Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/129/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114225777
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114225777.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobcu: R. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. č. XXXX/XX, XXX XX K., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou,
so sídlom J. U. XX, XXX XX K., proti žalovanej: P. V., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XX,
XXX XX K., štátna občianka SR, adresa pobytu mimo územia SR: XX F. R., G. N2 XSY, Veľká Británia,

zastúpenej: Mgr. Jánom Skákalom, advokátom, so sídlom Z. X, XXX XX K., o vrátenie daru, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/241/2014-114 zo dňa 09.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/241/2014-114 zo dňa 09. 12. 2015 vo výroku
o trovách konania z r u š u j ea vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

Vozvyšnejčasti(vetaprvávýroku) zostáva rozsudokOkresnéhosúduŽilinač.k.17C/241/2014-114

zo dňa 09.12.2015 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (návrh) žalobcu (označeného ako navrhovateľ) o
vrátenie daru v podiele 1/2 , a to byt č. 7 na prvom poschodí, vo vchode č. 18, v dome súp. č. XXXX,
postavenom na KN C parc. č. 6309 o výmere 557 m2, zastavané plochy a nádvoria, vrátane podielu
priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo výške

613/18895 zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanej (označenej ako odporkyňa) právo na náhradu trov
konania nepriznáva.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.07.2014
domáhal voči žalovanej vrátenia daru (bytu), ktorý spoločne so svojou manželkou dňa 10.12.2009
darovali zo svojho BSM svojej dcére (žalovanej). Manželka žalobcu zomrela dňa XX.XX.XXXX.

Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetná darovacia
zmluva zo dňa 10.12.2009, ktorej vklad bol povolený pod č. V 10662/09 dňa 25.01.2010 nebola spojená
so zaopatrovacou zmluvou, kedy by sa obdarovaný zaviazal poskytovať darcovi až do jeho smrti
zaopatrovanie, napr. stravu, pranie, žehlenie bielizne, upratovanie, ošetrovanie, privolanie lekárskej
pomoci, ako aj prípadný odvoz k lekárovi, ktoré plnenia nepochybne majú majetkovú hodnotu. Nakoľko
žalovaná neposkytuje žalovanému potrebnú pomoc v chorobe a starobe, túto skutočnosť, považuje

žalobca za dôvody hrubého porušovania dobrých mravov, odôvodňujúcich jeho právo na vrátenie
daru. Vymedzeniu obsahu práv a povinností vyplývajúcich z vecného bremena konkrétne určeného
predmetnou darovacou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu, na základe ktorej vecné právo vzniklo,
zodpovedá právu žalobcu doživotného užívania celého bytu a jeho príslušenstva a vybavenia. Právo na
zaopatrovanie žalobcu určitým vecným plnením od žalovanej z darovacej zmluvy nevyplýva. V konaní
bolo rozhodujúce zistenie, či žalovaná poskytuje žalobcovi potrebnú pomoc a či túto pomoc žalobca

prijíma. Žalobca býva v byte sám a podľa jeho vyjadrení sa o neho žalovaná absolútne
nestará. Starostlivosť mu poskytujú dcéry z prvého manželstva. Žalobca je oprávnený užívať predmetnúnehnuteľnosť na základe dohodnutého vecného bremena. S prihliadnutím na rozsah a spôsob tohto
užívania by mal teda žalobca znášať i náklady spojené s bytom, ako aj s poskytovanými službami.
Aj tieto náklady vo výške 166,00 Eur mesačne však uhrádza žalovaná, ktorú skutočnosť v priebehu

konania potvrdil i žalobca. Žalovaná dlhodobo žije a pracuje v zahraničí. Ak jej žalobca s týmto vedomím
spoločne s manželkou daroval nehnuteľnosť, s očakávaním, že sa o nich žalovaná v starobe postará,
musel byť uzrozumený s tým, že potrebné „zaopatrenie" nemôže spočívať v osobnej starostlivosti
poskytovanej žalovanou. Aj keď to zrejme nezodpovedá predstavám žalobcu, táto nemôže byť dôvodom
na vrátenie daru. Prvoinštančný súd vzal pritom do úvahy aj samotné správanie sa žalobcu, ktorý

