Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 3, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/236/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816212396
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816212396.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Štátneho fondu rozvoja bývania, so sídlom
Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542, zastúpeného AENEA Legal s.r.o., so sídlom Bratislava,
Jozefská 3 proti žalovanej K. U., nar. XX.X.XXXX, bytom P., N. XXX, zastúpenej JUDr. Romanom
Juríkom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Jazerná 19, o zaplatenie 13.472,73 eur s príslušenstvom,

na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12Csp/46/2016-101 zo dňa 09.
februára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výrokoch I., III. a IV. p o t
v r d z u j e .

II.Žalobcamáprotižalovanejnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%,ktorúnáhradu

trov konania j e žalovaná p o v i n n á žalobcovi zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím
súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 13.472,73 eur, nesplatený zmluvný úrok ku dňu 6.4. 2016 vo výške 932,34 eur, úrok z omeškania
vo výške 8 % ročne od 13.6. 2016 do zaplatenia z istiny 13.472,73 eur a zmluvnú pokutu vo výške

1.440,51 eur, všetko do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /výrok I./, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol /výrok II./, rozhodol, že žalobca má právo voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu
90 % /výrok III./ a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok
zo žalobného návrhu vo výške 808 eur, do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /výrok IV./.
Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej
zaplatenia istiny vo výške 13.472,73 eur spolu s nesplateným zmluvným úrokom ku dňu 6.4.2016 (dátum

odstúpenia) v zmysle článku IV. Zmluvy o úvere vo výške 932,34 eur, zmluvným úrokom vo výške 3,6
% ročne od 13.6.2016 (dátum prevzatia odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny vo výške 13472,73
eur do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 13.6.2016 z nesplatenej istiny 13.472,73
eur do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 1.440,51 eur a náhradu trov konania s tým, že uzavrel
zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 307/2307/2001 (ďalej len „Zmluva“) so zomrelým L. U.,
nar. XX.X.XXXX a žalovanou, na základe ktorej im bola poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške

18.588,59 eur (560.000 Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 % ročne s dobou splatnosti 30 rokov.
Podľa oznámenia žalobcu, L. U. zomrel XX.XX.XXXX. Žalovaní si svoje zmluvné povinnosti riadne a
včasneplnili,pretoimžalobcazaslalvýzvunaúhraduzodňa25.9.2015,išloosumuomeškanýchsplátok
vo výške 1.428,94 eur. Táto výzva bol zasielaná na adresu trvalého pobytu žalovanej a táto ju prevzala
dňa 1.10.2015. Napriek tejto výzve k úhrade splátok zo strany žalovanej nedošlo. Žalovaná bola ku dňu
6.4.2016 (dátum vyhotovenia odstúpenia od úverovej zmluvy) v omeškaní s 26 splátkami, čím došlo k

splneniu zmluvných podmienok pre odstúpenie žalobcu od zmluvy, čo žalobca aj urobil. Žalobca vyzvalžalovanú, aby celkovú sumu vyčíslenej pohľadávky vo výške 15.845,58 eur uhradila najneskôr do 60
dní odo dňa doručenia odstúpenia, ktorú sumu žalovaná neuhradila.
2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa 14.8.2011 uzavrel žalobca

so žalovanou a jej manželom L. U., nar. XX.X.XXXX, v zmluve obaja označení ako žiadatelia, zmluvu
o poskytnutí podpory uzavretú podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývanie v znení
neskorších predpisov vo forme úveru. Predmetom zmluvy podľa článku I. bolo poskytnutie podpory na
kúpu bytu z prostriedkov fondu podľa vyššie uvedeného zákona na základe žiadosti žiadateľa č. 2307/
Ž/2001 zo dňa 10.7.2001 a overenej Okresným úradom v Prievidzi vo forme úveru. Podľa článku II.

Zmluvy fond poskytne žiadateľovi podporu vo výške úveru 560.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe
3,6 % a doby splatnosti 30 rokov. V zmysle článku III. bod 3.6 žiadateľ berie na vedomie, že momentom
čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník. V článku IV. sa žiadateľ zaviazal splatiť fondu
celý úver so základnou úrokovou sadzbou vo výške 3,6 % na účet v banke, ktorý fond ako veriteľ oznámi
písomne dlžníkovi do 45 dní odo dňa uzavretia tejto zmluvy. Dlžník sa súčasne zaväzuje, že dlh, ktorý
sa skladá z úveru a úroku, bude splácať pravidelnými mesačnými splátkami a to tak, že platba bude

vykonaná vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Prvá až 359. splátka bola dohodnutá
na sumu 2.547 Sk, posledná splátka predstavovala zostatok dlhu. Začiatok splácania sa dohodol 3
mesiace po uzavretí zmluvy. V článku VIII. bod 8.5 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade naplnenia
bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej sumy v termíne do
30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. V bode 8.4 článku VIII. sa strany zmluvy dohodli, že v prípade,

ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, je fond oprávnený po
doručení výzvy k vyrovnaniu splátok od zmluvy odstúpiť jednostranne, ak nebudú splnené podmienky
uvedenévovýzve.Veriteľmôžeodzmluvyodstúpiťajvprípade,akzistí,žedlžníkpoužilúčelovoviazané
prostriedky inak, ako bolo účelovo viazané, alebo iným závažným spôsobom poruší zmluvu. Faktúrou č.
18/09/01Bsplatnoudňa18.9.2001,dodávateľ,spoločnosťGOTOs.r.o.sosídlomvBratislave,fakturoval

L. U. sumu 560.000 Sk podľa kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.8.2001, ktorá sa týkala predaja bytu
touto spoločnosťou žalovanej a jej manželovi. Z príkazu na úhradu vystavenom spoločnosťou Prvá
komunálna banka a.s. bolo preukázané, že žalovaná a jej manžel zaplatili spoločnosti GOTO s.r.o.
kúpnu cenu bytu vo výške 560.000 Sk z peňazí poskytnutých im ŠFRB. Dňa 11.12.2014 zomrel manžel
žalovanej, L. U., ktorý bol v zmluve o poskytnutí podpory uvedený ako jeden zo žiadateľov. Dedičské

konanie po ňom sa viedlo na tunajšom súde pod sp. zn. 4D/4/2015. Pre nemajetnosť poručiteľa bolo
konanie uznesením č. k. 4D/4/2015-8 zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.2. 2015.
Z histórie pohybov na účte č. zmluvy: 307/2307/2001 je zrejmé, že žalovaná resp. aj jej manžel si svoje
zmluvné povinnosti riadne neplnili. Splátky úveru riadne nesplácali a ku dňu vyhotovenia odstúpenia
od zmluvy žalobcom boli v omeškaní s úhradou 26 mesačných splátok, konkrétne neuhradili splátku v

mesiaci december 2004, december 2006, február 2014 a žalovaná neuhradila ani splátky za obdobie
mesiacov máj 2014 až marec 2016. Žalobca opätovne vyzýval žalovanú a takisto aj jej manžela na
úhradu nezaplatených splátok úveru (listy adresované žalobcom žalovanej a jej manželovi zo dňa
25.9.2015). Z dôvodu, že ani po doručenej výzve na zaplatenie dlžných splátok, k úhrade splátok
nedošlo, listom zo dňa 6.4.2016 žalobca od zmluvy odstúpil, a v súlade s bodom 8.5 článku VIII.

