Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, July 4, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 23Cb/376/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315219829
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete
ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2016:1315219829.4

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Feketem v právnej veci žalobcu: U.. U.
V., nar. XX. XX. XXXX, P. XXX/X, M., štátny občan SR, zastúpeného KRION Partners s. r. o., Palisády
50, Bratislava, IČO: 36 858 617, proti žalovanému: MED TRUST Slovakia s. r. o., Ferdiša Kostku 28,
Stupava, IČO: 46 633 448, zastúpeného POTOMA & Co., s. r. o., Palisády 56, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 36 861 898, o zaplatenie 12 851,30 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 12 851,30 eura s úrokom z omeškania vo výške
9,05 % ročne takto:
- zo sumy 4 896,74 eura od 11. 12. 2014 až do zaplatenia,
- zo sumy 7 954,56 eura od 16. 12. 2014 až do zaplatenia,
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom na začatie konania zo dňa 23. 09. 2015 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 12 851,30 eura s odôvodnením, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 24. 02. 2012 zmluvu o výkone

funkcie konateľa spoločnosti, na základe ktorej žalobca vykonával činnosti v súlade so zmluvou ako
konateľ obchodnej spoločnosti žalovaného a žalovaný sa zaviazal za výkon činnosti žalobcu v rozsahu
dohodnutom zmluvou zaplatiť dohodnutú odmenu vo výške 3 500,- eura (brutto)/mesačne (2 448,37
eura (netto/mesačne). Dňa 10. 11. 2014 sa konalo valné zhromaždenie žalovaného, na ktorom valné
zhromaždenie odvolalo žalobcu z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného s účinnosťou odo dňa 10. 11.
2014 a na ktorom sa spoločníci žalovaného súčasne dohodli, že žalobca obdrží kúpnu cenu za prevod

obchodného podielu vo výške 5 000,- eura a zároveň odmenu za výkon funkcie konateľa do konca roka
2014, t.j. odmenu za mesiac november 2014 a december 2014. V súlade s článkom IV. bod 1 zmluvy
tak vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie odmeny za obdobie november a december 2014 vo výške
4 896,74 eura (netto). S prihliadnutím na znenie článku IX. bod 5. zmluvy tak bol žalovaný povinný
zaplatiť žalobcovi odmenu za výkon funkcie konateľa za obdobie november a december 2014 do dňa 10.
12. 2014. Žalovaný však uvedenú časť odmeny nezaplatil, pričom odmenu za výkon funkcie konateľa

žalobcovi žalovaný vyplatil len za obdobie do konca októbra 2014. Žalovaný je tak povinný zaplatiť
žalobcovi dlžnú sumu predstavujúcu odmenu za výkon funkcie konateľa za obdobie november
2014 a december 2014 vo výške 4 896,74 eura. Žalobca ako konateľ spoločnosti žalovaného
mal na základe zmluvy tiež nárok na dovolenku v trvaní 5 týždňov, resp. 25 (dvadsaťpäť) dní za rok.
Žalobca si v rokoch 2013 a 2014 nevyčerpal svoj nárok na dovolenku ani len sčasti, čo preukazujú
výplatné lístky za mesiac december 2013 a za mesiac október 2014 vystavené žalovaným. Žalobca mal

tak v čase ukončenia platnosti zmluvy nárok na dovolenku v rozsahu 50 dní. Aj napriek skutočnosti,
že zmluva je zmluvou obchodnoprávnou, táto vo svojom článku III. bod 3. zakladá nárok žalobcuako konateľa na dovolenku, a to v rozsahu 5 týždňov ročne. Ďalšie práva a povinnosti vyplývajúce
účastníkom Zmluvy z predmetného ustanovenia zmluva síce výslovne neupravuje, avšak odkazuje na
Zákonník práce ako právny kódex všeobecne zakotvujúci podmienky vzniku, trvania a zániku nároku

na dovolenku u osôb, ktorým tento nárok vznikol (väčšinou zamestnancov). Vzhľadom na skutočnosť,
že zmluva výslovne predpokladá aplikáciu Zákonníka práce, pričom zakotvuje nárok žalobcu na
dovolenku, pre ostatné podmienky uplatnenia si tohto nároku neupravené samotnou zmluvou je
nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Ten vo svojom ust. § 116 ustanovuje
nárok oprávnenej osoby na náhradu mzdy (v danom prípade odmeny konateľa) v prípade, ak si tieto

nemohla vyčerpať z dôvodu skončenia platnosti zmluvy, k čomu došlo aj u žalobcu. Z uvedeného dôvodu
má žalobca nárok na náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku v celom rozsahu, tzn. v rozsahu 50
dní dovolenky. Z uvedeného vyplýva, že v prípade skončenia pracovného pomeru má zamestnanec
(v tomto prípade žalobca ako konateľ) nárok na preplatenie dovolenky v celom rozsahu, v ktorom
si ju nevyčerpal, a to tak za obdobie roka, v ktorom došlo k ukončeniu zmluvy, ako aj za obdobie
predchádzajúceho roka. Uvedený nárok mu vznikol z dôvodu, že si túto nemohol vyčerpať z dôvodu

skončenia pracovného pomeru (v danom prípade zmluvy). Tento nárok je v zmysle ust. § 116 v spojení s
ust. § 134 Zákonníka práce potrebné vypočítať zo sumy žalobcovho priemerného hodinového zárobku
zaokrúhleného na štyri desatinné miesta, ktorý sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu a z obdobia
odpracovaného zamestnancom (v danom prípade žalobcom) v rozhodujúcom období; rozhodujúcim
obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci kalendárnemu štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný

zárobok. Výška hodinového priemerného zárobku/odmeny žalobcu rozhodujúceho pre výpočet nároku
na náhradu odmeny žalobcu za nevyčerpanú časť dovolenky bola žalovaným ako zamestnávateľom
vyčíslená v sume 19,8864 eura/hod. (na každú hodinu nevyčerpanej dovolenky žalobcu). Žalobca ako
konateľvykonávalsvojufunkciunepretržite,pričomdĺžkajehopracovnéhočasubolazmluvoudohodnutá
v rozsahu 40 hodín týždenne, z čoho vyplýva priemerná dĺžka jedného pracovného dňa žalobcu v dĺžke

8 hodín. Vzhľadom na uvedené je tak potrebné nárok žalobcu na náhradu odmeny za nevyčerpanú
dovolenku vypočítať podľa nasledovného vzorca: hod. (denný prac. čas) x 19,8864 eura (priemerná
hod. odmena) x 50 dní (nevyčerpaná dovolenky) = 7 954,56 eura. Pokiaľ ide o splatnosť predmetného
nároku, táto sa rovnako bude spravovať ustanoveniami Zákonníka práce, nakoľko zmluva splatnosť
odmeny za nevyčerpanú časť dovolenky výslovne neupravuje. Pri skončení pracovného pomeru je

možné zvoliť dve situácie, a to vyplatiť splatnú mzdu v deň skončenia pracovného pomeru alebo v iný
deň najneskôr však v deň najbližšieho výplatného termínu po dni skončenia pracovného pomeru. V
tomto termíne je zamestnávateľ povinný vyplatiť aj ďalšie zákonné alebo dohodnuté nároky,
teda preplatenú nevyčerpanú dovolenku (ust. § 116), odstupné alebo aj odchodné, ak sú splnené
podmienky podľa ust. § 76 Zákonníka práce. Je zrejmé, že žalovaný bol povinný žalobcovi jednak

preplatiť celú nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 50 dní, pričom túto mu bol povinný vyplatiť najneskôr
v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia platnosti zmluvy, ktorá skončila dňa
10. 11. 2014 s tým, že najbližším výplatným termínom bol v zmysle článku IV. bod 1. zmluvy pätnásty
deň po uplynutí príslušného kalendárneho mesiaca. Odmena žalobcu za obdobie november 2014 tak
podľa zmluvy mala byť vyplatená najneskôr do 15. 12. 2014, kedy mala byť žalobcovi vyplatená aj

čiastka predstavujúca náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku. Výška nároku žalobcu na náhradu
odmeny za nevyčerpanú dovolenku tak predstavuje celkovo čiastku 7 954,56 eura, s úhradou ktorej
sa žalovaný v súlade s vyššie uvedeným dostal do omeškania dňa 16. 12. 2014 zo sumy:
- 4 896,74 eura predstavujúcej odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa za mesiace november a
december 2014, a

- 7 954,56 eura predstavujúcej náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu za roky 2013 a 2014, pričom
žalobca má nárok na preplatenie dovolenky v trvaní 2 x 25 dní.

2. Žalovaný k veci písomne uviedol, že pri vzniku odporcu dňa 13. 04. 2012 bol žalobca v súlade s
platnými právnymi predpismi vymenovaný za prvého konateľa spoločnosti žalovaného. Dňa 24. 07.

