Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/383/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614205638
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6614205638.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

sudkýň JUDr. Klaudie Koskovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: M. V., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom E. C. XXXX/XX, G., štátna občianka SR, o zaplatenie 961,51 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 29. 10. 2014 č. k. 7C/95/2014 -
62, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 29. 10. 2014 č. k. 7C/95/2014 - 62 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 961,51 Eur s úrokom z omeškania 8,5 % zo sumy 950,44
Eur od 28. 06. 2013 do zaplatenie a náhrady trov konania. Okresný súd po vykonanom dokazovaní
považoval za preukázané, že žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu (F. F., a. s.) Zmluvu
o bežnom účte v znení Dodatku k Zmluve o bežnom účte zo dňa 03. 04. 2006, na základe ktorej bolo
žalovanej umožnené povolené prečerpanie k účtu po splnení podmienok v uvedených v Obchodných

podmienkach. Žalovaná neplnila svoje povinnosti z uvedenej zmluvy riadne a včas, a preto jej vznikol
vočiprávnehopredchodcovidlh.Právnypredchodcažalobcuvyhlásilmimoriadnusplatnosťúverukudňu
„XXXX/XXX/XX“avzhľadomnataktochybneformulovanýneurčitýdátumpovažovalsúdtútoskutočnosť
za nepreukázanú. Za preukázané mal, že postupca (právny predchodca žalobcu) odstúpil od zmluvy
so žalovanou dňa 14. 09. 2011, čo malo v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)
za následok, že zmluva sa od začiatku zrušila. Dôsledkom takto zrušenej zmluvy podľa § 457 ods. 1
OZ bolo, aby každý z účastníkov vrátil druhému to, čo podľa zmluvy dostal. Tieto právne následky sú

upravené systematicky v tretej hlave OZ s názvom Bezdôvodné obohatenie, preto sa na premlčanie
aplikuje ustanovenie § 107 OZ. Súd na premlčanie nároku prihliada ex offo v zmysle ustanovenia §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. Keďže žaloba bola podaná dňa 14. 04. 2014 a postupca odstúpil od
zmluvy dňa 14. 09. 2011, premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 OZ na uplatnenie nároku (subjektívna)
uplynula dňa 14. 09. 2013. Súd nemal pochybnosť a považoval za zrejmé, že postupca, resp. žalobca,
odstúpením od zmluvy ako oprávnený ipso facto mal vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a k tomu, že žalovaná sa obohatila na jeho úkor. Žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby,

a preto súd nemohol nároku žalobcu vyhovieť a túto zamietol, aplikujúc § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z., keď zistil, že v rámci spotrebiteľského práva bola uplatnená premlčaná pohľadávka, preto sa už
dôvodmižalobyaďalšoukontrolouspotrebiteľskéhoprávanezaoberal.Spoukazomna§54OZaplikoval
občianskoprávnu úpravu premlčania, považujúcu ju za výhodnejšiu pre spotrebiteľa, pričom poukázal narozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 402/2013 v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
6Co/81/2012. Súd nespochybňoval názor žalobcu, že úverová zmluva je absolútnym obchodom a
spravuje sa treťou časťou Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.

V čase uzavretia zmluvy dňa 03. 04. 2006 bola upravená predmetná zmluva aj zákonom č. 634/1992
Zb. a ustanoveniami OZ, ide teda o typický občianskoprávny vzťah, nakoľko je zrejmé, že išlo o typovú
formulárovú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. V súlade s princípom ochrany spotrebiteľa v
prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu
úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. od

01. 01. 2004 došlo k zmene spotrebiteľského práva, keď nevýhodné zmluvné klauzuly sa dostali do
rozporu s § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ nesmie ani inak zhoršiť svoje postavenie. Použitie
úpravypremlčaniapodľaObchodnéhozákonníkapredstavujetakétozhoršeniepostavenia.Ustanovenie
§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. ustanovuje, že spotrebiteľská zmluva je aj zmluva uzavretá podľa
Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že ochranu spotrebiteľa
podľa § 54 ods. 1 OZ možno použiť až od 01. 01. 2008, a preto § 879f ods. 3, 4 OZ platil aj pre postupcu.

O rozpor s § 54 ods. 1 OZ ide aj v prípade, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy
použitím inštitútu premlčania podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 zhoršilo, keďže
OZ upravuje rovnaký inštitút premlčania pre spotrebiteľa priaznivejšie.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Tvrdí, že súd
nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka v otázke premlčacej doby, podľa jeho názoru
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, pretože išlo o zmluvu o úvere, a teda
absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán bol spotrebiteľ.
Nebolo možné aplikovať na tento vzťah ustanovenie § 48 ods. 2 OZ, ale bolo potrebné vychádzať

z ustanovení Obchodného zákonníka a zo 4-ročnej premlčacej doby. Uviedol, že predmetná úverová
zmluva bola uzavretá dňa 03. 04. 2006, pričom do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54
OZlennakúpnuzmluvu,zmluvuodieloanainézmluvyupravenévôsmejčastiObčianskehozákonníka,
ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Preto sa
na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.

