Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/194/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114203425
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114203425.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: JUDr.
Danica Birošová, so sídlom Trenčín, ul. Piaristická č. 46, správkyňa konkurznej podstaty MIGAREAL,
s.r.o. v konkurze, so sídlom Trenčín, ul. Piaristická č. 46, IČO: 31 636 292, zastúpený splnomocneným
zástupcom A3 ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom Trenčín, ul. Partizánska č. 25, IČO:
36 735 311 proti žalovanému: Obec Rudina, so sídlom Rudina č. 422, IČO: 00 314 251, zastúpený
splnomocneným zástupcom Mgr. Petrom Luptákom, advokátom so sídlom B. B., Z.. F.. X, o zaplatenie
sumy 530.147,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

14C/53/2014-175 zo dňa 15. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, a to do časti sumy 116.178,72 eur s
príslušenstvom potvrdzuje a do časti sumy 413.968,36 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách
konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 14C/53/2014-175 zo dňa 15.11.2016 žalobu zamietol. Žalobcu
zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu MIGAREAL, s.r.o. so sídlom Trenčín,
ul. Piaristická č. 46, IČO: 31 636 292, sa žalobou došlou súdu dňa 31.01.2014 domáhal vydania

rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 413.968,36 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 13.11.2012 do zaplatenia. Následne už správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu pôvodného žalobcu MIGAREAL, s.r.o., na majetok ktorého bol uznesením
Okresného súdu Trenčín č.k. 28R/1/2013-382 zo dňa 12.03.2014 vyhlásený konkurz podaním vo veci
samej 16.03.2015 rozšírila žalobu o zaplatenie 530.147,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 431.968,36 eur od 13.11.2012 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 116.178,72 eur od 09.03.2015 do zaplatenia, pričom zmenu návrhu súd pripustil

uznesením č. k. 14C/53/2014-99 zo dňa 17.03.2015.
V konaní mal súd preukázané, že medzi Moravia Banka, a.s. ako záložným veriteľom a záložcom -
žalovaným bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 805/3/020/013/N/94
zo dňa 08.06.1994, na základe ktorej žalovaný ako záložca založil nehnuteľnosť zapísanú na LV č.
XXX, a to zastavanú plochu na KNC parcele č. 551/5 a stavbu č. súpisné XXX k. ú. J. na zabezpečenie
záväzku dlžníka Boží dar, s.r.o. podľa zmluvy o úvere č. reg. č. 805/3/020/S/94 zo dňa 14.02.1994 vo
výške 2.200.000,- Sk. Podľa LV č. XXX k. ú. J. ako vlastník KNC parcely č. 447/3 o výmere 220 m2

TTP a stavby číslo súpisné XXX postavené na KNC parcele č. 551/8 ako viacúčelový objekt č. 139 a
súpisné číslo XXX postavené na KNC parcele č. 551/7 športová hala je žalovaný v podiele 1/1, a to na
základe nadobudnutia a to rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 6C/50/2010-97, rozsudku Okresného
súdu Čadca sp. zn. 6C 549/00 ako aj kúpnej zmluvy č. V 1455/2010 z 29.09.2010. Podľa LV č. XXX zodňa 25.10.1995 ako vlastník stavby č. súp. XXX bola Obec Rudina na základe žiadosti o zápis zo dňa
09.01.1992 v podiele 1/1, pričom v časti C LV boli evidované ťarchy, a to zmluva o zriadení záložného
práva v prospech Moravia Banka a záložná zmluva pre CISS - Martin, s.r.o. spolu s poznámkou

uznesením Okresného súdu sp. zn. 11C/648/95 so zákazom scudzenia nehnuteľnosti do právoplatného
skončenia veci. Na základe záložnej zmluvy realizovala Moravia Banka, a.s. výkon záložného práva
uzavretím kúpnej zmluvy dňa 29.11.1996 v zastúpení vlastníka Obec Rudina s kupujúcim Recykling,
s.r.o. z dôvodu, že spoločnosť Boží dar, s.r.o. uzatvorila dňa 14.02.1994 s Moravia Banka, a.s. zmluvu o
úvere na sumu 2.200.000,- Sk, ktorý bol zaistený zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam

reg. číslo 805/3/020/013/N/94 zo dňa 08.06.1994 na budovu na parcele číslo 551/5 súp. číslo XXX,
ktorej vklad bol povolený Správou katastra Čadca pod V 731/94 záložca predáva za kúpnu cenu vo
výške 3.500.000,- Sk, pričom kúpna cena mala byť zaplatená na účet veriteľa v Moravia Banka, a.s. K
zmluve bol uzavretý aj dodatok ku kúpnej zmluve, na základe ktorého došlo k zmene spôsobu platenia
kúpnej ceny, a to jej rozložením do troch splátok po 1.060.000,- Sk splatné 10.10.1997, 1.000.000,- Sk
splatné 25.10.1997 a 1.440.000,- Sk splatných 15.11.1997. Rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k.

6C/549/00-371 bolo určené vo veci žalobcu Obec Rudina proti žalovanému CISS City, s.r.o., že Obec
Rudina je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vedených Katastrálnym
úradom Žilina, Správa katastra Kysucké Nové Mesto na LV č. XXX k. ú. J. ako viacúčelový objekt súpisné
číslo XXX postavený na parcele číslo č. 551/8 zastavané plochy a nádvoria o výmere 388 m2 a športová
hala súpisné číslo XXX postavená na parcele č. 551/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 667 m2.

Rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.11.2010 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.
zn. 6Co/74/2011 zo dňa 26.09.2012 v časti výroku rozhodnutia vo veci samej.
Pokiaľ sa žalobca domáhal v konaní priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu
investícií či zhodnotenia nehnuteľnosti, súd v prvom rade sa prejudiciálne zaoberal tým, či investície
vykonal žalobca ako dobromyseľný držiteľ v dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľností (podľa § 130

Občianskeho zákonníka) alebo nedobromyseľný držiteľ (§ 131 Občianskeho zákonníka). V konaní súd
nemal pochybnosti o tom, že žalobca vstúpil do držby ako oprávnený vlastník, respektíve žalovaný
nepreukázal okolnosti a skutočnosti, ktoré by jeho dobromyseľnosť pri vstupe do držby spochybňovali.
V tomto okamihu sa mohol žalobca domnievať, že nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy nadobudol,
pričom pomer kúpnej a trhovej ceny na túto skutočnosť nemal žiadny vplyv. Pokiaľ sa však žalovaný voči

nemudomáhalurčeniavlastníckehopráva,doručenímžalobysajehodobromyseľnosťprerušila.Tedaak
žaloba bola podaná na súd 26.11.1999 a nehnuteľnosť mal zhodnotiť v rokoch 2008 - 2009, ako účastník
konania musel mať vedomosť o takejto žalobe, v konaní aktívne vystupoval, a teda jeho vlastníctvo bolo
dôvodne spochybnené. Nemohol preto byť bez pochybností považovaný za dobromyseľného vlastníka.
Vzhľadom na jeho vystupovanie v spore je zrejmé, že chcel byť vlastníkom, teda jeho subjektívne

presvedčenie mohlo trvať, ale objektívne dôvody - uplatnené právo, ktoré bolo právoplatne priznané,
muselo dobromyseľnosť prerušiť. Podľa súdu obdobne je tomu aj pri vydržaní, keď uplatnením nároku
voči dobromyseľnému držiteľovi, tento prestáva byť dobromyseľným držiteľom, v opačnom prípade
pri dlhšie trvajúcom spore by nadobudol vlastnícke právo počas sporu, čo je nemožné. Podmienkou
dobromyseľnosti je skutočné, objektívne presvedčenie o vlastníckom práve k veci, nie iba vôľa byť

vlastníkom. Súd preto ustálil, že v čase zhodnotenia veci nebol a nemohol byť žalobca dobromyseľný
pri prestavbe veci, pretože vedel, že jeho vlastníctvo je spochybnené, o vlastníctvo je vedený spor, a
teda mohol dôvodne predpokladať, že investuje do cudzej veci. Naviac súd podotkol, že okrem krycieho
listu rozpočtu nepreukázal žalobca výšku nákladov vynaložených na vec, teda ani skutkovo konkrétne
neuviedol, ktoré práce vykonal na zmene veci a aké náklady na to vynaložil. Súd preto nemal ani

dôvod vykonávať znalecké dokazovanie na zistenie rozdielu hodnoty, pretože bezdôvodné obohatenie
nespočíva vo vydaní takéhoto rozdielu, ale nákladov do výšky tohto rozdielu. Pritom súd na preukázanie
tejto skutočnosti poskytol žalobcovi opakovane priestor a opakovane ho na splnenie jeho povinností
vyzýval. Podľa súdu si žalobca musí uvedomiť, že zhodnotenie nehnuteľnosti môže nastať aj z iných
dôvodov ako prestavbou, pretože môže dôjsť k zmene charakteru lokality (výstavba, vybavenosť),

vplyvom rastu cien nehnuteľností a pod. Teda je veľmi pravdepodobné, že za obdobie viac ako 10 rokov
by došlo k rastu hodnoty nehnuteľnosti aj vplyvom ekonomických podmienok. Nakoľko však súd dospel
k názoru, že žalobca nebol v čase ním tvrdenej prestavby v rokoch 2008-2009 dobromyseľný, vzniklo
mu len právo odpočítať náklady potrebné pre údržbu a prevádzku veci, ktoré však v konaní neuplatnil
a nepreukázal a právo oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil, pokiaľ je to možné bez zhoršenia

podstaty veci. Súd sa nestotožnil s tvrdením a poukazom žalobcu na analógiu so spracovaním veci,
pretože pri nedobromyseľnosti je právo len na oddelenie toho, čo do veci vložil a je možné oddeliť
bez jej zhoršenia podstaty. Naviac jednoznačne len prestavbou veci bez realizácie zmeny podstatných
charakteristických prvkov stavby, teda nosných a pôdorysných častí, nemôže dôjsť k spracovaniu. Toby nastalo len v prípade, ak by stavba alebo jej časť slúžila pre vytvorenie novej veci - stavby, ktorá
by sa odlišovala minimálne základnými konštrukčnými prvkami. V tomto prípade sa však zaoberal touto
skutočnosťou už Okresný súd v Čadci a neurčil by vlastnícke právo len z dôvodu neplatnosti kúpnej

zmluvy. Teda súd vzhľadom na záväzný výrok pre účastníkov už ani nie je oprávnený sa zaoberať a
rozhodovať o vlastníckom práve žalobcu k nehnuteľnostiam pred právoplatnosťou rozsudku Okresného
súdu Čadca sp. zn. 6C/549/00, ale je povinný riadiť sa týmto výrokom.
Pokiaľ sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 116.178,72 eur zodpovedajúcej kúpnej
cene za nehnuteľnosti vo výške 3.500.000,- Sk, ktorá bola podľa rozsudku Okresného súdu Čadca sp.

