Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 27, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/30/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200808
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015200808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobkyne:
V. H., Z. XX, Z., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný
inšpektorát, Špitálska 14, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
KRPZ-BA-KDI21-38/2015-P zo dňa 02.04.2015, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 2S/112/2015-28 zo dňa 25.05.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. č. k. 2S/112/2015-28 zo
dňa 25.05.2016 potvrdzuje.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred prvostupňovým súdom

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) preskúmavaným rozsudkom
uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
KRPZ-BA-KDI21-38/2015-P zo dňa 02.04.2015, ktorým žalovaný oznámil žalobkyni, že jej odvolanie

proti rozhodnutiu Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave č. k. ORP-P-997/BAV-OBCP-2014 zo dňa
11.02.2015,ktorýmbolažalobkyňauznanávinnouzospáchaniapriestupkuprotibezpečnostiaplynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o priestupkoch“ alebo „ZOP“) a bola jej uložená pokuta vo výške 50,- eur,
bolo podané oneskorene, a preto nie je prípustné, aby odvolací orgán toto rozhodnutie preskúmal v
odvolacom konaní. Žalovaný zároveň napadnutým rozhodnutím konštatoval, že po preskúmaní veci
na základe oneskorene podaného odvolania podľa ust. § 60 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) dospel k záveru,
že podanie žalobkyne neodôvodňuje obnovu konania ani zmenu alebo zrušenie prvostupňového
rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Krajský súd tak rozhodol po tom, čo dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu bol v
medziach zákona. Žalobkyňa bola obvinená z priestupku na tom skutkovom základe, že dňa 08.04.2014
v čase o 12.30 hod. v Z. na Z. ulici pri obytnom dome č. XX s osobným motorovým vozidlom značky

Renault, evidenčné číslo: Z. ako účastníčka cestnej premávky porušila ust. § 25 ods. 1 písm. q) zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009
Z. z.“), keďže zastavila na chodníku, pričom neostala stanovená voľná šírka chodníka, za čo bola uznaná
vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) ZOP a podľa § 22 ods. 2 písm. f) ZOP spoukazom na § 87 ods. 4 ZOP jej bola uložená pokuta vo výške 50,- eur a povinnosť uhradiť trovy
konania.

Rozhodnutie bolo žalobkyni doručované do miesta jej trvalého bydliska na Z. XX v Z., kde jej boli
doručované v priebehu konania všetky zásielky.

Podľa údajov na doručenke k prvostupňovému rozhodnutiu bol prvý neúspešný pokus o doručenie
s výzvou o opakované doručenie vykonaný dňa 19.02.2015, opakované doručenie sa uskutočnilo

20.02.2015, ktorým bol zároveň aj deň uloženia zásielky. Dňa 04.03.2015 žalobkyňa potvrdila podpisom
na doručenke prevzatie zásielky a dňa 16.03.2015 podala na pošte odvolanie proti uvedenému
rozhodnutiu.

Vzhľadom ku skutočnosti, že toto odvolanie bolo podané proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré
nadobudlo právoplatnosť, žalovaný toto odvolanie preskúmal a listom zo dňa 02.04.2015 č. k. KRPZ-

BA-KDI21-38/2015-P (preskúmavaným rozhodnutím) upovedomil žalobkyňu, že odvolanie považuje za
podané oneskorene, a preto jeho prejednanie v odvolacom konaní nie je prípustné. Zároveň oznámil
účastníčkekonania,žepodľa§60správnehoporiadku,odvolacíorgánpreskúmalajoneskorenepodané
odvolanie, avšak nezistil nariadenie obnovy konania, ani zmenu, či zrušenie rozhodnutia o priestupku
v mimo odvolacom konaní.

S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo krajskému súdu posúdiť, či žalovaný postupoval
v súlade so zákonom, keď vyhodnotil odvolanie žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu o
priestupku ako oneskorene podané a vec preskúmal v zmysle § 60 správneho poriadku len z
toho pohľadu, či jej podanie neodôvodňuje obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania.