zmluvy si uplatnil voči žalovanej aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z celej dlžnej
sumy. V odstúpení od zmluvy zo dňa 6.4.2016 adresovanej žalovanej a žalovanou prevzatým dňa 13.4.
2016, žalobca uvádza, že kontrolou plnenia zmluvných podmienok žalobcom bolo zistené, že úverovú
zmluvu porušila opakovaným nesplácaním úveru a napriek niekoľko násobným výzvam (napr. zo dňa
29.10.2014, 19.1.2015, 31.3.2015, 25.9.2015) dlžnú sumu neuhradila. Okrem toho dňa 14.12.2014

zaniklo poistenie pre prípad straty zdroja príjmu, teda úver nie je žiadnym spôsobom zabezpečený podľa
článku VII. úverovej zmluvy. Z dôvodu opakovaného nesplácania úveru podľa článku VIII. bod 8.4 ako
aj nezabezpečenia úveru niektorým zo spôsobov článku VII. úverovej zmluvy, žalobca jednostranne
odstúpil od zmluvy. Súčasne vyzval žalovanú, aby sumu v celkovej výške 15.845,58 eur, pozostávajúcu
zo zostatku nesplatenej istiny vo výške 13.472,73 eur, zostatku aktuálneho nesplateného úroku vo

výške 932,34 eur a zmluvne dohodnutej sankcie vo výške 1.440,51 eur zaplatila na účet žalobcu v
lehote do 60 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalovaná na pojednávaní pred súdom uviedla, že v čase
uzavretie zmluvy jej manžel kúpil byt, na ktorý, ako sám tvrdil, si zobral pôžičku od žalobcu. Ona v tom
čase bola hospitalizovaná v nemocnici. Nepoprela, že podpísala zmluvu, podpísala ju v nemocnici v
poradí ako posledná zo zmluvných strán. Zmluvu si pred podpisom prečítala a s jej obsahom súhlasila.

Okrem zmluvy jej iná písomnosť predložená nebola. Ťažko povedať, či obsahu zmluvy v tom čase aj
porozumela. Manžel jej však povedal, že ide o výhodný úver na bývanie. Podmienky v zmluve uvedené
ohľadne splácania boli najideálnejšie. Dohodla sa s manželom, že úver bude splácať on. Aj mu verila,
že predmetný dlh zo zmluvy riadne spláca. Asi po roku ich však odpojili od elektriky, kedy zistila, že úversa riadne nesplácal. Nevedela uviesť, aká suma z úveru sa zaplatila. Obsah zmluvy nijakým spôsobom
ovplyvniť nemohla.
3. Uvedené zistené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, §

497, § 502 ods. 1 veta prvá a § 506 Obchodného zákonníka. Uviedol, že pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila,
že v spore nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože zmluvu neuzatvorila ako dlžník, ale
len ako manželka jej manžela, L. U., súd sa s jej tvrdením nestotožnil. Predovšetkým sama žalovaná na
pojednávaní potvrdila, že Zmluvu podpísala ako posledná v poradí, teda návrh zmluvy zo strany žalobcu
akceptovala. Podľa názoru súdu žalovaná je v zmluve jednoznačne označená ako žiadateľ, pričom z

článku III. bod 3.6 Zmluvy žalovaná zobrala na vedomie, že „momentom čerpania z pridelenej podpory
sa zo žiadateľa stáva dlžník“. Strany sporu zhodne uviedli, že peniaze na kúpu bytu žalobca žalovaným
(resp. L. U.) poskytol. Vyplýva to i z písomností založených do spisu žalobcom (príkaz na úhradu, výpis
z účtu). Žalovaná sa tak stala dlžníkom v predmetnom zmluvnom vzťahu popri svojom manželovi. V
konaní mal súd preukázané, že po poskytnutí sumy 560.000 Sk manžel žalovanej zomrel a že dedičské
konanie po ňom bolo pre jeho nemajetnosť zastavené. Z tohto dôvodu zostala žalovaná z predmetného

zmluvného vzťahu jediným zodpovednostným subjektom a preto nemožno súhlasiť s tým, že by v spore
žalovaná nebola pasívne vecne legitimovaným subjektom. Súd sa nestotožnil ani s právnym názorom
žalovanej, a síce, že na zmluvný vzťah vzniknutý zo zmluvy treba aplikovať normy spotrebiteľského
práva, a teda, že dlžník v tomto vzťahu požíva zvýšenú právnu ochranu. Úver poskytnutý žalobcom je
v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom. Žalobca nespĺňa pojmové znaky podnikania,

či už ide o samostatnosť, je limitovaný zákonom o ŠFRB ako aj kontrolou ústredného orgánu štátnej
správy, ktorým je Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky. V čase poskytnutia úveru žalovanej a jej
vtedajšiemu manželovi sa ročné úrokové sadzby pohybovali v rozpätí 10 až 13 %. Žalobca však poskytol
žalovanej a jej manželovi úver s úrokovou sadzbou 3,6 % ročne, teda zrejme nešlo v danom prípade o
dosahovanie zisku zo strany žalobcu. V tejto súvislosti súd uvádza, že aj v ustanovení § 1 ods. 3 písm.

p) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(zákon nadobudol účinnosť až po uzatvorení zmluvy), sa uvádza, že spotrebiteľským úverom nie je úver
poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a
za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu alebo bezúročný úver alebo za
iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu a za

úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu. Ako príklad
osobitného predpisu, na ktorý sa citované ustanovenie vzťahuje, je uvedený aj zákon č. 607/2003 Z.z.
o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, ktorý bol neskôr zrušený a nahradený
zákonom č. 150/2013 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Zmluva o
poskytnutí podpory č. 307/2307/2001 uzavretá podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja

bývania v znení neskorších predpisov, ktorou sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej a jej
manželovi podporu vo forme úveru 560.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 %, obsahuje všetky
podstatné náležitosti úverovej zmluvy podľa Obchodného zákonníka, keď za obchodné záväzkové
vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne
vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere

(497 Obchodného zákonníka). Tieto reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej
rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy
medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu,
ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným
zákonníkom. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy strany nemôžu ani dohodou vylúčiť.,

lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. ktoré
nepripúšťajehomodifikáciuanivylúčeniejehonormatívneho(zaväzujúceho)účinkudohodouzmluvných
strán. Z uvedeného je teda zrejmé, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou a jej manželom ako
dlžníkmi bol uzatvorený úverový zmluvný vzťah, na ktorý nemožno aplikovať normy spotrebiteľského
práva. Z histórie pohybov na účte č. zmluvy: 307/2307/2001 je zrejmé, že žalovaná resp. aj jej manžel

si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnili. Splátky úveru riadne nesplácali a ku dňu vyhotovenia
odstúpenia od zmluvy žalobcom boli v omeškaní s úhradou 26 mesačných splátok, konkrétne neuhradili
splátku v mesiaci december 2004, december 2006, február 2014 a žalovaná neuhradila ani splátky
za obdobie mesiacov máj 2014 až marec 2016. Žalobca opätovne vyzýval žalovanú a takisto aj jej
manžela na úhradu nezaplatených splátok úveru. Z dôvodu, že ani po doručenej výzve na zaplatenie

dlžných splátok (1.10. 2015) v lehote do 7 dní k úhrade dlžných splátok (nezaplatené boli splátky
úveru za obdobie dlhšie ako rok) nedošlo, listom zo dňa 6.4.2016 žalobca od zmluvy odstúpil (žalovaná
odstúpenie od zmluvy prevzala dňa 13.6. 2016). Žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobcu a vyplýva
to i z histórie pohybov na účte č. XXXXXXXXXX vedený v PRIMA banke, č. z. 307/2307/2001, že kudňu odstúpenia od zmluvy (6.4. 2016) žalovaná dlhovala žalobcovi nesplatenú istinu úveru vo výške
13.472,73 eur a nesplatený zmluvný úrok v zmysle čl. IV zmluvy vo výške 932,34 eur, ktoré sumy súd
uložil žalovanej žalobcovi zaplatiť. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas nesplnila a preto

súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z prisúdenej nesplatenej istiny úveru vo
výške 8 % ročne od 13.6. 2016 (dátum prevzatia odstúpenia žalovanou + 60 dní), ktoré úroky si žalobca
v konaní uplatnil správne, v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z.. V časti, ktorou si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanej aj nárok na zaplatenie zmluvného
úroku vo výške 3,6 % ročne od 13.6. 2016 (dátum prevzatia odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny

13.472,73 eur, súd žalobný návrh zamietol a to aj napriek tomu, že žalobca tvrdil, že aj po odstúpení od
zmluvyjeplatenieúrokovzúveruvzmysle§506Obchodnéhozákonníkaopodstatnené.Podľaprávneho
názoru súdu, žalobcovi zmluvný úrok po ukončení zmluvnej splatnosti v dôsledku odstúpenia od Zmluvy
nepatrí, pretože od tejto doby patrí veriteľovi len nárok na úrok z omeškania. Súd pritom vychádza z
uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil
názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu,

následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo
143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti
s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu dlžníka dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z
úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom ustanovení konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo
možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na
súdnu ochranu. Žalobca si v konaní uplatnil aj zmluvnú pokutu. Odstúpenie od zmluvy sa nedotýka
nárokunazaplateniezmluvnejpokuty(§302Obchodnéhozákonníka).Stranysidohodlivčl.VIII.bod8.5
zmluvy, že v prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej

dlžnej sumy do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. Z dôvodu dlhodobého nesplácania úveru žalobca
od zmluvy podľa bodu 8.4 zmluvy odstúpil a teda dôvodne sa voči žalovanej domáhal aj zaplatenia
zmluvnej pokuty vo výške 1.440,51 eur /(13.472,73 eur + 932,34 eur) x 10 :100 = 1,440,51 eur/. Preto
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj vyššie uvedenú zmluvnú pokutu. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V konaní bol žalobca neúspešný len v nepatrnej časti

sporu, týkajúcej sa zmluvne dohodnutých úrokov z istiny úveru po odstúpení od zmluvy. Preto súd
priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 90 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník (§ 262 CSP). Vzhľadom k tomu, že
žalobca bol osobne oslobodený od platenia súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona súd zaviazal k

poplatkovej povinnosti žalovanú, keďže bola v konaní, pokiaľ ide o žalovanú istinu, z ktorej sa súdny
poplatok vyrubuje, v celom rozsahu neúspešná. Súdny poplatok v danom prípade predstavuje podľa
sadzobníka poplatkov, tvoriacich prílohu k cit. zákonu, 6% zo súdom priznanej istiny vo výške 13.472,73
eur, čo predstavuje sumu 808 eur, ktorý súdny poplatok zaviazal súd žalovanú zaplatiť štátu, na účet
Okresného súdu Prievidza, v lehote 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia, s prihliadnutím na výšku

uvedeného súdneho poplatku. O povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi prisúdenú istinu úveru, zmluvné
úroky, úroky z omeškania, zmluvnú pokutu i náhradu trov konania v dlhšej, 90 dňovej lehote, podľa §
232 ods. 3 CSP, rozhodol súd s prihliadnutím na výšku prisúdeného plnenia.
4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a to do výrokov I. /o povinnosti žalovanej
na peňažné plnenie žalobcovi/, III. /o náhrade trov konania/ a IV /o povinnosti žalovanej zaplatiť

súdny poplatok zo žaloby/. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne
odôvodnené. Nie je z neho zrejmé, prečo má žalovaná žalobcovi zaplatiť. Súd prvej inštancie sa ani
nezaoberal kauzou údajného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Žalobca sa domáhal
zaplatenia sumu 13.472,73 eur po odstúpení od úverovej zmluvy. Bez ohľadu na to, či sa zmluva
spravuje režimom Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, zmluva sa odstúpením

zrušuje. Ak teda existuje nejaký záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou týkajúci sa istiny, jeho
kauzou nemôže byť úverová zmluva. Ňou môže byť len mimozmluvná zodpovednosť, pravdepodobne
zodpovednosť z bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Súd je pritom viazaný žalobným
návrhom a žalobca sa nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, a ani z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by sa žalovaná bola bezdôvodne obohatila. Žalovaná naopak preukázala, že jej

žalobca neposkytol žiadne plnenie. Okrem toho je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie založený na
nesprávnom právnom posúdení. Súd vo veci nesprávne aplikoval Obchodný zákonník s odôvodnením,
že predmetná úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Obdobné zmluvy však iné súdy ako
spotrebiteľské zmluvy posúdili, napríklad Krajský súd v Prešove. Spotrebiteľský charakter úverovejzmluvy je pritom podstatný pre subsumpciu skutkového stavu pod režim Obchodného zákonníka alebo
Občianskeho zákonníka. Judikatúra, na ktorú poukazoval súd prvej inštancie, resp. samotný žalobca,
pri zdôvodnení aplikácie Obchodného zákonníka, je podľa žalovanej prekonaná a poukázala na viaceré

