Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/30/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114010903
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114010903.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Emila Dubňanského na verejnom zasadnutí konanom 27. januára 2016 v
Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku zamieta odvolanie obžalovaného X. X. proti rozsudku Okresného súdu Prešov
z 19. mája 2015, sp. zn. 4T/85/2014.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 19. mája 2015, sp. zn. 4T/85/2014, uznal obžalovaného X. X. vinným
z prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c) Tr. zákona, ktorý mal
spáchať tak, že v presne nezistenom čase v dňoch 12. marca 2013 do 15. marca 2013 v Prešove
na ulici K. V. číslo X, na parcele C KN XXXX/XX zapísanej v k. ú. X. na LV číslo XXXXX s druhom
pozemku „Zastavané plochy a nádvoria“, ako vlastník pozemku nachádzajúceho sa v ochrannom pásme

pamiatkovej rezervácie mesta Prešov, na ktorom sa nachádzala drevina, v rozpore s ustanoveniami §
47 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, bez
súhlasu orgánu ochrany prírody na výrub stromov a bez záväzného stanoviska Krajského pamiatkového
úradu v Prešove, napriek tomu, že stromy boli celkovo v pomerne dobrej zdravotnej kondícii, a pokiaľ aj
boli v ich korunách poškodeného alebo odumreté vetvy, nachádzali sa tam iba jednotlivo a bolo možné
ich odstrániť tzv. „zdravotným rezom“, a teda bez nutnosti vyrúbať celú drevinu, si za účelom predaja

daných pozemkov objednal u spoločnosti U., s. r. o., X.. číslo X, X., výrub 10 ks stromov druhu Hrab
obyčajný „Carpinus betulus“, pričom výrub stromov s redukovanými obvodmi kmeňov 189 cm, 190 cm,
139 cm, 164 cm, 124 cm, 196 cm, 192 cm, 239 cm, 201 cm a 191 cm vo výške 130 cm nad zemou
bol zamestnancami spoločnosti U. na základe objednávky aj vykonaný, čím takto ku škode Slovenskej
republiky, zastúpenej H. Y. X., H. Q. H.D. X., Z.. F.. 2, XXX XX X., spôsobil ujmu na spoločenskej
hodnote vyrúbaných drevín v sume 17.696,- eur.

Za to mu uložil podľa § 305 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. j) Tr. zákona a § 38 ods. 3 Tr.
zákonatrestodňatiaslobodyvtrvanítrochmesiacov,výkonktoréhopodľa§49ods.1písm.a)Tr.zákona
podmienečne odložil na skúšobnú dobu, ktorú podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil na jeden rok.
Zároveň mu podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výmere šesťtisíc eur a pre
prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona

ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov.

Napokon podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodenú Q. J. - H. Y., H. Q. H.D. X. X., Z.. F. X, X.,
s nárokom na náhradu škody na občiansko-súdne konanie.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd považoval za vyvrátenú obhajobu

obžalovaného spočívajúcu v tvrdení, že tento nechal predmetné stromy vyrúbať kvôli ich zlému stavu
ako kalamitný výrub len v záujme zamedzenia škôd na živote a majetku, a preto nežiadal o súhlasorgán ochrany prírody. Poukázal pritom na závery znalca z odboru Lesníctvo a Ochrana životného
prostredia D.. F. E., ktorý po preskúmaní pňov po zrezaných stromoch konštatoval, že hoci niektoré pne
vykazujú znaky poškodenia, nešlo o odumreté, uschnuté stromy a nezistil ani hnilobné procesy, ktoré

by viedli k uhynutiu stromov. Nebol preto potrebný okamžitý výrub stromov a ak sa na nich nachádzali
poškodené či odumreté vetvy, na ich odstránenie postačil tzv. zdravotný rez. Okresný súd mal za to, že
zo zabezpečenej fotodokumentácie pňov je aj pre laika zrejmý v drvivej väčšine ich dobrý stav. Preto
hodnotil tvrdenia obžalovaného a svedka F. Q. ako účelové. Hoci začiatkom roka 2013 boli kalamitné
obdobia, tieto neboli takého charakteru, aby kalamita poškodila stromy na predmetnom pozemku do

