Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 18, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113218763
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113218763.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: C. N., T.. X.X.XXXX, XXX
XX C., S. XX, právne zastúpený JUDr. Ladislav Lukáč, advokát so sídlom v Prešove 080 01, Hlavná
19, proti žalovaným: 1/ Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., 042 48 Košice, Komenského
50, IČO: 36 570 460, 2/ Bytové družstvo Prešov, Bajkalská 30, 080 01 Prešov, IČO: 00 173 665,

právne zastúpený JUDr. Johana Bertová, advokátka, so sídlom v Prešove 080 01, Bajkalská 30, o
vysporiadanie práv k neoprávneným stavbám, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 12C/163/2013-270 zo dňa 20.9.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že:

„I. žalobu z a m i e t a ,

II. žalovaný v 1. rade vo vzťahu k žalobcovi m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu
100 % trov konania,

III. žalovaný v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu

100 % trov konania“.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca žiadal, aby žalovaný v 1. rade, spolu so žalovaným v 2.
rade, boli povinní odstrániť vodovodné a kanalizačné potrubia, nachádzajúce sa na nehnuteľnostiach vo
vlastníctve žalobcu, zapísaných na LV č. XXXXX, nachádzajúcich sa v obci C., katastrálne územie C.,
a to na parcelách číslo KN-C č. XXXX/X vo výmere 304 m2, KN-C č. XXXX/X vo výmere 202 m2, KN-C
č. XXXX/X vo výmere 6 m2, KN-C č. XXXX/X vo výmere 482 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 20 m2,

KN-C č. XXXX/XX vo výmere 28 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 5 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere
30 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 22 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 3 m2, KN-C č. XXXX/XX vo
výmere 32 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 72 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 155 m2, KN-C č.
XXXX/XX vo výmere 66 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 27 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 14 m2,
KN-C č. XXXX/XX vo výmere 11 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 10 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere
33 m2, KN-C č. XXXX/XX vo výmere 54 m2 a KN-C č. XXXX/XX vo výmere 675 m2, čo spolu predstavuje

výmeru 2251 m2. Súd v konaní zistil, že nebolo sporné, že žalobca predmetné nehnuteľnosti nadobudol
v roku 2007 od predchádzajúceho vlastníka. Súd mal aj preukázané, že žalovaný v 1. rade je vlastníkomvodovodnéhoakanalizačnéhopotrubia,nachádzajúcehosananehnuteľnostiachvovlastníctvežalobcu,
zapísaných na LV č. XXXXX k. ú. C..

3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade bolo potrebné predovšetkým posúdiť,
či vlastníkovi dotknutých pozemkov, vzhľadom na značný časový odstup od zriadenia verejného
vodovodu a verejnej kanalizácie na dotknutých nehnuteľnostiach, vzniklo zákonné vecné bremeno
obmedzujúce ho vo vlastníckom práve. Z vykonaného dokazovania mal zistené, že v čase realizácie
verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, platil zákon č. 138/1973 Zb. o vodách, v ktorom s

účinnosťou od 1.10.1995 bolo zavedené ustanovenie § 37a. V zmysle uvedeného, vodovodné a
kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme,
možno zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia
na vodohospodárske dielo. Podľa ods. 2 citovaného zákona, oprávnenia stavebníka vznikajú dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho
diela a podľa § 3 citovaného zákona, povinnosti vlastníka podľa ods. 1, sú vecným bremenom

podľa osobitných predpisov. Podľa § 4 citovaného zákona, za výkon oprávnení podľa ods. 1 patrí
náhrada obdobne, ako podľa predpisov o vyvlastnení. Ak medzi stavebníkom a vlastníkom (správcom,
užívateľom) nehnuteľnosti nedôjde k dohode, o náhrade rozhodne vodohospodársky orgán, ktorý je
príslušný na povolenie vodohospodárskeho diela. Ďalej poukázal na ustanovenie § 42 ods. 6 zákona
číslo 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý je účinný od 1.11.2002.

Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia využívania, ktoré vznikli pred účinnosťou
tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Podľa § 42 ods. 7 citovaného zákona, vlastníctvo k vodovodným
prípojkám alebo ku kanalizačným prípojkám, pripadne k ich častiam zriadeným s účinnosťou tohto
zákona, zostáva zachované.

4. Ustanovenie § 37a bolo prijaté do Zákona o vodách až 1.10.1995, teda po výstavbe predmetných
vodovodných a kanalizačných potrubí. Zákonné a vecné bremeno v zmysle § 37a ods. 3 citovaného
zákona však platí aj v tomto prípade. Uvedené oprávňovalo zriaďovateľa a prevádzkovateľa
vodohospodárskejvýstavbynielenkzriadeniu,aleajkprevádzkovaniutakejstavbyvoverejnomzáujme,
ktorývprípadevodovodnéhoakanalizačnéhopotrubiajenepochybnedaný.Kobmedzeniuvlastníckeho

práva žalobcu teda výstavbou a prevádzkovaním tohto zberača dochádza, ale na právnom podklade
vznikom zákonného vecného bremena podľa vyššie citovaných právnych predpisov. Ďalej súd prvej
inštancie uviedol, že nemožno dospieť k záveru o potrebe vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe,
pretože z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca je názoru, že žalovaní užívajú jeho pozemok bez právneho
dôvodu, s čím sa však súd nestotožnil, keďže žalovaný v 1. rade užíva pozemok na základe zákonného

vecného bremena a žalovaný v 2. rade predal byty v bytových domoch tretím osobám. Taktiež súd prvej
inštancie uviedol, že zákon číslo 138/1973 Zb. bol zrušený od 1.7.2004 zákonom č. 184/2002 Z. z.,
ktorý však nerieši vo svojich prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim
predpisom a súd má za to, že je potrebné poukázať na platný zákon číslo 442/2002 Z. z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý je účinný od 1.11.2002, a ktorý v prechodnom ustanovení

v § 42 ods. 6 uvádza, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré
vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté a vychádzajúc z tejto normy je potrebné
dospieť k záveru, že ostáva zachované aj spomínané zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe
§ 37a zákona číslo 138/1973 Z. z..

5. Súd prvej inštancie ďalej podrobne poukázal, že aplikácia § 37a Zákona o vodách, aj na vzťahy
vzniknuté pred jeho účinnosťou, nie je v rozpore so zákazom retroaktivity. Zákaz nepriamej retroaktivity
nemožno stotožniť s nemennosťou právneho poriadku, čo by bolo popretím úlohy práva spoločnosti.
Zmena právnej úpravy v materiálnoprávnom štáte nielenže môže, ale vo verejnom záujme aj musí
prinášať zmenu právneho prostredia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva

a povinnosti určenej predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie
je požiadavka nemennosti právnej úpravy, ale požiadavka, aby sa nemenilo právne postavenie subjektu
práva v minulosti, t. j. v období, v ktorom mu svoje správanie nemôže prispôsobiť právnemu predpisu
(uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 535/11 zo dňa 13.12.2011).

6. Súd prvej inštancie poukázal aj, že vlastník pozemku mal právo na primeranú náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva v dôsledku umiestnenia verejnej kanalizácie na jeho pozemku, avšak uplatnenie
nárokunanáhraduboloobmedzenélehotami.Náhradubolomožnéuplatniťupovinnejosobydojedného
roka (§ 20 ods. 4 zákona číslo 442/2002 Z. z.) od vzniku núteného obmedzenia vlastníckeho práva.7. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania pred súdom nebolo možné urobiť záver, že by verejný
vodovod a verejná kanalizácia, prípadne prípojky vodovodu a prípojky kanalizácie, boli neoprávnenými

stavbami, a že by bolo teda dôvodné pristúpiť k vysporiadaniu práv v zmysle ustanovení § 135c ods.
1 Občianskeho zákonníka.

