Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, September 29, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/330/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815216261
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815216261.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek Mgr.
Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci navrhovateľa: Bc. Z. V., narodený
XX.XX.XXXX, bytom I. P. XXX, zastúpený advokátom Mgr. Markom Turočekom, so sídlom Trnavská
cesta 50, Bratislava, proti povinným na výživu: 1. F.. Y. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom I. P. XXX,
zastúpený advokátom Mgr. Róbertom Schronkom, so sídlom Štúrova 37, Nitra, 2. S.. O. V., narodená

XX.XX.XXXX, trvale bytom I. P. XXX, prechodne I. G., X Y., G., U X RZ, o určenie rozsahu vyživovacej
povinnosti, na odvolanie navrhovateľa a povinného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
10. februára 2017, č. k. 18C/312/2015 - 479, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti - výroky I., II. a súvisiaci výrok V. a opravné uznesenie
zo dňa 10. februára 2017, č. k. 18C/312/2015-480 z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd ako súd prvej inštancie rozhodol o návrhu navrhovateľa na určenie rozsahu vyživovacej
povinnosti rodičov - povinní 1, 2, k nemu tak, že: I. Otcovi (povinný 1) uložil prispievať na jeho výživu
od 01.10.2015 do 30.06.2016 sumu 150 eur mesačne a od 01.07.2016 sumu 350 eur mesačne, vždy
do 15. dňa v mesiaci vopred; II. Zameškané výživné za mesiace október 2015 až február 2017 vo
výške 4.150 eur povolil zaplatiť v troch splátkach - prvá vo výške 1.500 eur, splatná do 31.03.2017,

druhá vo výške 1.500 eur, splatná do 30.06.2017 a tretia vo výške 1.150 eur, splatná do 31.12.2017;
III. Povinnej 2. - matke navrhovateľa, uložil prispievať na výživu navrhovateľa od 01.10.2015 sumu
130 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred; IV. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol; V.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania; VI. Navrhovateľovi uložil zaplatiť
na účet tamojšieho súdu náhradu trov konania štátu vo výške 12 eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, VII. Povinnému 2. uložil zaplatiť na účet tamojšieho súdu náhradu trov konania štátu vo

výške 12 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol uplatnený nárok a reprodukoval skutkové tvrdenia navrhovateľa
a vyjadrenia jeho rodičov - povinní 1, 2 k uplatnenému nároku.

3. Konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania. Dokazovaním sa zisťovali

majetkové pomery rodičov navrhovateľa, kvantifikovali sa náklady na potreby navrhovateľa v súvislosti
s jeho štúdiom na II. stupni vysokoškolského štúdia, ktoré absolvuje na Karlovej univerzite v Prahe -
Matematicko-fyzikálna fakulta.

4. Bolo preukázané, že navrhovateľ bol prijatý na vyššie uvedené denné štúdium od akademického
roku 2015/2016 (v rozsudku okresného súdu nesprávne uvedený dátum rozhodnutia o prijatí na

vysokoškolské štúdium - namiesto 18.06.2015 je uvedené 18.06.2016). Je ubytovaný v internáte,
kde predstavujú náklady mesačne okolo 200 eur, v čom sú aj náklady na pranie. V súvislosti sosvojím zdravotným stavom má navrhovateľ zvýšené výdavky na stravu (250 - 300 eur mesačne) +
ďalšie výdavky v súvislosti so štúdiom. Navrhovateľ má vzhľadom na svoj zdravotný stav a sociálne
dôvody rozložené štúdium v 1. ročníku do dvoch rokov. Celkové náklady na svoje potreby špecifikoval

navrhovateľ vo výške 670 eur mesačne. V priebehu konania navrhovateľ zmenil svoj pôvodný návrh
na určenie výživného od otca z pôvodných 300 eur na sumu 340 eur na pojednávaní 18.01.2017 a
na sumu 350 eur na pojednávaní 10.02.2017.

5. Okresný súd dospel k právnemu záveru, že základ nároku navrhovateľa na výživné od rodičov je

preukázaný a sú splnené predpoklady na výživné podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Vyživovacia
povinnosť rodičov voči deťom je jednou zo základných rodičovských povinností a trvá, pokiaľ dieťa
nie je schopné samé sa živiť. Zákon ju neobmedzuje na vek, jediné kritérium pre trvanie a existenciu
vyživovacej povinnosti je schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť, t.j. schopnosť sám, z vlastných zdrojov
a vlastným pričinením zabezpečovať všetky potrebné životné náklady. Schopnosť samostatne sa živiť
je schopnosťou dieťaťa s ohľadom na jeho vek, rozumové schopnosti, zdravotný stav, dosiahnuté

vzdelanie, zabezpečovať si vlastnou prácou prostriedky na uspokojovanie svojich potrieb. Vyžaduje sa
však, aby táto schopnosť mala trvalý charakter. Aj po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa, kedy by už dieťa
vzhľadom na svoje fyzické a rozumové schopnosti aj bolo schopné samo sa živiť, predstavuje sústavná
prípravadieťaťanabudúcepovolanieprostredníctvomvysokoškolskéhoštúdiaprvéhoadruhéhostupňa
obdobie, počas ktorého trvá zákonná vyživovacia povinnosť rodičov voči dieťaťu, pretože sa napĺňa

