Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoPr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714202361
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8714202361.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofranovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne P.. U. E., nar.XX.XX.XXXX,
bytom F., W. XXXX/XX, štátne občianstvo Slovenská republika, práv. zast. Advokátska kancelária JUDr.
Budzikova & JUDr. Dachová, s.r.o., Nám. sv. Egídia 41/95, Poprad, proti žalovanému Mesto Poprad,
so sídlom Poprad, Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, IČO: 00 326 470, právne zast. Beňo&partners,
Advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 93, Poprad v konaní o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
12Cpr/5/2014- 217 zo dňa 04.05.2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1.Predmetomkonaniajeurčenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomerudohodou,ktorústranysporu
uzavreli dňa 25.11.2013 a náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru.

2. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť z dôvodu, že skončenie pracovného pomeru je platné, tvrdiac,
že žalobkyňa porušila základne povinnosti zamestnanca a došlo ňou k opakovanému menej závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny. Žalobkyňa sa slobodne rozhodla ukončiť dohodou pracovný pomer a
vybrala si medzi dohodou a výpoveďou z pracovného pomeru.

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie ( ďalej len „súd“) rozhodol tak, že cit.:„U r č u j e sa, že
dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2013 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným
j e n e p l a t n á . Žalobu v časti uplatnenej náhrady ušlej mzdy odo dňa 28.02.2014 do času, kým
jej žalovaný umožní pokračovať v práci v y l u č u j e na samostatné konanie spolu s rozhodnutím
o trovách konania“.

4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobkyňa na základe

uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 19.03.2004 dňom 22.03.2004 začala vykonávať prácu vo funkcii
mestský policajt. Dňa 25.11.2013 podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, podľa ktorej sa
mal jej pracovný pomeru skončiť dňom 31.12.2013. Ďalej mal zistené, že 15.07.2013 náčelník mestskej
polície vyhotovil záznam o menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiťtým, že bez súhlasu nadriadeného svojvoľne opustila zverený úsek v čase od 10.45 do 11.45 hod.
Žalovanývydalpísomnéupozorneniežalobkyni zaskutokpopísanývzáznameazároveňjuupozornilna
možnosť uplatnenia výpovede pri opätovnom porušení pracovnej disciplíny. Dňa 5.11.2013 náčelníkom

mestskej polície bol vyhotovený záznam o menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, ktorého sa
mala dopustiť počas služby so službukonajúcim policajtom Y. S. dňa 09.10.2013 tak, že v čase 9.27
hod sa nachádzali v Bistre obchodného domu, kde konzumovali kávu, čím svojvoľne opustila zverený
úsek. Návrhom na vyvodenie opatrení voči nej bolo rozviazanie pracovného pomeru. Dňa 25.11.2013
zamestnávateľ vyhotovil výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce

pre menej závažné porušenie pracovných povinností v posledných 6 mesiacoch, a to dňa 09.10.2013 a
dňa 15.07.2013. Z výpovede svedkyne O. X. zistil, že, pracovala vo funkcii mestskej policajtky. Sama
voči organizácii viedla dva súdne spory týkajúce sa neplatnosti rozviazania pracovného pomeru pre
porušenie pracovnej disciplíny, v ktorých bola úspešnou. Z výpovede svedka Y. S. vyplýva, že si je
vedomý porušenia pracovných povinností, ktorých sa dopustil dňa 09.10.2013 tým, že sa nenachádzal
nazverenomúseku.Nebolúčastnýžiadnejudalosti,ktorábymohlabyťchápanáakovyvíjanienátlakuna

žalobkyňu. Uznal, že dňa 09.10.2013, kedy s ňou slúžil, inicioval dať si kávu, pričom stálej službe nebolo
oznámené, že opúšťajú stanovisko, ktoré sa nachádzalo v blízkosti. Udalosť s ním bola prejednaná ešte
v uvedený deň a písomné napomenutie mu bolo doručené o mesiac. Z výpovede svedka P.. X. X., zistil,
že u žalovaného pracuje ako vedúci oddelenia personálneho manažmentu a miezd. Dňa 25.11.2013
oznámil žalobkyni, že je pripravená aj výpoveď aj dohoda o ukončení pracovného pomeru. Žalobkyňa