žalovanou ponúkanú pomoc, (konkrétne zabezpečenie domácej opatrovateľskej služby o žalobcu i
domácnosť), zásadne odmieta a teda pomoc žalovanej v takejto forme neprijíma. Žalobca prijíma iba
plnenie formou upratovania v domácnosti inou osobou, ktorú tiež zabezpečuje a uhrádza žalovaná.
Ak sám žalobca svojim konaním takto ponúkanú pomoc žalovanej zásadne odmieta, takéto konanie
žalovanej možno ťažko hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Dôkazná povinnosť v
danom prípade zaťažovala žalobcu, ktorý musí nielen tvrdiť, ale i dokázať existenciu ním tvrdeného

hrubého porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej. Žalobca v tomto smere nepredložil v konaní
žiaden relevantný dôkaz. Svedeckú výpoveď dcéry žalobcu L. M. okresný súd hodnotil ako značne
neobjektívnu a ovplyvnenú vzájomnou komunikáciou so žalobcom, keďže sa vyjadrovala len
ku okolnostiam poskytovania starostlivosti otcovi výlučne z jej strany a negatívne hodnotila starostlivosť
žalovanej.Anizvyjadreniatejtosvedkynevšaknevyplynulo,žebymedziúčastníkmikonaniadochádzalo

k takým závažným incidentom, ktoré by odôvodňovali požiadavku vrátenia daru. Odmietavý postoj otca
k poskytovaniu starostlivosti inou osobou potvrdila i svedkyňa. Na základe vykonaného dokazovania
prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať žalobcovi uplatňované právo
podľa § 630 Občianskeho zákonníka, keďže v správaní žalovanej neboli preukázané žiadne skutočnosti
hrubého porušovania dobrých mravov voči žalobcovi, v dôsledku čoho súd žalobu žalobcu o vrátenie

daru zamietol.
3. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ust. § 150 ods. 1 vety
prvej O.s.p. a konštatoval, že v predmetnom ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia negatívne
dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Súd vyhodnotil sociálnu

situáciu na strane žalobcu, ktorý je poberateľom starobného dôchodku a rodinno-právny vzťah
účastníkov (rodič a dieťa) ako dôvod hodný osobitného zreteľa a súčasne konštatoval, že na strane
druhej nepriznaním požadovaných trov konania titulom právneho zastúpenia žalovanej nevznikne
závažná majetková ani finančná ujma, v dôsledku čoho žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala,
aby ho odvolací súd vo výroku o trovách konania zmenil tak, že zaviaže žalobcu nahradiť žalovanej trovy
konania v celkovej výške 2.542,05 Eur.
Uviedla, že zo znenia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre jeho aplikáciu musí byť daný celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach

danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov. Podľa názoru žalovanej v prejednávanom
prípade neexistujú žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie
nároku na náhradu trov konania žalovanej. Žalovaná mala v konaní plný úspech, a preto podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. jej prináleží plná náhrada trov konania. Pokiaľ prvostupňový súd odôvodnil svoje
rozhodnutie o trovách konania majetkovými pomermi žalobcu, tieto v konaní neboli vôbec predmetom

skúmania, v dôsledku čoho sa nemožno na ne odvolávať. Samotný žalobca v rámci svojho výsluchu
odmietol odpovedať na otázku právneho zástupcu žalovanej, pokiaľ ide o jeho majetkové pomery.
Žalobca v konaní nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ani o poskytnutie bezplatnej
právnej pomoci. Práve naopak, zabezpečil si na zastupovanie v tomto konaní právne zastúpenie
advokátkou, ktorej nepochybne vznikol nárok na odmenu, a to bez ohľadu na výsledok súdneho konania.