zn. 6C/549/00 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/74/2011 určená ako absolútne neplatný právny úkon
súd uviedol, že kúpnu zmluvu zo dňa 29.11.1996 neuzavrel žalovaný ako predávajúci ale kúpnu zmluvu
uzavrel v zmysle § 151f ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 29.11.1996, podľa ktorého ak
zabezpečená pohľadávka nie je riadne a čas splnenia, môže sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia
zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. S poukazom na odôvodnenie
rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 6C/549/00 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/74/2011 je

zrejmé, že neplatná už bola aj záložná zmluva, na základe ktorej veriteľ Moravia Banka, a.s. organizačná
zložka zahraničnej osoby začala výkon záložného práva, pravdepodobne spôsobom dohodnutým v
záložnej zmluve po predchádzajúcej výzve z 05.10.1995. V žiadnom prípade teda nešlo o konanie a
vôľu žalovaného, ale tretej osoby, teda Moravia Banka, a.s. Rovnako podľa kúpnej zmluvy a dodatku
č. 1 z 03.10.1997 je zrejmé, že kúpna cena bola uhradená na účet F. B., a.s. číslo XXXX-XXX-XXX/

XXXX pod VS XXXXXXXXXX pod ŠS 5434 titulom výkonu záložného práva podľa záložnej zmluvy číslo
805/3/020/013/N/94 z 08.06.1994, nakoľko dlžník Boží dar, s.r.o. si záväzky z úverovej zmluvy nesplnil.
Súdužlenzosamotnejkúpnejzmluvymalpreukázané,žezáložnýdlžníkneboltotožnýsdlžníkompodľa
úverovej zmluvy, nemal preukázané, že by žalovaný prevzal čo i len časť prostriedkov z úveru alebo
mal z úveru iný prospech. Rovnako nemal preukázané, že by žalovaný prijal čo i len časť kúpnej ceny.

Nárok na vydanie z neplatnej či zrušenej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka je medzi osobami,
ktoré si takto plnili a nie medzi domnelými osobami, v mene ktorých sa malo konať. Súd preto musel
konštatovať, že zmluvu, hoci bolo v nej uvedené, že žalovaný je predávajúci, neuzatváral žalovaný,
ale iná osoba, pričom na takéto konania nemala žiadne zmluvné a vecné právo ani plnomocenstvo,
žalovaný nedal pokyn na úhradu kúpnej ceny na účet inej osoby, teda nebol účastníkom neplatného

právneho úkonu a z takéhoto úkonu nič neprevzal. Nepochybne tým, kto sa z daného právneho úkonu
obohatil, nebol žalovaný, ale tretia osoba Moravia Banka, a.s. Žaloba je preto voči žalovanému úplne
bezdôvodná. Žalovaný totiž nebol ani dlžníkom alebo osobou, ktorá by prijala prostriedky úveru, ktorý
mal byť zabezpečený záložným právom a úver nebol ani len poskytnutý na výstavbu či investície
do nehnuteľnosti, teda okrem právneho nejestvuje ani morálny dôvod na vrátenie takéhoto plnenia,

pretože s veľkou pravdepodobnosťou zriadenie záložného práva (neplatného) bolo dosiahnuté ľsťou a
podvodom.
Súd preto s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenia oba nároky ako nedôvodné zamietol.
Nakoľko bol žalovaný v plnom rozsahu úspešný, súd podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, „C. s. p.“ priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu,
podľa ktorého súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom pochybil podľa § 365 písm. f/, písm. h/ a písm.
e/ C. s. p., pretože jednak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a tiež vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď mu odoprel vykonať dôkazy osvedčujúce

rozhodné skutočnosti potrebné pre správne rozhodnutie vo veci.
Vytýkal súdu, že svojim postupom mu uprel právo konať pred súdom v rámci dokazovania pôvodne
uplatneného nároku, pritom sa neoprávnene oprel o tzv. sudcovskú koncentráciu, čím mu znemožnil
vykonať minimálne súkromný znalecký posudok podľa § 209 C. s. p., keďže nemal vôľu znalecké
dokazovanie podľa § 207 C. s. p. nariadiť sám, hoci to bolo ním navrhované resp. prispieť svojím

rozhodnutím aspoň k možnosti uskutočnenia súkromného znaleckého dokazovania postupom podľa §
210 C. s. p. Neobstojí podľa neho ani poukaz súdu prečo ho ako dôkaz nepripustil.
Ďalej žalobca považoval za nesprávnu interpretáciu povahy držby kedy sa súd rozhodoval medzi jeho
dobromyseľnosťou a jeho nedobromyseľnosťou. Súd sa nesprávne rozhodol pre nedobromyseľnosť,
ale minimálne pochybnosti o povahe držby boli súdu zrejmé a práve preto držbe určite skôr prislúchala

prezumcia dobromyseľnosti podľa § 130 ods. 1 na konci Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu bez
ohľadu na túto zákonnú prezumpciu bola jeho držba aj tak dobromyseľná s ohľadom na všetky okolnosti
a to až dokedy nenadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 6C/549/00. Púhe
podanie určovacej žaloby žalovaným samo o sebe nevytváralo taký okruh objektívnych okolností,pre ktoré by malo dôjsť u neho ku konverzii povahy držby z dobromyseľnej na nedobromyseľnú.
Dovtedy jeho vlastnícke postavenie iné objektívne okolnosti, nerátajúc iba dovtedy subjektívny názor
žalovaného vyjadrený jeho určovacou žalobou, nijako nespochybňovali, pričom on bol v tomto vedomí