takej miery, žeby si to vyžadovalo okamžitý zásah. V období od 12. februára 2013 až do začiatku
výrubu 12. marca 2013 príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Prešove nevykonali žiaden
výjazd ku kalamitnej udalosti na ulici, na ktorej sa predmetný pozemok nachádzal. Okresný súd potom
považuje za ťažko predstaviteľné, aby kalamitná udalosť nastala práve na predmetných vyrúbaných
stromoch a ostatné dreviny rovnakého druhu, veku neboli kalamitou zasiahnuté do tej miery, aby bol
nevyhnutný zásah. Kalamita nehrozila a dochádzalo k podstatnému topeniu snehu, čo potvrdzujú aj

prvotné fotografie z obdobia krátko po výrube. Okresný súd poukazoval aj na to, že nebolo preukázané,
aby sa obžalovaný telefonicky informoval na Mestskom úrade v Prešove na podmienky kalamitného
výrubu pred vykonaním výrubu a oznámenie podal prostredníctvom svedka D.. X. Q. 18. marca 2013.

Za motív konania obžalovaného považoval okresný súd snahu zvýšiť hodnotu pozemku, na ktorom

sa stromy nachádzali. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že obžalovaný predal predmetný pozemok už
5. apríla 2013. Kúpnu cenu uvedenú na kúpnej zmluve považoval za irelevantnú. Vychádzal pritom z
písomných vyjadrení realitných kancelárií pôsobiacich v Prešove, ktoré uvádzali rozdiel v cene za m2 vo
výške cca tridsať eur medzi cenou za stavebný pozemok a za pozemok, ktorý nie je určený na výstavbu
a nachádzajú sa na ňom stromy.

S odkazom na zákonné povinnosti vyplývajúce z príslušného znenia zákona o ochrane prírody a krajiny
zdôraznil okresný súd, že podľa správ Krajského pamiatkového úradu Prešov a príslušného orgánu
ochrany prírody predmetnému výrubu stromov, ktoré rástli v ochrannom pásme Pamiatkovej rezervácie
Prešov, nepredchádzalo vydanie žiadneho súhlasného stanoviska.

Pri ukladaní trestu okresný súd zohľadnil, že obžalovaný je ženatý, má dve deti, z miesta bydliska je
hodnotený všeobecne, pričom doposiaľ nebol odsúdený a ani nebolo preukázané, že by sa dopustil
nejakých priestupkov. Obžalovaný pritom vyjadril ochotu vykonať náhradnú výsadbu drevín. Zohľadniac
doterajšiu bezúhonnosť obžalovaného a nezistiac prítomnosť priťažujúcej okolnosti upravil trestnú

sadzbu podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona a v rámci nej uložil trest, ktorý považoval za trest uložený v súlade
s účelom trestu tak, ako je uvedený v § 34 ods. 1 Tr. zákona. Pri výške peňažného trestu zohľadnil aj
obohatenie, ktoré mohol obžalovaný získať v dôsledku nárastu ceny pozemku.

Výrok o náhrade škody odôvodnil skutočnosťou, že spôsobenú spoločenskú ujmu možno nahradiť i

prípadnou výsadbou.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol obžalovanému oznámený doručením jeho rovnopisu 20. augusta
2015, podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu ešte 28. mája 2015 odvolanie, ktoré smeruje
proti všetkým jeho výrokom. V dodatočne predložených písomných dôvodoch v podstate namieta,

