Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/490/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6795899623
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6795899623.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Machyniaka a

sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Rudolfa Čirča vo veci žalobcu Y. J., bývajúceho v A., A., v
dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Jánom Geregom, advokátom, Advokátska kancelária GEREG
& MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, proti žalovaným 1/
Slovenskej kancelárii poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, v zastúpení Allianz -
Slovenská poisťovňa a. s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, 3/ Y. P., bývajúcemu v Y., R. za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného 3/ Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v
Bratislave, Trnavská cesta 82, v zastúpení Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., so sídlom v Bratislave,

Dostojevského rad 4, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 13C/110/1995,
o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13.augusta 2013 sp. zn.
13Co/256/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaná 1/ je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobami podanými na okresný súd dňa 16. 8. 1995 a dňa 7.12.1995 (obe konania okresný
súd uznesením z 8. 2. 1996 spojil na spoločné konanie) a podaním z 28. 4. 2000 domáhal náhrady

škody na zdraví, a to náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti v sume 86.758,08 eura,
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 50 násobku základného bodového ohodnotenia
v sume 114.519,02 eura a zvýšenia bolestného v rovnakom rozsahu v sume 78.868,75 eura, ktorú
utrpel pri dopravnej nehode dňa 21. 5. 1993, ako spolujazdec pri jazde osobným motorovým vozidlom
Škoda Forman ŠPZ PXC 80-45.

2. Okresný súd Zvolen rozsudkom z 29. júna 2012 č. k. 13C/110/1995-752 žalobe čiastočne vyhovel a

priznal žalobcovi sumu 7.319,26 eura titulom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a sumu 64.053,78 eura s úrokom z omeškania titulom nedoplatku náhrady za stratu na zárobku po
skončení práceneschopnosti a vo zvyšku vo vzťahu k žalovanej 1/ žalobu zamietol. Voči žalovanému
3/ žalobu zamietol v celom rozsahu. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenia, že žalobca utrpel ako
spolujazdec pri dopravnej nehode dňa 21. 5. 1993 škodu na zdraví (otras mozgu, pomliaždenie mozgu
v čelových oblastiach oboch pologúľ s podpavučnicovým krvácaním a následne atrofiou mozgovej kôry,
rezné a tržné rany v oblasti krku, tváre a temena a pomliaždenie ľavého ramena) s následkom trvalej

invalidity, že vodičom tohto vozidla bol v čase nehody žalovaný 3/ zamestnanec žalobcu, že nehodu
spôsobil žalovaný 3/ pri plnení pracovných povinností tým, že sa nevenoval plne vedeniu vozidla,
že rozsudkom Okresného súdu Prievidza z 21. 7. 1999 č. k. 1T 196/99-87 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne z 9. novembra 1999 sp. zn. 3 To 171/99 bol za tento nedbanlivostný skutokuznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák., že žalobca ako
poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach, a že
prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola škoda na zdraví spôsobená, bol žalobca. V súlade

so záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 26. apríla
2007 sp. zn. 12Co/60/07 dospel k záveru, že v tomto prípade je daná vecná legitimácia žalovanej 1/. K
nároku žalobcu o zvýšenie odškodnenia za bolesť uviedol, že žalobca sa o škode vo forme bolestného
dozvedel dňa 14. 11. 1994, kedy bol vypracovaný znalecký posudok základného bodového ohodnotenia.
Dvojročná subjektívna premlčacia lehota, v ktorej sa právo na náhradu škody premlčí, uplynula dňa 15.