podporovaný aj katastrálnou zásadou materiálnej publicity. Teda za nedobromyseľného by ho bolo
možné považovať až po právoplatnom skončení určovacieho konania, ktoré obdobie však už nebolo pre
predmet konania podstatné. Žalobca vytýkal súdu, že nevykonal ani žiadne dokazovanie k okolnostiam
dobromyseľnosti u osôb oprávňujúcich konať za neho v čase rozhodnom pre predmet konania. Aj
samotné jeho investovanie do veci je nepriamo dôkazom toho, že k nej pristupoval ako k vlastnej a

to počas prebiehajúceho konania pred súdom. K okolnosti možného spracovania bol súd zaťažený
nesprávnosťou posúdenia kategórie jeho dobromyseľnosti ako držiteľa veci. Pokiaľ sa ďalej týka výšky
vynaloženej na cudziu nehnuteľnosť, tak podľa žalobcu súd tiež nesprávne judikoval, že malo ísť o
hodnotu nákladov do nej investovaných, a nie tak ako to tvrdí on, že išlo o rozdiel medzi hodnotou
nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej. Dalo sa to zistiť ním navrhovaným spôsobom dokazovania,
pretože musí byť vydané všetko, čo bolo takto bezdôvodne získané.

Podľa žalobcu súd v časti týkajúcej sa sumy 116.178,72 eur ako bezdôvodného obohatenia vzniknutého
zo vzájomného vzťahu kúpnej zmluvy medzi žalovaným a ním zo dňa 29.11.2016 nezistil povinnosť
v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť vzájomné plnenie, ktoré si podľa neplatnej či zrušenej
zmluvy poskytli, hoci tak úpadca spravil dňa 27.05.2013. Pri tomto nesprávnom rozhodnutí súd poprel
princíp, na ktorom je uvedený nárok postavený a ktorým je princíp vzájomnosti. Vychádzajúc z

tohto princípu vzájomnosti on mohol žiadať vydať bezdôvodné obohatenie iba od toho, s kým mal
vzájomnú i keď neplatnú zmluvu, z ktorej bezdôvodné obohatenie vzniklo. Žalobca poukazoval na to,
že predovšetkým skutočným predávajúcim tu bol samotný žalovaný, ktorý bol na predaj iba zastúpený
Moravia Banka, a.s, na základe splnomocňujúceho ustanovenia čl. III ods. 7 zase z jej vzájomného,
ale tiež neplatného právneho vzťahu, zo záložnej zmluvy. Vydanie bezdôvodného obohatenia zo

vzájomnej kúpnej zmluvy, ktorá sa stala neplatnou je v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vzájomne
podmienené. Žalobca nemal s Moravia Bankou, a.s., žiaden vzájomný zmluvný vzťah, nieto teda
ešte neplatný. S bankou právny vzťah mal iba žalovaný a ak tento bol vyhlásený za neplatný, tak
Moravia Banka, a.s, zasiahla do majetkových práv a konala bezdôvodne v záležitostiach žalovaného.
S poukazom na ust. § 744 Občianskeho zákonníka sa za bezpríkazné konanie považuje zásah do

záležitostí iného bez toho, aby šlo o odvrátenie hroziacej škody. Podľa žalobcu mal byť správne
zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaný a toto obohatenie rovnajúce sa kúpnej cene
aj s úžitkom zase na strane žalovaného predstavuje nárok na náhradu škody s bezpríkazného konania
podľa § 744 Občianskeho zákonníka voči Moravia Banke, a.s., ktorá takto neoprávnene zasiahla do práv
žalovaného, keď s jeho majetkom nakladala, hoci k tomuto jej zaniklo oprávnenie, resp. jej oprávnenie k

tomu bolo iba zdanlivé. Napokon ak súd dospel k takému záveru, že žalovaný nie je povinný k vydaniu
bezdôvodného obohatenia, tak zaiste v tomto smere ako alternatíva prichádzala do úvahy škoda mu
spôsobená. Vzhľadom k tomu mal súd alternatívne posúdiť vzťah strán ako škodový a totožné peňažné
plnenie mu priznať ak už nie titulom bezdôvodného obohatenia, ale titulom náhrady škody, nie však
žalobu zamietnuť.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 389 C. s. p. zrušil a vec podľa §
391 C. s. p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
navrhol rozsudok okresného súdu v súlade s ust. § 387 C. s. p. ako vecne správny potvrdiť.

Údajné upretie žalobcovi práva konať pred súdom v rámci dokazovania za stavu výziev zo strany súdu je
za takýchto okolností úplne nenáležité a celkom zjavne účelové. Vo vzťahu k nároku v sume 431.968,36
eur, hoci žalobou bola uplatnená suma 413.968,36 eur bolo podľa žalovaného v rámci konania pred
súdom potrebné vysporiadať sa s otázkou či bol žalobca v čase kedy vynakladal do nehnuteľnosti
náklady, držiteľom oprávneným alebo neoprávneným, resp. či bol držiteľom dobromyseľným alebo

nedobromyseľným. Žalobca s prihliadnutím na všetky okolnosti minimálne od r. 2000 dobromyseľným
a oprávneným držiteľom nehnuteľnosti nebol, ale naopak bol držiteľom neoprávneným. V období r.
2007 - 2008 kedy žalobca podľa svojho tvrdenia nehnuteľnosti zhodnotil, teda nielenže bola na súd
podaná a žalobcovi ako žalovanému doručená žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorá objektívne
musela v žalobcovi vyvolať pochybnosti, o tom, že mu nehnuteľnosti patria, ale existovali dva, resp.

