Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205202147
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Marková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7205202147.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. Milan Martinásek - MARMI, s miestom
podnikania Cottbuská 1, Košice, IČO: 32 467 796, s pozastavením prevádzkovania živnostenského
oprávnenia do 25. marca 2018, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Zathurecky InPaRtners,
s. r. o., so sídlom Kláry Jarunkovej 4, Banská Bystrica, proti žalovanému: Vladimír Kebísek - KENY, s
miestom podnikania Starozagorská 27, Košice, IČO: 10 810 943, právne zastúpenému JUDr. Jozefom

Goblom, advokátom, so sídlom Jantárová 30, Košice, o zdržanie sa nekalosúťažného konania a úhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 27Cb/96/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. decembra
2016, č. k. 4Cob/56/2016-736, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmieta.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom z 23. februára 2016, č. k. 27Cb/96/2005-681, Okresný súd Košice I (ďalej tiež „súd prvej
inštancie“) žalobu voči žalovanému zamietol. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že po
úprave petitu žalobcom a pripustení jeho zmeny súdom žalobca žiadal, aby súd zakázal žalovanému
nekalosúťažné konanie spočívajúce vo výrobe, kompletáži a montáži jednostranných a dvojstranných

poštových schránok, ktoré sú zameniteľné s jednostrannými a dvojstrannými poštovými schránkami,
ktoré vyrába a predáva žalobca. Žalobca žiadal tiež uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu v sume 33.193,92 eur s 9% úrokom z omeškania od 11. decembra 2013 do
zaplatenia a trovy konania. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany
sporu sa v rámci svojho predmetu činnosti venujú aj výrobe a montáži poštových schránok, sú teda
podnikatelia, ktorí sa zúčastňujú na hospodárskej súťaži na rovnakom trhu a sú v súťažnom vzťahu.

Súd prvej inštancie sa zameral na porovnanie vonkajších znakov a celkový charakter vonkajších úprav
poštových schránok vyrábaných žalobcom a žalovaným a dospel k záveru, že varianty vyrábané
žalobcom a žalovaným nie sú vo vonkajších znakoch úplne zhodné. Uviedol, že variant č. 2 výrobku
žalovaného vykazuje rozdielnosť v tom, že v dolnej polovici prednej strany má umiestnený elektrický
vrátnik a bezpečnostný kódovací zámok a pri každej menovke sa nachádza zvončekové tlačidlo a tieto
prvky vizuálne rozdeľujú vonkajšiu stranu schránky na dve časti a spolu so zvončekovými tlačidlami

zabezpečujú odlišnosť. Poukázal tiež na rozdielnosti medzi vonkajšími úpravami poštových schránok
žalobcu a žalovaného, ktoré spočívajú v umiestnení kruhových otvorov na zadnej strane schránok,
ktoré sú v prípade výrobkov žalobcu umiestnené pod štítkom na menovku na čelnom paneli po dva
malé kruhové otvory z každej strany štítku a zámok je umiestnený pri okraji dvierok, zatiaľ čo v prípade
žalovaného dvierka schránok obsahujú približne v strede rovnaký štítok na menovku ako na čelnom
paneli a päť malých kruhových otvorov pod štítkom a zámok umiestnený pri okraji dvierok. S poukazom

na tieto odlišnosti súd prvej inštancie uzavrel, že zo strany žalovaného nejde o napodobeninu výrobkov
žalobcu. Uviedol tiež, že poštové schránky sa ani nemôžu veľmi vzhľadovo líšiť, lebo rozmermi súurčené typom príslušných obytných domov, kde sa umiestňujú, majú mať otvor na vhadzovanie a
vyberanie poštových zásielok a menovku. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný skoro doslova napodobnil
jeho reklamný leták, súd prvej inštancie uzavrel, že nejde o naplnenie skutkovej podstaty klamlivej

