Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 19, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/917/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218218
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218218.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: T., s.r.o. so sídlom F., T. ul.
XX, IČO 35 807 598, zast. S. T., s.r.o., F., J. č. X, F., IČO 36 864 421, proti odporcovi: L. C., za ktorú koná
Y. L. L. C., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. apríla 2014, č.k. 15C/157/2012-84, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania. Konanie o
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavuje. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9
ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu. Z obsahu spisu tamojšieho súdu 16Er/2782/2009 súd zistil, že súdny exekútor JUDr. C. V.
podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola doručená súdu dňa 14.12.2009.
Uznesením č.k. 16Er/2782/2009-10 zo dňa 10.05.2010 tamojší súd žiadosť
súdneho exekútora zamietol pre možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.09.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu

v Trenčíne č.k. 4 CoE/291/2010-21 zo dňa 12.08.2010, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdené. Uznesením č.k. 16Er/2782/2009-23 zo dňa 22.07.2011, právoplatným dňa 28.04.2011 bolo
exekučné konanie zastavené. Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že návrh
navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru,
že splnené neboli. Vo vzťahu k tvrdeným zbytočným prieťahom v exekučnom konaní súd poukázal
na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať
Ústavný súd. V predmetnej exekučnej veci navrhovateľ nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil
svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že

exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že spôsobil prieťahy v exekučnom konaní tým,
že rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 - dňovej lehote, ale po viac ako 280 dňoch.
Vykonanýmdokazovanímmalsúdzanepochybnepreukázané,žetvrdenianavrhovateľasanezakladajúnapravde.Ikeďexekučnýsúdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej 15- dňovej lehoty, podľa názoru súdu samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Súd mal za to, že o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v primeranej lehote
a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť navrhovateľovi ako
oprávnenému spôsobená škoda. Navrhovateľ ďalej videl nesprávny úradný postup aj v tom, že súd
nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, ale žiadosť zamietol. V danom prípade bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Súd bol oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok

bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia
- zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v
súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi
spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul, či bol vydaný v súlade s
platnými právnymi predpismi a po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre možný
rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcom v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom

stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal
opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal splnenie
základných zákonných podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a preto jeho návrh súd považoval v
celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho. V súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd konanie
o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p.. O

návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo rozhodnuté uznesením č.k. 15C/157/2012-48 zo dňa
11.11.2013, právoplatným dňa 12.03.2014 tak, že návrh bol zamietnutý. Rozhodnutie prvostupňového
súdu bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č.k. 5Co/502/2013-70 zo dňa 11.02.2014,
ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 12.03.2014. Dňa 04.04.2014 navrhovateľ z totožných
dôvodov, podaním s totožným obsahom opakovane podal ďalší návrh na prerušenie konania. Vzhľadom

k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté, jednalo sa o prekážku rei iudicatae, ktorá má
za následok zastavenie konania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
účastníkom náhradu nepriznal a odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ich neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov
konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §

221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. preto,
že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustilviacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súd vo
svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil

porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie

za porušené práva. Navrhovateľ preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správny potvrdiť v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Pokiaľ sa jedná o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v

tomto smere sa odvolací v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorým by sa nevysporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantnáskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je presvedčivé, premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel
sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je

viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd
nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa postupoval správne pokiaľ nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa, ktoré
sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá prejednanie
veci v neprítomnosti takého účastníka za predpokladu, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal o odročenie z
dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti
súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ
mohol žiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod nie je možné v danej
situáciitentovyhodnotiťakodôležitý,nakoľkoonestrannostisúduužrozhodovanévpredmetnomkonaní

bolo.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie s tým, že
podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov konania a všetkých,

ktorých prítomnosť je nevyhnutná. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho
prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva a konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Účastníci konania majú procesno
- dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa
ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca)
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín. Navrhovateľ bol riadne na toto
pojednávanie, na ktorom sa zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, predvolaný, pričom tento sa bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, hoci podal návrh
na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský
súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ust. § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní

rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom. Na pojednávaní sa súd prvého
stupňa oboznámil s obsahom spisu a s obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa
na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom
zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu
zo základných zásad občianskeho súdneho poriadku.Právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať

zistenie významné pre rozhodnutie. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa ust. §
122 ods. 1 v spojení s ust. § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielenústava(čl.48ods.2),aleajDohovor(čl.6ods.1),keďžetátozásadajesúčasťouprávaúčastníkov
konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň

špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového
súdu je dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zhode i
s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho
konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky
dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a
vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo

vzťahu ku princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom
účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci
vykonávanéhodokazovaniavytvorilprocesnýpriestorobomsporovýmstranámnanavrhovaniedôkazov,
oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi možnosť konať pred
súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom súdu prvého stupňa nedošlo k

porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k
porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda
zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá
ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval vo veci sp. zn.
4NcC/599/2012-12, a to tak, že sudkyňu tamojšieho súdu JUDr. X. V. z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčil. Následne bola vec na základe Spr /12 - 104 - 175 pridelená zákonnej sudkyni JUDr.
V. A.. O zákonnej sudkyni JUDr. V. A. rozhodoval totožným uznesením č.k. 4NcC/599/2012- 12 tak, že

nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde. Z tohto dôvodu súd
prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou zaujatosti. Odvolací súd
pritom v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného
sudcu. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti
vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy

z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť,
že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom je sudca a vykonáva
súdnictvo.

Okrem toho v prejednávanej veci je podstatné pripomenúť tú skutočnosť, ako správne konštatoval

súd prvého stupňa v odôvodnením napadnutého rozsudku, že lehota 15 dni stanovená § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na udelenie poverenia a nie na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia. Z toho vyplýva, že nemožno konštatovať nesprávny úradný postup spočívajúci v
nevydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní stanovenej uvedeným
ustanovením Exekučného poriadku.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje
v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .