbežne o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody. V jeho rámci príslušný

orgán poškodeným predbežne uplatnený nárok neprejednáva podľa zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní, ale len hodnotí žiadosť a k nej pripojené doklady a výsledkom je potom faktické uspokojenie
alebo neuspokojenie nároku. Z uvedeného dôvodu tak príslušný orgán nemá ani povinnosť vyzývať
poškodeného na odstraňovanie prípadných vád žiadosti. Pokiaľ by na odstránenie vád podania
poškodeného vyzval a poškodený by v lehote ním určenej vady neodstránil, nemá to za následok

to, že k predbežnému prejednaniu uplatneného nároku na náhradu škody nedošlo (a teda dôvod pre
zastavenie konania), ale bol by to iba dôvod pre neuspokojenie uplatneného nároku poškodeným v
rámci predbežného prejednania. Ak teda v prejednávanej veci Ministerstvo spravodlivosti SR, ako
príslušný orgán v rámci predbežného prejednania nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovejujmy, bolo toho názoru, že žalobcom uplatnená žiadosť nemala potrebné náležitosti pre priznanie mu
nároku na náhradu škody, bola výsledkom tohto zistenia skutočnosť, že nedošlo k uspokojeniu ním
uplatneného nároku na náhradu škody a nie to, že žalobca ako poškodený nepožiadal písomne o

predbežné prejednanie nároku. Preto nemožno ani uzavrieť, že by prípadne posudzovaná žaloba mala
byť žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody.

Vo vzťahu k náležitostiam písomnej žiadosti o prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že ako vyplýva z ust. § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím i nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku. Pokiaľ ide o náležitosti tejto písomnej žiadosti zákon okrem toho, že žiadosť musí obsahovať
požadovanú výšku škody, prípadne nemajetkovej ujmy neurčuje žiadne ďalšie náležitosti písomnej
žiadosti (§ 17 ods. 5 cit. zák.). Z povahy nároku plynie, že žiadosť musí tiež obsahovať označenie
konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, označenie orgánu, ktorý vydal nezákonné

rozhodnutie alebo sa dopustil nesprávneho úradného postupu, označenie nezákonného rozhodnutia
a nesprávneho úradného postupu, ktorý musí byť konkretizovaný a musí byť presne pomenovaná
činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona. Súdu nebola predložená účastníkmi
konkrétna žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody týkajúca sa nároku
žalobcu uplatňovanom v tomto konaní, avšak žalovaná súdu predložila fotokópiu náhodne vybratej

žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 (čl. 200 a nasl.),
z ktorej je zrejmé, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán o predbežné
prejednanie jeho nároku na náhradu škody spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe Okresného
súdu Humenné v exekučnom konaní (vedeného u súdneho exekútora pod číslom Ex 10816/2009), v
ktorom vystupoval ako oprávnený proti povinnej J. U., P.. XX.X.XXXX. V žiadosti uviedol, že Okresný

súd Humenné ako exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu, ak nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti a o tejto rozhodol až dňa 11.10.2010, teda viac ako po 15
mesiacoch. Zo žiadosti taktiež vyplýva, že žalobca ako poškodený uviedol aj požadovanú výšku náhrady
vsume955,-€.Nazákladeuvedenéhopretomožnokonštatovať,ženárokžalobcuakopoškodenéhobol

vopred predbežne prerokovaný na základe tejto písomnej žiadosti príslušným orgánom Ministerstvom
spravodlivosti SR, v rámci ktorého do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nedošlo k uspokojeniu
jeho nároku na náhradu škody, preto žalobca sa môže domáhať uspokojenia svojho nároku na súde
(§ 16 ods. 1).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami
uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň
pozbavenia osobnej slobody.

Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení
nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania

priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote,
teda uplatnil si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a

zároveň nesprávny úradný postup žalobca videl vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok. Žalobca mal pravdepodobne na mysli postup súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd poznamenáva, že o nesprávny úradný
postup nejde, ak výsledkom postupu orgánu štátu je vydanie rozhodnutia, čo je tento prípad. Žalobca si
uplatnil v tomto konaní nárok z titulu nesprávneho úradného postupu (nevydanie rozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote) a z nezákonného rozhodnutia (zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia).

