Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 14, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/281/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516204301
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3516204301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu K. H. M., a.s., so sídlom v B., Ul. G. č. XXXX/
XXX, R.: XX P. 176, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Q. Q., s.r.o., so sídlom v G., B. XXX/XX
proti žalovanej V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zaplatenie 2.111,57 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 21.februára 2017, č.
k. 3C/51/2016-57 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti II. a vo výroku III. o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaná n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 684,56 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 684,56 eur od 20.02.2016
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej
časti zamietol. Vo výroku III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.05.2016 sa žalobca
domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.111,57 eura, úrokov z omeškania vyčíslených vo výške

24,24 eura, úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2111,57 eura od 13.05.2016 do
zaplatenia a náhrady trov konania, pričom svoj nárok odôvodňoval tým, že ako veriteľ uzatvoril dňa
27.01.2014 so žalovanou ako dlžníkom úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 2000,- eur. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli
úverové zmluvné podmienky spoločnosti K. H. M., a.s.. Žalovaná sa zaviazala peňažné prostriedky
vrátiť v 84 pravidelných mesačných splátkach po 62,58 eura splatných v zmysle zmluvy. Nakoľko
žalovaná nesplácala spotrebiteľský úver, žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 04.02.2016 k splateniu

celého zostatku úveru, ktorý pozostáva z nezaplatených splátok po splatnosti, upomienky a zmluvnej
pokuty a zo zosplatnených budúcich splátok v lehote 15 dní od odoslania výzvy. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie oboznámením žaloby a jej príloh, a to úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo
dňa 27.01.2014, úverových zmluvných podmienok žalobcu, výzvy zo dňa 04.02.2016 a poštového
hárku, výpisom čerpania, splátok a úhrad a zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili
dňa 27.01.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX. V zmluve je uvedená celková čiastka splatná
spotrebiteľom 4.635,96 eur, RPMN vo výške 33,2%, priemerná hodnota RPMN 19,35 %, ročná úroková

sadzba 28,66 %, termíny splatnosti splátok nie sú uvedené, lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí
úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci. Zo žaloby ako aj z výpisu čerpania úveru vyplýva, že
žalovaná zaplatila z poskytnutej sumy celkom 1.315,44 eur. Listom zo dňa vyzval žalobca žalovanú
na zaplatenie dlžnej sumy 2.111,57 eur najneskôr do 15 dní odo dňa odoslania výzvy. Žalovaná sumapozostávala z istiny 52,41 eur, úrokov vo výške 181,03 eur, zosplatnenej istiny 1.803,75 eur, poistenie
Bill protection vo výške 5,96 eur a za možnosť odloženia splátok vo výške 5,96 eur. Okrem istiny si
žalobca uplatnil aj úroky z omeškania z tejto sumy, a to vyčíslené ku dňu spísania žaloby v sume 24,24

eura a od 13.05.2016 do zaplatenia vo výške 5,05% ročne. Z obsahu predmetnej úverovej zmluvy
vyplýva, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože žalobca ako
veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná
je fyzickou osobou a úver jej nebol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania ani podnikania. Je
celkom zrejmé, že sa jedná o formulárovú zmluvu vopred pripravenú žalobcom, ktorej obsah pred

jej uzatvorením žalovaná nemala možnosť ovplyvniť. Úverovú zmluvu uzatvorenú medzi zmluvnými
stranami je potrebné považovať za spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Uvedený zákon ustanovuje náležitosti, ktoré musí spotrebiteľská úverová zmluva obsahovať.
Podľa písm. k) uvedeného zákona, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Úverová

zmluva obsahuj len výšku splátok bez toho, aby bolo vymedzené, kedy je splatná prvá splátka, od
ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok, konečná splatnosť úveru, ktorá je taktiež povinnou
náležitosťou zmluvy podľa písm. f) vyššie uvedeného ustanovenia. Výška splátok je uvedená len
všeobecne, hoci podľa § 9 ods. 2 písm. k) vyžaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, t. j. zo zmluvy má byť zrejmá okrem iného výška splátky a istiny, výška splátok

úrokov a výška splátky poplatkov. Absenciu uvedených náležitostí zákon postihuje tým, že zmluva sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobcovi preto vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených
finančných prostriedkov poskytnutých žalovanej. Bolo preukázané, že žalovaná čerpala úver vo výške
2000,- eur a zaplatila žalobcovi 1315,44 eur, teda má povinnosť vrátiť sumu 684,56 eur. Súd prvej
inštancie preto žalobe vyhovel len v tejto časti a vo zvyšnej žalobu zamietol. Žalobcovi zároveň priznal

úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne z prisúdenej istiny, a to odo dňa omeškania žalovanej, teda
od 20.02.2016 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej, hoci bola v prevažnej miere
úspešná, trovy nepriznal, nakoľko jej nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku, a to výroku II. a vo výroku III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
výrokovej časti II. navrhol zmeniť tak, že zaviaže žalovanú na zaplatenie sumy 1427,01 eur s
príslušenstvom. Žalobca si zároveň uplatnil aj trovy konania. Žalobca uviedol, že úverová zmluva č.
XXXXXXXXXX zo dňa 27.01.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou obsahuje náležitosť výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky

priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
naúčelyjehosplateniapodľazákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch.Podľanázoružalobcu
z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že
úverová zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov takým
spôsobom, aby výška, počet a termíny splátok boli uvedené samostatne pre každú jednotlivú položku, t.