2012 uzatvoril žalovaný s žalobcom zmluvu o výkone funkcie konateľa spoločnosti, ktorou si upravili
svoje vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z ich právneho vzťahu. V článku IV ods. 1 zmluvy o
výkonefunkciekonateľaspoločnostisaúčastnícikonaniadohodli,žekonateľmánároknavýkončinností
v súlade s touto zmluvou nárok na odmenu vo výške 3 500,- eura brutto za každý mesiac funkcie,
odmena bude vyplácaná do 15 dní po uplynutí príslušného kalendárneho mesiaca. Dňa 10. 11. 2014 sa

konalo mimoriadne valne zhromaždenie žalovaného, na ktorom došlo okrem iného k odvolaniu žalobcu
z funkcie konateľa žalovaného ku dňu prijatia tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť
funkcia žalobcu ako konateľa žalovaného skončila dňa 10. 11. 2014. Z uvedeného dôvodu je nesporné,
že žalobca nemá nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie konateľa žalovaného za obdobie poskončení jeho funkcie, t.j. žalobca nemá nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie za celý mesiac
november 2014 a december 2014 vo výške 4 896,74 eura. V zápisnici z rokovania mimoriadneho
valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 10. 11. 2014 je uvedené, že v bode 3 programu predniesol

predsedajúci návrh na schválenie prevodu obchodného podielu spoločníka MVDr. Márie Bojčíkovej vo
výške 10% zo základného imania spoločnosti v nominálnej hodnote 750,- eura na druhého spoločníka
spoločnosti MED TRUST Handelsges.m.b.H. za nadobúdajúcu cenu 5 000,- eura. Obaja spoločníci
zhodne uvádzajú, že U.. U.E. V. sa zaväzuje do 14 dní odo dňa prijatia tohto rozhodnutia previesť
na spoločnosť akékoľvek a všetky registrácie produktov druhého spoločníka spoločnosti MED TRUST,

ktoré zaregistrovala na/resp. prospech seba resp. v prospech akejkoľvek svojej spoločnosti, všetky
povinnosti spoločníkov vyplývajúce z tohto zmluvného vzťahu sa považujú za vyriešené, žalobca
sa zaväzuje uskutočniť všetky právne úkony za účelom zmeny autorizačných práv pred všetkými
orgánmi, predovšetkým sa zaväzuje navštíviť banku Spoločnosti a zmeniť všetky autorizačné práva na
nového konateľa spoločnosti, t.j. Štěpána Bogdaniča, spoločník MED TRUST bude informovať všetkých
zákazníkov o zmene na pozícii konateľa spoločnosti, žalobca obdrží kúpnu cenu za prevod obchodného

podielu vo výške 5 000,- eura a zároveň odmenu za výkon funkcie konateľa do konca roka 2014
(november a december 2014) a žalobca sa zaväzuje do konca roka 2014 poskytovať novému konateľovi
spoločnosti akúkoľvek súčinnosť vo veciach. K bodu 3 bolo prijaté uznesenie. Podľa čl. IV ods. 3 zmluvy
o výkone funkcie konateľa spoločnosti platí, že spoločnosť žalovaného je oprávnená v súlade s kritériami
určenými valným zhromaždením spoločnosti poskytnúť konateľovi okrem základnej mzdy mesačnej

odmeny prémie. Z citovaného článku zmluvy o výkone funkcie konateľa je nesporné, že žalovaný
bol oprávnený poskytnúť konateľovi okrem dojednanej odmeny aj prémie/odmenu naviac, avšak iba v
súlade s rozhodnutím a kritériami určenými valným zhromaždením. Žalobca navyše nesplnil ani jednu
z vyššie uvedených povinností, ktoré výslovne uviedol v zápisnici z rokovania mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovaného zo dňa 10. 11. 2014 s odkazom na ust. § 36 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho

zákonníka. V súlade s čl. III ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti platí, že počas
výkonu funkcie mal konateľ nárok na dovolenku v trvaní 5 týždňov za rok. Termín čerpania dovolenky
konateľa mal byť stanovený vždy po dohode konateľa s obchodným vedením väčšinového spoločníka
spoločnosti žalovaného. Vzťah medzi žalobcom ako konateľom žalovaného a žalovaným je výhradne
obchodnoprávnym vzťahom. Medzi účastníkmi konania nebol v zmluve o výkone funkcie konateľa

spoločnosti dojednaný nárok žalobcu ako konateľa na náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku. V
súlade s článkom II ods. 1 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti platí, že konateľ bol oprávnený
a súčasne povinný samostatne konať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa týkajú obchodného vedenia
spoločnosti za podmienok stanovených touto zmluvou, v súlade so spoločenskou zmluvou a pokynmi
valného zhromaždenia spoločnosti. V čl. II ods. 2 písm. a) a písm. b) zmluvy o výkone funkcie konateľa

sa zmluvné strany dohodli, že konateľ je povinný v rámci výkonu svojej funkcie zabezpečovať najmä
riadenie spoločnosti a konanie v jej mene, rozhodovanie o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ
nie sú zverené do pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti jej spoločenskou zmluvou, stanovami,
rozhodnutím valného zhromaždenia alebo právnymi predpismi. Podľa čl. II ods. 3 zmluvy o výkone
funkcie konateľa platí, že konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou

a v súlade so strategickými cieľmi a záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, využívajúc
pri tom v plnej miere prospech spoločnosti svoje odborné znalosti, schopnosti, zručnosti a kontakty.
Zároveň podľa čl. VII ods. 1 zmluvy platí, že konateľ zodpovedá za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
porušením jeho povinností vyplývajúcich z pokynov valného zhromaždenia, povinností ustanovených
spoločenskouzmluvou,stanovamialebovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,najmäprekročením

konateľových oprávnení vrátane poskytnutia plnení spoločníkom spoločnosti v rozpore s ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Počas výkonu funkcie konateľa žalovaného bol žalobca niekoľkokrát vyzvaný
zo strany väčšinového spoločníka odporcu, t.j. zo strany spoločnosti MED TRUST Handelsges m.b.H.,
aby informoval spoločníkov o záležitostiach žalovaného, najmä o hospodárskom vývoji a ekonomickom
stave žalovaného. Napriek tomu žalobca nebol schopný v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi mu

zo zmluvy o výkone funkcie konateľa nepredložiť relevantné doklady preukazujúce reálny hospodársky
a ekonomický stav žalovaného, nepredložil napr. evidenciu preukazujúcu množstvo predaného tovaru
za požadované obdobie, množstvo a hodnotu tovaru nachádzajúceho sa na sklade, množstvo a
hodnotu zásob a pod. Vzhľadom na uvedené nemal väčšinový spoločník vôbec žiadnu vedomosť
o reálnom hospodárnom vývoji a ekonomickom stave žalovaného, pričom žalobca ani na niekoľko

výziev nepredložil žiadnu relevantnú správu o hospodárskom vývoji a ekonomickom stave žalovaného.
Následne po odvolaní žalobcu z funkcie konateľa žalovaného zabezpečil žalovaný vykonanie interného
účtovného auditu žalovaného, z ktorého žalovaný preukázateľné zistil, že žalobca v období, počasktorého bol konateľom odporcu, porušoval nielen zmluvné, ale aj zákonné povinnosti pri správe cudzieho
majetku, a to:
- v rozpore s čl. II ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti nevykonával svoju pôsobnosť

s odbornou starostlivosťou,
- v rozpore s čl. II ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti vykonával svoju pôsobnosť v
rozpore so záujmami spoločnosti žalovaného,
- v rozpore s čl. II ods. 2 písm. d) a písm. f) zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti nezabezpečil
riadne vedenie účtovníctva predpísanej evidencie, resp. napriek niekoľkým výslovným žiadostiam

neinformoval väčšinového spoločníka odporcu o záležitostiach žalovaného,
- v rozpore s čl. II ods. 8 zmluvy neuschoval starostlivo všetky písomnosti, doklady, listiny ako
aj akékoľvek iné záznamy súvisiace s výkonom funkcie konateľa a činnosťou spoločnosti a tieto
písomnosti, doklady, listiny ako aj akékoľvek iné záznamy neodovzdal žalovanému.
Podľa ust. § 379 Obchodného zákonníka sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa Uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 sa pod pojmom škoda

chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
poskytnutím peňazí, ak má plniť reparačnú funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu
spôsobenej ujmy, nie však viac. Počas obdobia, kedy bol žalobca konateľom žalovaného, došlo v
dôsledku porušenia povinností žalobcu pri správe cudzieho majetku k vzniku značnej škody na strane

žalovaného. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti označuje priama väzba javov, v rámci ktorého
jeden jav vyvoláva druhý jav. O vzťahu príčinnej súvislosti teda ide vtedy, ak vznikla konkrétna majetková
ujma následkom konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu. Je nesporné, že v dôsledku porušenia
povinnosti žalobcu pri správe cudzieho majetku došlo k vzniku značnej škody na strane žalovaného, čím
je príčinná súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom škody v tomto prípade daná.

3. Navrhovateľ k veci ešte písomne uviedol, že žalobca riadne vykonával funkciu konateľa žalovaného
až do odvolania, t. j. do dňa 10. 11. 2014, čo žalovaný sám vo svojom odpore potvrdil, pričom odmena
žalobcu za výkon funkcie konateľa mu bola zaplatená iba za výkon jeho činnosti do októbra 2014
(vrátane). Nárok na alikvotnú časť odmeny žalobcu za obdobie 10 dní v mesiaci november 2014, čo

predstavuje čiastku vo výške 816,12 eura, je celkom zrejmý a nespochybniteľný. Pokiaľ ide o nárok
žalobcu na úhradu odmeny za ostatnú časť obdobia november 2014 (20 dní) a celý december 2014
bol uvedený nárok žalobcu účastníkmi jasne dohodnutý a žalovaný sa s jeho úhradou dostal do
omeškania. Argumentácia žalovaného o neexistencii predmetného nároku spočíva v tvrdeniach o tom,
že počas mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného konaného dňa 10. 11. 2014 nebolo prijaté

osobitné uznesenie o priznaní tohto nároku, hoci zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia
uvedený nárok vo svojom texte potvrdzuje, a zároveň uvedený nárok žalobcu bol údajne podmienený
inými povinnosťami uvedenými v bode 3. zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré
podľa tvrdení žalovaného splnené neboli. Časť zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia -
Bod 3 Programu, Ad. 2.) je súčasťou rozhodnutí valného zhromaždenia bez ohľadu na skutočnosť, že

nie je výslovne uvedená v texte označenom ako uznesenie. Predmetná časť zápisnice totiž celkom
jednoznačne uvádza, že tam vymedzené práva a povinnosti predstavujú spoločné rozhodnutie oboch
spoločníkov („obaja spoločníci spoločnosti zhodne uvádzajú''), pričom vo svojom závere uvádza aj
spôsob hlasovania spoločníkov. Uvedené potvrdzuje aj 1. odsek tejto časti zápisnice z mimoriadneho
valnéhozhromaždenia,podľaktorého„U..U.V.sazaväzujedo14dníododňaprijatiatohtorozhodnutia“,