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých je potrebné považovať vzťah zo
spotrebiteľskej úverovej zmluvy za vzťah občianskoprávny a Občiansky zákonníka je nutné aplikovať
aj na tie spotrebiteľské úverové zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Uvedené závery platia pre prípad, že úverová zmluva uzatvorená so žalobcom
je zmluvou spotrebiteľskou a to podľa žalovanej platí. Ak by aj odvolací súd mal pochybnosť o tom, že

predmetná úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a či je žalobca dodávateľom v zmysle § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka a v zmysle čl. 2 písm. c) Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, a túto otázku by považoval za dôležitú, má povinnosť konanie prerušiť a
v súlade s čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie
s prejudiciálnou otázkou. Žalovaná ďalej uviedla, že následkom nesprávneho právneho posúdenia veci
je aj priznanie zmluvnej pokuty ako aj úroku z omeškania v sadzbe 8 % ročne žalobcovi. Ustanovenie

o zmluvnej pokute je zjavne neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je ako taká naviac aj uvedená
v § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania je v občianskoprávnych vzťahoch
kogentne upravený v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
a v ich zmysle má výšku 5 % ročne nie 8 % ročne. Podľa žalovanej má napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie aj ďalšie nedostatky. Súd bagatelizoval nesprávne zaradenie veci do registra Csp. Tento

zápis mohol mať podstatný vplyv na prípravu procesnej obrany žalovanej. Tá vychádzala z toho, že súd
považuje spor za spotrebiteľský spor, čomu zodpovedalo aj zaradenie veci do registra Csp. To, že súd
nakoniec spor za spotrebiteľský nepovažoval, ale napriek tomu nepreviedol vec do súdneho registra C
alebo Cb nebolo len administratívnou chybou. Založil tým iný nedostatok konania, ktorý mal podstatný
vplyv na rozhodnutie vo veci a žalovanej tým odňal možnosť uplatňovať procesné práva. Nakoniec

žalovaná súdu prvej inštancie vytkla aj to, že hoci vykonal ňou navrhované dôkazy - rozsudok Okresného
súdu Prievidza č.k. 12C/123/2006-78 a uznesenie rovnakého súdu sp.zn. 4D/4/2015, tak takto vykonané
dokazovanie nijako nevyhodnotil, pričom práve z neho vyplýva absencia pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej. Žalovaná na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd v napadnutých častiach zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a jej prizná náhradu trov konania alebo aby v

napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie.
5. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že úver, ktorý poskytol žalovanej a
jej manželovi nemožno považovať za spotrebiteľský a rovnako ani zmluvu o poskytnutí podpory č.
307/2307/2001 /zmluva o úvere/ za zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu

prax súdov Slovenskej republiky ohľadne postavenia žalobcu pri poskytovaní podpory vo forme úveru
poukázal žalobca na pripravované zmeny v zákone č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania.
Prostredníctvom žalobcu sa uskutočňuje financovanie priorít štátnej bytovej politiky schválených vládou
Slovenskej republiky pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Žalobca je finančnou inštitúciou
slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa osobitného predpisu. Prostriedky žalobcu

možno použiť len na štátnu podporu poskytovanú na účely uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní
a zveľaďovaní bytového fondu a na výdavky súvisiace s činnosťou žalobcu. Žalobca nevykonáva
obchodnú, resp. podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval.
Jeho hospodárenie sa riadi podľa schváleného rozpočtu, ktorý je zapojený finančnými vzťahmi na
rozpočet Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Navrhované

zmeny zákona aj jasne definujú, že podpora žalobcu poskytnutá vo forme úveru nie je spotrebiteľským
úverom podľa všeobecných predpisov občianskeho práva a osobitných predpisov. Tak je to aj podľa
znenia Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere,
ktorá výslovne uvádza, že sa nevzťahuje na zmluvy o úvere, ktoré sa týkajú pôžičiek poskytovaných
obmedzenému okruhu verejnosti podľa zákonného ustanovenia vo všeobecnom záujme a za úrokové

sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré
sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie
ako sadzby prevládajúce na trhu. Žalobca poukázal aj na viaceré rozhodnutia okresných súdov, podľa
ktorých úver, ktorý poskytuje nie je spotrebiteľským úverom a zmluva, na základe ktorého ho poskytuje
nie je spotrebiteľskou zmluvou, keď žalobca nespĺňa pojmové znaky dodávateľa. S týmto sa žalobca

stotožňuje. Nie je podnikateľom, keď nevykonáva samostatne, sústavne, vo vlastnom mena a na vlastnú
zodpovednosť činnosť za účelom dosiahnutia zisku. Žalobca má svojho správcu - Ministerstvo dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, takže nekoná samostatne. Žalobca je účelovým
fondom, takže jeho prostriedky možno použiť len na zákonom stanovený účel a jeho príjmy nemožnopoužiť na rozdelenie „zisku“ ako je to obvyklé v obchodných spoločnostiach. Žalobca potom zopakoval,
že keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom, nie je rozhodujúci subjekt ale objekt záväzkového
vzťahu. Vzťah, ktorý ňou bol založený medzi žalobcom a žalovanou je obchodnoprávnym vzťahom. Bolo

preukázané, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy pre omeškanie žalovanej so splácaním úveru, ktoré
právo na odstúpenie bolo v zmluve dojednané. Celý dlh žalovanej sa tak odstúpením od zmluvy stal
splatným a podľa § 506 Obchodného zákonníka má žalobca právo požadovať, aby dlžník vrátil celú
sumu s úrokmi. Ak sa dlžník dostane so splnením tejto povinnosti do omeškania, má žalobca právo
aj na úrok z omeškania. V danej veci nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o

odstúpení od zmluvy, keď nejde o spotrebiteľský vzťah ale vzťah obchodnoprávny a Obchodný zákonník
v § 506 Obchodného zákonníka obsahuje osobitné ustanovenia o odstúpení od zmluvy o úvere. Žalobca
si so žalovanou v zmluve /čl. VIII (Sankcie) bod 4./ dojednal od zákona odlišný dôvod pre odstúpenie
od zmluvy, ktorý ale predstavuje miernejšiu úpravu. Zákonná povinnosť žalovanej vrátiť žalobcovi po
odstúpení od zmluvy poskytnuté peňažné prostriedky úveru spolu s úrokom však trvá aj po odstúpení,
odstúpením od zmluvy nezanikla. Skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovanou ide o obchodnoprávny

vzťahzodpovedáajvýškasúdomprvejinštanciepriznanýchúrokovzomeškaniaurčenápodľapredpisov
účinných k 31. januáru 2013 v zmysle § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Čo
sa týka zmluvnej pokuty, nárok na ňu žalobcovi vznikol podľa čl. VIII. (Sankcie) bod 8.5 zmluvy. Keďže sa
v danej veci nejedná o spotrebiteľský vzťah, nemožno skúmať toto dojednanie z pohľadu neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ohľadne námietky žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore

poukázal žalobca na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Nakoniec uviedol, že
žalovaná v odvolaní nerozporovala žalovanú sumu a ničím nepreukázala a neuviedla žiadny dôvod,
pre ktorý by bol uplatnený nárok žalobcu nedôvodný. Navrhol preto, aby odvolací súd žalobcovi priznal
uplatnený nárok v súlade so žalobou.
6. V ďalšom písomnom podaní poukázal žalobca na rozsudky Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sp. zn. 5C/9/2015 zo dňa 28.03.2017 a Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8Csp/132/2016 zo dňa
21.04.2017. V týchto rozhodnutiach išlo obdobné veci ako v predmetnom spore a žalobca bol v nich
so svojimi nárokmi úspešný, keď súdy úvery poskytované žalobcom neposúdili ako spotrebiteľské
úvery, veci posúdili podľa Obchodného zákonníka a žalobcovi po odstúpení od zmluvy podľa § 506
Obchodného zákonníka v spojení s príslušnými ustanoveniami zmluvy ohľadne odstúpenia od zmluvy

priznali uplatnené nároky vrátane úrok a zmluvnej pokuty. Podľa žalobcu si princíp právnej istoty
vyžaduje, aby jeho spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou v rovnakých, resp.
analogických situáciách a akýkoľvek odklon, aby bol dôkladne a presvedčivo odôvodnený.
7. V následnom písomnom podaní žalobca uviedol, že ako štátny účelový fond poskytuje podporu
vo forme úveru na základe Zmluvy o poskytnutí podpory (zmluva o úvere). Za podpory poukazu na

rozhodnutia súdov uviedol, že odstúpením od úverovej zmluvy nedochádza k zániku hlavného záväzku,
ktorý ručenie zabezpečuje, že nedochádza ani k zániku ručiteľského záväzku, že aj súdna prax sa
zjednotila na tom, že právna skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere nespôsobuje zánik záväzku,
t. j. nespôsobuje zánik povinnosti splatiť dlh a z toho dôvodu nezaniká ani existencia ručiteľského
záväzku žalovaných. Aktívnu legitimáciu žalobcu v spore podmieňujú ustanovenia zákona č. 278/1993

Z. z. o správe majetku štátu, ktorý stanovuje, že správu pohľadávky Slovenskej republiky je povinný
vykonávaťsprávca,zčinnostiktoréhopohľadávkaštátuvznikla.Žalobcavrámcisvojejčinnostiposkytuje
úvery žiadateľom v súlade so zákonom o štátnom fonde rozvoja bývania a na základe zmlúv o
poskytnutí podpory. Poskytnutím podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník a žalobcovi ako veriteľovi vzniká
pohľadávka voči tomuto dlžníkovi. Ďalej žalobca zopakoval, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym

obchodom a vzťah z nej je preto potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka a v danom prípade
aj podľa ustanovení zákona o štátnom fonde rozvoja bývania. Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme
úveru nemožno posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu s odôvodnením, že je uzatváraná, s fyzickou
osobou (spotrebiteľom), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo Inej obchodnej
činnosti. Predmetnú zmluvu je potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej náležitosti, resp. práva a povinnosti

zmluvných strán. V zmluve o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovanou je upravené čerpanie
poskytnutej podpory ako aj práva a povinnosti zmluvných strán, a to konkrétne: záväzok veriteľa
poskytnúť pre účel uvedený v zmluve podporu z prostriedkov fondu, záväzok veriteľa zabezpečiť
otvorenie účtu v banke, záväzok veriteľa poskytnúť podporu v konkrétnej výške, prípade podporu
súčasne s tzv. nenávratným príspevkom, záväzok dlžníka čerpať podporu len na účel, na ktorý bola

podpora poskytnutá, záväzok dlžníka splatiť veriteľovi celý úver spolu s úrokom pravidelnými mesačnými
splátkami, ktorých výšku a termín splatnosti určené zmluvou, oprávnenie veriteľa požadovať zaplatenie
sankcií v súvislosti s porušovaním zmluvy vo forme zmluvnej pokuty ako aj úroku z omeškania /
povinnosť dlžníka znášať sankcie spojené s porušovaním zmluvných povinností. Z uvedeného vyplýva,že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou spĺňa pojmové znaky zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka. Plnenie, poskytnuté pred odstúpením od zmluvy, nie je plnením bez
právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý by odpadol ani majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť
právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri odstúpení od
zmluvy nedochádza k zániku hlavnému záväzku a tento úkon nemá za následok vznik bezdôvodného
obohatenia na strane žalobcu. Odstúpením dochádza k zmene existujúceho záväzku s tým, že žalobcovi
zostáva zachovaný nárok na vrátenie nesplatenej častí úveru spolu s úrokom, prípadne ďalšími

sankciami. Žalobca je oprávnený požadovať úrok nielen do času odstúpenia od zmluvy, ale aj za
obdobie po odstúpení až do úplného vrátenia nesplatenej časti úveru. Uvedené deklaruje priamo §
503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je záväzok platiť úrok splatný spolu so záväzkom vrátiť
peňažné prostriedky. Keďže žalovaná nesplnila povinnosť vrátiť celkovú sumu uvedenú v odstúpení v
dodatočnej lehote, vzniklo žalobcovi právo aj naďalej žiadať prislúchajúci plynúci úrok, a to za dobu
od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. S poukazom na dané ustanovenia nie je preto v

rozpore so zákonom nárok žalobcu na zaplatenie vyčísleného zmluvného úroku v zmysle odstúpenia
a následného plynúceho úroku až do doby úplného splatenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
Žalobca dal súdu do pozornosti, že na základe zmlúv o úvere poskytuje úvery s nízkou úrokovou
sadzbou oproti iným úverom poskytovaným komerčnými bankami s neporovnateľne vyššou úrokovou
sadzbou. Podľa vývoja priemerných úrokových sadzieb z úverov obchodných bánk v čase uzatvorenia

predmetnej zmluvy sa úroky z úverov pohybovali v rozmedzí od 6.90 % do 9.31 %. Žalobca na základe
zmluvy o úvere poskytol úver vo výške 18.588,59 eur pri základnej úrokovej sadzbe vo výške 3.60 %.
Žalobca potom opäť zopakoval, že podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní
so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a
zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej

v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak
výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,
ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Pri určovaní výšky úroku z omeškania je v danom
prípade určujúcim kritériom dátum uzavretia zmluvy o úvere, t. j. dátum vzniku záväzkového vzťahu
medzi žalobcom a žalovanou. V prípade, ak takýto záväzkový vzťah vznikol pred dátumom 1. február

2013 je žalobca oprávnený uplatňovať úrok z omeškania pódia predpisov účinných k 31. januáru 2013.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 67/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskehozákonníkaupravujeajtaképrípadyomeškania,kedysíceomeškaniesplnenímpeňažného
dlhu nastalo pred 1. februárom 2013 a naďalej pretrváva aj po uvedenom rozhodnom dátume. Za danej
situácie je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 10c nariadenia, podľa ktorého bude výška