Keďže súd má za to, že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s
príslušným orgánom - Ministerstvom spravodlivosti SR a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené, takže
splnil hmotnoprávnu podmienku na uplatnenie si nároku na súde tak bolo potrebné, aby preukázal, že

dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v
príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehotaneplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (notárske zápisnice a vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených - poznámka
odvolacieho súdu). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že lehota 15 dní je určená na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V ostatných prípadoch, t.j. ak takýto
rozpor súd zistí, nie je viazaný lehotou 15 dní a nie je ani povinný v takomto prípade vydať poverenie
pre exekútora. Naopak v takomto prípade musí takúto žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. Určená
lehota 15 dní však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, a teda ak ide o notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a ak ide o „vykonateľné“ rozhodnutia rozhodcovských súdov.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 9Er 182/2010 (č.l. 7a)
bolo zistené, že exekučným titulom bol práve rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom karloveské rameno á,
841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 21795/09 zo dňa 12.1.2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť 8.2.2010 a vykonateľnosť 11.2.2010. Súd preto z tohto dôvodu nebol viazaný lehotou 15

dní na vydanie poverenia. Súdu bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená 26.4.2010. Následne súd vyzval žalobcu - oprávneného
na predloženie listinných dôkazov a to zmluvy o úvere a po jej predložení ho vyzval na upresnenie z
čoho pozostáva istina vymáhanej sumy. Po doručení listinného dôkazu a upresnenia súd uznesením
č.k. 9Er 182/2010-13 zo dňa 23.8.2010 žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol

v časti úroku z omeškania vo výške prevyšujúcej 0,0247% denného úroku zo sumy 284,79 €
od 26.6.2009 do zaplatenia. Proti uzneseniu nedodal oprávnený opravný prostriedok a uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 18.9.2010. Na zvyšok vymáhanej sumy súd vydal dňa 22.11.2010 poverenie
na vykonanie exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd bol
nečinný 11 mesiacov a žiadnym spôsobom nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu 350-dňového

prieťahu. Vôbec neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia tunajšiemu súdu a
teda odkedy podľa neho začala plynúť lehota na vydanie poverenia. Naopak ako uviedol v žalobe
tak vôbec nedisponoval touto informáciou a odkázal súd na exekučný spis tunajšieho súdu, ktorého
spisovú značku neuviedol. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína
plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného

konania. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol účastníkom exekučného konania ako oprávnený a ako
účastníkovi mu nič nebránilo tieto informácie získať z exekučného súdneho spisu, keďže má právo do
spisu nahliadať. Aj pokiaľ ide o zistenie spisovej značky súdu túto mal možnosť si zistiť aj u súdneho
exekútora, ktorého požiadal o vykonanie exekúcie. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z.z. je sporovým konaním a dôkaznú povinnosť má žalobca, t.z., že skutočnosti tvrdené v žalobe má aj

preukázať, pričom táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje a túto preniesol na súd, resp.
na žalovaného. Dôvody, ktoré uviedol v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej
exekučnej veci.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je

uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie
niekoľkých kumulatívnych podmienok, a to: 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
na príslušnom orgáne, 2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4/ zrušenie alebo zmena nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom a 5/ podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa

mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna
podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V tejto veci zrušenie alebo zmena rozhodnutia
okresného súdu, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sčasti zamietnutá
nebolo preukázané a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je skúmanie existencieďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady vzniku práva na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť splnené kumulatívne. V danom prípade nie
je daný základ nároku a preto nie je súd povinný skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať

v tomto smere dokazovanie. Súd preto žalobu z uvedených dôvodov zamietol ako nedôvodnú.

Súd ďalej zdôrazňuje, že vo veci rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania a rozhodol na základe
predložených listinných dôkazov v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.),
pričom z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlnila len žalovaná, žalobca sa neospravedlnil, pričom

predvolanie mu bolo súdom riadne a včas doručené.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože
úspešná žalovaná si ich náhradu neuplatnila.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 (pätnástich) dní od jeho doručenia

na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí
byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.