Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 28, 2017

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Ek/90/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117230424
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vavreková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2017:6117230424.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica, v exekučnej veci oprávneného BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti povinnému
A. U., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. XXX/XX, XXX XX S. N., o vymoženie 6.050,53 Eur
s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

13Ek/90/2017 zo dňa 21. 11. 2017, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 13Ek/90/2017
zo dňa 21. 11. 2017 zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm.
f) bod 1 Exekučného poriadku a oprávnenému trovy exekučného konania nepriznal. Vyšší súdny

úradník posúdil zmluvu o úvere, ktorej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky, v rámci
ktorých bola poňatá aj rozhodcovská doložka, ako spotrebiteľskú zmluvu, preto pristúpil k posudzovaniu
ustanovení rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola alebo nebola individuálne dojednaná. V uznesení
vyšší súdny úradník poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
217/2012 z 21. 03. 2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/109/2011 zo dňa
29. 02. 2012. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka bola poňatá do samotného

textu všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, nebola včlenená do
formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny, čoho následkom bolo, že povinný mohol odmietnuť
rozhodcovskú doložku len tak, že by spolu s ňou odmietol aj samotnú zmluvu o úvere. Vyšší súdny
úradník v rámcoch ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka prijal záver, že zmluva o úvere,
ktorá v časti všeobecných obchodných podmienok obsahovala rozhodcovskú doložku, bola zmluvou, s
ktorou sa síce povinný mohol oboznámiť, ale žiadnym prejavom vôle nemohol ovplyvniť jej obsah, teda

zvoliť si medzi prostriedkami prípadných sporov z nich medzi rozhodcovským súdom a všeobecným
súdom. Exekučné konanie môže byť vedené len vtedy, keď je určené vykonateľným exekučným titulom.
Existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každej exekúcie. Ak neexistuje potrebný titul,
je exekúcia neprípustná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci
je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke,
po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul, ktorý vydal orgán na to

nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu vykonať. Ak oprávnený podá žalobu na
(vybranom) rozhodcovskom súde, takéto znenie je neprijateľnou a neplatnou podmienkou, ktoré v
neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach, lebo od
spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Po preskúmaní
exekučného titulu dospel k záveru, že exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, nakoľko
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu

na vykonanie exekúcie zistil, že exekúcia sa má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore, v ktorom nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná,preto v súlade s citovaným ustanovením § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku, návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.
2. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom

stanovenej lehote sťažnosť (nazvanú odvolanie) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b) a
písm. d) až písm. h) Civilného sporového poriadku a žiadal, aby súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zmenil tak, že návrhu na vykonanie exekúcie vyhovie a poverí súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.
3. Sťažnosť odôvodnil tým, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade s ustanoveniami

zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „ZoSRK“), keďže zriaďovateľ rozhodcovského súdu je zapísaný v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, čím je naplnená zákonná podmienka § 73 odsek 5 ZoSRK.
Osobitne poukázal na to, že rozhodcami pôsobiacimi v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sú
výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, ktoré disponujú

minimálne 5 ročnou právnickou praxou a zároveň zložili odborné skúšky uskutočnené Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, a to v zmysle ust. § 5 a § 6 ZoSRK. Oprávnený v sťažnosti poukázal
na § 73 ods. 3 ZoSRK, podľa ktorého rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje
predpismi účinnými v čase jej uzavretia.
4. Oprávnený v sťažnosti ďalej uviedol, že ak je predmetnom sporu občiansko-právna zmluva, civilný

súd v intenciách Smernice 93/13/EHS musí vyhodnotiť: 1. či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, 2. či, ak
ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu..., 3. či skúmaná podmienka v zmluve spadá pod
výnimku stanovenú smernicou a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo 4. ak podmienka výnimke
podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1
O. z. a 5. ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou podmienkou

spôsobená nerovnováha v neprospech spotrebiteľa a ak áno, či ide o nerovnováhu značnú a v čom.
Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel spravodlivého procesu
je podľa oprávneného ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom Smernice
93/13/EHS.
5. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vyjadril názor, že zakladať oprávnenia súdu