11. 1996. Keďže žalobca nárok uplatnil až v priebehu konania 28.4.2000 a žalovaná 1/ a žalovaný 3/ sa
dovolali premlčania, nebolo možné premlčané právo priznať. Žalobu žalobcu v tejto časti preto v celom
rozsahu zamietol. Pri posúdení nároku žalobcu na zvýšenie odškodnenia za sťaženia spoločenského
uplatnenia dospel k záveru, že ide o prípad, ktorý možno označiť za hodný osobitného zreteľa, kedy
je možné priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženia spoločenského uplatnenia nad rámec základného
bodového ohodnotenia. Za primerané okolnostiam danej veci považoval zvýšenie v rozsahu 20-násobku

základného bodového ohodnotenia, čomu zodpovedá po zohľadnení už žalovanou 1/ vyplateného
plnenia (49.500 Sk) suma 7.319,26 eura, ktorú žalobcovi priznal. V prevyšujúcej časti žalobu o zvýšenie
odškodnenia za sťaženia spoločenského uplatnenia (aj z dôvodu jeho premlčania nad 20 násobok
základného bodového ohodnotenia) vo vzťahu k žalovanej 1/ zamietol. Nárok žalobcu na náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti považoval čo do základu za dôvodný. Pri

zisťovaní výšky tohto nároku vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou
Ing. Helenou Bullovou. Po zohľadnení námietok premlčania vznesených žalovanými priznal žalobcovi
túto náhradu za roky 1994 až 2005 v celkovej sume 64.053,78 eura spolu s príslušnými úrokmi za
jednotlivé obdobia a v prevyšujúcej časti žalobu vo vzťahu k žalovanej 1/ zamietol. K návrhu žalobcu
voči žalovanému 3/ uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný 3/ vykonával

pre žalobcu prácu vodiča na základe pracovnej zmluvy z 30. 9. 1992, že v čase dopravnej nehody
viedol služobné motorové vozidlo a teda, že ku škode na zdraví žalobcu došlo pri plnení pracovných
úloh zamestnávateľa. Z uvedeného zistenia vyvodil, že žalovaný 3/ nezodpovedá za škodu na zdraví
takto spôsobenú podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ale jeho zodpovednosť
je daná vo vzťahu k zamestnávateľovi (žalobcovi) podľa pracovnoprávnych predpisov. Keďže v danej

veci žalobca uplatňoval nároky z dôvodu poškodenia zdravia podľa občianskoprávnych predpisov a nie
podľa pracovnoprávnych, žalobu voči žalovanému 3/ v celom rozsahu zamietol. Právne vec posúdil
podľa § 3 ods.1 a ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „vyhláška č.
423/1991 Zb.“), § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia, § 420 ods. 2, § 441, § 447 OZ a § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a ods. 2 a § 110 ods. 3 OZ.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 13. augusta 2013 sp. zn. 13Co/256/2012 o odvolaní
žalobcu a žalovanej 1/ rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovaná 1/ bola zaviazaná zaplatiť
žalobcovi sumu 7.319,26 eura titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a pokiaľ

v prevyšujúcej časti okresný súd návrh voči žalovanej 1/ o zaplatenie zvýšenia bolestného a náhrady
sťaženiaspoločenskéhouplatneniazamietol,potvrdil.Ďalejpotvrdilrozsudokokresnéhosúduvovýroku,
ktorým bola žalovaná 1/ zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 64.053,78 eura titulom nedoplatku náhrady
straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a zmenil výrok rozsudku okresného súdu, čo do
priznaného úroku z omeškania. Odvolacie konanie zastavil pre späťvzatie odvolania vo výroku, ktorým

okresný súd v prevyšujúcej časti zamietol návrh voči žalovanej 1/ týkajúci sa nedoplatku náhrady straty
na zárobku po skončení práceneschopnosti. Vo výroku rozsudku pripustil dovolanie na otázku, či „je
daná pasívna legitimácia poisťovateľa v prípade, že nie je daná občianskoprávna zodpovednosť vodiča
a ani prevádzkovateľa motorového vozidla“. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje s
tvrdením žalovanej 1/, podľa ktorého okresný súd ustálil jej pasívnu legitimáciu v rozpore so zákonom

a vyhláškou č. 423/1991 Zb. Okresný súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v už zmienenom zrušujúcom uznesení, že pasívna legitimácia žalovanej 1/ je daná, keď odvolací
súd vychádzal predovšetkým zo zmyslu a účelu právnej úpravy zákonného poistenia zodpovednosti
za škodu vyplývajúcej z vyhlášky č. 423/1991 Zb. (jej zmyslom bolo poskytnúť plnenie uplatnenej a
preukázanej náhrady škody každému poškodenému, ktorý na našom území utrpel škodu (na zdraví)