Podľa vedomosti žalovanej skutočné majetkové pomery žalobcu nie sú v nepomere v porovnaní s
jej majetkovými pomermi. Žalovaná aktuálne poberá vo Veľkej Británii sociálne dávky, ktoré možno
prirovnať v Slovenskej republike k tzv. „materskej". Okrem toho žalovaná v minulosti, a aj teraz stále
uhrádza za žalobcu všetky náklady za služby spojené s bývaním v byte, v ktorom býva a ktoré by inak
musel uhrádzať on sám. Podaním žaloby vznikla na strane žalovanej potreba kvalifikovaného právneho

zastúpenia, ktorú si sama nevyvolala. Ani skutočnosť, že strany sporu sú v rodinno-
právnom vzťahu (rodič a dieťa) sama o sebe nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa,
ktorý by odôvodňoval nepriznanie trov konania žalovanej. Keďže okresný súd v prípade žalovanej
neskúmal detailne majetkové pomery žalovanej a tiež neskúmal to, akú dohodu má žalovaná a jejprávny zástupca (pokiaľ ide o odmenu za zastupovanie), nie je zrejmé ako mohol okresný súd dospieť
k záveru, že žalovanej nevznikne po nepriznaní trov konania závažná majetková ujma. Žalobca napriek
pravidelnej vzájomnej komunikácii žalovanú ani neinformoval o podaní žaloby na súd. Žalovaná zároveň

zdôraznila, že už pri prvom svojom úkone, ktorý jej patril (vo vyjadrení zo dňa 10.03.2015)
uviedla všetky skutočnosti a dôkazy, s cieľom viesť konanie čo najefektívnejšie a najhospodárnejšie,
čo sa prejavilo najmä opakovanými výzvami na žalobcu ohľadne späťvzatia žaloby, ako aj tým, že
nenavrhovala v konaní vykonanie žiadnych nadbytočných dôkazov, ktoré by toto nezmyselne iniciované
konanie predlžovali. Tieto skutočnosti okresný súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil. Žalobca

napriek tomu tvrdohlavo a bez ohľadu na príbuzenský vzťah k žalovanej i zjavnú neúspešnosť žaloby
pokračoval v konaní až do úplného konca. Spoločne so svojim právnym zástupcom zároveň navrhoval
aj vykonanie neúčelných dôkazov, (výsluch dcér z prvého manželstva). Už z formulácie žaloby bolo
pritom zrejmé, že žalobca nedisponoval žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami, ktoré by mu
mohli privodiť úspech v predmetnom konaní. Okrem toho nepriznanie trov žalovanej, ktorá bola v konaní
plne úspešná, by mohlo motivovať žalobcu na podávanie ďalších zlomyseľných a zjavne neúspešných

žalôb v budúcnosti. V súlade s ustálenou judikatúrou pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba pritom prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov
konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní
(napr. uznesenie NS SR 2MCdo 17/2009 zo dňa 28.01.2010 alebo sp. 3 MCdo 5/2006).
Napriek tomu, že okresný súd sa odvolal na sociálnu situáciu žalobcu, ktorú bližšie

neskúmal, vôbec sa nevysporiadal s tým, akým spôsobom (zjavne neúčelným) postupoval v konaní o
žalobe samotný žalobca, a to napriek opakovaným výzvam žalovanej na späťvzatie žaloby. Rovnako
sa súd nevysporiadal so skutočným motívom a okolnosťami, ktoré žalobcu viedli k
podaniu žaloby, ktorým bola úplne zrejme neodôvodnená snaha o to, aby sa žalovaná presťahovala
z Veľkej Británie na Slovensko žalobcu doopatrovať, hoci žalovaná neustále ponúkala a

ponúka žalobcovi zabezpečenie adekvátnej starostlivosti, ktorú však žalobca odmieta prijať. Rovnako
súd v rozhodnutí o nepriznaní trov nijako nezohľadnil hospodárne a preventívne správanie samotnej
žalovanej v konaní a toto svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné
a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania ako
vecne správny potvrdil.
Konštatoval, že v rozhodnutí je jednoznačne uvedené, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku
a zároveň súd poukázal na rodinno-právny vzťah účastníkov konania, teda rodič a dieťa. Takto to má
na mysli aj Občiansky súdny poriadok, nakoľko pri hodnotení dôvodov hodných osobitného zreteľa sa

hodnotívzťahúčastníkovkonania,pomerkveci,akoajaktivitastránsporu.Jenepochybné,žežalobcaje
starobnýdôchodcaanedisponuježiadnymiúsporami.Žalobupodalnasúdprávezdôvodu,ževovzťahu
k žalovanej sa cítil byť zanedbávaný jej nezáujmom o jeho osobu a nedostatkom poskytovania osobnej
starostlivosti. Zároveň sa cítil byť oklamaný svojou druhou manželkou, ktorá bola v čase podania žaloby
mŕtva, a ktorá mu sľúbila za prevod polovice predmetného bytu, že ho najmladšia dcéra doopatruje.

