Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/36/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115010290
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115010290.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov
JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.03.2018,
v trestnej veci obžalovaného F. A. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní
okresného prokurátora a poškodenej L. G. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 25/15 zo
dňa 02.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolania okresného p r o k u r á t o r a a poškodenej L. G.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovaného F.
A. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

- že 06.07.2013 v X. na ulici O. č. XX dostal od L. G., ktorá prevádzkuje chránenú dielňu L. Q. do užívania
stolný počítač zn. Prestigio na pracovné účely za účelom vytvorenia internetovej stránky tejto dielne,
ktorý si s jej súhlasom vzal do miesta trvalého bydliska, následne v presne nezistenom čase v mesiaci
november 2013 s vedomím, že počítač nie je jeho a bez toho, aby informoval L. G., tento počítač vymenil
s neznámym mužom z A. za notebook zn. ASUS G72GX, čiernej farby, ktorý si ponechal pre seba, čím
takto majiteľke stolného počítača L. G. z X. spôsobil škodu vo výške 500,- Eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Protitomutorozsudku,vzákonomstanovenejlehote,priamodozápisniceohlavnompojednávaní,podali
okresný prokurátor a poškodená, prostredníctvom svojho splnomocnenca, odvolania.

Okresný prokurátor v písomných dôvodoch svojho odvolania vyjadril nesúhlas s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Namietal, že poškodená L. G. preukázateľne cez bankový prevod
zaplatila za počítač zn. PRESTIGIO 670,- eur, o čom svedčí výpis z účtu príslušnej banky, ktorý
sa nachádza medzi predloženými dokladmi, z čoho je zrejmé, akú sumu vynaložila na obstaranie
počítača, ktorý mal obžalovaný svojim konaním spreneveriť. Ďalej odvolateľ uviedol, že obžalovaný,
podľa vzájomnej dohody, časť z vynaloženej sumy poškodenej vrátil, avšak následne sporný počítač s

vedomím, že nepatrí do jeho vlastníctva a bez toho, aby poškodenú informoval, vymenil za počítač iný
s neznámym mužom s A., čím poškodenej, podľa názoru odvolateľa, spôsobil škodu vo výške 500,-
eur, pričom takéto jeho konanie je možné vztiahnuť pod skutkovú podstatu prečinu sprenevery podľa §
213 ods. 1 Tr. zák. Vyjadril preto názor, že súd prvého stupňa obžalovaného spod obžaloby nezákonne
oslobodil, pretože dostatočným spôsobom neprehodnotil všetky dôkazy vykonané v rámci prípravného
konania, ako aj na hlavnom pojednávaní. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.Poškodená vo svojom odvolaní, prostredníctvom splnomocnenca, vyjadrila názor, že svoj nárok na
náhradu škody uplatnila riadne a včas, a to v rámci svojich opakovaných výpovedí v prípravnom konaní,
napokon súd prvého stupňa na prvom hlavnom pojednávaní jej nárok na náhradu škody prečítal.

Namietala ďalej, že z jej uplatnenia nároku na náhradu škody vyplýva tak právny dôvod jeho uplatnenia,
ako aj výška jej právneho nároku a opačný názor súdu prvého stupňa by bol prísne formalistický,
neúmerne ukracujúci jej práva, navyše, keď je (poškodená) právnym laikom a v priebehu prípravného
konania nebola právne zastúpená splnomocnencom. V podstate z týchto dôvodov navrhla, aby krajský
súd buď bez zrušenia napadnutého rozhodnutia vec vrátil súdu prvého stupňa na rozhodnutie o

chýbajúcom výroku o náhrade škody, alebo alternatívne, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a buď sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného zaviaže na náhradu škody vo výške 670,-
eur, alebo po zrušení veci vec vráti súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie s právnym názorom, aby
prvostupňový súd obžalovaného zaviazal na náhradu škody vo výške 670,- eur.

Krajský súd potom na podklade podaných odvolaní postupoval v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,

podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Vzhľadom na dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa neboli v posudzovanej veci, ani podľa názoru
krajského súdu, pochybnosti o tom, že skutok, avšak len v rozsahu, že poškodená kúpila počítač, ktorý
obžalovaný s jej súhlasom mal v mieste trvalého bydliska a následne ho v novembri 2013 vymenil
s neznámym mužom z A., čo pre zachovanie totožnosti skutku postačuje, sa stal. Bez akýchkoľvek

pochybností však už nebolo preukázané, že tento skutok je trestným činom.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo preto nevyhnutné obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm.
b/ Tr. por. oslobodiť, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom, aj keď z podstatne širších dôvodov,
než ku ktorým dospel súd prvého stupňa.

V prejednávanej veci boli produkované dve skupiny protichodných dôkazov, teda dôkazov s opačnou
pravdivostnouhodnotoustým,žejednaskupinadôkazovvyznievalavprospechobhajobyobžalovaného
a druhá skupina v prospech tvrdení poškodenej, pričom v priebehu celého trestného konania sa
nepodarilo zabezpečiť taký rozhodujúci dôkaz, ktorý by významným spôsobom podporil či už verziu

obžalovaného, alebo verziu poškodenej.

Ako to už bolo vyššie naznačené, vykonaným dokazovaním, pretože sa na tom zhodli tak obžalovaný,
ako aj poškodená a svedčí o tom aj výpoveď svedka J. K. a obsah výpisu z účtu, bolo spoľahlivo
(bez rozumných a dôvodných pochybností) preukázané, že poškodená dňa 06.07.2013 kúpila počítač v

hodnote670,-eur,tentoodovzdalaobžalovanému,ktorýhopoužívalvmiestesvojhobydliskaanásledne
v novembri 2013 ho bez toho, aby poškodenú o tom informoval, vymenil za počítač iný s neznámym
mužom s A..

Vykonaným dokazovaním však už nebol spoľahlivo preukázaný obsah dohody medzi obžalovaným

a poškodenou, kedy a za akých podmienok prechádza vlastnícke právo k tomuto počítaču na
obžalovaného a či obžalovaný mohol alebo nemohol so spomínaným počítačom aj pred okamihom jeho
úplného splatenia nakladať.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavného zák. č. 460/1992 Zb. (Ústavy SR) v znení neskorších predpisov každý,

proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva prezumpcia neviny osoby obvinenej zo spáchania trestného
činu. Pokiaľ sa teda nevina osoby obvinenej zo spáchania trestného činu prezumuje, je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vinu obvinenému dokázať, naopak obvinený svoju nevinu dokazovaťnemusí (predpokladá sa), a preto aj nedokázaná vina dôkazmi zhromaždenými orgánmi činnými v
trestnom konaní sa rovná dokázanej nevine.

V osobe obžalovaného, vychádzajúc z obsahu spisu, teda zhromaždeného dôkazového materiálu, nejde
o osobu, ktorej by bolo možné nekriticky bez výhrad veriť. Obžalovaný totižto na hlavnom pojednávaní
v porovnaní s jeho výpoveďou v prípravnom konaní vypovedal rozporne. Zatiaľ čo v prípravnom konaní
dňa 19.12.2014 uviedol, že si bol vedomý toho, že sporný počítač vymenil v čase, keď nebol jeho a až
následne ho riadne dosplácal, na hlavnom pojednávaní dňa 08.06.2015, konanom pred súdom prvého

stupňa, už v podstate uvádzal, že si myslel, že počítač je od samého počiatku, čo mu ho poškodená
zverila, jeho, a teda sa domnieval, že s ním môže od samého počiatku aj nakladať. Na vysvetlenie týchto
svojich rozporných tvrdení uviedol, že v prípravnom konaní vypovedal bez obhajcu, pričom bol naňho
zo strany polície vyvíjaný nátlak, slová, ktoré sú zachytené v zápisnici o jeho výpovedi v prípravnom
konaní, nie sú jeho slová, podpisoval len papiere, ktoré mu boli pod nátlakom polície predkladané.