Podľa názoru krajského súdu správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodnutie o
priestupku zo dňa 11.02.2015 doručoval žalobkyni do miesta jej bydliska na adresu Z. XX, Z., ktorú ako
miesto svojho bydliska uvádzala žalobkyňa počas celého konania a kde aj preberala predchádzajúce

zásielky. Správny poriadok, ktorého právnym režimom sa priestupkové konanie subsidiárne spravuje,
v citovanom ustanovení § 24 ods. 2 podrobne upravuje postup pri doručovaní zásielky určenej do
vlastných rúk adresátovi, ktorý nie je v mieste doručovania zastihnutý. Tento postup bol podľa názoru
krajského súdu dodržaný, pretože z údajov na doručenke k rozhodnutiu o priestupku jednoznačne
vyplýva, že doručovateľ vykonal prvý neúspešný pokus o doručenie zásielky žalobkyni dňa 19.02.2015,

pričom podľa zápisu na doručenke upovedomil adresáta o opakovanom doručení, ktoré sa uskutočnilo
dňa 20.02.2015. Keďže aj druhý pokus o doručenie zostal bezvýsledný, bola zásielka s rozhodnutím
uloženádňa20.02.2015napošte,očombolznovuadresátupovedomený.Tretídeňoduloženiazásielky
na pošte sa považuje zásielka za doručenú, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel, avšak iba za
predpokladu, že sa v čase doručovania na danej adrese zdržiaval, a teda mal reálnu možnosť si zásielku

na pošte vyzdvihnúť. Fikcia doručenia zásielky sa považuje za vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorá
platí, kým sa nepreukáže, že zákonné podmienky pre tzv. náhradné doručenie zásielky neboli splnené.

Žalobkyňa v podanej žalobe tvrdila, že sa v mieste svojho bydliska na Z. XX v Z. v čase doručovania
prvostupňového rozhodnutia o priestupku nezdržiavala, nakoľko ako osoba zdravotne ťažko postihnutá

sa v dňoch 13.02.2015 až 01.04.2015 nachádzala v osobnej starostlivosti svojej dcéry žijúcej v W., v
dôsledku čoho si rozhodnutie uložené na pošte fyzicky prevzala až 05.04.2015. Toto svoje tvrdenie ničím
nepreukázala a v odvolaní proti rozhodnutiu o priestupku žiadnu takúto námietku nevzniesla. Žalovaný
preto nemal dôvod skúmať, či sa zásielka s prvostupňovým rozhodnutím mala na tretí deň od jej uloženia
na pošte považovať za doručenú alebo nie, na základe § 24 ods. 2 správneho poriadku jednoducho

vychádzal z fikcie doručenia tohto rozhodnutia a odvolaciu lehotu 15 dní počítal od dňa nasledujúceho
po dni fiktívneho doručenia zásielky. Podľa názoru krajského súdu v naznačenom postupe správneho
orgánu nemožno vidieť žiadnu nezákonnosť. Žalobkyňa totiž v správnom konaní nijako nenaznačila, že
sa v čase doručovania zásielky v mieste bydliska nezdržiavala, a preto nevznikli žiadne pochybnosti
o tom, či k náhradnému doručeniu došlo. Niet právneho dôvodu, z ktorého by za daných okolností

bolo možné rozumne vyvodiť povinnosť žalovaného z úradnej povinnosti skúmať, či si žalobkyňa mala
možnosť zásielku s rozhodnutím na pošte vyzdvihnúť. Zodpovednosť za preberanie úradných zásielok
doručovaných do miesta bydliska do vlastných rúk adresáta je totiž zásadne na adresátovi a na ňom
leží aj dôkazné bremeno na preukázanie, že fikcia doručenia zásielky tzv. náhradným spôsobom podľa§ 24 ods. 2 správneho poriadku nenastala. Dôkaznú povinnosť v tomto smere teda nemá odosielateľ,
ale adresát zásielky (porovnaj napr. II. ÚS 278/2011). V opačnom prípade by bol inštitút náhradného
doručenia prakticky nepoužiteľný. Keďže žalobkyňa v správnom a ani v súdnom konaní nepreukázala,

že sa v čase doručovania rozhodnutia o priestupku nezdržiavala v mieste doručovania, ale u svojej
dcéry v W., zostala táto skutočnosť len v rovine tvrdenia, ktoré nemohlo spochybniť zákonnosť postupu
žalovaného pri hodnotení včasnosti podania odvolania proti rozhodnutiu o priestupku. Krajský súd sa
mohol len stotožniť so záverom žalovaného, že odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého
stupňa bolo podané po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty, a preto žalovaný postupoval v súlade

so zákonom, keď podanie žalobkyne vyhodnotil len ako prípadný podnet na mimoriadny opravný
prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V.