úroku z omeškania rovnaká, t.j. taká aká by sa uplatnila pred 1. februárom 2013, aj za celú dobu
omeškania po tomto dátume. Žalobca je preto oprávnený domáhať sa priznania rovnakej výšky úroku
z omeškania z nesplatenej istiny aj vtedy, ak omeškanie žalovanej pretrváva po 31. januári 2013. Na
aplikáciu uvedeného prechodného ustanovenia nemá vplyv ani skutočnosť odstúpenia od zmluvy o
úvere. Aj naďalej Ide o záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere, ktorý odstúpením nezaniká, ale modifikuje

sa vo svojej splatností, t.j. na požiadanie veriteľa sa stáva celá pohľadávka splatnou.
8. Nakoniec žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že dňa 07.09.2017 bola Národnou radou
Slovenskej republiky schválená novela zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v
znení neskorších predpisov. Podľa dôvodovej správy k tejto novele podporu zo Štátneho fondu rozvoja
bývania možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré

sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na
kapitálovom trhu. Štátny fond rozvoja bývania ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách
o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. V zákona sú stanovené
minimálne náležitosti, ktoré musí každá zmluva o poskytnutí podpory uzatváraná žalobcom obsahovať.
Vzhľadom na uvedený výpočet jej náležitosti, ani samotný žalobca do určitej miery nemôže ovplyvniť

jej podstatný obsah. Podľa dôvodovej správy Štátny fond rozvoja bývania nespĺňa definíciu dodávateľa
podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov podpora poskytnutá vo forme úveru
nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka ani spotrebiteľským úverom podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na explicitnú úpravu zákona

o spotrebiteľských úveroch, ako aj na účel zriadenia žalobcu, dôvodovou správou bolo nutné vyložiť
jeho postavenie v zmluvných vzťahoch, a tým zamedziť rozpornému výkladu ustanovenia § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka.9. K uvedeným písomným podaniam žalobcu žalovaná písomne uviedla, že žalobca predložil návrh
novely zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, podľa ktorého mal do § 9 pribudnúť
odsek 7, v zmysle ktorého podpora vo forme úveru nie je spotrebiteľským úverom. Novela zákona o

Štátnomfonderozvojabývaniabolaajskutočneprijatá,podľažalovanejvšakschválenýzákonneprináša
žiadnu inú právnu úpravu vo vzťahu zmlúv uzatváraných žalobcom a právnym predpisom na ochranu
spotrebiteľa. Už v čase uzatvorenia zmluvy bol platný a účinný zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa. § 23a zákona č. 643/1992 Zb. poznal inštitút typovej zmluvy, značne podobnej dnešnému
inštitútu spotrebiteľskej zmluvy. Navyše v zmysle § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona

č. 150/2004 Z.z. spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve
užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti
zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona. Žalovaná poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, v zmysle ktorých žalobca je ako veriteľ vo
vzťahu k dlžníkom, fyzickým osobám, dodávateľom, a dlžníci vo vzťahu k žalobcovi sú spotrebitelia.

Konštatoval to napríklad Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/359/2014. Žalovaná vyjadrila
nesúhlas s názorom, že by sa na vzťah medzi ňou a žalobcom mal aplikovať Obchodný zákonník.
Opätovne poukázala na to, že tomu bráni spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorý vyžaduje aplikáciu
Občianskeho zákonníka a to aj v prípadoch tzv. absolútnych obchodov, akým je aj zmluva o úvere.
Takto je potrebné aj na odstúpenie žalobcu od zmluvy aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Podľa žalovanej je ale v tomto spore skôr rozhodujúcou otázkou otázka jej pasívnej vecnej
legitimácie v spore, ktorú od začiatku namietala. Súd prvej inštancie síce v tomto smere vykonal
dokazovanie, no dôkazy nevyhodnotil. V zmluve je uvedená žalovaná ako „manželka", nie ako dlžníčka.
Tento formálny nedostatok sa dá preklenúť výkladovým pravidlom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Podstatné sú ale ďalšie skutkové okolnosti. Okresný súd Prievidza na návrh žalovanej

rozsudkom 5C/147/2004 z 23.11.2004 zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré existovalo
medzi žalovanou a jej vtedajším manželom a dlžníkom L. U.. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 6.12.2004. Neskôr, opäť na návrh žalovanej, Okresný súd Prievidza rozsudkom
12C/123/2006 z 21.5.2007 rozviedol manželstvo žalovanej a dlžníka L. U.. Bývalý manžel žalovanej
zomrel dňa XX. XX.XXXX. Okresný súd Prievidza dedičské konanie po poručiteľovi L. U. uznesením

z 24.3.2015 4D/4/2015 zastavil, pretože poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Aj z výsluchu žalovanej
vyplýva, že z plnenia žalobcu v prospech jej bývalého manžela nemala žiadny prospech. Nikdy sme
netvrdili, že by snáď žalobca úmyselne nechcel plniť v prospech žalovanej. Fakticky však žalovaná
od žalobcu nikdy nič nedostala. V tomto smere je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie extrémne
tvrdý. Ak žalovaná od žalobcu nedostala nikdy žiadne plnenie, javí sa ako mimoriadne nespravodlivé,

aby čokoľvek vracala žalobcovi. Za plnenie nemožno považovať ani to, že žalovaná istú (veľmi krátku)
dobu bývala v byte, na prestavbu ktorého dostal bývalý manžel žalovanej úver od žalobou. Žalovaná
mala zabezpečené bývanie predtým aj potom, ako v tomto byte bývala. Neobstojí ani argument, že
medzi žalovanou a jej manželom existovalo v čase uzatvorenia zmluvy bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobcu o tom,

že má voči nemu dlh. Toto tvrdenie žalovaná spochybňuje od začiatku. Nebolo by správne vychádzať pri
právnom posúdení veci ani z existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Právne posúdenie
vecivtomzmysle,žežalovanámusízaplatiťžalobcovinejaképlnenielenpreto,lebovčase,keď'žalobca
plnil jej manželovi, tvorilo toto plnenie masu BSM, by bolo extrémnym právnym formalizmom.