Tvrdeniežalovanej,žezabezpečilažalobcoviriadnustarostlivosťsapodľažalobcunezakladánapravde.
Žalobca totiž potrebuje každodennú starostlivosť, a to najmä od svojich blízkych a navyše je veľmi vážne
dlhodobo chorý, čo uviedol aj v žalobe. Tvrdenia žalovanej, že žalobca mal finančné prostriedky na
zaplatenie právneho zástupcu a že si nevyhľadal bezplatnú právnu pomoc, žalobca považuje za účelové
a ničím nepodložené. Okrem toho žalovaná a jej právny zástupca sú v blízkom príbuzenskom vzťahu,

ktorá skutočnosť vyplýva tak z výpovede žalobcu, ako aj jeho dcéry z prvého manželstva L. U.. Pokiaľ
ide o sociálnu situáciu strán sporu, táto je minimálne rovnaká, lebo sú podielovými spoluvlastníkmi
predmetného bytu každý v 1, takže v tomto smere súd vykonal dokazovanie riadne. Žalobca je však
poberateľom starobného dôchodku a žalovaná je mladou, zárobkovo činnou osobou v zahraničí, kde
je vyššia úroveň platových pomerov zamestnancov. Okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby

boli v nej podrobne popísané a tieto vyplynuli i z jeho osobnej výpovede, ktorú ako bezvládny mohol
uskutočniť jedine v byte, z ktorého takmer nevychádza.
6. V ďalšom podaní zo dňa 26.02.2016 žalobca opravil svoje vyjadrenie v tom smere, že aktuálne je
výlučnou vlastníčkou predmetného bytu žalovaná a žalobca je len vlastníkom vecného bremena, práva
bývania v tomto byte vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym úradom pod č. V 10662/09 zo

dňa 25.01.2010.

7. Žalovaná sa k vyjadreniam žalobcu písomne nevyjadrila.8.Krajskýsúdakosúdodvolacípozistení,žeodvolaniebolopodanévčasasmerovaloprotirozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozhodnutie
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f),a ods. 2
O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že odôvodnenie jeho rozhodnutia v predmetnej časti je zmätočné, keď na jednej

strane prvoinštančný súd akcentuje rozpornosť tvrdení žalobcu a nedôvodnosť jeho nároku uplatneného
žalobou v konaní, no na strane druhej uvádza dôvody (podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné)
čím v súdenej veci odôvodňuje aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.

10.Nadoplneniepovažovalkrajskýsúdzapotrebnézdôrazniť,žezobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,
že žalovaná mala vo veci plný úspech, a preto má právo na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi,

ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, ktorá je obmedzená iba v prípadoch, v
ktorých to zákon expressis verbis (t.j. výslovne) upravuje. V ďalšom všeobecne platnou zásadou je, že
strana sporu má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva.

11. Základný program sporového konania je formulovaný petitom žaloby, ktorým žalobca požaduje
ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku
prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1

O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné

bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj
v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu

zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

12. Z filozofie a základných princípov sporového konania vyplýva, že je vždy zodpovednosťou žalobcu,
aby svoj nárok v konaní uplatnil spôsobom umožňujúcim vyhlásenie vyhovujúceho rozsudku. Pokiaľ

tak neučiní (neunesie bremeno tvrdenia, resp. dôkazné bremeno), je povinný znášať všetky dôsledky
nedostatočnej procesnej aktivity. Na druhej strane, ak mu súd prizná uplatnený nárok, potom
má proti druhej (neúspešnej) procesnej strane nárok na úhradu účelne vynaložených trov konania.