v ktorom je celkom jednoznačne vyjadrená vôľa účastníkov považovať aj tam vymedzené práva a
povinnosti účastníkov za schválené rozhodnutím valného zhromaždenia žalovaného. Formu uznesenia
valného zhromaždenia Obchodný zákonník ani žiadny iný zákon nikde vo svojich ustanoveniach
nezakotvuje. Primerane je potrebné vychádzať z ust. § 127a Obchodného zákonníka, ktorý upravuje
obsah zápisnice ovalnom zhromaždení. Jednou ználežitostí je ajrozhodnutievalnéhozhromaždenia

s uvedením výsledku hlasovania. Z predmetného ustanovenia Obchodného zákonníka možno dospieť
k nasledovným záverom:
- z uvedeného ustanovenia, ani z iných ustanovení Obchodného zákonníka nijakým spôsobom
nevyplýva, že každé rozhodnutie valného zhromaždenia musí mať formu uznesenia,
- uvedené ustanovenie, ani iné ustanovenie Obchodného zákonníka neupravuje formálne náležitosti

uznesenia, resp. rozhodnutia valného zhromaždenia, ani nezakotvuje povinnosť označiť rozhodnutie
ako „uznesenie" na to, aby také rozhodnutie bolo považované za uznesenie,
- analogicky možno na formu uznesenia valného zhromaždenia aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, príp. zákona o obchodnom registri či príslušnej vyhlášky iba v prípadoch, kedy tietovýslovne požadujú určité obsahové náležitosti daného rozhodnutia na to, aby na jeho základe mohlo
dôjsťnapr.kzápisomzmienspoločnostivobchodnomregistri(akovprípadeodseku5.bodu3Programu,
časti Ad. 2.) zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia, kde zákon jasne uvádza nevyhnutný

rozsah údajov, ktoré musia byť v rozhodnutí valného zhromaždenia obsiahnuté); v prípade rozhodnutia
valného zhromaždenia o priznaní dotknutého nároku na odmenu však o takýto prípad nešlo.
S poukazom na vyššie uvedené zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia - v časti bod 3
Programu, Ad. 2.) obsahuje riadne prijaté a schválené rozhodnutie valného zhromaždenia žalovaného
vo forme zaväzujúcej dotknutých účastníkov. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že uvedenie výsledku

hlasovania sa nachádza na záver uvedenej časti zápisnice, pričom z neho nijakým spôsobom nevyplýva,
že by sa hlasovanie spoločníkov malo týkať výlučne rozhodnutia uvedeného v časti označenej ako
„uznesenie č. 2". Aj keby sa s názorom o prijatí rozhodnutí vo forme uznesení tunajší súd nestotožnil,
čo by odporovalo úmyslu účastníkov celkom zrejme vyplývajúceho z textu zápisnice z mimoriadneho
valného zhromaždenia, nároky žalobcu zakotvené v zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia -
bod 3 Programu, Ad. 2.) aj napriek tomu vznikli a sú odôvodnené. Článok IV. bod 3. zmluvy uvádza, že

spoločnosť je oprávnená v súlade s kritériamiurčenými valným zhromaždením Spoločnosti
poskytnúť konateľovi okrem základnej mesačnej odmenu prémie. Z uvedeného ustanovenia
zmluvy vyplýva jednak oprávnenie žalovaného priznať okrem mesačnej odmeny žalobcovi aj ďalšie
peňažné nároky, a zároveň z neho nijakým spôsobom nevyplýva. že prémie žalobcu ako konateľa
by museli byt' prijaté valným zhromaždením formou uznesenia, príp. inej špeciálnej formy rozhodnutia.

Rozhodnutie valného zhromaždenia zakotvené v zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia tak
len potvrdzuje, že tieto kritériá splnené boli, na základe čoho valné zhromaždenie v zápisnici iba
skonštatovalo vznik tohto nároku žalobcu. Osobitne však rozhodnúť o tomto nároku valné zhromaždenie
povinné nebolo a rovnako takéto rozhodnutie nebolo podmienkou vzniku tohto nároku žalobcu.
Ani zákon v žiadnom svojom ustanovení neustanovuje, aby bolo ku každému bodu zápisnice

vydané samostatné uznesenie. Ani v prípade ostatných odsekov 1., 2., 3., 4. a 6. bodu 3 Programu
Ad. 2.) zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia nebolo valným zhromaždením žalovaného
prijaté rozhodnutie s výslovným uvedením, že ide o rozhodnutie prijaté formou „uznesenia", pričom
žalovaný uvedené rozhodnutia nijako nespochybňuje, iba žalobcovi vytýka údajné nesplnenie tam
uvedených povinností žalobcu. Vzhľadom na to, že zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia,

ktorú podpisovali oba dotknuté subjekty (spoločnosť/žalovaný aj konateľ/žalobca) možno v časti
súvisiacej s predmetným nárokom žalobcu rovnako považovať za dodatok k Zmluve. Text zápisnice z
mimoriadnehovalnéhozhromaždeniapredstavujelenpotvrdenieústnedohodnutéhonárokuvnejbližšie
špecifikovaného, na ktorého vznik sa žiadna forma rozhodnutia valného zhromaždenia nevyžaduje,
čo predstavuje len spôsob výpočtu, príp. splatnosti tejto odmeny, pričom nemôže ísť o odmenu za

reálny výkon tejto funkcie v uvedenom období, nakoľko žalobca skončil výkon funkcie ku dňu 10. 11.
2014. Z uvedeného ustanovenia je však celkom zrejmá vôľa účastníkov poskytnúť žalobcovi odmenu
vo výške odmeny za obdobie dvoch mesiacov. Vedenie valného zhromaždenia konaného dňa 10.
11. 2014, ako aj zhotovenie zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia bolo zabezpečované
žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom. V prípade nepriznania uplatneného nároku žalobcu súdom

z dôvodu prípadného nedostatku formy daných rozhodnutí valného zhromaždenia dôjde u žalobcu k
vzniku škody spôsobenej žalovaným vo výške uplatneného nároku (t. j. vo výške 4 896,74 eura),
ktorý si bude žalobca uplatňovať. Akákoľvek podmienka obsiahnutá v zmluve predstavuje vedľajšie
zmluvné dojednanie, podstatou ktorého je závislosť právnych následkov zmluvy od určitej skutočnosti,
o ktorej zmluvné strany v čase uzavretia zmluvy nevedia, či dôjde k jej splneniu, a ak áno,

kedy sa tak stane. S poukazom na ust. § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby došlo k
platnému dohodnutiu či už odkladacej alebo rozväzovacej podmienky je nevyhnutné, aby tento úmysel
zmluvných strán vyplýval z daného právneho úkonu. Zo znenia zápisnice z mimoriadneho valného
zhromaždenia nijakým spôsobom nevyplýva, že by mali byt' tam uvedené práva a povinnosti, resp.
nároky, účastníkov vzájomne podmienené, pričom práve naopak, tieto sú v zápisnici označené každý

osobitne a celkom zreteľne od seba odlíšené. Predmetné nároky nemožno podmieniť ani z dôvodu,
že ich základom sú dva celkom odlišné právne vzťahy, a to jednak právny vzťah medzi žalobcom ako
konateľom a žalovaným ako obchodnom spoločnosťou, pre ktorú žalobca vykonával funkciu konateľa, a
zároveň pôjde o právny vzťah založený medzi spoločníkmi, t. j. žalobcom a spoločnosťou MED TRUST
Handelsges.m.b.H. Je nespravodlivé a len ťažko vykonateľné podmieňovať vznik práv a povinností

jedného subjektu (napr. spoločnosti MEDT TRUST Handelsges.m.b.H.) splnením práv a povinností
inej osoby z iného vzťahu, ktorého sám nie je tento subjekt účastníkom (napr. spoločnosť MEDT
TRUST Handelsges.m.b.H. nie je v danom prípade vo vzťahu so žalovaným, pokiaľ ide o vzťah
založený účastníkmi tohto konania zmluvou). Zároveň možnosť dojednania podmienky podľa ust. § 36Občianskeho zákonníka v zápisnici valného zhromaždenia nie je možná, nakoľko nejde o typický právny
úkon, s ktorým Občiansky zákonník v predmetnom ustanovení počíta, a to najmä s prihliadnutím na
to, že spoločníci svojimi rozhodnutiami na valnom zhromaždení ukladajú práva a povinnosti aj tretím

osobám (konateľom). Vzhľadom na to, že práva a povinnosti špecifikované účastníkmi v zápisnici z
mimoriadneho valného zhromaždenia - bod 3 Programu, časť Ad. 2.) nie sú právami a povinnosťami
navzájom podmienenými, aj v prípade existencie nárokov žalovaného nie sú navzájom podmienené.
Skutočnosť, že Obchodný zákonník v ust. § 261 ods. 6 písm. a) vymedzuje absolútne obchodné
záväzkové vzťahy nijakým spôsobom nebráni účastníkom v tom, aby si v obchodnoprávnej zmluve

dohodli úpravu svojich práv a povinností aj nad rámec toho, čo Obchodný zákonník zakotvuje. Podľa
ust. § 66 Obchodného zákonníka v praxi sa do zmluvy spravidla preberú ustanovenia, ktoré upravujú
práva a povinnosti tohto ktorého orgánu konkrétnej právnej formy obchodnej spoločnosti.
Zmluva môže vykonať podrobnejšie úpravu týchto práv a povinností a upraviť ďalšie oráva a povinnosti,
ktoré nesmú odporovať kogentným ustanoveniam Obchodného zákonníka. Jedinou podmienkou takejto
úpravy je, že takéto dojednanie nesmie odporovať zákonu, pričom pôjde predovšetkým o kogentné

ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko ustanovenia dispozitívne umožňujú účastníkom odlišnú
úpravu. Opačný výklad než výklad uvedený vyššie by znamenal, že akýkoľvek obchodnoprávny vzťah
majúcipovahuabsolútnehoobchodusamôžespravovaťvýlučneustanoveniamitretejčastiObchodného
zákonníka,čojeabsolútneneprijateľnéapopierazákladnéprincípysúkromnéhopráva,medziktorépatrí
okrem iných aj zásada všetko je dovolené, čo nie je zakázané. Obchodné právo, rovnako ako aj právo

občianske, patrí do oblasti súkromného práva, a teda aj na obchodnoprávne aj občianskoprávne vzťahy
treba princípy súkromného práva aplikovať. Obmedzenia spočívajúce v povinnosti účastníkov spravovať
sa treťou časťou Obchodného zákonníka spočívajú v tom, že pokiaľ ide o zmluvný vzťah tam upravený,
zmluvné strany sú povinné dodržiavať ustanovenia tam zakotvené. Uvedené sa však týka výlučne
kogentných ustanovení, nakoľko v prípade dispozitívnych ustanovení sa aj v prípade pomenovaných

zmlúv môžu účastníci od právnej úpravy Obchodného zákonníka odchýliť, prípadne dojednať ďalšie
práva a povinnosti, ktoré Obchodný zákonník výslovne neupravuje. Vyššie uvedené pravidlá je potrebné
aplikovať obzvlášť v prípade nepomenovaných zmlúv, akou je aj zmluva uzatvorená účastníkmi, nakoľko
jej obsahové náležitosti žiadne zákonné ustanovenie neupravuje. Podporná aplikácia Zákonníka práce
na vzťah štatutárneho orgánu a obchodnej spoločnosti celkom racionálna. Činnosť štatutárnych orgánov

pri výkone ich činnosti pre spoločnosť sa totiž v mnohom podobá na výkon činnosti zamestnanca
(samozrejme o takúto činnosť nejde), okrem iného z dôvodu existencie ich povinnosti pri zabezpečovaní
rozhodnutí orgánu, ktorému za výkon svojej činnosti zodpovedajú. Takýto charakter mal aj výkon
činnosti žalobcu pre žalovaného, ktorý možno deklarovať na viacerých ustanoveniach zmluvy, napríklad
konateľ bol oprávnený a súčasne povinný samostatne konať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa

týkali obchodného vedenia spoločnosti za podmienok stanovených zmluvou, v súlade so spoločenskou
zmluvouapokynmivalnéhozhromaždeniaspoločnosti,predchádzajúci súhlas valného zhromaždenia
spoločnosti sa bude vyžadovať aj k nasledovným právnym úkonom konateľa v mene spoločnosti
(a to aj vtedy, ak v jednotlivom prípade patria k bežnému obchodnému vedeniu spoločnosti) atď.
Obchodný zákonník nevylučuje, aby zmluvné strany pri úprave práv a povinností konateľa upravili určitú

čiastkovú problematiku (napr. dovolenka, pracovný čas) odkazom na úpravu v inom právnom predpise.
Použitie odkazov na Zákonník práce je racionálne a v praxi bežné, lebo Zákonník práce konkrétne
podmienky výkonu funkcie štatutárneho orgánu neupravuje a odpadá tak potreba podrobne ich v zmluve
upraviť. Použitie odkazov na Zákonník práce v zmluve však neznamená, že zmluva ako celok podlieha
režimu Zákonníka práce, nakoľko sa jedná o absolútny obchodnoprávny vzťah. Následkom je len to, že

v niektorých čiastkových otázkach je tak postavenie konateľa podobné ako postavenie zamestnancov.
Vzhľadomnato,žezmluvaovýkonefunkcienemástriktnestanovenéprávaapovinnostiaideotakzvanú
nepomenovanú zmluvu, môže obsahovať niektoré ustanovenia, ktoré pripomínajú inštitúty Zákonníka
práce - napríklad dovolenka či odstupné. V tomto prípade treba striktne odlišovať ustanovenia zmluvy,
ktoré spadajú pod úpravu Zákonníka práce od ustanovení, na ktoré sa vzťahuje úprava Obchodného

zákonníka. Výkon činnosti konateľa je závislou činnosťou, avšak potvrdzuje racionálnosť aplikácie
Zákonníka práce na daný typ vzťahov. Zmluva o výkone funkcie predstavuje nepomenovaný zmluvný
vzťah, na základe čoho zákon ponecháva na účastníkoch, aby si podľa svojich potrieb upravili svoje
vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce im z tohto vzťahu. Jedinou podmienkou, ktorú zákon zakotvuje
pri dojednaní obsahu takejto zmluvy je podmienka, aby tento obsah neodporoval zákonu, v danom

prípade predovšetkým kogentnej úpravy tretej časti Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník ako
kódexsúkromnéhoprávavšakvžiadnomsvojomustanovenínezakazuje,abysiúčastnícitýchtovzťahov
upravili niektoré svoje práva a povinnosti s odkazom na iný právny predpis, napríklad na Zákonník
práce. Úprava ich vzťahov je tak z veľkej časti ponechaná na vôľu účastníkov. Z obsahu zmluvy vôľaúčastníkov vyplýva celkom jednoznačne, kde zmluva výslovne pomenúva a zakotvuje okrem iných
práv a povinností nárok žalobcu na dovolenku v trvaní 5 týždňov za rok, a teda uvedený nárok výslovne
priznáva. Podmienky ďalšej existencie tohto nároku zmluva nijakým spôsobom neupravuje, avšak táto

v článku X. ods. 3. výslovne odkazuje na podpornú aplikáciu Zákonníka práce na vzťahy výslovne
zmluvou neupravené. Zmluva v predmetnom ustanovení hovorí o tom, že uvedený odkaz na Zákonník
práce sa použije pre zmluvné vzťahy medzi zmluvnými stranami, ktoré nie sú výslovne upravené touto
zmluvou. Účelom použitia uvedeného odkazu bola snaha vyhnúť sa presnej úprave inštitútov, ktoré
už v niektorom z kódexov (či už Obchodného zákonníka alebo Zákonníka práce) upravené sú.

Zmluva neupravuje, že by takýto nárok bol vylúčený, ale odkazuje na Zákonník práce, preto
nemožno pochybovať o úmysle účastníkov spravovať nárok na dovolenku rovnakými podmienkami,
aké sa uplatnia v prípade zamestnancov, v rámci ktorých patrí oprávnenej osobe aj nárok na jej
preplatenievprípadejejnevyčerpaniazdôvoduukončeniazmluvy.Inštitút dovolenky ako jediný pozná
Zákonník práce, pričom zmluva podmienky trvania a zániku nároku žalobcu na dovolenku nijakým
spôsobom neupravuje. Z uvedeného dôvodu je tak celkom jednoznačný zámer účastníkov spravovať

podmienky uvedeného nároku ustanoveniami Zákonníka práce, čo s prihliadnutím na vyššie uvedené
zákon jednoznačne dovoľuje, pričom ide o bežnú prax pre daný typ záväzkového vzťahu. Pokiaľ ide
o odkaz na použitie Zákonníka práce v zmluve žalobca nemal vedomosť, aké iné nároky by sa mali
spravovať úpravou Zákonníka práce, keď nie nároky a inštitúty zakotvené výlučne v Zákonníku práce
(napr. dotknutý nárok na dovolenku) a čo malo byť teda úmyslom, ak nie úprava týchto práv a povinností

účastníkov. Naviac to bol práve žalovaný, ktorý predložil žalobcovi navrhované znenie zmluvy, preto
argumentácia žalovaného v tejto časti uplatneného nároku je účelová a sledujúca snahu žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. Tvrdenia žalovaného o vzniku škody sú všeobecné, vágne,
nepreukázané a aj v prípade, že by sa ich pravdivosť preukázala, tieto sú pre dané konanie celkom
irelevantné. Žalovaný ani jednu z podmienok vzniku nároku na náhradu škody nepreukázal, ba ani len

nevyčíslil výšku škody.

4. Na pojednávaní dňa 18. 04. 2016 sa žalobca vyjadril k veci aj prostredníctvom svojho právneho
zástupcu tak, že žalovaný odvádzal za navrhovateľa príslušné odvody ako za zamestnanca. § 5
ods. 1 písm. b/ zákona o dani z príjmov uvádza, že príjem za funkciu konateľa je príjem zo závislej

činnosti bez ohľadu na to, akou zmluvou bude funkcia konateľa upravená a daňovník sa na účely tohto
zákona považuje za zamestnanca. Nakoľko za žalobcu boli odvádzané odvody ako za zamestnanca
je zavadzajúce tvrdiť, že jeho nároky ohľadom dovolenky sú obchodným inštitútom. Žalovaným nebolo
preukázané, že škoda vznikla, rovnako nebola preukázaná ani jej výška ani to, či za škodu zodpovedá
žalobca.

5. Na pojednávaní dňa 18. 04. 2016 sa žalovaný vyjadril k veci aj prostredníctvom svojho právneho
zástupcu tak, že konateľ je povinný vykonávať funkciu nepretržite bez časového ohraničenia, pričom
zamestnanec vykonáva svoju činnosti v stanovenom pracovnom čase. Ak je príjem za funkciu konateľa
príjmom zo závislej činnosti a na účely zákona o dani z príjmu sa takýto daňovník považuje za

zamestnanca, týka sa to iba účelu zákona o príjme, avšak to nezakladá pracovnoprávny vzťah konateľa
a spoločnosti.

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov konania, a ďalej listinnými
dôkazmi, a to: zmluvou o výkone funkcie konateľa spoločnosti žalovaného, zápisnicou z rokovania

mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného zo dňa 10. 11. 2014 spolu s listinou
prítomných, výplatnými lístkami žalobcu za mesiace august 2012, december 2012, december 2013,
apríl 2014 a október 2014, oznámením Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. zo dňa 28. 10. 2015,
informáciou Sociálnej poisťovne zo dňa 12. 04. 2016, potvrdením o zdaniteľných príjmoch žalobcu ako
fyzickej osoby za rok 2014, hromadnými príkazmi k úhrade, výpisom z obchodného registra spoločnosti

žalovaného,akoajďalšímilistinnýmidôkazmi,založenýmivspise,azistilskutkovýstavveci,preukázaný
vykonaním týchto dôkazov.

7. Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného Zákonníka (ďalej len „Obch. Z.“) tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

8. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obch. Z. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisovobčianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

9. Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obch. Z. podnikateľom podľa tohto zákona je osoba zapísaná v
obchodnom registri.

10. Podľa ust. § 66 ods. 3 veta tretia Obch. Z. ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva
alebo stanovy neurčujú inak, je odvolanie z funkcie účinné prijatím rozhodnutia príslušným orgánom

spoločnosti.

11. Podľa ust. § 127a ods. 2 Obch. Z. zápisnica o valnom zhromaždení obsahuje
a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,
b) miesto a čas konania valného zhromaždenia,
c) meno predsedu valného zhromaždenia a zapisovateľa,

d) opis prerokovania jednotlivých bodov programu valného zhromaždenia,
e) rozhodnutie valného zhromaždenia s uvedením výsledku hlasovania.

12. Podľa ust. § 135a ods. 1 Obch. Z. konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní

zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,
zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám
by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone
svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy
tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

13. Podľa ust. § 261 ods. 6 písm. a) Obch. Z. touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom
a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti
na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym

orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou,
ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a
záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia.

14. Podľa ust. § 263 ods. 1 Obch. Z. strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej

jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1,
§ 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a,
340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479
ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660
ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

15. Podľa ust. § 266 ods. 1 Obch. Z. prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento
úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

16. Podľa ust. § 266 ods. 2 Obch. Z. v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1,

vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej
bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im
spravidla v tomto styku prikladá.

17. Podľa ust. § 266 ods. 3 Obch. Z. pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na

všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany
medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

18. Podľa ust. § 266 ods. 4 Obch. Z. prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba
pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

19. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. Z. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako
typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.20. Podľa ust. § 272 ods. 1 Obch. Z. zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch
ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana je pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu,
aby sa zmluva uzavrela v písomnej podobe.

21. Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) občiansky zákonník upravuje
majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako
aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné
zákony.

22. Podľa ust. § 36 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

23. Podľa ust. § 36 ods. 2 OZ podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky
úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali,
pominú.

24. Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí
pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu,
žezamestnanecstratilvzhľadomnasvojzdravotnýstavpodľalekárskehoposudkudlhodobospôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume jeho

priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej
ako päť rokov.

25. Podľa ust. § 76 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zamestnancovi patrí pri skončení pracovného
pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že

zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu, odstupné najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného mesačného
zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov.

26. Podľa ust. § 116 ods. 2 Zákonníka práce za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej

výmery dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho
roka, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

27. Podľa ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový
zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa

pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje
na najbližší eurocent nahor.

28. Podľa ust. § 340a ods. 1 Obch. Z. zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka z
dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej
výzvyveriteľapodobnejpovahy,ktoroupožadujesplneniepeňažnéhozáväzku(ďalejlen„doklad“),alebo
60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa strany o
dlhšej lehote splatnosti dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam

vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a druhej vety sa
nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

29. Podľa ust. § 365 ods. 1 Obch. Z. dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to
až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

30. Podľa ust. § 369 ods. 1 Obch. Z. ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

31. Podľa ust. § 369 ods. 2 Obch. Z. ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.32. Prechodné ustanovenie účinné od 15. januára 2009
Podľa ust. § 768f Obch. Z. ustanovenia účinné od 15. januára 2009 sa nevzťahujú na omeškanie, ktoré
vzniklo pred 15. januárom 2009.

33. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2013
Podľa ust. § 768k ods. 2 Obch. Z. práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv
uzavretých pred 1. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013.

34. Podľa ust. § 768k ods. 3 Obch. Z. ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a),
osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva
(§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka (§ 365) a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach
a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy
uzavreté pred 1. februárom 2013.

35. Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka (po 01.02.2013) ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška
úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

36. Prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 1. januára 2015
Podľa ust. § 3a Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka (po 01.01.2015) ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2015, výška úrokov z
omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014.

37. Dôkazná povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia
v zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. (platnom v čase do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania
s odkazom na ust. § 470 ods. 1 C.s.p.) znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového

stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení tejto strany sporu. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané

(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov na základe
dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom
dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností strany sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou
tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť

tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť
dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok,
že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania. (Najvyšší súd SR č.k. 4 Cdo 285/2008).

38. Súd vo veci vykonal dokazovanie vyššie uvedenými dôkazmi, pričom ako základnú otázku súd
riešil pôsobnosť právneho predpisu na zmluvný vzťah strán sporu. Zo zhodných tvrdení strán sporu a
zo zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti žalovaného mal súd preukázané, že žalobca sa na
základe predmetnej zmluvy ako nepomenovanej zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
stal konateľom (štatutárnym zástupcom) žalovaného dňa 24. 07. 2012 (v konaní predložená zmluva

síce neobsahovala ani podpisy zmluvných strán, ani uvedenie dátumu jej uzavretia, avšak súd mal túto
skutočnosť uzavretia predmetnej zmluvy preukázanú zo zhodného tvrdenia strán sporu v zmysle ust §
186 ods. 2 veta prvá C.s.p.), čím medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261
ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka.

39. Na základe vyššie uvedeného a citovaných zákonných ustanovení súd mal za preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným vznikol podľa ust. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka obchodnoprávny
záväzkový vzťah, nakoľko pri vzniku tohto záväzkového vzťahu bolo zrejmé s prihliadnutím na povahu
zmluvných strán (žalobca bol štatutárnym orgánom spoločnosti žalovaného podľa ust. § 133 a nasl.Obchodného zákonníka a žalovaný bol obchodnou spoločnosťou ako podnikateľ podľa ust. § 2 ods.
2 písm. a) Obchodného zákonníka), takže na tento ich záväzkový vzťah sa vzťahujú ustanovenia
Obchodného zákonníka okrem ustanovení, ktoré Obchodný zákonník nerieši a ktoré rieši iný právny

predpis s odvolaním sa na ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka.

40. Súd mal z vykonaného dokazovania zmluvou o výkone funkcie konateľa spoločnosti žalovaného,
zápisnicou z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného zo dňa 10. 11.
2014 a zhodnými vyjadreniami strán sporu za preukázané, že predmetnou zmluvou sa žalovaný zaviazal

za výkon činnosti žalobcu v rozsahu dohodnutom zmluvou zaplatiť mu dohodnutú odmenu vo výške
3 500,- eura brutto/mesačne (články I. bod 2. a IV. bod. 1. predmetnej zmluvy). Dňa 10. 11. 2014
sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného, na ktorom mimoriadne valné zhromaždenie
odvolalo žalobcu z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného s účinnosťou odo dňa 10. 11. 2014 a na
ktorom sa spoločníci žalovaného súčasne dohodli, že žalobca obdrží kúpnu cenu za prevod obchodného
podielu vo výške 5 000,- eura a zároveň odmenu za výkon funkcie konateľa do konca roka 2014, t.j.

odmenu za mesiac november 2014 a december 2014.

41. Súd mal rovnako z vykonaného dokazovania výplatnými lístkami žalobcu za mesiace december
2013 a október 2014 za preukázané, že žalobca ako konateľ spoločnosti žalovaného mal na základe
zmluvy tiež nárok na dovolenku v trvaní 5 týždňov, resp. 25 (dvadsaťpäť) dní za rok (článok III. bod 3.

predmetnej zmluvy). Žalobca si v rokoch 2013 a 2014 nečerpal žiadnu dovolenku.

42. Nárok žalobcu pozostával z dvoch častí, a to:
- sumy 4 896,74 eura predstavujúcej odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa za mesiace november
a december 2014, a

- sumy 7 954,56 eura predstavujúcej náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu za roky 2013 a 2014.

43. Nárok na sumu 4 896,74 eura predstavujúcu odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa za mesiace
november a december 2014.
Dňa 10. 11. 2014 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného, na ktorom mimoriadne valné

zhromaždenie odvolalo žalobcu z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného s účinnosťou odo dňa 10. 11.
2014 a na ktorom sa spoločníci žalovaného súčasne dohodli, že žalobca obdrží kúpnu cenu za prevod
obchodného podielu vo výške 5 000,- eura a zároveň odmenu za výkon funkcie konateľa do konca roka
2014, t.j. odmenu za mesiac november 2014 a december 2014. Uvedené znamená, že žalobcovi vznikol
v súlade s článkom I. bod 2. a IV. bod. 1. predmetnej zmluvy nárok na zaplatenie odmeny za obdobie

november a december 2014 vo výške 4 896,74 eura (netto). S prihliadnutím na znenie článku IX. bod
5. zmluvy tak bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odmenu za výkon funkcie konateľa za obdobie
november a december 2014 do dňa 10. 12. 2014. Žalovaný uvedenú časť odmeny žalobcovi nezaplatil,
pričom odmenu za výkon funkcie konateľa žalobcovi žalovaný vyplatil len za obdobie do konca októbra
2014.

44. Žalovaný túto časť žalovaného nároku žalobcu spochybňoval tvrdením, že dňa 10. 11. 2014 sa
konalo mimoriadne valne zhromaždenie žalovaného, na ktorom došlo okrem iného k odvolaniu žalobcu
z funkcie konateľa žalovaného ku dňu prijatia tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť
funkcia žalobcu ako konateľa žalovaného skončila dňa 10. 11. 2014, takže žalobca nemá nárok

na zaplatenie odmeny za výkon funkcie konateľa žalovaného za obdobie po skončení jeho funkcie,
t.j. žalobca nemá nárok na zaplatenie odmeny za výkon funkcie za celý mesiac november 2014
a december 2014 vo výške 4 896,74 eura. Podľa čl. IV ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa
spoločnosti platí, že spoločnosť žalovaného je oprávnená v súlade s kritériami určenými valným
zhromaždením spoločnosti poskytnúť konateľovi okrem základnej mzdy mesačnej odmeny prémie. Z

citovaného článku zmluvy o výkone funkcie konateľa je nesporné, že žalovaný bol oprávnený poskytnúť
konateľovi okrem dojednanej odmeny aj prémie/odmenu naviac, avšak iba v súlade s rozhodnutím a
kritériami určenými valným zhromaždením. Žalobca navyše nesplnil ani jednu z povinností uvedených
v zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré sú výslovne uviedené v zápisnici z rokovania
mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 10. 11. 2014 s odkazom na ust. § 36 ods.