nie je možné ani zákonom prípustné na základe judikatúry Najvyššieho súdu, či dokonca na základe
súdnej praxe, ktorá je navyše nejednotná. Taktiež poukázal na skutočnosť, že zmluva o úvere bola
uzatvorená dňa 29. 02. 2012 a judikát, na ktorý poukázal vyšší súdny úradník a vyvodil z neho spôsob
posudzovania individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, je zo dňa 21. 03. 2013, pričom žiadne
zákonné ustanovenie nepožaduje popísaným spôsobom dojednať rozhodcovskú doložku a keďže

takáto judikatúra bola prijatá až v neskoršom čase, oprávnený ani s najväčšou opatrnosťou nemohol
predpokladať takýto výklad zákonného ustanovenia.
6. Vymedzenie pojmu „individuálne dojednaná zmluvná podmienka“ nenadväzuje na ustanovenie §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré z rozsahu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok
vylučuje práve individuálne dojednané podmienky. Podľa oprávneného nie každú zmluvnú podmienku

možno automaticky považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o nekalom charaktere
rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého
jedného prípadu. Z listiny „procesný list“, ktorá však nie je obsahom spisu, má podľa oprávneného
vyplývať, že proces kontrahovania zmluvy o úvere začal už dňa 20. 02. 2012 a k podpisu zo strany
povinného došlo dňa 27. 02. 2012 a zo strany oprávneného dňa 29. 02. 2012, a teda povinný mal

priestor na podrobné oboznámenie sa so zmluvou o úvere, Obchodnými podmienkami a Všeobecnými
obchodnými podmienkami. Oboznámenie sa s podmienkami povinný potvrdil svojím podpisom na
zmluve, pričom samotná zmluva obsahuje odkaz na článok všeobecných obchodných podmienok, v
ktorom sa nachádza rozhodcovská doložka. Povinný má/mal možnosť oboznámiť sa s obchodnými
podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami na pobočkách banky a zároveň na internetovej

stránke banky.
7. Oprávnený dal do pozornosti súdu rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016. S
poukazomnačlánok3,bod5zmluvyoúvereacitovanérozhodnutieSúdnehodvoramáoprávnenýzato,
žesplnilpovinnosťjasneazrozumiteľneinformovať,čoznamenározhodovaniesporovvrozhodcovskom
konaní, keď povinného jasne a zrozumiteľne informoval o skutočnosti, že v prípade, ak by bolo

vyvolané rozhodcovské konanie o zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom voči nemu, má možnosť
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný túto možnosť nevyužil napriek skutočnosti,
že oprávnený ho o tomto práve poučil v rámci zmluvy o úvere a zároveň bol o možnosti zrušeniarozhodcovského rozsudku poučený aj v rozhodcovskom rozsudku. Nečinnosť povinného nemôže byť
suplovaná exekučným súdom.
8. Oprávnený v sťažnosti taktiež namietal, že je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej

doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky konštatovať neplatnosť rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že „spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa“,
bez uvedenia v čom má údajná nerovnováha spočívať. Nijako neskúmal vôľu povinnej v tom smere,
že by nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, rovno bez akýchkoľvek
skutkových či právnych dôvodov, ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Oporu

takéhoto postupu nemožno nájsť ani v slovenskom právnom poriadku, ani v európskej judikatúre, ktorá
výslovne vylučuje, aby boli všetky rozhodcovské doložky per se označené za neplatné, bez dôkladného
skúmania skutkového stavu. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je
v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, vyšší súdny
úradník sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou
by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať a akú inú kvalitu či kvantitu by mali

jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, zasiahol do práv povinného. Oprávnený tu
poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa
ktorého predpokladom následku - neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej
zmluvy(§52ods.1Občianskehozákonníka),akoajzistenie,žetakátorozhodcovskádoložkaspôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka), pričom predpokladom aplikácie uvedených ustanovení sú konkrétne skutkové
zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom
v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a
povinnostiach s tým, že konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver o právnej povahe zmluvy

ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky
spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ
skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než
dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval
bez jej existencie.