3 OZ. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7M Cdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015,
2M Cdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6M Cdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, ako aj viaceré rozhodnutia
krajských súdov. K aplikácii ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona č. 372/1990 Zb. namietal, aby v danom prípade súd postupoval podľa ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Aplikáciou tohto ustanovenia dochádza k

značnému narušenia princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany
pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva,
k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014 umožňovala
spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky

premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľov prijala Národná rada SR ustanovenie § 5b
Zákona o spotrebiteľských úveroch, v ktorom bolo prikázané orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, a oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez
stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach. Aplikáciou tohto ustanovenia

na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrh na začatie konania, došlo k
zotretiuprincípuprávnejistoty,akojednéhozoznakovprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajpožiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa.
Priamym aplikovaním tohto ustanovenia súd porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a

existuje reálna hrozba, že súd tak spôsobil žalobcovi škodu. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok
dňa 01. 04. 2014, ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05.
2014, preto žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok a vyhovieť žalobe, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec
na ďalšie konanie.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia

§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Krajský súd upozorňuje, že postupoval v konaní v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, podľa
tohto zákona, aj keď konanie začalo za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - OSP. Občiansky
súdny poriadok bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2016.

6. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi konštatuje, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo veci samej a rovnako jeho dôvody považuje za vecne správne, s týmito sa stotožňuje a
vpodrobnostiachnaneodkazuje.Okresnýsúdvykonalhodnoteniedokazovaniavsúladesustanovením
§ 132 OSP platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu, rozsudok spĺňa náležitosti podľa
§ 157 ods. 2 OSP, za platnosti a účinnosti ktorého rozhodoval okresný súd. Po preskúmaní veci odvolací

súd dospel k záveru, že okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 52 OZ a uplatnený nárok žalobcu
posúdil ako nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným v čase jeho vzniku bol uzatvorený na základe zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka. Táto skutočnosť však nevylučuje posudzovanie zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej.
Pre posúdenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, je dôležité posúdiť povahu účastníkov právneho vzťahu

a v tomto prípade má súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu spĺňal znaky dodávateľa v
zmysle § 53 ods. 2 OZ a žalovaná znaky spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 4 OZ. K námietke žalobcu, že
pred 01. 01. 2008 boli spotrebiteľské zmluvy definované odlišne, pričom platí princíp zákazu retroaktivity,
odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť na novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007
Z. z. účinného od 01. 01. 2008 v súvislosti s novelizáciou § 52 až § 53 OZ. Do Občianskeho zákonníka

bolo vložené ustanovenie upravujúce tzv. nepravú retroaktivitu, v dôsledku čoho sa ustanoveniami tohto
zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 2008.

8. K námietke žalobcu, podľa ktorého premlčacia doba sa v tejto veci spravuje ustanoveniami
Obchodného zákonníka, pretože zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka,

odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia OZ, podľa ktorého
sa všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne spravujú ustanoveniami
občianskeho práva aj za predpokladu, že inak by sa riadili normami obchodného práva, nemožno
prihliadnuť. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení OZ nielen na
ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv

z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, a to aj v prípade, ak ide o absolútny obchod podľa
Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8M Cdo 13/2014 zo dňa 28. 05. 2015. Najvyšší súd vyslovil, že ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta OZ
sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Vyslovil, že aj
keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014 (správne malo byť 01. 04. 2015),

právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely, preto ich
účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia.
Okresný súd preto správne posúdil plynutie premlčacej doby podľa OZ (v tomto prípade podľa § 107).

9. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej nemal súd postupovať podľa ustanovenia § 5b

zákona č. 250/2007 Z. z., keďže toto nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, odvolací súd odkazuje
na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2014 a sp. zn. 8M Cdo 13/2014, zároveň
zdôrazňuje tú skutočnosť, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je ustanovením procesného
charakteru, ktoré je súd povinný pri konaní a rozhodovaní aplikovať, keďže pre normy procesného
práva je typická okamžitá aplikovateľnosť, pokiaľ v prechodných ustanoveniach nie je ustanovené inak.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd
podotýka, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu prešli ústavnoprávnym prieskumom na ústavnom
súde pod sp. zn. III. ÚS 194/2005, pričom sťažnosti žalobcu proti nim ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnené. Najvyšší súd SR vyslovil právny názor vo vzťahu k aplikácii úpravy prijatej zákonom č.102/2014 s účinnosťou od 01. 05. 2014 a tieto rozhodnutia a názory najvyššieho súdu neboli žiadnym
zákonným spôsobom spochybnené, preto je odvolací súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní
tieto závery a právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR rešpektovať. Vzhľadom na uvedené bolo

nutné konštatovať správne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ súd posúdil plynutie
premlčacej doby podľa ustanovení OZ a na námietku premlčania prihliadal ex offo. Správne preto
okresný súd, ako súd prvej inštancie, zamietol žalobu z dôvodu uplatneného premlčaného práva, a preto
odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP tento rozsudok potvrdil.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešnou stranou,
avšak odvolací súd nezistil, že by jej v súvislosti s odvolacím konaním nejaké trovy mohli vzniknúť, preto
rozhodol tak, že jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).