8. Pokiaľ sa týka náhrady za nenútené obmedzenie vlastníckeho práva, je zrejmé, že žalobca nadobudol
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam už zaťaženým zákonným vecným bremenom, a teda najneskôr

nadobudnutím vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam mu začala plynúť lehota na uplatnenie si
náhradynanútenéobmedzenieužívaniapredmetnejnehnuteľnosti.Žalovanýv1.radevzniesoldôvodnú
námietku premlčania, nakoľko najneskôr účinnosťou zákona číslo 442/2002 Z. z., žalobca, resp. jeho
právny predchodca, si mohol uplatniť náhradu za zákonné vecné bremeno, ktorú si uplatnil až 17.6.2013,
teda po stanovenej lehote zákonom, ako aj po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov
súd zamietol žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Doplnil, že žalobca, pokiaľ nemal vedomosť o

vade kupovanej veci, pozostávajúcej z obmedzenia vlastníckeho práva vecným bremenom vo vzťahu k
predávajúcemu, má alebo mal právo domáhať sa nárokov vyplývajúcich z vád kupovanej veci.

9. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, súd prvej inštancie mal za to, že tento nie je pasívne legitimovaný,
pretože ani samotný žalobca nerozporoval skutočnosti týkajúce sa vlastníckeho práva jednotlivých

bytových jednotiek, ku ktorým sa viažu samostatné, prípadne spoločné prípojky k verejnému vodovodu
a k verejnej kanalizácii. Na základe nerozporovaného tvrdenia žalovaného v 2. rade možno uzavrieť,
že tieto bytové jednotky v súčasnosti patria už tretím osobám. Navyše, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu
žalobcu, podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, súd môže usporiadať pomery medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, pričom vlastníkom stavby v predmetnej veci už nie žalovaný

v 2. rade, a preto žalobu zamietol.

10. Súd prvej inštancie taktiež považoval za potrebné poukázať, že žalobca nemal jasné, čo požaduje
odstrániť (resp. k čomu požaduje usporiadať pomery podľa § 135c OZ) vo vzťahu k žalovanému v 1.
rade, a čo vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Aj keď dal vyhotoviť geometrický plán s vyznačením,

kde (pravdepodobne) má prechádzať vodovodné a kanalizačné potrubie, nešpecifikoval bližšie, ktoré
časti veci je povinný odstrániť ten, ktorý zo žalovaných, prípadne, či ide o územie solidárnej povinnosti,
a ak áno, z akých dôvodov. Poukázal, že pre vykonateľnosť rozsudku v takomto prípade, ak ide o
vysporiadanie práv k neoprávneným stavbám, platí, že žaloba je presná a určitá len vtedy, pokiaľ časť
pozemku je označená v pripojenom geometrickom pláne a taktiež vtedy, keď je identifikovaná spôsobom

nevzbudzujúcom pochybnosti o tom, akej časti pozemku sa žaloba týka (viď R26/1998).

11. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a keďže v danej právnej veci žalobca
nebol úspešný, vzniklo právo na náhradu trov konania žalovaným, pričom o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí v zmysle

ustanovení § 262 ods. 1, 2 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to včas. Uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal najmä, že súd prvej

inštancie vyslovil nesprávny záver o tom, že v danom prípade vzniklo v zmysle § 37a zákona číslo
138/1973 Zb., účinného od 1.10.1995, zákonné vecné bremeno, keďže v súlade s princípom zákazu
retroaktivity v ustanovení § 37 zákona číslo 138/1973 Zb. platilo, a bolo účinné iba na vzťahy vzniknuté
odo dňa 1.10.1995 do budúcnosti, a nie do minulosti a na predmetnú vec nemožno aplikovať § 37a
zákona číslo 138/1973 Zb.. Poukázal, že v čase stavebného konania v roku 1969, ani zákon číslo