Krajský súd upozornil na rozpornosť tvrdení žalobkyne ohľadom jej pobytu u dcéry v W., kde sa mala
zdržiavať od 13.02.2015 až do 01.04.2015 a zásielku s rozhodnutím si na pošte prevziať 05.04.2015. Z
obsahu spisu totiž vyplýva, že predmetnú zásielku si vyzdvihla už dňa 04.03.2015 a odvolanie podala

dňa 16.03.2015.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žaloba nesmeruje proti rozhodnutiu, ktoré by nadobudlo
právoplatnosť po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku, ale len proti oznámeniu, ktoré sa v
správnom súdnictve nepreskúmava, bol prvostupňový súd toho názoru, že nie je rozhodujúce označenie

napadnutého individuálneho správneho aktu, ale to, či ide o rozhodnutie konečné, ktoré je spôsobilé
ukrátiť žalobcu na jeho právach. Prvostupňový súd bol v nadväznosti na konštantnú judikatúru
najmä Najvyššieho súdu SR tej mienky, že oznámenie o vybavení oneskorene podaného odvolania
môže zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov účastníka správneho konania, pretože nesprávne
vyhodnotenie včasnosti podania odvolania ho môže ukrátiť na práve na súdnu ochranu a prístup k súdu,

a preto je nevyhnutné umožniť súdne preskúmanie postupu správneho orgánu na základe podanej
žaloby.

Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté
oznámenie žalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom. Preto

postupoval podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku O. s. p. (ďalej
len „O. s. p.“) O. s. p. a žalobu zamietol.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a účastníkom nepriznal právo na
ich náhradu, nakoľko žalobkyňa vo veci úspech nemala a žalovanému v systéme správneho súdnictva

zásadne právo na náhradu trov konania neprináleží.

II.
Odvolanie žalobkyne, vyjadrenie žalovaného

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že je osoba s ťažkým zdravotným
postihnutím a na predmetnom mieste parkovala len nevyhnutný čas, pričom sa domnieva, že k tomu ju
oprávňuje aj výnimka stanovená v ust. § 44 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z.

Žalobkyňa okrem tvrdenia, že sa dopravného priestupku, z ktorého bola obvinená a potrestaná,

nedopustila, namietala aj konanie prvostupňového správneho orgánu v jej neprítomnosti, kedy dňa
11.02.2015 počas snehovej kalamity nebola pre občanov ZŤP pri vstupe do budovy PZ sprístupnená
cesta - odhrnutý sneh. O tejto neprekonateľnej bariére informovala spred budovy PZ na Námestí
Hraničiarov telefonicky konajúci správny orgán, ktorý jej neúčasť ospravedlnil s tým, že jej neúčasť
nie je nevyhnutná. Žalobkyňa v dobrej viere, že bude predvolaná v náhradnom termíne, parkovisko

spred budovy PZ opustila. Následne zistila, že správny orgán konal v jej neprítomnosti a rozhodol v jej
neprospech vydaným rozhodnutím č. k. ORP-P-997/BAV-OBCP-2014 z toho istého dňa 11.02.2015, v
ktorom ju uznal vinnou zo spáchania dopravného priestupku, za ktorý jej uložil pokutu 50,-
eur a náhradu trov konania vo výške 16,- eur.

K otázke doručovania uviedla, že fikcia doručenia v danom prípade bola aplikovaná nesprávne, nakoľko
súd neskúmal dostatočne, že predmetnú zásielku (prvostupňové rozhodnutie) na pošte žalobkyňa nikdy
neprevzala, ale prevzal ju jej syn. Zásielku si prevzala od svojho syna dňa 05.03.2015 po tom, keď on
osobne v čase jej neprítomnosti v mieste bydliska vyzdvihol uloženú zásielku z pošty dňa 04.03.2015a vlastnoručne jej prevzatie aj podpísal. V rozhodnutí súdu spochybnený dátum 05.04.2015, kedy mala
zásielku údajne prevziať, považovala za zrejmú chybu v písaní.

