Decision was made at the court Okresný súd Michalovce
Judgement was issued by JUDr. Agáta Štefaničová
Judgement form – Rozhodnutie
Judgement nature – Potvrdené
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 19C/68/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714201463
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová
ECLI: ECLI:SK:OSMI:2017:7714201463.14
Rozhodnutie
Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobcu Z., zastúpeného JUDr.
Jánom Kizivatom, advokátom so sídlom kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce proti žalovanej X. o
zaplatenie 295,38 EUR s príslušenstvom t a k t o
r o z h o d o l :
I.Žalobu z a m i e t a .
II. Priznáva žalovanej ako strane plne úspešnej náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu 30. 1. 2014 domáhal proti žalovanej zaplatenia 295,38 eura,
úrokov z omeškania a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 2. 2. 2010 bola medzi ním a žalovanou
podpísaná dohoda o postúpení práv a prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o autokredite číslo
684279 zo dňa 3. 8. 2009, v rámci ktorej sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi formou bankového
prevodu splátky vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy. Dňa 25. 5. 2011 uzavreli žalobca a žalovaná
dohodu o urovnaní, prostredníctvom ktorej sa žalovaná zaväzuje uhradiť žalobcovi v súlade s článkom
V. tejto dohody všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy o autokredite číslo 684279 a následne nato prejde
na žalovanú vlastnícke právo k motorovému vozidlu Seat IBIZA ŠPZ S. Výška záväzku žalovanej v
prospech žalobcu predstavuje sumu 238,99 eur. Táto suma predstavuje úhradu, ktorú žalobca uhradil
dňa 30. 3. 2011 pre obchodnú spoločnosť LUBRA s.r.o. Košice ako splnomocnencovi obchodnej
spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko. Žalobcovi bola doručená aj výzva na úhradu
dlžného poistného na základe poistnej zmluvy uzavretej s poisťovňou Kooperatíva a to na úhradu sumy
56,39 eura. Túto sumu žalobca uhradil formou bankového prevodu dňa 9. 12. 2013. Vzhľadom nato, že
ideopoistnékmotorovémuvozidluSEATIBIZAspoukazomnačlánokV.dohodyourovnaníuzatvorenej
medzi žalobcom a žalovanou, výhradné vlastnícke právo k vyššie uvedenému motorovému vozidlu patrí
žalovanej dňom uhradenia všetkých záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy v prospech žalobcu.
Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanej výzvu na mimosúdne urovnanie
sporu, v rámci ktorej žalovanú vyzval, aby uhradila pohľadávku 295,38 eura v lehote do 28. 12. 2013.
Nakoľko žalovaná v stanovenej lehote túto vyššie uvedenú pohľadávku neuhradila uplatňuje si žalobca
aj úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
2.Súd podľa návrhu žalobcu vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému v zákonom stanovenej lehote
podala odpor žalovaná. V odpore uviedla, že je pravda že so žalobcom uzavrela dohodu o urovnaní,
ktorej obsahom bolo prevzatie práv a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o autokredite číslo 684279, na
základe ktorej jej bol poskytnutý úver na financovanie časti kúpnej ceny vozidla Seat IBIZA s aktuálnou
výškou splátky 218,127 eura, ktoré sa zaviazala vrátiť veriteľovi z dvadsiatich štyroch mesačných
splátkach. Ako vyplýva z bodu III. zmluvy aj po 2. 10. 2010 naďalej pokračovala výlučne osobne v
splátkovej povinnosti a platila mesačne 280,17 euro veriteľovi Volkswagen finančné služby Slovensko,
čo žalobca svojím podpisom potvrdil na uvedenej dohode. Aj v bode V. tejto dohody sa jednalo o
povinnosti voči veriteľovi a nie jej voči žalobcovi. Výška posledných splátok bola vybodkovaná, pretožeúčastníkom v tom momente nebola známa ich výška, nie je preto pravdou, ako je uvedené v žalobe,
že výška záväzku vyplýva z dohody o urovnaní. Ako žalobca uvádza, že sumu 238,99 euro zaplatil 30.