uviedla, že podpisuje dohodu. Z vyjadrenia žalovaného v roku 2014 zistil, že bol uplatnený postih voči
pracovníkom mestskej polície z dôvodu nesplnenia pracovných povinností a nedostatočného výkonu
práce vo forme odobratia osobného príplatku, písomné upozornenie za menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť rozviazania pracovného pomeru bolo žalovaným
vyhotovené jedenkrát. V roku 2013 mimo žalobkyne boli písomne upozornení na porušenie pracovnej

disciplíny pracovníci O. a S. (členovia jej hliadok). Boli uplatnené postihy znížením osobného príplatku.
V roku 2012 bol uplatnený hmotný postih z dôvodu nesplnenia pracovného pokynu. Z výpovede svedka
P.M. okrem iného zistil, že za dobu 23 rokov výkonu služby bol náčelníkom prípadne zástupcom
kontrolovaný najviac 10 x. V prípade zistenia, že sa nezdržiaval na stanovenom mieste, náčelník ho
ústne pokarhal. Nespomenul si, aby niekto z jeho kolegov bol v minulosti prepustený za menej závažné

porušenie povinností. Z výpovede k U. L. zistil, že bolo bežným zvykom, že pracovníci mestskej polície
si chodili kúpiť jesť, zašli na kávu a vybavovali súkromné veci. Odklony od plnenia povinností neboli
hlásené. Stanovené úlohy počas služby si plnil a mimo toho vybavil aj ďalšie veci. Bol zaradený aj do
peších hliadok. Bol kontrolovaný nadriadenými. Pracovníci boli prepúšťaní z organizačných dôvodov.

5. Na zistený skutkový stav prijal právny názor, že preukázateľne žalovaný mienil ukončiť pracovný
pomer so žalobkyňou výpoveďou pre opakované porušenie pracovných povinností listom zo dňa
25.11.2013, ktorá bola prerokovaná s odborovým orgánom a pripravená na doručenie žalobkyni. Táto
bola s jej existenciou iba oboznámená. Písomná výpoveď síce spĺňala všetky formálne náležitosti pre
platné ukončenie pracovného pomeru (písomná forma, prerokovanie so zástupcami zamestnancov v

odborovom orgáne, špecifikovaný výpovedný dôvod), neboli však naplnené materiálne podmienky pre
platné ukončenie pracovného pomeru týmto spôsobom. Postih žalobkyne písomným napomenutím a
hrozbou výpovede považoval za neprimerane prísny a taký ktorý nezodpovedá rovnakému prístupu
zamestnávateľa k svojim zamestnancom. Do doby porušenie pracovnej disciplíny zamestnancov
mestskej polície mimo žalobkyne a osôb s ňou slúžiacich , dlhodobo žalovaný riešil iba hmotným

postihom. Žalovaný až po doručení žaloby na súd začal uplatňovať formu písomného upozornenia aj
voči ďalším pracovníkom polície (P. O.). Jeho konanie má v takýchto súvislostiach charakter účelovosti.
Konštatoval,žezostranyžalovanéhohrozbavýpoveďoupredstavovalabezprávnuvyhrážku,ktorá mala
vplyv na slobodu rozhodovania žalobkyne pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Preto
uzavretá dohoda je neplatným právnym úkonom s odkazom na ustanovenie § 37 O.z.

6. Aplikoval ustanovenia čl. 1, § 1 ods. 1,4, § 15, § 17, § 18, § 19 ods. 1, § 60, § 77, Zákonníka práce,
§ 3, § 37, § 49 Občianského zákonníka.

7. O trovách konania súd nerozhodol s tým, že o nich rozhodne v konaní, ktoré vylúčil na samostatné

konanie.

Obsah odvolania a obsah vyjadrenia k odvolaniu8. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie
bolo vyriešenie otázky, či zamestnávateľ mohol dať výpoveď zamestnancovi, pretože by sa nejednalo
o bezprávnu vyhrážku, ak ten, kto činom hrozil, bol aj naň oprávnený. Povinnosťou súdu bolo sa

vyrovnať s námietkami žalobcu, či predmetný nátlak bol uskutočňovaný vo forme neodôvodnených a
neopodstatnených napomenutí za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zastáva názor, že
je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm.f/, prípadne h/ C.s.p., pretože súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo podľa žalovaného preukázané

a ustálené, že po formálnej stránke žalovaný dodržal zákonný postup. Podľa názoru odvolacieho
súdu bolo potrebné už len vyhodnotiť, či napomenutie dané žalobkyni ako zamestnancovi bolo
dôvodné a opodstatnené. Zastáva názor, že došlo k porušeniu disciplíny opakovane a žalobkyňa bola
zamestnávateľom na možnosť výpovede upozornená. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby
sa nedopustila skutkov, ktoré žalovaný posúdil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Nemožno obe napomenutia označiť ako nedôvodné a neopodstatnené. V konaní nebolo preukázané,