138/1973 Zb. nebol platný a účinný, nakoľko bol platný od 12.11.1973 a účinný od 1.4.1975. Ďalej
uviedol, že súd prvej inštancie v tomto konaní sa dôsledne vyhol právnemu posúdeniu predmetných
stavieb vodovodu a kanalizácie ako stavieb neoprávnených v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka,
a súd vôbec neskúmal žalobcom špecifikovaný skutkový stav. Poukázal, že z ustanovenia zákona číslo
138/1973 o vodách, ako aj z predchádzajúcej právnej úpravy vládneho nariadenia číslo 14/1959 Zb.,

nevyplýva právo stavebníka vodovodných a kanalizačných zariadení stavať tieto stavby na cudzích
pozemkoch bez súhlasu vlastníkov dotknutých pozemkov. Podrobne poukázal na stavebné konanie
z roku 1969, ako aj na podmienky, na základe ktorých malo byť vydané rozhodnutie o pripustenie
stavby a poukázal, že tieto podmienky splnené neboli. Má za to, že vysporiadanie práv k neoprávnenýmstavbám, ktorej právo na vysporiadanie sa ako jednou z vlastníckych práv, nepremlčuje, a že v
tomto prípade konajúci súd sa musel vysporiadať s pomermi medzi neoprávnenými stavebníkom
a vlastníkom pozemku. Má za to taktiež, že právne závery súdu prvej inštancie sú v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a v rozpore s právnymi predpismi, alebo z nej zo žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú a je nutné napadnuté rozhodnutie
považovať za rozporné s článkom 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom
36 ods. 1 Listiny. Poukázal aj na princíp vylúčenia ľubovôle pri aplikácii práva, ktorý nadväzuje na
princíp riadneho a spravodlivého konania. Poukázal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu musí mať

zákonom predpísané náležitosti, musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a
spravodlivosti výroku rozsudku a súdy sa musia v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť odôvodnený dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijali. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozhodnutia je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť obsahovo

neodôvodneným, nepresvedčivým alebo neurčitým a nezrozumiteľným rozsudkov, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom
posúdení veci, a tieto požiadavky napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa. Považuje rozsudok
súdu prvej inštancie za nezákonný a nepreskúmateľný, čo má za následok, okrem iného, porušenie
práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie.

13.Kuvedenémuodvolaniusavyjadrilžalovanýv1.rade,ktorýuviedol,žetvrdeniažalobcusazakladajú
na nesprávnom právnom posúdení právneho vzťahu medzi vlastníkom stavby verejného vodovodu a
vlastníkom zastavaného pozemku (žalobca sa s ním stal kúpou až v roku 2007), následkom čoho

žalobca na uvedený právny vzťah aplikuje nesprávnu právnu normu, a to § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Je nesporné, že stavba je riadne povolená príslušnými orgánmi štátnej správy, preto v
zmysle ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nenapĺňa znaky nepovolenej stavby.
Žalovaný v 1. rade taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že stavba je neoprávnená, lebo je zriadená
na cudzom pozemku bez oprávnenia. Verejný vodovod (tzv. vodohospodárske dielo podľa vtedajšej

právnej terminológie), je verejnoprospešnou stavbou, ktorá nebola zriadená v režime (aj keď v čase
socializmu akokoľvek obmedzeného), súkromného práva, ale v režime verejného práva na základe
osobitných predpisov, a to zákona číslo 138/1973 Zb. o vodách a zákona číslo 135/1974 Zb. o štátnej
správe vo vodnom hospodárstve. Inštitút vyvlastnenia bol použiteľný v prípade, že vlastník pozemku
vzniesol k stavbe na svojom pozemku ešte pred vydaním stavebného povolenia námietku a nebol

ochotnýuzavrieťdohodu.Vzhľadomnarozsahstavby(líniová),jejúčel(verejnoprospešná)aveľkýpočet
dotknutých vlastníkov, sa oznámenie stavby uskutočnilo verejnou vyhláškou, kde v určenej lehote právni
predchodcovia žalobcu nevzniesli k stavbe žiadne námietky. Preto nie je správne tvrdenie žalobcu, že
s jeho právnymi predchodcami správny orgán nekonal. Ak tí so stavbou nesúhlasili, mali tak urobiť
v stanovenej lehote relevantným spôsobom. Uviedol, že na užívanie cudzieho pozemku zastavaného

