Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/53/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313203285
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313203285.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: v 1. rade: C. C., narodený
XX.X.XXXX, F. XX, I., v 2. rade: U. K., narodená X.X.XXXX, bytom F. XX, I., obaja zastúpení:
JUDr. Barbora Roštárová, advokátka, Radničné námestie 1, Pezinok, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. konania 19C 32/2013 - 185 zo dňa 24.10.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. konania 19C/32/2013 - 185 zo dňa
24.10.2014 p o t v r d z u j e.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol a žalovanému nepriznal náhradu
trov konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou zo dňa 25.2.2013 domáhali
náhrady škody voči žalovanému zo zodpovednosti pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z., v súvislosti so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava III, č.k. V-2 13C/3/1989.
Domáhali sa vyplatenia čiastky žalobcovi v 1. rade v sume 1.416,- eur ako ušlé zročné výživné a čiastky
70.000,- eur ako náhrady za nemajetkovú ujmu; a žalobkyni v 2. rade čiastky 83.500,- eur ako ušlé
zročné výživné na maloletého žalobcu v 1. rade a čiastky 50.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy.
3. Žalobu odôvodnili tým, že návrhom zo dňa 19.12.1988, doručeným Okresnému súdu Bratislava -
vidiek dňa 7.1.1989, sa žalobkyňa v 2. rade domáhala v konaní č.k. V-2 13C/ 3/89 určenia otcovstva
a úpravy práv a povinností k v tom čase maloletému žalovanému v 1. rade, proti odporcovi N.ar.

XX.XX.XXXX, bytom v W.. Po nadobudnutí plnoletosti bol žalobca v 1. rade v konaní v postavení
vedľajšieho účastníka. Ku dňu podania žaloby v prejednávanej veci konanie V-2 13C/3/89 nebolo
právoplatne skončené. V priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní č..k. V-2 13C/3/89 vznikla
obom žalobcom škoda. Okresný súd v predmetnom konaní nevykonal dostatok úkonov, úkony
nevykonal včas a riadne podľa Občianskeho súdneho poriadku a Ústavy SR. K vyneseniu rozsudku
súdom prvého stupňa došlo až 12.7.2007, pričom rozsudok bol v časti výživného odvolacím súdom
zrušený dňa 30.6.2009, a v časti určenia otcovstva nenadobudol právoplatnosť (ku dňu 4.3.2013) z

dôvodu nemožnosti jeho doručenia N. ktorý v roku 2002 zomrel. O tejto skutočnosti sa súd dozvedel až
v roku 2011. Súd mal dostatok času vo veci rozhodnúť do doby úmrtia odporcu N. I.. Za najvážnejšiu
ujmu spôsobenú žalobcom prieťahmi v konaní považujú najmä to, že napriek ich všetkému úsiliu, riadnej
súčinnosti v konaní so súdom a využití všetkých dostupných prostriedkov do doby podania žaloby onáhradu škody v prejednávanej veci, nebol rozsudok zo dňa 12.7.2007 v časti určenia otcovstva k
žalobcovi v 1. rade právoplatný. Porušovanie základných práv a vznik ujmy v konaní V-2 13C 3/89 voči
obom žalobcom konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch č. k. IV.ÚS/381/2011 zo dňa 13.12.2011 a

č.k. IV.ÚS/268/2012 zo dňa 15.08.2012. Každému zo žalobcov priznal po 15.000,- eur, čo však nemôže
byť považované za náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu pri výkone verejnej moci v zmysle zák.
č. 514/2003 Z.z..
4. Uplatnenú škodu podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. vyčíslili žalobcovia nasledovne:
· žalobcovi v 1. rade vznikla majetková ujma vo výške 1.416 eur v podobe ušlého zročného výživného

za dobu od 24.6.2001, t.j. odo dňa dovŕšenia jeho plnoletosti, do 30.6.2002, t.j. do dňa ukončenia štúdia
na strednej škole. Toto výživné mu odporca v konaní V-2 13C 3/89 Peter I., z dôvodu jeho úmrtia nikdy
nezaplatí, pričom ak by súdne konanie prebiehalo riadne bez prieťahov, bol by odôvodnený predpoklad,
žeby odporca takúto sumu bol zaviazaný zaplatiť,
· žalobcovi v 1. rade vznikla nemajetková ujma vo výške 70.000,- eur spočívajúca v tom, že spôsob a
kvalita jeho súdnej ochrany bola na tak nízkej úrovni, že spôsobila v časti nezvrátiteľný stav (žalobca

bez vlastného pričinenia stratil reálnu možnosť domôcť sa platby výživného) a v časti určenia otcovstva
možnosť domôcť sa zistenia skutkového stavu zodpovedajúceho právoplatnému rozsudku je značne
sťažená. Celková životná úroveň žalobcu v 1. rade, jeho spoločenské postavenie, prístup k vzdelaniu,
sociálnemu a kultúrnemu rozvoju boli znížené v dôsledku neprávoplatného rozhodnutia o tom, kto je
jeho otcom,

· žalobkyni v 2. rade vznikla majetková ujma 83.500 eur v podobe ušlého zročného výživného, ktoré mal
otec žalobcu v 1. rade Peter I. uhradiť k jej rukám za dobu od narodenia žalobcu v 1. rade do dovŕšenia
jeho plnoletosti,
· žalobkyni v 2. rade vznikla nemajetková ujma 50.000,- eur spočívajúca v tom, že spôsob a kvalita
súdnej ochrany v predmetnom konaní bola na tak nízkej úrovni, že priamo spôsobila závažný následok

popísaný v oboch nálezoch Ústavného súdu SR. Za obdobie 23 rokov súdneho sporu nebola svojmu
synovi schopná preukázať, kto je jeho otcom.

5. Obaja žalobcovia poukázali na to, že celé konanie č.k. V-2 13C/3/89 bolo poznačené neefektívnosťou,
ktorú zrejme N. I. využil a napriek tomu, že sa jednalo o finančne dobre zabezpečeného človeka

s vysokoškolským vzdelaním, prezentoval sa počas súdneho konania inak, s cieľom vyhýbať sa
vyživovacej povinnosti. Štát žalobcom nikdy neposkytol náhradné výživné z dôvodu, že žalobca v 1. rade
nemal určeného otca a preto sa ani nepodieľal na životnej úrovni odporcu N. I.. Po ukončení strednej
školy bol odkázaný nastúpiť do práce, nemohol ďalej z finančných dôvodov študovať, a tratil rôzne
výhody spojené s tým, že N. I. bol rakúsky štátny občan. V minulosti, ako i v dobe podania žaloby v

tejto veci chcel žalobca v 1. rade pracovať v W., pričom ako syn rakúskeho štátneho občana by mohol
žiadať o udelenie rakúskeho štátneho občianstva, a následne jednoduchšie získať dobre platenú prácu.
Dňa 9.5.2012 sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obrátili žalobcovia
na žalovaného, ktorý ich žiadosti nevyhovel a plnenie odmietol z dôvodu nepreukázania ich nárokov.

6. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Namietol, že Ústavný súd SR v nálezoch č.k. IV ÚS 381/2011-34
zo dňa 13.12.2011 a č.k. IV ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.8.2012 konštatoval, že právo žalobcovi na
prerokovanie veci v konaní č.k. V-2 13C/3/89 bez zbytočných prieťahov porušené bolo, a každému
zo žalobcov bolo priznané finančné odškodnenie - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
15.000,- eur. A to za totožný postup súdu, ktorý žalobcovia označujú aj v tomto konaní, a ktorý má

predstavovať základ pre priznanie ďalej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak Ústavný súd
SR považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy každému žalobcovi vo výške 15.000,- eur za
dostačujúce, nie je prípustné, aby všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003
Z.z. tento stav reparoval a priznal opätovne náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške. Podľa názoru
žalovaného sa jedná o litispendenciu pre vec právoplatne skončenú. Ďalej namietol, že možnosť

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená, keďže u žalobcov nie sú splnené
podmienky podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Nie je preukázané, že nebyť namietaného
nesprávneho úradného postupu, by sa majetok žalobcov zvýšil o výživné práve vo výške požadovanej
náhrady, čo musí byť preukázané. Rovnako nedôvodný je i nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

7. Z nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 v konaní o sťažnosti žalobcu
v 1. rade o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č.k.V-2 13C/3/89 súd prvej inštancie zistil, že ústavný súd rozhodol, že tieto základné práva žalobcu v
1. rade porušené boli. Okresnému súdu bolo prikázané konať v uvedenom konaní bez zbytočných
prieťahov a žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 eur. Ústavný súd vychádzal

z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu v konaní č.k. V-2 13C/3/89 , v ktorom sa žalobca v 1. rade
ako maloletý v zastúpení matkou - žalobkyňou v 2. rade, žalobou zo dňa 19.12.1988 na Okresnom
súde Bratislava-vidiek domáhal určenia otcovstva, zverenia do výchovy matky a priznania výživného,
pričom označeným odporcom bol rakúsky štátny občan Peter I.. Po vykonaní informatívneho výsluchu
zákonnej zástupkyne žalobcu dňa 18.01.1989 súd v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával

procesné úkony spojené so zisťovaním miesta pobytu Petra I., zasielaním predvolaní na nariadené
pojednávania, ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemčiny na preklady požadovaných
dokumentov. Keďže zásielky sa súdu nepodarilo doručiť, neuskutočnili sa pojednávania nariadené na
29.08.1991 a 24.10.1991. K výsluchu P. I. došlo 22.01.1992 na dožiadanom súde v Innsbrucku. Okresný
súd v ďalšom období nariadil pojednávanie až na 23.01.1995, ktoré sa opätovne neuskutočnilo pre
neprítomnosť P. I. a kolízneho opatrovníka, a na deň 29.11.199, ktoré bolo odročené na neurčito

z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a hematológie. Okresný súd
Bratislava - vidiek zanikol dňa 22.11.1996 na základe zákona NR SR č. 328/1996 Z.z. zlúčením s
Okresným súdom Bratislava III. Tento súd dňa 13.06.1997 požiadal o právnu pomoc Ministerstvo
spravodlivosti SR, o sprostredkovanie doručenia prostredníctvom príslušného súdu v Rakúsku N. I.,
konkrétne príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky. Výsledok vybavenia bol Okresnému

súdu Bratislava III doručený dňa 18.08.1998. V ďalšom priebehu súd uznesením z 04.10.1999 ustanovil
tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad znaleckého posudku týkajúceho sa krvnej skúšky P. I.
vykonanej v W., a uznesením z 28.02.2001 priznal znalečné za tento úkon. Keďže platba priznaného
znalečného nebola do W. zrealizovaná, súd uznesením z 27.02.2003 upozornil učtáreň na realizáciu
príslušnej platby. Uznesením z 03.04.2003 súd opätovne ustanovil tlmočníčku z nemčiny na preklad

do slovenčiny znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku ešte v roku 1997, ktorý preklad bol
súdu predložený 24.09.2003. Dňa 06.08.2004 bol súdu predložený aj znalecký posudok znalkyne
z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. Evy Silvanovej, PhD., ktorý po preložení do nemčiny
bol N. opakovanie bezúspešne doručovaný. Z tohto dôvodu súd uznesením z 13.01.2006 ustanovil
opatrovníčku na konanie N. I.. Na pojednávaní dňa 07.03.2006 vzal tunajší súd na vedomie, že žalobca

v 1. rade nadobudol plnoletosť s tým, že predloží písomne návrh na úpravu výživného. Na nasledujúcom
pojednávaní dňa 30.05.2006 obaja žalobcovia vyhlásili, že sa pokúsia svojimi dostupnými prostriedkami
zistiť adresu N. I. a v prípade neúspechu požiadajú o pomoc okresný súd. Žalobca v 1. rade listom
doručeným súdu dňa 31.08.2006 oznámil, že adresu P. I. nezistil a nemá inú možnosť jej zistenia.
Súd na pojednávaní dňa 12.07.2007 vyhlásil rozsudok , ktorým určil otcovstvo N. I., nar. XX.XX.XXXX.

k žalobcovi v 1. rade, narodeného z matky - žalobkyne v 2. rade. Zároveň v rozsudku zaviazal P.
I. na úhradu výživného, zročného výživného, poplatku za návrh a náhradu trov konania. Žalobca v
1. rade doručil dňa 08.10.2007 voči tomuto rozsudku v časti priznaného výživného odvolanie. Spis
bol Krajskému súdu v Bratislave predložený po vyjadrení sa kolízneho opatrovníka k odvolaniu dňa
13.11.2007. Odvolací súd uznesením zo dňa 30.06.2009 v napadnutej časti rozsudok prvostupňového

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 15.12.2009 súd pripustil zmenu návrhu
žalobcu v 1. rade o výchove a výžive. Prostredníctvom zamestnávateľa P. I. v W. chcel súd zistiť
dožiadaným súdom informácie o jeho príjme. Dožiadaný rakúsky súd to odmietol poskytnúť bez súhlasu
P. Storcha. N. zo dňa 07.11.2010 dožiadaný rakúsky súd oznámil tunajšiemu súdu, že N. I. dňa
XX.XX.XXXX zomrel v Linzi. Súd preto vyzval žalobcov výzvou z 31.01.2011, či žiadajú o ustanovenie

opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Žalobcovia podaním doručeným súdu dňa
11.03.2011 požiadali o ustanovenie opatrovníka P. I. Súd uznesením z 22.03.2011 konanie vo veci
zastavil z dôvodu, že žalobcovia neoznačili konkrétnu osobu opatrovníka. Krajský súd Bratislava toto
uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že
ani výrok rozsudku zo dňa 12.07.2007 v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť

pre jeho riadne nedoručenie. Uznesením zo dňa 24.06.2011 súd prerušil konanie do právoplatnosti
uznesenia o procesnom nástupníctve N. I.. V podanej ústavnej sťažnosti žalobca v 1. rade predovšetkým
zdôrazňoval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý počas 23 rokov trvajúceho konania V-2
13C/3/89 nevykonal dostatok úkonov a spôsobil, že prieťahmi boli porušené jeho ústavné práva na

spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu v 1. rade
vychádzal z troch základných kritérií : 1./ právnej a faktickej zložitosti veci; 2./ správaní sa účastníka
konania; 3./ postupu samotného súdu. Dospel k záveru, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv
a povinností rodičov k mal. dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité, no na druhejstranemožnovzhľadomnanutnosťvykonaniaznaleckéhodokazovaniahodnotiťpreskúmavanékonanie
ako fakticky zložité. To však nemôže ospravedlniť, že počas 23 rokoch konanie nebolo právoplatne
skončené. Vo vzťahu k správaniu sa žalobcov v 1. a 2. rade ústavný súd nezistil, čo by sa v súvislosti

s prieťahmi v konaní mohlo pripísať na ich ťarchu. Postup okresného súdu v posudzovanom konaní
s prihliadnutím na § 100 ods. 1, veta prvá OSP vyhodnotil ústavný súd tak, že ho charakterizovala
nečinnosť a neefektívnosť, ktorá bola charakteristická pre takmer celý priebeh napadnutého konania.
Keďže konanie č.k. V-2 13C/3/89 nebolo skončené ani po takmer 23 rokoch od jeho začatia, Ústavný
súd SR uzavrel, že postupom okresného súdu bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré

svojou intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Žalobca v 1. rade sa domáhal i priznania finančného zadosťučinenia 36.800,- eur z
dôvodu, že jeho právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch. Ústavný súd SR s prihliadnutím
na dĺžku konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci
nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, priznal žalobcovi v 1. rade ako primerané
finančné zadosťučinenie sumu 15.000,- eur.

8. Z Nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.08.2012 súd prvej inštancie zistil,
že v tomto konaní žalobkyňa v 2. rade namietala ústavnou sťažnosťou porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní č.k. V-2 13C/ 3/89 na rovnakom skutkovom základe ako žalobca

v 1. rade. Bolo rozhodnuté, že jej základné práva porušené boli, okresnému súdu bolo prikázané konať
bez zbytočných prieťahov a žalobkyni v 2. rade bolo priznané rovnaké finančné zadosťučinenie v sume
15.000,-eur. VodôvodnenínálezusúustálenétotožnézáveryakovnálezeÚstavnéhosúduSRč.IV.ÚS
381/2011-34 zo dňa 13.12.2011. Žalobkyňa sa pritom domáhala priznania finančného zadosťučinenia
až vo výške 83.500,- eur z dôvodu, že jej právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch. Ústavný

súd SR s prihliadnutím na dĺžku konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu však považoval
za primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 15.000,- eur vychádzajúc zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva.
9. Podľa názoru žalobcu v 1. rade Ústavný súd SR v citovaných nálezoch rozhodol len o porušení
základných práv žalobcov v 1. a 2. rade, ale nie o výške škody, ktorú im toto porušenie spôsobilo.

Následkom prieťahov v spornom súdnom konaní bolo zasiahnuté do jeho práva na výživné ako dieťaťa,
zdieľanie rovnakej životnej úrovne ako mal rodič Peter Storch a nemožnosť zúčastniť sa po ňom
dedičského konania. Počas 24 rokov podstúpil psychické a fyzické útrapy, ktoré spôsobili aj to, že v
detstve trpel astmou a nemohla mu byť poskytnutá taká zdravotná starostlivosť, akú by si zaslúžil. Čo
sa týka jeho spoločenského postavenia, v detstve a počas puberty sa cítil menejcenný a neakceptovaný

spoločnosťou, nakoľko v 90-tych rokoch sa rodinný súdny spor vnímal ako rarita. Od narodenia býval
so žalobkyňou v 2. rade v rodinnom dome v Senci, aj so starou matkou a súrodencami svojej matky
a ich rodinami. Do MŠ nechodil, do ZŠ nastúpil v roku 1989, kde mal dobrý prospech, avšak v roku
1995 sa mu prospech začal zhoršovať z dôvodu vyhrotenej situácie v domácnosti. Jeho nevlastný
otec A. terajší manžel žalobkyne v 2. rade, mu vyčítal, že kvôli konaniu č.k. V2 13C/3/89 uberá rodine

financie. Nevlastný otec od roku 1995-1996 prestal pracovať z dôvodu, že odmietol prispievať finančne
na žalobcu a podporovať platenie jeho advokáta v súdnom konaní. Kvôli výčitkám nevlastného otca
mával žalobca depresie, vyhýbal sa spoločnosti a kamarátom. Ak by mu Peter I. platil na jeho výživu
riadne a súd by o tomto rozhodol, nevlastný otec by mu nič nevyčítal a on mohol bývať v W.. V roku
1986 došlo k zmene jeho priezviska z C. na K., ale v rokoch 2004 - 2005 si žalobca z dôvodu uvedených

nedobrých vzťahov opätovne zmenil priezvisko na C.. Po nástupe na SOU elektrotechnické v roku
1997 sa prejavil jeho zhoršený prospech aj následkom konania č.k. V-2 13C/3/89, kedy prebiehalo
znalecké dokazovanie odberom krvi. Keby v tomto čase bolo konanie skončené, možno by prospech
žalobcu nebol taký zlý, mohol ísť na inú SŠ a neskôr na VŠ, na ktorú vzhľadom na nedostatok financií
nemohol nastúpiť. Po dosiahnutí plnoletosti začal žalobca hradiť odmenu advokátovi v konaní č.k. V-2

13C/ 3/89, čo by si bez pomoci žalobkyne v 2. rade nemohol dovoliť. Aj po nástupe do zamestnania
ako montážnik počítačových sietí, nemal žalobca dostatok financií. Finančné odmeny na advokátov
mohol využiť na prípadné zlepšenie nemčiny a zamestnanie v Rakúsku. Od marca 2012 pracuje riadne
v Rakúsku ako odborný pracovník. V dôsledku prieťahov v konaní mu bolo aj upreté právo dediť po
otcovi N. I. , zomr. XX.XX.XXXX, a starom otcovi F. I.. Ak by bol účastníkom dedičského konania, mohol

si overiť, či majetok P. I. bol skutočne predĺžený. Bolo porušené aj jeho právo na výživu a zdieľanie
rovnakej životnej úrovne akú mal jeho otec N. I., keďže sa jednalo o VŠ vzdelaného človeka, ktorý nemal
problémplatiťvýživné.SN.I.sanikdynesnažilskontaktovať,anisjehopotomkami.Jednéhozpotomkov
kontaktoval až v roku 2013 prostredníctvom facebooku a neskôr raz osobne, kde sa dozvedel výlučneto, že P. I. spáchal samovraždu. Výšku majetkovej ujmy odvodzoval žalobca od priznaného zročného
výživného v rozsudku č.k. V-2 13C 3/1989-574 zo dňa 14.11.2013, a výšku požadovanej nemajetkovej
ujmy 70.000,- eur odvodzoval od toho, že zásah žalovaného do jeho práv trval od jeho narodenia, čo

pociťoval hlavne v období štúdií na ZŠ a SŠ v rokoch 1991 - 2001, v nasledujúcom období túto ujmu tak
nepociťoval.Zadosťučinenímnebolanifakt,žepo24rokochsúdrozhodolovýživnom,avšakrozsudokje
nevymožiteľnýzdôvoduúmrtiapovinnéhopred11rokmi,čoobajažalobcoviavnímajúakonespravodlivé
a diskriminačné.
10. Žalobkyňa v 2. rade k uplatneným nárokom uviedla, že konanie č.k. V- 13C/3/89 jej poznačilo celý