reklamy, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že informácie v letáku sú v rozpore so skutočnosťou.
Pretože vo veci nebolo preukázané naplnenie generálnej klauzuly nekalej súťaže, súd prvej inštancie
žalobu zamietol vrátane nároku na nemajetkovú ujmu požadovanú žalobcom z dôvodu, že od júla 2000
mal žalovaný prihlásený priemyselný vzor č. 26265 „Súbor poštových schránok“ s dvoma variantmi,
ktorý bol vymazaný v roku 2011 a do času výmazu nemožno považovať konanie žalovaného za konanie

v rozpore s dobrými mravmi, keďže konal na základe povolenia štátneho orgánu.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom z 29. decembra
2016, sp. zn. 4Cob/56/2016, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Stotožnil
sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako i s jeho právnym posúdením veci; odvolacie
dôvody uplatnené žalobcom nepovažoval za dôvodné. V odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej

uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný začal vyrábať poštové schránky podobné poštovým
schránkam, ktoré už skôr vyrábal žalobca podľa priemyselných vzorov - dizajnov, ktorých využitie
žalobcovi umožnili licenčné zmluvy. Prínos žalobcu spočívajúci v obohatení ponuky na relevantnom
trhu o tieto schránky bol nepochybne podstatný, a preto mu patrilo aj právo výlučného využívania
nového riešenia v predstihu pred ostatnými súťažiteľmi a tiež právo brániť sa proti všetkým ostatným

na trhu pred prevzatím a využívaním tohto riešenia bez jeho súhlasu. Z konštantnej judikatúry súdov
nekalosúťažného konania vyplýva, že toto právo (aj keď žalobcovi nepatrilo právo chránené formálnym
priemyslovým vzorom - dizajnom) nepatrí žalobcovi navždy, ale po primeranú dobu zodpovedajúcu
zhodnoteniu postavenia žalobcu ako súťažiteľa na trhu tak, aby sa mu vyrovnali náklady, ktoré vynaložil
na presadenie tohto výrobku na trhu a aby prínos nového riešenia bol ocenený v jeho určitom postavení

na trhu. Formálna ochrana priemyselných vzorov - dizajnu zanikla majiteľovi týchto priemyselných
vzorov (č. 24180 a č. 24067) dňa 1. apríla 2007. Žalobca tvrdil, že poštové schránky podľa týchto
priemyselných vzorov vyrábal od roku 1994 (výroba drobných kovových obalov). Z grafu predloženého
žalobcom, v ktorom porovnával odbyt všetkých vyrobených a dodaných poštových schránok za roky
1997 až 2007 vo vzťahu k realizovaným zákazkám pre SBD II, vyplýva, že počet žalobcom vyrobených

a predaných schránok sa postupne od roku 1997 zvyšoval a nepochybne v rokoch 2005 až 2007
mal už stále miesto na trhu skoro s 5-násobne (v roku 2007) väčším počtom vyrobených a dodaných
zákaziek oproti roku 1997. Keďže zmyslom ani účelom ochrany proti konaniu v nekalej súťaži nie
je zachovať určitý stav, ktorý by v dôsledku vyhovenia zdržovaciemu nároku žalobcu zakotvil jeho
časovo neobmedzené monopolné postavenie na trhu a tým znemožnil voľnú trhovú súťaž, a tiež s

prihliadnutím na obdobie, v ktorom žalobca svoju výlučnú pozíciu na trhu ustálil, odvolací súd zastával
názor, že doba zodpovedajúca pre výlučnú ochranu práv žalobcu proti zásahu do jeho technického
riešenia jednostranných a obojstranných poštových schránok sa skončila uplynutím roku 2007. Žalovaný
tak mohol konať v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže do konca roka 2007 a ak vyrábal
poštové schránky aj po uplynutí roka 2007, podmienka konania v rozpore s dobrými mravmi súťaže

nebola splnená. To znamená, že žalobcom uplatnený zdržovací nárok (zákaz nekalosúťažného konania
spočívajúceho vo výrobe, kompletáži a montáži jednostranných a dvojstranných poštových schránok,
ktoré sú zameniteľné s jednostrannými a dvojstrannými poštovými schránkami vyrábanými žalobcom)
je nedôvodný, a preto súd prvej inštancie žalobu v tomto výroku dôvodne zamietol, lebo neboli splnené
všetky zákonné podmienky pre záver o nekalosúťažnom konaní žalovaného. Odvolaciu námietku