K tomu považuje krajský súd za potrebné uviesť, že z obsahu zápisnice o výpovedi obžalovaného
z prípravného konania vyplýva, že obžalovaný bol poučený o práve zvoliť si obhajcu, aj o práve
nevypovedať, každú stranu zápisnice o svojej výpovedi podpísal, podpísal aj text, kde sa uvádza, že
nebol naňho kladený žiaden nátlak, a že zápisnica zodpovedá tomu, čo povedal. Z obsahu spisu nijakým
spôsobom nevyplýva, že by sa obžalovaný na postup polície na inšpekcii ministerstva vnútra sťažoval,

že by táto inšpekcia postup policajtov preverovala a bol známy výsledok takéhoto preverenia, preto len
ťažko je možné bez ďalšieho uveriť, že by sa nevinný človek hoc aj pod nátlakom priznal k protiprávnemu
konaniu, ktorého sa nedopustil. Na strane druhej je potrebné obhajobe prisvedčiť, že to bol práve
obžalovaný, kto na políciu prišiel ako prvý, oznámil, podľa jeho názoru, protiprávne konanie poškodenej,
ktorá zobrala počítač z miesta jeho bydliska, pričom naozaj možno mať pochybnosti, že by tak konal,

pokiaľ by si bol vedomý svojho protiprávneho konania.

Zhrnúc vyššie uvedené je potom potrebné uviesť, že v prejednávanej veci sú síce pochybnosti o
pravdivosti tvrdení obžalovaného, na strane druhej jeho tvrdenia prednesené na hlavnom pojednávaní,
nie je možné, bez ďalšieho považovať za vylúčené len s ohľadom na obsah jeho výpovede z prípravného

konania.

Avšak obžalovaný sa v trestnom konaní môže brániť akýmkoľvek spôsobom, akým uzná za vhodné, a
nie je ani povinný pravdu hovoriť, preto len na samotnej skutočnosti, že o niektorých jeho vyjadreniach
možno mať pochybnosti, nie je možné založiť odsudzujúci rozsudok a vyvodiť záver, že poškodená

hovorí pravdu, keď o jej tvrdeniach existujú závažné, podstatné pochybnosti, ktoré neumožňujú jej
tvrdeniam taktiež bezmedzne, nekriticky veriť.

Pri existencii závažných a dôvodných pochybností ohľadom tvrdení poškodenej nie je možné potom
dospieť k spoľahlivému záveru, že vina obžalovaného bola bez rozumných a dôvodných pochybností

preukázaná a takáto dôkazná situácia potom pre existenciu už spomínaných závažných a podstatných
pochybností nie je dostatočným podkladom pre vyslovenie odsudzujúceho rozsudku v zmysle jednej
zo základných zásad, ktorou je trestné konanie ovládané, a to „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“.

Vzhľadom na to, že účastníkom dohody medzi obžalovaným a poškodenou o tom, kedy a za akých
podmienok prechádza vlastnícke právo k spornému počítaču na obžalovaného, nebola žiadna ďalšia
osoba a o obsahu tejto dohody nesvedčí žiaden iný dôkaz, vinu obžalovaného by bolo možné založiť
len na tvrdeniach poškodenej. O tvrdeniach poškodenej však, ako to už bolo vyššie naznačené, existujú
dôvodné a závažné pochybnosti, ktoré predstavujú prekážku založenia odsudzujúceho rozsudku len na

jej výpovedi.

Poškodená v prípravnom konaní dňa 24.02.2015 uvádzala: „kúpila som mu počítač, ktorý mal splácať,“
v ten istý deň ale ešte uviedla, že počítač kúpila sebe, a pretože pracovali v dielni s voskom, dohodli
sa, že počítač si obžalovaný vezme domov, na hlavnom pojednávaní dňa 07.12.2015 taktiež tvrdila,

že počítač bol jej, pretože ho kúpila. Okrem toho, že poškodenú ohľadom skutočností, komu počítač
kúpila, vypovedá rozporne, z jej výpovedí ďalej a taktiež z výpovede svedka J. K. vyplýva, že poškodená
kúpu počítača do účtovníctva nezaviedla, počítač kúpil svedok J. K. ako súkromná osoba a peňažné
prostriedky ním vynaložené mu poškodená ako súkromná osoba preplatila na jeho účet, záručnýlist k počítaču, podľa vlastného vyjadrenia poškodená odovzdala obžalovanému spolu s počítačom.
Pokiaľ teda poškodená kúpu počítača nezaviedla do účtovníctva firmy, kúpila ho ako súkromná osoba,
neponechala si záručný list k tomuto počítaču, počítač odovzdala obžalovanému spolu so záručným

listom, pričom dokonca neuchovala si ani doklad o kúpe tohto počítača, ktorý sa kdesi v dielni stratil,
toto všetko potom vo svojom súhrne skôr nasvedčuje záveru, že naozaj sporný počítač kúpila pre
obžalovaného za protihodnotu, ktorú mala predstavovať, či už práca obžalovaného pre firmu poškodenej
alebo finančné splátky. Tvrdenia poškodenej, že počítač kúpila pre seba vyznievajú potom, s ohľadom
na vyššie uvedené, nepresvedčivo a nehodnoverne.