život po dobu 30 rokov. Krátko po narodení žalobcu v roku 1988 sa dostavila na Okresný súd Bratislava-
vidiek, kde bola vypočutá a v roku 1989 podala žalobu o určenie otcovstva. Počas nasledujúcich rokov
bola odkázaná na výživu žalobcu v 1. rade sama. Nedostávala pomoc od štátu z dôvodu, že o určení
otcovstva nebolo rozhodnuté. V roku 1992 vypovedal v súdnom konaní N. I. tak, že v čase kritickom
pre splodenie dieťaťa sa stýkala s viacerými mužmi a zrejme žalobca v 1. rade nie je jeho synom.
Tieto vyjadrenia znášala žalobkyňa v 2. rade veľmi ťažko a cítila sa ponížená, nakoľko aj jej blízkemu

okoliu bolo toto vyjadrenie P. I. známe. Vydaním rozsudku v predmetnej veci pociťuje, že jej povesť bola
aspoň čiastočne očistená. Žalobca v 1. rade od narodenia trpel astmatickou bronchitídou, mal chodiť k
moru, avšak z nedostatku financií mu to nemohla poskytnúť. Po 6 mesiacoch od jeho narodenia musela
nastúpiť do zamestnania za účelom uživenia rodiny. Preto jej najväčším úsilím bolo čo najrýchlejšie
ukončenie konania č.k. V-2 13C/3/89, počas ktorého sa snažila byť súdu podľa možností nápomocná.

Mala i krízu v novom manželstve, nakoľko jej manžel vyčítal, že musí živiť žalobcu v 1. rade a prečo
súd nerozhodne vo veci. V súčasnej dobe je jej manželstvo od roku 1992 nefunkčné, avšak s terajším
manželom žijú v spoločnej domácnosti, nakoľko majú ďalšieho syna, nar. v roku 1986. N. I. bol od roku
1983 rozvedený, platil výživné na dve deti. Od tohto obdobia nemá žalobkyňa o ňom žiadne informácie,
nakoľko sa o neho nezaujímala. Dedičské konanie po ňom je ukončené, pričom zomrel ako nemajetný.

K preukázaniu otcovstva N. I. voči žalobcovi došlo v roku 2004, t.j. po rozhodnutí Ústavného súdu SR,
kedy sa súdne konanie č.k .V -2 13C/3/89 urýchlilo a vo veci bolo vydané rozhodnutie. Ak by súd vo veci
rozhodol za života N. I., mohla si od neho vymôcť výživné, nakoľko bol VŠ vzdelaný architekt a v čase
kedy ho žalobkyňa poznala, mal svoju firmu a bol finančne zabezpečený. Majetková škoda, ktorá jej
vnikla, predstavuje zročné výživné na žalobcu v 1. rade vo výške 83.500,- eur od jeho narodenia do doby

dovŕšenia plnoletosti. Túto sumu ustálil súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 14.11.2013, vychádzajúc aj
zo schopností a možností otca žalobcu - N. I.. Príčinnú súvislosť žalobkyňa v 2. rade vidí v tom, že ak by
v primeranej lehote bolo súdom vydané rozhodnutie o výživnom, tak by sa ho od P. I. domohla. Náhradu
nemajetkovej ujmy 50.000,- eur odvodzovala žalobkyňa v 2. rade od skutočnosti, že nepriaznivý zásah
do jej práv trval časť jej života od narodenia žalobcu v 1. rade, kedy bola sama odkázaná na jeho výživu

a starostlivosť, a nedostatok financií pociťovala od narodenia žalobcu do roku 2001, t.j. ukončenia jeho
strednej školy. Dôvodom je aj zásah do jej povesti a cti, za ktorý bol zodpovedný N. I., s ktorým pocitom
žila žalobkyňa až do rozhodnutia súdu o určení otcovstva.
11. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1; 4 ods. 1 písm. c); 9 ods. 1,
2; 15 ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1,2; 27 ods. 2; 28 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, účinného od 1.7.2004. Ďalej poukázal na § 18 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Konštatoval, že pri posúdení otázky aplikácie právnej úpravy, ktorú bolo treba na
prejednávanú vec aplikovať, vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 1Cdo/
107/2009, a z nálezu Ústavného súdu SR z 10. marca 2005 sp. zn. I.ÚS/ 221/04. Dospel k záveru, že

na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z., účinný od 01.07.2004. Uvedený zákon bližšie
nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto je potrebné vychádzať z príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442 a nasl.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Náhrada škody má predstavovať počínajúc účinnosťou

zákona č. 514/2003 Z.z. „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať za podmienok vymedzených v tomto
zákone aj peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Táto peňažná náhrada má zahŕňať ujmu spôsobenú
poškodením občianskej cti, dobrej povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia alebo
inú preukázanú nemajetkovú ujmu, ak ju nemožno napraviť inak. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). O vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho
úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku,
pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť zaškodu nenastáva. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon

spája zodpovednosť za škodu.
12. K jednotlivým uplatneným nárokom žalobcov súd prvej inštancie uviedol nasledovné:
· Reálna majetková hodnota uplatnenej pohľadávky vychádza z titulu zročného výživného, ktoré mal N.
I. zaplatiť žalobcovi v 1. rade na základe rozsudku č. k. V-2 13C/3/2989-574 zo dňa 14.11.2013. Táto
však bola ustálená bez preukázania akýchkoľvek zárobkových a majetkových pomerov menovaného,

len na základe tvrdení žalobcov, že bol občanom Rakúska pracujúcim v oblasti stavebníctva. Taktiež
bez akéhokoľvek odôvodnenia a ustálenia možnosti platenia výživného, súd v tejto veci ustálil povinnosť
N. I. platiť výživné na žalobcu od jeho narodenia do plnoletosti v čiastkach 300,- eur až 500,- eur.
Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť
štátu za ňu je daná, ak sa právo oprávneného proti povinnému stalo nevymožiteľným v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.