ďalšia podmienka schopnosti samostatne sa živiť - dosahovanie vyššieho vzdelania, s ohľadom na
ktoré potom možno očakávať lepšie možnosti a schopnosti dieťaťa pri uplatnení sa na trhu práce.
Pri pokračovaní dieťaťa vo vysokoškolskom štúdiu dennou formou potom dieťa nadobúda schopnosť
samostatne sa živiť až ukončením takéhoto štúdia. Ústavný súd v minulosti reflektoval ustálené
názory obecných súdov a doktríny o elasticite vyživovacej povinnosti. Podľa nej ak napr. po ukončení

strednej školy a neprijatí na vysokú školu nastúpi dieťa do zamestnania, a napr. po roku pokračuje v
štúdiu, tak sa vyživovacia povinnosť zásadne obnoví. Navrhovateľ I. stupeň vysokoškolského štúdia
( bakalársky stupeň v študijnom programe matematika ) na Univerzite Komenského v Bratislave, Fakulte
Matematiky,FyzikyaInformatiky začal6.9.2010aukončil22.8.2014riadnymukončením.II.magisterský
vysokoškolský stupeň dennej formy štúdia v študijnom programe matematika na tejto fakulte začal

12.9.2015 a ukončil 14.3.2015 z dôvodu vylúčenia pre nesplnenie podmienok. Ak povinný 1/ tvrdil,
že z dôvodu neplnenia si svojich študijných povinností a činnosti v občianskom združení KAN bol
navrhovateľ z jeho viny z magisterského štúdia na UK v Bratislave vylúčený, súd sa priklonil k tvrdeniam
navrhovateľa, ktorý k tomu uviedol, že síce sa na II. stupeň magisterského štúdia vo svojom odbore
prihlásil na univerzitu v Bratislave, ale už v tom čase bol rozhodnutý vo svojom štúdiu pokračovať na

Univerzite Karlovej v Prahe a to z dôvodu kvalitnejšej výučby svojho odboru matematické štruktúry a
lepších podmienok pre jeho diplomovú prácu so zameraním na výpočtovú logiku. Tiež sa mu pridružili
zdravotné problémy, pre ktoré štúdium v Bratislave nezvládal, rovnako bol v zlej sociálnej situácii. Sám
uviedol, že za tohto stavu uprednostnil štúdium na kolégiu, lebo vedel, že v magisterskom štúdiu chce
od septembra 2015 pokračovať v Prahe. Počínanie si navrhovateľa v tomto období nemožno podľa

názoru súdu hodnotiť ako hrubé zanedbanie či porušenie svojich študijných povinností študenta vysokej
školy za stavu, že navrhovateľ o druhý stupeň magisterského štúdia záujem mal, avšak jeho predstava
o kvalite poskytovaného vzdelania bola iná, preto začal študovať II. stupeň magisterského štúdia na
Univerzite Karlovej v Prahe. Navrhovateľ bol vedený ako uchádzač o zamestnanie v evidencii úradu
práce od 24.4.2015 do 15.9.2015 vrátane, čo je pre toto konanie právne irelevantné. Absolvoval štúdium

na Kolégiu A. Neuwirtha od 12.9.2014 a toto štúdium ukončil promóciou 20.6.2015. O prerušenie štúdia
nežiadal , pretože už v tom mesiaci vedel, že bude pokračovať v štúdiu na Univerzite Karlovej v Prahe
a preto v štúdiu na UK v Bratislave neplánoval pokračovať. Dňa 16.9.2015 bol navrhovateľ prijatý na
štúdium nadväzujúceho magisterského študijného programu Matematika na Matematicko - fyzikálnej
fakulte Univerzity Karlovy v Prahe. U navrhovateľa ide o študenta so špeciálnymi potrebami ( odborný

posudok PhDr. Beáty Krahulcovej CSc. ) a bol mu na jeho žiadosť ( zo zdravotných a sociálnych
dôvodov ) stanovený individuálny študijný program spočívajúci v rozložení štúdia 1. ročníka do 2 rokov
2015/16 a 2016/17. Forma jeho štúdia je prezenčná, čo je denná forma štúdia. Na základe uvedeného
súd ustálil, že príprava navrhovateľa na budúce povolanie stále trvá a rovnako tak aj vyživovacia
povinnosť oboch rodičov voči nemu.