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ak jeho prevádzkovateľ alebo vodič (poistený) za túto
škodu zodpovedá) a tiež z výnimočnosti okolností v danej veci (poistený - prevádzkovateľ motorového
vozidla a poškodený sú jednou a tou istou fyzickou osobou a dopravná nehoda sa stala v rámci
plnenia pracovných povinností poškodeného a bola zavinená žalovaným 3/ ako vodičom v pracovnompomere so žalobcom), a keď poisťovňa odmietla nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti žalobcovi plniť. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 2 citovanej vyhlášky, podľa
ktorého za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na zdraví prevádzkovateľa motorového

vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak toto motorové vozidlo v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola
škoda spôsobená, sám neviedol. V zmysle citovaného ustanovenia považoval škodu na zdraví žalobcu,
(keďže sám motorové vozidlo v čase dopravnej nehody neviedol), za škodu spôsobenú inému, než
prevádzkovateľovi a vodičovi a preto žalovaná 1/ bola povinná ním uplatnené a preukázané nároky
uhradiť zo zákonného poistenia. Vzhľadom na účel právnej úpravy a výnimočnosť daného prípadu

zaujal stanovisko odporujúce prísnemu a striktnému výkladu citovanej vyhlášky, keď otázku legitimácie
poisťovne, ako povinného subjektu pre odškodnenie, už nová právna úprava v ustanovení § 15 ods. 1
zákona č. 384/2001 Z. z. o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom
(ďalej len „zákon č. 384/2001 Z.z.“), rešpektuje. Okresný súd postupoval preto správne, keď v zmysle
§ 226 O. s. p. rozhodol v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a nemožno mu vytknúť, že
konal v rozpore so zákonom. Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalovanej 1/ o nedostatku

občianskoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, lebo argumentovala
najmä nedostatkom svojej pasívnej legitimácie, k čomu sa už odvolací súd vo vyššie označenom
uznesení vyjadril. Keďže právna úprava obsiahnutá vo vyhláške č. 423/1991 Zb. neupravovala
„zodpovednosť poisťovne“ pre prípad, že prevádzkovateľ motorového vozidla a poškodený (spolujazdec
vodiča zamestnaného u prevádzkovateľa motorového vozidla) sú tou istou osobou, čo neskoršia právna

úprava obsiahnutá v zákone č. 381/2001 Z. z. odstránila v ustanovení § 15 ods. 1, pripustil podľa § 238
ods. 3 O. s. p. dovolanie na otázku vymedzenú vo výroku rozsudku. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby voči
žalovanému 3/ uviedol, že okresný súd tak rozhodol len z dôvodu, že žalovaný 3/ spôsobil žalobcovi
škodu pri plnení pracovných povinností a preto je namieste jeho pracovnoprávna zodpovednosť, ktorý
nárok ale v tomto konaní uplatnený voči nemu a ani posudzovaný nebol. Neobstojí ani námietka

žalovanej 1/ týkajúca sa valorizácie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.
Považoval preto ňou podané odvolanie v celom rozsahu za nedôvodné.

4. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná 1/. Navrhla napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že žaloba žalobcu bude voči nej v celom rozsahu zamietnutá.

Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke jej vecnej legitimácie v tomto
spore. Uviedla, že právne predpisy vzťahujúce sa na danú vec (Občiansky zákonník a vyhláška č.
423/1991 Zb.) dôsledne rozlišovali právny vzťah škodcu a poškodeného a právny vzťah poisťovne a
škodcu. Poškodený sa mohol domáhať náhrady škody voči poisťovni, len ak to ustanovoval osobitný
predpis (§ 823 OZ). Vyhláška č. 423/1991 Zb. ako osobitný predpis vychádzala zo zásady, že poškodený

nemal právo domáhať sa plnenia voči poisťovni, z ktorej zásady pripúšťala tri výnimky. Jednou z nich,
kedy poškodený mohol uplatniť svoje nároky na príslušnom súde proti poisťovni, bola aj situácia, kedy
poisťovňa písomne odmietla poškodenému uhradiť škodu alebo jej časť (§ 9 ods. 2 citovanej vyhlášky).
V súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2005 sp. zn.
3 Cdo 38/2005, podľa ktorého treba pri výklade tohto ustanovenia prihliadnuť na logickú nadväznosť

odseku 1 a odseku 2 paragrafu 9 dôvodila, že priamy nárok poškodeného voči poisťovni môže vzniknúť
len vtedy, ak poisťovňa po skončení vyšetrenia a dohodnutí výšky náhrady škody s poškodeným alebo
po obdržaní právoplatného rozsudku o výške náhrady škody, písomne odmietla poškodenému nahradiť
škodu alebo jej časť. V danej veci medzi žalobcom a poisťovňou k dohode o výške náhrady škody
nedošlo a preto nedošlo z jej strany k písomnému odmietnutiu dohodnutého plnenia, a to ani listom z

24. 3. 1994 a ani listom z 22. 5. 1995. V danom prípade neboli splnené podmienky, ktoré ustanovovala
vyhláška v § 9 ods. 2 pre priamu žalovateľnosť poisťovne. Záver konajúcich súdov o existencii pasívnej
legitimácie poisťovne je preto nesprávny a nezákonný. Okrem toho uviedla, že v prípade žalobcu je
jeho občianskoprávna zodpovednosť za škodu vylúčená pojmovo, keďže subjekt práva nemôže niesť
zodpovednosť sám voči sebe. V prípade žalovaného 3/ je občianskoprávna zodpovednosť vylúčená v

zmysle§420ods.2OZ,keďžežalovaný3/siakovodičmotorovéhovozidlavčasenehodyplnilpracovné
povinnosti voči žalobcovi. Nebola tak splnená základná podmienka pre vznik poistnej udalosti, s ktorou
právne predpisy spájajú vznik povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie. Ak teda v danej veci
nebola daná občianskoprávna zodpovednosť poisteného (prevádzkovateľa a ani vodiča), nebola daná
ani povinnosť poisťovne plniť z ich poistenia zodpovednosti. Okrem toho namietala nenáležité použitie

teleologického výkladu odvolacím súdom, keď vychádzal z účelu právnej úpravy zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu, hoci obsah právnych noriem bolo možné objasniť gramatickým, či logickým
výkladom.Napokon,vytýkalaodvolaciemusúdu,ženesprávneotázkujejpasívnejlegitimácieriešilpodľa
právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002, hoci ku vzniku zodpovednosti za škodu došlo dňa 21. 5. 1993.5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.
s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k

rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto veci
bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť
podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania
podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni
2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového
poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania,
ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu

ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na prejednanie dovolania (§ 35 C. s. p.), po zistení, že
dovolanie bolo podané včas oprávnenou osobou (§ 429 ods. 2 písm. b) C. s. p.), a že ide o rozsudok,
proti ktorému dovolanie je prípustné (§ 238 ods. 3 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania,

preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej 1/ nie je dôvodné.

7. Odvolací súd vyslovením prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) vymedzoval zároveň aj
právnu otázku zásadného významu, pre riešenie ktorej pripustil dovolanie. V takomto prípade dovolateľ

mohol dovolanie odôvodniť len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení práve
tej právnej otázky, ktorá viedla k pripusteniu dovolania, pričom dovolací súd bol v dovolacom konaní
oprávnený riešiť len tú právnu otázku, ktorá spadá do rámca odvolacím súdom pripusteného dovolania.