platne povoleným verejným vodovodom ako verejnoprospešnej stavby, nemožno aplikovať ustanovenie
§ 135c Občianskeho zákonníka, pretože sa jedná o osobitné užívanie pozemkov v režime verejného
práva, a nie súkromného práva, a k tomuto užívaniu mohli vlastníci pozemkov vzniesť námietky iba
v stanovenej lehote na základe oznámenia verejnou vyhláškou, inak platilo, že so stavbou súhlasili.
Žalovaný v 1. rade má za to, že žaloba je nedôvodná a špekulatívna, žalobca sa snaží domôcť

finančnej náhrady, ku ktorej je nárok v zmysle právnych predpisov z oblasti vodného hospodárstva už
prekludovaný a preto sa nesprávne opiera o ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka. Priznanie
nároku žalobcov by znamenalo porušenie ústavného princípu právnej istoty, kedy by sa mohol vlastník
verejného potrubia zriadeného pred desiatkami rokov, nemohol spoľahnúť na rozhodnutie štátnych
orgánov. Žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, aby odvolanie žalobcu zamietol, napadnutý rozsudok

potvrdil ako vecne správny vo všetkých jeho výrokoch. Trovy odvolacieho konania si neuplatnil.

14. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu sa vyjadril, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu a navrhuje
vo vzťahu k žalovanému rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalovaný v 2. rade súčasne považuje
rozsudok súdu za správny aj vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, spolu s právnou argumentáciou,

ktorú súd v odôvodnení uviedol. Je názoru, že povinnosť súdu rozhodnúť o žalobe o odstránení stavby
podľa § 135c ods. 1 Občianske zákonníka, nie je absolútna a predpokladom pre takéto rozhodnutie
je preukázanie, že žalovaný nemal právny dôvod na výstavbu tejto stavby a že je vlastníkom takejtostavby. Dôkazné bremeno žalobca v tomto konaní v uvedenom smere neuniesol, žiadal preto napadnutý
rozsudok ako správny potvrdiť, trovy odvolacieho konania si neuplatnil.

15. K uvedeným vyjadreniam sa vyjadril aj žalobca, ktorý znovu zdôraznil, že jeho právny predchodca
žalobcu v 1. rade ako stavebník, majetkovoprávne nevysporiadal pozemky, na ktorých mali byť
uskutočnené stavby vodovodu a kanalizácie, a nesplnil ani jednu z podmienok uvedených v § 34 ods.
2 vyhlášky stavebného poriadku. Okrem iného bolo v konaní preukázané, že ani vlastník pozemku I. P.,
nebol upovedomený o začatí a priebehu akéhosi stavebného konania a nebol zahrnutý do konania ako

jeho účastník. Je preto zrejmé, že stavby boli uskutočnené na cudzom pozemku, bez jeho súhlasu, bez
toho, že by s ním bolo konané ako s účastníkom stavebného konania a bez toho, že by boli neoprávnené
stavby dodatočne vysporiadané. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil
vec na ďalšie konanie.

16. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, že preukázal, že z Evidencie

katastra nehnuteľností vyplýva, že žalovaný v 2. rade nie je vlastníkom stavieb, ktorých príslušenstvom
sú predmetné zariadenia. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

17. K uvedenému sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich vyjadreniach.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce
CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v

zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.

19.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné:

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

22. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým

v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na
konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky
realizovanýchúkonovpredodňomúčinnostitohtozákona, posudzovaťajvsúvislostisprávnouúpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti

s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

23. Odvolací súd poukazuje, že žalobný petit (návrh na výrok rozsudku súdu), musí byť presný,
určitý a zrozumiteľný a je to nutné z toho dôvodu, že súd musí celkom presne vedieť, o čom má
konať a rozhodnúť, lebo súd nemôže účastníkom priznať iba práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú

navrhované. Pokiaľ je žalobný petit nesprávny, t. j. vymedzenie práv a zodpovedajúce k povinnosti v
ňom obsiahnutých, v ňom nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takého petitu do výkonu
súdneho rozhodnutia by malo za následok, že by rozhodnutie bolo nevykonateľné. Uvedené požiadavky
nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda preto, aby rozhodnutie bolo vykonateľné,
aby mohli nastať účinky žalobcom zamýšľané (I.ÚS 233/97). V tomto sa odvolací súd stotožňuje so

skonštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca ani nemal ujasnené, čo považuje odstrániť vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, a teda ani nešpecifikoval bližšie, ktoré časti je
povinný odstrániť ten- ktorý žalovaný, pričom je zrejmé, že je potrebné rozlišovať vlastníctvo verejných
vodovodov a verejných kanalizácií a vlastníctvo vodovodnej prípojky a vlastníctvo kanalizačnej prípojky.24. Súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu normu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi
zisteného skutkového stavu, a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že

odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne,
obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj podrobné
dokazovanie, plne v súlade s procesnými zásadamiformulovanými v Občianskom súdnom poriadku, ako
aj Civilnom súdnom poriadku, čím súd prvej inštancie dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového
stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom.

25. Už z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, aj Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou konania), ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (stranami
sporu). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré jasne objasňuje skutkový a právny

základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

26. Taktiež odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS
78/05 zo dňa 16.3.2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia ani v opravnom konaní

nemá odpovedať na každú námietku, alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z uvedeného vyplýva,
že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Súčasne odvolací súd poukazuje aj na tzv. dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania (strany sporu) za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného

bremenajeumožniťsúdurozhodnúťvovecisamejivtakýchprípadoch,keďurčitáskutočnosťvýznamná
podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná, a keď výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom,
že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno určitých skutočností leží na tom účastníkovi
konania (strane sporu), ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne

dôsledky, ak ide o toho účastníka (stranu sporu), ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda
žalobca tvrdí, že žalovaný v 1. rade, resp. jeho právny predchodca ako stavebník majetkovo-právne
nevysporiadal pozemky, na ktorých je stavba vodovodu a kanalizácie, že predchádzajúci vlastník nebol
účastníkom stavebného konania, mal túto skutočnosť riadne preukázať, najmä ak žalovaný v 1. rade
tvrdí opak. Je potrebné totiž prihliadnuť, že v danom prípade platí princíp formálnej pravdy. Z uvedeného

dôvodu sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Ide o kontradiktórny proces,
kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku konania.

28. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje aj na doterajšiu súdnu prax, v zmysle ktorej, pokiaľ išlo o

stavby v socialistickom vlastníctve, judikatúra pôvodne zastávala názor, že o neoprávnenú stavbu
nemôže ísť vtedy, ak bola táto stavba zriadená pred 1.1.1992 tzv. socialistickou organizáciou (§ 14
a násl. Hospodárskeho zákonníka v znení platnom do 30.4.1990) (Rc 13/200). Táto rozhodovacia
činnosť súdov bola sčasti prehodnotená rozsudkom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS
ČR. Podľa neho o neoprávnenú stavbu môže ísť i vtedy, ak bola táto stavba zriadená pred 1.1.1992

tzv. socialistickou organizáciou. Ak bol postup pri zriadení stavby na cudzom pozemku od začiatku
neoprávnený, je potrebné vykonať vyporiadanie stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka (Rc
23/2006). Pri posudzovaní otázky, či ide o neoprávnenú stavbu v zmysle Občianskeho zákonníka, je
potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase vzniku stavby, ako veci v právnom zmysle (Ro NS
ČR 31 Cdo 606/2004).

29. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde, pretože žalobca ani nepreukázal v konaní
neoprávnenosť postupu právneho predchodcu žalovaného v 1. rade, a ani nepreukázal, že ide o
neoprávnenú stavbu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s konštatáciou súdu prvej inštancie,že ide o stavbu vo verejnom záujme, ktorá bola zriadená podľa platných právnych predpisov v čase jej
zriadenia.

30. Odvolací súd sa stotožňuje s výrokom súdu prvej inštancie v časti o trovách konania, ktoré považuje
zavecnesprávneaktorýmpriznalúspešnýmžalovanýmnárokprotineúspešnémužalobcovinanáhradu
trov konania v rozsahu 100 %, čo je v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovení § 386 ods. 1 CSP, v

spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V konaní úspech žalobca nemal, úspešní žalovaní si náhradu
trov konania neuplatnili, a preto odvolací súd rozhodol tak, že sporovým stranám nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).