dokonca tri rozsudky okresného súdu (hoci v tom čase ešte neprávoplatné), ktoré určovali, že vlastníkom
nehnuteľností je Obec Rudina. Žalovaný považoval za nesprávnu a nedôvodnú aj argumentáciu žalobcu
údajným spracovaním veci. Pokiaľ súd návrh žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania zamietol
postupoval správne.Čo sa týka nároku v sume 116.178,72 eur doplnenú argumentáciu žalobcu o bezpríkazné konanie,
resp. údajnú škodu z bezpríkazného konania žalovaný považoval za právne úplne nesprávnu. Žiadny
zo zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody voči nemu v tomto prípade splnený nebol

a nie je, rovnako ako nebol nijaký dôvod na to, aby sa súd zaoberal domnelým nárokom žalobcu na
náhraduškody,ktorýžalobcavkonanípredsúdomaninetvrdil. Nároknanáhraduškody,niejevzájomne
podmienenýmnárokompretohopopieralazdôvoduopatrnostivzniesolnámietkupremlčania.Zdôraznil,
že skutočným predávajúcim nebol v prípade uvedenej kúpnej zmluvy on, ale Moravia Banka, a.s, a
že kúpnu cenu - ak bola zaplatená - dostala Moravia Banka, a.s, a nie on. V prípade kúpnej zmluvy

nešlo o konanie a vôľu žalovaného, ale tretej osoby, Moravia Banka, a.s., pričom táto na takéto konanie
nemala žiadne zmluvné a vecné právo ani plnomocenstvo. Žalovaný považoval postup žalobcu nielen
za nedôvodný po právnej stránke, ale za postup hrubo nemorálny.

4. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného
(replike) uviedol, že štylizácia žalovaného do pozície akejsi obete a jeho ako vinníka celej právnej

situácie, ktorá vznikla vyznieva nemiestne lebo určovací rozsudok vznikol z porušenia povinností
žalovaného, umožnil mu dostať sa k majetku, ktorý mu bol zhodnotený a to bez akejkoľvek reparácie,
čo odporuje zásade spravodlivého usporiadania právnych vzťahov účastníkov sporu. S poukazom na
bod 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku (...subjektívne presvedčenie u úpadcu mohlo trvať, ale
objektívne dôvody - uplatnené právo, ktoré bolo právoplatne priznané, muselo dobromyseľnosť prerušiť)

súd myslel zaiste iba právoplatne určené vlastnícke právo žalovaného, a teda až ku dňu právoplatnosti
určovaného rozsudku mohlo dôjsť prvýkrát k pretransformovaniu charakteru drž y a súčasne aj vtedy
mohli prvýkrát vzniknúť eventuálne nároky či už na bezdôvodné obohatenie alebo na náhradu škody.
K otázke výšky zhodnotenia mohol súd ba priamo aj mal vychádzať z dovtedy obstaraných dôkazov -
znalecký posudkov. Prípadne ich mal nechať zaktualizovať ako bolo aj navrhované, a potom vychádzať z

rozdielov hodnoty nákladov do nej investovaných, čím by sa zistil rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti
pred adaptáciou a po nej (R 26/1975). Pokiaľ sa žalovaný dovoláva akoby nesplnenej výzvy súdu na
jej preukázanie, tak táto bola podmienená absurdným predpokladom, že mal on primárne preukázať
najskôr nevyhnutnosť vykonaných stavebných zmien a až potom preukazovať ich hodnotu. Predsa on
bol vlastník, a potom v čase kedy držal nehnuteľnosť, bolo úplne na jeho slobodnej úvahe ako s vlastnou

vecou naloží, resp. ako ju zmení. K druhému nároku - alternatívnemu nároku na náhradu škody sa
žalovaný nejako osobitne nevyjadril, ale ani nenamietol premlčanie, ktoré by bolo rovnako nedôvodné,
pretože predmetná kúpna a aj pôvodná záložná zmluva bola uzatváraná jej zmluvnými stranami podľa §
297 - § 299 Obchodného zákonníka, čiže šlo o obchodný vzťah. Potom vzhľadom na moment uplatnenia
pred súdom nie je premlčaná, a teda v zmysle § 268 Obchodného zákonníka platí, že kto zo strán

spôsobí neplatnosť právneho úkonu je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol úkon určený.

5. Žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v stanovisku (duplike) argumentáciu
žalobcu, obsiahnutú v jeho vyjadrení, považoval za nedôvodnú, účelovú a právne nesprávnu. Zotrvával
na svojich tvrdeniach a právnej argumentácii prezentovaných v doterajšom priebehu konania. Tvrdenie

žalobcu o tom, že celá právna situácia vznikla z porušenia jeho povinnosti je nepravdivé a zavádzajúce.
V skutočnosti ho zavinili tretie osoby (pravdepodobne Peter Králik ako bývalý spoločník a konateľ
spoločnosti Boží dar, s.r.o., ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou využil a zneužil dôverčivosť a
naivitu bývalého starostu obce P. B., zabezpečil uskutočnenie vkladu „záložnej zmluvy“ do katastra
nehnuteľností a následne i čerpanie úveru čo vyplýva aj z uznesenia Krajskej prokuratúry Trenčín,

ktorým bolo trestné stíhanie voči P. B. zastavené). Pokiaľ žalobca tvrdil, že sa on dostal k majetku, ktorý
bol zhodnotený, tak uvedené nezodpovedá skutočnosti (priestory v nehnuteľnostiach nebolo potrebné
nijako upravovať ani prerábať). Navyše nehnuteľnosti boli odovzdané poškodené v dôsledku porušenia
povinností žalobcu. Dôkazom je CD nosič predložený okresnému súdu. Čo sa týka výkladu inštitútu
dobromyseľnosti žalobcom je táto argumentácia podľa neho v celkom zjavnom rozpore so zákonom, s