Ďalej žalobkyňa namietala závažnú skutočnosť v konaní súdu, a síce, že ako súd skúmal rozhodujúce
skutočnosti z obsahu spisu, keď nezistil z doručenky vrátenej správnemu orgánu, založenej v súdnom
spise, že túto zásielku na pošte nikdy osobne neprevzala, ale prevzala ju iná, ňou splnomocnená osoba.
Žalobkyňa zdôraznila, že sa nikto nezaoberal jej vznesenými námietkami, a síce, že sa na ňu v zmysle
§ 44 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z. vzťahuje výnimka na zastavenie a státie na nevyhnutne potrebný čas.

Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením prvostupňového súdu, že v podanom odvolaní k odvolaciemu orgánu
nenamietala vadné doručenie fikciou doručenia podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku s odôvodnením,
že od 13.02.2015 do 01.04.2015 sa nenachádzala v mieste doručovania, ale sa nachádzala v uvedenom
čase, odkázaná na opatrovanie, v opatere svojej dcéry.

Žalobkyňauviedla,ževodvolaníkodvolaciemusprávnemuorgánuprotirozhodnutiuopriestupkužiadnu
takúto námietku vzniesť fakticky nemohla, nakoľko postupovala v zákonom stanovenej lehote 15 dní a
nemala vopred žiadnu informáciu od prvostupňového orgánu o náhradnom doručení rozhodnutia fikciou
doručenia podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku. Takýto postup, ako odôvodnil súd, by prichádzal
do úvahy jedine vtedy, ak by došlo k vedomému zmeškaniu lehoty zo závažných dôvodov, či už z

objektívnych alebo subjektívnych. Prejednávaný prípad takýmto prípadom vedomého zmeškania lehoty
nie je.

Tvrdila, že nezákonným postupom správneho orgánu, najmä v rozpore so zákonom využitou fikciou
doručenia - náhradným doručením rozhodnutia, nepreskúmaním vznesených námietok v odvolaní proti

napadnutému rozhodnutiu, jej bola odňatá možnosť konať pred prvostupňovým aj odvolacím správnym
orgánom, čo malo za následok porušenie zákona o správnom konaní a dôvod k podaniu žaloby na
preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.

Podľa názoru žalobkyne rovnako nesprávne vychádzal tak žalovaný správny orgán, ako aj prvostupňový

súd z fikcie doručenia zásielky, keď ani súd, ani žalovaný správny orgán neskúmali zákonom stanovené
podmienky, ktoré je správny orgán pri aplikovaní fikcie doručenia povinný skúmať.

Žalobkyňa ďalej v odvolaní poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/01 Sb. 28,
II. ÚS 23/03 Sb. 30, I. ÚS 119/07, ako aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/254/2010,

5Cdo/179/2010, 4Cdo/338/2009, 6Cdo/109/2011.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 O. s. p.
rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho
orgánu a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie. Čo sa týka trov konania navrhla, aby jej odvolací súd

v súlade s § 250j ods. 5 O. s. p. priznal náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatení súdnych poplatkov.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré súdu doručil dňa 26.07.2016, uviedol, že sa v plnej miere
stotožňuje s výrokom a odôvodnením preskúmavaného prvostupňového rozsudku. Považuje rozsudok
Krajského súdu v Bratislave za správny, pričom preskúmaním zákonnosti rozhodnutia žalovaného a jeho

postupu súd správne dospel k záveru, že z pripojeného administratívneho spisu a dôkazov, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, jednoznačne vyplynulo,
že opis skutku, vyplývajúci z vykonaných dôkazov, je totožný so skutkom ako bol opísaný v napadnutých
rozhodnutiach.

Žalovaný tvrdil, že postupoval v súčinnosti so žalobkyňou ako účastníčkou konania a vo veci si zadovážil
dostatok relevantných dôkazov pre vydanie rozhodnutia. Mal za to, že v administratívnom konaní bolo
nesporne zistené, že žalobkyňa dňa 08.04.2014 v čase o 12.30 hod. v Z. na Z. ulici pri obytnom dome č.
XX osobným motorovým vozidlom značky Renault, evidenčné číslo: Z. ako účastníčka cestnej premávky
porušila ust. § 25 ods. 1 písm. q) zákona č. 8/2009 Z. z., pretože zastavila a stála na chodníku, pričom