9. Oprávnený taktiež upriamil pozornosť súdu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 242/07 z 03. 07. 2008 pojednávajúcu o interpretácii zmlúv a judikatúru Najvyššieho súdu Českej
republiky zdôrazňujúcu hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej
ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti /rozsudok Najvyššieho súdu České republiky sp. zn. N23
Cdo 1201/2009 zo dňa 29. 06. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa

28. 04. 2010/.
10. Oprávnený ďalej namietal oprávnenie súdu v exekučnom konaní posudzovať právomoc
rozhodcovského súdu na základe rozhodcovskej doložky, ktoré považuje za rozporné s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú
súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky /viď

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 zo dňa 23. 09. 2009/. ZoSRK v ust. § 41
upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako upravuje rozsudky všeobecných
súdov. V tomto smere taktiež poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn.II.ÚS499/2012anázorR.Procházku/inStanoviskokvybranýmaspektomexekúcierozhodcovských
rozsudkov/, podľa ktorého nemožno prehliadať, že zákonodarca explicitne umožnil prijatím zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok
pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku).
Súdne konanie nie je postavené nad rozhodcovské, inak by bolo možné napadnúť rozhodcovský
rozsudok na súde vždy, a nie iba za vymedzených dôvodov. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc
v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať

zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. K možnosti posúdenia
právomoci rozhodcovského súdu oprávnený poukázal na doktrínu Kompetenz-Kompetenz, podľa ktorej
je prvotné posúdenie toho, či je právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci daná alebo nie, vykonáva
samotnýrozhodcovskýsúd.Pozačatírozhodcovskéhokonaniamôžesúdposudzovaťotázkuprávomoci
rozhodcovského súdu len v rámci prieskumu rozhodcovského uznesenia o právomoci (podľa § 21 ods.

4 ZoRK) alebo až v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZoRK.
11. Oprávnený zdôraznil, že postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v zmysle ustanovenia II. časti
bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok bola povinnému daná možnosť neprijať túto zákonomstanovenú ponuku, pričom to, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Oprávnený
ďalej poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, ktorý podľa neho rieši
obdobnú skutkovú a právnu situáciu: „Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že

jeho záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa ktorého sú
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Citované ustanovenie však
normuje neplatnosť len ako následok neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevymedzuje však pojem
neprijateľnej podmienky. Inak okresný súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach

smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby
vysvetlil, ako táto smernica a uvedená judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch.
Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť, že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008 Občiansky
zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci žiaden z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred
súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej

moci (ex offo). Ani úprava § 53 ods. 3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že
podmienkaneboladohodnutáindividuálne,všakničnemenínaaktuálnostiužuvedenýchzáverov,keďže
v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré
podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným predpokladom na
označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania

zmluvnej podmienky.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001). Oprávnený
v ďalšom texte sťažnosti bez uvedenia konkrétnych súvislostí s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka
citoval časti rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29.
septembra 2009, nález sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2.
apríla 2009, nález sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007 a uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.

septembra 2005).
12. Oprávnený v sťažnosti taktiež namietal konštruovanie nového skutkového stavu bez účasti
oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. K uvedenému
uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové
dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako

rozhodcovský súd v nachádzacom konaní, pričom oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto
vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Následne súd konštatoval zrušenie
účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Vyšší súdny úradník v danej veci porušil § 215
Civilného sporového poriadku (bez bližšej špecifikácie v čom porušenie spočíva). Za hranicou rozumnej
pochybnostipodľaoprávnenéhomábyťprieskummeritórnehosúladuobsahurozhodcovskéhorozsudku

s hmotnoprávnou úpravou. V tomto smere oprávnený opäť poukázal na nález Ústavného súdu II. ÚS
499/2012, podľa ktorého „ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď
exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje

skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto
vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či
sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie
týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať
opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne

možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak
prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.“
13. Ďalším dôvodom sťažnosti oprávneného je aplikácia sekundárneho práva Európskej únie v
horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora, pretože pokiaľ by aj súd zvažoval
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti

rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS (ďalej len „Smernica“ v príslušnom
gramatickom tvare). Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je
možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom - a teda
ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Samotná judikatúra ESD možnosť riešenia

spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní pripúšťa, ale zaväzuje súdy, aj pri žalobách o zrušení
rozhodcovského rozsudku, nie k plošnému rušeniu rozhodcovských rozsudkov z dôvodov nearbitrability
spotrebiteľských sporov, ale k dôkladnému a podrobnému skúmaniu konkrétnych okolností konkrétnej
rozhodcovskej doložky, ako aj i vôle „priemerného“ spotrebiteľa a jeho mentálnych schopností; dokoncajudikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako
aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti /rozsudok Najvyššieho
súdu České republiky sp. zn. N23 Cdo 1201/2009 zo dňa 29. 06. 2010, uznesenie Najvyššieho súdu

sp. zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa 28. 04. 2010/. Oprávnený zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom
výklade právaných noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho
poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s
ústavnými požiadavkami právneho poriadku; ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny
takýto interpretačný priestor nedáva. V zmysle článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej

únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES)
je rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, záväzné len pre
nich, nie všeobecne právne záväzné.