6. Rozsah vyživovacej povinnosti otca - povinný 1/, určil okresný súd podľa kritérií v ust. § 62, ods. 2, 5
a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Za obdobie od 01.10.2015 do 30.06.201 uložil otcovi prispieva na výživu
navrhovateľa mesačne 150 eur, keďže v tomto období mal tento príjem 298,40 eur, resp. 300,10 eur,čo predstavovalo jeho invalidný dôchodok a mal finančné prostriedky na účte vo Švajčiarsku, ktoré v
júni 2016 vybral a splatil leasing svojho auta zn. KIA Carens. Súd neuveril tvrdeniu povinného 1/,
že leasing musel vyplatiť, aby mohol na aute cestovať do Švajčiarska. Rovnako neuveril súd jeho

tvrdeniu, že peniaze použil na úhradu dlhu v Centre sociálnych služieb Topoľčany, kde má umiestnené
svoje dve sestry, kde dlh stále existuje. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil zásadu podľa § 62 ods.
5 Zákona o rodine, že výživné na dieťa má vždy prednosť pred inými výdavkami rodiča. Od 01.07.2016
uložil otcovi prispievať na výživu navrhovateľa sumu 350 eur mesačne, pretože bolo preukázané, že
povinný 1/ - otec, pracoval vo Švajčiarsku, kde mal príjem priemerne 3.800 eur mesačne. Považoval

za zavádzajúce tvrdenie otca, že v zahraničí pracoval iba do 31.12.2016, pretože na pojednávaní
18.01.2017 uviedol, že sa bude snažiť o prácu v zahraničí cez pracovnú agentúru, avšak na ďalšom
pojednávaní 10.02.2017 už tvrdil, že jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok, pretože zdravotné
problémy mu už neumožnia pracovať v zahraničí.

7. Rozsah vyživovacej povinnosti matky - povinnej 2/, okresný súd určil vo výške 130 eur mesačne.

Vychádzal zo zistených pomerov matky navrhovateľa, ktorá žije vo Veľkej Británii, má zárobok
2.090 libier mesačne, má však vysoké životné náklady spojené s bývaním, dochádzkou do práce a
zabezpečovaním potrieb ďalších dvoch detí, z ktorých jedno je vysokoškolákom.

8. Zameškané výživné, ktoré má otec navrhovateľa, okresný súd ustálil vo výške 4.150 eur. Dlh mu

uložil zaplatiť v troch splátkach v určených sumách k určitým dátumom. Okresný súd v odôvodnení
rozsudku konštatoval, že po vyhlásení rozsudku zistil chyby v počítaní, preto spolu s rozsudkom
vykoná opravu opravným uznesením, ktorým výšku zameškaného výživného ustálil na sumu 3.600
eur (opravné uznesenie zo dňa 10.02.2017, č. k. 18C/312/2015-480).

9. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ a povinný 1/. Navrhovateľ napadol odvolaním
výrok V. o náhrade trov konania a povinný 1/ výroky I. a II. rozsudku okresného súdu.

10. Navrhovateľ vo svojom odvolaní navrhol rozsudok okresného súdu v jeho výroku o náhrade trov
konania zmeniť a priznať mu proti povinnému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%

a proti povinnej 2/ nemá právo na náhradu trov konania. Považuje rozsudok okresného súdu o
náhrade trov konania podľa § 55 CMP za nesprávne aplikované a interpretované. V zmysle uvedeného
ustanovenia, ktoré je výnimkou z ustanovenia § 52 CMP, podľa jeho názoru, mu patrí právo na náhradu
trov konania. Okresný súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania založil na dôvode, že účastníci
konania navzájom nekomunikujú a vzťahy medzi nimi nemožno charakterizovať ako dobré. Domnieva

sa, že s ohľadom na všetky okolnosti prípadu je spravodlivé, aby mu súd priznal právo na náhradu
trov konania, pretože bez iniciovania tohto konania by povinní dobrovoľne nepristúpili na pravidelné
plnenie svojej vyživovacej povinnosti, na čo ich pred podaním návrhu vyzýval. Z vyjadrení rodičov bol
skôr zrejmý nezáujem, ba až nevôľa prispievať pravidelne na výživné, čo opierali o rôzne argumenty
(možnosť trávenia prázdnin u rodičov, možnosť privyrobiť si brigádou, nedostatočná úcta k rodičom a

podobne). Listom z 31.08.2015 sa pokúsil dosiahnuť od rodičov istú pravidelnosť v úhrade výživného,
nevyhnutne potrebnú pre riadne pokračovanie v štúdiu. Vo svojej zložitej sociálnej a zdravotnej situácii,
na pokraji existenčnej biedy, dokonca oslovil okruh priateľov a známych, aby mu prispeli na jeho
vysokoškolské štúdium

11. Povinný 1/ - otec navrhovateľa vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu a opravnému
uzneseniu, výrokom, ktorými bola určená jeho vyživovacia povinnosť a rozhodnuté o zameškanom
výživnom, navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, prípadne
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V odvolaní deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávnom právnom
posúdeníveci(§365ods.1písm.h/CSP), konaniemá tiežinúvadu,ktorá malazanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), nesprávne, resp. neúplné zistenie skutočného
stavu veci (§ 62 ods. 1 CMP) a na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Napokon namietal, že okresný súd svojím postupom na
pojednávaní 10.02.2017 mu odňal možnosť konať pred súdom (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).13. Domnieva sa, že jeho vyživovacia povinnosť k navrhovateľovi zanikla v dôsledku hrubého
porušenia jeho študijných povinností. Bol vylúčený zo štúdia druhého stupňa VŠ v Bratislave
pre neplnenie študijných povinností a súčasne uprednostnil voľnočasovú aktivitu - navštevovanie