10. Následne žalovaná k podaniam žalobcu ešte písomne uviedla, že poukaz žalobcu na už schválený
zákon č. 244/2017 Z. z., ktorý novelizuje zákon č. 150/1013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania
neobstojí, keď tento zákon nebol účinný v čase, keď' bývalý manžel žalovanej uzatvoril so žalobcom
zmluvu o poskytnutí podpory. Zo zákona č. 244/2017 Z. z. je pritom zrejmé, že ani od 1. januára
2018 sa nič nezmení na režime ochrany spotrebiteľov pri úverových zmluvách. Súčasná právna úprava

úverových zmlúv pre spotrebiteľov rozoznáva v zásade dva druhy úverov pre spotrebiteľov. Ide o
spotrebiteľské úvery upravené zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o úvery na
bývanie upravené zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Nie je dôvod vykladať zákon č.
150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania inak, než v kontexte komplexnej právnej úpravy úverov
pre spotrebiteľov. Nie je známe, aké interné predpisy žalobcu upravovali poskytovanie podpory, teda

poskytovanie úverov, v čase, keď' došlo k uzatvoreniu problematickej zmluvy o poskytnutí podpory
(rok 2001). Ani z interných predpisov žalobcu predložených v odvolacom konaní sa neuvádza nič o
podpisovaní zmlúv manželkami žiadateľov v nemocnici. S ohľadom na okolnosti prípadu trvá žalovaná
na tom, že nie je pasívne vecne legitimovaná a že sa na právny vzťah, z ktorého záväzok už podľanej zanikol smrťou dlžníka, majú aplikovať právne normy na ochranu spotrebiteľa. Podstatou veci je, že
nemožno akceptovať taký výklad zákona, v zmysle ktorého by mal byť dlžníkom niekto, kto neprijal od
veriteľa žiadne plnenie.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalovanej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých častiach vo výrokoch I., III. a IV.
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí
vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúdprvejinštanciepoužilsprávnyprávnypredpis,správneho

vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalovanej dodáva nasledovné:
13. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku pasívnej vecnej

legitimácie žalovanej v tomto spore. Žalobca si svoje nároky v spore uplatnil s poukazom na skutočnosti,
že so žalovanou a jej manželom uzatvoril dňa 14.08.2001 zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru
č. 307/2307/2001,na základe ktorej im poskytol podporu vo forme úveru vo výške 18.588,59 eur pri
úrokovej sadzbe 3,6 % ročne. Pre omeškanie žalovanej a jej manžela so splácaním úveru uplatnil svoje
právo podľa zmluvy, odstúpil od predmetnej zmluvy a požaduje podľa § 506 Obchodného zákonníka

vrátenie nesplatenej istiny úveru spolu s úrokmi a zmluvnou pokutou, ktorá bola medzi stranami
dojednaná v zmluve pre prípad omeškania so splácaním úveru. Tiež požaduje úrok z omeškania vo
výške 8 % ročne z nesplatenej istiny úveru od 13.06.2016 /deň prevzatia odstúpenia od zmluvy + 60 dní
na dobrovoľné zaplatenie podľa odstúpenia/ do zaplatenia.

14. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca odvodzuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v spore od
skutočnosti, že žalovaná spolu s manželom ako dlžníci uzatvorila s ním ako s veriteľom zmluvu o úvere
a je teda stranou tejto zmluvy so všetkými právami a povinnosťami, a to aj titulom odstúpenia od takejto
zmluvy.

15. Na druhej strane sa žalovaná v spore bránila, že predmetnú zmluvu neuzatvorila ako dlžník, ale len
ako manželka dlžníka L. U. a žalobca jej ani neposkytol zo zmluvy žiadne plnenie.

16. Súd prvej inštancie po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania podľa príslušných ustanovení
právnych predpisov zaujal názor, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v tomto spore, keď sama

na pojednávaní potvrdila, že zmluvu podpísala ako posledná v poradí, teda návrh zmluvy zo strany
žalobcu akceptovala, pričom v zmluve je jednoznačne označená ako žiadateľ a podľa článku III. bod
3.6 zmluvy žalovaná zobrala na vedomie, že „momentom čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa
stáva dlžník“. Strany sporu tiež zhodne uviedli a vyplýva to i z písomností založených do spisu žalobcom
(príkaz na úhradu, výpis z účtu), že peniaze na kúpu bytu žalobca žalovaným (resp. manželovi žalovanej

L. U.) poskytol a keďže v tom čase žalovaná bola v manželskom zväzku s L. U. tieto poskytnuté
prostriedky na kúpu bytu patrili do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a jeho manžela. Žalovaná
sa tak stala dlžníkom v predmetnom zmluvnom vzťahu popri svojom manželovi.
17. Uvedené odôvodnenie záveru súdu prvej inštancie o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v spore
je riadne, dostatočné, založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania ako aj

na ich správnom právnom posúdení podľa rozhodujúcich ustanovení právnych predpisov. Odvolací súd
sa s uvedeným záverom ako aj s jeho odôvodnením v plnej miere stotožňuje. Z obsahu zmluvy o
poskytnutí podpory vo forme úveru č. 307/2307/2001 zo dňa 14.08.2001 vyplýva, že túto uzatvárali
na jednej strane žalobca a na druhej strane ako žiadatelia o úver L. U. a jeho manželka - žalovaná.
Označenie „žiadateľ“ je v úvodných ustanoveniach zmluvy uvedené pod presnou identifikáciou L. U. a

jeho manželky - žalovanej a je zrejmé, že sa toto označenie vzťahuje na obe tieto osoby. V bode 3.6.
čl. III zmluvy je potom stanovené, že žiadateľ berie na vedomie, že momentom čerpania z pridelenej
podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník. Žalovaná sama pred súdom prvej inštancie vypovedala, že zmluvu
si pred jej podpísaním prečítala. Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného celkom zrejmé, že popri svojommanželovi zmluvu so žalobcom ako žiadateľka o úver uzatvorila aj žalovaná, ktorá si musela byť vedomá
skutočnosti, že čerpaním úveru od žalobcu sa z nej stáva dlžníčka podľa tejto úverovej zmluvy. To, že
peňažné prostriedky úveru boli zo strany manžela žalovanej čerpané bolo v konaní preukázané, pričom

s ohľadom na osobný stav L. U. a žalovanej v čase uzatvorenia zmluvy a čerpania úveru - boli manželia /
a tí sú podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí
oprávnení a povinní obaja spoločne a nerozdielne/, je nepochybné, že aj na žalovanú je potrebné hľadieť
ako na osobu, ktorá úver od žalobcu čerpala a naplnila tak podmienku „premeny“ žiadateľa o úver na
dlžníka. Ako správne uviedol súd prvej inštancie na postavení žalovanej ako dlžníka z uvedenej úverovej

zmluvy nič nezmenil ani úmrtie spoludlžníka L. U., či zastavenie dedičského konania po menovanom pre
nemajetnosť. Odvolací súd len dodáva, že rovnako sa postavenie žalovanej ako dlžníčky z predmetnej
zmluvy nezmenilo ani zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalovanej a jej manžela L.
U. a ani neskorším rozvod ich manželstva. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu ani z obsahu
zmluvy, ktorú žalovaná spolu s manželom uzatvorili so žalobcom nevyplýva, že by takéto skutočnosti
mali mať vplyv na zmenu v osobe dlžníka záväzkového vzťahu.

18. Žalovaná ďalej namietala posudzovanie veci súdom prvej inštancie podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, odvolávajúc sa na to, že tu ide o spotrebiteľský vzťah, keď žalobca pri uzatváraní a plnení
zmluvy vystupoval ako dodávateľa, ona s manželom ako fyzické osoby nekonajúce v rámci predmetu
podnikania alebo inej obchodnej činnosti, takže uzatvorená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou.