žalobcu, že súd prvej inštancie nedôvodné posudzoval rozdiely medzi poštovými schránkami žalobcu
a žalovaného, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutie
Úradu priemyslového vlastníctva SR a nadväzujúce súdne rozhodnutia, tieto sa týkali zápisu, resp.
výmazu dizajnu žalovaného a posudzovala sa zhodnosť už zapísaných dizajnov žalobcu č. 24180 a č.
24067 s dizajnom žalovaného zapísaným pod č. 26265 podľa zákona č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch,

pričom súd z tohto rozhodnutia vychádzal (§ 135 ods. 2 O. s. p.). Žalobca v tomto konaní však
uplatňoval nároky z nekalosúťažného konania žalovaného podľa § 47 ods. 1 písm. c/ Obchodného
zákonníka, teda z dôvodu vyvolania nebezpečenstva zámeny napodobením cudzích výrobkov, ich
obalov alebo výkonov, a preto bol oprávnený takéto posúdenie vykonať. Odvolací súd zastával názor,
že zdržovaciemu petitu žalobcu nebolo možné vyhovieť aj vzhľadom na v petite žaloby uvádzané

charakteristické znaky jednostranných a dvojstranných poštových schránok vyrábaných žalobcom,
ktoré mali byť podkladom pre posúdenie ich zameniteľnosti s poštovými schránkami vyrábanými
žalovaným. Pokiaľ totiž žalobca uvádzal ako charakteristický znak jednostranných poštových schránok
vyrábaných žalobcom to, že doručovanie a výber zásielok je z jednej strany, majú namontované dvierkas uzamykacím mechanizmom, menovku, prípadne otvor na umiestnenie menovky, ide o prvky, ktoré sú
už z povahy jednostranných poštových stránok funkčne a technicky predurčené, keďže takéto poštové
schránky sú zvyčajne umiestnené na stene, preto možno zásielky vkladať a tiež vyberať len z jednej

strany,poštováschránkamusímaťdvierka,inakbypoštunebolomožnévybrať,jepotrebnéjuuzamknúť,
aby sa zásielky nedostali do nepovolaných rúk, a na poštovej schránke by mala byť umiestnená
menovka, alebo mal by byť priestor pre umiestnenie menovky, najmä ak poštová schránka je určená pre
bytový dom. Rovnako žalobcom uvádzané charakteristické znaky dvojstranných poštových schránok,
t. j. na každej poštovej schránke namontované dvierka s uzamykacím mechanizmom - z vnútornej

strany, otvor na vhadzovanie zásielok prekrytý záklopkou - z vonkajšej strany, menovka, prípadne
otvor a umiestnenie menovky, vyplývajú z funkcie a technického určenia poštovej schránky, a preto ak
žalovanýmvyrábanépoštovéschránkyobsahujútietoznaky,nemožnohovoriťonapodobovanívýrobkov
žalobcu. Žalobca ako ďalší charakteristický znak uviedol u jednostranných i dvojstranných poštových
schránok to, že majú spoločný obal (telo schránok), ktorý je popredeľovaný tak, že vytvára jednotlivé
schránky a vonkajšiu časť dvojstranných poštových schránok tvorí spoločný panel z jedného kusu

materiálu, na ktorom sú pre jednotlivé schránky vytvorené doručovacie otvory na vhadzovanie zásielok
so záklopkou. Spoločné telo schránok popredeľované tak, že vytvára schránky a spoločný predný
panel dvojstranných poštových schránok sú zrejme najcharakteristickejšími znakmi poštových schránok
vyrábaných žalobcom, ku ktorým dospel vlastnou tvorivou činnosťou. Ide o riešenie, ktorému vzhľadom
časové obmedzenie práva na „monopolné postavenie“ však už nemožno priznať právnu ochranu. Pokiaľ