Pochybnosti o tvrdeniach poškodenej vyvolávajú aj ďalšie rozpory týkajúce sa rozsahu odmeňovania
obžalovaného. Poškodená v prípravnom konaní dňa 18.12.2014 uviedla, že obžalovanému dávala na
výplatu len 300,- Eur, na hlavnom pojednávaní dňa 07.12.2015 však už uvádzala, že obžalovanému
platila presne toľko, koľko je na výplatnej páske. Z doložených a na hlavnom pojednávaní prečítaných
výplatných pások však vyplýva, že obžalovaný nikdy nedosiahol výplatu nižšiu ako 340,- Eur mesačne.

Pokiaľ mu teda poškodená, ako to uvádzala v prípravnom konaní, mesačne na výplatu vyplácala sumu
300,- Eur, nevyplácala mu sumu presne tak, ako je uvedené vo výplatnej páske, čo znamená, že v
tomto smere nehovorila pravdu. Navyše poškodená na tom istom hlavnom pojednávaní uvádzala, že
mu nevyplácala výplatu naraz v sume tak, ako ju mal dostať, ale dávala mu časť výplaty vopred ako
pôžičku, tieto pôžičky si len súkromne zapisovala, ich poskytnutie v účtovníctve neviedla, potom mu

už len do výšky výplaty nad poskytnutú pôžičku zvyšok doplatila, nič z toho ale z výplatných pások
nevyplýva, napriek tomu, že následne potom tvrdila, že obžalovaného vyplácala presne tak, ako je to
uvedené na výplatných páskach. Poškodená ďalej v prípravnom konaní dňa 24.02.2015 uvádzala, že
obžalovanému mimo sumy, ktorá je uvedená na výplatnej páske ešte vyplácala aj ďalšie sumy teda
ďalšie odmeny, avšak v účtovníctve ich zachytené nemá, a tieto skutočnosti napriek tvrdeniu poškodenej

nevyplývajú ani z výplatných pások. Obdobne tak poškodená v prípravnom konaní dňa 24.02.2015,
ako aj na hlavnom pojednávaní dňa 07.12.2015, uvádzala, že z výplaty obžalovaného strhávala po 40,-
až 50,- Eur mesačne pre pani X. z úradu práce, ktorá pre obžalovaného vypracovala podnikateľský
zámer, avšak ani tieto skutočnosti z výplatných pások nevyplývajú, navyše poškodená v tomto smere
vypovedala rozporne, pretože raz tvrdila, že tieto peniaze po zrážke pani X. vyplácal priamo obžalovaný,

inokedy uvádzala, že tak robila ona (poškodená) sama, prípadne, že tak konali obaja striedavo.

Nie je možné pritom opomenúť ani tú skutočnosť, že z čl. 3 bod 1 Dohody uzavretej medzi poškodenou
a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov č. 229/XXI/2013/§54 zo dňa 25.06.2013 vyplýva,
že úrad práce poskytuje zamestnávateľovi, teda poškodenej, len príspevok na mzdu obžalovaného, a

to vo výške 90% celkovej ceny práce, čo znamená, že poškodená bola povinná z vlastných zdrojov
doplatiť 10% mzdových nákladov vynaložených na obžalovaného. Skutočnosť potom, že poškodená sa
podľa dohody s úradom práce zaviazala poskytovať obžalovanému mzdu v určitej sume, vykazovanú
na výplatných páskach, ktoré neskôr úradu práce aj dokladala, pritom v skutočnosti mu vyplácala sumu
nižšiu, vzbudzuje pochybnosti nie len o pravdivostnej hodnote jej účtovníctva, ale aj jej tvrdení. Keďže