3. 2011 pre obchodnú spoločnosť LUBRA, nie je jej známy dôvod a súvislosť so splátkou financovania
úveru. Tiež nevie na akom základe doplácal dňa 30. 7. 2013 sumu 56,39 eura. Ako žalovaná sa necíti
byť zodpovedná za túto úhradu preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať na
náhradu trov konania.
3.Súd prvej inštancie o veci rozhodol rozsudkom zo dňa 3.6.2015 a žalobe vyhovel vychádzajúc z
právneho názoru, že nárok žalobcu je daný nie titulom dohody o urovnaní ale titulom bezdôvodného
obohatenia. Žalovaná proti rozsudku podala dňa 17.7.2015 odvolanie, v ktorom uviedla, že sa necíti byť
zodpovedná za neodovzdanie technického preukazu, pretože žalobca ju o tom neinformoval. Zároveň
vzniesla námietku premlčania, keďže súd nárok uplatnený žalobcom kvalifikoval ako bezdôvodné
obohatenie. Žalobca žalovanú sumu uhradil dňa 30.3.2011 a svojho nároku na súde sa domáhal
až dňa 30.1.2014. Na odvolanie žalovanej odvolací súd uznesením sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa
28.9.2016 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie s odôvodnením, že občianske súdne konanie je ovládané
zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti
nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd
tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný
právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo
žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok
alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré
vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných
noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť
uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou
súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia
je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení
so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného
plnenia.Z uvedeného vyplýva, že ak súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom uplatnený nárok mu
nemožno priznať na základe dohody o urovnaní, ale je prípustné mu ho prisúdiť v zmysle ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, nebol by možné mu nič vyčítať, ak by svoje úvahy dostatočne a zrozumiteľne
vysvetlil, ak by žalobcu upozornil na možnosť odlišného právneho posúdenia veci a zistil, či tento
súhlasí s priznaním nároku titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž
žalobca je „pánom sporu“, disponuje žalobou a nemusí mu byť ľahostajné, či nárok mu je prisúdený na
základe zmluvy alebo titulom bezdôvodného obohatenia. Keďže súd prvej inštancie svojim postupom
zabránil obom stranám sporu v uplatňovaní ich práv, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s
procesným predpisom a ústavnými zásadami tak, aby bola zabezpečená ochrana práv oboch sporových
strán, súd zistí stanovisko žalobcu k možnosti posúdenia jeho nároku podľa ustanovení o bezdôvodnom
obohatení, vyčerpávajúco odôvodní, prečo ho nie je možné posúdiť na základe dohody o urovnaní
uzavretej účastníkmi (ak na tomto závere zotrvá) a vyporiada sa tiež s námietkou premlčania uplatnenou
žalovanou. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).
4.Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov a predloženými listinami, doplnil ho o
vyjadrenie žalobcu k právnej kvalifikácii a vznesenej námietke premlčania a zistil tento skutkový stav:
5. Dňa 3. 8. 2009 uzavrela žalovaná a spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko zmluvu
o autokredite číslo 684279, predmetom ktorej bolo financovanie motorového vozidla značky Seat
IBIZA rok výroby 2007. Žalovanej bol poskytnutý úver, ktorý mala splácať po dobu 24 mesiacov
v mesačných splátkach po 218,17 EUR. Podľa článku V. Všeobecných podmienok zmluvy bol
držiteľ predmetu financovania povinný uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako aj havarijné poistenie. Zároveň bola uzavretá zmluva o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorého až do uhradenia úveru bolo motorové
vozidlo vo vlastníctve spoločnosti Volkswagen.6.Dňa 2. 2. 2010 uzavrela žalovaná, žalobca a spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko
dohodu o postúpení práv a prevzatí záväzkov podľa ustanovenia § 524 a § 531 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej bolo prevzatie záväzku žalobcu zo zmluvy o autokredite číslo
684279. Žalobca sa zaviazal veriteľovi, že preberá záväzky z tejto zmluvy za podmienok v úverovej
zmluve dojednaných. Zároveň žalovaná postúpila svoje práva plynúce z úverovej zmluvy na žalobcu.