j. aj pre istinu, aj pre úroky, aj pre iné poplatky. Je v súlade s uvedeným ustanovením, aby tieto údaje boli
uvedené spoločne. Taktiež je to v úplnom súlade so znením a cieľmi Smernice Európske parlamentu a
Rady 200/848/ES z 23. apríla 2008. Z ustanovení uvedenej smernice nepochybne vyplýva, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke
sú všetky položky (istina, úroky a prípadne dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých

položiek sa potom uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá však nie je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Povinnosť vydať amortizačnú tabuľku má až veriteľ na základe žiadosti dlžníka. Poukázal na
to, že ak by každá splátka musela obsahovať jednotlivé položky, zmluva o spotrebiteľskom úvere by
nebola zrozumiteľná a stručná. Uvedené je tiež plne v súlade s Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/15. Podľa uvedeného rozsudku tiež vzhľadom na skutočnosť, že predmetná

smernica obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené
v článku 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti
nad rámec náležitosti uvedených v článku 10 smernice. Aj keď zmluva neobsahuje termín splatnosti
každej splátky uvedením konkrétneho dátumu, na základe uvedených údajov je možné, aby spotrebiteľ
bol schopný určiť termín splatnosti každej splátky. Taktiež spôsob, akým žalobca určil dĺžku trvania v

zmluve o úvere v žiadnom prípade nemôže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku,apretoakbykonajúcisúdrozhodolosankciízaabsenciupredmetnejnáležitosti,takútosankciu
by v súlade s rozsudkom C-42/15, bolo nutné považovať za neprimeranú. Na základe uvedeného jenepochybné, že predmetná zmluva obsahuje náležitosti v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZSÚ,
resp. v súlade s ustanovením článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/ES.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 v spojení s § 470 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdiť.

5. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie iba vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti
žaloby žalobcu a vo výroku III. o trovách konania, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním
napadnutú časť rozhodnutia a rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti, výrok I., ktorým bolo
rozhodnuté, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 684,56 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05

% ročne zo sumy 684,56 eura od 20.02.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku sa stal právoplatným a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 3 CSP).

6.Skutkovéaprávnezáverysúduprvejinštancieuvedenévodôvodnenírozsudkutýkajúcesaposúdenia
úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou ako spotrebiteľskej zmluvy sú správne.

Súd prvej inštancie správne uzavrel, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny. Zmluva zo dňa 27.01.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou túto charakteristiku
spĺňa. Súd prvej inštancie preto tiež správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy (ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) a správne potom preskúmal, či predmetná zmluva obsahuje všetky
obligatórne náležitosti podľa tohto zákona.

7. Odvolací súd považuje právne závery súdu prvej inštancie za správne a stotožňuje sa aj s

odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti v celom rozsahu
podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza
nasledovné:

8. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

9. Vo vzťahu k posúdeniu absencie obligatórnej náležitosti uvedenej v § 9 ods. 1 písm. k) citovaného
zákona nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termínov splátok istiny úrokov
a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne
jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1
písm. k). Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou

obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) cit. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého
rozsudku platný a účinný. Jednou z náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z § 9 ods. 2
písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je okrem iného i to, že zmluva musí obsahovať výšku, počet
a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Keďže v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istiny, úroky a iné poplatky
a výška splátok je uvedená len všeobecne, pričom zákon vyžaduje, aby zo zmluvy bolo zrejmé okrem
iného výška splátky istiny, výška splátky úrokov a výška splátky poplatkov, tento nedostatok spôsobuje,
že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pre absenciu jednej z náležitostí

vyžadovanej § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd po preskúmaní
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy dospel v zhode s názorom súdu prvej inštancie k záveru, že žalobcovi
nevzniklo právo na úroky a poplatky dohodnuté v zmluve. Preto potom vzniklo žalobcovi právo len navrátenie zvyšnej časti nesplatenej istiny, ktorú žalovanej požičal a k vráteniu ktorej bola v konečnom
dôsledku žalovaná aj zaviazaná.

10. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na závery Súdneho Dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa
ktorého: "Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
Apríla 2008 (ďalej len „smernica“) sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny“. Tieto ustanovenia v

spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave.". Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate
týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať
priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne

ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy
účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá
svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne
implementovanie smernice).

11. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. „Smernica nemôže sama
o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe
dovolávať." (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od
rozsudku z 26. Februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), „samotná smernica nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať“. (bod 14

vo veci Faccini Dori, C-91/92). Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho
účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z
toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti
sebe výhradne jednotlivci." (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01). Preto odvolací súd pre

daný prípad aplikoval výklad vnútroštátneho predpisu, ktorým je zákon o spotrebiteľských úveroch a nie
výklad smernice. Predmetnú úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.01.2014 bolo treba v zmysle
hore uvedených dôvodov považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko neobsahovala náležitosti
ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch.

12. Odvolací súd preto z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
výrokovej časti II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správny
potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1,

§ 262 ods. 1CSP tak, že úspešnej žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko žalovanej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

14. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).