že by existovali akési skupiny zamestnancov, pričom jedna nebola nikdy sankcionovaná a zatiaľ čo
iná bola. Naopak nepodstatnou skutočnosťou zostáva aj to, že išlo o príslušníka mestskej polície,
kedy zodpovednosť je podľa názoru žalovaného širšieho rozsahu a musí sa posudzovať prísnejšie, čo
zodpovedá aj ich postaveniu verejného činiteľa. Má za to, že sa žalobkyňa dopustila porušenia pracovnej
disciplíny, ktoré vyhodnotil zamestnávateľ ako menej závažné, a preto bol oprávnený hroziť výpoveďou.

Nemožno tak jeho konanie vyhodnotiť ako bezprávnu vyhrážku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov celého konania.

9. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p, bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza. V
odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v

ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke
kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
uplatnených žalobcom do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná
odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolateľ svoje odvolanie odôvodňuje s poukazom na odvolacie
dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm.b/, e/, h/ C.s.p.

14. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vyhodnotil výsledky

vykonaného dokazovania, vyrovnal sa so všetkými argumentmi žalovanej strany. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil v súlade s požiadavkami zákona na odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd dospel k
záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalobcom v
odvolaní. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťamia jeho myšlienkový postup v odôvodnení je dostatočne vysvetlený. Z rozsudku je možné vyvodiť záver
o tom, z akého skutkového stavu pri svojom rozhodnutí vychádzal a jeho právne odôvodnenie je
dostačujúce, zodpovedajúce kritériám podľa § 220 C.s.p.

15. Podľa názoru žalovaného súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a prijal tak nesprávny
právny záver. Súd prijal správny záver vychádzajúci zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého
dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá stranami sporu je neplatná, pretože neboli splnené
hmotnoprávne podmienky pre ukončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa

pre opakované menej závažne porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku čoho hrozba výpoveďou
predstavovala pre žalobkyňu bezprávnu vyhrážku, ktorá mala vplyv na slobodu rozhodovania žalobkyne
pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru.

16. V prejednávanej veci postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ pristúpil k posúdeniu , či mal
zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorej

účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu. Posúdenie tejto otázky bolo
relevantné z hľadiska skúmania platnosti právneho úkonu s poukazom na existenciu slobody vôle,
pretože o bezprávnu vyhrážku sa nejedná vtedy, ak zamestnávateľ hrozí činom (výpoveďou), na ktorý
je oprávnený (t.j. sú dané výpovedné dôvody).Výpoveď je právny úkon, ktorý zamestnávateľ je v zmysle
zákona nepochybne oprávnený urobiť a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj výpoveď a

aj dohoda o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu
pracovného pomeru.

17. Správne je zistenie, že žalobkyňa mal právo sa rozhodnúť o možnosti skončenia pracovného
pomeru, zvolila si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou. Žalovaný namieta, záver súdu prvej

inštancie, že žalovaný nebol oprávnený dať žalobkyni výpoveď z dôvodu opakovaného porušenia
pracovnej disciplíny, pretože pre ňu v čase jej oboznámenia žalobkyňou o dôvodoch pre skončenie
pracovného pomeru neexistovali a tak posúdenie pokiaľ že išlo o bezprávnu vyhrážku nie je správny.
Zastávanázoržežalovanýboloprávnenýpodaťvýpoveďa dôvodyspočívajúcevopakovanomporušení
pracovnej disciplíny boli v konaní preukázané.

18. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi neplatnosti uvedenými súdom v rozsudku pod bodmi 3/, 4/,
7/, 8/ a v plnom rozsahu na nich poukazuje. Nad rámec dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku dopĺňa.

19. Z dokazovania vykonaného súdom vyplýva, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 19.03.2004 a od 22.03.2004 vykonávala funkciu mestský policajt.

20. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť

pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v
súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

Podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno

okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch
mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine
aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod
výpovede vznikol.

Podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie
pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť
sa k nemu.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.Podľa § 78 ods. 1 Zákonníka práce, ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo ak skončil neplatne
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že trvá na tom, aby
naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí.