1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, navyše si žalobca podľa čl. II zmluvy o výkone funkcie konateľa
neplnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti konateľa, takže podľa čl. VII ods. 1 predmetnej zmluvy
zodpovedá za škodu, ktorá vznikla spoločnosti žalovaného porušením povinností žalobcu vyplývajúcich
z pokynov valného zhromaždenia, povinností ustanovených spoločenskou zmluvou, stanovami alebovšeobecne záväznými právnymi. Uvedené porušenie povinností žalobcu ako konateľa počas jeho
výkonu funkcie konateľa žalovaného malo spočívať v tom, že žalobca bol niekoľkokrát vyzvaný zo
strany väčšinového spoločníka odporcu, t.j. zo strany spoločnosti MED TRUST Handelsges m.b.H.,

aby informoval spoločníkov o záležitostiach žalovaného, najmä o hospodárskom vývoji a ekonomickom
stave žalovaného, napriek tomu žalobca nebol schopný v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi mu zo
zmluvy o výkone funkcie konateľa nepredložiť relevantné doklady preukazujúce reálny hospodársky a
ekonomický stav žalovaného. Následne po odvolaní žalobcu z funkcie konateľa žalovaného zabezpečil
žalovaný vykonanie interného účtovného auditu žalovaného, z ktorého žalovaný preukázateľné zistil,

že žalobca v období, počas ktorého bol konateľom odporcu, porušoval nielen zmluvné, ale aj zákonné
povinnosti pri správe cudzieho majetku, a to:
- v rozpore s čl. II ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti nevykonával svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou,
- v rozpore s čl. II ods. 3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti vykonával svoju pôsobnosť v
rozpore so záujmami spoločnosti žalovaného,

- v rozpore s čl. II ods. 2 písm. d) a písm. f) zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti nezabezpečil
riadne vedenie účtovníctva predpísanej evidencie, resp. napriek niekoľkým výslovným žiadostiam
neinformoval väčšinového spoločníka odporcu o záležitostiach žalovaného,
- v rozpore s čl. II ods. 8 zmluvy neuschoval starostlivo všetky písomnosti, doklady, listiny ako
aj akékoľvek iné záznamy súvisiace s výkonom funkcie konateľa a činnosťou spoločnosti a tieto

písomnosti, doklady, listiny ako aj akékoľvek iné záznamy neodovzdal žalovanému.
Počas obdobia, kedy bol žalobca konateľom žalovaného, došlo v dôsledku porušenia povinností žalobcu
pri správe cudzieho majetku k vzniku značnej škody na strane žalovaného.

45. Súd, vychádzajúc zo sporných tvrdení sporových strán ohľadom nároku žalobcu na jeho odmenu za

mesiace november a december 2014 a vykonaného dokazovania sa ustálil v názore, že nárok žalobcu
na alikvotnú časť odmeny vykonávanie funkcie konateľa za obdobie 10 dní v mesiaci november 2014,
čo predstavuje čiastku vo výške 816,12 eura, je zrejmý a nespochybniteľný nielen s odkazom na články
I. bod 2. a IV. bod. 1. predmetnej zmluvy, ale aj z vyššie uvedeného tvrdenia žalovaného. Pokiaľ ide
o nárok žalobcu na úhradu odmeny za ostatnú časť obdobia november 2014 (20 dní) a celý

december 2014 súd mal za to, že zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia uvedený nárok
žalobcu vo svojom texte výslovne potvrdzuje. Časť zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia
- Bod 3 programu, Ad. 2. je súčasťou rozhodnutí mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného
bez ohľadu na skutočnosť, že nie je výslovne uvedená v texte označenom ako uznesenie. Predmetná
časť zápisnice celkom jednoznačne uvádza, že tam vymedzené práva a povinnosti predstavujú

spoločné rozhodnutie oboch spoločníkov („obaja spoločníci spoločnosti zhodne uvádzajú“), pričom vo
svojom závere uvádza aj spôsob hlasovania spoločníkov. Uvedené potvrdzuje aj 1. odsek tejto časti
zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia, podľa ktorého „U.. U. V. sa zaväzuje do 14 dní
odo dňa prijatia tohto rozhodnutia“, čím je jednoznačne vyjadrená vôľa prítomných považovať aj tam
vymedzené práva a povinnosti za schválené rozhodnutím valného zhromaždenia žalovaného. Formu

uznesenia valného zhromaždenia (alebo mimoriadneho valného zhromaždenia) Obchodný zákonník
vo svojich ustanoveniach nezakotvuje ani neprikazuje. Primerane je potrebné vychádzať z ust. §
127a ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje obsah zápisnice o valnom zhromaždení.
Jednou z náležitostí je aj rozhodnutie valného zhromaždenia s uvedením výsledku hlasovania.
Z predmetného ust. § 127a ods. 2 Obchodného zákonníka možno dospieť k tomu, že zo žiadneho

ustanovenia Obchodného zákonníka nevyplýva, že každé rozhodnutie valného zhromaždenia musí
mať formu uznesenia, že žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka neupravuje formálne náležitosti
uznesenia, resp. rozhodnutia valného zhromaždenia, ani nezakotvuje povinnosť označiť rozhodnutie
ako „uznesenie" na to, aby také rozhodnutie bolo považované za uznesenie a že analogicky možno na
formu uznesenia valného zhromaždenia aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, príp. zákona

o obchodnom registri či príslušnej vyhlášky iba v prípadoch, kedy tieto výslovne požadujú určité
obsahové náležitosti daného rozhodnutia na to, aby na jeho základe mohlo dôjsť k určitým právnym
konzekvenciám, pričom v prípade rozhodnutia valného zhromaždenia o priznaní dotknutého nároku na
odmenu o takýto prípad nešlo. S poukazom na uvedené predmetná zápisnica z mimoriadneho valného
zhromaždenia obsahuje riadne prijaté a schválené rozhodnutie valného zhromaždenia žalovaného vo

forme zaväzujúcej dotknutých účastníkov. Tento názor potvrdzuje aj skutočnosť, že uvedenie výsledku
hlasovania sa nachádza na záver uvedenej časti zápisnice, pričom z neho nijakým spôsobom nevyplýva,
že by sa hlasovanie spoločníkov malo týkať výlučne rozhodnutia uvedeného v časti označenej
ako „uznesenie č. 2". Tento záver je navyše podporený aj článkom IV. bod 3. predmetnej zmluvy, podľaktorého bola spoločnosť žalovaného oprávnená v súlade s kritériami určenými valným
zhromaždením spoločnosti poskytnúť konateľovi okrem základnej mesačnej odmenu aj prémie.
Z uvedeného ustanovenia predmetnej zmluvy vyplýva jednak oprávnenie žalovaného priznať okrem

mesačnej odmeny žalobcovi aj ďalšie peňažné nároky, a zároveň z neho nijakým spôsobom
nevyplýva. že prémie žalobcu ako konateľa by museli byt' prijaté valným zhromaždením formou
uznesenia, príp. inej špeciálnej formy rozhodnutia. Rozhodnutie mimoriadneho valného zhromaždenia
zakotvené v zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia tak len potvrdzuje, že tieto kritériá splnené
boli, na základe čoho mimoriadne valné zhromaždenie v zápisnici iba konštatovalo vznik tohto nároku

žalobcu, pričom osobitne rozhodnúť o tomto nároku mimoriadne valné zhromaždenie povinné nebolo
a rovnako takéto rozhodnutie nebolo podmienkou vzniku tohto nároku žalobcu. Text zápisnice z
mimoriadnehovalnéhozhromaždeniapredstavujelenpotvrdenieústnedohodnutéhonárokuvnejbližšie
špecifikovaného, na ktorého vznik sa žiadna forma rozhodnutia valného zhromaždenia nevyžaduje,
čo predstavuje len spôsob výpočtu, príp. splatnosti tejto odmeny, pričom nemôže ísť o odmenu za
reálny výkon tejto funkcie v uvedenom období, nakoľko žalobca skončil výkon funkcie ku dňu 10. 11.

2014. Z uvedeného ustanovenia je však celkom zrejmá vôľa účastníkov poskytnúť žalobcovi odmenu
vo výške odmeny za obdobie dvoch mesiacov novembra a decembra 2014. Vedenie mimoriadneho
valnéhozhromaždeniakonanéhodňa10.11.2014,akoajzhotoveniezápisnicezmimoriadnehovalného
zhromaždenia bolo navyše zabezpečované žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom.

46. S poukazom na ust. § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby došlo k platnému dohodnutiu
či už odkladacej alebo rozväzovacej podmienky je nevyhnutné, aby tento úmysel zmluvných strán
vyplýval z daného právneho úkonu. Zo znenia zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia
nijakým spôsobom podľa názoru súdu nevyplýva, že by mali byť tam uvedené práva a povinnosti
vzájomne podmienené, pričom tieto sú naopak v zápisnici označené každý osobitne a od seba odlíšené.