zamestnanec na pracovnom mieste podporovanom príspevkom z úradu práce vytvára svojou prácou
pre zamestnávateľa určité hodnoty, spomínaná dohoda vychádzala z predpokladu, že zamestnávateľ
by mal za hodnoty, ktoré preňho zamestnanec vytvára, doplatiť aspoň tých 10% z vlastných zdrojov.
Pokiaľ poškodená zazlievala obžalovanému, že prestal chodiť do práce, chcel u nej skončiť pracovný
pomer a ona ho napriek tomu mala ďalej zamestnávať a teda naďalej mala mzdové náklady, hoci on už

pre ňu hodnoty nevytváral, k tomu je nutné uviesť, že podľa čl. 2 bod 10 spomínanej dohody s úradom
práce pracovné miesto bolo možné preobsadiť a na vytvorené pracovné miesto, ktoré sa poškodená
zaviazala udržiavať po určitú dobu, mohla zamestnať iného zamestnanca, ktorý by bol ochotný na tomto
pracovnom mieste za ňou poskytnutú mzdu pracovať a takto vytvárať pre ňu svojou prácou hodnoty.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé a spoľahlivo to vyplýva aj z vykonaného dokazovania, že obžalovaný
a poškodená sa dohodli na tom, že poškodená obžalovanému počítač kúpi, počítač bude patriť
obžalovanému, aj keď z vykonaného dokazovania už nie je zrejmé, ktorým okamihom vlastnícke právo
naňho malo prejsť, pričom predstavy obžalovaného a poškodenej o tom, čo všetko musí obžalovaný
urobiť, alebo akú cenu musí zaplatiť, aby dotknutý počítač mu aj naozaj patril, sa líšili.

Na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že len ťažko sa mohol obžalovaný
domnievať, že poškodená kúpi a podaruje mu počítač bez toho, aby si jeho hodnotu buď odpracoval,
alebo splatil. Preto, aj keby sa domnieval, že snáď počítač už okamihom jeho odovzdania sa staljeho vlastníctvom, nepochybne si musel byť vedomý toho, že mu bol darovaný s podmienkou, či už
odkladacou alebo rozväzovacou, že musí poškodenej jeho hodnotu, či prácu alebo peňažnými splátkami
splatiť

Keďže poškodenej nie je možné veriť v tom, aké peňažné sumy obžalovanému mesačne titulom výplaty
vskutočnostivyplácala,kedy,akézrážkyavakomrozsahuzjehovýplatyrealizovala,pretožejejtvrdenia
sú v tomto smere rozporné a navyše sú v rozpore aj s predloženými listinnými dôkazmi, nie je možné
ani spoľahlivo uveriť jej tvrdeniu, že obžalovaný si hodnotu počítača, ktorý mu kúpila, neodpracoval,

respektíve nesplatil ním tvrdenými splátkami po 70,- Eur mesačne.

Pokiaľ teda pre pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej nebol spoľahlivo preukázaný obsah
dohody medzi ňou a obžalovaným, nebolo možné dospieť ani k spoľahlivému záveru, že obžalovaný si
bol vedomý toho, že počítač, ktorý mu bol daný do dispozície, ktorý splácal, a ktorý nakoniec splatený
bol, pretože opak mu vykonaným dokazovaním spoľahlivo preukázaný nebol, nemôže vymeniť za iný.

Vina obžalovaného však môže byť založená len na takých dôkazoch, ktoré vo svojom úhrne tvoria
logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov navzájom sa doplňujúcich a na seba
nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť
jediný záver, nepripúšťajúci inú alternatívu. Pokiaľ teda súd hodnotiac vykonané dôkazy nedospeje k

záveru, že takúto sústavu dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného vytvárajú, nezostáva mu nič iné,
len obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“.

Aj podľa názoru krajského súdu výpovede poškodenej takúto ucelenú sústavu dôkazov svedčiacich o

vine obžalovaného nevytvárajú, a to pre ich nedôveryhodnosť, a preto súd prvého stupňa postupoval
správne,pokiaľobžalovanéhospodobžalobyprokurátoraokresnejprokuratúryoslobodil,pretoženebolo
bez rozumných a dôvodných pochybností preukázané, že žalovaný skutok je trestným činom.