14. Napokon oprávnený v sťažnosti namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podľa
názoru oprávneného je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, pričom

oprávnený má za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva
žalovaného vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k predmetnému dôvodu
sťažnosti oprávnený poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
117/07, III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS
199/09, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, I. ÚS 96/94, rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007 - R 11/98 a sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 114/08 a sp. zn. II. ÚS 85/06.
15. Na základe uvedeného má oprávnený za to, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť
právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku.

16. Podľa § 202 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov /
ďalej len „Exekučný poriadok“/, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde
o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti
ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

17. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
18. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov /ďalej len „C. s. p.“/, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

19. Podľa § 245 C. s. p., v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom
na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
20. Podľa § 248 C. s. p., o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
21. Podľa § 249 C. s. p., súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

22. Podľa § 250 ods. 1 C. s. p., ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
23. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení o sťažnosti oprávneného proti rozhodnutiu
vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca. Z obsahu spisu zistil, že oprávnený sa návrhom
na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 19. 08. 2017 prostredníctvom právneho zástupcu domáha
od povinného vymoženia sumy 6.050,53 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská a mediačná (ďalej
len„rozhodcovskýsúd“)sp.zn.PB-R/1014/008zodňa25.05.2016(ďalejlen„rozhodcovskýrozsudok“).
K návrhu oprávnený pripojil zmluvu o úvere zo dňa 31. 07. 2013 (a teda nie , všeobecné obchodné
podmienky účinné od 15. 07. 2013 a obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička, účinné od 10.
06. 2013.

24. Súd zo zmluvy o úvere zo dňa 31. 07. 2013 uzavretej medzi oprávneným a povinným zistil,
že v zmysle bodu 3 článku 9 zmluvy s názvom „Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia (vyplní
Poštovka)“ sa zmluvné strany „dohodli“, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z
tejto „ZoÚ“, predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri
spoločnosti Rozhodcovská a mediačná a.s., a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade

so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Klient a Spoludlžník berú na vedomie, že
doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov
rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové a pretoproti rozhodcovskému rozsudku nie je možné podať riadny opravný prostriedok /napr. odvolanie/.
Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len zo zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote 30 dní
od jeho doručenia.

25. V zmysle článku X. 10.1 Všeobecných obchodných podmienok Poštovka a Klient sa budú snažiť o
urovnanie všetkých sporov, ktoré vzniknú medzi nimi dohodou.
26. V zmysle článku X. 10.2 Všeobecných obchodných podmienok, uzatvorením Obchodu, resp.
poskytnutím Služby, alebo ak nedôjde k urovnaniu sporu dohodou, Poštovka a Klient sa dohodli na
uzatvorení rozhodcovskej doložky v nasledujúcom znení:

a] Poštovka a Klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z uzatvorených
obchodov, resp. poskytnutých Služieb, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy,
predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti
Rozhodcovská a mediačná a. s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, ICO: 46 023 151, a to podľa jeho
štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čaše začatia rozhodcovského konania.
b] Poštovka a Klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti

s platobnými službami, predložia na prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu pri
Slovenskej bankovej asociácii, so sídlom Rajská 15/A v Bratislave, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho
poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania.

27. V zmysle bodu X. 10.4 Všeobecných obchodných podmienok ak Klient najneskôr do 3 pracovných

dní od uzatvorenia Zmluvy nedoručí Poštovke písomné oznámenie o nesúhlase s uzatvorením
rozhodcovskej doložky, má sa za to, že ju prijal.
28. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj
vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
29. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.

Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
30. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa

exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1.
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovskéhokonaniazapísanývzoznamerozhodcovoprávnenýchrozhodovaťspotrebiteľskéspory,
3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom,

ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.
31. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje
predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

32. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.
33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia
rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná

forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli.
34. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase

uzavretia rozhodcovskej zmluvy, nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť
vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej
v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.
35. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia

rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
36. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je tona prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
37. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
38. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.
39. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
40. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.
41. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
42. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej

rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.
43. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
44. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, banky a pobočky zahraničných

bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal
možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka
a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné

preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.
45. Podľa § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku
1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní

obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa
osobitných predpisov.
46. Podľa § 236 C. s. p., v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho

vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie,
poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
47. Podľa § 234 ods. 2 C. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
48. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
49.Vyššiecitovanéustanovenie§53ods.1Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnom od01.04.2017
súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, a to vrátane
exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších zmluvných dokumentov súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom

spore, prirodzenou súčasťou tohto preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými
stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu
oprávnenie zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluvanespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku). V
prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže
prejednaťarozhodnúťmedziúčastníkmisporavydaťrozhodcovskýrozsudok,ktorýbymalpredstavovať

exekučný titul.
50.Súddávazapravduoprávnenému,keďtvrdí,žedoručenýrozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožno
preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu. Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013,
sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/ vyplýva,
že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný

titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné
poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27.
01. 1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení sp. zn. 3

Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny názor, že pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je
exekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovskýsúd/viďnapr.ajuznesenieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka
môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ v určitej

veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a
v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj R 46/2012/. Ak by exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú

uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne
použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01. 04. 2017.
51. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup súdneho úradníka, ktorý
skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s osobitnými predpismi, opodstatnený a súladný
so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže

tento jeho postup nebol preskúmavaním vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k
„zrušeniu“ tohto rozhodnutia, vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený.
52. Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez účasti
oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, na základe

ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v základnom
konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadrený v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R
46/2012/, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je súd v exekučnom konaní viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský

súd. Pokiaľ teda Exekučný poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že
sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm.
f) bod 1. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe oprávneným predložených
dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie

otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré
mu predložil samotný oprávnený v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený
na základe vyššie uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky.
Pokiaľ oprávnený v sťažnosti opakovane poukazuje na právne závery vyjadrené v náleze Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, súd dáva do pozornosti oprávneného, že tieto
boli revidované zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (stanovisko
pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014) uplatnením

postupu podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v
neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak
tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Vo vzťahu k uvedenému v nadväznosti na zmenu právnej
úpravy súd uvádza, že vyšší súdny úradník vychádza len z listín výslovne uvedených v § 48 ods. 4
písm. d) Exekučného poriadku predložených samotným oprávneným. Oprávnený mal možnosť vyjadriť
sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho
súdneho úradníka vyvodeným z listinného dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom

z toho vyplývajúcim aj v podanej sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v
podanej sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho úradníka
o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na

vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom
vyššieho súdneho úradníka došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/ a rovnako neznamená
ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v

súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej konštatuje, že z napadnutého
uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval súlad obsahu rozhodcovského rozsudku
s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor
postupu vyššieho súdneho úradníka s ustanovením § 215 C. s. p. (bez konkretizácie, v čom má rozpor
spočívať). Na základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie

dôvodná.
53. Sudca považuje za správne právne hodnotenie vyššieho súdneho úradníka, že vzťah, ktorý vznikol
medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským (bod 17. napadnutého uznesenia). Z
predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní
zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom

oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci
vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri
uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne
vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom prípade neboli
teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere.

54. Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu
spotrebiteľského vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu rozhodcovskej
doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná (bod 20. napadnutého uznesenia). Vyšší súdny
úradník svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola poňatá do textu
vopred pripravených zmluvných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, a nebola včlenená do

formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny (bod 23. napadnutého uznesenia), a teda sa s ňou povinný
síce mohol oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť jej obsah (bod 24. napadnutého uznesenia).
55. Súd z obsahu dôkazov pripojených oprávneným k návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že návrh
spotrebiteľskej zmluvy je pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované
údaje a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah tejto zmluvy, nemôže vyjednávať,

jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Súčasťou spotrebiteľskej
zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úver a všeobecné obchodné podmienky, ktoré obsahujú veľké
množstvo textu, v dôsledku ktorej skutočnosti spotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu
možnosť sa s nimi oboznámiť, a teda žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvnýchpodmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Navyše
nemožnosť oboznámenia sa je podčiarknutá pochybnosťou, či ich povinný mal vôbec k dispozícii,
keď samotný oprávnený v sťažnosti uviedol, že povinný mal možnosť sa oboznámiť s obchodnými

podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými podmienkami na pobočkách banky a na internetovej
stránkebanky.Vzhľadomnauvedenénemávtomtosmerevýznamaniskutočnosť,žezmluvapodpísaná
spotrebiteľom obsahuje vopred predtlačené ustanovenie, že spotrebiteľ bol oboznámený s všeobecnými
obchodnými podmienkami a že s nimi súhlasí.
56. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia

nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku teda je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah,
čo je daný prípad. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo vopred predtlačených ustanoveniach

zmluvy a vo všeobecných obchodných podmienkach vyhotovených pred uzatvorením zmluvy o úvere,
pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať,
aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že povinný ako spotrebiteľ bol informovaný
o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto
voľby. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi

dojednanáindividuálnespočívanastranedodávateľa,pričomoprávnenýsúduanivsťažnostinepredložil
žiadne dôkazy na preukázanie opaku. V sťažnosti citoval množstvo rozhodnutí, pričom v niektorých
z nich je skutkový stav odlišný od sťažnosťou napadnutého uznesenia. Na uvedené nemá vplyv
ani záver Súdneho dvora Európskej únie vyjadrený v rozsudku C-42/18 z 09. 11. 2016, na ktorý
poukázal oprávnený. Rozhodcovská zmluva totiž nie je náležitosťou zmluvy o úvere, s ktorou postačuje

spotrebiteľa preukázateľne oboznámiť, ale na jej platnosť sa vyžaduje súhlas spotrebiteľa potvrdený
jeho podpisom. Keďže oprávnený ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania, v tomto
smere dôkazné bremeno neuniesol. Na základe uvedeného má sudca za to, že vyšší súdny úradník
správne posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne.
57. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukázal oprávnený v sťažnosti, že v zmysle bodu

X. 10.4 všeobecných obchodných podmienok bola povinnému daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. K uvedenému súd uvádza, že oprávnený ako dodávateľ nadobudol voči povinnému
ako spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou
platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Nie
je možné stotožniť sa s názorom oprávneného o nerešpektovaní prejavu vôle spotrebiteľa, ktorý

nevyužil možnosť vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou. Uvedený nesúhlas bolo potrebné v
zmysle dotknutého bodu všeobecných obchodných podmienok vyjadriť formou písomného oznámenia
doručeného banke do troch pracovných dní od uzavretia zmluvy, čo nezodpovedá zákonnej úprave o
individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je zrejmé, či spotrebiteľ mal vôbec vedomosť
o takejto možnosti. Túto možnosť navyše poskytoval len článok všeobecných obchodných podmienok,

nie článok zmluvy, pričom vzniká pochybnosť, či sa s predmetným ustanovením mohol povinný ako
spotrebiteľ oboznámiť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore
s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa /viď uznesenie Krajského súdu v
BanskejBystricisp.zn.43CoE/334/2014zodňa28.08.2014/.Súddopĺňa,žezaindividuálnedohodnutú

zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci
štandardnej formulárovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení, pretože táto sa nestáva
individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že s ňou spotrebiteľ nevyjadrí nesúhlas. Inak by to
bolo popretie celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Súd poukazuje taktiež na tú skutočnosť, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie

je možné jeho mlčanie považovať za súhlas ani za nesúhlas /z uznesenia Krajského súdu v Prešove
spis. zn. 6CoE 256/12 zo dňa 29. 11. 2012/.
58. Oprávnený v sťažnosti argumentoval aj tým, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 29. 02.
2012 (súd poznamenáva, že dátum uzavretia zmluvy bol 31. 07. 2013) a judikát, na ktorý v bode
20. napadnutého uznesenia poukázal vyšší súdny úradník a vyvodil z neho spôsob posudzovania

individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, je zo dňa 21. 03. 2013, pričom žiadne zákonné
ustanovenie nepožaduje popísaným spôsobom dojednať rozhodcovskú doložku a keďže takáto
judikatúra bola prijatá až v neskoršom čase, oprávnený ani s najväčšou opatrnosťou nemohol
predpokladať takýto výklad zákonného ustanovenia. Na tomto mieste súd jednak konštatuje, že vdôsledku chybného uvedenia dátumu uzavretia zmluvy zo strany právneho zástupcu oprávneného
(zrejme v dôsledku kopírovania celého textu zo sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 13Ek/48/2017 zo dňa 27. 07. 2017) predmetný argument nemá opodstatnenie, ako

aj to že Najvyšší súd Slovenskej republiky aplikoval v citovanom rozhodnutí svoje právne závery na
ešte skôr uzavretú zmluvu bez ohľadu na dátum vydania rozhodnutia. Časť predmetného rozhodnutia
citovaná v napadnutom uznesení sumarizuje všeobecne aplikované závery o tom, že o individuálne
dojednanú zmluvu ide len vtedy, ak je dostatočne zrejmé, že informovanému spotrebiteľovi bola zo
strany dodávateľa poskytnutá možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh tak, aby bola zmluva výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán /porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje aj informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená/.