„seminárov“ občianskeho združenia K.A.N., ktoré navonok predstiera, že je riadnou prípravou na
povolanie na vysokej škole, hoci v skutočnosti nie je akreditovanou vzdelávacou inštitúciou a jeho
navštevovanie nemožno považovať za prípravu na budúce povolanie - za uvedeným účelom, preto
navrhol vykonanie dôkazu - písomný dopyt na Akreditačnú komisiu, čo však okresný súd uznesením
zamietol. Hoci navrhovateľ tvrdí, že zo zdravotných dôvodov musí mať individuálny študijný plán,

táto skutočnosť mu nebránila v období od septembra 2014 do marca 2015, aby paralelne študoval na
vysokej škole v Bratislave a popri tom navštevoval súkromné občianske združenie. Domnieva sa, že
navrhovateľ„zneužíva“možnosť individuálneho predlžovaniadobyštúdia. Žiadapreto,abysúdvrámci
zisťovania skutočného stavu vykonal tiež znalecké dokazovanie na okolnosť, či zdravotné problémy
navrhovateľa sú také, že mu objektívne znemožňujú dokončiť štúdium v riadnej štandardnej dĺžke.

14. Podľa Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť rodiča trvá až do času, kým dieťa nie je schopné
samo sa živiť, v prípade plnoletého dieťaťa je existencia a trvanie vyživovacej povinnosti podmienená
tým, že sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom v rámci takejto prípravy si riadne a včas plní svoje
povinnosti. Navrhovateľ sa svojvoľne rozhodol počas sústavnej prípravy na povolanie na Univerzite
Komenského v Bratislave, že v štúdiu pokračovať nebude, hoci mu v tom nebránila žiadna objektívna

prekážka, a svojvoľne si prestal plniť študijné povinnosti, čo viedlo k jeho vylúčeniu zo štúdia. Dôvodom
pre takýto postup zo strany žalobcu nemôže byť ani jeho túžba študovať na inej vysokej škole v
zahraničí, nakoľko v danom prípade mal navrhovateľ možnosť aspoň dokončiť príslušný ročník štúdia
na vysokej škole v Bratislave a následne prestúpiť na inú vysokú školu tak, aby jeho sústavná príprava
na povolanie nebola prerušená - súčasne v takom prípade mohol požiadať o uznanie aspoň niektorých

z absolvovaných skúšok, čo by viedlo k skráteniu jeho štúdia v zahraničí. Navrhovateľ sa namiesto
toho svojvoľne a v rozpore so svojimi študijnými povinnosťami rozhodol, že študijné povinnosti na
slovenskej verejnej vysokej škole si plniť nebude a uprednostní finančne náročnú voľnočasovú
aktivitu v občianskom združení K.A.N., čo viedlo k jeho vylúčeniu zo štúdia. Preto zastáva názor,
že právoplatnosťou rozhodnutia o vylúčení navrhovateľa zo štúdia nastal stav, kedy navrhovateľ

mal možnosť a povinnosť začať pracovať, nakoľko mal ukončené stredoškolské vzdelanie, ako aj
vysokoškolské vzdelanie 1. stupňa, alebo sa zaevidovať v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čo aj
navrhovateľurobil. Vyživovaciapovinnosť obochrodičovpretovdôsledku uvedenéhozanikla. Okresný
súd uvedené skutočnosti vyhodnotil tak, že zánik vyživovacej povinnosti nespôsobujú a vyživovacia
povinnosť naďalej trvá.

15. Za nesprávne skutkové zistenia a nesprávne vyhodnotenie jednotlivých dôkazov považuje
závery okresného súdu o jeho možnostiach a schopnostiach. Súd nedostatočne skúmal, či jeho
výdavky vynaložené za účelom práce vo Švajčiarsku boli alebo neboli nevyhnutné. Okresný súd
konštatoval, že predčasné splatenie leasingu nemožno považovať za nevyhnutné výdavky. Súd

sa nestotožnil s jeho tvrdením, že tento výdavok bol nevyhnutný, aby mohol legálne cestovať a
používať predmetné vozidlo na území Švajčiarska podľa švajčiarskych právnych predpisov. Pokiaľ
pobyt cudzinca prekročí určitú dobu, v takom prípade je cudzinec povinný prihlásiť ním používané
motorové vozidlo na švajčiarskych úradoch (ohlásiť auto na colnom úrade alebo ho prihlásiť na
švajčiarsku evidenčnú značku). Švajčiarske úrady však auto zaevidujú len v prípade, že držiteľ auta je