21. Predmetom posúdenia tak bola otázka, či v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru
existovali dôvody pre možnosť dania výpovede žalovaným žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. e)
Zákonníka práce z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Povinnosť dodržiavať
pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnancov vyplývajúcim z pracovného

pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, musí ísť o zavinené porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca (a to aj z
nedbanlivosti)amusídosahovaťurčitýstupeňintenzity.Zákonníkprácerozlišujemedzimenejzávažným
porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy Zákonník práce
nedefinuje, aj keď od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca. K skončeniu
pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny môže zamestnávateľ pristúpiť,

ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, pre ktoré by s ním mohol okamžite
skončiť pracovný pomer alebo ak sa dopustil jej porušenia menej závažným spôsobom. Hodnotenie
intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba
zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia
konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre

zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny môže dať zamestnávateľ výpoveď len za predpokladu, že zamestnanca
v období posledných šiestich mesiacov písomne upozornil na možnosť výpovede.

22. Z dokazovania vykonaného súdom vyplýva, že k porušeniu pracovných povinnosti došlo konkrétne

v dňoch 15.07.2013 a 09.10.2013. Išlo o obdobne porušenie pracovných povinnosti, keď bez súhlasu
nadriadenéhožalobkyňaopustila zverenýúsekanamožnosťvýpovedebolapísomnezamestnávateľom
upozornená dňa 15.07. 2013.

23. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dve menej závažné porušenia pracovnej

disciplíny nie sú jej sústavným menej závažným porušovaním (R 5/1994) a o sústavné menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny ide vtedy, ak sa zamestnanec dopustil najmenej troch porušení pracovnej
disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu menej závažného porušenia pracovných povinností a medzi ktorými
je primeraná časová súvislosť (R 46/1997, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 54/95).

24. Za tejto situácie aj pokiaľ sa zhodnotí , že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu vymedzeným
konaním žalovaným, že opustila pracovisko, resp. jej zverený úsek, odvolací súd dospel k záveru,
že ak došlo u žalobkyne k dvom menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny (v júli 2013 a
v októbri 2013), medzi ktorými je primeraná časová súvislosť a i keď žalovaný po prvom porušení
pracovnej disciplíny upozornil žalobkyňu na možnosť dať jej výpoveď z tohto dôvodu, neboli dané

podmienky pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pretože pre naplnenie tohto
výpovedného dôvodu je potrebné, aby došlo k najmenej trom porušeniam. Nemožno tak akceptovať
námietku odvolateľa, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru boli dané a dohoda je platná.

25. Podľa čl. 2, veta druhá Základných zásad Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný
zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre

oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon).

26. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými

mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho
vzťahu alebo spoluzamestnancov. Za takéto konanie nesie primárne zodpovednosť zamestnávateľ,
ktorý je povinný vytvoriť na pracovisku také podmienky, aby nedochádzalo k šikane jeho zamestnancov,
či už vo forme mobbingu alebo bossingu.27. Z vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je zrejmé, že zamestnávateľ nepostupoval
pri posudzovaní a vyvodzovaní dôsledkov z prípadných porušení pracovných predpisov rovnako

vo vzťahu ku všetkým zamestnancom. Isteže nemožno v porušovaní pracovnej disciplíny a naň
nadväzujúce opatrenia zamestnávateľa vidieť diskriminačný dôvod (v porušovaní práva je
diskriminácia nepredstaviteľná). Je však nesporné, že ako to konštatoval súd prvej inštancie,
vychádzajúc z vykonaných dôkazov, písomného vyjadrenia žalovaného vo vzťahu prijatým opatreniam
zamestnávateľa pre porušovanie pracovnej disciplíny , výpovedí svedkov F. M., U. L. je nepochybné, že

žalovaným popísané porušenie pracovných povinností a to krátkodobé opustenie zvereného úseku bez
predchádzajúceho oznámenia o súhlase nadriadeného, bolo bežnou praxou hliadok, pričom vo vzťahu k
časti pracovníkov mestskej polície, toto nebolo nijako postihované a vo vzťahu k ďalšej časti pracovníkov
mestskej polície to bolo postihované iným spôsobom ako napomenutím.

28. Tiež možno podotknúť, že zamestnávateľ nevyužil iné opatrenia voči zamestnancovi v zmysle

Zákonníka práce, ktoré by splnili účel a viedli k náprave, ale rovno pristúpil k výpovedi.

29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a ods.
2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, keďže o nich rozhodne súd v konaní,
v ktorom sa konanie skončí, keďže predmetom konania pred súdom prvej inštancie ostáva nárok
žalobkyne na náhradu mzdy.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona

číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).