Predmetné nároky nemožno podmieniť ani z dôvodu, že ich základom sú dva celkom odlišné právne
vzťahy, a to jednak právny vzťah medzi žalobcom ako konateľom a žalovaným ako obchodnom
spoločnosťou, pre ktorú žalobca vykonával funkciu konateľa, a zároveň právny vzťah založený medzi
spoločníkmi, t. j. žalobcom a spoločnosťou MED TRUST Handelsges.m.b.H. Nie je možné podmieňovať
vznikprávapovinnostíjednéhosubjektu(napr.spoločnostiMEDTTRUSTHandelsges.m.b.H.)splnením

práv a povinností inej osoby z iného vzťahu, ktorého sám nie je tento subjekt účastníkom (napr.
spoločnosť MEDT TRUST Handelsges.m.b.H. nie je v danom prípade vo vzťahu so žalovaným, pokiaľ
ide o vzťah založený stranami sporu predmetnou zmluvou). Zároveň možnosť dojednania podmienky
podľa ust. § 36 Občianskeho zákonníka v zápisnici mimoriadneho valného zhromaždenia nie je možná,
nakoľkonejdeotypickýprávnyúkon,sktorýmObčianskyzákonníkvpredmetnomustanovenípočíta,ato

najmä s prihliadnutím na to, že spoločníci svojimi rozhodnutiami na mimoriadneho valnom zhromaždení
uložili práva a povinnosti aj tretím osobám (konateľom). Vzhľadom na to, že práva a povinnosti
špecifikované účastníkmi v zápisnici z mimoriadneho valného zhromaždenia - bod 3 programu, časť
Ad. 2.) nie sú právami a povinnosťami navzájom podmienenými, nemožno ich považovať za navzájom
podmienené.

47. Žalovaným uplatňovaný nárok na náhradu škody súd považoval za účelový a žiadnym dôkazom
nepreukázaný, nakoľko jednak žalovaný nevyčíslil výšku uplatňovaného nároku na náhradu škody, a
jednak žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazom v zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. (platnom v
čase do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania s odkazom na ust. § 470 ods. 1 C.s.p.), že by

žalobca porušil akúkoľvek svoju povinnosť v súvislosti s vykonávaním jeho činnosti konateľa žalovaného
a v prípade, ak by aj žalobca takúto svoju povinnosť porušil, takéto porušenie povinnosti žalobcu ako
konateľa žalovaného v priamej súvislosti zapríčinilo vznik škody žalovaného.

48. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobcovi priznal nárok na náhradu sumy 4 896,74 eura
predstavujúcej odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa za mesiace november a december 2014.

49. Nárok na sumu 7 954,56 eura predstavujúcu náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu za roky
2013 a 2014.

Žalobca ako konateľ spoločnosti žalovaného mal na základe článku III. bod 3. predmetnej zmluvy
nárok na dovolenku v trvaní 5 týždňov, resp. 25 (dvadsaťpäť) dní za rok. Žalobca si v rokoch 2013 a
2014 nevyčerpal svoj nárok na dovolenku ani len sčasti, čo súdu preukázali výplatné lístky za mesiac
december 2013 a za mesiac október 2014 vystavené žalovaným. Žalobca mal tak v čase ukončeniaplatnosti predmetnej zmluvy nárok na dovolenku v rozsahu 50 dní (za rok 2013 25 dní a za rok 2014
tiež 25 dní). Aj napriek skutočnosti, že predmetná zmluva je zmluvou obchodnoprávnou, táto vo svojom
článku III. bod 3. zakladá nárok žalobcu ako konateľa na dovolenku, a to v rozsahu 5 týždňov ročne.

Ďalšie práva a povinnosti vyplývajúce účastníkom tejto zmluvy z predmetného ustanovenia zmluva síce
výslovne neupravuje, avšak odkazuje v preambule bod. 4 a v článku X. bod. 3 na Zákonník práce ako
právny kódex všeobecne zakotvujúci podmienky vzniku, trvania a zániku nároku na dovolenku u osôb,
ktorým tento nárok vznikol. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva v preambule bod. 4
a v článku X. bod. 3 výslovne predpokladá aplikáciu Zákonníka práce, pričom zároveň zakotvuje

nárok žalobcu na dovolenku preambule v článku III. bod 3, pre ostatné podmienky uplatnenia si
tohto nároku neupravené samotnou zmluvou je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia Zákonníka
práce s odkazom na ust. § 1 ods. 2 veta prvá a druhá Obchodného zákonníka, podľa ktorých obchodné
právne vzťahy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a ak niektoré otázky nemožno riešiť
podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva, čím je daná podporná pôsobnosť
Zákonníka práce na riešenie otázky dovolenky žalobcu a náhrady za jej nevyčerpanie, pretože tieto

skutočnosti nie sú síce upravené v Obchodnom zákonníku, ale sú upravené v Zákonníku práce. Ten vo
svojom ust. § 116 ustanovuje nárok oprávnenej osoby (teda žalobcu) na náhradu dovolenky v prípade,
ak si tieto nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia platnosti predmetnej zmluvy, k čomu došlo aj u
žalobcu rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného dňa 10. 11. 2014. Z
uvedeného dôvodu prislúcha žalobcovi podľa názoru súdu nárok na náhradu odmeny za nevyčerpanú

dovolenku v celom rozsahu, tzn. v rozsahu 50 dní dovolenky. Z uvedeného ust. § 116 Zákonníka práce
vyplýva, že v prípade skončenia pracovného pomeru má zamestnanec (analogicky v tomto prípade
žalobca ako konateľ) nárok na preplatenie dovolenky v celom rozsahu, v ktorom si ju nevyčerpal,
a to tak za obdobie roka, v ktorom došlo k ukončeniu zmluvy, ako aj za obdobie predchádzajúceho
roka. Uvedený nárok mu vznikol z dôvodu, že si túto nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného

pomeru (v danom prípade ukončením predmetnej zmluvy). Tento nárok je v zmysle ust. § 116 v spojení
s ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce potrebné vypočítať zo sumy žalobcovho priemerného hodinového
zárobku zaokrúhleného na štyri desatinné miesta, ktorý sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu
a z obdobia odpracovaného zamestnancom (v danom prípade žalobcom) v rozhodujúcom období;
rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci kalendárnemu štvrťroku, v ktorom sa

zisťuje priemerný zárobok. Výška hodinového priemerného zárobku/odmeny žalobcu rozhodujúceho
pre výpočet nároku na náhradu odmeny žalobcu za nevyčerpanú časť dovolenky bola žalovaným
ako zamestnávateľom vyčíslená v sume 19,8864 eura/hod. (na každú hodinu nevyčerpanej dovolenky
žalobcu), čo súdu preukázali predložené výplatné pásky žalobcu vypracované žalovaným. Žalobca
ako konateľ vykonával svoju funkciu nepretržite, pričom dĺžka jeho pracovného času bola zmluvou

dohodnutávrozsahu40hodíntýždenne(článokIII.bod.1predmetnejzmluvy),zčohovyplývapriemerná
dĺžka jedného pracovného dňa žalobcu v dĺžke 8 hodín. Vzhľadom na uvedené súd považoval za
potrebné nárok žalobcu na náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku vypočítať podľa vzorca: 1
hodina (denný pracovný čas) x 19,8864 eura (priemerná hodinová odmena) x 50 dní (nevyčerpaná
dovolenka) = 7 954,56 eura. Pokiaľ ide o splatnosť predmetného nároku, táto sa rovnako bude spravovať

ustanoveniami Zákonníka práce, nakoľko zmluva splatnosť odmeny za nevyčerpanú časť dovolenky
výslovne neupravuje. Pri skončení pracovného pomeru je možné zvoliť dve situácie, a to vyplatiť splatnú
mzdu v deň skončenia pracovného pomeru alebo v iný deň najneskôr však v deň najbližšieho výplatného
termínu po dni skončenia pracovného pomeru. V tomto termíne je zamestnávateľ povinný vyplatiť
aj ďalšie zákonné alebo dohodnuté nároky, teda preplatenú nevyčerpanú dovolenku (ust. § 116

Zákonníka práce), odstupné alebo aj odchodné, ak sú splnené podmienky podľa ust. § 76 Zákonníka
práce. Žalovaný teda bol povinný žalobcovi jednak preplatiť celú nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 50
dní, pričom túto mu bol povinný vyplatiť najneskôr v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni
skončenia platnosti zmluvy, ktorá skončila dňa 10. 11. 2014 s tým, že najbližším výplatným termínom mal
byť v zmysle článku IV. bod. 1 predmetnej zmluvy pätnásty deň po uplynutí príslušného kalendárneho

mesiaca. Odmena žalobcu za obdobie november 2014 tak podľa zmluvy mala byť vyplatená najneskôr
do 15. 12. 2014, kedy mala byť žalobcovi vyplatená aj čiastka predstavujúca náhradu odmeny za
nevyčerpanú dovolenku. Výška nároku žalobcu na náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku tak
predstavuje celkovo čiastku 7 954,56 eura, s úhradou ktorej sa žalovaný v súlade s vyššie uvedeným
dostal do omeškania dňa 16. 12. 2014.

50. Žalovaný túto časť žalovaného nároku žalobcu spochybňoval tvrdením, že v súlade s čl. III ods.
3 zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti platí, že počas výkonu funkcie mal žalobca nárok na
dovolenku v trvaní 5 týždňov za rok. Termín čerpania dovolenky konateľa mal byť stanovený vždy podohode konateľa s obchodným vedením väčšinového spoločníka spoločnosti žalovaného. Vzťah medzi
žalobcom ako konateľom žalovaného a žalovaným bol však výhradne obchodnoprávnym vzťahom a
medzi stranami sporu nebol v zmluve o výkone funkcie konateľa spoločnosti dojednaný nárok žalobcu

ako konateľa na náhradu odmeny za nevyčerpanú dovolenku.

