Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/353/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214010
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113214010.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5,
zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: X.
F., nar. XX. R. XXXX, bytom M., S. XX, o 313,64 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Námestie legionárov
5, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, Svidník, Sovietskych Hrdinov 163/66, o odvolaní

žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. apríla 2014 č. k. 18C/447/2013-99 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec vracia súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal náhradu trov
konania a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia v

sume 78,78 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1 a 2, § 397, § 497, § 506, § 507 Obch.
z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 51, § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 1, § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); § 57 ods. 1 a 2 a § 82 ods. 1, § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne

a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a vzťah medzi účastníkmi
ako vzťah majúci charakter absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm.
d/ Obch. z., keď v takomto spotrebiteľskom vzťahu platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských
úverov zákonom č. 258/2001 Z. z.. Mal za to, že nakoľko účastníci uzatvorili platnú zmluvy o vydaní
a používaní platobnej karty (?) s tým, že je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, na ich zmluvný
vzťah sa má aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a teda je

potrebné postupovať podľa § 391 ods. 1 a § 397 Obch. z.. Posudzoval vedľajším účastníkom vznesenú
námietku premlčania podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Mal za preukázané, že k
spoplatneniu uplatňovanej pohľadávky došlo 20.11.2008 a pri 4-ročnej premlčacej lehote si žalobkyňa
mohla uplatniť nárok na súde najneskôr 21. novembra 2012, avšak žaloba bola podaná až 21. mája
2013, teda po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty. Skonštatoval, že pohľadávka žalobkyne je premlčaná
a nakoľko vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, žalobu žalobkyne zamietol. Rozhodnutie o

trovách konania odôvodnil právne odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného
v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil. Priznal trovy právneho
zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného a to vo výške 78,78 eur.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa, s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a
nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na podpísanie žalovaným 15.10.2012 Dohody o uzavretísplátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda“), prostredníctvom ktorej žalovaný uznal
svoj záväzok voči žalobkyni vzniknutý zo Zmluvy o pôžičke uzavretej so spoločnosťou Consumer
Finance Holding 7.2.2008 vo výške 313,64 eur s príslušenstvom čo do dôvodu a výšky a zaviazal

sa splatiť svoj záväzok. Predmetná Dohoda podľa žalobkyne spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon
vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod
vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň žalovaný podpísal
aj dotazník k Dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorom boli žalovanému
o. i. dostatočným spôsobom objasnené účinky Dohody, s čím žalovaný súhlasil. Obsahom dohody je

uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom
právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej
doby, čo znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť
nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Podpisom Dohody došlo k naplneniu ust. §
110 ods. 1 vety druhej O. z., tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej
premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase

uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Teda aj uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby bol dlžník
poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Poukázal na rozdielnosť účinkov a aj rozdielnosť
náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ust. § 110 ods. 1 vety druhej O. z. a ust. § 558 O.
z.. Podpísaním Dohody došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok
spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 vety druhej O. z., t. j. prerušenie plynutia

pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v tomto prípade nastal.
Poukázala na § 558 O. z. a ust. čl. 3 bod 3.1. Dohody, kde je jednoznačne zrozumiteľne a jasne uvedené,
že osoby uvedené v bode 1.2 a/alebo 1.3 tejto Dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní
dlhu a jeho následkoch. Žalovaný podpísal Dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo je zároveň
v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov, čím sa môže v

budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Predmetná Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani
zavádzajúce právne formulácie a jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal možnosť
oboznámiť a okrem toho žalovaný Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, tam mal možnosť si dohodu v
pokoji prečítať a v prípade ak mal záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť ňou svoj súhlas
svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, keď s jej obsahom nesúhlasil. Ide o prejav slobodnej

vôle žalovaného, ktorý si je vedomý svojho záväzku uzavrieť so žalobkyňou predmetnú Dohodu a
svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých splátkach. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa.
Súd prvého stupňa vybočil z medzí a účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v O. z., keď úplne negoval
hmotnoprávne inštitúty upravené v O. z. a to uznanie práva v zmysle § 110 ods. 1 O. z., ako aj uznanie

záväzku v zmysle ust. § 558 O. z., vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil.
Daným prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a neprimeranej ochrane
spotrebiteľa. Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť
s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Poukázala na
početnú judikatúru odvolacích súdov a citovala stanovisko sudcu Milana Ľalíka, s ktorým sa stotožňuje

v plnom rozsahu. Ohľadom trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka poukázala na skutočnosť,
že v danom prípade bola namieste aplikácia ust. § 150 ods. 2 O. s. p., keďže ide o drobný spor.
Vedľajší účastník v obdobných veciach vystupuje opakovanie s obsahovo rovnakými jednoduchými
podaniamiavzhľadomktomubymusúdnemalpriznaťtrovyprávnehozastúpenia,keďvedľajšíúčastník
musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v

spotrebiteľských veciach, keď má vo svojich radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie
a združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Trovy
konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie
práva. Združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, len z označenia účastníkov konania
usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Žalobkyňa zastáva názor, že len na základe skutočnosti, že