neostala stanovená voľná šírka chodníka, za čo ju uznal vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22
ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch a podľa § 22 ods. 2 písm. f)
s poukazom na § 87 ods. 4 tohto zákona jej uložil pokutu vo výške 50,- eur a povinnosť uhradiť trovy
konania.Rozhodnutie bolo žalobkyni doručované do miesta jej trvalého bydliska na Z. XX v Z., kde jej boli
doručované v priebehu konania všetky zásielky. Podľa údajov na doručenke k rozhodnutiu bol prvý

neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie vykonaný dňa 19.02.2015, opakované
doručenie sa uskutočnilo 20.02.2015, ktorý deň bol zároveň aj dňom uloženia zásielky. Dňa 04.03.2015
žalobkyňa potvrdila podpisom na doručenke prevzatie predmetnej zásielky a dňa 16.03.2015 podala na
pošte odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.

Žalovanýodvolaniepreskúmalalistomzodňa02.04.2015upovedomilžalobkyňu,žeodvolaniepovažuje
za podané oneskorene, a preto jeho prejednanie v odvolacom konaní nie je prípustné. Oznámil zároveň
žalobkyni, že podanie neodôvodňuje nariadenie obnovy konania, ani zmenu alebo zrušenie rozhodnutia
o priestupku v mimo odvolacom konaní.

Žalovaný v predmetnej veci trvá na svojom názore, že správny orgán prvého stupňa sa nedopustil

žiadnych procesných pochybností, ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný žiadal odvolanie
žalobkyne zamietnuť a rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdiť.

III.

Konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a konanie, ktoré mu predchádzalo a podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.

s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá
O. s. p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s.
p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ust. § 201 v spojení s ust. § 250j ods. 1 O. s. p. odvolanie
prípustné, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .

Podľa ust. § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa dňa 08.04.2014 v
čase o 12.30 hod. s osobným motorovým vozidlom zn. Renault, evidenčné číslo: Z. zastavila a stála na
chodníku na Z. ulici pri obytnom dome č. XX v Z., pričom neostala voľná šírka chodníka najmenej 1,5
m. V čase zistenia priestupku sa na mieste nikto nenachádzal a z toho dôvodu bolo hliadkou mestskej
polície na vozidlo založené blokovacie zariadenie. Následne sa k vozidlu dostavil V. H. (syn žalobkyne).

K dopravnému priestupku bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku.

Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí vyhodnotil skutok žalobkyne ako priestupok, keď
konštatoval, že žalobkyňa porušila ust. § 25 ods. 1 písm. q) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože ako vodička motorového vozidla zastavila a stála

na chodníku, pričom neostala stanovená voľná šírka chodníka, za čo bola uznaná vinnou zo spáchania
priestupkupodľa§22ods.1písm.l)zákonač.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov
a podľa ust. § 13 ods. 2 citovaného zákona jej bola uložená sankcia - pokuta vo výške 50,- eur.

Na tomto skutkovom základe prvostupňový správny orgán - Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave V,

Okresný dopravný inšpektorát vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. p. ORP-P-997/BAV-
OBCP-2014 zo dňa 03.09.2014.Proti tomuto podala žalobkyňa odpor, v ktorom uviedla, že ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím
pripútanánainvalidnývozíkasplatnýmparkovacímpreukazomaspreukazomZŤPzastavilasvozidlom
na chodníku, avšak len na čas nevyhnutný v súlade s § 44 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z., a preto sa

domnieva, že žiadneho dopravného priestupku sa nedopustila. Navrhla, aby napadnutý rozkaz o uložení
sankcie za priestupok bol zrušený.

Ako ďalej vyplynulo z administratívneho spisu, následne Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v
Bratislave V, Okresný dopravný inšpektorát začal správne konanie na základe správy o výsledku

objasňovania priestupku hliadkou Okrskovej stanice Mestskej polície Bratislava-Petržalka, nariadil
vo veci ústne pojednávanie na deň 11.02.2015, na ktorom konal v neprítomnosti obvinenej V. H.
(žalobkyne), ktorá bola na pojednávanie riadne predvolaná a svoju neprítomnosť neospravedlnila, a s
poukazom na ust. § 22 ods. 2 písm. f), § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. v spojení s ust. § 25 ods.
1 písm. q) zákona č. 8/2009 Z. z. jej rozhodnutím o priestupku zo dňa 11.02.2015 č. p. ORP-P-997/
BAV-OBCP-2014 uložil pokutu vo výške 50,- eur a zaviazal ju k povinnosti nahradiť trovy konania vo

výške 16,- eur.

Z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že rozhodnutie bolo žalobkyni doručované
prostredníctvom Slovenskej pošty tak, že podľa pripojenej doručenky prvý neúspešný pokus o uloženie
zásielky s výzvou na opakované doručenie sa uskutočnil dňa 19.02.2015. Dňa 20.02.2015 bolo

vykonané opakované doručenie, avšak bezvýsledne, preto doručovateľ písomnosť uložil toho istého
dňa na pošte. Reálne bola písomnosť prevzatá až 04.03.2015. S poukazom na uvedené žalovaný ako
odvolací orgán vyhodnotil, že tretí deň od uloženia zásielky na pošte sa považuje zásielka za doručenú,
aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (fikcia doručenia).

Predmetné prvostupňové rozhodnutie žalobkyňa reálne prevzala až dňa 04.03.2015, pričom dňa
16.03.2015 proti nemu podala odvolanie, ktoré s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil
žalovaný ako odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene, nakoľko posledný deň na podanie odvolania
bol 10.03.2015. Preto odvolanie preskúmal s poukazom na ust. § 60 zákona o správnom konaní
a skonštatoval, že podané odvolanie neodôvodňuje obnovu konania ani zmenu, resp. zrušenie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania, túto skutočnosť oznámil žalobkyni listom zo dňa 02.04.2015 č.
k. KRPZ-BA-KDI21-38/2015-P (preskúmavané rozhodnutie).

Prvostupňový súd považoval postup žalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho
orgánu za zákonný, a preto žalobu zamietol.

IV.
Právna úprava, názory odvolacieho súdu

Zákon o priestupkoch v ust. § 51 zakotvuje subsidiárne použitie správneho poriadku, to znamená, že

správne orgány musia v konaní a pri rozhodovaní dodržiavať najmä základné zásady správneho konania
(§ 32 a nasl., § 46 a nasl. správneho poriadku).

Podľa ust. § 24 ods. 1 správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do
vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.

Podľa ust. § 24 ods. 2 správneho poriadku, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do
vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom
upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie
zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom

upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty
sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či rozhodnutie správneho orgánu je v súlade

s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia.V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Úlohou odvolacieho súdu bolo v intenciách dôvodov podaných v odvolaní posúdiť rozsudok
prvostupňového súdu a zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-38/2015-P zo dňa
02.04.2015, ktorým žalovaný oznámil žalobkyni, že jej odvolanie proti rozhodnutiu Okresného
riaditeľstva PZ Bratislava V č. p.: ORP-P-997/BAV-OBCP-2014 zo dňa 11.02.2015 nie je prípustné.

Odvolanie bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania, t. j. oneskorene a smerovalo
proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu.

Najvyšší súd SR po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, s prihliadnutím
na ust. § 219 ods. 2 v spojení s § 247 ods. 1 a § 246c ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu,ktorévytvárajúdostatočnéprávnevýchodiskáprevyslovenievýrokunapadnutéhorozsudku.Preto
sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi

krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným
v odvolaní uvádza nasledovné:

Zpodkladovadministratívnehospisumalodvolacísúdzapreukázané,žerozhodnutiesprávnehoorgánu
prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania.

Uvedené rozhodnutie bolo žalobkyni doručované do miesta jej trvalého bydliska na Z. XX v Z.. Podľa
údajov na pripojenej doručenke k rozhodnutiu bol prvý neúspešný pokus o doručenie s výzvou o
opakovanédoručenievykonanýdňa19.02.2015.Opakovanédoručeniesauskutočnilo20.02.2015,ktorý
deň bol zároveň aj dňom uloženia zásielky.

Následne bola písomnosť prevzatá dňa 04.03.2015 splnomocnencom žalobkyne. Lehota na odvolanie
uplynula dňa 10.03.2015. Žalobkyňa podala odvolanie na pošte dňa 16.03.2015, teda oneskorene.

