Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/182/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225909
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225909.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa F., s.r.o., so sídlom W., F. XX, G.:
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou C. F., s.r.o. so sídlom W., L. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 02. septembra 2014, č.k. 12C/320/2012-94 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
726,54 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR,
čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka, povinného F. F., spisová značka súdneho exekútora bola EX 1664/2010.
Súd však v zákonnej procesnej lehote 15 dní (podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase
podania žiadosti) od prijatia tejto žiadosti o žiadosti nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.
Súd prvého stupňa z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/981/2010-11 zistil, že
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 26.04.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného F., s.r.o. W. (v tomto konaní navrhovateľ) proti
povinnému F. F. pre vymoženie sumy 594,81 Eur s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave č.k. SR 17672/09
zo dňa 16.11.2009. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 14.03.2011, č.k. 62Er/981/2010-11, žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy
o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené plnenie
resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú
úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. Súd prvého stupňa v danom prípade
skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to existencia nezákonného

rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom
titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej
lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto
postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011
Z.z. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 10,5 mesiacov od podania
návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho
a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004
v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená
právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Keďže Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, táto zmluva
ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl.
6 Smernice Rady č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu
podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali. Takýmto postupom
exekučný súd neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol
svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať návrhom na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a
na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom
ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa,
súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na
exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil
vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen
Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pred ustanoveniami slovenského právneho poriadku
a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom
prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výška nejakej škody . Pokiaľ ide o vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom,
navrhovateľ poskytol povinnému úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy
mala navrhovateľovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením, ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje
dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že
za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel
k záveru, že nie je možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine
s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti odporcu za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd prvého stupňa návrh ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1
O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 06.04.2011, a to zamietnutím žiadosti o udelenia
poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 394 dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť
o udelenie poverenia dňa 26.04.2010, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, č.k. SR 17672/09 zo dňa
16.11.2009. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 14.03.2011, č.k. 62Er/981/2010-11 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/208/2012-9 kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. U. O. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 02.09.2004, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.