že skutok, z ktorého je obžalovaný, nie je trestným činom, pretože jeho konanie bolo v súlade so
zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. S odkazom na
príslušné ustanovenia tohto zákona, konštatuje, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil, pretože ním
poverená osoba 15. marca 2013 telefonicky a 18. marca 2013 písomne uskutočnila toto oznámenie.
Odvolateľ namieta, že konanie na správnom orgáne vo veci oznámenia o kalamitnom výrube stromov

prebehlo a bolo ukončené záznamom z 27. novembra 2013 o pokračovaní v prerušenom konaní.
Na základe toho sa domnieva, že keď kompetentný správny orgán posúdi konanie obžalovaného o
kalamitnom výrube drevín ako zákonné, nemôže súčasne obstáť predmetné trestné konanie. Takúto
obranupovažujeodvolateľzarozhodujúcu,pričomsúdprvéhostupňasasňouvnapadnutomrozhodnutí
nijako nevysporiadal.

Okrem toho vytýka okresnému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s obhajobou obžalovaného, že
predmetné dreviny bezprostredne ohrozovali život alebo zdravie človeka, alebo mohli spôsobiť značnú
škodu na majetku. Odvolateľ predložil vlastné hodnotenie výpovedí na hlavnom pojednávaní vypočutýchsvedkov F. Q. a D.. X. Q., ktorí podľa neho boli de facto jediní, ktorí mohli popísať stav drevín. Znalecký
posudok D.. F. E. hodnotí ako nedôveryhodný z dôvodu, že znalec nemal možnosť objektívne sa
zoznámiť ani s jednou vyrúbanou drevinou a vychádzal len zo stavu pňov.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou preskúmal Krajský súd
v Prešove ako odvolací súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Nezistiac pritom chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodnili podanie dovolania, a

po doplnení dokazovania potrebného na to, aby mohol vo veci rozhodnúť, dospel k záveru, že podané
odvolanie nie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd skúmal, či postup konania predchádzajúci napadnutému rozsudku netrpí
takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Pri
tomto prieskume zistil, že vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení, právo na obhajobu

obžalovaného bolo dodržané, keďže tento sa zúčastnil hlavného pojednávania, na ktorom mal možnosť
predniesť svoju obhajobu, následne mal možnosť vyjadriť sa k dôkazom vykonaným vo vzťahu k
výrokom o vine a treste. Hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, bolo so
súhlasom obžalovaného vykonané v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva, že konanie predchádzajúce
vyhláseniu rozsudku je v súlade so zákonom a mohlo tak tvoriť podklad pre skutkové a právne závery

pri rozhodovaní o vine a treste.

Okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie a v podstate sa
vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Dôkazy, ktoré boli vykonané pred
odvolacím súdom, len potvrdili správnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa i správnosť použitej

právnej kvalifikácie.

Dôkazy vyhodnotil prvostupňový súd spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto
postupom dospel v otázke viny k správnym skutkovým a právnym záverom.

Obsah vykonaného dokazovania je pritom rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom
konajúci súd v súlade s § 168 ods. 1 Tr. poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Rozviedol aj svoje právne úvahy pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení
zákona. Ani v tomto smere teda rozsudok netrpí chybami. Odvolací súd si pritom logické a presvedčivé

dôvody súdu prvého stupňa v celom rozsahu osvojil, v podrobnostiach na ne odkazuje a nad ich rámec
aj so zreteľom na podstatu odvolacích námietok k veci dodáva:

K výhradám obžalovaného proti hodnoteniu dôkazov je nutné zdôrazniť, že proces dokazovania
v trestnom konaní je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po posúdení všetkých vo veci

vykonanýchdôkazovdochádzakvydaniumeritórnehorozhodnutia.Zákonpritomneurčujeaaninemôže
určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu
dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Len súd, ktorý
jedinývrámcitrestnéhokonaniajeoprávnenýrozhodovaťovineatreste,prihodnotenídôkazovvsúlade
s § 2 ods. 12 Tr. poriadku rozhodne, o ktoré z nich svoje rozhodnutie oprie tak, aby bol skutkový stav

náležite zistený (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku). Ak teda súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak k
logickyodôvodnenýmúplnýmskutkovýmzisteniam,nemôžeodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušiťlen
preto,žebysámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotiltieistédôkazysinýmdoúvahyprichádzajúcim

výsledkom. V takom prípade totiž napadnutý rozsudok netrpí žiadnou chybou. Preto ani hodnotenie
dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, neznamená porušenie ustanovení,
ktorých účelom je objasnenie veci či zabezpečenie práva na obhajobu.