V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali, žeby N. I. počas svojho života vôbec prispieval nejakou
finančnou či materiálnou čiastkou na žalobcu v 1. rade a nepreukázali ani žiadne skutočnosti o osobe
N. I.. Uvádzali len chabé údaje preukazovaním fotografií jeho účasti na dostihoch a opierajúceho sa o
BMW, čo však nesvedčí o jeho majetkových pomeroch. Zvlášť keď v roku 2002 zomrel ako nemajetný,
bol rozvedený s povinnosťou platenia výživného na dve deti a bývalú manželku v r. 1992. Taktiež súd

nemal za preukázané ani to, žeby N. I. prípadne dobrovoľne platil žalobcovi výživné s prihliadnutím na
jeho popieranie otcovstva a nezáujem o kontakt so žalobcami,
· K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000 eur žalobca v 1. rade uviedol, že ujmu
pociťoval prevažne v období do roku 2001 a odvodzoval ju od porušenia jeho práva na výživu; práva na
zdieľanie rovnakej životnej úrovne ako rodič N. I.; práva ako dieťaťa vedieť, kto je jeho rodičom a práva

dediť. Žalobkyňa v 2. rade požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur odvodzovala
od vzniku ujmy ponížením jej osoby zo strany Petra I. pri jeho výsluchu v konaní v roku 1992, ktoré
skutočnosti oznámila rodine a známym, čo jej spôsobovalo pocit hanby, poníženosti. Od narodenia
žalobcu jeho výživu hradila sama a nemohla z finančného hľadiska liečiť jeho zdravotné problémy
pobytmi pri mori; nemohla od štátu poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa vyhl. č. XXX/XXXX

Z.z.. Kvôli neukončenému konaniu č.k. V-2 13C/3/89 mala krízu v novom manželstve. Súd k tomu
uviedol, že za prieťahy v konaní č.k. V-2 13C/3/89 boli žalobcovia odškodnení, každý vo výške priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- eur na základe nálezov Ústavného súdu SR z roku 2011 a 2012,
ktorú výšku odškodnenia za ústavný súd považoval za primeranú. Žalobcovia si z rovnakého dôvodu
porušenia čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uplatňujú v tomto konaní náhradu nemajetkovej

ujmy vo vyššej výške, a to žalobca v 1. rade 70.000,- eur a žalobkyňa v 2. rade 50.000,- eur. Samotní
žalobcovia potvrdili, že vydanie nálezov ústavného súdu malo urýchľujúci účinok na skončenie konania
č.k. V-2 13C/3/89, čo bolo pre nich významnou satisfakciou. V tejto súvislosti súd vyslovil právny názor,
že v prejednávanej veci si žalobcovia uplatňujú nároky podľa iného právneho titulu ako na Ústavnom
súde SR, konkrétne nároky podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Nejedná sa preto o prekážku rozhodnutej

veci, ako nesprávne tvrdil žalovaný. Je potrebné posúdiť to, či v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. nepostačuje pre žalobcov s prihliadnutím na už vyplatenú náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy
v konaní za dostačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva, ktoré však bolo taktiež v nálezoch
vyslovené. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že tvrdenia žalobcov o ich fyzických a
psychických útrapách počas trvania sporu č.k. V - 2 13C/3/89 od roku 1989, zdravotných problémoch

žalobcu trpiaceho astmou, pocitom menejcennosti v spoločnosti, depresií, hanby, kríza v manželstve
žalobkyne v 2. rade, nezhody žalobcu v 1. rade s nevlastným otcom D. Majbom, nemožnosť žalobcu v
1. rade študovať na VŠ z dôvodu nedostatku financií a nemožnosť pracovať v Rakúsku po ukončení
SOU, zostali výlučne v rovine tvrdení žalobcov.
· Posledným predpokladom úspešnosti vyhovenia žalobe je preukázanie príčinnej súvislosti medzi

škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd z vykonaného dokazovania nemal preukázanú
existenciu akejkoľvek škody vzniknutej v dôsledku prieťahov v konaní pod sp. zn.. V-2 13C/3/89 od roku
1989. Konkrétne nebolo preukázané, žeby v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní bolo to, že:
- v 90-tych rokoch z dôvodu sporu o určenie otcovstva vnímaného spoločnosťou ako rarita sa žalobca
v 1. rade mal cítiť ako menejcenný a neistý. V tom čase bol žiakom ZŠ, navyše s priezviskom Majba a

žijúci v kompletnej rodine s manželom žalobkyne v 2. rade a mladším bratom,
- žalobkyňa v 2. rade nastúpila do zamestnania pol roka po narodení žalobcu v 1. rade v roku 1984 z
dôvodu nedostatku financií. Žaloba o určenie otcovstva bola na súd podaná až v roku 1989, kedy žila
v spoločnej domácnosti už s terajším manželom. Žalobkyňa nepreukázala ani tvrdenie, že od štátu vdôsledku nerozhodnutia o určení otcovstva nemohla poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa
vyhl. č. 149/1988 Z.z.. Nebolo preukázané, žeby žalobca v 1. rade vôbec spĺňal s prihliadnutím na
uzavreté manželstvo žalobkyne v 2. rade s D. K. roku 1986, s ktorým žil v spoločnej domácnosti,

podmienky na jeho priznanie,
- žalobca trpel od detstva astmou a žalobkyňa mu nemohla z finančných dôvodov zabezpečiť pobyty pri
mori a poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti.,
- nastala v rodine žalobkyne a jej manžela v roku 1992 kríza, odkedy sa tento dozvedel o skutočnostiach
vypovedaných N. I.,; zvlášť, keď do dnešného dňa žije žalobkyňa s manželom i mladším synom v

spoločnej domácnosti v manželstve,
- žalobcovi v 1. rade vyčítal jeho nevlastný otec A. K. od roku 1995-1996, že ho nemieni živiť a skutočne
aj od tejto doby D. K. prestal pracovať. A ďalej, že vzťah žalobcu s nevlastným otcom nie je dobrý ani v
súčasnosti po vydaní rozsudku, pričom v dôsledku toho si žalobca spätne zmenil priezvisko z K. na C.,
- sa študijný prospech žalobcu zhoršil. Z vysvedčení žalobcu počas štúdií mal súd za preukázané, že
vždy patril k priemerným žiakom a zmaturoval na dostatočné. Preto aj jeho tvrdenie, že ak by nedošlo

k prieťahom v konaní mohol študovať na VŠ, je len hypotetické,
- počas trvania konania č.k. V- 2 13C 3/89 musel žalobca platiť advokátov v tomto konaní a následky
dlhodobej právnej neistoty mu spôsobovali stresy, depresie, zlosť, bolesť a obťažovanie zo strany súdu
tým, že súd až v roku 1995 nariadil krvnú skúšku P. I. za účelom preukázania jeho otcovstva. Je
nepochybné,ževroku1995malžalobca12rokov.Nadobudolplnoletosťvroku2001,pričomakovyplýva

zo spisu č.k. V-2 13C/3/89, ako plnoletý si zvolil ako advokáta v konaní JUDr. Hadrbulca až 07.03.2006,
- po skončení náhradnej vojenskej služby sa žalobca nemohol zamestnať v Rakúsku. Toto tvrdenie
je popreté samotným žalobcom, ktorý uviedol, že po skončení SOU chcel študovať VŠ. Žalobca ničím
nepreukázal jeho záujem a nemožnosť zamestnania sa v Rakúsku. Po ukončení náhradnej vojenskej
služby sa žalobca zamestnal v počítačovej firme a od roku 2012 je v Rakúsku riadne zamestnaný,

- akú životnú úroveň mal počas svojho života do roku 2002 N.. Obaja žalobcovia sa s P. Storchom vôbec
nekontaktovali a až prostredníctvom zistenia súdu v roku 2006 sa dozvedeli o jeho úmrtí v roku 2002.
Príčinou, že žalobca v 1. rade nemohol sledovať životnú úroveň P. I.a tak neboli prieťahy v konaní, ale
skutočnosť, že P. Storch do jeho smrti v roku 2002 nemal žiaden záujem o kontakt so žalobcami, a ani
žalobcovia nemali záujem udržiavať akýkoľvek vzájomný kontakt s ním,