právnou teóriou aj ustálenou súdnou praxou. Žalobca sa v skutočnosti vlastníkom nehnuteľnosti nikdy
nestal a ich vlastníkom nikdy nebol. Bol len ich držiteľom, a to - v čase kedy vynakladal náklady -
držiteľom nedobromyseľným a neoprávneným. Žalovaný mal za to, že k nároku v sume 116.178,72
eur ako údajnej škode sa vyjadril a z dôvodu opatrnosti aj voči takémuto nároku vzniesol námietku
premlčania. Doplnil, že škodu mu nemohol spôsobiť (spôsobil si ju on sám alebo Moravia Banka) lebo

kúpnu zmluvu vôbec neuzatvoril a nebol vôbec zmluvnou stranou.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravnýmprostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok sčasti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods.

1 písm. b/, § 391 C s. p. ) a sčasti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

7. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie veci.

8. V preskúmavanej veci sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia sumy 413.968,36 eur spolu s
8,75 % ročným úrokom z omeškania od 13.11.2012 do zaplatenia. Po súdom pripustenej zmene žaloby
sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 530.147,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 431.968,36 eur od 13.11.2012 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo

výške 8,05 % ročne zo sumy 116.178,72 eur od 09.03.2015 do zaplatenia, ktorú žalobu súd napadnutým
rozsudkom zamietol. Uplatnený nárok pozostával jednak zo sumy 413.968,36 eur z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia a jednak zo sumy 116.178,72 eur z titulu vrátania kúpnej ceny za založené
predané nehnuteľnosti.

9. Žalobca v odvolaní ohľadom nároku v sume 413.968,36 eur s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia
namietal mylný záver súdu v súvislosti s okolnosťou nesprávneho vyhodnotenia nedobromyseľnosti
žalobcu. Vytýkal tiež súdu, že svojím postupom mu uprel právo konať pred súdom v rámci dokazovania
lebo mu znemožnil vykonať minimálne súkromný znalecký posudok podľa § 209 C. s. p., keďže nemal
vôľu znalecké dokazovanie podľa § 207 C. s. p. nariadiť sám, resp. prispieť svojím rozhodnutím aspoň

k možnosti uskutočnenia súkromného znaleckého posudku postupom podľa § 210 C. s. p. Podľa
žalobcu neobstojí ani poukaz súdu prečo ho ako dôkaz nepripustil. Pokiaľ sa týka výšky vynaloženej
na cudziu nehnuteľnosť, tak podľa neho súd nesprávne judikoval, že malo ísť o hodnotu nákladov do
nej investovaných a nie to čo tvrdí on, že išlo o rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou
a po nej, čo sa dalo zistiť ním navrhovaným spôsobom dokazovania, pretože musí byť vydané všetko,

čo bolo takto bezdôvodne získané.

10. Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd ustálil, že v čase zhodnotenia veci nebol a nemohol byť žalobca
dobromyseľný pri prestavbe veci, pretože vedel, že jeho vlastníctvo je spochybnené, o vlastníctvo je
vedený spor, a teda mohol dôvodne predpokladať, že investuje do cudzej veci.

11. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, odôvodnením rozhodnutia ako i odvolaním
žalobcu a následnými vyjadreniami strán sporu mal za to, že závery okresného súdu na základe ktorých
zamietol žalobcu pokiaľ ide o nárok v sume 413.968,36 eur s prísl. sú čiastočne nepreskúmateľné. Nie
je zrejmé aké dôvody viedli súd pri posudzovaní tohto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľností k obdobnému právnemu hodnoteniu ako pri vydržaní
nehnuteľností a teda v súvislosti s dobromyseľnosťou (dobrou vierou) a jej prerušením. Nebolo tiež
vysvetlené prečo súd nepovažoval za rozhodujúce nadobudnutie právoplatnosti rozsudku Okresného
súdu Čadca vo veci sp. zn. 6C/549/00, ktorým bolo určené, že vlastníkom je žalovaný a teda s tvrdením
žalobcu sa súd nevysporiadal. Taktiež ani poukazovaním žalobcu na to, že jeho vlastnícke právo bolo

podporované aj katastrálnou zásadou publicity. Odvolací súd preto závery okresného súdu v tomto
smere nepovažoval za právne úplné a tak dostatočne odôvodňujúce pre rozhodnutie, ktorým žalobu
v tejto časti zamietol.

12. Z obsahu spisu okresného súdu mal odvolací súd preukázané, že žalobca v žalobe ohľadom

uplatňovanej sumy predložil znalecké posudky, ktoré mali preukazovať majetkové zhodnotenie
nehnuteľnosti na jeho náklady. V konaní súd vyzval žalobcu v rámci doručeného predvolania na
pojednávanie, a to dňa 10.06.2015, aby predložil všetky listiny preukazujúce investície do nehnuteľností,
faktúry za vykonanie diela - stavebné práce, nákup materiálu, stavebné denníky, ktoré by sa mali
nachádzať v účtovníctve úpadcu. Ďalej výzvou zo dňa 23.12.2015 doručenou splnomocnenému