8. V preskúmavanej veci odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku

v otázke, či je daná pasívna legitimácia poisťovateľa v prípade, že nie je daná občianskoprávna
zodpovednosť vodiča a ani prevádzkovateľa motorového vozidla. V podstate bolo potrebné otázku
pasívnej legitimácie poisťovateľa riešiť v súvislosti s výnimočnými okolnosťami prípadu, kedy žalobca
ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého prevádzkou mu bola škoda na zdraví spôsobená a
poškodený sú tou istou fyzickou osobou a vodič ako zamestnanec žalobcu zodpovedá za škodu podľa

pracovnoprávnych predpisov.

9. Žalovaná 1/ v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie otázky existencie jej pasívnej
legitimácie odvolacím súdom v podstate z troch dôvodov, a to, že ak chýba občianskoprávna
zodpovednosť poisteného (prevádzkovateľa a vodiča), chýba základný predpoklad povinnosti poisťovne

plniť poškodenej osobe náhradu škody z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, že odvolací súd nesprávne posúdil splnenie podmienok uvedených v § 9 ods. 1
a ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. pre priamu žalovateľnosť poisťovne, a že nesprávne riešil otázku
jej vecnej legitimácie odkazom na právnu úpravu účinnú od 1.1.2002, hoci ku vzniku zodpovednosti za
škodu došlo dňa 21. 5. 1993.

10. Dovolací súd, sa preto zaoberal (ne)správnosťou právneho názoru odvolacieho súdu, že poisťovateľ
je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný, v súlade s dôvodmi uvedenými v dovolaní žalovanej 1/.

11.Vkonaníbolozhľadiskaskutkovéhostavunesporné,žežalobcautrpelakospolujazdecpridopravnej

nehode dňa 21. 5. 1993 škodu na zdraví s následkom trvalej invalidity, že bol prevádzkovateľom
motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, že vodičom tohto vozidla v čase nehody bol
žalovaný 3/ zamestnanec žalobcu na základe pracovnej zmluvy z 30. 9. 1992, že nehodu spôsobil
žalovaný 3/ pri plnení pracovných úloh zamestnávateľa nedbanlivostným protiprávnym konaním a že
žalobca ako poškodený bol v trestnom konaní s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie v

občianskoprávnych veciach.

12. Vo všeobecnosti vecná legitimácia (aktívna na strane žalujúcej, pasívna na strane žalovanej) je stav
vyplývajúci z hmotného práva. Predstavuje hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci a máju ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu (subjektom oprávneným, resp. subjektom povinným),
o ktorom sa v konaní rozhoduje.

13. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého
sa vzťahuje zákonné poistenie (ďalej len "poistený"), má právo, aby poisťovňa za neho nahradila v
rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky
na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému a) na zdraví alebo usmrtením, b)
poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením veci, c) vznikom inej majetkovej ujmy, pokiaľ poistený

za túto škodu zodpovedá podľa zákona a ak sa ďalej neustanovuje inak.

14. Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na
zdraví prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak toto motorové vozidlo v
čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám neviedol.

15. Podľa § 3 ods. 3 veta prvá vyhlášky č. 423/1991 Zb. poistnou udalosťou je vznik povinnosti
poisteného nahradiť škodu podľa odsekov 1 a 2.

16. Pokiaľ ide o prvú námietku žalovanej 1/ treba uviesť, že odvolací súd vychádzal správne pri riešení
otázky, či sú splnené zákonné podmienky, za ktorých má žalobca ako prevádzkovateľ (poistený) a

súčasne poškodená osoba právo, aby mu poisťovňa nahradila ním uplatnené a preukázané nároky na
náhradu škody na zdraví, z ustanovenia § 3 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb.