59.Nauvedenýchzáverochnemeníničaniskutočnosť,žeoprávnenýpovinnéhoinformovalokonečnosti
a záväznosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a možnosti domáhať sa jeho zrušenia na súde
žalobou zo zákonom stanovených dôvodov, pričom povinný túto možnosť nevyužil. Oprávneniu súdu
v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej
zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebráni ani skutočnosť, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nevyužil možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil
možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa /viď
napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. 09. 2012

publikované pod 68/2013, sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa
27. 11. 2013/.
60. Poukazujúc na vyššie uvedené, po vyhodnotení, že zmluvná podmienka nebola dohodnutá
individuálne, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú
podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Povaha a

význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana zaručená spotrebiteľom, odôvodňujú to, že
súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Oprávnený v sťažnosti okrem iného vytýka, že v
napadnutom uznesení sa konštatuje neplatnosť rozhodcovskej doložky bez uvedenia, v čom má údajná
nerovnováha spočívať. V bode 26. napadnutého uznesenia však vyšší súdny úradník konštatoval, že

znenie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou a neplatnou zmluvnou podmienkou, ktorá v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky
vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu.
61. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv vyjadrenou
v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,

t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie
spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom
ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali
možnosti odstúpenia od zmluvy.

62. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v zmluve, je,
že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je vo väčšine
prípadných sporov vylúčené. Ak teda spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde,

spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť, keďže podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovskéhokonanianemožnovtejistejvecikonaťarozhodovaťnasúde.Oprávnenýakododávateľ
tunaúkorspotrebiteľavybralkonkrétnyrozhodcovskýsúd,atososídlomvBratislave(sídlododávateľa),
čo taktiež spotrebiteľovi sťažuje účasť na rozhodcovskom konaní (s tým súvisiace náklady napr. na

cestovné, nahliadanie do spisu a pod.).
63. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01. 01. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení
§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc ztohto ustanovenia zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na
základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre

exekútora. Občiansky zákonník s neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v
právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ustanovení § 53 ods.
5 sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi
prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu pôsobiacu
bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti bez toho, aby

sa jej spotrebiteľ dovolával. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie
exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský
súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v
súlade s § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov uzatvorená platná

rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto
platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

64. Pokiaľ vyšší súdny úradník na základe svojich úvah dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, súd považuje jeho záver
za správny. Správne je preto aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie,
keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii
nie je možné vykonať.

65. Ako už bolo uvedené vyššie, oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi
účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma
platnosť rozhodcovskej zmluvy, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený,
rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45 Exekučného poriadku.
Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj

formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol
vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán,
ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej
správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval /3 MCdo
20/2008zodňa22.04.2009/.Nedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduodvíjajúcisaodneexistencie

či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku /z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
spis. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012/.
66. Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným exekučným titulom,
pretože existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný

titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci
je založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, ktorá nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov
tak, ako je to vyššie uvedené, vyšší súdny úradník po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie,
exekučného titulu a oprávneným predložených dôkazov správne dospel k záveru, že návrh na vykonanie
exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod. 1 Exekučného poriadku zamietol.

67. K námietke oprávneného, že postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, súd uvádza, že
zo zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere síce
vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho
nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, resp. všeobecných
obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Splniť si povinnosť vyplývajúcu z

predmetného ustanovenia mohol oprávnený aj tak, že by povinnému ako spotrebiteľovi predložil návrh
na uzavretie rozhodcovskej doložky ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval dojednať rozhodcovskú
doložku individuálne. Taktiež je potrebné poukázať na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, na základe ktorého mal oprávnený ponúknuť povinnému neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú

rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami
spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V danej veci z dôkazov predložených
oprávneným spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka v
danom prípade týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazujevšetky vyššie uvedené znaky (písm. c/) /porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013, sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014/.
68. Súd zároveň dodáva, že dôvodom na zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť

ani argument oprávneného uvedený v sťažnosti, že zriaďovateľ rozhodcovského súdu je zapísaný v
zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a
je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, čím je naplnená zákonná podmienka § 73 odsek
5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, keďže v danej veci nedošlo k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods.