- žalobca v 1. rade nemohol dediť po N.i a starom otcovi F. I.. Vo veci bolo preukázané, že N. I. zomrel ako
nemajetný a dedičské konanie po ňom bolo z tohto dôvodu zastavené. Existenciu dedičského konania,
zanechania majetku, prípadne úmrtia F. I., resp. akýchkoľvek dokladov, že F. I. je starým otcom žalobcu
v 1. rade, tento vôbec nepreukázal. Dokonca ani nevedel, kedy F. I. zomrel s tým, že mu to v roku 2013
spomínala dcéra P. I. O.,

- žalobkyňa v 2. rade od narodenia žalobcu v 1. rade pociťovala až do ukončenia jeho strednej školy
nedostatok financií. Žalobkyňa návrh na súd podala až v roku 1989, a prieťahy v konaní nemohli byť
tohto príčinou, keď sám N. I. sa plneniu vyživovacej povinnosti voči žalobcovi v 1. rade dobrovoľne
vyhýbal, dokonca popieral svoje otcovstvo,
- bolo zasiahnuté do dobrej povesti a cti žalobkyne v 2. rade vyjadrením N. I. pri jeho výsluchu v roku

1992, s ktorým pocitom žila až do rozhodnutia súdu v roku 2007. Sama žalobkyňa potvrdila, že za tento
zásah je zodpovedný P. I., preto súd nemôže v konaní niesť zodpovednosť za vyjadrenia účastníkov.

13. Na základe takto ustáleného skutkového a právneho stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že
k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného voči žalobcom navrhovateľom prieťahmi počas celého

konania vedeného pod p. zn. V-2 13C/ 3/89, ako konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch
zo dňa 15.08.2012 a 13.12.2011 síce došlo, avšak žalobcovia, na ktorých je dôkazné bremeno,
nepreukázali existenciu akejkoľvek škody vo forme nemajetkovej ujmy, a už vôbec nie existenciu
príčinnej súvislosti škôd majetkových či nemajetkových s nesprávnym úradným postupom - prieťahmi v
súdnom konaní. Neboli tak naplnené podmienky vzniku požadovaného nároku na náhradu majetkovej

i nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2004 Z.z. Navyše podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2004
Z.z., sa vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
uhrádza nemajetková ujma v peniazoch len v prípade, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobcovia ani v tomto prípade nepreukázali, z akého dôvodu
sa nedomáhali prvotne konštatovania porušenia práva (hoci vzhľadom na nepreukázanie existencie

škody je posúdenie tejto otázky nadbytočné), resp. z akého dôvodu im nepostačovala priznaná náhrada
nemajetkovejujmyzaprieťahyvkonaníkaždémuvovýške15.000,-eur,ktoréÚstavnýsúdSRpovažoval
za primerané. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému nepriznal ich náhradu, nakoľko tento žiadne trovy
nežiadal.
14. Rozsudok napadli odvolaním žalobcovia v 1. a 2. rade podaním doručeným súdu dňa 10.11.2014,

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Podľa ich názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým záverom súdu
prvej inštancie uviedli nasledovné:
Žalobkyňa v 2. rade sa v konaní nikdy nevyslovila, že by jej počiatočné ťažkosti, či už v finančné alebo
materské, akýmkoľvek spôsobom súviseli s prieťahmi v konaní č. V-2 13C/3/89. Chcela len poukázať na

to, že konanie o určenie otcovstva sa nezačalo až v roku 1989 začatím sporného konania, ale oveľa skôr
v konaní č. Nc/ 117/1983, ktoré sa týkalo počatia dieťaťa a určenia otcovstva, vzťahu s otcom dieťaťa
a možnosti finančnej pomoci pre nezaopatrené dieťa. Práve v tomto konaní jej bolo odporúčané podať
žalobu o určenie otcovstva a o úpravu práv a povinnosti rodičov k dieťaťu, a výšku výživného. K záveru
súdu, že žalovaný nepreukázal, že jeho vzťah s nevlastným otcom nie je dobrý, žalobcovia uviedli, že
nie je im zrejmé, na základe čoho súd konštatoval uvedenú skutočnosť. Žalobca v 1. rade si v rokoch

2004 až 2005 zmenil priezvisko na Vítek, čo je jasným znakom toho, že s nevlastným otcom nemal
dobrý vzťah a chcel týmto dať najavo, že nemá s ním vytvorené žiadne pozitívne väzby. Toto žalobca
uviedol aj vo svojich výpovediach. Ich vzťahy sú natoľko rozvrátené, že ani po ukončení dlhoročného
súdneho sporu ako hlavnej príčiny rozvratu, nebolo možné ich zlepšenie. K pochybnostiam súdu o
nepriaznivých fyzických a psychických stavoch žalobcu v 1. rade v dôsledku nariadenej krvnej skúšky

a pojednávaniam od roku 1995, a v súvislosti s jeho výdavkami na advokáta, ktorého si žalobca zvolil
až v roku 2006, hoci plnoletým sa stal už v roku 2001, žalobcovia uviedli, že je pravdou, že žalobca v 1.
rade mal v čase nariadenia krvnej skúšky jeho otca Petra I. iba 12 rokov. Nie je však zrejmé, prečo sa
súd domnieva, že by 12 - ročné dieťa nemohlo mať pocity stresu, depresie, zlosti, bolesti a obťažovania
zo strany súdu, a pamätať si ich do dospelosti; obzvlášť, keď proces určenia otcovstva vykonávaním a

porovnávaním krvných zložiek trval 9 rokov, teda do jeho veku 20 rokov. Nebol to teda len fakt, že krvná
skúška bola nariadená až v roku 1995. Súd vôbec nebral do úvahy to, že hoci Okresný súd Bratislava
III v spornej veci od roku 1995 vedel o ťažkostiach s doručovaním N. I., až dňa XX.X.XXXX požiadal
Ministerstvo spravodlivosti SR o doručovanie písomnosti N. do Rakúska. Následne v priebehu jedného
roka boli tieto písomnosti doručené a súčasne rakúska strana vykonala krvnú skúšku odporcu a doručila

v roku 1998 jej výsledky. Od roku 1997 až do 3.4.2003, kedy už mal žalobca v 1. rade 20 rokov, súd
nevykonal ani jeden úkon v súvislosti so zabezpečením hlavného dôkazu, a to či už nariadením krvnej
skúšky odporcu alebo nariadením krvnej skúšky matky a dieťaťa. V čase, kedy súd opakovane nekonal,
žalovaný zomrel. To znamená, že v čase, kedy súd nariadil krvnú skúšku žalobkyne v 2. rade ako matky
a žalobcu v 1. rade ako dieťaťa dňa 2.6.2004, bol Peter Storch už 2 roky mŕtvy. Pokiaľ ide o právne

zastúpenie žalobcu v 1. rade, v roku 2001 ho zastupovala JUDr. Čechová, a v roku 2005 si zvolil JUDr.
Hadrbolca. V roku 2014 pritom uviedol, že neplatil výdavky na advokáta od momentu, kedy nadobudol
plnoletosť a tieto začal platiť v roku 2003 až 2004, kedy prispieval svojej matke vždy čiastkou, ktorú si
mohol dovoliť a až neskôr začal advokátov platiť sám. Podľa názoru žalobcov nesprávne je aj tvrdenie
súdu, že dôvodom, prečo žalobca v 1. rade nemohol mať rovnakú životnú úroveň ako jeho otec Peter