Na základe uzavretej dohody bol žalobca zapísaný do evidencie motorových vozidiel ako držiteľ vozidla
SEAT IBIZA.
7.Dňa 25.5.2011 uzavrel žalobca a žalovaná Dohodu o urovnaní, v ktorej sa uvádza, že z dôvodov
obom zmluvným stranám známym bola uzavretá dňa 2.2.2010 dohoda o postúpení práv a prevzatí
záväzkovzozmluvyoAutokredite. Vdohodesauvádza,ženapriekprevzatiuzáväzkuzostranyžalobcu,
žalovaná pokračovala výlučne osobne v splátkovej povinnosti 280,17 Eur mesačne voči veriteľovi, čo
žalobca potvrdzuje. V bode V. dohody sa žalovaná zaviazala, že osobne formou bankového prevodu
uhradí posledné splátky v neuvedenej výške (........) a žalobca prehlásil, že keď budú zaplatené všetky
záväzky vzniknuté na základe úverovej zmluvy, vlastnícke právo k motorovému vozidlu Seat bude patriť
žalovanej.Zároveňjejodovzdánáhradnékľúčeprípadneďalšiedokladytýkajúcesamotorovéhovozidla,
ktoré má v držbe.
8.Žalobca ako nový držiteľ motorového vozidla uzavrel havarijné poistenie v spoločnosti Kooperatíva.
Dňa 30.7.2013 ho poisťovňa vyzvala na úhradu dlžného poistného 56,39 Eur. Dňa 9.12.2013 žalobca
v prospech poisťovne túto sumu uhradil.
9.Spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko faktúrou číslo 11200813 zo dňa 5.4.2011
vyúčtovala žalobcovi sumu 238,99 Eur ako poplatok za neodovzdanie technického preukazu k zmluve
684279 v zmysle článku VI. ods. 11 Všeobecných podmienok zmluvy. Podľa príjmového pokladničného
dokladu žalobca túto sumu uhradil dňa 30.3.2011 spoločnosti LUBRA s.r.o., ktorá podľa správy
spoločnosti Volkswagen bolo poverená konaním vo veci zmluvy o autokredite. Zo správy zo dňa
1.4.2011 tejto spoločnosti vyplýva, že v mesiaci marec na základe súhlasu žalobcu navštívili žalovanú
v práci, ktorá odmietla deklarovať úhrady zo zmluvy, vyhodila ich z kancelárie a po zablokovaní vozidla
bola vyzvaná na odovzdanie fotokópie OEV, čo tvrdila, že ho už poslala a nič im nedá a nič nebude platiť.
Keď bola upozornená, že vozidlo bude odtiahnuté, odovzdala fotokópiu OEV, čo potvrdili podpisom. Pred
touto návštevou boli v telefonickom kontakte so žalovanou, ktorá tvrdila, že vozidlo je jej a ona ho platí
a že žiadne pokuty nebude platiť. Opätovne bola zo strany spoločnosti LUBRA s.r.o. upozornená, že
ak nezaplatí poplatok za VTP, bude jej vozidlo odobrané.
10.Žalobca pred súdom vypovedal, že suma 238,99 Eur v dohode o urovnaní predstavuje sumu, ktorú
uhradil ako pokutu za nevrátenie starého technického preukazu k vozidlu, ktorý bol vystavený na meno
žalovanej. Tiež uhradil alikvotnú časť havarijného poistenia KOOPERATÍVE. Žalovaná uhradila všetky
splátky leasingu a v súčasnej dobe je vozidlo evidované na jej meno.
11.Žalovaná pri výpovedi potvrdila, že so žalobcom uzavrela dohodu o urovnaní, ale v čase podpisu
zmluvy v nej nebola uvedená suma 238,99 Eur, pretože to bolo viazané na zostatok splátok
leasingu. O povinnosti vrátiť technický preukaz nevedela, pretože to bolo povinnosťou nového držiteľa.
Ak upomienka na vrátenie preukazu prišla, bola doručená žalobcovi, ktorý ju o tejto skutočnosti
neinformoval.