jeho vlastníkom. Na uvedenú skutočnosť žalovaného 1/ upozornila švajčiarska policajná hliadka počas
cestnej kontroly s tým, že porušenie uvedenej povinnosti môže byť sankcionované vysokou pokutou,
avšak pri prvom upozornení k jej uloženiu nepristúpia. Vzhľadom na uvedené sa domnieva, že sú
nesprávne zistil rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa ním vynaložených výdavkov a súčasne neúplne
zistil skutkový stav. Preto navrhuje, aby súd v rámci zisťovania skutočného stavu zistil, aké práva

a povinnosti vyplývajú cudzincom zo švajčiarskych všeobecne záväzných predpisov pri dlhodobom
pobyte a dlhodobom používaní motorového vozidla na území Švajčiarska.

16. Namietal aj postup súdu pri vyhodnotení jeho zdravotného stavu a vplyvu tohto stavu na jeho
zárobkové schopnosti, vzhľadom na to, že z predložených lekárskych potvrdení jednoznačne vyplýva,

že jeho schopnosť vykonávať tú prácu, ako vykonával v minulosti, je objektívne znížená, čoho dôkazom
je aj priznaný invalidný dôchodok.17. Považoval za nesprávne, že okresný súd priznal výživné 350 eur spätne od 01.07.2016, hoci
návrh na zmenu žaloby bol súdu doručený až 10.02.2017 a uznesenie o pripustení zmeny bolo
súdom vyhlásené toho istého dňa. Nakoľko pôvodne podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia

výživného vo výške 300 eur mesačne (výživné vo výške 350 eur mesačne nebolo v čase podania
návrhu predmetomkonaniaastalo sanímažod10.02.2017). Podľajehonázorutaksúdpriznalvýživné
vo výške 350 eur mesačne fakticky spätne, tzn. aj za obdobie, kedy zaplatenie výživného vo výške 350
eur mesačne nebolo predmetom konania (tým sa stalo až dňa 10.02.2017), čo je v rozpore s ust.
§ 77 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré umožňuje spätné priznanie výživného len pri maloletých deťoch.

Pre úplnosť treba uviesť tiež to, že návrh na začatie konania bol podľa odtlačku prezenčnej pečiatky
podateľne na žalobe doručený súdu dňa 02.10.2015, pričom súd priznal žalobcovi výživné počnúc
dňom 01.10.2015, čo je taktiež v rozpore s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine.

18. Súd rozsudok vyhlásil tak, že uložil povinnosť zaplatiť zameškané výživné spolu vo výške 4.150
eur v troch splátkach po 1.500 eur, 1.500 eur a 1.150 eur. Uvedenie sumy zameškaného výživného

vo výške 4.150 eur preto nemožno považovať za chybu v písaní, nakoľko písomné vyhotovenie
rozsudku zodpovedalo tomu, čo bolo dňa 10.02.2017 verejne vyhlásené. Naopak rozhodnutie o
výške zameškaného výživného v sume 4.150 eur je rozhodnutím založeným na nesprávnych resp.
neúplných skutkových zisteniach. O chybe v písaní by bolo možné uvažovať v prípade, ak by súd
pri verejnom vyhlásení rozsudku určil výšku tretej splátky na 600 eur, avšak v písomnom vyhotovení

rozsudku by uviedol, v rozpore s jeho záväzným vyhlásením, sumu odlišnú (napr. 1.150 eur). V
posudzovanom prípade však písomné vyhotovenie rozsudku zodpovedalo tomu, ako bol rozsudok dňa
10.02.2017 skutočne vyhlásený, a teda uvedený nedostatok nemožno považovať za pisársku chybu v
písomnom vyhotovení rozhodnutia, ale za vadu rozsudku, ktorá spočíva v nezohľadnení rozhodujúcich
skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, resp. neúplnom zistení týchto skutočností (súd nezisťoval, akú

sumu plnil navrhovateľovi resp. nepreveroval jeho tvrdenie o tom, že navrhovateľovi plnil 800 eur). Záver
súdu o zaplatení sumy 550 eur k rukám navrhovateľa je tak neúplným, resp. nesprávnym skutkovým
zistením a nezodpovedá požiadavke správneho a úplného zistenia skutočného stavu veci (§ 62 ods. 1
CMP) - táto vada preto nebola odstránená ani opravným uznesením.

19. Pre úplnosť namieta tiež termíny splatnosti a výšku splátok, ktoré súd prvej inštancie určil vo
výroku č. II pre zameškané výživné. V súlade s ustálenou súdnou praxou zameškané výživné je
potrebné splatiť do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, pričom termíny splatnosti jednotlivých
splátok by nemali byť určené pevným dátumom, ale v nadväznosti na právoplatnosť rozsudku. Pokiaľ
by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentáciou o tom, že jeho vyživovacia povinnosť zanikla,

pre ten prípad žiada, aby súd zmenil výrok č. II rozsudku tak, že zameškané výživné (spolu 3.350
eur, prípadne v inej zníženej výške po prihliadnutí na jeho možnosti a schopnosti) umožní zaplatiť
v pravidelných mesačných splátkach splatných spolu s bežným výživným, rozložených na obdobie
troch rokov, to všetko počnúc najbližším termínom splatnosti po právoplatnosti rozhodnutia.