13. Krajský súd zdôrazňuje, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. zakotvuje moderačné právo súdu, ktorým môže

zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Zákon pre takéto rozhodnutie
vyžadujesplneniedvochpredpokladov.Predovšetkýmideodôvodyhodnéosobitnéhozreteľaasúčasne
o výnimočné okolnosti. Strane, ktorá mala v konaní úspech, resp. ktorej by inak patrila náhrada trov
konania, nemožno s odvolaním sa na § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznať náhradu nákladov
konania len na základe všeobecného záveru o nepreukázanej finančnej situácii žalobcu, existencie

blízkeho príbuzenského vzťahu strán sporu, s konštatovaním, že nepriznaním trov žalovanej nevznikne
závažná majetková ujma. Použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvodom pre aplikáciu tohto zákonného
ustanovenia môžu byť aj pomery strán sporu (osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery obidvoch
strán sporu). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy

nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p.
sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu
konania, charakter sporu a pod.14. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v súdenej veci však svoje rozhodnutie z uvedených hľadísk
riadne neodôvodnil.

15. Za vadu podraditeľnú pod ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (odňatie účastníkovi možnosť konať
pred súdom) považuje judikačná prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II.ÚS 6/2003, III.ÚS
119/2003) aj také rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré v odôvodňujúcej časti nedáva dostatočné a
zrozumiteľné dôvody, na ktorých je založené, t.j. nezodpovedá kritériám uvedených v ust. § 157 ods.

2 O.s.p.. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
zároveň aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované
v Zbierke zákonov č. 209/1993 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá
zodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, a to aj rozhodnutia

o trovách konania, prípadne rozhodnutia o lehote na plnenie alebo určení splátok, ktorých výšku a
podmienky zročnosti určí. Tým, že uvedené princípy neboli súdom prvého stupňa rešpektované, došlo
jeho postupom k odňatiu možnosti procesných strán konať pred súdom, t.j. procesným postupom súdu
sa im ako stranám znemožnila realizácia ich procesných práv, ktoré im Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

16. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6MCdo 5/2011 zo dňa 18.01.2012 vyplýva ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. umožňuje presadiť aplikáciu
ust. § 1 O.s.p., (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu
na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak

možno spravodlivú ochranu práv), čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi
konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené
právo alebo ohrozené práva, alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri
tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel,

znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností
súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov (t.j. strán) v priebehu
sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa je potrebné prihliadať tak na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu,

teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by
bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy však treba zobrať tiež do okolností, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán v konaní.

17. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ mal prvoinštančný súd v úmysle aplikovať na

prejednávanú vec ust. § 150 ods. 1 O.s.p., bol povinný dôsledne zohľadniť kritériá uvedené vyššie.
Dôvody, ktoré uviedol okresný súd vo vzťahu k výroku o trovách konania sú nedostatočné, v dôsledku
čoho rozsudok v napadnutej časti trpí vadou nepreskúmateľnosti, a to z dôvodov uvedených vyššie.

18. V dôsledku toho odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p.).

19.Vďalšomkonaníokresnýsúdsprihliadnutímnakritériáuvedenévyššieopätovnerozhodneotrovách
konania v zmysle vysloveného právneho názoru. V prípade, že prvostupňový súd opätovne dospeje k
záveru, že v danej veci je namieste nepriznať žalovaným náhradu trov konania v zmysle ust. § 150 ods.

1 O.s.p., je potrebné, aby svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. pri aplikácii ust. § 167
ods. 2 O.s.p. aj riadne odôvodnil.

20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).

21. V časti nenapadnutej odvolaním, v ktorej prvoinštančný súd návrh navrhovateľa zamietol, zostal
rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čomu zodpovedá i procesný postup a rozhodovanie odvolacieho súdu. K písomnému
vypracovaniu uznesenia však dochádza za účinnosti „nového" procesného predpisu - zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Vzhľadom k nie celkom jednoznačným prechodným
ustanoveniam (osobitne § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP) odvolací súd v rámci písomného
vyhotovenia uznesenia čiastočne zohľadnil aj aktuálnu právnu úpravu; napr. uvedenie mien a priezvisk
sudcov rozhodujúcich vo veci, terminológiu označovania strán sporu, číslovanie odsekov odôvodnenia,
poučenie o prípustnosti dovolania, lehote na podanie dovolania, o náležitostiach dovolania a

povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní.

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)