Logické závery, ku ktorým okresný súd dospel hodnotením na hlavnom pojednávaní vykonaných

dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, sú podporené aj dôkazmi vykonanými na verejnom
zasadnutí odvolacieho súdu. Fotodokumentácia vyhotovená mestskou políciou 15. marca 2013 o
pomeroch na mieste vykonaného výrubu potvrdzuje správnosť záverov okresného súdu, že na mieste
výrubu nedošlo ku kalamitnej situácii, ktorá by odôvodňovala okamžitý výrub predmetných stromovtak, ako uvádzal obžalovaný. Krajský súd poukazuje aj na závery znaleckého posudku, ktoré potvrdzujú
obvodové rozmery všetkých desiatich vyrúbaných stromov vo výške 130 cm. To, že obžalovaný vo
svojom písomnom vyjadrení z 10. apríla 2013 sám uvádzal výrazne nižšie rozmery obvodu stromov

v tejto výške, len dokazuje, že v skutočnosti nemal prehľad o stave stromov, ktoré nechal vyrúbať.
Krajský súd nemá dôvod pochybovať o kvalifikácii znalca, a preto ani o jeho závere, ku ktorému dospel
skúmaním pňov po vyrúbaných stromoch a síce, že zdravotný stav predmetných stromov si nevyžadoval
ich okamžitý výrub. Fakt, že sa obžalovaný v čase výrubu nezdržiaval na mieste činu a dozorom poveril
svedka D.. X. Q., ho neospravedlňuje. Bez jeho objednávky by totiž k výrubu nedošlo. D.. X. Q. pritom

podal 18. marca 2013 za obžalovaného písomné oznámenie o výrube, ktoré ale nemalo zákonom
predpísané a preto bolo konanie vo veci oznámenia výrubu prerušené. Až po doplnení tohto oznámenia
10. apríla 2013 orgán ochrany prírody bez vydania správneho rozhodnutia konštatoval, že si obžalovaný
splnil svoju oznamovaciu povinnosť uvedenú v § 47 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov. Takéto stanovisko správneho orgánu ale neznamená, že bol
samotný výrub vykonaný v súlade so zákonom a že pri jeho vykonaní nedošlo k spáchaniu trestného

činu.

Naopak, z dokazovania vykonaného v rámci trestného konania vyplýva, že v danom prípade nešlo
o výrub dreviny pri bezprostrednom ohrození zdravia alebo života človeka alebo pri bezprostrednej
hrozbe vzniku značnej škody na majetku, ale o výrub, na ktorý sa vzťahuje režim uvedený v § 47 ods. 3

uvedeného zákona, podľa ktorého na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ak tento
zákon neustanovuje inak. Súhlas na výrub dreviny sa podľa tohto ustanovenia môže v odôvodnených
prípadoch vydať len po posúdení ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka
a so súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej
zmluvy, pozemku, na ktorom drevina rastie, ak žiadateľom nie je jeho vlastník, správca alebo nájomca

a po vyznačení výrubu dreviny.

Mesto Prešov písomne potvrdilo, že súhlas na výrub vydaný nebol. Aj Krajský pamiatkový úrad Prešov
3. júna 2013 potvrdil, že k vykonaniu zásahov do porastov rastúcich na predmetnej parcele nevydal
žiadne rozhodnutie ani záväzné stanovisko, hoci to zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového

fondu (pamiatkový zákon) v znení neskorších predpisov v prípade výrubu drevín nachádzajúcich sa na
nehnuteľnosti v ochrannom pásme.