20. Vo vzťahu k nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa
10.02.2017 namieta, že nesprávnosť v procesnom postupe súdu spočíva v tom, že na pojednávanie
vytýčené na deň 10.02.2017 o 13.00 hod. nepredvolal jeho právneho zástupcu - právny zástupca
sa dozvedel o termíne pojednávania až v deň jeho konania, tzn. dňa 10.02.2017 v dopoludňajších
hodinách,pričom priamo nauvedenompojednávaní dňa10.02.2017navrhovateľdoručil súdunávrhna

zmenu (rozšírenie žaloby) - o čom vopred nemohli vedieť - o ktorom súd obratom rozhodol uznesením
zo dňa 10.02.2017, č. k. 10C/96/2015-468 tak, že pripustil zmenu (rozšírenie návrhu), a to spätne odo
dňazačatiasúdneho konania,tzn. od01.10.2015(hocinávrhnazmenužalobyboldoručenýsúdu ažna
pojednávaní dňa 10.02.2017) - tým, že súd prvej inštancie bezprostredne po doručení návrhu na zmenu
žaloby na pojednávaní a následnom vydaní uznesenia podľa predchádzajúcej vety bezprostredne

pristúpil k vyhláseniu rozsudku (v totožný deň, na totožnom pojednávaní a pri zjavnej závade v
doručovaní predvolania jeho právnemu zástupcovi), a to bez toho, aby mu umožnil kvalifikovane sa
oboznámiťanáslednesavyjadriť jednakksamotnémunávrhu nazmenu(rozšírenie)žaloby,anásledne
tiež k účinne zmenenému návrhu - po právoplatnosti uznesenia o pripustení zmeny (a to buď osobne
alebo prostredníctvom právneho zástupcu), znemožnil mu realizovať jemu patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

21. Navrhovateľ nevyužil svoje procesné právo na písomné vyjadrenie k odvolaniu povinného 1/.22. V posudzovanej veci začalo konanie na súde dňa 2. októbra 2015. V tom čase platil pre občianske
súdne konanie procesný predpis v zákone č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„O.s.p.“).

23. Zákonmi č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), bol zrušený O.s.p. a s účinnosťou od 01.07.2016 platia
nové procesné predpisy.

24. V posudzovanom prípade ide o konanie vo veci výživného plnoletých osôb, ktoré upravujú
ustanovenia § 154 a nasledujúce CMP.

25. V konaní platí princíp okamžitej aplikability zákona (§ 395 ods. 1 CMP - intertemporálna úprava).
Súčasne platí princíp justifikácie účinkov procesných úkonov (§ 395 ods. 2 CMP), t. j. že účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

26. Okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa rozsudkom zo dňa 10.02.2017, preto zákonnosť
rozsudku z hľadiska dôvodov odvolania bolo potrebné posudzovať podľa aktuálne platnej a účinnej
procesnej právnej úpravy v CMP.

27. Krajský súd preskúmal vec v intenciách ustanovení § 65 a § 66 CMP a dospel k záveru, že
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti - určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného 1/ -
otca navrhovateľa a súvisiace výroky o zameškanom výživnom a o náhrade trov konania je potrebné
zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP v spojené s § 2 ods. 1 CMP a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). O odvolaní povinného 1/ rozhodol bez

nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle § 385 ods. 1 CSP.

28. V danej veci navrhovateľ návrhom zo dňa 02.10.2015 uplatnil proti svojim rodičom nárok
na výživné, pretože je na nich výživou odkázaný. Uviedol a produkoval dôkaz, že je študentom
denného magisterského štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, Matematicko-fyzikálnej fakulte. Súčasne

kvantifikoval svoje náklady na živobytie a náklady na toto štúdium.

29. Okresný súd považoval nárok navrhovateľa na výživné za preukázaný a na základe vykonaných
dôkazov dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ sa štúdiom pripravuje na svoje budúce povolanie,
v dôsledku čoho zákonná vyživovacia povinnosť rodičov k nemu naďalej trvá. V podrobnostiach

krajský súd poukazuje na argumentáciu okresného súdu, s ktorou sa krajský súd identifikoval (§ 387
ods. 2 CSP).

30. Povinný 1/ aj vo svojom odvolaní zastáva názor, že jeho vyživovacia povinnosť k navrhovateľovi
zanikla, keď neúspešne študoval v magisterskom štúdiu v Bratislave, pričom uprednostnil

absolvovanie vzdelávania v občianskom združení K.A.N.