17. Ide o ustanovenie, ktoré osobitným spôsobom upravuje prípad, kedy prevádzkovateľ motorového
vozidla, ktorým bola škoda spôsobená a poškodený, sú tou istou fyzickou osobou. Toto ustanovenie

predstavuje výnimku z pravidla vyplývajúceho z § 3 ods. 1 citovanej vyhlášky, podľa ktorého platí, že
poisťovňa nahrádza za poisteného (prevádzkovateľa a vodiča) zo zákonného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovým vozidlom škodu inému, t. j. osobe odlišnej od prevádzkovateľa a
vodiča. Uvedená výnimka považuje za škodu spôsobenú inému aj škodu na zdraví alebo smrť
prevádzkovateľa motorového vozidla, ak škoda bola spôsobená prevádzkou tohto vozidla a ak

prevádzkovateľ tohto motorového vozidla v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám
motorové vozidlo neviedol. Táto zákonná úprava v sebe nepochybne zahŕňa aj existenciu zákonných
predpokladov zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
podľa § 427 a nasl. OZ (vznik škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a
existenciu príčinnej súvislosti medzi osobitnou povahou prevádzky a spôsobenou škodou). Pri splnení

podmienok uvedených v tomto ustanovení sa teda predpokladá jednak to, že škoda na zdraví takto
spôsobená prevádzkovateľovi sa považuje za škodu spôsobenú inému, a súčasne tiež to, že sú splnené
zákonné podmienky zodpovednosti prevádzkovateľa za túto škodu v zmysle § 427 a nasl. OZ (logicky
prevádzkovateľ nemôže v takomto prípade zodpovedať za škodu sám sebe). Ak preto ide o prípad podľa
§ 3 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb., treba mať za to, že sú splnené všetky vyhláškou požadované

podmienky, vrátane, že poistený (prevádzkovateľ) za túto škodu zodpovedá, za splnenia ktorých je
poisťovňa povinná prevádzkovateľovi ako osobe poškodenej nahradiť ním uplatnené a preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví rovnako, ako by išlo o plnenie inému (§ 3 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 423/1991 Zb). Žalovaná 1/ mylne preto v dovolaní uvádza, že u žalobcu jeho občianskoprávna
zodpovednosť za škodu chýba.

18. V tejto súvislosti treba dodať, že citovaná vyhláška ako podmienku, aby poisťovňa za poisteného
nahradila poškodenému nároky na náhradu škody vyžaduje, aby poistený za túto škodu zodpovedal. V
ustanovení § 3 ods. 1 stanovuje, že musí ísť o zodpovednosť „podľa zákona“, pričom žiaden odkaz na
konkrétny zákon, sa tu neuvádza. Možno preto vyvodiť, že vyhláška pripúšťa zodpovednosť poisteného

(vodiča) za škodu ako podmienku, aby poisťovňa nahradila za neho poškodenému škodu, nielen podľa
Občianskeho zákonníka, ale aj podľa iného zákona, napr. podľa Zákonníka práce. Nemožno totiž vylúčiť
(ako sa to stalo v danej veci), že u vodiča motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu zavinil, nebude
prichádzaťdoúvahyzodpovednosťzaškodupodľaObčianskehozákonníka,alepodľaZákonníkapráce.
Splnenie tejto podmienky u vodiča nie je možné preto zužovať len na zodpovednosť za škodu podľa

Občianskeho zákonníka tak, ako to nesprávne tvrdí vo svojom dovolaní žalovaná 1/.