Storch bolo, že tento nemal o neho záujem, a že žalobcovia nemali záujem udržiavať s ním akýkoľvek
vzájomný kontakt. Podľa ich názoru nie je podstatné, či oni mali záujem s N. I. udržiavať vzájomný
kontakt alebo nie. Pritom z výpovede žalobcu v 1. rade vyplynulo, že sa snažil kontaktovať N. I. na súdu
známych adresách, ale bezúspešne. Z výpovede žalobkyne v 2. rade vyplýva, že si s N. I. písali listy,
ktorým mu oznámila, že čaká dieťa, ku ktorému sa on v listoch hlásil, ale pred narodením žalobcu v

1. rade kontakt prerušil a viac ho nenadviazal. Žalobkyňa v 2. rade sa snažila tiež zisťovať jeho pobyt
cez organizáciu Červený kríž. Žalobca v 1. rade mal ako dieťa Petra I. zákonné právo dosiahnuť jeho
životnú úroveň a tiež mal právo na súdnu ochranu, ak bolo do jeho práv zasiahnuté. Dôkazom toho je aj
rozhodnutieOkresnéhosúduBratislavaIIIvspornomkonaní,ktorébolovydanépo24rokochodpodania
žaloby, avšak následne sa stalo nevymožiteľným. O nesprávnom úradnom postupe bolo rozhodnuté aj v

rozhodnutiach Ústavného súdu SR IV. ÚS 268/2012 a IV. ÚS 381/2011. Dôsledkom tohto nesprávneho
úradného postupu je aj skutočnosť, že žalobca v 1. rade nemohol mať takú úroveň ako jeho rodič. V
konaní pod sp. zn. V - 2 13C/ 3/89 bolo jasne preukázané výpoveďou N. I. z roku 1992, že platil výživné
na dve deti O.o výške 6 000,- šilingov mesačne, a bývalej manželke platil 2 200,- šilingov mesačne.
V tejto dobe pracoval ako stavebný technik. Súd pritom zistil majetkové pomery N. I. až o 21 rokov v

uvedenom konaní. Vo veci rozhodnutia o zročnom výživnom žalobkyni v 2. rade vo výške 83 500,- eur a
1 416,- eur pre žalobcu v 1. rade ide o právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III, ktoré nie
je možné ignorovať. Zvlášť keď rozhodnutie ohľadom stanovenia výživného súd riadne odôvodnil a nie
je dôvod domnievať sa, že zistenia súdu a dôvody jeho rozhodnutia nie sú relevantné. Súd individuálneskúmal schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov, a vychádzal z čistého mesačného
priemerného príjmu rodiča. Preto nie je dôvod domnievať sa, že Okresný súd Bratislava III v konaní č.
konania V - 2 13C/3/1989 rozhodol o výživnom tak, že žalovaný N. I. by nemohol v tomto čase platiť

výživné. K dedičskému konaniu po nebohom N. I. žalobcovia uviedli, že skutočnosť, že sa uzavrelo pre
nedostatok jeho majetku, je v tomto prípade bezpredmetná. Nemení to nič na fakte, že pre nesprávny
postup súdu sa žalobca v 1. rade nemohol zúčastniť dedičského konania po nebohom otcovi. Neúčasť
v dedičskom konaní mu spôsobila nemajetkovú ujmu z toho dôvodu, že nemohol byť prítomný na
prejednávaní dedičstva, nemohol byť informovaný o aktívach a pasívach v rámci dedičstva, odporovať

právnym úkonom, ktoré boli vykonané predtým ako poručiteľ zomrel, pričom jeho smrť bola plánovaná,
nakoľko spáchal samovraždu. Taktiež sa nemohol zúčastniť dedičského konania po svojom starom
otcovi F. I.. Súd preto nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobcovi v 1. rade v tomto išlo primárne
o dedenie majetku, hoci dedičské konanie bolo skončené pre nemajetnosť. Žalobcovia nesúhlasia ani
s tvrdením súdu, že prieťahy v konaní nemohli byť príčinou skutočnosti, že žalobkyňa v 2. rade
pociťovala od narodenia žalobcu v 1. rade až do ukončenia strednej školy nedostatok financií na výživu

a starostlivosť o neho z dôvodu, že N. popieral otcovstvo a dobrovoľne sa vyhýbal plneniu vyživovacej
povinnosti voči žalobcovi v 1. rade. Prioritnou príčinou toho, že žalobkyňa v 2. rade nemala dostatok
peňazí na výživu a starostlivosť o žalobcu v 1. rade počas celého jeho detstva bola tá, že nesprávnym
úradným postupom súdu nebolo za 24 rokov určené otcovstvo a rozhodnuté o výživnom. Ak by súd
rozhodol v primeranej lehote, žalobkyňa v 2. rade by dostávala výživné na žalobcu v 1. rade, keďže N. I.

platil výživné na svoje iné deti a bývalú manželku spolu 8 200,- šilingov mesačne. Zákon č. 514/2003 Z.z.
predpokladá možnosť priznania morálneho zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva
výrokom súdneho rozhodnutia ako hmotnoprávny nárok, o ktorom rozhodovanie nepochybne patrí do
právomoci všeobecných súdov. Porušenie práv žalobcov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR už
skonštatoval Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. IV. ÚS 268/2012 a IV. ÚS 381/2011, čo
zobral na vedomie aj prvostupňový súd. Cieľom primeraného zadosťučinenia bolo dovŕšenie ochrany
porušeného základného ústavného práva, a nie náhrada nemajetkovej ujmy, škody, útrapy za 24 rokov
- detstvo, psychika, zdravie, ktorá bola spôsobená žalobcom nesprávnym postupom orgánu verejnej

moci. Je pravdou, že konanie V - 2 13C/3/89 bolo skončené do dvoch rokov po rozhodnutí Ústavného
súdu SR, ale prvostupňový súd nebral do úvahy predchádzajúcich viac ako 20 rokov, počas ktorých
Okresný súd Bratislava III konal nesprávne a spôsobil, že žalobca v 1. rade nikdy nedostal príspevok
na výživu, nemohol sa zúčastniť dedičského konania po svojom otcovi, bol celé tie roky v právnej
neistote a v neposlednom rade, že obaja žalobcovia boli po celý čas súdu nápomocní. Z rozhodnutí