12.Svedkyňa Z. vypovedala, že ju v mesiaci apríl 2011 navštívila žalovaná a požiadala ju o pomoc.
Predložila listy, ktoré jej adresoval žalobca a ktorými ju žiadal o vydanie vozidla SEAT IBIZA S.. Toto
právo si žalobca osoboval na základe ich vzájomnej dohody o tom, že žalobca vstúpi do záväzkového
vzťahu žalovanej u spoločnosti Volkswagen. Dôvodom mala byť skutočnosť, aby motorového vozidlo
nebolo zahrnuté do BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Svedkyňa vypracovala výzvu pre žalobcu
s tým, že žalovaná neuznáva nárok žalobcu na vydanie vozidla a požiadala o predloženie relevantných
dôkazov, na základe ktorých tak žiada. Pri osobnej návšteve v kancelárii žalobca prehlásil, že auto
spláca už 5 rokov. Po opakovaných návštevách v kancelárii došlo k vypracovaniu dohody o urovnaní zo
dňa 25.5.2011. Článok V. dohody sa týkal splátok leasingu, ktoré uhrádzala žalovaná veriteľovi. Výška
splátoktamuvedenánebola,pretoženebolaznáma. Podstatoudohodyvšakbolo,abydošlokspätnému
prepisu držiteľa motorového vozidla zo žalobcu na žalovanú.13.Svedkyňa M. vypovedala, že problémy okolo leasingu motorového vozidla SEAT IBIZA nastali vtedy,
keď ich navštívila spoločnosť, ktorá robí vymáhanie pohľadávok pre VOLKSWAGEN finančné služby.
Uviedli, že neboli uhradené leasingové splátky za motorové vozidla a tak isto, že po prevode držby nebol
odovzdaný veľký technický preukaz k motorovému vozidlu SEAT IBIZA. Korešpondencia týkajúca sa
predmetu leasingu chodievala na adresu žalobcu - jej manžela, avšak vzhľadom na okolnosti za akých
došlo k prevodu, všetku dokumentáciu a korešpondenciu odovzdávali žalovanej, s ktorou v tom čase
v podstate vychádzali ešte dobre. Keďže mali obavy, že by mohlo dôjsť k exekúciám kvôli neplateniu
splátok, prípadne za nezaplatenie pokuty za neodovzdávanie veľkého technického preukazu, pristúpili
k tomu, že z vlastných prostriedkov uhradili pokutu za neodovzdanie veľkého technické preukazu
leasingovej spoločnosti okolo 238,00 EUR. Leasingové splátky žalovaná neskôr doplatila. Potvrdila, že
vyzývali žalovanú na vydanie motorového vozidla, avšak robili tak z toho dôvodu, že súčasťou úverovej
zmluvy boli aj splátky poistného na havarijné poistenie, a keďže v podstate oprávnenie užívať motorové
vozidlo má iba držiteľ, prípadne členovia jeho rodiny a prakticky užívala motorové vozidlo žalovaná,
obávali sa, že v prípade vzniku nejakej poistnej udalosti môžu mať z toho problémy. Preto v podstate
sa to snažili riešiť aj právnou formou. Bolo im poradené, aby sme uzatvorili nejakú ústnu dohodu s tým,
aby boli krytí o spôsobe užívania motorového vozidla a preto aj z toho dôvodu bola posielaná výzva
žalovanej o tom, že rušia ústnu dohodu, že môže užívať motorové vozidlo, a preto žiadali o jeho vydanie.
14. Žalobca k právnej kvalifikácii uplatneného nároku uviedol, že čo sa týka rozhodnutia odvolacieho
súdu, žalobca zotrváva na svojich písomných vyjadreniach a je toho názoru, že nárok si uplatňoval z
dôvodu uzatvorenej dohody o urovnaní. V prípade, ak by súd posúdil z právneho hľadiska, že sa nejedná
o dohodu o urovnaní, ale mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, poukazuje na svoje vyjadrenie
uvedené v samotnom vyjadrení k odvolaniu, kde poukazuje na to, že vznesená námietka premlčania je v
rozporesdobrýmimravmi.Žalobcamázato,žetátonámietkapremlčaniabolavznesenáažvodvolacom
konaní. Zmenu právnej kvalifikácie ponechal na zváženie súdu. Žalobca nie je osoba, ktorá môže
rozhodovať o tom, akým spôsobom súd posúdi právny nárok. V prípade ak ho posúdi ako bezdôvodné
obohatenie, žalobca sa bude s týmto vysporiadavať, nakoľko on je toho názoru, že nárok vyplýva zo
samotnej dohody o urovnaní.