31. V posudzovanej veci však navrhovateľ nežiada výživné za obdobie pred 02.10.2015, do ktorého
spadá aj paralelné štúdium na vysokej škole a v občianskom združení, ale ho žiada za obdobie, keď je
študentom nadväzujúceho magisterského štúdia v odbore, v ktorom absolvoval bakalárske štúdium,

ktoré podľa jeho tvrdenia absolvoval s vyznamenaním. Za týchto okolností je správny záver okresného
súdu, že navrhovateľ sa štúdiom pripravuje na svoje budúce povolanie v odbore, v ktorom dosiahol
výborné študijné výsledky, a ktorý z hľadiska celospoločenských potrieb je preferovaný.

32. Okresný súd sa však dopustil v konaní niekoľkých chýb, v dôsledku ktorých bolo potrebné jeho

rozsudok v napadnutej časti zrušiť.

33. Z obsahu spisu je zrejmé, že na pojednávanie, určené na 10.02.2017 súd nepredvolal zástupcu
navrhovateľa, ktorý je advokátom (§ 89 CSP).

34. Predvolanie na pojednávanie vykonáva súd z úradnej povinnosti, pričom je jeho povinnosťou
predvolať na pojednávanie všetky osoby, ktoré ustanovuje zákon. Predvolaním na pojednávanie sa
zabezpečuje, aby bolo strane konania umožnené vykonať právo na spravodlivý súdny proces, ktoréhosúčasťou je aj možnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Ak je účastník v konaní zastúpený zástupcom
na celé konanie, súd vždy predvolá zástupcu tohto účastníka.

35. Okresný súd vo veci pojednával dňa 18.01.2017, kde nebol prítomný zástupca povinného 1/.
Pojednávanie odročil na 10.02.2017, čo prítomní účastníci (aj povinný 1/) vzali na vedomie, avšak
advokáta na toto pojednávanie už nepredvolal, pritom na označenom pojednávaní rozhodol aj o ďalšej
zmene návrhu a vyhlásil rozsudok vo veci samej.

36. Z opísaného postupu okresného súdu, podľa názoru odvolacieho súdu, je zrejmé, že jeho
postupom boli porušené vyššie uvedené procesné predpisy, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, čo je zákonom aprobovaný dôvod na zrušenie veci podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

37. Konanie v danej veci sa spravuje CMP, preto v postupe súdu platí tzv. vyšetrovací princíp, tzn., že
súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného

stavu veci (§ 36 CMP).

38. Pre rozhodnutie o rozsahu vyživovacej povinnosti povinných osôb - v danom prípade rodičov
navrhovateľa, sú podľa hmotnoprávnej úpravy významné ich schopnosti, možnosti a majetkové
pomery a zabezpečenie zásady rovnakej životnej úrovne rodičov a detí (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).

39. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy
výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 druhá veta Zákona o rodine).

40. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že z hľadiska hmotnoprávnej úpravy nie je úplne zistený

skutočný stav veci, a to z hľadiska komplexných pomerov povinného 1/ - keďže bolo zistené, že
poberá invalidný dôchodok a pracoval v zahraničí do 31.12.2016. Nebolo bez pochybnosti zistené, či
povinný 1/ pracuje aj od 01.01.2017 v cudzine, za situácie, keď tvrdil, že v zahraničí nepracuje (to
môžedokumentovaťajjehoúčasťnapojednávaniach 18.01.2017a10.02.2017).Vdôsledkuuvedených
nejasností bude potrebné znova vypočuť povinného 1/, prípadne vyžiadať od neho názov pracovnej

agentúry, ktorá mu zabezpečovala prácu v zahraničí a od nej zistiť, či tento pracuje v cudzine, u akého
zamestnávateľa a zabezpečiť potvrdenia o jeho príjme od januára 2017. Súčasne bude potrebné zistiť
komplexné majetkové pomery povinného 1/, teda aj vlastníctvo nehnuteľností, áut a podobne, čo tiež
ovplyvňuje výšku výživného.

41. Posudzovanie otázky nevyhnutnosti výdavkov podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, keď v danej veci
okresný súd nepovažoval úhradu leasingových splátok na osobné motorové vozidlo za nevyhnutnú,
nie je bez pochybností. Okresný súd dostatočne nevysvetlil, prečo nevzal do úvahy argumentáciu
povinného 1/, že splatenie leasingu a tým nadobudnutie motorového vozidla do jeho vlastníctva bolo
potrebné, aby mohol pracovať vo Švajčiarsku, vzhľadom na tamojšie predpisy o registrácii motorových

vozidiel. V tomto smere bude potrebné, aby bol aktívnejší aj povinný a produkoval dôkaz o svojom
tvrdení (potvrdenie švajčiarskych úradov a pod.).

42. Okresný súd v posudzovanej veci nesprávne aplikoval ust. § 77 ods. 1 vety druhej Zákona
o rodine, v zmysle ktorého výživné na plnoleté osoby možno priznať len odo dňa začatia súdneho

konania.