žalobca uplatňoval žalobou nároky aj z dôvodu klamlivej reklamy žalovaného, súd prvej inštancie
správne uviedol, že žalobca nepreukázal naplnenie skutkovej podstaty tejto formy nekalosúťažného
konania. Cieľom reklamy podnikateľa je poskytovať údaje o jeho výrobkoch, službách alebo výkonoch
za účelom získania čo najširšieho okruhu odberateľov. Klamlivou reklamou je taká reklama tovaru,
služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv

a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým
sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo
ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa (§ 45 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Žalobca v konaní ani v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o konaní
žalovaného podľa tohto zákonného ustanovenia. Len existencia reklamného letáka s textom takmer

totožným s textom reklamného letáka žalobcu nie je klamlivou reklamou, keďže ani žalobca netvrdil, že
text letáku ho aj inak poškodzuje, napríklad, že ide o porovnávaciu reklamu s negatívnym hodnotením
výrobkov žalobcu a neuviedol, ako by totožnosťou textov mohlo dôjsť k vyvolaniu nebezpečenstva
zámeny, keď na letáku žalobcu sú okrem údajov o jeho výrobkoch uvedené údaje o žalobcovi ako
podnikateľovialetákžalovanéhoobsahujelenúdaje(okremúdajovovýrobkoch)týkajúcesažalovaného

ako podnikateľa. Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď nevyhovel nároku žalobcu na zaplatenie
požadovaného zadosťučinenia. Žalobca v odvolaní tvrdil, že zadosťučinenie v peniazoch mu patrí
minimálne za obdobie do 1. apríla 2007, kedy mal poštové schránky chránené priemyselným vzorom
- dizajnom. Ani v tomto období však žalobcovi práva z tejto formálnej ochrany nepatria, keďže nebol
majiteľompriemyselnýchvzorovaprávovyužívaťpriemyselnévzorymupatrilolennazákladelicenčných

zmlúv. Nepochybne aj za toto obdobie však môže požadovať okrem iného aj zadosťučinenie v peniazoch
v prípade nekalosúťažného konania žalovaného. Z konštantnej judikatúry súdov vyplýva, že primerané
zadosťučinenie ako právny prostriedok ochrany proti nekalej súťaži je nárokom satisfakčným, ktorý slúži
na reparáciu nemajetkovej ujmy. Materiálne a subjektívne hľadiská majú pri poskytovaní zadosťučinenie
len podružný, prípadne zanedbateľný význam. Odvolací súd zdôraznil, že zadosťučinenie v peniazoch

nepatrí žalobcovi len v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného, ale musí byť zistené, že žalobca
utrpel v súvislosti s konaním nekalej súťaže nemajetkovú ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu,
že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. V konaní i v odvolaní
žalobca len všeobecne poukazoval na poškodenie jeho prestíže a dobrej povesti, neuviedol však
konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takáto nemajetková ujma mu vznikla. Pokiaľ

tvrdil, že v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného stratil klientov a zákazky, táto strata sa podľa
vyjadrení samotného žalobcu prejavila len vo vzťahu k bytovému družstvu SBD II. Z grafu predloženého
žalobcom však súčasne vyplýva, že žalobca v rozhodnom období získal podstatne viac iných zákaziek
a teda aj iných klientov, preto čiastočnú stratu klientely, ktorá sa neprejavila v majetkovej ujme žalobcu,
keďže mal aj mnohé iné zákazky a tým aj príjmy, nemožno označiť za takú nemajetkovú ujmu, pre ktorú