zástupcovi žalobcu dňa 30.12.2015, vyzval súd žalobcu, aby v lehote 60 dní presne a podrobne
špecifikoval bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k žalovanému, jeho pasívnej legitimácie a zároveň
predložil úplnú stavebnú dokumentáciu vrátane stavebného denníka pri prestavbe nehnuteľnosti
žalovaného, najmä špecifikoval a odôvodnil nevyhnutnosť prestavby objektu a zhodnotenie objektuku dňu jeho vydania. V prípade návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania žiadal uviesť otázky,
na ktoré má znalec odpovedať. Podaním došlým súdu dňa 29.02.2016 žalobca požiadal o predĺženie
lehoty na predloženie dokumentácie, nakoľko sa táto nenachádza k dispozícii a doposiaľ mu nebola

poskytnutá ani od konateľov úpadcu, ktorý predmetnou dokumentáciou nedisponujú, nakoľko sa údajne
nachádza v archíve spoločnosti CISS (Certifikovaná investičná a stavebná spoločnosť s.r.o.), o čom
žalobca, resp. správca žalobcu doposiaľ nemal vedomosť. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa
15.11.2016, teda po tom ako nadobudol účinnosť (01.07.2016) Civilný sporový poriadok, kedy žalobca
žiadal, aby súd buď uznesením ustanovil znalca alebo umožnil uznesením, aby bolo možné uskutočniť

súkromný znalecký posudok (na zhodnotenie stavebnotechnického stavu nehnuteľností k decembru
1996, t.j. ku dňu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu /bez stavebných úprav/ a ku dňu 12.11.2012,
t.j. právoplatnosti rozsudku ktorým bolo navrátené vlastníctvo žalovanému). Súd na pojednávaní návrh
navykonanieznaleckéhodokazovaniezamietol.Zodôvodneniarozhodnutiavyplýva,ženemaldôvodho
vykonávať na zistenie rozdielu hodnoty, pretože bezdôvodné obohatenie nespočíva vo vydaní takéhoto
rozdielu, ale nákladov do výšky tohto rozdielu. K preukázaniu uvedeného poskytol žalobcovi dostatočný

časový priestor. Podľa súdu žalobcovi vzniklo len právo odpočítať náklady potrebné pre údržbu a
prevádzku veci, ktoré si však neuplatnil a nepreukázal.

13. Civilný sporový poriadok prijatý v Slovenskej republike priniesol s účinnosťou od 01.07.2016
do sporového konania viacero zmien v oblasti dokazovania. Tieto zmeny sa týkajú aj znaleckého

dokazovania v sporovom konaní. Jednou z podstatných noviniek je zakotvenie znaleckého posudku
zabezpečeného stranou sporu mimo súdneho konania v systéme dôkazných prostriedkov. Tento stranou
sporu zadovážený znalecký posudok sa podľa C. s. p. nazýva „súkromným znaleckým posudkom“. Z
dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že navrhovaná právna úprava po prvýkrát výslovne normatívne
upravuje znalecký posudok predložený stranou sporu bez toho, aby znalca ustanovoval súd. Toto

koncepčné riešenie plne zodpovedá povahe kontradiktórneho sporu založeného na prejednacom
princípe, v ktorom procesnú diligenciu za výsledok sporu znášajú predovšetkým procesné strany. V
zmysle dôvodovej správy teda účelom našej úpravy má byť najmä prenesenie aktivity (teda nielen práva
navrhovať dôkazy, ale aj povinnosti ich zabezpečiť) na procesné strany, a to aj v oblasti zodpovedania
odbornej otázky, ktorá sa v konaní rieši. V súvislosti so znaleckým dokazovaním, a to či už súdom

nariadeným alebo súkromným, môže súd uložiť povinnosť nielen strane sporu, ale aj inej osobe (§ 210
C. s. p.).

14. Postup okresného súdu odvolací súd nepovažoval za správny. Dôvodom bolo, že žalobca v
konaní predložil znalecký posudok. Po zmene právnej úpravy mienil predložiť súkromný znalecký

posudok v zmysle § 209 C. s. p. s odvolávaním sa na potrebu prispenia súdu k jeho predloženiu
s ohľadom na zabezpečenie prístupu do objektu, ktorý sa nachádza vo vlastníctve žalovaného. Súd
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol. Nerozhodol však o dôkaze, ktorým bol navrhnutý
súkromný znalecký posudok a preto postup súdu nebol pre žalobcu zrejmý ani z prejednávania veci a
napokon nevyplýval ani z odôvodnenia rozhodnutia.

15. Žalobca v odvolaní ohľadom nároku v sume 116.178,72 eur namietal nesprávne vyhodnotenie
obsahu právneho vzťahu, teda práv a povinností účastníkov takéhoto vzťahu. V tejto súvislosti
poukazoval v odvolaní na to, že súd nezistil povinnosť v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť
vzájomné plnenie, ktoré si podľa neplatnej zmluvy poskytli, pričom on tak učinil. Vychádzajúc z tohto
princípu vzájomnosti on mohol žiadať vydať bezdôvodné obohatenie iba od toho, s kým mal vzájomnú, i

keď neplatnú zmluvu, z ktorej bezdôvodné obohatenie vzniklo. Skutočný predávajúci bol žalovaný, ktorý
bol na predaj iba zastúpený Moravia Banka, a.s, na základe splnomocňujúceho ustanovenia čl. III ods.
7. Napokon ak súd dospel k záveru, že žalovaný nie je povinný k vydaniu bezdôvodného obohatenia tak
ako alternatíva prichádzala do úvahy škoda mu spôsobená a mal mu totožné peňažné plnenie priznať
z tohto titulu.