19. Najvyšší súd pre úplnosť poznamenáva, že pre poškodeného je v takomto prípade
výhodnejšie žalovať prevádzkovateľa, resp. poisťovateľa, než vodiča, lebo náhrada škody, spôsobenázamestnancom zamestnávateľovi z nedbanlivosti, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu
rovnajúcu sa trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým
spôsobil škodu (§ 179 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, § 186 ods. 2 zákona č. 311/2001

Z. z. Zákonník práce, pripúšťa rozsah rovnajúci sa štvornásobku).

20. V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca utrpel
pri dopravnej nehode dňa 21. 5. 1993 škodu na zdraví, že bol prevádzkovateľom motorového vozidla,
ktorého prevádzkou mu bola škoda na zdraví spôsobená a že v čase vzniku skutočnosti, ktorou mu bola

škodanazdravíspôsobená,sámtotomotorovévozidloneviedol.Odvolacísúddospelpretoksprávnemu
záveru, že ide o prípad, keď škodu na zdraví žalobcu treba považovať v zmysle § 3 ods. 2 vyhlášky
č. 423/1991 Zb. za škodu spôsobenú inému a teda o prípad, v ktorom boli splnené všetky citovanou
vyhláškou predpokladané požiadavky, aby poisťovňa žalobcovi nahradila ním uplatnené a preukázané
nároky na náhradu tejto škody z poistenia zodpovednosti za škodu. Navyše, v danom prípade boli
nepochybne splnené aj všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu z nedbanlivosti na strane

žalovaného 3/ v zmysle § 172 a nasl. Zákonníka práce (žalovaný 3/ ako zamestnanec žalobcu vo funkcii
vodiča zavinil jeho škodu na zdraví, ku škode došlo protiprávnym konaním žalovaného 3/ v tom, že
sa nevenoval plne vedeniu motorového vozidla, ku škode došlo pri plnení pracovných úloh). Medzi
žalobcom a žalovanou 1/ tu bezpochyby existoval nielen poistnoprávny vzťah, ale aj vzťah poškodeného
a poisťovateľa, z ktorého vyplývalo žalobcovi právo na náhradu škody na zdraví a zároveň žalovanej

1/ povinnosť žalobcom uplatnené a preukázané nároky uhradiť. Argumentácia žalovanej 1/ uvedená v
dovolaní, výsledkom ktorej bol záver o neexistencii povinnosti poisťovne plniť žalobcovi ním uplatnenú
škodu na zdraví z poistenia zodpovednosti, lebo nie je daná občianskoprávna zodpovednosť poisteného
(žalobcu a ani žalovaného 3/), je preto v danom prípade nesprávna, ktorá nemá oporu v tom čase
platných právnych predpisoch.

21. Napokon, samotná žalovaná 1/ (jej právna predchodkyňa) tým, že nahradila žalobcovi ním uplatnené
nároky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu základného bodového ohodnotenia
(pri sťažení spoločenského uplatnenia zvýšenom podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) a za rok 1993
mu uhradila titulom náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti celkove sumu 10.730,90

eura, a tým, že tieto plnenia nežiadala od žalobcu pre ich nezákonné vyplatenie vrátiť, sama potvrdila,
že v súvislosti s touto poistnou udalosťou boli základné zákonné podmienky pre poskytnutie uvedených
plnení žalobcovi splnené (viď likvidačná správa z 5. 12. 1994 č. l. 16 spisu, oznámenie Slovenskej
poisťovne, a. s. z 24. 3. 1994 č. l. 7 spisu).

22. Pokiaľ žalovaná 1/ odôvodňovala nesprávne právne posúdenie jej vecnej legitimácie v spore tým,
že odvolací súd nerešpektoval zásadu vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb.
a že nešlo ani o prípad výnimky podľa § 9 ods. 2 citovanej vyhlášky treba uviesť, že vzhľadom na
dôvody uvedené v bode 23. rozsudku sa stala táto námietka právne bezvýznamná a teda bezpredmetná.
Dovolací súd sa preto jej opodstatnenosťou osobitne nezaoberal.