19. Ani tu súd prvej inštancie nedal žalovanej za pravdu a uzavrel, že úver poskytnutý žalobcom je v
zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, žalobca nespĺňa pojmové znaky podnikania,
či už ide o samostatnosť, je limitovaný zákonom o Štátnom fonde rozvoja bývania ako aj kontrolou
ústredného orgánu štátnej správy, ktorým je Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky. V čase

poskytnutia úveru žalovanej a jej vtedajšiemu manželovi sa ročné úrokové sadzby pohybovali v rozpätí
10 až 13 %. Žalobca však poskytol žalovanej a jej manželovi úver s úrokovou sadzbou 3,6 % ročne,
teda zrejme nešlo v danom prípade o dosahovanie zisku zo strany žalobcu.

20. Aj s týmto záverom súdu prvej inštancie odvolací súd celom súhlasí. Pre určenie nejakej zmluvy za

zmluvu spotrebiteľskú je podstatné, či ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Nie je dôležitá jej právna
forma, obsah, predmet plnenia a ani to, či sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej podmienky ako
návrh zmluvy pripraví v celosti len jedna zmluvná strana a druhá zmluvná strana jej obsah nemôže
pri kontraktačnom procese ovplyvniť. Nie je rozhodné ani to, či ide o tzv. absolútny obchod, teda
zmluvu, ktorá je upravená len Obchodným zákonníkom, ktorým sa tak má zmluva spravovať bez ohľadu

na povahu účastníkov /sem sa zaraďuje podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonník aj zmluva o
úvere/. Aj pri takýchto zmluvách najprv súdna prax a neskôr aj zákonodarca /§ 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01. mája 2014/ dospeli k záveru, že je ich možné posudzovať ako zmluvy
spotrebiteľské a aplikovať na posúdenia práv a povinností zmluvných strán zo zmluvy ustanovenia
Občianskeho zákonníka, rozhodujúce je len postavenie zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy. V danej

veci je nepochybné, že na strane dlžníka vystupovali fyzické osoby - žalovaná a jej manžel, ktoré pri
uzatváraníaplnenízmluvynekonalivrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskej
činnosti. Spornou zostalo však postavenie žalobcu, ktorý predmetnú zmluvu uzatváral na strane druhej.
Odvolací súd je zajedno so súdom prvej inštancie, že žalobca v tomto záväzkovom vzťahu nemôže mať
postavenie dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Postavenia žalobcu nemožno posudzovať z formálneho
hľadiska /akú má právnu formu, či je vedený v nejakom registri podnikateľov a podobne/ ale z hľadiska
materiálneho, teda z pohľadu jeho skutočného postavenia, činnosti a účelu jeho konania v konkrétnom
záväzkovom vzťahu.
21. Žalobca je, a v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy a v čase jej plnenia bol, právnickou osobou

zriadenou zákonom /zákon č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania/ na financovanie štátnej
podpory, ktorého prostredníctvom sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu. Nešlo o samostatnú právnickú osobu, keď jej správu podľa zákona právu fondu vykonávalo
Ministerstvo výstavby a verejných prác Slovenskej republiky, hospodáril podľa schváleného rozpočtu,
ktorý bol zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet menovaného ministerstva a jeho prostriedky bolo

možné použiť len na a) podpory poskytované na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a
zveľaďovaní bytového fondu, b) správu fondu alebo c) splátky úverov poskytnutých fondu bankami
a na úhradu úrokov z týchto úverov. O použití prostriedkov fondu rozhodoval minister menovaného
ministerstva, ktorý aj zodpovedal za hospodárenie s prostriedkami fondu.22.Zuvedenéhopostaveniažalobcuacharakterujehočinnostiakoajzúčelujehokonaniavkonkrétnom
záväzkovom vzťahu /podľa predmetnej zmluvy bolo predmetom zmluvy poskytnutie podpory na kúpu

bytu z prostriedkov fondu podľa zákona č. 124/1996 Z.z./ je podľa odvolacieho súdu celkom jasné, že
žalobca nebol v zmysle spotrebiteľského práva dodávateľom. Žalobca nebol samostatnou právnickou
osobou, ktorá by sama, podľa vlastného uváženia, rozhodovala o zámere svojej činnosti, právnej
forme, umiestnení, organizácii, miere zadĺženia, ktorá by na relevantnom trhu v súťaži s inými osobami
vykonávala činnosť za účelom dosiahnutia zisku a rozhodovala o jeho rozdelení. Pri uzatváraní a plnení

zmluvy uzatvorenej so žalovanou a jej manželom žalobca plnil úlohu štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní
bytového fondu. Z týchto skutočností možno dôvodne dospieť k záveru, že žalobca pri uzatváraní a
plnení zmluvy uzatvorenej so žalovanou a jej manželom nebol v postavení dodávateľa a predmetná
zmluva preto nie je spotrebiteľskou zmluvou.

23. Súd prvej inštancie preto správne v danej veci aplikoval normy Obchodného zákonníka a odvolacie

námietky žalovanej o nutnosti aplikovať normy občianskeho práva na posúdenie odstúpenia žalobcu od
zmluvy, na posúdenie práva žalobcu na zaplatenie zmluvne dojednanej zmluvnej pokuty ako aj na výšku
úrokov z omeškania sú tak celkom nedôvodné.

24. Odvolací súd však uznáva za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej, že samotné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie neposkytuje stranám sporu celkom jasnú odpoveď na
otázku,akýjetitulpeňažnéhoplnenia,naktorébolažalovanásúdomprvejinštanciezaviazaná.Uvedené
však nebolo podľa odvolacieho súdu dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
bola žalovanej uložená peňažná povinnosť /výrok I. rozsudku/ je vecne správne. Zrušením rozhodnutia

a vrátením veci súdu prvej inštancie by došlo len k navyšovaniu trov konania a predlžovaniu sporu, čo
nemôže byť v záujme žiadnej zo strán. Preto odvolací súd v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti /výrok
I./ rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a na doplnenie uvádza, že v konaní bolo
vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca od zmluvy o úvere platne odstúpil a preto mu podľa
§ 506 Obchodného zákonníka vzniklo právo žiadať od žalovanej vrátenie dlžnej sumy istiny čerpaného

úveru spolu s dojednanými úrokmi. Nejde len o zmenu splatnosti dlhu, pretože účinkom odstúpenia od
zmluvy je zánik zmluvy, ale ide tu o nový právny titul na zaplatenie dlžnej istiny úveru a dojednaných
úrokov.

25. Preskúmaním veci odvolací súd ďalej zistil, že aj ostatné, odvolaním žalovanej napadnuté výroky

rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania /výrok III./ a o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby /výrok IV./ sú vecne správne. S dôvodmi týchto rozhodnutí ako ich uviedol súd prvej
inštancie sa odvolací súd celkom stotožňuje, osvojuje si ich a v celom rozsahu na ne poukazuje.

26. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo

výrokoch I., III. a IV. ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a preto mu súd priznal proti
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100, ktorú náhradu trov konania je

žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie /§
262 ods. 2 CSP/.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).