Žalovaný ako odvolací orgán v zmysle ust. § 60 správneho poriadku preskúmal oneskorene podané

odvolanieadospelkzáveru,žepodanéodvolanieneodôvodňujeobnovukonania,zmenualebozrušenie
napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania a o tejto skutočnosti žalobkyňu oboznámil listom
zo dňa 02.04.2015, ktorý bol predmetom súdneho prieskumu.

Pokiaľ žalobkyňa namietala nezákonnosť postupu správneho orgánu pri doručovaní rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa, nemohol tak krajský súd ani súd odvolací vyhodnotiť jej námietku za
dôvodnú. Rozhodnutie správneho orgánu bolo žalobkyni doručené náhradným spôsobom - uložením na
pošte v súlade s vyššie citovaným ust. § 24 ods. 2 správneho poriadku.

Odvolací súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že zásielka s rozhodnutím

správneho orgánu prvého stupňa bola žalobkyni doručená uložením na pošte s tým, že tretí deň jej
uloženia sa považuje za deň jej doručenia. Odo dňa nasledujúceho po uplynutí trojdňovej lehoty od
uloženia zásielky na pošte začala žalobkyni plynúť lehota na podanie odvolania. Tento zákonný postup
pri náhradnom doručení bol dodržaný. S uložením zásielky spája správny poriadok právne účinky, a to
aj účinok určenia začiatku počítania lehoty na podanie odvolania.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neskúmal splnenie všetkých podmienok
náhradného doručenia, konkrétne, či žalobkyňa v čase výzvy na uloženie zásielky mala reálnu možnosť
si písomnosť vyzdvihnúť, odvolací súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného a v
priebehu správneho konania nevyplynulo, ani v rámci súdneho konania žalobkyňa nijako nepreukázala,

že v čase doručovania napadnutého rozhodnutia sa na adrese, ktorú uvádza na svojich podaniach,
nezdržiavala. Z uvedeného dôvodu aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaným zvolený postup
oznámenia a doručenia napadnutého rozhodnutia bol v súlade so zákonom.Je pravdou, že žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že v čase doručovania predmetnej zásielky sa
nezdržiavala v mieste svojho bydliska, ale bola odcestovaná pri svojej dcére v W.. Túto skutočnosť však
súdu reálnym spôsobom nijako nepreukázala.

V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 278/2011, z ktorého
vyplýva právny názor, že: „...K otázke doručovania rozhodnutia tzv. náhradným doručením treba
navyše podotknúť, že v rozpore s názorom sťažovateľky dôkazné bremeno preukázať, že adresát
sa v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval zaťažuje adresáta a nie odosielateľa zásielky.

Čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, avšak na unesenie
dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci,
že v kritickom čase bola na inom mieste...“

V tomto prípade bolo preto povinnosťou žalobkyne, aby súdu relevantným spôsobom preukázala, že v
čase doručovania predmetnej zásielky sa zdržiavala mimo územia SR.

K námietke žalobkyne uvedenej v podanom odvolaní, keď tvrdila, že doručenka nemá povahu verejnej
listiny, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie je nesprávne, keďže riadne vyhotovená doručenka
má povahu verejnej listiny. Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej
potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu

platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo správnom konaní
nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť.

K námietke žalobkyne, že doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval,
odvolací súd udáva, že takýto údaj doručenka neobsahuje. V takomto prípade bolo povinnosťou

žalobkyne relevantným spôsobom vyvrátiť skutočnosť, že sa v čase doručovania predmetnej zásielky v
mieste svojho trvalého bydliska objektívne nezdržiavala.

Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány konajú v súlade s platným a účinným právnym
predpisom, nemôže týmto ich postupom dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne

konanie (II. ÚS 197/07).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo riadili sa výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatoval, že je dostatočne zrejmé, že krajský
súd nepochybil, keď rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd sa s právnym záverom krajského súdu uvedeným v jeho rozhodnutí stotožnil. Konštatoval,
že námietky žalobkyne uvedené v odvolaní neboli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť preskúmavaného

rozsudku, a preto rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 ods. 1 v spojení s § 246c O. s.
p. ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, že žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná.

Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V tomto prípade bolo odvolacie konanie začaté

dňa 14.06.2016. Súd preto procesne postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyšší súd Slovenskej republiky jednomyseľne pomerom hlasov 3:0 (§
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.