23.Kostatnejnámietkežalovanej1/,podľaktorejodvolacísúdnesprávneposúdiljejpasívnulegitimáciu,
lebo na vec neprípustným spôsobom aplikoval novú právnu úpravu účinnú od 1. 1. 2002, hoci k vzniku
zodpovednosti za škodu došlo 21. 5. 1993 treba uviesť, že zákon č. 381/2001 Z. z. účinný od 1.
1. 2002, ktorý zrušil a nahradil vyhlášku č. 435/1991 Zb. opustil (aj pod vplyvom európskeho práva)

pravidlo, podľa ktorého poškodený nemal zásadne oprávnenie na plnenie proti poisťovni (§ 7 ods. 1
vyhlášky č. 423/1991 Zb.). V prechodnom ustanovení § 28 ods. 2 citovaného zákona sa síce uvádza,
že právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla do 31. decembra 2001 sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov, no pri jeho
výklade treba vychádzať zo skutočnosti, že predtým platná právna úprava poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dôsledne rozlišovala právne vzťahy medzi poisteným
(škodcom)apoškodeným,medzipoistenýmapoisťovňoua medzipoisťovňouapoškodeným.Obsahom
tejto právnej úpravy boli predovšetkým poistnoprávne vzťahy medzi poisťovateľom a poisteným. Pokiaľ
ide o ustanovenie § 7 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. predmetom jeho úpravy bolo pravidlo, ktoré sa
týkalo (ne)možnosti poškodeného svoj nárok uplatniť proti poisťovni. Zmenou tohto pravidla zákonom

č. 381/2001 Z. z. v tom zmysle, že poškodený s účinnosťou od 1. 1. 2002 má oprávnenie svoj nárok
na náhradu škody uplatniť priamo proti poisťovateľovi a jeho použitím aj na poistné udalosti vzniknuté
pred 1. 1. 2002, sa žiadnym spôsobom nezasahuje do už dovtedy nadobudnutých práv a povinností
poškodeného a poisťovne. Zmena tohto pravidla v podstate zlepšuje pozíciu poškodeného uspokojiťsvoje nároky na náhradu škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Svojou povahou tu medzi
poškodeným a poisťovňou ani nejde o právny vzťah, ktorý by sa mal spravovať podľa doterajších
predpisov. Dovolací súd dospel preto k záveru, že citované prechodné ustanovenie na právnu úpravu

týkajúcu sa (ne)priameho nároku poškodeného proti poisťovni, nedopadá. Takýto výklad nie je podľa
dovolacieho súdu v rozpore so zásadou zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov a ani s
princípom právnej istoty, lebo aplikáciou ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj na
poistné udalosti, ktoré vznikli pred 1. 1. 2002, nedochádza neprípustným spôsobom k zásahu do
už nadobudnutých práv a povinností poškodeného a poisťovne. Práve opačný výklad by znamenal

znevýhodnenie postavenia poškodeného, ak k poistnej udalosti došlo pred 1. 1. 2002, čo možno
dokumentovať aj týmto prípadom. Ak by totiž žalobca nemohol v danej veci uplatniť svoje nároky
na náhradu škody priamo proti poisťovni, tieto by zostali z veľkej časti neuspokojené, keďže rozsah
zodpovednosti za škodu z nedbanlivosti u zamestnanca, je podľa Zákonníka práce obmedzený, čo by
v konečnou dôsledku mohlo viesť aj k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu.

24. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že ak v preskúmavanej veci odvolací súd (aj súd prvej
inštancie) rozhodoval v jej merite až po 1. 1. 2002, posúdil správne otázku oprávnenia poškodeného
(žalobcu) uplatniť svoje nároky na náhradu škody priamo proti poisťovni (žalovanej 1/) už podľa platnej
právnej úpravy v čase rozhodovania, t. j. podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.

25. Žalovanou 1/ uplatnené námietky, z ktorých vyvodzovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.), nie sú preto dôvodné. Odvolací
súd dospel v zmysle uvedených záverov k správnemu právnemu názoru, že žalovaná 1/ je v tomto
spore subjektom povinným z hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, a teda, že je daná jej pasívna
legitimácia. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p. a ani iné vady, ktoré by

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), najvyšší súd dovolanie
žalovanej 1/ podľa § 448 C. s. p. zamietol.

26. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením

povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.