16. Podľa odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, ktorým zamietol nárok žalobcu o zaplatenie
sumy 116.178,72 eur zodpovedajúcej kúpnej cene za nehnuteľnosti, ktorá kúpna zmluva bola súdnym
rozhodnutím určená ako absolútne neplatný právny úkon uviedol, že kúpnu zmluvu zo dňa 29.11.1996
neuzavrel žalovaný ako predávajúci ale kúpnu zmluvu uzavrel záložný veriteľ v rámci výkonu záložného

práva na základe záložnej zmluvy, ktorá bola podľa súdu tiež neplatná. V žiadnom prípade teda nešlo
o konanie a vôľu žalovaného, ale tretej osoby, teda Moravia Banka, a.s. Rovnako podľa kúpnej zmluvy
a jej dodatku je zrejmé, že kúpna cena bola uhradená na účet záložného veriteľa titulom výkonu
záložného práva podľa záložnej zmluvy, nakoľko dlžník Boží dar, s.r.o. si záväzky z úverovej zmluvynesplnil. Záložný dlžník nebol teda totožný s dlžníkom podľa úverovej zmluvy. Nemal preukázané, že
by žalovaný prevzal čo i len časť prostriedkov z úveru alebo mal z úveru iný prospech ani to, že by
žalovaný prijal čo i len časť kúpnej ceny. Nárok na vydanie z neplatnej či zrušenej zmluvy podľa §

457 Občianskeho zákonníka je medzi osobami, ktoré si takto plnili a nie medzi domnelými osobami,
v mene ktorých sa malo konať. Súd preto musel konštatovať, že zmluvu, hoci bolo v nej uvedené,
že žalovaný je predávajúci, neuzatváral žalovaný, ale iná osoba, pričom na takéto konania nemala
žiadne zmluvné a vecné právo ani plnomocenstvo, žalovaný nedal pokyn na úhradu kúpnej ceny na
účet inej osoby, teda nebol účastníkom neplatného právneho úkonu a z takéhoto úkonu nič neprevzal.

Nepochybne tým, kto sa z daného právneho úkonu obohatil, nebol žalovaný, ale tretia osoba Moravia
Banka, a.s. Žalovaný totiž nebol ani dlžníkom alebo osobou, ktorá by prijala prostriedky úveru, ktorý
mal byť zabezpečený záložným právom a úver nebol ani len poskytnutý na výstavbu či investície
do nehnuteľnosti, teda okrem právneho nejestvuje ani morálny dôvod na vrátenie takéhoto plnenia,
pretože s veľkou pravdepodobnosťou zriadenie záložného práva (neplatného) bolo dosiahnuté ľsťou a
podvodom.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v tejto časti ako aj konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec aj vecne správne posúdil keď žalobu žalobcu

zamietol a to do časti sumy 116.178,72 eur s príslušenstvom. Nakoľko odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa §
387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uvádza, že aj podľa odvolacieho súdu pri

odplatných zmluvách sú obyčajne práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvy vzájomne podmienené.
Vzájomne sú podmienené aj ich nároky na vrátenie už prijatých plnení, ak išlo o neplatnú zmluvu. V
danej veci nešlo o odplatnú zmluvu medzi žalobcom a žalovaným, a preto nie sú vzájomne podmienené
aj ich nároky na vrátenie už prijatých plnení v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Okrem toho
zmyslom úpravy ust. § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy je, aby

záložný veriteľ bol oprávnený predať vec, ktorej nie je vlastníkom a nadobúdateľ nadobudne vec s takými
istými právnymi účinkami, ako by ju nadobudol od vlastníka (záložcu). Odvolací súd sa preto stotožnil
s právnym záverom okresného súdu, že spornú kúpnu zmluvu neuzavrel žalovaný ako predávajúci
ale záložný veriteľ - Moravia Banka, a.s., ktorá prijala kúpnu cenu a bola tak uspokojená zo zálohu.
Žalobca v odvolaní právne argumentoval aj tým, že ak súd dospel k záveru, že žalovaný nie je povinný

k vydaniu bezdôvodného obohatenia tak ako alternatíva prichádzala do úvahy škoda mu spôsobená
a mal mu totožné peňažné plnenie priznať z tohto titulu. Podľa odvolacieho súdu skutkové tvrdenia v
rozšírenej žalobe (č.l. 94 spisu) ani vyjadrenia žalobcu v konaní nedovoľovali okresnému súdu podriadiť
nárokžalobcupodľainéhohmotnoprávnehoustanovenia.Inakpovedanénebolizrejméokolnostimajúce
predstavovať predpoklady pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu (protiprávny úkon, ktorý

viedol k neplatnosti právneho úkonu, vznik škody, príčina a súvislosť medzi týmito predpokladmi a
existencia zavinenia). Okresný súd nemal preto dôvod zaoberať sa nárokom žalobcu aj z titulu náhrady
škody.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol a to do

časti sumy 116.178,72 eur s príslušenstvom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a do
časti sumy 413.968,36 eur s príslušenstvom a súvisiacom výroku o trovách konania rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. V ďalšom konaní ohľadom nároku v sume 413.968,36 eur s prísl. odvolací súd dáva okresnému

súdu v prvom rade do pozornosti nezrovnalosť, ktorou sa žalobca žalobou domáha zaplatenia sumy
413.968,36 avšak v zmenenej žalobe je v súvislosti s úrokom z omeškania 8,75 % ročne navrhovanou
už suma 431.968,36 eur. Následne opätovne vyhodnotí skutočnosti na ktoré poukazuje odvolací súd
(bod 11). Bude sa zaoberať aj dôkazom navrhnutým žalobcom. V novom rozhodnutí opätovne rozhodne
aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a

podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).