žalovaným je spotrebiteľ bez akejkoľvek vedomosti o predmete a stave konania je nemožné pripraviť
sa na zastupovanie v tej-ktorej veci a naplniť tak podstatu právneho úkonu „príprava a prevzatie
právneho zastúpenia“. Navyše vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez
uvedenia nových významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Paušálny vstup združenia
zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nemal žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje

trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie
finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.Vedľajší účastník navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodil, že
predkladanie Dohody o uznaní záväzku a o uzavretí splátkového kalendára na podpis nič netušiacim

spotrebiteľom, ktorí ani sami nevypisujú dotazník k tejto dohode, už bolo krajskými súdmi Slovenskej
republiky zhodnotené ako nekalá obchodná praktika, ktorá nemôže používať ochranu súdom. S
poukazom na konkrétnu judikatúru krajských súdov mal za to, že s námietkou žalobkyne o neúčelnosti
uplatnených trov konania sa judikatúra vysporiadala v prospech vedľajšieho účastníka. Považuje za
zjavne absurdné, ak žalobkyňa ako účastník konania zastúpený advokátom upiera právo na zastúpenie

advokátom inému účastníkovi. To, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania
niejemedziúčastníkmisporné.Žalobkyňavyvíjaenormnéúsilienato,abysúdpresvedčilaoneúčelnosti
právnehozastúpeniavedľajšiehoúčastníkanapriekzjavnémufaktu,ževšetkyjejvýtkysavzťahujúpráve
na ňu samu. Vedľajšiemu účastníkovi nie je jasné, na základe akých ustanovení zákona by mal mať
možnosť oboznámiť sa so žalobou a prílohami skôr ako sa stane vedľajším účastníkom, keď až s týmto
jeho procesným postavením je spojené právo na doručenie žaloby s prílohami. Ak by presvedčenie

žalobkyne o nutnosti použitia § 150 ods. 2 O. s. p. v drobných sporoch bol úprimné, nevyčísľovala by
si trovy konania tak v žalobe, ako aj v samotnom odvolaní. Nie je mu jasné, prečo by pri vznášaní
námietky premlčania mal v každej veci používať nejaké inovované formulácie. Navyše, ak by boli jeho
vyjadrenia tak nedostatočné, ako sa ich snaží ilustrovať žalobkyňa, nezabezpečili by spotrebiteľom
úspech v konaní. Personálne kapacity vedľajšiemu účastníkovi nedovoľujú vstupovať do väčšieho

množstva súdnych konaní za podmienky, aby to aj náležite zvládol a taktiež informácie o prebiehajúcich
súdnych konaniach, ktoré mu poskytujú súdy, nezahŕňajú všetky konania. Za pozoruhodné považuje to,
ako spoločnosti, ktorá za posledné 2 roky vykázala tržby vo výške takmer 1 miliardy eur a na Slovensku
zamestnáva 230 osôb, prekáža zákonná činnosť nemajetného združenia na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (teda vec samu i trovy konania, v ktorej časti malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého
na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,

súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaní,nešlotuokonanievoveciporušeniazásadyrovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny a to najmä pre postup súdu odnímajúci
účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm.

g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 a z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, akosa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom

aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné

zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že námietky odvolateľky, pokiaľ
tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a vyporiadania sa s jej
námietkami, dôsledkom čoho bolo porušenie práva na spravodlivé konanie, považuje za opodstatnené.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov, avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (pozri I. ÚS 46/05, II ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, II. ÚS 220/08).

Žalobkyňa už v žalobe argumentovala tým, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v Dohode o

uznaní záväzku. Na dôkaz predložil Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach,
uzavretú medzi účastníkmi 15.10.2012, v ktorej dlžník vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uvádza, že vykonal dokazovanie aj

takouto dohodou, avšak neuviedol či z takéhoto dôkazu vychádzal (ak nie prečo), akými úvahami sa
pri hodnotení tohto dôkazu riadil a podľa akých zákonných ustanovení ho posudzoval. Nevysporiadal
sa teda so žalobkyňou uplatneným špecifickým argumentom, a to tvrdením žalobkyne, že prišlo k
uznaniu záväzku, hoci žalobkyňa mala za to, že posúdenie tejto otázky je určujúcou otázkou, od ktorej
jednoznačne závisí rozhodnutie vo veci samej. Touto špecifickou námietkou žalobkyne sa súd prvého

stupňa vôbec nezaoberal, porušil tým povinnosť vyplývajúcu z § 157 ods. 2 O. s. p, čím odňal žalobkyni
možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti prvostupňovému rozhodnutiu v rámci využitia
riadneho opravného prostriedku, teda jej odňal možnosť konať pred súdom, čo mu žalobkyňa dôvodne
vytkla v odvolaní.

V záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch
stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa
§ 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania, prípadné posuny v judikatúre (napr. v otázke
premlčania) a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež
o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.