15.Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:
Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi
nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa
netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.
Podľa § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí
sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne, to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.
Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva
z urovnania.
16.Dohodou o urovnaní sa upravujú práva, ktoré sú medzi stranami záväzkového vzťahu sporné
alebo pochybné. Patrí medzi prípady zániku záväzku dohodou, pretože doterajší záväzok je nahradený
záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Právny nárok preto nevyplýva z pôvodného, ale nového záväzku
podľa uzavretej dohody o urovnaní. Aj dohoda o urovnaní však musí zodpovedať všeobecným
požiadavkámnaprávneúkonyzhľadiskaichplatnosti.Podľa§37ods.1Občianskehozákonníkaprávny
úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon preto musí
vyjadrovať vážnu a slobodnú vôľu účastníkov právneho vzťahu a prejavená vôľa musí byť zrozumiteľná
a určitá. Aj keď zákon nevyžaduje v prípade dohody o urovnaní písomnú formu, musí spĺňať náležitosti
právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti ako aj z hľadiska zhody prejavu vôle oboch
zúčastnených strán. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že obe si článok V. dohody o urovnaní vysvetľujú
rôznym spôsobom. Žalobca tvrdil, že článok V. dohody sa týkal všetkých záväzkov z úverovej zmluvy,
žalovaná tvrdila, že dohoda sa týkala iba povinnosti zaplatiť dlžné splátky úveru-leasingu. Súd preto
považuje článok V. dohody z hľadiska požiadaviek na určitosť a zrozumiteľnosť, ale i hľadiska povinnosti
zhody v prejavenej vôli za nedostatočné.17. Dohoda o urovnaní sa uzatvárala v čase (25.5.2011), keď už leasingová spoločnosť doručila
žalobcovi okrem iného aj tzv. pokutu za nevrátenie starého technického preukazu (5.4.2011). Aj zo
správy spoločnosti LUBRA s.r.o. zo dňa 1.4.2011 vyplýva, že táto spoločnosť oboznamovala aj žalobcu
aj žalovanú o povinnosti vrátiť technický preukaz a boli upozorňovaní v tejto súvislosti aj na možnú
sankciu. Zo správy ďalej vyplýva, že žalovaná odmietala platenie akýchkoľvek sankcií, ale žalobca ju
dobrovoľne uhradil. Je preto zrejmé, že medzi stranami bol spor o tom, kto má vrátiť technický preukaz
ako aj o tom, kto mal sankciu zaplatiť. Táto spornosť preto podľa názoru súdu mala byť zrozumiteľne a
určito uvedená v písomnej dohode o urovnaní. Suma 238,99 Eur, o ktorej nie je spor, že ju na prázdne
miesto dohody dopísal žalobca, je súčasťou textu zaväzujúceho žalovanú na úhradu dlžných splátok,
preto nemožno prisvedčiť žalobcovi, že táto časť dohody sa vzťahuje aj na iné záväzky zo zmluvy o
autokredite. Žalovaná ako aj svedkyňa Fejleková potvrdili, že vybodkovaná časť článku V. sa týkala
sumy dlžných splátok a nie ostatných záväzkov zo zmluvy. Aj súd je toho názoru, že druhá veta článku
V. sa týkala povinnosti žalobcu previesť vlastnícke právo k motorovému vozidlu na žalovanú, ak budú
všetky povinnosti z úverovej zmluvy zaplatené, a nie povinnosti žalovanej tieto záväzky uhradiť. Tento
názor súdu okrem svedeckých výpovedí vychádza aj z gramatického výkladu druhej vety článku V.