by mu bolo potrebné priznať zadosťučinenie v peniazoch.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že dovolanie je prípustné podľa
ustanovení § 420písm. f/a § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporovýporiadok (ďalej tiež „C. s. p.“). Poukázal na nedostatky v odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu,
ako aj súdu prvej inštancie, spočívajúce v opomenutí skutkovo a právne významných skutočností,
vedúcich k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej, a ktoré predstavujú porušenie právo dovolateľa na

spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 Ústavy SR v spojení s § 220 ods. 2 C.
s. p., čím napĺňajú dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré odvolací súd posúdil v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, alebo ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
neboli riešené. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť; rozhodnutie odvolacieho súdu
považoval za vecne správne.

Podaním z 1. júna 2017, označeným ako „Späťvzatie časti odôvodnenia dovolania žalobcu“, žalobca, s

poukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz19.apríla2017,sp.zn.lVCdo/2/2017,
oznámil súdu, že dovolanie v časti uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p.
berie späť a netrvá na tejto časti dovolania, trvá však na všetkých dôvodoch uvedených v dovolaní v
rozsahu § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas (§ 427 C. s. p.) dovolateľ, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§
424 C. s. p.) zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s.
p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. Na stručné odôvodnenie tohto záveru
dovolací súd v súlade s § 451 ods. 3 C. s. p. uvádza:

Skôr, než dovolací súd pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania žalobcu, považoval za nevyhnuté
vysporiadať sa s podaním žalobcu, ktorým oznámil súdu, že na svojom dovolaní, v časti odôvodnenia
prípustnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a dôvodov dovolania podľa § 431 C. s. p., už netrvá a dovolanie
v tejto časti berie späť.

Pokiaľ dovolateľ uvádza, že netrvá na podanom dovolaní v časti odôvodnenia prípustnosti podľa § 420
písm. f/ C. s. p., dovolací súd tento úkon posúdil ako zmenu uplatnených dovolacích dôvodov. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 434 C. s .p., v zmysle ktorého možno dovolacie dôvody meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolací súd je zároveň viazaný dovolacími

dôvodmi tak, ako boli obsahovo vymedzené v dovolaní (§ 440 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ zmení dovolacie
dôvody po skončení lehoty na podanie dovolania, dovolací súd nie je oprávnený k takto uplatneným
dôvodom prihliadnuť, pretože posudzuje dovolanie z obsahového hľadiska podľa stavu, v ktorom sa
nachádzalo v okamihu, keď lehota na podanie dovolania, ohraničujúca zároveň aj možnosť zmeny
alebo rozšírenia dovolacích dôvodov, uplynula. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že v tomto smere

aplikácia ustanovenia § 446 C. s. p. neprichádza do úvahy. Uvedené ustanovenie upravuje možnosť
dovolateľa vziať dovolanie späť (v celom rozsahu, alebo čiastočne) len z hľadiska rozsahu, v akom sa
rozhodnutie odvolacieho súdu napáda dovolaním a nevzťahuje sa na úpravu dovolacích dôvodov, (pozri
tiež uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2017, sp. zn. l Obdo/19/2017).

Podľa doručenky založenej v súdnom spise na č. 1. 743, bol dovolaním napadnutýrozsudok odvolacieho
súdu právnemu zástupcovi žalobcu doručený 3. marca 2017. Lehota na podanie dovolania, a teda aj
lehota na zmenu alebo doplnenie dovolania, žalobcovi uplynula 3. mája 2017. Podanie obsahujúce
zmenu dovolacích dôvodov dovolateľ odovzdal na pošte až 1. júna 2017; urobil tak po zákonom
stanovenej lehote na uskutočnenie takéhoto procesného úkonu. Z uvedeného dôvodu dovolací súd na

toto podanie žalobcu nemohol prihliadať.