ústavného súdu pritom vyplýva pokiaľ ide o zložitosť veci, že spory o určení otcovstva a úpravu práv
a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do
štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Z pohľadu sťažovateľa išlo pritom o citlivú vec
majúcu pre jeho osobný status mimoriadny význam, čo vyžaduje zo strany všeobecného súdu osobitný
prístup. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, žalobcovia sa domnievajú, že podstatnou príčinou toho, že

sa nemôžu domôcť zročného výživného, že žalobcovia nikdy žiadne výživné nedostali. Nevyplýva zo
skutočnosti, že Peter Storch sa vyhýbal povinnosti platiť výživné, ani to, že sa žalobcovia nesnažili
udržiavať kontakt s ním, ani to, že N. I. bol v čase rozsudku mŕtvy a nemohol sa brániť. Podstatnou
príčinou bolo nesprávne konanie súdu, ktoré spočívalo v tom, že prvostupňový súd nariadil krvnú skúšku
žalovaného v novembri 1995, teda po 6 rokoch od podania žaloby. V roku 1997 Okresný súd požiadal

MS SR o pomoc pri doručovaní písomností N. I.. Hoci rakúska strana v roku 1998 doručila okresnému
súdu výsledok krvnej skúšky, až do 3.4.2003 súd nevykonal ani jeden úkon v súvislosti so zabezpečením
hlavného dôkazu, a to krvnej skúšky či už odporcu alebo nariadením krvnej skúšky žalobkyne v 2.
rade ako matky a žalobcu v 1. rade ako dieťaťa. Žalobcovia zdôraznili, že práve v čase, kedy súd
opakovane nekonal, odporca zomrel. V čase kedy súd nariadil ich krvnú skúšku, N. I. bol už dva roky

mŕtvy, pričom žalobcovia neskôr viedli 9 rokov konanie proti mŕtvemu a platili za právne služby. V rokoch
2000 až 2003 žalobcovia a ich právny zástupca niekoľkokrát bezvýsledne kontaktovali súd ohľadne
prekladu výsledku krvnej skúšky N. I.. Až 12.7.2007 súd vydal rozsudok, v ktorom určil otcovstvo aj
výšku výživného. Rozhodol však s procesnými pochybeniami, následkom čoho museli žalobcovia podať
odvolanie, keďže súd opomenul rozhodnúť o návrhu na zmenu petitu podanom na súd dňa 3.7.2007.

Konaním súdu sa takto celý proces predlžil o ďalšie dva roky. Potom ako súd dňa 27.1.2011 zistil, že
odporca je už mŕtvy, konanie uznesením neoprávnene zastavil z dôvodu, že žalobca v 1. rade neoznačil
vhodnúosobuzaopatrovníka.Pretosimuseližalobcoviaopätovnevziaťprávnikovnapodanieodvolania
a následne odvolací súd toto uznesenie zrušil, keďže súd žalobcu v 1. rade riadne nevyzval, aby označilvhodnú osobu za opatrovníka. Práve konanie na Okresnom súde Bratislava III bolo podstatnou príčinou
dlhoročnej právnej neistoty žalobcov a s tým spojených psychických útrap, ktoré za 24 rokov prežívali,
a tiež skutočnosti, že zročné výživné je v súčasnosti pre žalobcov nevymožiteľným. Domnievajú sa, že

súdprvejinštancieneprihliadolnazávažnosťvzniknutejujmy, akoajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
došlo. Domáhajú sa preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcom
aj náhradu trov konania. Alternatívne navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

15. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcov žalovanému dňa 26.11.2014, ktorý k nemu nepodal
písomné vyjadrenie.
16. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá

CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcov ako súd odvolací podľa § 34 CSP,
v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

17. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku a

postupu,ktorýmupredchádzal,dospelodvolacísúdkzáveru,žesúdprvejinštancieriadnezistilskutkový
stav veci ( § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom
odôvodnil, v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

18. Na zdôraznenie správnosti jeho záverov považuje odvolací súd v kontexte odvolacích námietok
žalobcov za potrebné zdôrazniť len nasledovné:
Predovšetkým sú správne závery súdu prvej inštancie, že vznik majetkovej škody žalobcov, spočívajúcej
v nezaplatení, resp. nevymožiteľnosti súdneho rozhodnutia na úhradu zročného výživného otcom
žalobcu v 1. rade, nemôže byť v priamej a bezprostrednej súvislosti s prieťahmi v namietanom

súdnom konaní. Priamou príčinou vzniku tohto následku je neuznanie otcovstva zo strany Petra I. po
narodení žalobcu v 1. rade a následne neplatenie výživného za jeho života. Aj pri existencii dôvodného
predpokladu, že pri včasnom súdnom rozhodnutí mohlo byť výživné aspoň sčasti žalobcom uhradené,
prieťahy v súdnom konaní sú až následnou, resp. sekundárnou príčinou. Zostáva len v hypotetickej
rovine, či by otec žalobcu v 1. rade aj po právoplatnom vynesení rozsudku v podstatne kratšej dobe,

mal dostatok majetku na úhradu výživného vcelku alebo len zčasti, resp. vôbec. Pokiaľ ide o nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. a 2. rade tak, ako ju tvrdili v priebehu súdneho konania,
žalobcom mohla v dôsledku prieťahov v spornom konaní na Okresnom súde Bratislava III vzniknúť len
jedna nemajetková ujma, ktorú už vyhodnocoval v rámci podaných ústavných sťažností Ústavný súd
Slovenskejrepubliky,aobompriznalakofinančnézadosťučinenienanáhraduichnemajetkovejujmyako

primeranú sumu každému po 15 000,- eur. Ústavný súd zohľadnil aj špecifickosť predmetu namietaného
súdneho konania, akým je závažnosť statusovej veci účastníka konania v súvislosti s určením otcovstva
a z toho vyplývajúcich nárokov majetkovej aj nemajetkovej povahy. Z judikatúry Ústavného súdu SR
pritom vyplýva, že uvedená suma je nadpriemerná vzhľadom na porovnateľné súdne konania, za ktoré
Ústavný súd SR už priznával finančné zadosťučinenie. Napríklad za 20 - ročné dedičské konanie v

konaní vedenom na Ústavnom súde SR pod sp. zn. IV. ÚS 592/2012 súd priznal sťažovateľovi sumu 8
000,- eur. Rovnakú sumu ústavný súd priznal za viac ako 20- ročné dedičské konanie v konaní vedenom
na Ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 132/2016. Za konanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré trvalo
viac ako 14 rokov, Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. III.ÚS 113/2003 priznal ako primerané finančné
zadosťučinenie finančnú čiastku menšiu ako 5 000,- eur. Za 21-ročné súdne konanie Ústavný súd SR

vo veci pod sp. zn. I.ÚS 320/2008 priznal finančnú satisfakciu 2 000,- eur. V súvislosti s predmetom
namietaného súdneho konania v prejednávanej veci Ústavný súd SR posudzoval takmer celé obdobie
súdneho konania na Okresnom súde Bratislava III, pretože po vydaní ústavných nálezov v roku 2011 a
2012, bolo toto konanie ukončené do dvoch rokov. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie toho
názoru, že Ústavný súd SR zohľadnil všetky okolnosti prípadu tak, ako ich uviedli aj v prejednávanej veci,

pri priznávaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Nie je preto dôvod, aby všeobecné súdy
v prejednávanej veci priznali na rovnakú nemajetkovú ujmu ďalšiu finančnú náhradu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. .19. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný, ktorý bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, by mal plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací
súd mu takýto nárok nepriznal.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).