3 písm. f) bod 2. alebo bod 3. Exekučného poriadku.
69. V sťažnosti oprávnený taktiež namietal nesprávnu aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v
horizontálnych vzťahoch a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu napadnutého uznesenia
však nevyplýva, že vyšší súdny úradník na danú vec aplikoval ustanovenia smernice EHS č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách tak, ako argumentuje oprávnený.
Z napadnutého uznesenia taktiež nevyplýva, že vyšší súdny úradník sa pri svojom rozhodovaní riadil

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vzťahujúcu sa na rozhodcovské doložky, ako to tvrdí
oprávnený.
70. Z vyššie uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad
zamietnutianávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcievprocesnejsituácii,vktorejpretotozamietnutie
neboli splnené zákonnom stanovené predpoklady. Preto súd uzatvára, že postup vyššieho súdneho

úradníka nemal za následok odňatie možnosti oprávneného konať pred súdom.
71. Dôvodom podania sťažnosti zo strany oprávneného je aj skutočnosť, že napadnuté uznesenie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd nepovažuje sťažnosť za dôvodnú ani v tomto
smere, pretože po preskúmaní argumentov oprávneného uvedených v sťažnosti nezistil, že by vyšší
súdny úradník v rozhodnutí pri posudzovaní súladu spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy so zákonom
vychádzal z nesprávnych ustanovení, resp. že by použité ustanovenia nesprávne interpretoval, pričom

podľa názoru sudcu zo svojich skutkových záverov na základe aplikovaných ustanovení aj vyvodil
správne právne závery.
72. Súd po preskúmaní veci dospel taktiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka oprávneného
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, v dôsledku ktorého
je toto podľa oprávneného nepreskúmateľné. Súd dáva za pravdu oprávnenému, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a že
v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu práva účastníka
konania zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade má však súd za to, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné, pričom nevykazuje žiadny nesúlad s príslušnými
procesnými predpismi. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 236

C. s. p., ktoré ako formálnu náležitosť pri uznesení vyžaduje „stručné odôvodnenie“, pričom v zmysle §
220 ods. 2 C. s. p. je možné taktiež primerane vychádzať z vyššie citovaného ustanovenia § 234 ods.
2 C. s. p. pojednávajúcom o odôvodnení rozsudku. V preskúmavanej veci súd uzavrel, že rozhodnutie
vyššieho súdneho úradníka zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie uvedených zákonných ustanovení v súlade s účelom a charakterom exekučného konania. Vyšší

súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, čoho sa oprávnený domáhal a na základe
akých skutočností, aké listiny pripojil ako súčasť elektronického návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom

rozsahu vysvetlil. Súdny prax je jednotná v tom, že okolnosť, že odpoveď súdu na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany neúspešného účastníka konania neuspokojuje, neznamená,
že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia a za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či
požiadaviek účastníka konania /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7ECdo 249/2013 zo dňa 21. 10. 2013/. Keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu, taktiež skutkové a právne závery vyššieho súdneho úradníka nie sú v
danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, dôvodyrozhodnutia nie sú nezrozumiteľné, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok požiadavky
zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. Taktiež sa odôvodnenie nezdá byť v rozpore so základnými
pravidlami logického, jasného vyjadrovania a základnými gramatickými, lexikálnymi či štylistickými

hľadiskami. Preto súd ani túto námietku oprávneného uvedenú v sťažnosti nepovažoval za dôvod na
zrušenie napadnutého uznesenia.
73. Na záver súd s poukazom na množstvo rozhodnutí citovaných oprávneným v sťažnosti (mnohé
bez bližšej špecifikácie konkrétnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka),
pričom v niektorých z nich je skutkový stav odlišný od sťažnosťou napadnutého uznesenia, poukazuje

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle
ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
74. Vzhľadom na vyššie uvedené závery sudca súdu prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia, že sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 13Ek/90/2017 zo dňa 21. 11. 2017 zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.