Je potrebné súdu prvého stupňa taktiež prisvedčiť, že trestného činu sprenevery sa dopustí len ten, kto

na cudzom majetku spôsobí aspoň škodu malú, pričom malou škodou sa podľa § 125 ods. 1 Tr. zák.
rozumie škoda prevyšujúca sumu 266,- Eur.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že poškodená dňa 06.07.2013 kúpila počítač v hodnote 670,-
Eur. K jeho sprenevere ale malo dôjsť o štyri mesiace neskôr, niekedy v novembri 2013. Pokiaľ sa v

skutku uvádza, že v tom čase mal počítač hodnotu 500,- Eur, išlo, podľa vyjadrenia poškodenej, len
o odhad policajta, pričom nič iné zo spisu nevyplýva. Je naozaj nepochybné, že počítač po uplynutí
štyroch mesiacov, s ohľadom na amortizáciu, už nemal hodnotu 670,- Eur, ale mal hodnotu nižšiu. Akú
hodnotu však v skutočnosti mal, bolo potrebné určiť, keďže ide o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné
vedomosti, ktorými ani policajt, ani prokurátor, ale ani súd nedisponujú, odborne zdatnou osobou, a to

či už prostredníctvom odborného vyjadrenia, alebo znaleckého posudku.

Je potrebné orgánom činným v trestnom konaní prisvedčiť, že pravdepodobne za štyri mesiace hodnota
počítača neklesla pod sumu 266,- Eur, avšak odsudzujúci rozsudok súdu nemôže byť založený na
odhade odbornej skutočnosti osobou, ktorá vedomosťami v danom odbore nedisponuje. Hodnotu

počítača v novembri 2013 bolo potrebné spoľahlivo zistiť a určiť už v prípravnom konaní, ešte pred
podaním obžaloby a krajský súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal v kontradiktórnom súdnom konaní nútiť
súd prvého stupňa nahrádzať činnosť prokurátora a vykonávať dokazovanie evidentne v neprospech
obžalovaného, pretože by tým porušil právo obžalovaného na spravodlivý proces.

Aj táto skutočnosť potom bránila súdu prvého stupňa dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.

Pokiaľ ide o odvolanie poškodenej, v tomto smere krajský súd v prvom rade zdôrazňuje, že s ohľadom
na už vyššie uvedené je zrejmé, že poškodená nemohla mať nárok na náhradu počítača v sume 670,-
Eur, ale nanajvýš len v sume zohľadňujúcej jeho opotrebenie v novembri 2013. Navyše aj krajský súd

je toho názoru, že nárok na náhradu škody nebol v prípravnom konaní riadne a včas uplatnený, pretože
poškodená, aj keď bola v prípravnom konaní trikrát vypočutá, si vždy uplatnila svoj nárok na náhradu
škody v podstate slovami: „uplatňujem si náhradu škody v trestnom konaní, ktorá bola spôsobená týmto
trestným činom v plnej výške“. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por., o čom bola poškodená opakovane poučená,si poškodený musí uplatniť svoj nárok na náhradu škody tak, aby bolo z neho zrejmé z akých dôvodov
a v akej výške si tento nárok na náhradu škody uplatňuje, teda pri uplatnení svojho nároku na náhradu
škody musí uviesť aspoň minimálnu výšku tohto svojho nároku. Vzhľadom na to, že adhézne konanie,

v rámci ktorého sa rozhoduje o nároku poškodeného na náhradu škody, je konaním návrhovým, súd
nemôže postupovať nad návrh poškodeného a priznať mu sumu, ktorú pri uplatnení nároku na náhradu
škody nepožadoval. V tomto smere neobstojí tvrdenie splnomocnenca, že ide o práva neznalú osobu,
pretože už v prípravnom konaní si poškodená mohla, keďže bola opakovane vypočutá, splnomocnenca
splnomocniť a nárok na náhradu škody riadne uplatniť.

Navyše, vzhľadom na to, že obžalovaný bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený, podľa §
288 ods. 3 Tr. por. aj keby súd dospel k záveru, že nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený,
poškodená by bola nanajvýš s jej nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces, v žiadnom
prípade by ani súd prvého stupňa, ale ani krajský súd nemohol v rámci oslobodzujúceho rozsudku
rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu škody poškodenej, za takejto situácie ale by poškodená nebola

ani oprávnená na podanie odvolania voči takémuto rozhodnutiu.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia, teda odvolania okresného prokurátora a poškodenej postupom podľa § 319 Tr.
por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.