43.Navrhovateľvpriebehukonania,ktorézačalo02.10.2015menilsvoj návrh,ktorýsúdpripustil,pričom
zmena spočívala vo výške žiadaného výživného proti povinnému 1/. Okresný súd však v rozpore s
uvedenou právnou úpravou rozhodol o rozsahu vyživovacej povinnosti povinného 1/ aj za obdobie

pred uplatneným nárokom, resp. aj za obdobie pred návrhom na zmenu. Povinný vo svojom odvolaní
správne poukazuje na uvedený omyl súdu pri aplikácii ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine.

44. Za opodstatnenú námietku povinného je potrebné považovať aj námietku vo vzťahu zročného
výživného, a to jeho výšky a splatnosti.

45. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 4 CSP, len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Zákonným
následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť súdu vyhláseným výrokom. To znamená, že ho konajúci
súd už nemôže sám zmeniť a v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť znenie výroku zhodné svyhláseným výrokom. Prípadnú chybu v písaní, počítaní alebo inú nesprávnosť súd môže opraviť
dodatočne opravným uznesením (§ 224 CSP).

46. Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé
nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania (§ 224 CSP).

47. Účelom inštitútu opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa súd dopustil.
Neprichádza do úvahy, aby súd opravným uznesením menil alebo opravoval už vyhlásený rozsudok z

dôvodu, že si neskôr uvedomil jeho nesprávnosť, a to ani vtedy, ak pri jeho vyhlásení neboli prítomné
strany sporu. Možnosť opravy výroku rozsudku je totiž limitovaná § 219 ods. 4, podľa ktorého je súd
viazaný vyhláseným rozsudkom.

48. V posudzovanej veci je evidentné, že okresný súd rozhodol a vyhlásil rozsudok, že zročné výživné
za obdobie október 2015 až február 2017, je vo výške 4.150 eur, ktoré uložil povinnému zaplatiť v

určených splátkach (§ 232 CSP).

49. Povinný 1/ už po vyhlásení rozsudku priamo na pojednávaní spochybnil výšku zameškaného
výživného, keď tvrdil, že navrhovateľovi za rozhodné obdobie uhradil výživné celkom 800 eur. Okresný
súd následne vydal opravné uznesenie, v ktorom upravoval výrok o výške zameškaného výživného ako

„zrejmú nesprávnosť“ a ustálil zročné výživné vo výške 3.600 eur, teda uvažoval o platbe povinného
1/ vo výške 600 eur.

50. Opísaný procesný postup okresného súdu nie je správny. Vzhľadom na viazanosť súdu vyhláseným
výrokom, už nebolo prípustné výrok meniť, keďže nešlo o zrejmý omyl súdu, alebo o náhle a okamžité

zlyhanie duševnej či mechanickej činnosti konajúcej sudkyne, ale o vecnú nesprávnosť v otázke výšky
zameškaného výživného, ktorá je navyše aj nedostatočne zistená. Povinný 1/ tvrdil, že navrhovateľovi
uhradil celkom 800 eur, okresný súd uvažoval o sume 600 eur.

51. Za tejto situácie bude potrebné bezpečne ustáliť výšku zameškaného výživného a pokiaľ súd

určí paričnú lehotu na plnenie inú ako zákonnú, teda ak povolí splátky, bude to potrebné určiť v
konkrétnych lehotách po právoplatnosti rozsudku, ako to uviedol vo svojom odvolaní aj povinný 1/,
keďže už nejde o pakujúce sa plnenia, ale konkrétny dlh, ktorý je potrebné plniť niektorým zo zákonných
spôsobov podľa § 232 ods. 3 CSP.

52. V nesporovom konaní účastníci konania zásadne nemajú nárok na náhradu trov konania (§ 52
CMP).

53. Výnimkou z uvedenej zásady je právna úprava v ust. § 55 CMP, v zmysle ktorej súd berie do úvahy,
či priznanie náhrady trov konania s ohľadom na okolnosti prípadu bude spravodlivé.

54. Okresný súd v posudzovanej veci nepostupoval dôsledne pri posudzovaní náhrady trov konania
v zmysle citovaného ustanovenia. Je nepochybné, že rodičia navrhovateľa, predovšetkým jeho otec,
sa bránili prispievať na výživu navrhovateľa, napokon on inicioval aj odvolanie, v ktorom namietal
existenciu svojej vyživovacej povinnosti, ako aj jej výšku). V priebehu celého konania od októbra 2015

do februára 2017 aj napriek tomu, že mal vedomosť o štúdiu navrhovateľa a jeho životných nákladoch
vzhľadom na jeho závažné onemocnenie, ako sám povinný 1/ uviedol, poskytol synovi na výživu iba 800
eur, hoci je evidentné, že v rozhodnom období pracoval aj v zahraničí, kde jeho zárobky predstavovali
priemerne 3.800 eur. Za týchto okolností, podľa názoru odvolacieho súdu, je spravodlivé, aby
navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov konania proti povinnému 1/, pretože takto to zodpovedá

zásade spravodlivého rozhodnutia.

Toto uznesenie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).