51. Súd, vychádzajúc zo sporných tvrdení sporových strán ohľadom nároku žalobcu na náhradu za
nevyčerpanú dovolenku žalobcu za roky 2013 a 2014 a vykonaného dokazovania sa ustálil v názore,
že skutočnosť, že ust. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka vymedzuje absolútne obchodné

záväzkové vzťahy, nijakým spôsobom nebráni účastníkom takéhoto vzťahu v tom, aby si vo svojej
zmluve dohodli úpravu svojich práv a povinností aj nad rámec toho, čo Obchodný zákonník zakotvuje s
odkazom na ust. § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa ust. § 66 Obchodného zákonníka v praxi
sa do zmluvy spravidla preberú ustanovenia, ktoré upravujú práva a povinnosti tohto ktorého orgánu
konkrétnej právnej formy obchodnej spoločnosti. Takáto zmluva preto môže vykonať podrobnejšie
úpravu týchto práv a povinností a upraviť ďalšie práva a povinnosti, ktoré nesmú odporovať kogentným

ustanoveniam Obchodného zákonníka v zmysle jeho ust. § 263 ods. 1. Jedinou podmienkou takejto
úpravy je, že takéto dojednanie nesmie odporovať zákonu, pričom pôjde predovšetkým o kogentné
ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko ustanovenia dispozitívne umožňujú účastníkom odlišnú
úpravu. Obchodné právo, rovnako ako aj právo občianske, patrí do oblasti súkromného práva, a
teda aj na obchodnoprávne aj občianskoprávne vzťahy treba princípy súkromného práva aplikovať.

Obmedzenia spočívajúce v povinnosti účastníkov spravovať sa treťou časťou Obchodného zákonníka
spočívajú v tom, že pokiaľ ide o zmluvný vzťah tam upravený, zmluvné strany sú povinné dodržiavať
ustanovenia tam zakotvené. Uvedené sa však týka výlučne kogentných ustanovení uvedených v ust.
§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko v prípade dispozitívnych ustanovení sa aj v prípade
pomenovaných zmlúv môžu účastníci od právnej úpravy Obchodného zákonníka odchýliť, prípadne

dojednať ďalšie práva a povinnosti, ktoré Obchodný zákonník výslovne neupravuje. Vyššie uvedené
pravidlá je potrebné aplikovať obzvlášť v prípade nepomenovaných zmlúv, akou je aj predmetná zmluva
uzatvorená účastníkmi, nakoľko jej obsahové náležitosti žiadne zákonné ustanovenie Obchodného
zákonníka neupravuje. Podporná aplikácia Zákonníka práce na vzťah štatutárneho orgánu a obchodnej
spoločnosti platí rovnako, ako v prípade nároku žalobcu na odmenu za výkon funkcie konateľa za

mesiace november a december 2014. Výkon funkcie konateľa žalobcu pre žalovaného mal charakter
výkonu činnosti zamestnanca, ktorý možno deklarovať na viacerých ustanoveniach predmetnej zmluvy
(napr. konateľ bol oprávnený a súčasne povinný samostatne konať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa
týkali obchodného vedenia spoločnosti za podmienok stanovených zmluvou, v súlade so spoločenskou
zmluvouapokynmivalnéhozhromaždeniaspoločnosti,predchádzajúci súhlas valného zhromaždenia

spoločnosti sa mal vyžadovať aj k nasledovným právnym úkonom konateľa v mene
spoločnosti atď.) Použitie odkazov na Zákonník práce v predmetnej zmluve neznamená, že táto
zmluva ako celok podlieha režimu Zákonníka práce, nakoľko sa jedná o absolútny obchodnoprávny
vzťah podľa ust. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka. Následkom je len to, že v niektorých
čiastkových otázkach je tak postavenie konateľa podobné ako postavenie zamestnancov. Vzhľadom

na to, že predmetná zmluva o výkone funkcie nemala striktne stanovené práva a povinnosti a ide o
takzvanú nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, môže obsahovať
niektoré ustanovenia, ktoré pripomínajú inštitúty Zákonníka práce - napríklad dovolenka či odstupné. V
tomto prípade treba striktne odlišovať ustanovenia zmluvy, ktoré spadajú pod úpravu Zákonníka práce
od ustanovení, na ktoré sa vzťahuje úprava Obchodného zákonníka. Výkon činnosti konateľa je závislou

činnosťou, avšak potvrdzuje racionálnosť aplikácie Zákonníka práce na daný typ vzťahov. Zmluva
o výkone funkcie predstavuje nepomenovaný zmluvný vzťah, na základe čoho Obchodný zákonník
ponecháva na účastníkoch zmluvného vzťahu, aby si podľa svojich potrieb upravili svoje vzájomné práva
a povinnosti vyplývajúce im z tohto vzťahu. Jedinou podmienkou, ktorú Obchodný zákonník zakotvuje
pri dojednaní obsahu takejto zmluvy je podmienka, aby tento obsah neodporoval zákonu, v danom

prípade predovšetkým kogentnej úprave tretej časti Obchodného zákonníka, uvedenej v jeho ust. §
263 ods. 1. Obchodný zákonník ako kódex súkromného práva však v žiadnom svojom ustanovení
nezakazuje, aby si účastníci týchto vzťahov upravili niektoré svoje práva a povinnosti s odkazom na iný
právny predpis, napríklad na Zákonník práce. Z obsahu predmetnej zmluvy vôľa jej účastníkov vyplýva
jednoznačne, kde táto zmluva výslovne pomenúva a zakotvuje okrem iných práv a povinností nárok

žalobcu na dovolenku v trvaní 5 týždňov za rok, a teda uvedený nárok mu výslovne priznáva. Podmienky
ďalšej existencie tohto nároku zmluva nijakým spôsobom neupravuje, avšak táto v článku X. ods. 3.
predmetnej zmluvy výslovne odkazuje na podpornú aplikáciu Zákonníka práce na vzťahy výslovne
zmluvou neupravené. Zmluva v predmetnom ustanovení hovorí o tom, že uvedený odkaz na Zákonníkpráce sa použije pre zmluvné vzťahy medzi zmluvnými stranami, ktoré nie sú výslovne upravené touto
zmluvou, takže neupravuje, že by takýto nárok bol vylúčený, ale iba odkazuje na Zákonník práce,
preto súd pochyboval o úmysle účastníkov spravovať nárok na dovolenku rovnakými podmienkami, aké

sa uplatnia v prípade zamestnancov, v rámci ktorých patrí oprávnenej osobe aj nárok na jej preplatenie
v prípade jej nevyčerpania z dôvodu ukončenia zmluvy.

52. Súd pri hodnotení právnych následkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy vykladal ustanovenia
predmetnej zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti žalovaného s odkazom na ust. 266

Obchodného zákonníka, pretože žalovaný predložil žalobcovi navrhované znenie predmetnej zmluvy,
čo mal súd preukázané zo zhodného tvrdenia strán sporu v zmysle ust § 186 ods. 2 veta prvá C.s.p.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobcovi priznal nárok na náhradu sumy 7 954,56 eura
predstavujúcej náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu za roky 2013 a 2014, pričom žalobca má
nárok na preplatenie dovolenky v trvaní 2 x 25 dní.

54. Keďže zmluvné strany nemali dohodnutý úrok z omeškania pre prípad omeškania odporcu ako
dlžníka s platením jeho peňažného dlhu, súd výšku úroku z omeškania ustanovil s odvolaním sa na ust.
§ 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. (v čase
navrhovateľovho vzniku nároku na zaplatenie dlžnej zo sumy 4 896,74 eura ako náhrady na odmenu

za výkon funkcie konateľa dňa 11. 12. 2014 a zo sumy 7 954,56 eura ako náhrady na nevyčerpanú
dovolenku za roky 2013 a 2014 dňa 16. 12. 2014 bola v oba uvedené dni sadzba úrokov z omeškania
v základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného záväzku vo výške 1,05 % ročne, pričom ju bolo potrebné zvýšiť o osem percentuálnych
bodov na 9,05 % ročne, takže navrhovateľom požadovaná výška úroku z omeškania 9,05 % ročne

zodpovedá tomuto spôsobu výpočtu, preto súd navrhovateľovi priznal úroky z omeškania v uplatnenej
výške). Ako prvý deň omeškania odporcu s platením predmetnej sumy 4 896,74 eura ako náhrady
na odmenu za výkon funkcie konateľa súd uznal navrhovateľom uplatnený deň 11. 12. 2014 ako prvý
deň nasledujúci po dni, kedy bol žalovaný povinný vyplatiť túto sumu žalobcovi v najbližšom výplatnom
termíne nasledujúcom po dni skončenia platnosti zmluvy, čo bol deň 10. 12. 2014. Ako prvý deň

omeškania odporcu s platením predmetnej sumy 7 954,56 eura ako náhrady na nevyčerpanú dovolenku
za roky 2013 a 2014 dňa 16. 12. 2014 súd uznal navrhovateľom uplatnený deň 11. 16. 2014 ako prvý
deň nasledujúci po dni, kedy bol žalovaný povinný vyplatiť túto sumu žalobcovi vo výplatnom termíne
nasledujúcom po dni skončenia platnosti zmluvy, ktorá skončila dňa 10. 11. 2014 s tým, že najbližším
výplatným termínom bol v zmysle článku IV. bod 1. zmluvy pätnásty deň po uplynutí príslušného

kalendárneho mesiaca, teda deň 10. 12. 2014. Súd zároveň zaviazal odporcu na povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi uvedené úroky z omeškania až do dňa skutočného zaplatenia dlžnej sumy.

55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku a navrhovateľovmu nároku na zaplatenie sumu 12 851,30 eura (pozostávajúcej zo sumy

4 896,74 eura predstavujúcej odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa za mesiace november a
december 2014 a zo sumy 7 954,56 eura predstavujúcej náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu
za roky 2013 a 2014) ako dôvodne podanému vyhovel.

56. Právni zástupcovia účastníkov konania nemali na pojednávaní súdu, konanom dňa 13. 06. 2016

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd na uvedenom pojednávaní vyhlásil uznesenie o
skončení dokazovania podľa ust. § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 O.s.p. a odročil ho z dôvodu vyhlásenia
rozhodnutia na deň 04. 07. 2016 s tým, že súd rozsudok vo veci samej vyhlásil na tomto ďalšom
pojednávaní.

57. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

58. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

59. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.60. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
trovy konania priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (ust. § 355 ods. 1 C.s.p. v spojení

s § 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) podľa ust. § 363 C.s.p.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (ust. § 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.