Vzhľadom na uvedené, pristúpil dovolací súd k posúdeniu prípustnosti dovolania žalobcu, v akom sa
(z obsahového hľadiska) nachádzalo v čase, kedy žalobcovi uplynula lehota na podanie dovolania, t.
j. 3. mája 2017.

V zmysle § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje okrem ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. aj z
ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., teda vyvodzuje ho súbežne z dvoch dôvodov.

Otázku, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri sebe z § 420 C. s. p. a z § 421 C. s.
p. riešil veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení z 19. apríla 2017, sp. zn. l
VCdo/2/2017. Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí je v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 C. s.
p. pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Veľký senát vo vyššie uvedenom uznesení dospel k záveru,

že „so zreteľom na povahu a procesné dôsledky každej z vád zmätočnosti vedie súbežné uplatnenie
oboch dôvodov prípustnosti dovolania (§ 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.) k tomu, že dovolací súd sa
obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p. Pokiaľ by postupoval inak
(a skúmal opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu ešte aj podľa § 421 C, s. p.), prehliadal by
zreteľné vnútorné protirečenie argumentácie samotného dovolateľa, ktoré spočíva v tom, že dovolateľ

poukazujúci na nesprávne právne posúdenie súbežne tvrdí existenciu takého mimoriadne závažného
a neprehiadnuteľného dôvodu (existenciu vady zmätočnosti), pre ktorý napadnuté rozhodnutie nemalo
byť vôbec vydané. I keby bola v niektorom odvolacom konaní riešená právna otázka mimoriadne
zaujímavá, aktuálna a pre prax všeobecných súdov osobitne významná, ktorá bola prípadne odvolacím
súdom spracovaná na najvyššej odbornej úrovni, nemôže byť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

vôbec nemalo byť vydané (lebo došlo k vade zmätočnosti uvedenej v § 420 C. s. p.), podkladom pre
najvyšším súdom uskutočnené posúdenie z hľadiska toho, či došlo k odklonu riešenia tejto otázky
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), alebo či ide o
otázku dosiaľ nevyriešenú dovolacím súdom (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), alebo či je táto otázka
dovolacím súdom riešená rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.)“. Veľký senát uzavrel, že: „Kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 C. s. p. je neprípustná. Ak sú v dovolaní
súbežneuplatnenédôvodyprípustnostipodľaobochuvedenýchustanovení,dovolacísúdsapriskúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p.“.

Senát 50 najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom; rozhodnutí veľkého

senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. (nezaoberal
sa teda prípustnosťou dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p.).Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto

ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia
tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v súdnom konaní, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale ja ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená
aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany.

Z argumentácie žalobcu obsiahnutej v dovolaní vo vzťahu k prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa
ust. § 420 písm. f/ C. s. p. vyplýva, že dovolateľ namieta porušenie ním označených práv tým, že
odvolací súd (a tiež súd prvej inštancie) sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal s
jeho podstatnou argumentáciou.

Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola
považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa
navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď §
241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vada tejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania. S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR(I.ÚS 364/2015, II.ÚS 184/2015, III.ÚS

288/2015 a I.ÚS 547/2016).

Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho
senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktorá nadobudla účinnosť od 1.
júla 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať

za aktuálne aj po uvedenom dni.

V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych)
prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký

prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,
alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací
súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol, čo

bolo predmetom odvolacieho prieskumu, zaoberal sa opodstatnenosťou žalobcom uplatnených nárokov
z ochrany proti nekalej súťaži, vyjadril sa tiež k otázke splnenia zákonných podmienok pre záver o
nekalosúťažnom konaní žalovaného a k preukázaniu naplnenia skutkovej podstaty klamlivej reklamy
ako nekalosúťažného konania. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku náležitosti v zmysle § 220 C. s. p. a žalobca neopodstatnene namieta existenciu

vady v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Za vadu uvedenú v tomto ustanovení nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako
procesné neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 C. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.