Ak predmetom urovnania mala byť sankcia za nevrátenie technického preukazu alebo iný záväzok
žalovanej, malbyť vdohodezrozumiteľneaurčitoidentifikovaný.Aksižalobcauplatňujeprávozdohody
o urovnaní, nie je mu možné nárok priznať pre neplatnosť dohody o urovnaní v časti V. pre jej neurčitosť
a nezrozumiteľnosť. Pokiaľ ide o sumu 56,39 Eur, táto nebola predmetom dohody o urovnaní, pretože
ako súd uviedol vyššie, nie je možné tento záväzok žalovanej subsumovať pod druhú vetu článku V.
dohody o urovnaní, preto ani tento nárok súd žalobcovi nemohol z dohody priznať.
18.Pokiaľ ide o prípadné nároky z bezdôvodného obohatenia pre neplatnosť dohody o urovnaní,
tieto stranám sporu nevznikli, pretože k žiadnemu požadovanému finančnému plneniu z dohody
o urovnaní nedošlo. Bezdôvodné obohatenie podľa pôvodnej právnej kvalifikácie súdu v rozsudku
zo dňa 3.6.2015 nie je možné priznať pre premlčanie, čo uznal aj žalobca vo svojom vyjadrení k
odvolaniu zo dňa 7.9.2015. Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí v dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej lehote. Pri
subjektívnej premlčacej lehote je čas plynutia premlčacej doby viazaný na vedomosť oprávnenej osoby o
tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Subjektívna lehota však nemôže
byť dlhšia ako je objektívna premlčacia doba určená v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Toto ustanovenie zákona určuje začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne došlo. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaná sa na úkor žalobcu
mala bezdôvodne obohatiť uhradením sumy 238,99 Eur žalovaným dňa 30.3.2011 pre leasingovú
spoločnosť. Od tohto dňa začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na súde, teda
najneskôr 30.3.2013. Žaloba bola podaná 30.1.2014, teda po zákonom stanovene dvojročnej lehote.
19.Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu neprihliadať na premlčanie pre rozpor s dobrými mravmi odvolávajúc
sa na judikatúru súd uvádza, že je možné stotožniť sa s touto požiadavkou, ak sú pre takýto postup
naozaj vážne dôvody. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu v tejto časti poukazoval na správanie sa
žalovanej k nemu, na svoju snahu pomôcť sestre ako i to, že žalobu podal v trojročnej premlčacej dobe
vychádzajúc z toho, že nárok si uplatňuje v zmysle uzavretej dohody o urovnaní.
20. Priznania nároku napriek vznesenej námietke premlčania je zásahom do právnej istoty účastníkov
právnych vzťahov, ktorú garantuje v tomto prípade ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Preto pre jej prelomenie musia existovať tak závažné okolnosti, ktoré prelomenie tejto zásady vyvážia
z hľadiska aplikácie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka. Ak sa však strana sporu odvoláva na
dobré mravy, súd musí posúdiť dobré mravy týkajúce sa predmetu konania u oboch strán sporu, pretože
v opačnom prípade by svojim rozhodnutím sám konal v rozpore s dobrými mravmi. Strany sporu dohodu
o urovnaní začínajú slovami, že dohodu o postúpení práv a prevzatí záväzkov zo zmluvy o Autokredite
uzatvorili „z dôvodov obom zmluvným stranám známym“. Z priebehu konania je preukázané, že týmito
dôvodmi bola tá skutočnosť, aby motorové vozidlo, ktoré pôvodne na leasing uhrádzala žalovaná,
nepatrilo do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej - sestry žalobcu a jej bývalého manžela. Je preto
otázne, či konanie žalobcu bolo v súlade s dobrými mravmi, ak na takúto dohodu pristúpil, a formálne na
seba prevzal záväzky z leasingovej zmluvy len preto, aby sestrino motorové vozidlo nebolo predmetom
vyporiadania BSM. Súd preto požiadavku žalobcu v tomto smere považuje za neopodstatnenú.21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal žalovanej, ktorá mala
plnú úspech v konaní.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa
§ 365) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na
vykonanie exekúcie.
Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
Podľa § 127 ods. 2 CSP ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je
aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v
odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.