Svedok F. Q. vypovedal, že o predmetný pozemok sa staral 5-6 rokov a zároveň jeho firma realizovala
výrub všetkých desiatich stromov. Ak by stav predmetných stromov mal vyžadovať okamžitý výrub bez

súhlasu podľa § 47 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov, nepýtal by sa tento svedok, ktorý v tejto oblasti podniká, obžalovaného, či má povolenie na
výrub týchto stromov.

Odvolací súd pritom poukazuje na znenie § 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody

a krajiny, v zmysle ktorého výrub dreviny podľa odseku 3 možno vykonať len po vyznačení výrubu
dreviny a po právoplatnosti súhlasu orgánu ochrany prírody, ktorým je vykonávateľ výrubu povinný sa
na požiadanie preukázať. Vykonávateľ výrubu je teda povinný na požiadanie sa vydaným súhlasom
preukázať, z čoho vyplýva nielen vedomosť vykonávateľa výrubu dreviny o nevyhnutnosti právoplatného
súhlasu orgánu ochrany prírody s týmto výrubom po vyznačení výrubu dreviny orgánom prírody, ale

aj povinnosť súhlasom disponovať. Odvolateľom prezentovanej odbornosti a kvalifikácie svedka F. Q.
nesvedčí, že k výrubu pristúpil, hoci nemal k dispozícii takýto súhlas pre prípad, že by sa ním musel
preukázať.

Pokiaľ ide o úvahy, ktorými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny, ani v tomto smere súd prvého stupňa nepochybil.

Obžalovaný musel vedieť už z listu vlastníctva č. XXXXX, že jeho parcela C KN XXXX/XX, nachádzajúca
sa v katastrálnom území X., je chránenou nehnuteľnosťou ležiacou v ochrannom pásme nehnuteľnej
kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. Akútna nutnosť výrubu v zmysle

§ 47 ods. 4 písm. a), c), g) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov ani iný dôvod, pre ktorý by v súlade so zákonom nepotreboval súhlas orgánu ochrany
prírody a krajiny, nebola potvrdená. Krajský súd dospel k záveru, že konanie obžalovaný úmyselne v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a krajiny vyrúbal stromy voväčšom rozsahu. To, že výrub osobne nerealizoval, je irelevantné, pretože na výrub dal záväzný pokyn,
zabezpečil realizáciu výrubu a dozorom nad splnením objednávky poveril inú osobu. Správnou je teda
aj právna kvalifikácia jeho skutku ako prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods.

1 písm. c) Tr. zákona.

Z týchto dôvodov nepovažoval krajský súd odvolacie námietky obžalovaného smerujúce voči výroku o
vine za opodstatnené.

Pokiaľ ide o výrok o treste, voči ktorému obžalovaný neuplatnil žiadne konkrétne výhrady, ani ten netrpí
žiadnymi chybami, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie, prípadne zmenu.

K výroku o náhrade škody treba uviesť, že spôsob náhrady a orgán, ktorý je oprávnený o náhrade
rozhodnúť, je upravený v osobitnom právnom predpise - zákone č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny. Z ustanovenia § 48 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že ak nemožno uložiť náhradnú výsadbu,

orgán ochrany prírody uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny, pričom tento
orgán uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu. Podľa § 64
ods. 1 uvedeného zákona však orgánom ochrany prírody nie je súd, ale je ním Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky, Slovenská inšpekcia životného prostredia, okresný úrad v sídle kraja,
okresný úrad a obec.

Okresný súd teda nemal poškodenú Slovenskú republiku s jej nárokom na náhradu škody odkázať na
občianske súdne konanie ale na konanie pred iným príslušným orgánom. Keďže však v predmetnej
veci tento výrok nemá pre postavenie obžalovaného podstatný význam, krajský súd len z tohto dôvodu
napadnutý rozsudok nezrušil.

Tieto dôvody viedli krajský súd k tomu, že odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.